Belušáková patrí medzi odborníčky, ktoré stoja v centre modernej reprodukčnej medicíny na Slovensku. V praxi prepája klinickú skúsenosť s najnovšími poznatkami v oblasti liečby neplodnosti a dlhodobo sa venuje aj rozvoju personalizovaného prístupu k pacientom v centre GYNCARE.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• prečo sa zvyšuje počet párov s neplodnosťou,
• kedy začať uvažovať o vyšetrení plodnosti alebo zmrazení vajíčok,
• ako vplýva stres, spánok a životný štýl na menštruačný cyklus,
• prečo je školská sexuálna výchova na Slovensku nedostatočná.

Naozaj sa dnes stretáva každý ôsmy pár s neplodnosťou?

V súčasnosti je to, bohužiaľ, už každý šiesty pár.

Prečo je to tak?

Vedú sa o tom rozsiahle vedecké diskusie a jednoznačný záver zatiaľ nemáme. Určite na tom má podiel vplyv prostredia, v ktorom žijeme. Najzávažnejším faktorom je však odsúvanie tehotenstva, materstva a otcovstva do vyššieho veku.

Kedy by mala mladá žena začať uvažovať o vyšetrení plodnosti?

V momente, keď začne uvažovať o vlastnej rodine. Odporúčame začať určite ešte pred 30. rokom života.

A kedy by mala začať rozmýšľať nad zmrazením vajíčok?

Je to veľmi individuálne. Závisí to od reprodukčných faktorov, veku a predchádzajúcej anamnézy. Dôležité je zistiť, či mala v minulosti gynekologické problémy alebo operácie v brušnej dutine, ktoré by mohli vaječníky poškodiť.

Syndróm polycystických vaječníkov (PCOS) sa často spája s neplodnosťou. Aké sú jeho typické prejavy a možnosti liečby?

Naozaj patrí medzi najčastejšie príčiny, s ktorými pacientky prichádzajú do centier asistovanej reprodukcie. Najčastejším prejavom, ktorému ženy neprikladajú väčší význam, je nepravidelnosť menštruačného cyklu. Napríklad raz príde po 28 dňoch, inokedy po 35 či 40. To je zjednocujúci prvok pre syndróm polycistických vaječníkov, pretože ide o veľmi rôznorodé ochorenie s rozličným pôvodom.

Párom, ktoré trápia problémy s neplodnosťou, môže pomôcť asistovaná reprodukcia. Kedy by o nej mali začať uvažovať?

Kľúčovým faktorom je opäť vek. Pokiaľ majú pacienti do 30 alebo 31 rokov, mali by sa ohlásiť a na prvé vyšetrenie prísť po 12 mesiacoch pravidelného pohlavného styku v prípade, ak sa im nedarí otehotnieť. Ak sa rozprávame o starších pacientoch vo veku 34 až 36 rokov, odporúčame nečakať dlhšie než šesť mesiacov. Pokiaľ sú vo veku 38 – 39 rokov, radíme prísť na konzultáciu okamžite.

Liečba neplodnosti je v podstate boj s časom. Keď zhodnotíme základné parametre, môžeme nastaviť individuálny plán, teda to, ako by daný pár chcel ďalej pokračovať.

Čo by mali pacientky vedieť pred samotným vyšetrením?

Asistovaná reprodukcia zahŕňa viacero metód, a preto sa líšia aj očakávania. Prvú skupinu tvoria konzervatívne metódy, čiže hovoríme o snahe spontánneho otehotnenia. Cieľom je správne načasovanie styku v správnom období menštruačného cyklu, teda ovulácie. V druhej skupine sú metódy umelého oplodnenia. Pracujeme pri nich s vajíčkami a spermiami mimo tela pod skúmavkou.

Ženy by pred návštevou centra mali v čo najväčšej miere poznať svoju anamnézu, takže informácie o svojom menštruačnom cykle, ale aj o zdravotnej histórii rodiny, napríklad mamy alebo sestier.

Často sa hovorí, že po pôrode menštruačné bolesti ustúpia alebo zmiznú. Vychádza takéto tvrdenie z medicínskych poznatkov alebo ide o mýtus?

To závisí od pôvodu menštruačných bolestí. Jednou z príčin bolesti v podbrušku môže byť nepoznaná infekcia. Druhou je ochorenie nazývané endometrióza. Ide o stav, pri ktorom sa bunky podobné tým zo sliznice maternice objavujú aj inde v brušnej dutine, pričom sa správajú ako tie v sliznici. To znamená, že reagujú na zmeny v hormonálnych hladinách počas menštruačného cyklu. Počas menštruácie preto krvácajú do brušnej dutiny, čo môže spôsobovať bolesť.

Vyšetrenie v centre asistovanej reprodukcie neznamená automaticky začiatok umelého oplodnenia.

Endometrióza postihuje približne každú desiatu ženu. Ako rozpoznať jej príznaky?

Najčastejším príznakom je práve bolesť. Problémom však je, že aj dnes trvá päť až sedem rokov, kým sa podarí stanoviť diagnózu.

Existuje prevencia alebo spôsob, ako znížiť riziko jej vzniku?

Nie. Presnú príčinu vzniku nepoznáme. Zvažujú sa rôzne faktory: genetické, imunologické aj environmentálne, no jednoznačnú odpoveď nemáme. V súčasnosti nevieme zasiahnuť preventívne.

