Projekt sa venuje téme sexuálneho obťažovania na pracovisku a snaží sa na problém reagovať z viacerých strán. Súčasťou iniciatívy bol prieskum mapujúci najnaliehavejšie výzvy v oblasti sexuálneho obťažovania v pracovnom prostredí na Slovensku, pričom organizácia zverejnila aj výpovede respondentiek a respondentov. V rámci projektu vznikol aj webinár, na ktorom odborníci a odborníčky diskutovali o sexuálnom obťažovaní na pracovisku a možnostiach, ako vytvárať bezpečnejšie pracovné prostredie.

Projekt zároveň priniesol bezplatný online kurz pre zamestnanectvo, zamestnávateľov aj verejnosť, zameraný na rozpoznávanie, prevenciu a efektívne riešenie obťažovania na pracovisku. Súčasťou iniciatívy je aj bezplatný nástroj na sebahodnotenie firemnej kultúry, ktorý firmám pomáha identifikovať oblasti na zlepšenie a podporovať bezpečnejšie pracovné prostredie. So Simonou Šimovičovou sme sa rozprávali aj o tom, čo môže spraviť každý z nás pre vytvorenie bezpečnejších pracovných podmienok.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo projekt SOS – Speak Out Safely obsahuje,
• prečo sa do projektu stále zapája málo mužov, hoci sa téma sexuálneho obťažovania týka každého, i keď výrazne častejšie sa s ním stretávajú ženy,
• aké kroky môžu firmy podniknúť, aby predišli sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku,
• prečo sa sexuálne obťažovanie vyskytuje v niektorých odvetviach častejšie než v iných.

Občianske združenie (OZ) Ženský algoritmus sa snaží odomknúť potenciál žien v IT a manažmente. Prečo ste sa rozhodli spojiť podporu žien v kariére v týchto sektoroch s témou sexuálneho obťažovania na pracovisku?

Pôsobíme ako most medzi ženami a firmami. Vzdelávame prevažne ženy v manažmente a v technologickom segmente, no komunikujeme aj s firmami – edukujeme ich a diskutujeme o ich firemnej kultúre. Ženy, ktoré školíme a prechádzajú napríklad do IT sektora, nám často hovoria, že zažívajú veci, ktoré nevedia pomenovať a nevedia, ako na ne reagovať. Zároveň si uvedomujeme, že aj firmy chcú bezpečné pracoviská. To bol ten impulz, kvôli ktorému sme sa zamerali na tento projekt a túto tému.

Téme bezpečných pracovísk sme sa venovali už v minulosti. Na projekte Speak Out Safely spolupracujeme s nórskou organizáciou KUN, teda Centrom pre rovnosť a diverzitu. V minulosti sme mali spoločný projekt zameraný na inkluzívne pracoviská. Vnímali sme, že je potrebné otvoriť túto tému, ktorá je na Slovensku napriek alarmujúcim štatistikám stále tabu – každá druhá žena na Slovensku zažila sexuálne obťažovanie.

Prečo ide u nás na Slovensku o prehliadanú tému, hoci je stále veľmi aktuálna?

Téma je na Slovensku prehliadaná možno práve kvôli tomu, že nám chýba  vzdelávanie v tejto oblasti. V mnohých situáciach si neuvedomujeme, že už ide o sexuálne obťažovanie. Máme ho často spojené práve s fyzickými prejavmi, zatiaľ čo môže mať mnoho podôb od toho fyzického cez verbálne – dvojzmyselné poznámky, „vtipy“, komentovanie vzhľadu a podobne – až po neverbálne, teda gestá, pohľady, fyzické, ale zároveň aj digitálne. 

Naše hranice sú mnohokrát posunuté, a to vedie k tomu, že spochybňujeme samých seba a pýtame sa, či to, čo sme zažili, je sexuálne obťažovanie. Preto sa o tejto téme vo veľkej miere nehovorí. Súvisí to aj s nastavením spoločnosti, najmä s témami rodovej rovnosti a ďalšími príbuznými oblasťami.

Spomenuli ste posunutie hraníc. Ako to myslíte?

Vysvetlím to na príklade Nórska, s ktorým na projekte spolupracujeme. Patrí medzi lídrov v oblasti rodovej rovnosti a aj preto sa tam na tieto témy pozerá inak. Majú tieto politiky dlhodobo zakotvené v spoločnosti a inak sa tam pozerajú aj na rodové stereotypy. Keď sme porovnávali pomer respondentov a respondentiek – u nás odpovedalo len 10 % mužov. V Nórsku to bola približne štvrtina.

U nás je to stále spojené aj so stereotypmi o mužoch, že majú byť silní, neplakať, zvládať všetko. S tým sa chlapci stretávajú od detstva, čo môže viesť k tomu, že si nechcú priznať vlastnú skúsenosť alebo ju potláčajú. Sexuálne obťažovanie sa pritom netýka len žien, ale aj mužov. Nezáleží na rode, ide o skúsenosť, ktorá môže zasiahnuť kohokoľvek. S tým súvisí aj to, ako pristupujeme k hraniciam. U nás sa často reakcie zľahčujú – „si príliš citlivá“, „bol to len vtip“, „nepreháňaj“. Z prieskumu však vieme, že ženy niekedy pozitívne prekvapila reakcia firiem, keď sa ozvali. Zároveň sa objavovali aj skúsenosti, kde bola ich výpoveď spochybnená alebo zosmiešnená. Tomu hovoríme sekundárna viktimizácia – keď sa skúsenosť človeka spochybňuje a musí ju prežívať nanovo.

Ak cítim, že mi niečo nie je príjemné, mám právo sa ohradiť.

Aké ženy sa do projektu hlásia?

Účastníci sú naozaj rôznorodí, no často ide o ľudí na manažérskych pozíciách a z personálnych oddelení. Práve oni dokážu meniť firemnú kultúru a nastavenie pracoviska. Na druhej strane máme aj ženy a mužov, ktorí sa o túto tému zaujímajú. Zmena nemusí prichádzať iba zhora. Môže prísť aj zdola – od ľudí, ktorých sa táto téma priamo dotýka a ktorí si chcú nastaviť funkčné a bezpečné pracovné prostredie. Práve takto sa to dá výrazne posúvať dopredu.

Čo sa účastníci kurzu naučia?

Tento kurz je naozaj komplexný. Často sa táto téma vzdeláva len vo forme jedného workshopu alebo dlhších prednášok. My sme však priniesli komplexný kurz zameraný na prevenciu sexuálneho obťažovania. Začíname tým, že si vysvetľujeme, ako sa sexuálne obťažovanie prejavuje. Ako som hovorila, má rôzne formy a rôzne prejavy. Zároveň hovoríme o tom, ktoré profesie a odvetvia sú naň náchylnejšie, kde k nemu dochádza častejšie – napríklad práca v noci alebo v hotelierstve a podobne. Rovnako ide aj o prostredia s výraznou rodovou nevyváženosťou.

