Čo vy a tréma pred mikrofónom?

Nemám trému. Skôr je to pre mňa akási zodpovednosť alebo rešpekt, ktorý vidím aj na svojich kolegoch, ktorí pracujú desiatky rokov. Neviem, čo je na tom pravdy, ale hovorí sa, že ľudia v živom vysielaní a piloti majú podobné úrovne stresu. Je to adrenalín, sledovať sekundy na monitore, červené svetlo, ktoré znamená zapnutý mikrofón a počúvať pokyny zvukára. Avšak aj vďaka tomu ma moja práca baví.

Vráťme sa do študentských čias. Už vtedy ste sa angažovali v Rádiu Aetter. Ako hodnotíte jeho vývin?

Na Aetter som veľmi hrdá a teší ma, že sa im podarila frekvencia. Takmer pred desiatimi rokmi som bola pri zrode rádia a odvtedy sa Aetter veľmi zmenil, nielen obsahom a technickým vybavením, ale aj systémom práce s ľuďmi. Ako bývalá členka som, samozrejme, tiež prežívala ich veľký deň. Počúvam ich aj teraz a v rámci profesionálnej deformácie si zapisujem nejaké pripomienky. Sú to len drobnosti a naozaj skladám pred nimi klobúk dole za to, čo dokázali.

Ako si spomínate na FMK?

Musím povedať, že to bolo jedno z najkrajších období života a na študentský život aj veľmi rada spomínam. Dodnes som v kontakte s mnohými pedagógmi a spolužiakmi. Našla som si tu najlepších kamarátov a spoznala kreatívnych ľudí s podobnými záujmami a humorom.

Dala vám škola potrebné znalosti pre vaše terajšie zamestnanie?

Určite áno. Dôležité však je, vybrať si správne voliteľné predmety podľa záujmov a zapájať sa do mimoškolských aktivít, napríklad médií. Mne pomohla najmä práca v Aetteri, seminár zvuku, prezentačné praktikum a autorské literárne praktikum. Mnohé cvičenia, ktoré sme robili práve na prezentačnom praktiku, som zažila na konkurzoch a bola som teda dobre pripravená.

Témy do vysielania prichádzajú ku mne samé.

Snívali ste o práci v rádiu?

Už ako dvanásťročnú ma uchvátilo školské rozhlasové vysielanie počas prestávok. Páčilo sa mi spojenie hudby a hovoreného slova, tak som sa tam prihlásila a ukázalo sa, že mám aj celkom dobrý prejav. Čítala som školské oznamy a už vtedy som vedela, že chcem v budúcnosti robiť za mikrofónom.

Aký to bol pocit, keď ste si prvýkrát sadli za mikrofón? 

V študentskom vysielaní to bolo ešte v poriadku, no vo „veľkom“ rádiu mi neskutočne bilo srdce a myslela som si, že skolabujem. Jediné, čo som vtedy mala v hlave, bolo, že musím dočítať text a potom môžem odpadnúť a zvukár mi zavolá záchranku.

Spomínate si aj na svoj najvtipnejší brbt?

Raz sa mi na začiatku letných prázdnin podarilo ohlásiť ich koniec. Zvukár sa mi za to ešte dlho smial, vraj som tým spôsobila traumu celej mladej generácii. (smiech)

Máte svoj moderátorský vzor alebo niekoho, koho si v rádiu rada vypočujete?

Vždy som rada počúvala Romana Bomboša, Ivanu Ilgovú a Barbaru Štubňovú, ktorí sú teraz moji kolegovia. V mladosti to bol aj Miňo Urbaník, ktorý je teraz mojím šéfom. Klasikou je, samozrejme, Adela a zo zahraničia Greg James z BBC Radio 1

Je ťažké zachovať si vážnu tvár počas vysielania pri témach, kde sa úsmev naozaj nehodí?

