Vzťahy sú tým najkomplikovanejším procesom v ľudskom živote. Približne takto to pomenovala psychologička počas nášho sedenia. Ovplyvňujú naše vnímanie sveta, pohľad na seba samého, predstavy o budúcnosti, skresľujú nám realitu a už viac prestávame myslieť ako samostatní jedinci. Z ja sa odrazu stane my. Sme na ceste, neviem, či sa nám bude dať, áno, prídeme.

Téma lásky bola pre divákov sympatická odvždy. Už v Sofoklových hrách sme hovorili o Haimónovi, ktorý sa pri pohľade na jeho mŕtvu lásku Antigonu prebodne mečom. Podobný osud dvoch milencov zo znepriatelených rodín nám predostrel aj Shakespeare svojou tragédiou Rómeo a Júlia. V divadelných hrách 21. storočia tiež hovoríme o láske a vzťahoch, no v o čosi modernejšom nadhľade. 

Čo ak by Rómeo a Júlia chodili na párovú terapiu? Možno by prišli na to, že impulzívna žiadosť o ruku pár hodín po spoznaní nie je práve najlepší nápad. Na terapeutickom gauči by pravdepodobne dospeli aj k úsudku, že nenávisť medzi rodinami nie je ich vina a aj oni majú právo ísť vlastnou cestou. Dokonca nie je vylúčené ani to, že by si ich tragický nápad s falošnou smrťou napokon rozmysleli.

Terapia prenáša bežné situácie na javisko

„Kde je moja čokoláda?“ je jednou z dvoch originálnych verzií inscenácie Terapia. Diváci si môžu jednotlivé časti pozrieť v ľubovoľnom poradí – a ak im jedno terapeutické sedenie nestačí, môžu sa vrátiť aj na pokračovanie. Scenáristka Lucia Mihálová sa vo svojich dialógoch snaží preniesť na javisko každodenné situácie a dynamiku partnerských vzťahov s humorom a nadhľadom.

Hoci mala inscenácia premiéru už v polovici októbra 2024, jej neustále vypredané predstavenia jasne dokazujú, že si u divákov aj s odstupom času udržiava vysoký záujem i pozitívne ohlasy. Publikum kričalo diverzitou – príbeh a herecké situácie si našli svojho diváka naprieč rôznymi vekovými kategóriami. 

Cieľom bolo odovzdať myšlienku divákom

Už pri príchode do sály zaujala netradičná scéna z plexiskla, ktorá bola nesvietená farebným svetlom. Počas predstavenia sa táto plastová stena niekoľkokrát premiestňovala, čím sa dynamicky menil priestor a vytvárali sa tak nové prostredia podľa potreby deja. Scéna pôsobila už na prvý pohľad čisto a premyslene. Tvorcovia využili minimalistický prístup, kde sa na javisku nachádzalo len to, čo bolo skutočne podstatné. Inscenačný tím tak stavil skôr na silu textu a výpovede než na efektnosť či preexponovanú scénografiu.

Odvážnym prvkom inscenácie bolo už v samotnom úvode osvetlenie publika, čím sa narušila tradičná bariéra medzi javiskom a hľadiskom. Počas prvého výstupu komunikovala postava terapeutického gauča výlučne s divákmi – kládla im otázky, poukazovala na náhodne vybraných jednotlivcov či páry, čím autenticky prešla do samotného deja. Publikum reagovalo rozmanito. Niektorí sa smiali na ostatných, iní sa snažili čo najviac splynúť so sedačkou v nádeji, že ich pohľad herca minie. 

Inscenácia, ktorá nastavuje zrkadlo

Na javisku sa stretávajú rôzne pohľady na lásku. Terapeutický gauč zastupuje racionálny a analytický prístup, zatiaľ čo Cupid prichádza s mytologickou symbolikou. Astrológia a hormón lásky zasa balansujú medzi duchovnom a chémiou. Každá postava vnáša do diskusie svoj pohľad alebo teóriu o tom, ako vzniká láska, čo ju ovplyvňuje a prečo s nami tak často zamáva. Tento rôznorodý zhluk postáv pôsobí ako zhmotnená vnútorná debata, ktorú vedie každý z nás. Najmä v situáciach, keď sa snažíme pochopiť vlastné pocity či vzťahy. 

V nasledujúcich scénach sa ukázalo, že herci stvárňujú viacero postáv v rámci jedného predstavenia. Okrem dospelých a batoľat stvárnili dokonca i mopslíkov, ktorí zároveň odkazujú na druhú verziu inscenácie Terapia: Prečo máme mopslíky?  V oboch inscenáciách vystupuje rovnaká dvojica – Dominik a Soňa – v kombinácii s iným párom. Časť Kde je moja čokoláda nám predostrela s Karola a Niku, predstaviteľov tradičného vzťahu zo strednej vrstvy, ktorí riešia rekonštrukciu bytu, výchovu dvojičiek či šetrenie na nové auto. Naopak, Dominik a Soňa pochádzajú z vyššej vrstvy, vlastnia spoločnú dentálnu kliniku, nemajú deti, ale mopslíkov a fungujú v otvorenom vzťahu. 