Súčasťou kurzu je aj téma tzv. šedých zón, teda situácií, ktoré sa nám nezdajú v poriadku, ale zároveň si nie sme istí, či už ide o prekročenie hranice. Učíme, ako ich rozpoznať. Venujeme sa nielen ľuďom, ktorí majú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, ale aj firmám. Hovoríme im, ako si nastaviť funkčné procesy, ako pristupovať k reportingu a ako týmto situáciám predchádzať. Hlavným cieľom je predchádzať sexuálnemu obťažovaniu. Obsah je nastavený tak, aby si v ňom našli relevantné informácie zamestnanci aj vedúce pozície či zamestnávatelia, ktorí ovplyvňujú nastavenie firemných politík.

Ako rozlíšiť, kedy ide o obťažovanie a kedy len o nevinný komentár?

Hranica je naozaj subjektívna. Často sa stretávame s tým, že ľudia nevedia určiť, kde ju majú. Tú si však musíme vedieť určiť sami. V týchto situáciách ide najmä o to, čo cítime. Je dôležité dôverovať vlastným emóciám. Ak cítim, že niečo mi je nepríjemné, mám právo sa ohradiť a nastaviť si svoje medze. Zároveň, ak existujú medzi ľuďmi blízke vzťahy, kde si dovolia vtipy a je to pre obe strany v poriadku, je to tiež akceptovateľné. Musí to však byť v poriadku pre všetkých zúčastnených.

Preto je dôležité ku každému prípadu pristupovať individuálne a vnímať, ako sa daný človek cíti. V kurze sa preto snažíme účastníkom pomôcť rozpoznať tieto situácie, dôverovať tomu, čo cítia, a zároveň ich vybaviť tým, ako môžu v danej situácii reagovať.

Okrajovo sme spomenuli aj mužov. Ako často sa zapájajú do programu?

Máme skúsenosť, že do programu sa zapájajú aj muži, hoci ich podiel je štatisticky výrazne nižší. V našich aktivitách sa však cielene snažíme vytvárať priestor aj pre nich. Viaceré skúsenosti žien sú totiž neprenosné a práve otvorený rozhovor umožňuje mužom pozrieť sa na tieto témy z iného uhla pohľadu. Keď sú súčasťou rozhovoru ženy i muži, prirodzene sa mení jeho dynamika. 

Aké konkrétne výsledky priniesol váš program?

Program, ktorý sme realizovali, priniesol tri výstupy. Prvým bol prieskum, ktorý sme robili ešte pred tvorbou obsahu kurzu. Prieskum medzi zamestnanectvom nám priniesol práve tie nuansy a otvorené odpovede, vďaka ktorým sme vedeli lepšie navnímať jednotlivé skúsenosti. Tie sa v kvantitatívnych dátach ukazujú len veľmi obmedzene. Pomohol nám aj pri ďalšej komunikácii smerom k verejnosti. Do prieskumu sa zapojilo takmer 120 ľudí, z toho 90 % žien a 10 % mužov. Pýtali sme sa na skúsenosti so sexuálnym obťažovaním. Zistili sme, že 50 % žien sa s ním stretlo, no len štvrtina ho nahlásila. V 40 % prípadov išlo o závislý pracovný vzťah, čo prináša obavy o kariéru, financie či vzťahy na pracovisku.

Najčastejším dôvodom nenahlásenia bol strach z toho, že proces nebude anonymný alebo že to ovplyvní ich ďalšie fungovanie vo firme. Preto je kľúčové nastaviť vo firmách jasné a bezpečné postupy a posilniť dôveru v celý proces. Zároveň sme zistili, že niektoré prípady viedli až k odchodu zo zamestnania, čo je zásadná strata aj pre firmy. Na druhej strane, väčšina ľudí by vzdelávanie v tejto téme uvítala. Aj to je pre nás impulz pokračovať ďalej – cieľom je najmä prevencia.

Utkvela vám v pamäti nejaká spätná väzba od niekoho z účastíkov?

Jedna vedúca tímu sa snažila podobné situácie riešiť tak, že zamestnancov tlačila k tomu, aby ich nahlasovali, pretože im chcela pomôcť. Po absolvovaní kurzu pochopila, že to nemôže robiť, pretože každý zážitok je individuálny a každý ho prežíva iným spôsobom. Teraz sa snaží ponúkať podporu a pomoc, ale rešpektuje ich rozhodnutia. Pre nás bolo dôležité vidieť, že dobre mienený tlak nemusí pomôcť, a že citlivý prístup je pri týchto problémoch kľúčový.

Nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti.

Po absolvovaní vzdelávania vo firmách máte už aj spätnú väzbu od účastníkov. Čo vám firmy po skončení kurzov najčastejšie komunikujú alebo aké reakcie od nich dostávate? 

Tešíme sa zo spätnej väzby a z toho, čo vnímame aj od firiem. Veľmi oceňujú najmä praktickú rovinu vzdelávania – konkrétne prípady, ako riešiť reportovanie a celý proces nahlasovania. Pozitívne reagovali aj na prípadové štúdie, kde boli reálne situácie a detailne popísané možnosti riešenia. Pomohlo im to lepšie si predstaviť jednotlivé scenáre a premýšľať, ako by ich vedeli nabudúce riešiť efektívnejšie.

S firmami zároveň dlhodobo spolupracujeme a snažíme sa zdieľať aj príklady dobrej praxe. V rámci blogu Women Friendly Companies spolupracujeme s firmami, ktoré sa snažia budovať bezpečné pracoviská s dôrazom na rodovú rovnosť a vedome pracujú s firemnou kultúrou. Aj napriek tomu, že na Slovensku stále pretrvávajú rodové stereotypy, vidíme aj pozitívne príklady firiem, od ktorých sa dá inšpirovať. Práve tie sa snažíme zviditeľňovať.

Aké stereotypy o ženách a mužoch najviac brzdia otvorenú diskusiu o obťažovaní a rodovej rovnosti?

Často ide o zľahčovanie sexuálneho obťažovania. Mnohé poznámky sa označia ako „len vtip“, nevhodný komentár na vzhľad ženy sa zase zmení na „kompliment“. Práve to výrazne komplikuje situáciu. Často si ani samotný človek neuvedomí, že ide o sexuálne obťažovanie, preto je dôležité o tom hovoriť. Ak vzdelávanie prenikne do firiem, môže sa stať, že sa ľudia v týchto situáciách zastavia a uvedomia si dopad svojich slov. Kompliment sa dá vyjadriť aj inak – ocenením práce, prezentácie, výkonu či výsledkov, nie vzhľadu.

Dá sa zmeniť toxická firemná kultúra, keď sa obťažovanie dlhodobo toleruje alebo bagatelizuje?

Verím, že pracovnú kultúru sa zmeniť dá, ale vyžaduje si to pozornosť a aj schopnosť neprehliadať situácie, keď sa dejú. Veľmi pomáha, keď sa dokážeme ozvať – aj v drobných situáciách, napríklad keď poviem, že mi niečo neprišlo v poriadku alebo vtipné. Týmto dávame najavo, že takúto kultúru na pracovisku nechceme. Začína sa to jednotlivcom, ktorý sa ozve, ale práve to vytvára priestor, aby sa pridali aj ďalší. Naopak, ticho často znamená, že sa takému správaniu necháva priestor pokračovať.