V poslednom období narastá trend vysadzovania hormonálnej antikoncepcie. Prečo sa to deje?

V populácii je silný antihormonálny postoj, či už ide o hormonálnu antikoncepciu, alebo o hormonálnu substitučnú liečbu u starších žien, ktoré hormóny potrebujú, aby sa cítili lepšie. Druhým prípadom môže byť hormonálna liečba endometriózy. Myslím si, že ide o nesprávne pochopenie významu hormónov.

Ako hodnotíte hormonálnu antikoncepciu z hľadiska bezpečnosti a účinnosti?

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ak ju žena užíva pravidelne a dlhodobo, nehrozia jej problémy. Z hľadiska reprodukcie problém môže nastať, ak ju užíva dlhodobo. Povedzme, že ju začne užívať v 15 rokoch a vysadí ju po štyridsiatke, kedy chce otehotnieť. Maternica v tomto prípade môže zostať nevyvinutá, kvôli čomu bude najprv potrebné podporiť jej dozretie do reprodukčného veku. Až potom s tým môžeme niečo robiť.

Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej.

Existujú alternatívy k hormonálnej antikoncepcii?

Áno, no sú menej spoľahlivé. Ide napríklad o bariérovú antikoncepciu – kondómy. Menej účinnou metódou sú spermicídne gély. Používajú sa rôzne mydlá a gély, ktoré by mali spermie zabiť alebo zabrániť tomu, aby sa dostali do maternice. Najmenej spoľahlivou metódou je výpočet plodných dní.

Ako by mala vyzerať ideálna konzultácia pred predpísaním antikoncepcie?

Obvodný gynekológ by mal pacientku oboznámiť so všetkými rizikami, zistiť jej plány do budúcnosti a rodinnú anamnézu, napríklad výskyt trombózy. Dôležité je aj upozorniť na to, že počas jej užívania by žena nemala fajčiť.

Mužská antikoncepcia je obmedzená, no jej ďalšie typy sú vo vývoji. Zodpovednosť za ochranu pred počatím preto stále nesú ženy. Prečo je tento stereotyp taký silný?

To je skôr filozofická než medicínska otázka. Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej. Každá zodpovedná žena si overí, či muž antikoncepciu užíva, alebo neužíva. Musíme sa však na to pozrieť aj zo širšia. Pokiaľ s niekým máme pohlavný styk, musíme sa chrániť aj pred pohlavne prenosnými chorobami.

Očkovanie proti HPV (ľudskému papilomavírusu – pozn. red.), ktoré slúži ako prevencia rakoviny krčka maternice, sa odporúča už vo veku 12 až 15 rokov. V tomto období je hradené zdravotnou poisťovňou, no v dospelosti si ho pacientky platia samy. Ako by mali ženy pristupovať k očkovaniu?

Očkovanie proti tomuto vírusu sa odporúča absolvovať ešte pred prvým pohlavným stykom, ideálne medzi 12. a 15. rokom života. Potrebné sú tri dávky za sebou. Očkovanie veľmi odporúčam. Napríklad v Austrálii majú vysokú preočkovanosť, vďaka čomu tam takmer vymizla rakovina krčka maternice, ktorá má pôvod práve v HPV víruse.

Ako je to na Slovensku?

U nás je postoj k očkovaniu podobný názoru na hormóny. Ľudia nemajú dostatočné poznatky o vakcínach a ich vývoji. Diskusia, ktorá prebehla počas pandémie Covid-19, nepomohla ani iným typom očkovania. Bojíme sa všetkého nepoznaného. Odporúčam preto nasledovať odporúčania lekára.

Stretávate sa s tým, že nepravidelnosť menštruačného cyklu sa zvyšuje kvôli vysokému stresu, ktorému sú ženy vystavované?

Áno, ale stres nie je hlavným spúšťačom nepravidelného cyklu. Hlavným faktorom je nedostatok spánku. Najmä toho hlbokého, ktorý ovplyvňuje ovuláciu, a teda aj pravidelnosť cyklu.

Na zvýšený stres vplýva aj informačné preťaženie zo sociálnych médií. Zároveň ide o prostriedok, cez ktorý sa môžu ľudia dostať k mnohým dezinformáciám. Stretávate sa s tým, že dnešné dievčatá a mladé ženy sú nimi ovplyvnené?

Áno, a nielen mladé, ale aj staršie ženy. Najčastejšie sa týkajú očkovania. Avšak je to individuálne, takže každá pacientka si nájde tú svoju. V takom prípade musíme vysvetliť, že sa to netýka práve jej. Niekedy nejde úplne o dezinformáciu, ale pacientka sa v tom jednoducho naďalej vidí.

Už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty.

Sú dnes ženy otvorenejšie v komunikácii o gynekologických problémoch?

Aj v tomto prípade to je individuálne. Zvyčajne však platí, že pacientky plánujúce rodinu sú pripravenejšie na otvorenú komunikáciu a intímne otázky.

Hanbia sa ženy pred inými ženami – gynekologičkami?

Neviem to posúdiť, keďže nie som muž. Niektoré preferujú mužského gynekológa, iné naopak ženskú lekárku.

A je väčší problém komunikácia medzi generáciami?