Aj keď vzťahy môžu byť rozdielne navonok, v jadre často riešime tie isté otázky

Kontrast medzi dvoma pármi nie je náhodný. Tvorcovia tým zrejme chceli ukázať, že aj keď vzťahy môžu byť rozdielne navonok, v jadre často riešime tie isté otázky. Bez ohľadu na to, či ide o pár z tradičného prostredia, ktorý sa sústredí na výchovu detí a zápasí s nedostatkom financií, alebo o moderný, ekonomicky zabezpečený vzťah s otvorenými pravidlami. Obidva páry čelia pochybnostiam, nedorozumeniam, túžbe po pozornosti či blízkosti. Inscenácia tak jemne nastavuje zrkadlo rôznym podobám partnerského života a ponúka priestor na zamyslenie. 

Na svoje si príde aj Gen Z

Inscenácia Terapia: Kde je moja čokoláda? môže byť pre mladšiu generáciu atraktívne najmä vďaka modernému jazyku, ktorý používa. Postavy bežne pracujú so slovami ako skibidi, smalltalk či redflag, ktoré môžu byť mladým známe. Jedna zo scén dokonca pracuje s konceptom červených a zelených vlajok, ktoré herci fyzicky držia v rukách. Počas rozboru konkrétnej partnerskej situácie označujú, čo je v poriadku a čo už môže byť problém. Okrem toho, že takéto využitie pôsobí vtipne, vytvára silné prepojenie s generáciou Z. Tá tieto pojmy vníma ako prirodzenú súčasť svojho vyjadrovania. Pre staršieho diváka však nemusia byť tieto nuansy pochopené správne a môžu pôsobiť mätúco. 

Kvalitu celého predstavenia výrazne ovplyvnili herecké výkony, ktoré boli presvedčivé aj silné po emocionálnej stránke. Michal Jánoš, známy napríklad zo seriálu Búrlivé víno, sa v inscenácii predstavil v niekoľkých kontrastných úlohách: ako terapeutický gauč, Dominik či dokonca batoľa. Napriek náročnosti a rôznorodosti týchto postáv dokázal každú z nich presne vystihnúť – charakterovo, fyzicky, emočne a najmä prirodzene.

Jeho herecká partnerka Silvia Soldaňová, ktorú môžete poznať aj zo seriálu Kuchyňa, nadchla najmä svojim speváckym prejavom a energickým nasadením. Napriek tomu sa počas predstavenia objavili brpty, ktoré miestami pôsobili rušivo, ba zdanlivo herečku vyhadzovali zo svojej role. V niektorých scénach jej prejav pôsobil zbytočne expresívne. V rámci komediálneho žánru sa to však do určitej miery môže tolerovať ako súčasť výraznej hereckej štylizácie. 

Atmosféru deja podporili spevácke čísla

Aj keď sa ku koncu predstavenie mohlo zdať mierne zdĺhavé, záverečná pesnička opäť strhla pozornosť divákov. Išlo o koláž skladieb o láske od rôznych interpretov, ktoré herci spojili do jedného celku. Energicky, vtipne a zároveň výstižne tak dodali bodku celej inscenácii. Publikum sa bavilo, mnohí si dokonca potichu pospevovali. 

Musím priznať, že ma inscenácia natoľko vtiahla do deja, že som si dokonca zabudla zapisovať poznámky. Ak aj vy chcete aspoň na chvíľu zabudnúť na svoje povinnosti či starosti a zároveň sa kultúrne obohatiť, inscenácia Terapia: Kde je moja čokoláda? je tým správnym výberom aj pre vysokoškolákov. Možno vás dokonca aj prinúti zamyslieť sa nad vlastnými vzťahmi.

Vietnamská komunita sa v roku 2023 stala 14. národnostnou menšinou na Slovensku. Hoa Nguyễn Thị, dnes ju všetci poznajú pod menom Kvet Nguyen, sa tu narodila v roku 1995. Mladá fotografka, špecializujúca sa na témy inakosti a identity, uchvátila mnohých svojou debutovou knihou Všetko čo nás spája.

Utkaná na pomedzí

„Kto som?“ je otázka, s ktorou aspoň raz za život zápasíme nie jeden z nás. Pre niektorých je odpoveď jednoduchá, ale pre ľudí, ktorí žijú medzi dvoma kultúrami, je hľadanie identity komplikovaným procesom. Kniha Všetko čo nás spája, prináša osobný príbeh, v ktorom sa ponárame do deja napísaného v krátkych esejach.

Nie pri jednej som si povedala, že by mohla mať pokojne aj o desať strán viac. Každá kapitola prináša so sebou mnoho otázok. Odvíjajú sa nielen z jej vlastnej skúsenosti, ale prerozpráva aj príbehy svojej rodiny a života na pomedzí dvoch kultúr.

