Ste fotograf aj reportér, čo je na Slovensku skutočne unikát. Ako ste sa k tomu dostali?

Najskôr bola fotka. Ako študent som chodieval na prázdniny do dedinky Čierny Balog, kde mali starý rodičia chalupu. Tam som rád fotil miestnych ľudí. Keďže to bola éra analógu, mal som malú komoru, kde som si tieto čiernobiele fotky vyvolával.

Ako ste sa dostali do profesionálnej sféry?

Začal som ako študent na vysokej škole, kedy som spolupracoval s časopisom Život. Hneď po škole som potom nastúpil ako píšuci redaktor aj fotograf do už zaniknutého časopisu Mladé rozlety. Neskôr som bol jeden z ľudí, ktorí zakladali Plus 7 dní. Lenže v roku 1991 ma majitelia vyhodili, čo spätne beriem ako veľmi dobrú vec, ktorá sa mi stala. Následne som rok fotil na vlastné náklady náboženské púte. Boli to čiernobiele fotky, ktoré som ponúkol do českého Mladého světa. Tam odo mňa chceli, aby som k fotkám napísal aj veľký text. To bolo v roku 1992.

Kedy ste sa začali orientovať na zahraničnú reportáž a konfliktné zóny?

Od roku 1999, keď bola vojna v Kosove. Robil som pre český Reflex a s kolegom Jánom Šibíkom sme boli na hraniciach a potom aj v Kosove. Toto bol asi taký zlom. Dovtedy som bol sporadicky na niektorých konfliktných miestach, ale od tej doby to robím systematicky.

Aké krajiny ste od tej doby navštívili?

To vám presne neviem povedať. Na zadnej strane mojej novej knihy je vymenovaných 25 krajín, ktoré som navštívil. Abecedne od Afganistanu až po Ukrajinu. Okrem toho som bol ešte v ďalších 50-tich krajinách.

Nedávno túto knihu krstili. V deň krstu v Bratislave ste boli ešte aj v diskusnej relácii v rádiu Expres. Je to pre vás bežné, že ste takto vyťažený?

Nie, to nie. Teraz je toho viac hlavne kvôli tejto knihe. Bol som vo viacerých médiách kvôli rozhovorom, ale bežné to nie je. Knihu vydávam zhruba každých desať rokov. Čo sa týka krstu knihy, spoločne s riaditeľom organizácie Človek v ohrození sme chodili po Artfórach po celom Slovensku.

Toto je teda vaša tretia kniha.

Áno, pomocou fotografií a textov zobrazuje 25 krajín, ktoré som navštívil počas uplynulých 25-tich rokov.

Ako hodnotíte súčasnú situáciu reportérov a fotografov na Slovensku?

Majú to čoraz ťažšie a je čoraz menej ľudí, ktorí robia žurnalistiku v teréne, teda nie od stola. Médiá už na to nemajú zdroje, chuť a ani čas. Dnes je už všetko dostupné cez internet. Takže menej ľudí podľa mňa znamená aj menej kvality v práci s fotkou či s textom.

Nič také ako presýtenosť u nás nehrozí.

Presýtenosť určite nie, teda pokiaľ hovoríme o reportážnej fotke a reportážnom texte. Presýtenosť článkami existuje, ale chýbajú tu reportéri.

Čiže tí, čo to robia, tak konajú viac menej na vlastnú päsť?

No, ani nie. Médiá majú svojich reportérov, ale je ich čoraz menej. Ja si pamätám éru, kedy ľudia viac cestovali. Bol som pred 15-timi rokmi v porote Czech Press Photo a zdá sa mi, že pred rokmi boli tie súbory a fotografie silnejšie, ako sú dnes.

Je to tým, že v redakciách nie sú peniaze?