Komunikácia medzi mladšími a staršími sa líši od tej, ktorú vedú vekovo približne rovní. Mladší majú viac informácií a majú tendenciu rozprávať sa otvorenejšie.

V čom konkrétne sú otvorenejší pri komunikácii?

V osobných záležitostiach a pri odpovediach na to, ako to beží v ich spálni.

Ako by mala vyzerať komunikácia medzi partnermi o ženských problémoch?

Niektoré páry komunikujú otvorene o všetkom. V iných muž sedí ako na ihlách, pričom v mojej ordinácii nevydrží dlhšie ako päť minút. Ale stretla som sa aj s pármi, v ktorých muž odpovedá za ženu. Nedá sa to nejakým spôsobom škatuľkovať, pretože záleží od nastavenia danej dvojice.

Chcela by som otvoriť aj tému sexuálnej výchovy na školách. Vysvetľuje deťom danú problématiku dostatočne?

Mladí vo veku od 9 do 11 rokov by mali mať aspoň základné povedomie o tom, čo sa s nimi počas najbližších rokov počas puberty bude diať. Lenže informácií v našom školskom systéme je málo, často nedostanú žiadne. Potom si ich hľadajú sami, pričom nevyužívajú najvhodnejšie zdroje, ale skôr sociálne siete, YouTube či iné videoplatformy.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nás na základnej škole navštívila gynekologička, ktorá nám poskytla len základné informácie a pomôcky. Od chlapcov som počula niečo podobné. Myslíte si, že je to dostatočné?”

Nie. Minimálne v mojej generácii to fungovalo tak, že už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty. Neskôr, asi v piatom alebo šiestom ročníku, prebehla návšteva s vložkami a ďalšími pomôckami, pričom chlapcom sa ukazovali kondómy. Ďalšia hodina prebiehala približne vo veku 14 až 15 rokov, kedy už existovalo riziko, že vstupujú do prvých sexuálnych kontaktov.

Viera Belušáková

Je vedúca lekárka centra asistovanej reprodukcie GYNCARE a skúsená odborníčka v oblasti gynekológie a reprodukčnej medicíny. V odbore pôsobí viac ako 15 rokov a špecializuje sa najmä na diagnostiku a liečbu neplodnosti. Štúdium všeobecného lekárstva absolvovala na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci a atestáciu získala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

V rozhovore sa dočítate:

• Prečo Slovensko dlhodobo zlyháva v rodovej rovnosti.
• Prečo majú muži problém prijať „ženské“ role.
• Ako útoky vytláčajú talentované ženy z politiky.
• Či je reality šou nevinná zábavka alebo nástroj sexizmu.

Čo je vašou náplňou práce ako feministická aktivistka?

Sledujeme návrhy zákonov a hodnotíme, či podporujú rovnosť medzi ženami a mužmi alebo chránia práva zraniteľných skupín. Ak nie, pripomienkujeme ich a komunikujeme s politikmi, političkami aj verejnými inštitúciami, aby sa dali nastaviť spravodlivejšie. Realizujeme tiež rodové tréningy, pretože veľa ľudí stále nerozumie otázkam rodovej rovnosti. Okrem toho robíme aj výskumnú činnosť, organizujeme protesty a administratívu združenia.

Feministické organizácie na Slovensku aj vo svete otvorili témy, o ktorých sa kedysi mlčalo – násilie páchané na ženách, reprodukčné zdravie či celková diskriminácia žien. Aj vďaka nim môžu ženy voliť a pracovať. V súčasnosti otvárajú otázky ako rovnosť platov či spravodlivé rozdelenie starostlivosti o deti. Organizácia Spojených národov právom nazýva feministické organizácie nosným pilierom demokracie a hnacím motorom zmien.

Čo (nie) je rodová rovnosť?

Nejde o snahu vymazať rozdiely medzi mužmi a ženami a urobiť nás rovnakými. Je to o férovom prístupe: aby tvoje ambície, plat alebo hodnota v spoločnosti nezáviseli od stereotypných očakávaní spojených s tvojím pohlavím. Spravodlivosť tiež neznamená len rovnaké zaobchádzanie, ale aj zohľadnenie odlišných potrieb a práv každého z nás.

Ste tiež členkou Výboru pre rodovú rovnosť. Ako hodnotíte kroky štátu k zlepšeniu rodovej rovnosti?

Slovensko dlhodobo zlyháva v riešení rodovej nerovnosti, ale aj ostatných oblasti ľudských práv. Často nenapĺňame ani základné dohovory, ku ktorým sme sa prihlásili. Neznamená to ale, že sa neurobilo nič. Posun nastal napríklad v legislatíve v oblasti násilia na ženách, kde už máme k dispozícii výskumy, či v nerovnomernom platovom odmeňovaní. Čaká nás aj implementácia novej európskej smernice.

Stále je to však málo. Chýbajú nám inštitúcie, momentálne túto tému rieši len výbor. Existuje síce Akčný plán rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí, no nemá dostatočné finančné zdroje ani výskumné dáta. Súčasný stav odzrkadľuje, že Slovensko sa dlhodobo umiesťuje na posledných priečkach v európskom Indexe rodovej rovnosti. Ide o veľkú výzvu pre všetky vlády, aby sa reálne začali zaoberať rodovou rovnosťou a nastavili systémové riešenia, lebo mám pocit, že zatiaľ len „hasíme“ najväčšie problémy.