V knihe sa stretávame s otázkami identity, príslušnosti a toho, ako si nájsť svoje miesto vo svete, ktorý nám často ukazuje, že nás chce mať zadefinovaných iba v jednej škatuli. Už samotný názov knihy naznačuje, že musíme stavať mosty medzi sebou a ostatnými, aby sme lepšie pochopili seba aj svet okolo nás.

„Na papieri som síce Slovenka, ale neustále musím dávať tomuto faktu zmysel. Aj preto som napísala túto knižku.“ Tento citát už v úvode výstižne vystihuje dilemu, ktorú Kvet prežíva – na jednej strane ju slovenská spoločnosť vníma ako niekoho „iného,“ na strane druhej však vietnamská kultúra už pre ňu nie je úplným domovom.

Nie je to len kniha o vietnamskej komunite – je to kniha pre každého, kto sa niekedy cítil, že stojí medzi dvoma svetmi.

V hlave mi utkvela veta, ktorú jej mama ako malej hovorila. Ak chce povedať, že idú do Vietnamu, má povedať, že idú „domov“ – về Việt Nam. Keď idú na Slovensko, idú „naspäť“ – sang Slovakia.  Je to neustále balansovanie medzi dvoma svetmi, ktoré často nedovoľujú, aby človek patril plnohodnotne do ani jedného z nich.  

Jemne píšem, silno cítim

Autorka sa k čitateľom prihovára priamočiaro a do istej miery s ľahkosťou. Nenájdete tu kvantum umeleckých výrazov, ale práve jednoduchosť, miestami až strohosť, dodáva textu hĺbku. Kvet neplytvá slovami, neponúka čitateľovi prázdne frázy, ale surovú a autentickú realitu.

Vynárajú sa otázky, ktoré presahujú jej príbeh. Prečo si mnohé vietnamské rodiny zvolili bývalé Československo za svoj nový domov? Ako sa druhej generácii prisťahovalcov prischla prezývka „banánové deti“? A prečo sú tu vietnamské rodiny často spájané práve s gastro prevádzkami či predajňami s textilom?

Nie je to len kniha o vietnamskej komunite – je to kniha pre každého, kto sa niekedy cítil, že stojí medzi dvoma svetmi, či už kultúrnymi, rodinnými, alebo osobnými. Táto kniha bola pre mňa dôležitým pripomenutím, že identita nie je nemenná – je to proces, ktorým neustále prechádzame.

Zrkadlím vlastnú nevedomosť

Po kapitole Dedičná trauma som ostala premýšľať. Definícia „slovenská Vietnamka“ neexistuje? Veď v Spojených štátoch sa bežne stretávame s definíciou ako Afroameričan alebo Ázijský Američan. Počas čítania tejto knihy som sa veľakrát hanbila – za to, ako málo viem, za momenty, kedy mi chýbala ľudskosť a empatia a aj za to ako sa ,,u nás“ žije ľuďom, ktorí sú čo i len trochu iní.

Prinútila ma byť viac kritická k vlastným postojom – zamyslieť sa nad tým, ako vnímam ľudí z rôznych kultúr a kde siahajú moje vedomosti a otvorenosť. Snažím sa byť otvorená, no stále som si vedomá svojich obmedzení a niekedy sa ťažko zbavujem stereotypov.

Oceňujem spôsob, ktorým prepája inakosť s ženskosťou.

Ako čitatelia máte pocit, že Kvet presne vie, kedy sa má vyjadriť a kedy radšej nechať ticho hovoriť za ňu. Nie je to kniha, ktorá vás uchváti komplikovaným dejom alebo rozvinutými zápletkami, skôr vás chytí za srdce svojou úprimnosťou a hľadaním odpovedí na otázky, ktoré sú univerzálne.

Fotografie, ktoré sú súčasťou knihy, pridávajú na jej intimite – sú akýmsi vizuálnym denníkom, ktorý dopĺňa slová a vytvára ešte hlbší vzťah medzi autorkou a čitateľom. Pri prezeraní máte pocit, že sa na chvíľu stávate súčasťou života Kvet, akoby ste sa s ňou prechádzali ulicami jej sveta.

Životy prepletené históriou

Postavy v tejto knihe sú životy, ktorými autorka prechádza. Najvýraznejšie sú vzťahy s rodinou. Rodičia, ktorí sa snažia uchovať vietnamské tradície a dcéra, ktorá sa snaží nájsť rovnováhu medzi tým, čo sa od nej očakáva a tým, čo chce ona sama. Zároveň v príbehu rodine vzdáva úctu za odvahu, bez ktorej by neprežili.

Príbeh Nguyen pôsobí osobne a politicky na viacerých úrovniach. Oceňujem spôsob, ktorým prepája inakosť so ženskosťou. Citlivo opisuje, ako západný ideál krásy ovplyvnil jej sebaobraz, aký tlak pociťuje zo strany rodiny, aby si našla Vietnamca a ako prežíva svoju zmiešanú identitu – príliš slovenská pre Vietnamcov, príliš vietnamská pre Slovákov.

