Peter sa k žurnalistike dostal už v mladom veku. Začínal v regionálnom rádiu, neskôr pôsobil ako online redaktor a pracoval aj v celoplošných rádiách. V súčasnosti pracuje v Slovenskej televízii ako redaktor spravodajstva.

V podcaste sa dozviete:

• Ako sa dá k žurnalistike dostať úplnou náhodou,
• Ako vzniká reportáž pod časovým tlakom,
• Čo zo zákulisia televízneho spravodajstva bežne vidieť nemožeme,
• Prečo je spravodajstvo tímová práca,
• Aká je realita práce televízneho redaktora v porovaní s predstavami divákov.

Ako by si opísal prácu redaktora spravodajstva niekomu, kto ju pozná len z televízie?

Ide primárne o rozprávanie príbehu. Našou úlohou je získať informácie a následne ich zrozumiteľne prerozprávať ľuďom, ktorí nemôžu byť priamo na mieste – či už na úrade vlády, v parlamente, alebo pri iných udalostiach.

V skratke, je to proces zisťovania, pochopenia a následného vysvetlenia udalostí tak, aby im porozumel bežný divák.

Je tvoja práca v praxi odlišná od toho, ako si ju predstavujú diváci?

Je pre mňa ťažké zhodnotiť to. Keďže som v médiách začal pracovať už ako 15-ročný, predstavu som si veľmi skoro tvoril priamo v praxi. Od začiatku som však vnímal, že nejde o vzhľad či hlas, ale o samotnú prácu. Predstava, že niekto všetko pripraví a redaktor to len prečíta, je mylná.

Ako redaktori sme však tiež len ľudia. Zbierame informácie a snažíme sa ich čo najpresnejšie sprostredkovať. Myslím, že v kontexte otázky je dôležité poznamenať, že našou úlohou nie je vkladať do reportáže vlastné názory, ale prinášať fakty a rôzne pohľady na tému.

Divák vďaka tomu vidí výsledok, ktorým je spracovaná realitu bez osobného postoja redaktora. Nevidí však celý proces získavania informácií ani to, čo všetko sa deje v pozadí. Zároveň platí, že pracujeme s dostupnými informáciami. Vieme ich overovať a konfrontovať, no nemáme vždy možnosť poznať úplnú „pravdu“, len ju čo najpresnejšie priblížiť.

Bola pre teba práca redaktora vysnívaná?

K žurnalistike som sa dostal úplnou náhodou. Otec jedno leto usúdil, že som už príliš starý na detský tábor. Bolo dobré prázdniny využiť zmysluplne a mal som si vybrať jeden z kurzov, ktoré ponúkala istá agentúra. Vybral som si fotografovanie. Omylom som vošiel do zlých dverí, kde bol kurz žurnalistiky. Hanbil som sa odísť, zaujalo ma to a postupne som ho absolvoval celý.

Práve tam sa z náhody stala ambícia. Inšpirovali ma ľudia, ktorí ma učili a odvtedy mám snahu sa im vyrovnať, neustále sa zlepšovať a predovšetkým, snažiť sa nikdy neuveriť samému sebe, že som ten najlepší z najlepších.

Aká bola tvoja cesta k práci v Slovenskej televízii?

Po spomínanom kurze žurnalistiky som si našiel krátku stáž v regionálnom rádiu, kde som sa učil základy – písanie správ aj prvé živé vstupy. Postupne som absolvoval ďalší kurz, ktorý mi dal viac skúseností, hoci to znamenalo pravidelné cestovanie do Bratislavy.

Neskôr som pracoval ako online redaktor na spravodajskom webe jednej z celoštátnych televízií, po tejto skúsenosti som sa opäť vrátil k rádiu. Najprv regionálnemu, neskôr celoplošnému. Po jednej pracovnej skúsenosti, ktorá nevyšla úplne podľa mojich predstáv, som musel opäť začínať na nižšej pozícii. Práve to ma posunulo ďalej.

Po rokoch v rádiu som sa dostal späť do televízie. Najprv na pozíciu redaktora zahraničného spravodajstva, odkiaľ som neskôr prešiel do domácej redakcie. V STVR pôsobím dodnes.