V bežnom živote sa mi to stáva veľmi často, že sa smejem v situáciách, v ktorých by som sa nemala. No v rádiu sa mi vždy podarí prepnúť, zachovať si kamennú tvár a sústrediť sa na danú tému.

Snažila som sa na seba neupozorňovať a schovávala som sa za postieľku aj za cenu menej kvalitného zvuku.

Ako hľadáte témy do vysielania?

Ako redaktorka pracujem už siedmy rok, takže tie témy ku mne väčšinou prichádzajú samé. Keď čítam nejakú správu alebo niečo zažijem, rozmýšľam, ako by sa to dalo spracovať do vysielania. Taktiež mám aj okruh svojich kontaktov a respondentov, ktorí mi vedia dať tipy na dobré témy. Vybrať témy do vysielania je najťažšie pre začínajúcich redaktorov, ktorí ešte okruh svojich kontaktov nemajú a niekedy ani nevedia, čo by sa do konkrétneho média a vysielania hodilo. Vtedy je najdôležitejšie pozorovať, akým témam sa v danom médiu venujú.

Keďže pracujem v publicistike, častokrát témy nevymýšľame, ale rozvíjame tie aktuálne, spravodajské. Väčšinou chodíme za rôznymi odborníkmi a pýtame sa ľudí, ktorých sa daná téma týka.

Vaša reportáž sa umiestnila aj na medzinárodnom festivale. O čom bola?

Reportáž bola o práci zdravotných klaunov, ktorí sú profesionálne školení. Väčšinou sú to herci, ale aj ľudia z iných profesií. Chodia do nemocníc, domovov dôchodcov, špeciálnych škôl a prostredníctvom krátkych programov sa snažia zlepšiť náladu, ale aj psychický stav ľudí, ktorí sú v týchto zariadeniach. Okrem toho majú aj jeden špeciálny program pre nevyliečiteľne choré deti, ktoré sú už doma s rodičmi. Klauni chodia k nim na návštevy a jednu takú som s nimi absolvovala aj ja. Snažila som sa na seba neupozorňovať a schovávala som sa za postieľku aj za cenu menej kvalitného zvuku. Nechcela som totiž pokaziť dievčatku zážitok a nakoniec som aj dobre urobila, lebo to bolo autentické.

Na festivale sa ma pri obhajobe pýtali aj na zvukovú stránku, prečo je ten zvuk niekedy slabší a keď som im to objasnila, ocenili tento empatický prístup a tiež aj prácu so zvukom. S reportážou som sa umiestnila na druhom mieste a naozaj som takýto úspech nečakala.

Aké vlastnosti musí mať podľa vás moderátor v rádiu?

Základom je určite mikrofonický hlas a dobrý prejav. Moderátor, ale aj redaktor musí mať všeobecný prehľad a musí sledovať aktuálne dianie. Dôležitá je aj pohotovosť a naladenie sa na rádio a konkrétnu tému. Inak sa moderuje šou v komerčnom rádiu, inak denné vysielania Rádia Slovensko a inak diskusná relácia s odborníkmi.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí snívajú o práci v rádiu?

Aby na svojom sne pracovali, pretože nie je to len o tom, že je niekto „ukecaný“. Ak mám poradiť ľuďom z FMK, vyberajte si predmety a aktivity podľa toho, čo vám môže pomôcť v budúcom zamestnaní. Keď sa na ne prihlásite, buďte aktívni, využite všetky príležitosti a počúvajte rady skúsených. Ja som napríklad v poslednom ročníku trávila každý pondelok na Skladovej 14 až 15 hodín. Každá jedna z tých hodín stála za to a aj to mi pomohlo dostať sa do Rádia Slovensko.

Výnimkou nie je ani mediálny sektor. Moderátori a redaktori nám prinášajú vždy najdôležitejšie informácie každú hodinu a pre niektorých je rozhlas primárnym zdrojom informácií. Tento čas sme využili na rozhovor s našou úspešnou absolventkou Martinou Stanovčákovou, ktorá pracuje ako moderátorka spravodajstva v Rádiu Expres.