Autorkine intímne spomienky na slovensko-vietnamské Vianoce, školské besiedky, vzťah k rodičom emigrantom a jej reflexie o kultúrnej a rodovej identite v sebe nesú silný osobný odkaz. ,,Zdedila som príbeh našej krajiny spolu s príbehmi svojich predkov, vo mne sa sústreďuje celá história mojich predkov. A keďže som sa narodila na Slovensku, stáva sa táto história aj čriepkom slovenských dejín,“ píše.

Kniha, ktorá má naozaj spájať

Kiežby bolo takýchto kníh na Slovensku viac, kiežby si ju prečítal každý a kiežby sme investovali viac energie do precitnutia a rozvíjania vlastnej empatie. Všetko, čo nás spája vám ponúkne pohľad na život, ktorý je plný kontrastov. Zároveň dokazuje, že práve tieto kontrasty nás spájajú.

Sympatická panda menom Po, ktorá sa neustále učí a zdokonaľuje v bojovom umení kung-fu, sa tento rok vrátila do kín. Fanúšikovia mali veľké očakávania. Mal to byť úžasný a pravdepodobne najlepší animovaný film zo všetkých častí doterajšej série Kung Fu Pandy. Diváci však odchádzali z kina sklamaní.

Po sa má stať vodcom

Každá jedna doterajšia časť Kung Fu Pandy testovala Poa (Jack Black) v niečom inom. Prvá časť bola o sile, druhá o srdci a mysli, tretia o duši a štvrtá…? Tá prináša nový problém, ktorému musí Po čeliť.

Podľa Majstra Shifua (Dustin Hoffman) sa má Po vzdať titulu Dračieho bojovníka. Musí nájsť nového nástupcu a stať sa novým duchovným vodcom Údolia mieru. To však nie je Poovi po chuti, pretože vie o duchovnom vodcovstve asi toľko, čo o diéte.

Nie je dôvod sa čudovať. Po bol odjakživa odvážlivcom, ktorý sa chcel naučiť bojové umenie kung-fu, a bojovať po boku Zúrivej päťky. Okrem toho je jeho charakter plný humoru a vášnivého jedenia knedlíčkov či iných pochutín. To je zdanlivo v rozpore s tým, aby bol predurčený byť vizionárom ako bol kedysi Majster Oogway, či niekým múdrym ako Majster Shifu.

Panda súperí s Chameleónkou

Počas cesty hľadania nástupcu Dračieho bojovníka sa Po spojí s prefíkanou líškou menom Zhen (Awkwafina). Je zručnou zlodejkou, ktorá má svoje vlastné plány. Spoločne sa rozhodnú čeliť novej protivníčke – čarodejnici menom Chameleónka (Viola Davis). Ona sa snaží ukradnúť Poovu Palicu múdrosti a priviesť späť všetkých Poových porazených protivníkov.

Chameleónka sa môže v traileri zdať desivá a takmer neporaziteľná (už len tým, že ju dabuje Viola Davis). V skutočnosti ide o najslabšieho a zároveň najzbytočnejšieho protivníka doterajších častí Kung Fu Pandy. Tai Lung (Ian McShane), Lord Shen či Generál Kai sú kvôli ich minulosti skôr tragické postavy, a ich zlé činy sa teda dali pochopiť. Dokázali divákovi prirásť k srdcu, no u Chameleónky tento pocit chýba a jej dôvod pre konanie zla je absurdný.

Jej veľkou ambíciou bolo stať sa majsterkou kung-fu a získať nadvládu nad svetom. Trénovacie strediská ju však v minulosti odmietli z dôvodu, že je príliš malá, čo je veľkou zvláštnosťou filmu. Aj samotná modlivka Zúrivej päťky ovládala toto bojové umenie a nikdy nebola odmietnutá. Chameleónka si preto zvolila inú cestu ku kung-fu, a to prostredníctvom čarodejníctva, menenia podoby a mágie. Získala tým bojové schopnosti všetkých predošlých Poových protivníkov.

Na konci filmu môžeme vidieť, ako Chameleónka pre splnenie svojej veľkej ambície postupne vyvoláva zo sveta duchov každého porazeného protivníka. Následne začne ich moc Chi zbierať ako Pokémonov, aby sa stala silnejšou a ovládala ich bojový štýl kung-fu.

Pre bývalých bojovníkov pôsobí scéna ponižujúco. Týmto sa štvrtá časť veľmi podobá tretej, no na rozdiel od Generála Kaia, Chameleónka bojové umenie kung-fu neovláda, ale kradne. Napokon sa však ukáže, že jej snaha je len stratou času a je veľmi jednoducho porazená Poom a líškou Zhen.

Známi zloduchovia sú späť, ale nie až tak veľmi

Najväčším lákadlom mnohých fanúšikov Kung Fu Pandy do kín bol sľubovaný návrat predošlých protivníkov do filmu. To prinieslo mnohé očakávania a mnoho fantastických teórií, čo by sa v štvrtej časti mohlo odohrať, a ako by to mohlo na konci filmu dopadnúť.

Dúfalo sa, že starí protivníci budú znova bojovať proti Poovi alebo proti Chameleónke po jeho boku. A čo by bolo najlepšie – Tai Lung mohol nejakým spôsobom odčiniť svoju minulosť a stať sa novým Dračím bojovníkom, čomu bol pôvodne predurčený. Nič z toho sa však nestalo, a žiadne prekvapenie sa nekoná.