Ako vzniká reportáž od nápadu až po vysielanie?

Je to náročný proces, ktorý vždy závisí od konkrétnej témy. Začíname rannou poradou, počas ktorej si rozdelíme témy a určíme, kto sa čomu bude venovať. Niekedy je téma jasná vopred, inokedy ju treba hľadať.

Redaktor si následne pripraví základnú predstavu – čo je hlavná myšlienka reportáže a aké informácie potrebuje získať. Veľmi dôležitou časťou práce sú aj konzultácie s kolegami, na základe ktorých vie tému užšie vymedziť. Práca redaktora totiž nie je individuálna, dôležitá je spolupráca a pohľad z viacerých strán. V teréne neskôr oslovuje respondentov a zbiera rôzne pohľady, pričom priebežne vyhodnocuje, čo z toho bude použiteľné.

Po návrate do redakcie spracuje materiál, vyberie kľúčové pasáže a doplní ich vlastným textom. Celý proces je časovo náročný a bežne trvá celý pracovný deň, často aj viac.

Vznikajú témy tvojich reportáží skôr na základe vlastných nápadov, alebo ti ich prideľuje editor?

Bez ohľadu na to je veľmi dôležité mať naozaj dobrý prehľad o aktuálnom dianí. V mojom prípade však prevažujú témy, ktoré mi zadáva editor alebo vedúci vydania. Nie je to preto, že by som nevedel prísť s vlastnými nápadmi, skôr som pri ich výbere náročný a zvažujem viacero možností. Zadanie mi preto uľahčuje prácu a šetrí čas.

Často sa tiež stáva, že respondent odpovie inak, než očakávam. Vtedy musím výslednú podobu reportáže prispôsobiť tomu, čo mám k dispozícii.

Stáva sa aj to, že respondenti odmietnu odpovedať?

Nie je to časté, ale stáva sa to. Niekedy respondent odmietne z osobných dôvodov alebo ho zastihnem v nevhodnom čase.

Ako som už však spomínal, častejšie sa stáva, že odpovie inak, než očakávam. Vtedy musím vedieť prispôsobiť smer reportáže tomu, čo mám k dispozícii. Ako autor nesiem zodpovednosť za výsledok, preto hľadám spôsob, ako z dostupných informácií vytvoriť zmysluplný príbeh.

Ako zvládaš časový tlak, keď treba reportáž odovzdať rýchlo?

Pomerne dobre. Aj keď sa ocitnem v situáciách „na poslednú chvíľu“, viem sa sústrediť a dokončiť prácu.

Pomáha mi schopnosť odosobniť sa a zostať pokojný. Keď niečo také nastane, potrebujem skôr chvíľu ticha, aby som sa vedel plne koncentrovať.

Kto má posledné slovo pri tom, čo nakoniec finálne odvysielate v televízii?

Nejde o rozhodnutie jedného človeka. Fungujeme na viacstupňovom kontrolnom systéme. Ako redaktori pripravíme text, ktorý najprv schvaľuje editor a následne vedúci vydania. Po spracovaní reportáže sa finálny výstup opäť kontroluje.

Nemáme teda posledné slovo – výsledok vzniká na základe spolupráce, argumentácie a schvaľovania viacerých ľudí.

Spomínal si, že práca redaktora nie je individuálna. Ako teda fungujete v skutočnosti?

Spravodajstvo je tímová práca. Mojou úlohou je priniesť príbeh, preto o ňom potrebujem vedieť čo najviac. Nech je akýkoľvek, politický alebo nepolitický. Nehoda či katastrofa, čokoľvek. To znamená, overiť si fakty a príbeh z každej strany. Pretože práve za to som zodpovedný.

Keď si divák pozrie moju reportáž a vidí v nej chybu, ktorú som si ja osobne neoveril, vtedy sa vyhovoriť na kolektívny orgán naozaj nemôžem. Ja som pod tým podpísaný.

Čo ti táto práca dala do života?

Radosť, mnohých priateľov a pomyselný hlbší zmysel.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Nemám presne stanovený cieľ a ani ho nepotrebujem. Nechávam veci plynúť a sústredím sa na prítomnosť.