Zaujímal nás jej názor na momentálnu situáciu, ktorá je pre všetkých nová. Zmenia sa podľa nej ľudia po skončení pandémie? Prezradila nám aj to, ako vnímala štúdium na na FMK či aké brigády mala počas štúdia, až kým sa dopracovala k najpočúvanejšiemu rádiu na Slovensku.

Čo ťa najviac motivovalo k štúdiu masmediálnej komunikácie?

Pravdupovediac, chcela som byť lekárkou. Posledné roky na strednej škole som sa aktívne aj doma v rámci svojho voľného času učila biológiu, chémiu a fyziku. Chcela som pomáhať ľuďom, ale nemala som na to. Z biológie som aj maturovala. Mamka sa zo mňa od malička smiala, že by som mala byť moderátorkou, lebo od roka a pol už aktívne rozprávam. Bola som kreatívna, chodila som na spevácke súťaže, hrala divadlo, recitovala, organizovala na škole eventy a moderovala si aj vlastnú stužkovú.

Takže si ťa masmediálka našla sama.

Nespomínam si, prečo som sa nakoniec rozhodla podať si prihlášku na tri školy, z toho dve masmediálne. Asi to prišlo prirodzene. Vzali ma na všetky, ale ja som sa chcela osamostatniť a odísť z východného Slovenska. Videla som, že na FMK sú aj školské médiá, že sa mám kde kreatívne vyžiť, tak som si nakoniec zbalila kufor a odišla 500 kilometrov od našich. Na západe je omnoho viac pracovných príležitostí. Neľutujem.

Mala som neskutočný prízvuk, dôraz pri rozprávaní som nedávala na prvú slabiku, ale v strede slova.

Veľa mladých, ktorí študujú na FMK, hovorí, že niektoré predmety sú zbytočné a v praxi ich nevyužijú. 

Mne najviac dali prvé tri ročníky. Mali sme tam praktické aj bifľovacie predmety. Bolo to pre mňa zaujímavé, aj som sa niečo nové naučila, aj som sa vedela v praktických predmetoch angažovať a využiť svoju kreativitu. Je ale pravda, že niektoré predmety sa nám tiež zdali zbytočné. Síce to pomôže k všeobecnému rozhľadu, ale na druhej strane nám ako budúcim moderátorom či redaktorom chýbal aktuálny prehľad udalostí.

Boli sme v takom veku, že sme si len tak sami doma nesadli a nečítali si, čo je vo svete a na Slovensku nové. Musel nás niekto do toho nútiť, ale nenútil. Školské médiá na FMK sú ale veľké plus. Človek si tam nájde kamarátov, trávi vysokoškolský čas zmysluplne a pripraví sa.

Pomohla ti teda aj prax z nášho študentského rádia Aetter?

Pomohla, veľmi. Naučila som sa tam nielen praktické veci, že ako vyzerá reportáž, ako sa robí rozhovor s respondentom, ale vyformovala som si tam aj osobnosť. Človek sa naučí, čo je to kolegiálnosť aj čo je konkurencia.

Keďže pochádzaš z východného Slovenska, predpokladám, že asi najťažšie mohlo pre teba byť odstrániť prízvuk. Našťastie máme na škole hlasovú pedagogičku pani Andreu Bugošovú. Aké si mala na začiatku najväčšie nedostatky?

Ako vravíš, mala som neskutočný prízvuk. Dôraz pri rozprávaní som nedávala na prvú slabiku, ale v strede slova, spievala som, nedávala som za vetami bodku. K tomu všetkému som enormne rýchlo rozprávala. Pani Bugošová mi raz povedala, že mám kadenciu ako guľometnú paľbu. Ale vďaka nej a tvrdým tréningom som sa naučila správne rozprávať. Teraz mi aj kolegovia hovoria, že mám mimoriadne čistý prejav a môžem byť naň hrdá.