Ako komunikovať, keď jedna strana nechce o tejto téme hovoriť?

Dôležité je navnímať situáciu a poukázať na konkrétne príklady. Podobne to funguje aj vo vzdelávaní o rodovej rovnosti, pri ktorom sa často stáva, že ľudia si tému „zaškatuľkujú“. Preto je nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti a nastavením hraníc, napríklad vetou: „Toto sa mi nepáčilo, prosím, už to neopakuj.“

Takýto spôsob komunikácie pomáha otvárať citlivé témy postupne a menej konfrontačne. Dôležité je presunúť pozornosť na vlastné prežívanie. Takto môže druhá strana scitlivieť a lepšie pochopiť problematickú situáciu.

Simona Šimovičová

Pôsobí ako senior projektová manažérka v občianskom združení Ženský algoritmus, predtým zastávala pozíciu junior projektovej manažérky v 2BCognitus. V rámci Ženského algoritmu pracovala na projektoch Speak Out Safely a Back in Business. Aktuálne sa venuje primárne témam rodovej rovnosti. Má vyštudovanú Technickú univerzitu v Košiciach.

Keď sa Petra vydala, nič nenasvedčovalo tomu, že o pár rokov bude hľadať útočisko v bezpečnom ženskom domove. Zmenilo sa to po narodení ich dieťaťa. Najskôr nenápadne – poznámkami, že nie je dosť dobrá matka. Potom zákazmi a kontrolou. Prvýkrát ju udrel v kuchyni.

Ani vtedy ešte neodišla. O pomoc sa rozhodla požiadať až vo chvíli, keď sa jej syn začal od strachu pomočovať. Do bezpečného domu prišla vystrašená a nevedela, čo bude robiť. Vonku ju čakali náročné prekážky: nízky príjem počas materskej aj chýbajúca opora blízkych. Keď ju partner presviedčal, že sa zmení, vrátila sa. Prvé týždne boli pokojné. Potom sa všetko začalo odznova.

Príbeh Petry je fiktívny, no zložený zo skúseností viacerých žien, ktoré vyhľadali pomoc v bezpečnom ženskom domove Brána do života. Vznikol na základe rozhovorov s riaditeľkou a sociálnou pracovníčkou. S prípadmi, keď žena opúšťa násilného partnera opakovane, sa tu stretávajú bežne.

Prvý kontakt neprichádza len od žien

Pred bezpečnostnými bránami domova na sídlisku v bratislavskej mestskej časti Petržalka teraz stojím aj ja. Budova je nenápadná, šedivá, miestami ju oživuje farebná mozaika. Až neskôr zisťujem, že ide o bývalú materskú školu, ktorej priestory si občianske združenie Brána do života prenajíma. Aj preto ich nemôžu úplne prispôsobiť potrebám zariadenia.

Ticho náhle preruší otváranie dverí. Vychádzajú z nich mamy s deťmi. Jeden chlapec nenápadne vystrčí hlavu, usmeje sa na mňa. Keď mu úsmev opätujem, hanblivo sa schová späť dovnútra.

Bezpečný ženský domov Brána do života patrí medzi jedno z mála zariadení, ktoré ženám a ich deťom poskytujú nielen ubytovanie, ale aj odbornú pomoc. Sociálne pracovníčky, psychologičky či advokátky tu sprevádzajú ženy v rôznych fázach odchodu od násilného partnera.

O pomoc pritom nežiadajú vždy len samotné ženy. „Mali sme klientky, ktoré prišli po tom, čo ich susedia privolali políciu, pretože počuli buchot, vulgárne nadávky a plač detí,“ hovorí mi počas rozhovoru riaditeľka domova Judita Majerová.

Niektoré ženy sa ozývajú vo chvíli, kedy už sú rozhodnuté odísť. Iné najskôr hľadajú informácie a uisťujú sa, aké majú možnosti. „Príbehy sú rôzne. Niekedy musíme žene pomôcť nastaviť bezpečnostný plán – naplánovať jednotlivé kroky tak, aby mohla bezpečne odísť,“ opisuje sociálna pracovníčka Klaudia Schneidrová. Súčasťou krízovej pomoci môže byť aj podanie trestného oznámenia či komunikácia s partnerom o tom, kde sa žena s deťmi nachádza.

Žijú ako na internáte

Vo vnútri ma riaditeľka Majerová privedie do spoločenskej miestnosti. Vyzerá ako bežná, moderne zariadená obývačka spojená s malou kuchynkou. Na chvíľu mám pocit, akoby som prišla na návštevu, nie do zariadenia pre ženy utekajúce pred násilím. Moju pozornosť upúta bledo ružový semišový gauč. Celý interiér je ladený do „ženského“ štýlu.

Násilie nesúvisí so vzdelaním, vekom ani sociálnym statusom, môže postihnúť ktorúkoľvek ženu.

Riaditeľka vysvetľuje, že dokážu ubytovať 15 žien a 19 detí. Väčšina izieb ponúka súkromie len čiastočne. Kúpeľne a toalety zdieľajú, rovnako ako spoločné priestory. Žijú teda podobne ako študenti na internáte. Pracovníčka Schneidrová s trpkým úsmevom poznamená, že takéto komunitné bývanie prináša svoje radosti aj strasti, najmä keď ide o deti.

„Sme neustále vyťažení. V ideálnom stave by sme mali mať stále voľnú aspoň jednu izbu pre krízové prijatie,“ dodáva. Rozšírenie kapacít ani prestavbu na samostatné garsónky si pre nedostatok financií a stavanú budovu nemôžu dovoliť.

Návraty k násilníkovi sú bežné

Počas prehliadky mi riaditeľka ukazuje terapeutickú miestnosť – priestranná s veľkými oknami do záhrady, kde stoja detské preliezky. Pohodlné stoličky sú zvyčajne rozostavené do kruhu, na papierovej nástenke vzadu visia interné pravidlá domova. V rohu ležia aj karimatky, ženy sem chodia aj cvičiť jógu. „Teraz už aj s deťmi,“ dodáva s úsmevom, „inak sme nevedeli, čo s nimi. Boli neposedné, keď mali vydržať samy.“

Po tom, čo sa klientka zoznámi s prostredím domova, spolu s odborníčkami si nastavujú konkrétny plán, napríklad hľadanie práce, bývania či riešenie financií. Nie všetko však ide podľa plánu. Často sa v domove stretávajú s tým, že sa klientka rozhodne vrátiť k násilnému partnerovi.

Riaditeľka Majerová to vysvetľuje na príklade: „Žena odíde od násilného partnera, no nemá prístup k majetku ani bývaniu, skončí v krízovom zariadení. Partner zostáva v byte, dieťa si získa darčekmi a ono často ostane pri ňom. Žena si potom vyberá medzi bezpečím bez dieťaťa a návratom k násiliu, aby s ním mohla byť. V takom momente sa dá jej rozhodnutie pochopiť.“

Schneidrová dopĺňa, že pre matku samoživiteľku prichádza tvrdý stret s realitou: „Uvedomia si, že aha, toto ma teraz celý život čaká, keď z toho vzťahu odídem – budem mať problém udržať si zamestnanie a zaplatiť podnájom, ak vôbec nejaký zoženiem.“

Otras mozgu, ďalšia nevera či agresívne dieťa

Pracovníčky ženu pred odchodom varujú o možných rizikách a že po tzv. „medových týždňoch“, kedy sa muž správa vzorne, sa násilie zväčša opakuje. Rešpektujú však jej akékoľvek dôvody: praktické, ako strecha nad hlavou, či emočné, keď násilný partner je ich jediným blízkym človekom. V domove majú dvere vždy otvorené.