Nie sú peniaze a všetko sa robí rýchlo. Myslím si, že digitál nanešťastie spôsobil aj to, že ľudia menej uvažujú. Kedysi, keď ste mali film, ktorý stál 150 korún a bolo tam 36 obrázkov,  museli ste uvažovať čo fotíte. Dnes už len cvakáte. Na cesty sa veľmi nechodí, lebo na to nie sú zdroje. Takže tie fotky vznikajú dnes tak, že spravia jednu sériu, ale to nie je kontinuálna práca, lebo už to nemajú ani kde dávať. Nie sú tu už totiž také médiá a časopisy aké boli.

Aká je podľa vás hranica zobrazenia ľudského nešťastia?

Toto je hlavne otázkou etiky, rácia a manipulácie. Na to neexistuje žiadna poučka. Niekedy je dôležité ukázať aj drastickú vec. Napríklad, keď som sa vrátil z Kosova, ľudia tu spochybňovali, že tam nejaká vojna je. Dlho som nechcel zverejniť tie brutálne fotky, ale nakoniec som ich zverejnil, aby ľudia verili, čo som videl na vlastné oči. Nerobím to však samoúčelne, len aby som vyvolal efekt. Ale to je na individuálnej etike každého autora. Tie hranice máme proste rôzne. Ale neodsudzujem to. Ak niekto fotí vojnu, tak svedectvo o tom je dôležité. Ale musí to byť zaznamenávanie vecí, ktoré sa dejú nezávisle na vás. To znamená, aby fotograf nevytváral situáciu, ktorú sám umelo naaranžuje.

Zakladali ste občianske združenie Človek v ohrození. Čo vás k tomu podnietilo?

Vojna v Kosove, ktorú som videl ako novinár. Po návrate som chcel prispieť na nejakú humanitárnu zbierku, ktorú vtedy robili veľké medzinárodné organizácie. Pri týchto zbierkach som však presne nevedel, kde presne moje peniaze skončili. Tým nechcem spochybniť, že oni tie peniaze zneužívajú, ale chcel som prispieť na niečo konkrétne a adresne. Tak sme sa s priateľmi rozhodli založiť organizáciu, inšpirovanú českou neziskovou organizáciou Člověk v tísni, ktorú taktiež založili novinári.

Ako hodnotíte napredovanie tejto organizácie v dnešnej dobe?

Ja som už teraz 5 rokov mimo. Viem, že fungujú a že sa spojili s Člověkom v tísni, čo som kedysi presadzoval aj ja. V roku 2011 sa nám to nepodarilo, tentokrát to vyšlo, za čo som rád.

Často ste spomínali vojnu v Kosove. Dá sa povedať, že bola pre vás táto skúsenosť istým spôsobom zlomová?

Určite áno. Párkrát som sa do Kosova vrátil a teraz pôjdem opäť. Už ani neviem koľkýkrát. Vidím väčší zmysel niekde sa vracať, ako ísť stále do nových a nových konfliktných miest. Keď idete niekam, kde to už poznáte, máte väčšiu šancu ísť hlbšie do témy a dostať sa bližšie k ľuďom. Ísť na nové miesto znamená, že všetko musíte robiť odznova. Nemáte tam žiadne zázemie. Polovica úspechu je mať dobrého sprievodcu, znalca miestnych pomerov, tlmočníka.

Je nejaký rozdiel v príprave podľa toho, či idete do Kosova alebo napríklad do Afganistanu?

V princípe nie. Afganistan je náročnejší v tom, že keď tam prídete, ihneď vedia, že ste cudzinci. V Kosove to tak nie je. Ale z hľadiska podmienok je Kosovo možno aj náročnejšie.

Ako fungujete s fixermi?

Ja ich fixermi nenazývam. Používam buď tlmočníka alebo priateľa, ktorý to na danom mieste pozná. Pretože fixerov si najímajú ľudia z agentúr, aby im dávali typy, prekladali a sprevádzali ich. Ja to tak nemám. Mám v tých krajinách konkrétnych ľudí, ale nie sú to fixeri, pretože sa tým neživia.

Ako si vytvárate kontakty v zahraničí?