Iniciatívu Možnosť voľby ste založili po tom, čo vznikli prvé snahy politikov obmedziť právo žien na interrupcie. Zlepšila sa za ten čas situácia na Slovensku?

Nemám o situácii na Slovensku ružovú predstavu, práve naopak, dáta ukazujú, že patríme medzi najhoršie krajiny v Európe v oblasti reprodukčnej starostlivosti. V dostupnosti antikoncepcie sme dokonca na poslednom mieste v rámci Európskej únie a aj prístup k interrupčnej starostlivosti patrí k najslabším.

Za šesť rokov sa občianskym organizáciám podarilo zastaviť 34 návrhov na obmedzenie interrupcií. Tak veľa reštriktívnych návrhov nevzniklo v žiadnej inej krajine. Odporcovia interrupcií vedia, že na Slovensku by neprešiel priamy zákaz, tak to skúšajú tzv. salámovou metódou – postupné, nenápadné obmedzovanie práv. Vzniká preto stigmatizujúca atmosféra, ale aj dojem, že situácia nie je až taká zlá. Z praxe však vieme, že ženy čelia množstvu prekážok.

Jednou z najväčších je vysoká cena interrupcie, ktorá sa pohybuje okolo 400 eur. Problémom je aj geografická nedostupnosť – v niektorých regiónoch ich neposkytuje väčšina nemocníc. K tomu sa pridávajú čakacie lehoty či mýty o interrupcii. Pritom odborne vykonaný zákrok patrí medzi najbezpečnejšie.

Obmedzovanie interrupcií zároveň ich počet neznižuje, ale presúva ich do nebezpečného prostredia, čo vedie k vyššej úmrtnosti žien. Riešením preto nie sú zákazy, ale prevencia: kvalitná sexuálna výchova a dostupná antikoncepcia.

Spomínali ste tiež, že organizujete rodové tréningy. Ako fungujú a čo sa na nich ľudia naučia?

Naša organizácia sa venuje vzdelávaniu dospelých na Slovensku najdlhšie. Ponúkame rôzne špecializované tréningy. Na základných „rodovo-scitlivovacích“ učíme, čo je rod, rodová rovnosť, pracujeme so stereotypmi ľudí a rodovo-vyváženým jazykom. 

Venujeme sa stereotypným predstavám o materstve či otcovstve. Veľký dôraz kladieme aj na oblasť sexuálneho a reprodukčného zdravia. Ďalšou významnou oblasťou našich programov je rodovo podmienené násilie páchané na ženách či nízke zastúpenia žien v politike. Veľa pracujeme aj s pomáhajúcimi profesiami, ako sú zdravotníci, sociálni pracovníci či s médiami a ľuďmi z marketingu.

Ako advokačná organizácia, učíme ľudí aj o tom, aké záväzky Slovensko prijalo, aké práva majú chránené a čo by mali vyžadovať od svojej vlády. Učíme teda pripomienkovať zákony aj organizovať protesty. Chceme, aby ľudia vedeli chrániť svoje práva, ale aj práva iných ľudí, a aby sme tu nemali pasívnu spoločnosť, ale takú, ktorá aktívne koná.

V rozhovore pre Denník N ste povedali, že na vaše tréningy chodí stále pomerne málo mužov. Tí, ktorí prídu, však rýchlo pochopia, že nikto proti nim nebojuje a že feminizmus bojuje aj za nich. Ako dôležité je zapájať mužov do otázok rodovej rovnosti?

Máme tréningy, kde máme málo mužov, no máme aj také, na ktorých ich je viac. Keď sú zamerané na zamestnávateľské organizácie, často sú oveľa vyváženejšie. Podobne je to pri tých, ktoré sú venované aktivistkám a aktivistom. Mužov aktívne zapájame do otázok rodovej rovnosti.

Pre ženy je jednoduchšie byť silné a racionálne, než prijať predstavu o mužskosti, ktorá nemusí byť len tvrdá, ale aj citlivá.

Hovoríme o tom, že nerovnosť dopadá aj na mužov, a že jedným z kľúčových prvkov prevencie je ich aktívne zapojenie. Rodová rovnosť totiž nie je len otázka žien, ale aj mužov – ide o zmenu vzorcov správania na oboch stranách. Kľúčové je, aby muži vystupovali za rodovú rovnosť aj symbolicky, preto pri našich tréningoch často lektoruje aj mužský kolega. Ženy už urobili veľa, teraz je nevyhnutné, aby sa do riešenia zapojili aj muži.

Počas jednej z vašich prednášok ste spomínali myšlienku: „Ženy si už dávno obliekli nohavice, ale zmeny sa neudejú bez toho, aby si muži neobliekli sukne.“ Prečo je pre mužov ťažké prijať „ženské“ roly?

Vždy je ťažšie postaviť sa na stranu diskriminovaných alebo priznať si, že patríme k skupine, ktorá diskriminuje tú druhú. To často znamená stratiť privilégia. Muži možno na individuálnej úrovni necítia svoju moc, ale ak sa pozrieme na spoločenský systém, výsledky hovoria jasne.