Cvičila si texty pravidelne každý deň?

Každý jeden deň, odkedy som vysielala v študentskom rádiu, som si čítala na rôznych internetových denníkoch správy. Tie som si prerábala na agentúrne, také, aké sa najčastejšie používajú vo vysielaní. Potom som si upravené texty nahlas čítala. Veľa času som venovala aj počúvaniu rádií, aby som vedela, ako sa to má robiť a našla si svoj štýl. Raz za týždeň som si chystala aj scenár vysielania v Aetteri.

Viem, že aktuálne pracuješ v Rádiu Expres ako moderátorka spravodajstva a môžeme ťa počuť vždy o celej s najdôležitejšími informáciami z domova či zo sveta. Ako sa ti podarilo dostať k práci v najpočúvanejšom rádiu na Slovensku?

Vyše roka som pracovala v regionálnom Rádiu Viva v Bratislave. Neskôr rádio potrebovalo okresať a vymeniť moderátorov, tak som tam skončila. Bolo to asi dva mesiace po absolvovaní vysokej školy. Zostala som bez práce, a tak som si rozposlala životopis a nahrávky do všetkých celoslovenských rádií. Vzali ma do RTVS, kde som pracovala ako redaktorka v Rádiožurnále Rádia Slovensko.

Bola to dobrá práca, ale chýbal mi pocit, že si vysielanie odmixujem sama, že idem naživo. V RTVS sme boli redaktormi v teréne a materiály boli nahrávané. Pracovala som tam asi dva týždne a z Rádia Expres mi zavolal Braňo Závodský, že im chýba človek, prešla som užším výberom a on sa chce so mnou stretnúť. Konkurzom som prešla a teraz som už rok a pol expresáčka.

Kde robia študenti FMK chybu, keď si hľadajú brigádu v odbore?

Moji spolužiaci boli takí, že najprv si vyberali bežné brigády, v obchode, na recepcii alebo v kaviarni. Aj ja som bola taká a popritom som chodila do študentského rádia Aetter. Ale chcela som ísť ďalej, posúvať sa a dostať svoju vysnívanú prácu. Začala som v Rádiu SiTy v Bratislave, malé tanečné regionálne rádio. Nedostávala som žiadne veľké peniaze, ale vedela som, že ak sa chcem dostať do celoslovenského rádia, niekde začať musím.

Práve peniaze mnohých odradia, zarobia viac v kaviarni.

Po škole ani veľké peniaze nedostaneš, prakticky nemáš žiadne skúsenosti a berú ťa ako začiatočníka. Študenti buď brigádovali mimo odboru, alebo odmietali akékoľvek malé príležitosti za štartovaciu sumu. Toto je podľa mňa problém, že očakávame príliš veľa.

V Exprese sa to vždy hemží ľuďmi, hosťami, bežne tam býva hluk, no teraz je tam neskutočné ticho.

Väčšina sa zameria na to, že chce hneď zarábať peniaze namiesto získavania praxe od skúsenejších odborníkov.

Sú ľudia a ľudia. Jasné, že potrebujeme a chceme mať peniaze. Ale na každom začiatku, či už je to na stavbe, v banke alebo v médiách, treba rátať s tým, že hneď si nebudeme môcť dovoliť vlastné bývanie, najdrahšie auto a najnovší model tenisiek. Takto to v živote nefunguje. Najprv sa treba prispôsobiť pravidlám a fungovaniu danej firmy, nabehnúť na ten systém. Ukázať, čo vo mne je, lebo pre niečo ma na danú pozíciu predsa vzali. Neskôr môžeš uvažovať o zvyšovaní platu alebo o lepšie platenom mieste.

Poďme k aktuálnej situácii. V akom režime teraz funguje Rádio Expres?