V skutočnosti bolo známym protivníkom vo filme venované minimum priestoru a jediný, komu sa venovalo trochu pozornosti bol Tai Lung, ktorý mal krátku interakciu s Poom. Ten sa na konci filmu spolu s ostatnými predošlými protivníkmi Poovi ukloní, a tu nastáva otázka – prečo by to po tom všetkom robili?

Samotný Lord Shen a Generál Kai navyše vyzerajú trochu inak ako v predošlých častiach Kung Fu Pandy, a taktiež si divák môže klásť otázku: Ako sa Lord Shen dostal do sveta duchov, keď bol v druhej časti Kung Fu Pandy údajne zabitý?

Zúrivá päťka zmizla

Žiaľ, ako nám už aj trailer napovedal, Zúrivá päťka vo filme Kung Fu Panda 4 výrazne chýba. Tvorcovia to odôvodnili tým, že všetci členovia Zúrivej päťky sú zamestnaní riešením problémov vo svete. Zúrivá päťka pritom mohla napríklad asistovať pri záverečnom boji s Chameleónkou.

Namiesto nich Poovi a Zhen napokon pomôžu zloduchovia mesta Juniper City, kde je Zhen hľadaná za mnohé podvody a krádeže. Noví neznámi zločinci, ktorí sa Zhen kedysi dočasne ujali, si na konci filmu hravo poradia s Chameleónkinou armádou jašterov, čo vo filme pôsobí trochu zbytočne. Rovnako, ako dvaja Poovi otcovia, ktorí sa rozhodnú Poa hľadať a zachrániť.

Zúrivá päťka sa na chvíľu objaví iba na konci filmu popri záverečných titulkoch, kedy spolu s Poom trénujú Zhen, ktorú si Po zvolil ako následníčku titulu Dračieho bojovníka. Diváci môžu mať pocit, že práve Zhen je tou poslednou, ktorá by si titul zaslúžila. Očakávali by skôr Tai Lunga alebo zručnú Tigricu zo Zúrivej päťky.

Dôvodov je hneď niekoľko: Zhen nemá takú dlhú históriu ani skúsenosti ako ostatní členovia Zúrivej päťky či bývalí protivníci Poa. Zhen je síce talentovaná, ale dopúšťa sa mnohých nemorálnych činov a krádeží, a keďže je líškou, jej osobnosť je prefíkaná a zradná. Vidíme to napríklad vtedy, keď sa Zhen nevie rozhodnúť, či byť na strane Poa alebo Chameleónky.

Príbeh je nedomyslený, ale deti pobaví

Skvelý príbeh bol silnou stránkou Kung Fu Panda série do druhej časti. Tretia časť bola výrazne slabšia, no štvrtá je na tom ešte horšie. Zdá sa, že autori filmu príbeh orientovali na roztomilosť a humor, ktorého je vo filme priveľa, než na hlbšie emócie a napätie. Taktiež sa príbeh oveľa viac zameriaval na líšku Zhen než na samotného Poa. Film teda pripomínal skôr seriál než pokračovanie obľúbenej série.

Okrem toho vo filme nenájdeme jediný moment prekvapenia, príbeh je veľmi predvídateľný. Jednotlivé scény sú pekne plynulo spracované, no na druhej strane je príbeh jednoduchý a urýchlený. Výrazne tu chýba väčší priestor pre prostredie a už spomínaných známych (anti)hrdinov.

Pozitívnym aspektom filmu Kung Fu Pandy 4 bol soundtrack, ako aj v predošlých častiach, ktorý pre štvrtý diel vytvoril Hans Zimmer za pomoci Steva Mazzaru. Nesklamal ani vtipný hudobný videoklip populárnej piesne speváčky Britney Spears „Baby One More Time“, ktorý pre nový diel Kung Fu Pandy naspieval Jack Black a Kyle Gass.

Film časť pobaví najmä mladších divákov. Jednotlivé chyby, nedomyslený príbeh či slabá protivníčka totiž nesplnia očakávania tých starších. Štvrtá časť však pravdepodobne nie je posledným dielom Kung Fu Pandy, a teda fanúšikovia môžu dúfať, že sa spoločnosti DreamWorks nabudúce podarí priblížiť napríklad výbornej úrovni filmu Kocúr v čižmách: Posledné želanie.

Autorkou textu je pedagogička FMK, doktorka Lucia Škripcová.

Po siedmich knihách, ôsmich filmoch z pôvodnej série, ďalších troch z Fantastických zverov a nespočítateľnom množstve merchu som sa nechala opäť vtiahnuť do Rokfortu. Jeden by si bol aj myslel, že po sklamaní z Harry Potter 20th Anniversary: Return to Hogwarts, z ktorého sa vykľul dokument a nie ďalšie pokračovanie univerza, budú fanúšikovia viac opatrní veriť veľkým sľubom. Ako veľmi som sa mýlila (a zároveň díkybohu, že som sa mýlila)!