Slovensko jedna z krajín s najnižším zastúpením žien v politike v rámci Európskej únie. Ženy nemajú dostatok moci v parlamente, vo vláde, ani na regionálnej úrovni. Podobne je to na trhu práce, kde ženy väčšinou pracujú v prefeminizovaných a najhoršie platených odvetviach, ako je starostlivosť o deti, školstvo alebo zdravotníctvo. Ak si vážime starostlivosť, tradične spájanú so ženami, mali by sme sa zamyslieť, prečo tieto odvetvia aj adekvátne neohodnotíme.

Čím to je, že vlastnosti tradične spájané so ženskosťou majú v spoločnosti stále nižšiu hodnotu než tie „mužské“?

Rodové stereotypy stavajú mužskosť a ženskosť do protikladu: muži sú racionálni, ženy emocionálne. A preto im neprikladáme rovnaký význam. Racionalita sa cení viac ako emocionálnosť. To vytvára aj stereotypné predstavy, že politickú stranu či firmu by mal viesť silný vodca s „mužskými vlastnosťami“.

Mužom to uľahčuje postup na vyššie pozície, zatiaľ čo ženy čelia prekážkam. Starostlivosť je často zodpovednosťou žien, ktoré zostávajú na materskej dovolenke, čím strácajú možnosť v zapájaní sa do verejného života. Nedostatočné opatrenia na zosúladenie práce a rodiny znemožňujú političkám zúčastniť sa večerných rokovaní v parlamente.

Pre mužov najmä v politických sférach je ťažké uvoľniť svoje pozície, aby ich mohli obsadiť ženy. Ľudia sa prirodzene prikláňajú na stranu silnejších, ktorí majú viac moci. Pre ženy je v tomto smere jednoduchšie byť silné a racionálne, než prijať predstavu o mužskosti, ktorá nemusí byť len tvrdá, ale aj citlivá.

Problémom zostáva aj to, že muži, ktorí sa odvážia prekročiť stereotypy a prejaviť citlivosť alebo iné „nemužské“ vlastnosti, často čelia výsmechu. Nie všetci muži to zažívajú, ale stále to existuje. Preto je ľahšie „obliecť si nohavice“ a patriť k výhercom než „si obliecť sukňu“ a byť na strane znevýhodnených.

Vráťme sa ešte k politike. Političky okrem iného čoraz častejšie čelia osobným slovným útokom. Je to už znak toho, že sexizmus sa stal normalizovanou súčasťou našej verejnej debaty?

Určite. Ukazuje sa, že je to jednou z veľkých bariér pre vstup žien do politiky. Nedávno sme s kolegyňou Kristínou Gotthardovou dokončili prvý výskum o násilí páchanom na političkách na Slovensku, kde sme oslovili poslankyne národnej rady. Nechcem predbiehať výsledky, ktoré ešte len predstavíme, ale už teraz môžem povedať, že dáta sú šokujúce.

Útoky na političky sa dejú online aj priamo a stávajú sa čoraz intenzívnejšie, ako sme videli pri bývalej prezidentke Zuzane Čaputovej alebo poslankyni Lucii Plavákovej. Tieto medializované prípady by mali otvoriť spoločnosti oči a začať diskusiu, ako toto násilie riešiť.

Mnohé ženy kvôli tomuto tlaku odchádzajú z politiky, čím prichádzame o talenty. Ostatné ženy to môže odradiť od politickej angažovanosti. Útoky na političky sú odlišné, od tých, ktoré zažívajú politici – sú intenzívnejšie, rodovo podmienené, často zamerané na ich vzhľad, kompetencie či rodinu. Mnohé médiá pri prvom dni výkonu mandátu Zuzany Čaputovej rozoberali najmä to, že mala pokrčené šaty. To by sa zrejme politikovi nestalo.

Ženy musia oveľa častejšie dokazovať ich odbornosť, a to aj v porovnaní s kolegami, ktorí môžu byť menej kompetentní. K útokom patrí napríklad otázka, prečo ako matky sedia v parlamente a prečo nie sú doma pri deťoch. Eurobarometer ukazuje, že viac ako tri štvrtiny Slovákov si myslí, že muž by mal zabezpečovať príjem a žena sa starať o domácnosť. To sú hrozné čísla a mali by s nami všetkými zatriasť.

Veľa ľudí nemusí vnímať úlohu muža ako živiteľa rodina za negatívnu. V čom môže byť tento stereotyp pre mužov škodlivý? 

Keď sa tieto normy udržiavajú v spoločnosti, nedávajú mužom ani ženám veľa možností na slobodnú voľbu. Ak muži stále zarábajú v priemere viac ako ženy, pri rozhodovaní, kto pôjde na rodičovskú dovolenku, sa často logicky vyberá ten, kto menej zarába – väčšinou žena. To spôsobuje, že aj muži, ktorí by chceli byť viac aktívny pri výchove detí, nemôžu.

Kolega Marek Šimon na jednej konferencii prezentoval výskum, v ktorom sa pýtali deti, komu by sa zdôverili, ak by boli šikanované. Na prvom mieste boli matky, potom učitelia alebo kamaráti, potom nikto a až na konci otcovia. Všetci muži v miestnosti zamrzli. Nasvedčuje to, že ich vzťahy nebudú na širšej úrovni v poriadku. Je to dôsledok toho, že otcovia nemajú šancu toľko participovať.

Nehovoríme nikomu, ako má žiť. Ak sa niekto rozhodne pre starostlivosť o domácnosť, nie je to samo o sebe zlé.