Fungujeme, a to je podstatné. Robíme vám spoločnosť doma, v práci, v aute. Zredukovali sme ale počet ľudí v rádiu tak, aby sme boli v čo najmenšom kontakte. V Exprese sa to vždy hemží ľuďmi, hosťami, kolegyňa si nosí do práce aj psíka. V newsroome býva bežne hluk, no teraz je tam neskutočné ticho.

Čo sa teda zmenilo v tvojej práci?

Netrávim tam už toľko času, som častejšie doma a chýba mi to. Minule som vysielala s Hemendexom a tešila som sa, že môžem o 03:50 nadránom vstať a byť pred mikrofónom. Bežne si budíky presúvam, vtedy som vstala na prvý. V rádiu máme obmedzený korona-režim. Nosíme rúška, dezinfikujeme si stoly a počítače, máme medzi sebou metrový odstup. Ale o to srdečnejšie sa k sebe správame, nosíme do práce maškrty a pomáhame si.

Podľa viacerých informácii nie je veľmi bezpečné ani cestovanie. Žiješ v Bratislave alebo musíš pravidelne dochádzať?

Dochádzam, aj predtým som dochádzala. V Trnave som zostala a stiahla som sem aj svojich rodičov. Niekedy som do Bratislavy cestovala vlakom a autobusmi, aj keď mám auto. Vlaky ale často meškajú, stalo sa mi, že ak by som čakala na meškajúci vlak, nedorazím včas na nočnú. Tak som si sadla do auta a s malou dušičkou som sa vybrala so zapnutou navigáciou do Bratislavy.

Zapáčilo sa mi to, je to pohodlnejšie, môžem s priateľom zostať dlhšie doma, stihnem si vybaviť veci. A hlavne, keďže už nie som študent, cenovo ma to vychádza narovnako, nech cestujem čímkoľvek. A teraz v tejto situácii chodím autom všade, aby som sa vyhla ľuďom a bola zdravá.

Momentálne je už na verejnosti povinné nosiť rúško. Pred niekoľkými týždňami ešte takéto nariadenie neplatilo. Pozerali sa na teba ľudia divne preto, že si ho nosila?

Nepozerali sa na mňa divne, ale kolega, ktorý býva v Maďarsku, mi vravel, že keď tam bol v potravinách a mal na tvári rúško, tak sa mu nejaký dedko smial, že načo. Pred pár dňami som sa bola prejsť za priateľom do práce, samozrejme, že rúško som mala na tvári. Ale na dvoch rukách by som vedela spočítať tých, ktorí žiadnu ochranu tváre nemali. Je mi ľúto, že to niektorí podceňujú, je to nebezpečný vírus a mali by sme dávať pozor nielen na seba, ale aj na ostatných.

Myslíš si, že po skončení pandémie sa ľudia zmenia a uvedomia si, že majú viac času tráviť s rodinou a priateľmi?

Podľa mňa to s mnohými ľuďmi neurobí nič, nezmení ich to, neposunie, ani sa nad tým nezamyslia. Pretože ak teraz, keď sú zavedené potrebné opatrenia, ich nedodržiavajú, zľahčujú situáciu, zatĺkajú, že boli v zahraničí, tak s takýmto človekom to ani nehne.

Ale niektorí, ktorí sa dlhodobo so svojimi blízkymi nemôžu vidieť, stratili kvôli pandémii prácu alebo majú doma rodinu, ktorá patrí k najohrozenejšej skupine, tak tí spomalia, uvedomia si, aké je dôležité vážiť si zdravie, druhých aj seba. Tak sa držme, aby sme sa doma nezbláznili, „užime“ si prázdne cesty, slnečné prechádzky mimo civilizácie, nech sa v lete vidíme s úsmevom na tvári, ktorý už nebudeme skrývať pod rúškom.

Odporúčame aj rozhovor s Braňom Závodským z Rádia Expres, ktorý má reláciu Braňo Závodský Naživo.