Približne každá tretia žena po pätnástom roku života zažije fyzické alebo sexuálne násilie.

Schneidrová spomína aj na pozitívny príbeh, kedy sa klientka do domova vrátila trikrát. Po treťom raze partnera už definitívne opustila. Nakoniec sa jej podarilo udržať zamestnanie a osamostatniť sa. Dnes žije úspešný život a obdobie v bezpečnom ženskom domove je pre ňu len spomienka.

Pýtam sa, čo býva zväčša tou poslednou kvapkou, po ktorej sa žena rozhodne odísť. „Niekedy je to otras mozgu, inokedy už 45. nevera manžela či ďalšie dlhy pre opakujúce sa správanie partnera,“ odpovedá Schneidrová. „Ženy často hovoria, že sú to deti. Napríklad keď vidia, že sa k nim začínajú správať rovnako násilne ako otec,“ dodáva Majerová.  

Vzdelané ženy sa často potykajú s manipuláciou

Ešte pred rozhovorom som na chodbe videla dve klientky s deťmi. Mohli mať okolo tridsať rokov, no nič viac ich nespájalo. V jednej chvíli jedna z nich zavolala na druhú, že jej prišlo nevoľno a potrebuje postrážiť dieťa. Tá jej bez váhania pribehla na pomoc. Komunitné bývanie tu zrejme prináša aj momenty vzájomnej podpory. Premýšľam nad tým, že na ulici by som nikdy nespoznala, čím si tieto ženy prešli.

Majerová mi hovorí, že najčastejšie pracujú so ženami v zlej sociálnej situácii, ktoré potrebujú aj ubytovanie. Keď však fungovali len ako poradenské centrum, stretávali sa aj so ženami s vysokoškolským vzdelaním či na vysokých pozíciách. Násilie je v takých prípadoch často menej viditeľné a viac „sofistikované“.

„Po odchode sa mení jeho forma. Partneri sa snažia ženy démonizovať pred deťmi, obviňujú ich napríklad z psychických problémov a pokračujú v manipulácii. Navonok pritom pôsobia šarmantne, čo ženám ešte viac sťažuje, aby im okolie uverilo,“ opisuje Schneidrová. Riaditeľka Majerová uzatvára, že násilie nesúvisí so vzdelaním, vekom ani sociálnym statusom: „Je dôsledkom nerovnomerne rozloženej moci medzi mužmi a ženami a môže postihnúť ktorúkoľvek ženu.“

Problémom nie je len násilie

Podľa Indexu rodovej rovnosti za rok 2024 približne každá tretia žena po pätnástom roku života zažije fyzické alebo sexuálne násilie. Nejde teda o okrajový problém. Majerová a Schneidrová zdôrazňujú, že násilie na ženách je dôsledkom širších spoločenských nerovností.

Sociálna pracovníčka upozorňuje, že ženám zažívajúcim násilie mnohokrát chýbajú tie isté veci ako mnohým iným: dostupné bývanie či flexibilná práca. Problémom zostáva aj vymožiteľnosť práva: „Často sa stretávame s tým, že trestné oznámenia nie sú úspešné – pre nedostatok dôkazov sa konania zastavia alebo páchatelia odídu len s podmienkou. Nie všetky formy násilia sú totiž viditeľné.“ Riaditeľka by uvítala väčší dôraz na prevenciu a vzdelávanie v oblasti rodovej rovnosti. Kvalitná sexuálna výchova na školách je podľa nej základ.

Pri odchode mi obe podávajú ruku a s úsmevom sa ospravedlňujú, ak hovorili priveľa. „Keď máme priestor hovoriť o tejto téme, snažíme sa povedať čo najviac,“ vysvetľujú. Vonku je sychravo, no z domovu odchádzam s príjemným pocitom, že tieto príbehy nezostávajú nevypočuté.

Národná linka pre ženy zažívajúce násilie – 0800 212 212 alebo linkaprezeny@ivpr.gov.sk

Pokiaľ zažívate násilie (domáce, sexuálne, stalking a iné) neváhajte kontaktovať túto nonstop linku pomoci. Poradkyne poskytujú krízovú intervenciu, psychologickú podporu a právne informácie.

V partii na chate sme s manželským párom s dvoma malými deťmi. Ľudia približne v mojom veku. Aj keď mali deti dvaja rodičia, starostlivosť o ne väčšinou padala na matku. Keď chcela na pár hodín odísť, musela sa manžela spýtať, či deti na chvíľu nepostráži. S veľkou neochotou a strachom, či to zvládne (otec ich detí!), napokon súhlasil. Keď naňho ostalo usádzanie uplakaného dieťaťa k jedlu, nervózne prehlásil: „Ja za to nemôžem, že tvoja mama sa niekde fláka.“ Pretože toto bola podľa neho očividne jej dieťa. Jej práca.

Z dynamiky tohto vzťahu som bola zhrozená. Myslela som si, že obraz matky v domácnosti a otca, ktorý na tieto veci nemá čas, pretože je živiteľ rodiny, patrí do minulosti. Že nás mladých ľudí sa týka len vo výnimočných prípadoch.

No zrejme som sa mýlila. Podľa nového celosvetového prieskumu si tretina mladých mužov myslí, že žena by mala poslúchať svojho manžela. Generácia Z je podľa výsledkov najkonzervatívnejšia v otázke rodovej rovnosti. Preskočili sme aj generáciu našich starých rodičov. Je tak možné, že sa názorovo vraciame späť do minulosti alebo ide len o súčasný trend? Pevne dúfam, že to je tá druhá možnosť.

Ako ďaleko môže zájsť manosféra?

Je známe, že pribúdajúce sexistické názory súvisia s obsahom, ktorý sa šíri na internete – s takzvanou manosférou. Tá ponúka jednoduché odpovede na zložité otázky: problémom sú vraj ženy a riešením návrat k „starému poriadku“. Aj u nás máme slovenskú verziu Andrewa Tatea – Filipa Sulíka. Vo svojom videu navrhol, aby sme ženám zakázali chodiť na vysokú školu, pokiaľ neporodia aspoň jedno dieťa. To je podľa neho skvelé riešenie na nízku pôrodnosť. A nie, nemyslel to ako žart.

Pripomína mi to scenár z knihy Príbeh služobníčky – sveta, kde sú ženy edukované na rodenie detí a nemajú takmer žiadne práva. Nejde však o čistú fikciu. Autorka Margaret Atwoodová totiž vychádzala z reality: napríklad Rumunsko nútilo ženy rodiť zákazom interrupcií, v Iráne po revolúcii ženy prišli o prácu a museli sa podriadiť prísnym pravidlám obliekania. O to znepokojivejšie pre mňa je, keď sa podobné myšlienky objavujú aj dnes.