Predovšetkým je pre mňa dôležité robiť svoju prácu najlepšie, ako viem a byť s ňou spokojný. Najdôležitejší je teda môj vnútorný poct, že som odovzdal maximum.

Martin sa vždy radil medzi aktívnejších študentov. Svoje prvé skúsenosti naberal postupne v regionálnych aj školských médiách. Aj keď nachvíľu počas posledných ročníkov z mediálneho prostredia vypadol, uplatnenie našiel. Nebolo to celkom ľahké, ale stálo to za to. Po niekoľkých odoslaných životopisoch a neúspešných pohovoroch našiel svoje miesto v Hospodárskych novinách. Pôsobí tam ako redaktor na oddelení príloh. Aj keď ho to ťahá do rádia alebo televízie, je rád, že dostal príležitosť pracovať v printe.

V podcaste vám redaktor Martin Pápai prezradí:

• ako sa dostať do medií,
• na akých zručnostiach môžete pracovať už ako študent,
• prečo sa netreba báť poslať si životopis, aj do celoslovenského známeho média,
• ako nazbierať skúseností už počas štúdia, ktoré zaručene v životopise pomôžu,
• ako vyzerá bežný deň v redakcii a ako sa zmenil počas pandémie.

FMK dáva potenciálnym novinárom dostatočné zázemie, ale miesto v mediálnom svete si už musia študenti zabezpečiť sami. Redaktorka RTVS Barbora Škulová nám porozprávala o svojej praxi počas štúdia, práci v televízii, úspechoch, chybách i cenných postrehoch z mediálnej sféry.

Každé médium je iné z dôvodu rozdielneho systému práce, ale dali mi toho veľa. V prvom rade ma naučili pracovať s kolektívom. Ten je podľa mňa veľmi dôležitý, lebo každý má svoju úlohu. Navzájom sa dopĺňame, pomáhame si, a tak to funguje aj vo väčších médiách. Samozrejme, zdokonalila som sa tiež v slovnej zásobe a v jazykovom prejave.

V Mestskej televízii Trnava som sa naučila, ako vyskladať a vytvoriť reportáž, vrátane kontaktovania respondentov a natáčania s nimi. Systém práce som si rovnako osvojila v rádiu, keď som pripravovala vysielanie.

Môžeme teda tieto médiá vnímať ako dostatočný odrazový mostík?

Áno, presne. Mne osobne pripravila Mestská televízia Trnava taký odrazový mostík, vďaka ktorému som už vedela niektoré veci lepšie zvládať. Keď som nastupovala do RTVS, povedali mi napríklad, že pôjdem na tlačovú konferenciu a ja som hneď vedela, čo mám robiť. Tá prax je nevyhnutná a človeku dokáže uľahčiť život.

Okrem toho musí byť redaktor pohotový a mať istú mieru flexibility. Občas vzniknú situácie, napríklad v živom vysielaní, na ktoré nie sme pripravení, no mali by sme na ne vedieť zareagovať.

Živé vstupy môžu byť kameňom úrazu. Ako sa na ne pripravuješ?

Myslím si, že živý vstup by mal byť jednoducho prirodzený. Veľkou chybou, ktorú som kedysi robila aj ja, je, keď si napíšeme celý text od slova do slova. Nepôsobí to potom autenticky a divák neverí tomu, čo hovoríme. Je lepšie, ak si redaktor napíše osnovu len stručne v bodoch. Aj keď niečo skomolíme, je to normálne. Ide predsa o živý vstup a my nie sme roboti.

Máš občas problémy aj pri bežnom natáčaní či spracovaní reportáže?

Jasné, veď sme ľudia, robíme chyby a ja nie som výnimka (smiech). Raz som napríklad strihala reportáž a išlo o náročnú tému, ktorá sa ilustračne ťažko pokrývala. Niečo som vtedy v strihacom programe stlačila, netuším čo, a tá reportáž sa celá vymazala. Mala som slzy na krajíčku, pretože zostávala asi štvrťhodina do vysielania. Nakoniec som to ale stihla.

Človek by si nikdy nemal povedať, že už vie všetko a je perfektný. Takýto prístup ho len brzdí.