Musíme tiež vytvárať podmienky, aby ženy nestáli pred neľahkou voľbou medzi kariérou a rodinou. Ukazuje sa, že príchod dieťaťa do rodiny často dostáva ženy do chudoby a mužov naopak posúva na kariérnom rebríčku vyššie. Problém je spoločenský – týka sa nastavenia trhu práce, sociálneho zabezpečenia aj dôchodkového systému. Druhá strana problému je, že starostlivosť o druhých a domácnosť znamená menej času na seba. Ženy takto často nesú väčšiu záťaž – obmedzený kariérny postup, menšiu možnosť vzdelávať sa, športovať či dostatočne oddychovať.

Rodičia by si preto mali spravodlivo podeliť povinnosti. Prináša to benefity pre oboch rodičov aj deti. Ukazuje sa, že rodiny, v ktorých sa partneri striedajú, majú lepšie vzťahy a zároveň sú bohatšie. Výpadky z trhu práce počas rodičovskej sa totiž pri súčasnom vývoji technológií veľmi ťažko dobiehajú, ale ak sa starostlivosť delí, je to jednoduchšie.

V poslednej dobe je veľkou témou narastajúca mizogýnia medzi mladými mužmi a návrat k stereotypným názorom v rodovej rovnosti. Čím si tento jav vysvetľujete?

Na Slovensku síce nemáme výskumné dáta, ale celosvetové prieskumy a čiastočné informácie nám hovoria, že máme obrovský problém s mizogýniou mladých ľudí. Dôkazom je aj hrôzostrašný prípad z gymnázia v Spišskej Starej Vsi, kde žiak zabil svoju spolužiačku a zástupkyňu školy. Musíme sa zaoberať preventívnymi programami pre školy aj rodičov. 

Jedným z podhubí mizogýnie sú sociálne siete, preto by sme mali tlačiť na technologické spoločnosti, aby prevzali zodpovednosť a nastavili efektívne opatrenia. Ide však o mnohovrstevný problém a príčin je viacero. Patria tu aj pretrvávajúce stereotypy a nedostatočná práca s témou mužskosti.

Máme málo prevenčných programov, kde by sme podporovali iné formy maskulinity a hovorili, že byť mužom znamená byť aj jemným, citlivým a nie len silným. Na školách málo pracujeme s rodovo vyváženou výchovou. Médiá sú plné rodových stereotypov, pričom často fungujú ako podvedomé odkazy, napríklad v reklame muž opravuje auto a žena perie bielizeň.

Stojíme teda pred veľkou výzvou, ako chrániť mladých ľudí pred hrozbou mizogýnie. Tento problém by mal byť prioritou nielen pre Slovensko, ale aj pre ostatné krajiny.

Na druhej strane, na internete vidíme trend, keď niektoré ženy romantizujú rolu tzv. tradičnej manželky (označované ako tradwifes – pozn. red.), ktorá nepracuje a stará sa o domácnosť a deti. Mali by sme tomuto javu venovať väčšiu pozornosť?

Určite by sme sa mali zaoberať všetkými stereotypnými predstavami. Vždy zdôrazňujeme, že ľudia by mali robiť informované rozhodnutia. Nehovoríme nikomu, ako má žiť. Ak sa niekto rozhodne pre starostlivosť o domácnosť, nie je to samo o sebe zlé. Dôležité však je vedieť, aké dôsledky z takéhoto rozhodnutia vyplývajú.

Často si ľudia neuvedomujú ich dlhodobé dopady, napríklad na finančnú situáciu v starobe. Treba pracovať s mladými ľuďmi a s rôznymi typmi stereotypov, odhaľovať, čo sa za nimi skrýva a aký vplyv môžu mať na ich životy. Pýtať sa, či sa rozhodujeme skutočne slobodne, alebo pod vplyvom spoločenských očakávaní.

Výskumy tiež ukazujú, že v časoch neistoty majú ľudia tendenciu vracať sa k tradičným hodnotám. Ide o akýsi „falošný optimizmus“, ktorý idealizuje minulosť a predstavu, že kedysi mal každý svoje miesto: ženy doma, muži vo verejnej sfére. Táto nostalgia po údajne stabilnom poriadku sa môže zneužívať na posilňovanie stereotypov a návrat k patriarchálnej spoločnosti (usporiadanie, v ktorom majú dominantnú moc muži – pozn. red.) .

Iniciatíva Sexistický kix kritizuje reality šou Ruža pre nevestu za to, že normalizuje vysmievanie sa ženám a posilňuje stereotypy, napríklad predstavu žien, ktoré bojujú o priazeň muža. Do akej miery má takýto mediálny obsah vážny dopad na ľudí a do akej miery môžeme hovoriť o neškodnej zábave?

Určite to nepovažujem za neškodnú zábavu. Médiá patria medzi kľúčové inštitúcie, ktoré významne ovplyvňujú postoje ľudí, najmä mladých, ktorí si ešte formujú názory. Práve preto nesú aj veľkú zodpovednosť. Ak majú schopnosť formovať stereotypy a hodnoty, mali by zároveň dbať na to, aby ich neposilňovali. Médiá sa často bránia tým, že iba odrážajú realitu, no v skutočnosti ju aktívne spoluvytvárajú: rozhodujú o tom, kto bude vystupovať v šou alebo čo bude jej obsahom.