Slzy na krajíčku a nostalgia

Dlho sľubovaná hra menila svoje dátumy vydania ako na bežiacom páse. Keď nastal deň D, niekde v hlave som mala otázku, či predsa len vyjde. Na moje vlastné prekvapenie, len 20 minút po spustení serverov som čítala svoj list o prijatí na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku.

Prvé hodiny hrania boli príznačné najmä slzičkami na krajíčku. Nechápte ma zle. Patrím do generácie, ktorú tento fenomén zasiahol najviac. V deň vydania novej knihy sme stáli pred kníhkupectvami ešte pred otvorením.

Chodili sme na polnočné premiéry nových filmov a keďže sme boli v rovnakom veku ako Harry, všetko sa nás týkalo viac. Keď som sa v Hogwarts Legacy prvýkrát postavila na hlavné schodisko a schody, ktoré menia smer alebo keď som prvýkrát prišla do hlavnej jedálne, mentálne som sa vrátila do veku 12 rokov.

Kliatby a wannabe Temný pán

Toto láskyplné nastavenie mi vydržalo do momentu, keď mi hra ponúkla naučiť sa Crucio. Neskôr aj Imperio, či notorické Avada Kedavra. Samozrejme, môžete odmietnuť a prejsť hru aj bez toho, ale ja som sa rozhodla, že budem druhým Temným pánom, ktorého meno sa nevyslovuje.

Všetky svoje problémy (čítaj nepriateľov) by som nechala zmiznúť mávnutím čarovného prútika. Ak by to bolo možné, „záhadne“ by možno zmizlo aj zopár študentov a zamestnancov Rokfortu. Túto možnosť však (bohužiaľ) hra neponúka. 

Ak ste Hogwarts Legacy ešte nehrali, napravte to. Má našliapnuté na Game of the Year, aj keď bude konkurencia silná. Rozhodne má väčší potenciál, než len byť terčom „cancel culture“ kvôli výrokom autorky Harryho Pottera, o ktorých by sme sa zrejme ani nedozvedeli, nebyť Twitteru. V konečnom dôsledku bohvie, čo by tweetovali taký H. P. Lovecraft, E. A. Poe alebo O. Wilde.

Generáciu mladých ľudí obklopujú z veľkej časti moderné technológie. Pohlcuje nás digitálny život a na fyzickú komunikáciu sa mnohokrát zabúda. Takú, pri ktorej sa druhým pozeráme do očí, vidíme ich reakcie, dozvedáme sa niečo nové a na konci debaty sme obohatení o informácie a pocity. Na hlboké debaty sa nám ťažko hľadá čas, ale aj odvaha otvoriť sa ostatným.

Skeptický začiatok a radostný koniec

Nebudem klamať. Po prezeraní ukážkových otázok na stránke Hlbina.sk som si hovorila: „Čo je na týchto otázkach až tak osobné? Veď sú to obyčajné otázky. Klasika, pri ktorej sa zrejme nedozviem až tak veľa, ako každý opisuje.“

Na kartičkách sa nachádzajú otázky ako: Aký nový fakt si sa nedávno dozvedela? Aká je tvoja ideálna predstava nedeľného rána? Kedy si o sebe naposledy pochyboval? A veľa podobných, pri ktorých som si spočiatku nebola istá, či dokážu rozprúdiť diskusiu, akú som čakala. Našťastie, dala som tomu šancu.

Pokojný štvrtkový večer sme Hlbinu zobrali na najkrajší výhľad v meste. Už toto bolo hlbšie ako obvykle. S dobrým jedlom a tichou hudbou sme sa v aute pýtali jeden druhého osobné otázky z balíčka. Beriem späť všetky svoje predsudky. Alebo ako sa hovorí: „Neskúsiš, nevieš.“

Vybrali sme z balíčka 20 náhodných otázok a pokladali sme si ich navzájom. Boli sme dvaja. Rozhovor trval viac ako tri hodiny. Pri jednej otázke sme niekedy strávili aj viac ako pätnásť minút. Konkrétne sa to týkalo otázky, o ktorej som si spočiatku skepticky myslela, že za tridsať sekúnd na ňu odpoviem a tým to „hasne“. Nehasne. A pocit z hry nekončí ani po tom, ako ju dohráte, pretože zo všetkých odpovedí a myšlienok môžete čerpať v bežnom živote. 

Podnetná diskusia a otvorený rozhovor utužuje vzťahy

To, že úprimnosť, diskusie a hlboké rozhovory utužujú vzťahy, nie je žiadnou svetobornou novinkou. „Hru sme koncipovali tak, aby sa kvalitný a hlboký rozhovor dal vytvoriť takmer „na povel“, a to práve správnym typom otázok,“ uviedla pre onlinový portál StartItUp Žaneta, jedna z autoriek hry.

Krabička Hlbiny obsahuje 120 kariet s otázkami, súčasťou niektorých je aj tzv. Akcia. Tá podnecuje hráčov na vytvorenie nových návykov, vystúpenie z komfortnej zóny a k plneniu zaujímavých aktivít. Osobný rast sa deje najmä vtedy, keď vystupujeme z osobnej zóny komfortu.