Ďalším prípadom bolo natáčanie rozhovoru. Respondentka bola perfektná, páčili sa mi jej odpovede a už som si predstavovala, ako bude reportáž vyzerať.  V závere som však zistila, že nemám zapnutý mikrofón! Respondentka medzitým už odišla, pretože sa ponáhľala, takže to bolo skutočne nepríjemné. Našťastie bola ochotná rozhovor zopakovať.

Pre niekoho môže byť namáhavá takáto práca s ľuďmi, pre iného napríklad flexibilita či stres. Čo je najnáročnejšie pre teba?

Asi je to práve časový stres a sklz, lebo sa veľmi ľahko vystresujem (smiech). Napriek tomu dávam maximum do všetkého, čo robím a aj na tom strese sa pokúšam pracovať, nech ma ako redaktorku až tak neovplyvňuje.

Je to napätie už miernejšie?

Ak to porovnám so začiatkom, teraz ho viem už lepšie zvládať. Stresu sa ale nikdy úplne nezbavím, čo je prirodzené. Keď chcem, aby bolo niečo dobré, tak mám pred tým rešpekt aj obavy.

Ako zvyčajne postupuješ pri tvorbe mediálnych obsahov od zadania témy až po konečné exportovanie?

Ak mám čas, tak si tému najprv naštudujem. Podľa toho vyberám ľudí, ktorí by k tomu mali čo povedať a hľadám na nich kontakty. Obvolám ich, dohodnem si s nimi čas rozhovoru, natočíme ho a spravíme aj ilustračné zábery. S týmto materiálom následne pracujem pri tvorbe textu, keď sa vrátim do televízie.

Akonáhle to mám celé zosumarizované, idem za naším hlavným editorom. Text pozrie po obsahovej stránke a ak je všetko v poriadku, nastupuje jazykový redaktor a strižňa. Ide o konečnú fázu, kde dám všetko dokopy a doplním ilustračné zábery. Strihač to skontroluje a príspevok je už potom vhodný na záverečné exportovanie.

Okrem obsahu zaujme publikum jazykový prejav. Vie sa podľa tvojho názoru študent naučiť všetko alebo musí mať isté predpoklady?

Čím má človek lepší jazykový prejav a príjemnejší mikrofonický hlas, tým má väčší náskok pred ostatnými. Zároveň si však myslím, že kde je vôľa, tam je cesta. Stále môžeme chyby odstraňovať a učiť sa. Všetko závisí len od človeka a od toho, do akej miery je ochotný venovať sa svojmu nedostatku a pracovať na sebe. Rovnako je tomu aj v živote. Všetko sa dokážeme naučiť, keď chceme.

Aj ty sa máš po rokoch praxe stále v čom zlepšovať?

Určite áno (smiech). Táto práca je niekedy nepredvídateľná. Novinár by mal vedieť reagovať na nové podnety a tým, že sa neustále menia, robím možno aj ja nejaké chyby. Práve vďaka nim sa zdokonaľujem. Naozaj, neustále je v čom sa zlepšovať. Človek by si nikdy nemal povedať, že už vie všetko a je perfektný. Takýto prístup ho len brzdí.

Ktoré chyby robia podľa teba redaktori najčastejšie?

Niekedy je chybou, ak sa veľmi ponáhľajú. Príliš rýchlo načítajú text, hltajú slová. Veľmi dôležité je tiež dať správny dôraz na slovo alebo vetu, ktorá potom môže nadobudnúť úplne iný zmysel. Niekedy zas v nahovorenom komentári počujeme, ako sa redaktor často nadychuje, čo text degraduje.

Aj keď niečo skomolíme, je to normálne. Ide predsa o živý vstup a my nie sme roboti.

Na načítavaní si dávam naozaj záležať, a preto zvyknem kontaktovať pani Andreu Bugošovú. Pomôže mi napríklad aj pri štylizácii, keďže my novinári niekedy napíšeme vetu, ktorú by sme v bežnej reči nepoužili. Tiež nie je dobré, ak sú vety komplikované. Divákovi by sme mali veci vysvetliť jednoducho.