Je to dlhodobá práca. Niekedy prídeš do neznáma a dva dni si tam niekoho hľadáš. V Turecku sme boli napríklad úplne stratení, až kým som nenatrafil na hovorcu Slobodnej Sýrskej Armády, ktorý sa mi potom dva dni venoval. Takéto veci z Bratislavy nevybavíte. Musíte prísť na sídlo konkrétnej prefektúry, kde si vás chvíľu pohadzujú až kým vám nedôverujú.

Ako sa pozeráte na zvýšenú vlnu extrémizmu u nás?

To je dosť zložitá téma. Myslím si, že prvotným dôvodom je hnev ľudí, ktorí si pripadajú zabudnutí. Po voľbách v marci sme s jedným kamarátom založili iniciatívu Zabudnuté Slovensko (pozn. red.: pod týmto názvom aj na Facebook-u). Chodíme na diskusie a snažíme sa s tými ľuďmi hovoriť.

Akú majú tieto diskusie účasť?

Minule sme boli v Dolnom Kubíne v Kultúrnom dome a prišlo tam 220 ľudí. Čiže viac, ako keď sa robí nejaká diskusia v Bratislave.

Pravdepodobne tam bolo aj veľa voličov ĽS-NS.

Áno, zhruba každý desiaty. Ja som ich verejne vyzýval k tomu, aby sa hlásili a otvorene sa pýtali aj nepríjemné veci. Hlavné bolo, aby mala tá diskusia nejaký rámec a aby sa neprekročila hranica nadávok či osočovania. Až na malý incident, ktorý sa v pokoji vyriešil, to bolo bezproblémové. Nakoniec to dopadlo tak, že ma títo asi 20-ti voliči Kotlebu obkľúčili po diskusii na námestí a ešte hodinu a pol sme tam postávali a rozprávali sa. Dokonca mi ešte ponúkli, že ma odprevadia na hotel, aby ma nikto v noci po ceste nenapadol.

Máte pocit, že vďaka podobným diskusiám sa môžu ľudia zmeniť?

Nerobím si ilúzie, že na základe týchto diskusií sa ľudia zmenia, ale dúfam, že minimálne začnú uvažovať o nejakých veciach inak. Som si istý, že väčšina voličov ĽS-NS nie sú nacisti alebo extrémisti, takže rozhodne má väčší zmysel viesť dialóg s nimi, ako napríklad s Kotlebom alebo Mazurekom.

V čom vidíte zmysel vašej práce?

Podporovať v ľuďoch kritické myslenie. To je jediná dlhodobá cesta proti tomu, aby bolo čoraz viac voličov extrémistických a antisystémových strán. Pretože tí ľudia, ktorí dnes volia na Slovensku Kollára alebo Kotlebu, bez urážky, nemajú príliš rozvinuté kritické myslenie. Oni totiž veria, že títo politici dokážu ich jednoduché sľuby naplniť. Chcem mojimi knihami a textami ukazovať, aby si ľudia hľadali a konfrontovali informácie. Netvrdím, že len ja mám pravdu. Ale títo ľudia majú často jednostranné informácie.

Prevažná väčšina voličov týchto strán boli mladí ľudia, ako osloviť práve ich?

Mladých ľudí oslovujeme hlavne spomínanými diskusiami a facebookovou stránkou. Problém je, že oni sledujú na internete len niektoré médiá. Podľa mňa treba uvažovať o tom, že budú sprístupnené bez poplatku ostatné médiá ako .týždeň, SME alebo Denník N. Pretože pre nich je neakceptovateľné, že keď nás chcú čítať na internete, musia si zaplatiť pár eur za mesiac a na Zem a Vek majú všetko zadarmo. To je trošku problém.

Internetom sa šíri veľa dezinformácií.

Presne tak. A ľudia sú zmätení, pretože je toho toľko. Oni jednoducho hľadajú niečo, čo je pre nich bezpečné. Kotleba je pre nich bezpečný, pretože im dáva sľuby, z ktorých majú pocit, že sa o nich zaujíma. Ostatní politici to takto nerobia.