Frigidná feministka vs. nahnevaný mizogýn

Sulíkovo video má popis: „Z tohto feministky zošalejú.“ Mladí ľudia sa v téme rodovej rovnosti čoraz viac vyhraňujú. Muži nemajú radi feministky. Ženy nemajú radi mizogýnov. Každý si vytvára vlastnú bublinu, v ktorej ten druhý vyzerá ako karikatúra – buď ako frigidná aktivistka, alebo nahnevaný chlap z internetu.

Možno by preto stálo za to prizvať do debaty o rovnoprávnosti viac mužov. Nie ako protivníkov, ale ako partnerov. Feminizmus totiž nikdy nemal byť vojnou proti mužom. Nie je len o tom, aby ženy nemuseli niesť všetku starostlivosť o domácnosť a deti, ale aj o tom, aby muži nemuseli celý život hrať rolu nezraniteľného živiteľa, ktorý musí mať posledné slovo.

Prieskum o narastajúcom sexizme nám pripomína, že nestačí len krútiť hlavou alebo sa zatvoriť do vlastnej bubliny. Mrzí ma, že sme sa na chate s tým chalanom o jeho postojoch nerozprávali. Možno práve to je kľúč – viac sa rozprávať a nebáť sa konfrontovať sexizmus, keď ho vidíme. Lebo nerovnosť sa nerozširuje len veľkými zákonmi, ale aj v malými momentami, ktoré často prehliadame.

Príbeh spolužiačky Julky začína preventívnou prehliadkou u pediatra. Mala na sebe rifľovú sukňu po kolená s gombíkmi vpredu po celej dĺžke. Počas vyšetrenia, kedy ležala na chrbte a lekár jej prehmatával brucho, si všimol aj sukňu.

„Chlapci majú také radi, lebo ich vedia rýchlo rozopnúť,“ prehlásil. Sestrička v druhej miestnosti si nahlas povzdychla. Pediater odvrkol, že ho Julka predsa pozná od malička. „Nemyslím si, že to ospravedlňuje jeho vyjadrovanie,“ hovorí mi Julka. Predstava, že by mi niekto, kto ma vídal ako malú, povedal takúto sexuálnu poznámku, vo mne vyvolala nevoľnosť.

Julkina skúsenosť však nie je ojedinelá. Podľa prieskumu Inštitútu pre výskum práce a rodiny viac než 54 % žien aj mužov na Slovensku zažilo verbálne sexuálne obťažovanie vrátane vtipov. Najčastejšie ho zažívajú ženy do 34 rokov. Každá druhá sa s obťažovaním stretla aj na pracovisku, často opakovane, no väčšina z nich situáciu nenahlásila.

Ženy okrem sexizmu narážajú na prekážky „mužského sveta“ aj v odbornom prostredí, kde by sa mali cítiť bezpečne, napríklad v zdravotníctve alebo na univerzite.

Medicína má medzery v ženskom tele

Predstavte si, že máte 25 rokov a začnete pociťovať neznámu bolesť brucha. Neskôr sa objaví aj krv v stolici. Vyhľadáte lekára, no ten vaše symptómy zľahčuje – vraj je to len stres. Keď problémy neustupujú, objednáte sa na kolonoskopiu. Tam počujete, že na vážnu diagnózu ste „príliš mladá a krásna“. Výsledky napokon ukážu rakovinu hrubého čreva.

Takúto skúsenosť opisuje novinárka platformy Page Not Found Adéla Svadba. Systém, ktorý ju mal chrániť, jej namiesto toho kládol prekážky. Ide však o širší problém – tzv. gender data gap – čiže priepasť v poznatkoch o ženskom tele. Historický výskum sa sústredil najmä na mužské organizmy a ich výsledky považoval za univerzálne. Ženské telo však funguje odlišne, aj kvôli hormonálnym rozdielom.

Chybné diagnózy sa preto stávajú častejšími. Typický príznak infarktu u mužov je silná bolesť na hrudi, u žien sa môže prejaviť extrémnou únavou alebo slabosťou. ADHD sa u dievčat často neprejavuje hyperaktivitou, alebo problémami so sústredením či emóciami. Predstavy, že ženy sú „len precitlivené“ problém ešte viac zhoršujú.

Následky sú závažné. Podľa Svetového ekonomického fóra ženy žijú síce dlhšie, no pre chýbajúce poznatky väčšiu časť života prežijú v horšom zdraví. Nerovnosť sa prejavuje aj vo financovaní výskumu, napríklad medzi rokmi 2019 a 2023 získali americké startupy zamerané na erektilnú dysfunkciu približne 1,24 miliardy dolárov, no projekty venované endometrióze (ochorenie, pri ktorom tkanivo rastie mimo maternice – pozn. red.)  len 44 miliónov. A to napriek tomu, že ženy tvoria polovicu populácie.

Chýbajú ženy na vrcholových pozíciách

Podceňovanie žien sa však nekončí v ambulanciách. Klaudia, ktorá študovala v Čechách na veterinárnej fakulte, mala nepríjemnú skúsenosť s vyučujúcim: „Na skúške ma neoslovil menom, ale volal ma „kočičko”. K chalanom bol naopak slušný a mal na nich nižšie nároky.“ Na cvičeniach rád ponižoval dievčatá a opakovane hovoril poznámky typu „ženy nikdy nemôžu byť tak dobré veterinárky ako muži“ alebo že „veda nie je pre ženy, mali by radšej zostať doma v kuchyni“.

Prekvapilo ma, prečo s tým na univerzite nikto nič nerobil. Klaudia mi však povedala, že spomínaný učiteľ sa údajne kamarátil s rektorom. Bol preto v podstate „nedotknuteľný“, aj keď na neho už prišlo veľa sťažností. Tento príbeh poukazuje aj na to, že žijeme vo svete, kde väčšinu vrcholových pozícií zastávajú muži. Ak sú autority prevažne mužské, sexistické správanie môže zostať bez následkov.

Polovica mužov cíti tlak, aby sa správali „mužne“.

Hoci ženy tvoria veľkú časť študentstva, do vyšších pozícií sa dostáva len menšina. Slovensko patrí podľa Eurostatu ku krajinám s nižším podielom vedkýň v EÚ. Je ich len približne tretina. Výrazné rozdiely vidno najmä v STEM odboroch (veda, technika, inžinierstvo a matematika – pozn. red.), kde ženy dlhodobo tvoria len okolo 20 %.

Dôvodom sú najmä stereotypy, ktoré dievčatám od mala hovoria, že „nie sú technické typy“, hoci výsledky nenasvedčujú tomu, že by technike rozumeli menej ako muži. Prieskum ministerstva školstva ukázal, že štyri respondentky odmietli študovať technické odbory, pretože ich vnímali ako mužské a obávali sa, že sa ťažko presadia. Ďalšími dôvodmi boli chýbajúce ženské vzory a pocit, že „na to nemajú“ alebo že „je to len pre géniov“.