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

Občas mám pocit, že nemám úplne bežný pracovný deň (smiech). Vstávam ráno o 7:00, aby som sa nachystala. Niekedy idem do práce s takou gučou v žalúdku, pretože neviem, čo ma v daný deň čaká a či všetko postíham. Na začiatku dňa teda zvádzam menší boj.

O 9:00 začíname poradou, na ktorej si určíme kto a čo bude robiť. Po rozdelení tém si každý sadne za svoj počítač. Hľadáme podklady a informácie k reportáži, zháňame respondentov. Mám ten deň na to, aby som si toho o téme pozisťovala čo najviac a našla vhodných ľudí. V tomto som skutočne neviazaná, nikto ma nekontroluje. Ak niečo neviem alebo si niečím nie som istá, obrátim sa na vedenie či na starších kolegov. Dôležité je nebáť sa a pýtať sa. Navyše, po natáčaní si získaný materiál aj strihám.

Stíhaš všetko s prehľadom?

Dovolím si tvrdiť (smiech), že na prípravu niektorej reportáže by mi nestačilo ani 24 hodín. Redaktor musí byť nielen flexibilný, ale aj rýchly. Je nevyhnutné, aby si čas zadelil správne. Či už to musí stihnúť do správ o 12:00, 16:00 alebo 19:00.

Viem, že minimálne vo svojich začiatkoch si riešila kultúrne témy. Ovplyvnila tvoju prácu pandémia?

Kultúrnymi témami sa už nezaoberám, keďže sa kvôli pandémii nič kultúrne nedeje. Ale áno, po nástupe do RTVS som ich prevažne riešila. To sa časom zmenilo a momentálne mám na starosti ďalšie rezorty. Pandémia ma ale v práci neovplyvnila, pretože stále je čo riešiť.

Námety na reportáže si výlučne vyhľadávaš sama alebo ti ich prideľuje aj vedenie?

Je to pol na pol. Myslím si však, že redaktor by mal byť istým spôsobom ako detektív. Mal by snoriť (smiech) a vyhľadávať si témy aj sám. Ja sa primárne snažím sledovať rôzne články, aktuality na internete, no niekedy vychádzajú nápady z bežného života.

Mnohokrát sa mi stáva, že dobrý tip na reportáž dostanem od mojich známych. Napríklad, keď mi rozprávajú o svojich problémoch. Vtedy mi zasvieti kontrolka, pretože podobné veci môžu riešiť aj iní. Samozrejme, vedenie nás už pozná a vie, v ktorých oblastiach sme viac doma, takže nám tiež dokáže prideliť témy.

Redaktor by mal byť teda dobrým pozorovateľom. Máš pri výbere a spracovaní tém zdroje, ktoré ti prácu uľahčia?

Teraz už áno. Ako sa ale hovorí, začiatky sú vždy najhoršie. Keď som začínala, nemala som ešte vybudovanú sieť kontaktov a všetko som si musela prácne vyhľadávať. V súčasnosti mi ľudia posielajú témy a podnety na reportáž aj sami. To vie prácu neskutočne zjednodušiť.

Ak si neviem dať rady s nejakou témou, idem za kolegom. Ten mi poradí a poskytne viacero telefónnych čísel na kompetentných ľudí, čo je veľké plus. A preto sa nehanbím, nebojím a idem za tým človekom. Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie.

Barbora Škulová (25)
vyštudovala odbor masmediálnej komunikácie na FMK. Počas štúdia pôsobila v Rádiu Aetter a stážovala v Slovenskom rozhlase i v TV JOJ. Skúsenosti získala ako redaktorka a moderátorka vlastnej relácie v nitrianskej TV Central. Spravodajstvu a tvorbe reportáží sa venovala aj v Mestskej televízii Trnava. V roku 2018 sa jej splnil sen a začala pracovať ako redaktorka v RTVS. Aktuálne žije v Trnave.

Trval 4 dni a mal študentom priblížiť prácu v médiách. Študenti sa rozdelili do dvoch skupín. Prvá skupina boli záujemcovia o prácu redaktora a moderátora, druhú zase tvorili tí, ktorých zaujíma práca za kamerou.