V tomto smere môžeme povedať, že mediálni tvorcovia a tvorkyne sú veľmi stereotypní. Takéto relácie posilňujú predstavy o tom, aké by mali byť ženy a muži – napríklad že ženy by mali súperiť o bohatého muža a že hodnota partnera sa odvíja od jeho financií. Tieto stereotypy často šíria aj samotné ženy.

Zároveň však treba uznať, že médiá dokážu zohrávať aj pozitívnu úlohu, keď otvárajú témy násilia na ženách alebo iné dôležité spoločenské problémy.

Čo môžeme robiť ako jednotlivci vo svojom každodennom živote, ak chceme prispieť k väčšej rovnosti?

Je dôležité aktívne si vyhľadávať informácie, čítať výskumy či sledovať prácu feministických mimovládnych organizácií. Medzi najmenší krok patrí používanie rodovo vyváženého jazyka (používanie oboch rodov, napr. učiteľ a učiteľka – pozn. red.) a takto postupne začleňovať viac rodovú rovnosť do svojho života.

Ak to človek dokáže, je vždy dobré sa ozvať, keď vidí nespravodlivosť. Rovnako sa zamýšľajme nad vlastnými postojmi a stereotypmi a uvedomme si, aké môžu mať dopady. No, neobviňujme sa z nich, všetci sme boli nejak vychovaní a ovplyvnení prostredím. Snažme sa vedome nešíriť rodové stereotypy, ale naopak sa od nich postupne oslobodzovať.

Adriana Mesochoritisová

Je feministická aktivistka a politologička so špecializáciou na oblasť ľudských práv žien. Zameriava sa na oblasť prevencie násilia na ženách, reprodukčné práva a rodové vzdelávanie. Je zakladateľkou a spoluzakladateľkou viacerých organizácií a iniciatív: Možnosť voľby, Piata žena, EsFem, Bezpečná ženská sieť, Nebudeme ticho. Od roku 2008 je štatutárnou zástupkyňou feministickej organizácie Možnosť voľby.

Na Slovensku sa už niekoľko rokov hovorí o problematike sprísňovania umelého prerušenia tehotenstva. Kým krajiny západnej Európy majú k téme skôr liberálnejší postoj, Slovensko si berie príklad z Poľska, ktoré má jedno z najprísnejších legislatív na prerušenie tehotenstva. Kritici ho nepovažujú za pomoc ženám, ale skôr za komplikovanie lekárskej starostlivosti a dôvod, pre ktorý sa šíria nelegálne interrupcie.

Čo môžeme očakávať od sprísnenia interrupcií?

Aktuálna čakacia lehota na prerušenie tehotenstva je štyridsaťosem hodín. Platí rovnako aj pre ženy, ktorým plod odumrel alebo boli obeťou znásilnenia. Po sprísnení interrupcií sa čakacia lehota predĺži až na 96 hodín, čo je podľa odborníkov najväčší problém. Paradoxom najnovšej novely je, že počet interrupcií na Slovensku za posledné dve desaťročia výrazne klesol.

K ďalšiemu návrhu ohľadom sprísnenia interrupcií patrí zákaz reklamy. Ten však môže ovplyvniť dostupnosť informácií o problematike, ktoré majú k dispozícii ako ženy, tak aj lekári. Za reklamu sa môže považovať aj katalóg nástrojov, ktoré sa pri prerušení tehotenstva používajú. Vzhľadom na to, že už teraz sú na Slovensku interrupcie komplikované, nedostatok informácií o zákroku by mohol vyvolať ešte väčší chaos.

Podľa novinky by mali rodičia tiež dostať jednorazový osobitný finančný príspevok v prípade, že sa im narodí zdravotne postihnuté dieťa. Ženy pri neplánovanom tehotenstve získajú nárok na núdzové ubytovanie.

Tabletka ako riešenie

Ženy v Českej republike majú na výber aj možnosť interrupčnej tabletky, ktorá sa podáva v prítomnosti zdravotníka. Predsedníčka výboru národnej rady pre zdravotníctvo Jana Bittó Cigániková chce doplniť k návrhu zákona o pomoci tehotným ženám aj túto možnosť. Tvrdí, že navrhovaný zákon skôr obmedzí prístup k interrupciám, čo skomplikuje kvalitu života mnohým ženám.

Návrh o sprístupnení tabletky podala už počas vydania vyhlášky Mareka Krajčího, ktorá rozhodovala o spoplatnení interrupcií pre ženy po štyridsiatom roku života. Tabletka by tiež mohla byť vhodnejšia a menej drastická alternatíva pre ženské telo vzhľadom na to, že samotný chirurgický zákrok v prípade pochybenia nesie riziko v podobe ohrozenia plodnosti.

Môžeme umelé prerušenie tehotenstva považovať za vraždu?

Názory v parlamente a v spoločnosti sa v otázke, či je interrupcia vražda, líšia. Katolícka cirkev šíri učenie o vzniku ľudskej bytosti v okamihu počatia. Tomuto učeniu môžeme oponovať už len faktom, že ak žena prirodzene potratí, nezarátava sa to do štatistík o úmrtiach. Pokiaľ by sa niekoľkodňovému embryu priznávali práva rovné jeho matke, samotný zákrok by bol omnoho komplikovanejší.