„Šablónu muža“ používajú na všetko

Problémy žien v „mužskom svete“ nemusia súvisieť len s konkrétnymi mužmi. Často sú zakódované aj vo veciach, ktoré denne používame. Presvedčil ma o tom aj môj zážitok. Pred niekoľkými rokmi sme s rodinou zažili autonehodu. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo. Ostalo mi len porezanie na krku, paradoxne od bezpečnostného pásu.

Vtedy som tomu neprikladala veľký význam. Až pri písaní tohto článku čítam štatistiku: ženy pri autonehodách majú o 71 % vyššiu pravdepodobnosť stredne ťažkého zranenia a o 47 % vážneho zranenia. Súvisí to s tým, že pri nárazových testoch sa dlhé roky používali figuríny „priemerného muža“.

Ten sa stal akýmsi univerzálnym modelom, podľa ktorého sa navrhovali autá, bez zohľadnenia rozdielov ženského tela. Napríklad sedadlá sú pre ženy príliš tvrdé, vrhajú ich viac dopredu a šanca na zranenie tak rastie. Spätne som rada, že naša autonehoda neskončila horšie. Zároveň rozmýšľam, či by som sa zaobišla aj bez porezania, keby bol pás viac prispôsobený môjmu telu.

Podobne aj urbanistické rozhodnutia môžu zvýhodňovať mužov. V švédskom meste Karlskoga bežne odhŕňali najskôr cesty a až potom chodníky. Až rodová analýza ukázala, že takýto postup viac vyhovuje mužom, ktorí častejšie jazdia autom, zatiaľ čo ženy, deti či starší ľudia sa pohybujú skôr pešo. Po zmene poradia sa znížil počet úrazov a tým aj náklady na zdravotnú starostlivosť.

Tento prípad opisuje aj autorka knihy Neviditeľné ženy – Caroline Criadová Perezová. Poukazuje napríklad na to, že smartfóny sú často príliš veľké pre menšie ženské ruky a klimatizácie v kanceláriách fungujú podľa metabolizmu mužského tela, čo spôsobuje, že ženy častejšie pociťujú chlad.

Problémy žien vnímajú aj muži

Zaujímalo ma, ako tieto rozdiely vnímajú muži. „Keď som vonku po tme, rozmýšľam, či žena radšej zvolí osvetlenú ulicu a či nenosí slzný sprej. Ja mám slúchadlá na ušiach a neriešim,“ opisuje môj kamarát Filip.

Všíma si aj praktické veci. Ženy majú menej toaliet než muži, ktorí môžu využívať aj pisoáre. Na dámskych toaletách navyše často chýbajú menštruačné potreby či priestor na prebalenie dieťaťa. „Ani chodníky nie sú veľakrát prispôsobené pre mamy s kočíkom, vstupy do MHD a niektoré budovy nemajú bezbariérový prístup,“ dopĺňa.

„Mužský svet“ škodí nám všetkým

Aj keď na prvý pohľad vyzerá, že súčasná spoločnosť prináša negatíva hlavne ženám, nemusí to platiť vo všeobecnosti. Mužský svet často vytvára pre mužov štandard toxickej maskulinity – očakávanie, že majú byť silní a nemôžu prejaviť zraniteľnosť.

Podľa prieskumu švédskej spoločnosti LELO cíti polovica mužov tlak, aby sa správali „mužne“ – napríklad aby vedeli opraviť veci v domácnosti, boli svalnatí či dominantní pri sexe. Takmer tretina mužov priznáva, že by chcela viac prejaviť svoju „ženskú stránku“. Slovenský prieskum 365.bank ukazuje, že šesť z desiatich mužov pociťuje tlak vyplývajúci z potreby zabezpečiť rodinu.

Výskumy zároveň dokazujú, že očakávania spojené s toxickou maskulinitou môžu mať vážne dôsledky. Muži kvôli tomu výrazne častejšie než ženy zomierajú samovraždou a menej vyhľadávajú odbornú pomoc pri psychických problémoch. Častejšie sa tiež ocitajú v sociálnej izolácii .

Nie všetci muži však tento tlak vnímajú rovnako. Filip hovorí, že sa s očakávaním „byť viac mužný“ vo svojom okolí takmer nestretol. „O pocitoch sme sa doma vedeli rozprávať otvorene,“ opisuje svoju skúsenosť. Ukazuje to, že veľa závisí od prostredia, v ktorom človek vyrastá a pohybuje sa.

Patriarchálny svet neprospieva nikomu. Ženy v ňom často čelia až život ohrozujúcim prekážkam a muži sú neporozumení a uväznení vo vlastných očakávaniach. Odstránenie týchto bariér by prinieslo výhody celej spoločnosti. Budúcnosť by tak mala patriť svetu navrhnutému pre potreby všetkých, nie len mužov či žien.

V rozhovore sa dočítate:

• Prečo Slovensko dlhodobo zlyháva v rodovej rovnosti.
• Prečo majú muži problém prijať „ženské“ role.
• Ako útoky vytláčajú talentované ženy z politiky.
• Či je reality šou nevinná zábavka alebo nástroj sexizmu.

Čo je vašou náplňou práce ako feministická aktivistka?

Sledujeme návrhy zákonov a hodnotíme, či podporujú rovnosť medzi ženami a mužmi alebo chránia práva zraniteľných skupín. Ak nie, pripomienkujeme ich a komunikujeme s politikmi, političkami aj verejnými inštitúciami, aby sa dali nastaviť spravodlivejšie. Realizujeme tiež rodové tréningy, pretože veľa ľudí stále nerozumie otázkam rodovej rovnosti. Okrem toho robíme aj výskumnú činnosť, organizujeme protesty a administratívu združenia.

Feministické organizácie na Slovensku aj vo svete otvorili témy, o ktorých sa kedysi mlčalo – násilie páchané na ženách, reprodukčné zdravie či celková diskriminácia žien. Aj vďaka nim môžu ženy voliť a pracovať. V súčasnosti otvárajú otázky ako rovnosť platov či spravodlivé rozdelenie starostlivosti o deti. Organizácia Spojených národov právom nazýva feministické organizácie nosným pilierom demokracie a hnacím motorom zmien.

Čo (nie) je rodová rovnosť?

Nejde o snahu vymazať rozdiely medzi mužmi a ženami a urobiť nás rovnakými. Je to o férovom prístupe: aby tvoje ambície, plat alebo hodnota v spoločnosti nezáviseli od stereotypných očakávaní spojených s tvojím pohlavím. Spravodlivosť tiež neznamená len rovnaké zaobchádzanie, ale aj zohľadnenie odlišných potrieb a práv každého z nás.

Ste tiež členkou Výboru pre rodovú rovnosť. Ako hodnotíte kroky štátu k zlepšeniu rodovej rovnosti?

Slovensko dlhodobo zlyháva v riešení rodovej nerovnosti, ale aj ostatných oblasti ľudských práv. Často nenapĺňame ani základné dohovory, ku ktorým sme sa prihlásili. Neznamená to ale, že sa neurobilo nič. Posun nastal napríklad v legislatíve v oblasti násilia na ženách, kde už máme k dispozícii výskumy, či v nerovnomernom platovom odmeňovaní. Čaká nás aj implementácia novej európskej smernice.