Prvé dva dni sa konali v priestoroch FMK. Tam účastníci nadobudli okrem teórie aj praktické zručnosti. Mali napísať krátky text na danú tému a následne to čo najlepšie odprezentovať a prečítať riaditeľke televízie Dálii Šaškovičovej. Ona mala za úlohu to zhodnotiť, povedať, čoho sa majú vyvarovať alebo, naopak, čo robili správne.

Tretí deň sa už presunuli na miesto, kde sídli MTT. Tam mal každý možnosť si pred kamerou vyskúšať čítať z čítačky, hneď dostať spätnú väzbu a zároveň si to potom aj pozrieť na videu, aby sa videli a počuli a mohli zistiť, čo ešte treba zlepšiť.

Zatiaľ čo prvá skupina čítala ostošesť, druhú skupinu mal na starosti kameraman a absolvent FMK Pavol Matava, kde okrem toho, že vysvetľoval prácu s kamerou, si skúšali aj strih rôznych reportáží.

Išli aj do terénu

Štvrtý a zároveň posledný deň workshopu mali nádejní redaktori možnosť ísť spolu s tímom MTT do terénu. Mohli vidieť, ako sa taká reportáž točí a čo všetko v dobrej reportáži nemôže chýbať. Taktiež mali možnosť spraviť anketu, a tak si naostro skúsiť komunikáciu s ľuďmi pred kamerou s mikrofónom v ruke. Kolegovia z druhej skupiny si zase vyskúšali prácu za kamerou, kde mali možnosť ísť natočiť aj svoje vlastné obrazy.

Jednu z takýchto reportáži si môžete pozrieť TU.

„Prostredníctvom tohto projektu, workshop s MTT, sme chceli študentom, a možno našim potenciálnym kolegom, priblížiť prácu v lokálnej televízii. Naučiť ich základy tvorby spravodajských príspevkov po stránke vizuálnej, obsahovej aj auditívnej a dať im možnosť vyskúšať si získané zručnosti priamo v praxi,“ povedala doktorandka FMK a zároveň redaktorka a moderátorka MTT Nikola Kaňuková.

Vyjadril sa aj Pavol Matava, kameraman MTT: „Aby sa zvýšila atraktivita informácie, ktorú chceme dostať k verejnosti, je dôležité, aby tento obsah bol lahodný aj pre oko, a preto bolo mojou úlohou účastníkov workshopu zasvätiť do tvorby a editácie audiovizuálneho záznamu.“ 

Nakoniec sme sa spýtali aj jednej zo zúčastnených, ako sa jej workshop s MTT páčil.

 „O tomto workshope si myslím, že bol užitočný a ľudia z trnavskej televízie k nám boli mimoriadne zlatí a priateľskí. Som veľmi rada, že som si mohla vyskúšať, aké to je na natáčaní ozajstnej reportáže pre Mestskú trnavskú televíziu.“ 

Aké je to byť najobľúbenejšou osobnosťou televíznej publicistiky na základe ankety TýTý?
To, že si vás verejnosť obľúbi a že vám dáva dôveru je zaväzujúce. Mám štyri ceny TýTý a dve ceny Elsa, ktoré udeľovala Česká filmová a televízna akadémia, čiže kolegovia v oblasti audiovízie. Sú to dve rozdielne ocenenia, no zaväzujúce sú obidve, keďže tam máte laický pohľad publika, ktoré vám pošle sms alebo hlasy. V mnohých ohľadoch vám to pomáha v práci, keď za sebou cítite podporu divákov – viete, že môžete byť tvrdší a viac si dovoliť. Na druhej strane ocenenie od kolegov a odborníkov ma teší tiež.