Táto kartová hra nám pomáha v živote spomaliť, zamyslieť sa a zaujímať sa, či už o druhých, alebo o samých seba. „V dnešnom rýchlom a uponáhľanom živote sa zabúdame pýtať samých seba otázky, ktoré sú veľmi dôležité,“ píše sa na obale hry. 

Každý deň, po dobu jedného týždňa, chodiť aspoň na krátku prechádzku a ďakovať každý večer za tri konkrétne veci. Toto sú moje „akcie“, ktoré som si odniesla zo štvrtkového večera. A taktiež to, že sa chcem z času na čas hrať túto hru, aby som nezabudla, aká je komunikácia vo vzťahu, nie len partnerskom, dôležitá.

Počas hrania sa dozviete mnohé veci o sebe a svojich blízkych. Už to nebude len predstava ideálneho rána, ktorú ste nosili vo svojom vnútri. Už to bude ideálne nedeľné ráno naozaj, lebo ste to povedali nahlas pred sebou i pred niekým, kto vám to môže splniť. A to je cieľom hry. Podnietiť hodnotnú konverzáciu v dvojici, skupine alebo samostatne, ktorá vás posunie ďalej. A nie je to len o splnení sna o dokonalej nedeli. Ale aj o uvedomení si strachov a pocitov, o ktorých zámerne alebo aj nezámerne mlčíme, ale aj o tajomstvách, ktoré pri nej vyplávajú na povrch.

Môže byť na otvorených rozhovoroch s Hlbinou nejaká nevýhoda?

„Hlbina je taká dobrá, akú si ju sami urobíte,“ hovoria o hre jej tvorcovia na kartičke s pravidlami hry. Kartová hra sa snaží poukázať na našu minulosť, na to čo robíme, prečo to robíme, čo by sme neurobili alebo kam našimi činmi smerujeme. Pokúša sa budovať a udržiavať vzťahy a lepšie pochopiť ostatných. Zameriava sa na tému šťastia, predstáv, nedostatkov a pozitívnych vlastností. Podnecuje budovanie návykov, ktoré nám majú pomôcť v pracovnom, osobnom či zdravotnom smere. 

Samotné hranie pôsobí pozitívne na naše bytie. Spomaľuje starnutie, pomáha nám ľahšie sa rozhodovať, zlepšuje schopnosti učenia sa a tiež pamäť. Môže liečiť depresiu a tiež nás motivuje byť lepšími verziami samých seba. Aj keď otázky neboli na prvý pohľad osobné, vždy ste sa k niečomu osobnému dostali. Rozobrali ste to na malé kúsočky a vyzliekli svoju dušu mentálne donaha. 

Kartová hra, pri ktorej sa budete rozprávať do hĺbky

Ak sa vám niekedy zdá, že nežijete život v jeho hĺbke tak, ako by ste chceli, kartová hra Hlbina je správna voľba na vyriešenie tohto, veľmi dôležitého, problému. Spomaľte, zavolajte kamarátov a rozprávajte sa o vašich životoch.

Je to neskutočne oslobodzujúce, aj napriek tomu, že sa spočiatku budete hanbiť odhaliť zabudnuté či osobné veci z vášho života. Garantujem vám, že sa z otázky: „Kde sa vidíte za 5 rokov?,“ dokážete dostať na polhodinovú debatu o tom, aké sú vaše kariérne sny, aké mená by ste dali svojim deťom, ak nejaké vôbec chcete alebo ako chcete uskutočniť ten sen o malom kníhkupectve s kaviarňou v centre mesta. 

Akcia, reakcia, Hlbina

Pri hraní tejto kartovej hry sme o sebe navzájom zistili to, čo sme naozaj netušili. Priznám sa, že odpovedaním na niektoré otázky som sa aj ja o sebe čo, to dozvedela. Budete premýšľať, veľa premýšľať. Usporiadate si hodnoty, myšlienky. Zistíte, čo zanedbávate a ako by ste to chceli zmeniť. Uvedomíte si také veci, ktoré vás síce vo vnútri podvedome škrú, ale odpoveď neustále nevedomky a nechtiac zahrabávate pod pomyselný koberec.

Počas hrania môžete zistiť, že sa málo učíte cudzí jazyk alebo, že ste už dlho neboli navštíviť starých rodičov. Vo vnútri viete, že dávate prednosť veľmi veľa iným veciam a toto odsúvate na vedľajšiu koľaj. Vaše podvedomie si to nechce priznať, tak to jednoducho presúva. A zrazu to poviete pri hre nahlas a uvedomíte si, že by ste to mali riešiť.

Veľa otázok podnieti akciu. Neviem, či je to tými endorfínmi šťastia, ktoré sa uvoľňujú pri hovorení pravdy a od úľavy, ale pri otázke: „Kde by si rád vycestoval?,“ sme si kúpili výlet za hranice. Nehovorím, že si máte kupovať letenky alebo hodiny telefonovať s blízkymi. Urobte to, čo myslíte, že vám chýba a zvyknite si na to.