Stále je to však málo. Chýbajú nám inštitúcie, momentálne túto tému rieši len výbor. Existuje síce Akčný plán rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí, no nemá dostatočné finančné zdroje ani výskumné dáta. Súčasný stav odzrkadľuje, že Slovensko sa dlhodobo umiesťuje na posledných priečkach v európskom Indexe rodovej rovnosti. Ide o veľkú výzvu pre všetky vlády, aby sa reálne začali zaoberať rodovou rovnosťou a nastavili systémové riešenia, lebo mám pocit, že zatiaľ len „hasíme“ najväčšie problémy.

Iniciatívu Možnosť voľby ste založili po tom, čo vznikli prvé snahy politikov obmedziť právo žien na interrupcie. Zlepšila sa za ten čas situácia na Slovensku?

Nemám o situácii na Slovensku ružovú predstavu, práve naopak, dáta ukazujú, že patríme medzi najhoršie krajiny v Európe v oblasti reprodukčnej starostlivosti. V dostupnosti antikoncepcie sme dokonca na poslednom mieste v rámci Európskej únie a aj prístup k interrupčnej starostlivosti patrí k najslabším.

Za šesť rokov sa občianskym organizáciám podarilo zastaviť 34 návrhov na obmedzenie interrupcií. Tak veľa reštriktívnych návrhov nevzniklo v žiadnej inej krajine. Odporcovia interrupcií vedia, že na Slovensku by neprešiel priamy zákaz, tak to skúšajú tzv. salámovou metódou – postupné, nenápadné obmedzovanie práv. Vzniká preto stigmatizujúca atmosféra, ale aj dojem, že situácia nie je až taká zlá. Z praxe však vieme, že ženy čelia množstvu prekážok.

Jednou z najväčších je vysoká cena interrupcie, ktorá sa pohybuje okolo 400 eur. Problémom je aj geografická nedostupnosť – v niektorých regiónoch ich neposkytuje väčšina nemocníc. K tomu sa pridávajú čakacie lehoty či mýty o interrupcii. Pritom odborne vykonaný zákrok patrí medzi najbezpečnejšie.

Obmedzovanie interrupcií zároveň ich počet neznižuje, ale presúva ich do nebezpečného prostredia, čo vedie k vyššej úmrtnosti žien. Riešením preto nie sú zákazy, ale prevencia: kvalitná sexuálna výchova a dostupná antikoncepcia.

Spomínali ste tiež, že organizujete rodové tréningy. Ako fungujú a čo sa na nich ľudia naučia?

Naša organizácia sa venuje vzdelávaniu dospelých na Slovensku najdlhšie. Ponúkame rôzne špecializované tréningy. Na základných „rodovo-scitlivovacích“ učíme, čo je rod, rodová rovnosť, pracujeme so stereotypmi ľudí a rodovo-vyváženým jazykom. 

Venujeme sa stereotypným predstavám o materstve či otcovstve. Veľký dôraz kladieme aj na oblasť sexuálneho a reprodukčného zdravia. Ďalšou významnou oblasťou našich programov je rodovo podmienené násilie páchané na ženách či nízke zastúpenia žien v politike. Veľa pracujeme aj s pomáhajúcimi profesiami, ako sú zdravotníci, sociálni pracovníci či s médiami a ľuďmi z marketingu.

Ako advokačná organizácia, učíme ľudí aj o tom, aké záväzky Slovensko prijalo, aké práva majú chránené a čo by mali vyžadovať od svojej vlády. Učíme teda pripomienkovať zákony aj organizovať protesty. Chceme, aby ľudia vedeli chrániť svoje práva, ale aj práva iných ľudí, a aby sme tu nemali pasívnu spoločnosť, ale takú, ktorá aktívne koná.

V rozhovore pre Denník N ste povedali, že na vaše tréningy chodí stále pomerne málo mužov. Tí, ktorí prídu, však rýchlo pochopia, že nikto proti nim nebojuje a že feminizmus bojuje aj za nich. Ako dôležité je zapájať mužov do otázok rodovej rovnosti?

Máme tréningy, kde máme málo mužov, no máme aj také, na ktorých ich je viac. Keď sú zamerané na zamestnávateľské organizácie, často sú oveľa vyváženejšie. Podobne je to pri tých, ktoré sú venované aktivistkám a aktivistom. Mužov aktívne zapájame do otázok rodovej rovnosti.

Pre ženy je jednoduchšie byť silné a racionálne, než prijať predstavu o mužskosti, ktorá nemusí byť len tvrdá, ale aj citlivá.

Hovoríme o tom, že nerovnosť dopadá aj na mužov, a že jedným z kľúčových prvkov prevencie je ich aktívne zapojenie. Rodová rovnosť totiž nie je len otázka žien, ale aj mužov – ide o zmenu vzorcov správania na oboch stranách. Kľúčové je, aby muži vystupovali za rodovú rovnosť aj symbolicky, preto pri našich tréningoch často lektoruje aj mužský kolega. Ženy už urobili veľa, teraz je nevyhnutné, aby sa do riešenia zapojili aj muži.

Počas jednej z vašich prednášok ste spomínali myšlienku: „Ženy si už dávno obliekli nohavice, ale zmeny sa neudejú bez toho, aby si muži neobliekli sukne.“ Prečo je pre mužov ťažké prijať „ženské“ roly?

Vždy je ťažšie postaviť sa na stranu diskriminovaných alebo priznať si, že patríme k skupine, ktorá diskriminuje tú druhú. To často znamená stratiť privilégia. Muži možno na individuálnej úrovni necítia svoju moc, ale ak sa pozrieme na spoločenský systém, výsledky hovoria jasne.

Slovensko jedna z krajín s najnižším zastúpením žien v politike v rámci Európskej únie. Ženy nemajú dostatok moci v parlamente, vo vláde, ani na regionálnej úrovni. Podobne je to na trhu práce, kde ženy väčšinou pracujú v prefeminizovaných a najhoršie platených odvetviach, ako je starostlivosť o deti, školstvo alebo zdravotníctvo. Ak si vážime starostlivosť, tradične spájanú so ženami, mali by sme sa zamyslieť, prečo tieto odvetvia aj adekvátne neohodnotíme.

Čím to je, že vlastnosti tradične spájané so ženskosťou majú v spoločnosti stále nižšiu hodnotu než tie „mužské“?

Rodové stereotypy stavajú mužskosť a ženskosť do protikladu: muži sú racionálni, ženy emocionálne. A preto im neprikladáme rovnaký význam. Racionalita sa cení viac ako emocionálnosť. To vytvára aj stereotypné predstavy, že politickú stranu či firmu by mal viesť silný vodca s „mužskými vlastnosťami“.

Mužom to uľahčuje postup na vyššie pozície, zatiaľ čo ženy čelia prekážkam. Starostlivosť je často zodpovednosťou žien, ktoré zostávajú na materskej dovolenke, čím strácajú možnosť v zapájaní sa do verejného života. Nedostatočné opatrenia na zosúladenie práce a rodiny znemožňujú političkám zúčastniť sa večerných rokovaní v parlamente.