Pokiaľ má žena zdravotné znevýhodnenie, tehotenstvo pre ňu môže znamenať závažné zdravotné riziko, ba až ohrozenie života. Do nebezpečnej situácie neprivádza len seba, ale aj plod. Dôsledkom rovnakých práv embrya s matkou by boli napríklad úmrtia žien, ktorým nebolo povolené ukončenie mimomaternicového tehotenstva.

Ján Markoš vo svojej publikácii Medzi dobrom a zlom dokazuje, že embryá sa z biologického hľadiska môžu v prvých dvoch týždňoch deliť a zlučovať. Týmito úkonmi by vznikali a zanikali ľudské životy, čo znie prinajmenšom zvláštne.

Interrupcia by nemala byť prípustná v tom prípade, ak plod cíti bolesť a je si vedomý svojej existencie. Tiež je povinnosť zachrániť ho, ak je to možné vykonať mimo tela ženy. V tomto prípade musíme rešpektovať i rozvinutosť medicíny v danom štáte.

Spoločnosť vyjadrila nesúhlas s návrhom

Vo viacerých slovenských a českých mestách sa 18. októbra konal pochod za reprodukčné práva žien. Výnimkou nebola ani Trnava. Akciu organizovala iniciatíva Nebudeme ticho. Ľudia verejne vyhlásili nesúhlas s návrhom Anny Záborskej. Počas pochodu sa zapálili aj sviečky za ženy, ktoré zomreli z dôvodu nebezpečných nelegálnych interrupcií alebo o plod prišli prirodzene a boli kvôli tomu vyšetrované či väznené. Tiež sa myslelo na ženy žijúce v násilných vzťahoch, ktoré sa pre komplikovanosť interrupcií k zákroku nedostali včas.

Poslankyňa Záborská vyjadrila, že pochod vníma ako rešpektovanie práva slobodne vyjadriť svoj názor. Väčšina požiadaviek, ktoré vyjadrili organizátori, podľa nej nevychádzajú zo skutočnosti a sú ovplyvnené „propagandou“. Neverí, že spoločnosť na Slovensku dospela tak ďaleko a protestuje proti pomoci tehotným ženám, ktoré sú v ťažkostiach a chcú donosiť svoje dieťa.

Gynekologička Denisa Marcišová pôsobiaca vo Švédsku, vníma neustále pokusy o obmedzovanie práva žien rozhodnúť o svojom tele veľmi negatívne, a to či už zo strany feministky alebo lekárky. „Pracujem so ženami v rôznych ťažkých životných situáciách a snažím sa im pomôcť. Neželané tehotenstvo je veľmi náročná situácia aj za normálnych podmienok. Za normálne podmienky považujem to, že interrupcia je dostupná a bezpečná. Pokiaľ dôjde ešte k väčšiemu obmedzeniu bezpečnej interrupcie, ženy budú ohrozené na živote neodborne vykonanými zákrokmi. Ak chceme znižovať počet interrupcií, robme to pomocou dokázaných a overených metód, ktorými sú dostupná antikoncepcia a odborne vedená sexuálna výchova,“ hovorí gynekologička.

Prečo ženy podstupujú umelé prerušenie tehotenstva?

Medicína pokročila a interrupcie už nepredstavujú také riziko ako v minulosti, kedy ženy počas zákroku prichádzali o život. Spoločnosť sa tiež prikláňa k názoru, že interrupcie podstupujú zväčša nezodpovedné mladé ženy. Ján Markoš vo svojej publikácii považuje toto tvrdenie za mýtus, keďže pre prerušenie tehotenstva sa najčastejšie rozhodnú ženy, ktoré už sú matkami. Tie už vedia, čo všetko môžu čakať od pôrodu či úlohy matky.

Najčastejším dôvodom podstúpenia interrupcie je zlá ekonomická situácia. Dieťa by malo vyrastať vo vhodných podmienkach a jeho nevyhnutné potreby potrebné pre zdravý vývin by malo mať zabezpečené. Zlé ekonomické podmienky v rodine môžu tiež ovplyvniť budúcnosť dieťaťa.

Publikácia tiež uvádza, že ženy podstupujú interrupciu aj kvôli obavám o svoje fyzické či duševné zdravie. Zriedka sa vyskytne dôvod, že žena nechce mať deti, prípadne nechce mať dieťa trpiace genetickou poruchou. Pokiaľ sa necíti na to, aby sa stala matkou, malo by ísť o jej slobodné rozhodnutie. Pokiaľ by za ňu v tejto komplikovanej situácii rozhodoval niekto iný, mohlo by to ovplyvniť nie len jej kvalitu života, ale aj dieťaťa.

Výskum občianskeho združenia Možnosť voľby ukázal, že s interrupciami na Slovensku je to omnoho komplikovanejšie, než sa zdá. Dostupnosť informácií o legálnych a bezpečných interrupciách je nízka. Problematický je najmä Prešovský kraj, no nízka informačná dostupnosť o poskytovaní prerušenia tehotenstva je slabá aj v Banskobystrickom a Trnavskom kraji. Nedostatok informácií núti ženy vyhľadať vzdialenejšie zdravotnícke zariadenie.

Mnoho zariadení poskytujúcich umelé prerušenie tehotenstva vykonáva interrupciu iba zo zdravotných dôvodov. Ceny za tento zákrok v cenníkoch sú v mnohých prípadoch ťažko dostupné a neprehľadné.