V médiách sa pohybujete viac ako dvadsať rokov, pracovali ste v komerčných rádiách, doteraz máte rozhlasovú reláciu v rádiu Impuls a okrem toho vediete diskusnú reláciu s politikmi v Českej televízii. Ako vnímate hranicu medzi komerciou a verejnoprávnosťou, keď sa na to pozriete zákulisne?
Musím povedať, že obidve skúsenosti boli pre mňa prínosom. Médium verejnej služby som si vyskúšal v českej redakcii BBC a predtým ešte aj v Českom rozhlase. Vo verejnoprávnom médiu si môžete vážiť zázemia, ktoré ponúka, ale súkromné médiá sú ďaleko flexibilnejšie. Človek musí ovládať viac profesií naraz,  pretože tam to zázemie nie je také veľké. Ja som sa napríklad v rádiu Evropa 2 alebo Frekvence 1, kde som pôsobil najdlhšiu pracovnú dobu v súkromnom sektore, naučil robiť si technika, strihať príspevky a nahrávať ich do počítačových systémov… To znamená, že som si začal viac vážiť zázemia, ktoré ponúka Česká televízia. Zároveň tvrdím, že po skúsenosti v českej redakcii BBC som človek, ktorý si myslí, že verejná služba a médiá verejnej služby by sa mali rozvíjať. Mrzí ma, keď u nás, v Česku alebo u vás, na Slovensku, vidím, ako politici v spolupráci s majiteľmi súkromných médií chcú, aby verejnoprávne médiá boli čo najslabšie. To mi je ľúto.

Keď už sme pri tých verejnoprávnych médiách, určite ste postrehli spojenie STV a SRo pod jednu hlavičku RTVS. Čo na to hovoríte?
(povzdych) Pred časom som sa dokonca odhodlal k netradičnému kroku, že som Danielovi Krajcerovi, vtedajšiemu ministrovi kultúry, napísal osobný list. Nebol som si istý, že toto spojenie je premyslené. Navyše napojenie týchto médií na štátny rozpočet alebo zrušenie koncesionárskeho poplatku a platenie verejnoprávnych médií len zo štátneho rozpočtu vnímam ako niečo, čo oslabuje a deštruuje toto médium. Koncesionársky poplatok je solidárny poplatok, na ktorom by sa verejnosť mala zhodnúť. Viem, že je ťažké uvedomiť si to v období ekonomickej krízy, ale prečo tie médiá máme? Smutným obrázkom na Slovensku je, že sa diváci vo chvíľach mimoriadnych udalostí viac upínajú k TA3, k Markíze či k TV JOJ, a to aj počas volieb, pretože STV si v uplynulých dvadsiatich  rokoch prešla deštrukciou. Myslím si, že spojenie STV a SRo bol krok, ktorý nebol premyslený. SRo mal a ešte aj má u poslucháčov celkom dobré meno, tak hádam toto spojenie neuškodí jeho postaveniu.

O akých vlastných chybách rozprávate svojim študentom? Čoho sa majú aj naši študenti vyvarovať?
Chýb, ktorých sa človek dopustí, je veľmi veľa. Živé vysielanie a to, čo sa vám v ňom stane, hoci sa pripravíte, si neviete dopredu presne predstaviť. Každý, kto chce pracovať v médiách, by mal byť pripravený. Tým eliminujete väčšinu chýb. Keď podceníte prípravu, tak sa to vám  vždy vypomstí. Samozrejme, keď študenti chodia na vysokú školu, tak chcú mať aj nejaký študentský život, niekedy sa mu venujú viac ako napríklad knihám, čítaniu. Vysoká škola vás však naučí kriticky rozmýšľať, dávať dohromady obrovské množstvo zdrojov, v čom je vlastne práca novinára veľmi podobná.

Nebojíte sa syndrómu vyhorenia? Spovedanie politikov s ich jednosmernými názormi musí byť stereotypné...
Nevnímam to stereotypne. Vy si musíte povedať, čo sa vám na tej práci páči. Keď je z vás cítiť, že prácu robíte nerád, stereotypne, divák to pozná. Politika je v mnohom zaujímavá psychologická hra, je zábavne pozorovať v zákulisí, ako sa tam politici správajú a potom ako sa prezentujú na verejnosti. Čiže mňa to baví, aj po 9 rokoch. Keď ste sa ma pýtali, čo by som okrem Otázok VM chcel zvládnuť, možno prácu psychoterapeuta (smiech).To by ma bavilo, keďže aj rozhovor s politikom vnímam ako takú psychoterapiu. Na druhej strane mám pri sebe tím ľudí a priateľov, ktorý ma „kopú do zadku“, aby som syndrómu vyhorenia nepodľahol, aby prichádzali nové prvky, inovácie.

Celý rozhovor s Václavom Moravcom nájdete v tlačenej verzi Atteliéru 01/2012.