Hlbina nás motivuje k tomu, aby sme do svojho života zaradili zvyky, ktoré nám ho urobia kvalitnejším. Ak sa vo svojom živote cítite stratení alebo nemáte na nič čas, určite si vyhraďte chvíľku na seba a blízkych. Kartová hra Hlbina je skvelý spôsob, ako zistiť viac. Viac o blízkych, živote, túžbach i o svojej duši.

Ak ste už Hlbinu vyskúšali a chceli by ste skúsiť aj niečo iné, prichádza novinka. Nová Hlbina na spoznávanie a prehlbovanie vzťahov so starými rodičmi, seniormi. S novým projektom prichádza aj crowfunding s cieľom dostať hru do každého domova seniorov na Slovensku. Je to super príležitosť dozvedieť sa o svojich starších príbuzných zaujímavé myšlienky opradené časom.

Piata loď
Dráma/Rodinný
Slovensko/Česko/Maďarsko, 2017, 85 min
Réžia: Iveta Grófová
Predloha: Monika Kompaníková (kniha)
Scenár: Iveta Grófová, Marek Leščák
Kamera: Denisa Buranová
Hudba: Matej Hlaváč

V Trnave si Piatu loď môžete pozrieť v kine Hviezda alebo v Maxe. Zrejme však nebude mať takú dlhú životnosť ako Všetko alebo nič či Únos, takže sa poponáhľajte. Oplatí sa ho vidieť na veľkom plátne, kde možno pozorovať umelecky spracovaný príbeh, ktorý sa nesnaží byť na city hrajúcou sociálnou drámou. A tiež je príjemné na konci len tak sedieť a počúvať mrazivý soundtrack Kde sa slzy berú, od Katarzie. Snímka nám predstavuje príbeh desaťročnej Jarky (Vanessa Szamuhelová), ktorá sa o seba musí starať viac-menej sama, pretože jej nevyspelá mama Lucia si nechce pripustiť, že má dcéru a teda aj zodpovednosť. Nevládna stará mama, ktorá s nimi býva, situáciu tiež príliš nezlepšuje. Jarka chce, aby ju mama mala rada, aby si ju všímala. Lucia namiesto toho upevňuje Jarkin strach a túžbu po pozornosti vetami ako: „Nevolaj ma mama, nie som žiadna stará krava,“ alebo „Nerob problémy, lebo ťa nebudem mať rada.“ Jarke teda neostáva nič iné, ako sa ponárať do svojho detského sveta. Slovo ponárať je príznačné, pretože viackrát vidíme symboliku vody, topenia sa. Symbolika sa používa aj na ukázanie túžby po úteku. Jarka sa, totižto, doma necíti dobre, a tak väčšinu času trávi vonku s jej mladším kamarátom Kristiánom (Matúš Bačišin). On je zase v opačnej situácii. Rodičia sú v jeho prípade až príliš ochranárski a neustále ho musia mať pod kontrolou. Príbeh je síce inšpirovaný skutočnými udalosťami, pripletie sa tam však pomerne nepravdepodobná zápletka, keď Jarka nájde dve bábätká a rozhodne sa o ne so svojím kamarátom postarať. Dokážu rolu rodičov zvládnuť lepšie, než ich rodičia? Alebo všetci dopadneme podľa príslovia: „Aká matka taká Katka?“

Piata loď otvára viacero nie práve jednoduchých tém, napriek tomu ju v Berlíne veľmi pozitívne ohodnotili práve deti, čím si vyslúžila cenu Krištáľový medveď. Režisérka snímky tvrdí, že Piatu loď sa snažila nakrútiť skôr pre dospelých. Film slúžil napríklad na poukázanie toho, že za nešťastnými deťmi stoja hlavne rodičia a dospelí by si mali uvedomiť svoju dôležitú rolu v živote dieťaťa. Napriek tomu nie je až také zvláštne, že Piata loď oslovila aj deti. Mnohé z nich môžu v hlavných hrdinoch vidieť niečo zo seba. Taktiež môže slúžiť ako most medzi detským a dospelým svetom. U toho, kto si ešte aspoň trochu spomína na svoje detské ja, vyvolá spomienky na to, ako sme od rodičov vyžadovali pozornosť a ponárali sa do „dospelákmi“ nepochopeného sveta fantázie. Tento film tiež upozorňuje, že aj deti bývajú nešťastné, cítia sa osamelo a túžia po možnosti ukázať svoju samostatnosť. A koho nepresvedčilo nič z tohto, možno ho naláka to, že snímka ukazuje naše miestne lokality, hlavne Bratislavu, tak ako sme ich možno nikdy úplne nevnímali.

Kto sa bojí príliš umeleckého filmu ťažkého na pochopenie, nemusí. Nie je to však ani tuctovka, ktorá vám odpovie na všetky otázky a nechá vás s pokojným svedomím odísť bez toho, aby ste sa aspoň trochu nezamýšľali.

Autor: Jana Fridrichová