Prečo sa to začalo prejavovať až v poslednom období?

Dnes si ľudia žijú lepšie, ako si žila generácia pred 15-timi rokmi a vtedy nevolili extrémistov. Podľa mňa je to hysterizácia spoločnosti sociálnymi sieťami. Myslím si, že to je hlavný faktor.

Slovensko však nie je jediná krajina, v ktorej sa vyskytuje tento problém.

Áno, je to problém celého slobodného sveta. To znamená Európa, Amerika a podobne.

Aký máte názor na zvolenie Donalda Trumpa ako amerického prezidenta?

Požičiam si citát jedného amerického sociológa, ktorý to definoval na príklade: keď máte vysoký tlak, tak si ho chcete znížiť tým, že si podrežete hrdlo. Tí ľudia v podstate svoj hnev na Wall Street a mainstreamových politikov riešia tak, že spravia niečo, čím ublížia sami sebe. Chceli s hnevom niečo dokázať tým v New Yorku a vo Washingtone. Nedomysleli však to, že Donaldom Trumpom, ktorý je v princípe jeden vulgárny človek, nič nevyriešia.

Je zaujímavé, že vyhral aj napriek tomu, že online prieskumy ho pasovali do roly outsidera.

Americkí novinári prišli na to, že sa stala chyba, keď neodhadli, koľko ľudí ho podporuje. A to preto, že nechodia do terénu. Neboli vo Wisconsine, Michigane a Pensylvánii, za tými zabudnutými ľuďmi. A to preto, lebo všetko robia pomocou internetu a v kancelárii niekde v New Yorku. Takto sa to proste nerobí.

Podľa vás má teda reportér byť bližšie ľuďom a nie sedieť v kancelárii?

To je podstata reportáže. Je to príbeh z terénu. Neviem, čo vás učia na škole, ale reportáž nie je každý dlhý článok. Keď niečo skompilujete z internetu, to nie je reportáž. Musíte ísť do terénu a hovoriť s ľuďmi. Pýtať sa ich.

Ako financujete cesty do zahraničia?

Idem za najlacnejšie možné letenky a najlacnejšie možné ubytovanie. Pokiaľ idem autom, tak v ňom rovno aj spím. Na turecko-sýrsku hranicu som šoféroval za týždeň 7500 kilometrov a 5 nocí som spal v aute. Keď sa ale niečo platí, tak to financuje redakcia.

Ako jazykovo zdatný musí byť človek na takúto prácu?

Ja viem po anglicky, francúzsky, rusky a čiastočne po nemecky, ale nie veľa. So mnou jazdí na Balkán môj priateľ, tlmočník a sprievodca, ktorému som napočítal, že vie 22 jazykov.

Beriete to, čo robíte, ako skutočné poslanie?

Určite áno. Viete, moji kolegovia hovoria, že dnes má každý smartfón a každý môže robiť fotografa. Ja hovorím, že to tak celkom nie je. Keď má niekto nejakú skúsenosť, svoj jazyk, svoj vlastný rukopis, tak fotky majú inú výpovednú hodnotu, ako keď to niekto robí iba amatérsky. Myslím si, že úloha fotografov sa nestratí nikdy.

Čo by ste robili, keby ste neboli reportér?

Asi by som lovil ryby a fotil zátišia. (smiech)

 Andrej Bán (52)

 Vyštudoval ekonómiu a žurnalistiku. Je slovenský dokumentárny fotograf, reportér a  publicista, ktorý často navštevuje krajiny postihnuté krízami. Pracoval pre viaceré slovenské,  české či zahraničné časopisy a vydal tri fotografické monografie. V roku 1999 založil občianske  združenie Človek v ohrození.

Autori: Jakub Vážan, Michal Haviar
Foto: Lukáš Kala, archív Andreja Bána