Pre mužov najmä v politických sférach je ťažké uvoľniť svoje pozície, aby ich mohli obsadiť ženy. Ľudia sa prirodzene prikláňajú na stranu silnejších, ktorí majú viac moci. Pre ženy je v tomto smere jednoduchšie byť silné a racionálne, než prijať predstavu o mužskosti, ktorá nemusí byť len tvrdá, ale aj citlivá.

Problémom zostáva aj to, že muži, ktorí sa odvážia prekročiť stereotypy a prejaviť citlivosť alebo iné „nemužské“ vlastnosti, často čelia výsmechu. Nie všetci muži to zažívajú, ale stále to existuje. Preto je ľahšie „obliecť si nohavice“ a patriť k výhercom než „si obliecť sukňu“ a byť na strane znevýhodnených.

Vráťme sa ešte k politike. Političky okrem iného čoraz častejšie čelia osobným slovným útokom. Je to už znak toho, že sexizmus sa stal normalizovanou súčasťou našej verejnej debaty?

Určite. Ukazuje sa, že je to jednou z veľkých bariér pre vstup žien do politiky. Nedávno sme s kolegyňou Kristínou Gotthardovou dokončili prvý výskum o násilí páchanom na političkách na Slovensku, kde sme oslovili poslankyne národnej rady. Nechcem predbiehať výsledky, ktoré ešte len predstavíme, ale už teraz môžem povedať, že dáta sú šokujúce.

Útoky na političky sa dejú online aj priamo a stávajú sa čoraz intenzívnejšie, ako sme videli pri bývalej prezidentke Zuzane Čaputovej alebo poslankyni Lucii Plavákovej. Tieto medializované prípady by mali otvoriť spoločnosti oči a začať diskusiu, ako toto násilie riešiť.

Mnohé ženy kvôli tomuto tlaku odchádzajú z politiky, čím prichádzame o talenty. Ostatné ženy to môže odradiť od politickej angažovanosti. Útoky na političky sú odlišné, od tých, ktoré zažívajú politici – sú intenzívnejšie, rodovo podmienené, často zamerané na ich vzhľad, kompetencie či rodinu. Mnohé médiá pri prvom dni výkonu mandátu Zuzany Čaputovej rozoberali najmä to, že mala pokrčené šaty. To by sa zrejme politikovi nestalo.

Ženy musia oveľa častejšie dokazovať ich odbornosť, a to aj v porovnaní s kolegami, ktorí môžu byť menej kompetentní. K útokom patrí napríklad otázka, prečo ako matky sedia v parlamente a prečo nie sú doma pri deťoch. Eurobarometer ukazuje, že viac ako tri štvrtiny Slovákov si myslí, že muž by mal zabezpečovať príjem a žena sa starať o domácnosť. To sú hrozné čísla a mali by s nami všetkými zatriasť.

Veľa ľudí nemusí vnímať úlohu muža ako živiteľa rodina za negatívnu. V čom môže byť tento stereotyp pre mužov škodlivý? 

Keď sa tieto normy udržiavajú v spoločnosti, nedávajú mužom ani ženám veľa možností na slobodnú voľbu. Ak muži stále zarábajú v priemere viac ako ženy, pri rozhodovaní, kto pôjde na rodičovskú dovolenku, sa často logicky vyberá ten, kto menej zarába – väčšinou žena. To spôsobuje, že aj muži, ktorí by chceli byť viac aktívny pri výchove detí, nemôžu.

Kolega Marek Šimon na jednej konferencii prezentoval výskum, v ktorom sa pýtali deti, komu by sa zdôverili, ak by boli šikanované. Na prvom mieste boli matky, potom učitelia alebo kamaráti, potom nikto a až na konci otcovia. Všetci muži v miestnosti zamrzli. Nasvedčuje to, že ich vzťahy nebudú na širšej úrovni v poriadku. Je to dôsledok toho, že otcovia nemajú šancu toľko participovať.

Nehovoríme nikomu, ako má žiť. Ak sa niekto rozhodne pre starostlivosť o domácnosť, nie je to samo o sebe zlé.

Musíme tiež vytvárať podmienky, aby ženy nestáli pred neľahkou voľbou medzi kariérou a rodinou. Ukazuje sa, že príchod dieťaťa do rodiny často dostáva ženy do chudoby a mužov naopak posúva na kariérnom rebríčku vyššie. Problém je spoločenský – týka sa nastavenia trhu práce, sociálneho zabezpečenia aj dôchodkového systému. Druhá strana problému je, že starostlivosť o druhých a domácnosť znamená menej času na seba. Ženy takto často nesú väčšiu záťaž – obmedzený kariérny postup, menšiu možnosť vzdelávať sa, športovať či dostatočne oddychovať.

Rodičia by si preto mali spravodlivo podeliť povinnosti. Prináša to benefity pre oboch rodičov aj deti. Ukazuje sa, že rodiny, v ktorých sa partneri striedajú, majú lepšie vzťahy a zároveň sú bohatšie. Výpadky z trhu práce počas rodičovskej sa totiž pri súčasnom vývoji technológií veľmi ťažko dobiehajú, ale ak sa starostlivosť delí, je to jednoduchšie.

V poslednej dobe je veľkou témou narastajúca mizogýnia medzi mladými mužmi a návrat k stereotypným názorom v rodovej rovnosti. Čím si tento jav vysvetľujete?

Na Slovensku síce nemáme výskumné dáta, ale celosvetové prieskumy a čiastočné informácie nám hovoria, že máme obrovský problém s mizogýniou mladých ľudí. Dôkazom je aj hrôzostrašný prípad z gymnázia v Spišskej Starej Vsi, kde žiak zabil svoju spolužiačku a zástupkyňu školy. Musíme sa zaoberať preventívnymi programami pre školy aj rodičov. 

Jedným z podhubí mizogýnie sú sociálne siete, preto by sme mali tlačiť na technologické spoločnosti, aby prevzali zodpovednosť a nastavili efektívne opatrenia. Ide však o mnohovrstevný problém a príčin je viacero. Patria tu aj pretrvávajúce stereotypy a nedostatočná práca s témou mužskosti.

Máme málo prevenčných programov, kde by sme podporovali iné formy maskulinity a hovorili, že byť mužom znamená byť aj jemným, citlivým a nie len silným. Na školách málo pracujeme s rodovo vyváženou výchovou. Médiá sú plné rodových stereotypov, pričom často fungujú ako podvedomé odkazy, napríklad v reklame muž opravuje auto a žena perie bielizeň.

Stojíme teda pred veľkou výzvou, ako chrániť mladých ľudí pred hrozbou mizogýnie. Tento problém by mal byť prioritou nielen pre Slovensko, ale aj pre ostatné krajiny.

Na druhej strane, na internete vidíme trend, keď niektoré ženy romantizujú rolu tzv. tradičnej manželky (označované ako tradwifes – pozn. red.), ktorá nepracuje a stará sa o domácnosť a deti. Mali by sme tomuto javu venovať väčšiu pozornosť?

Určite by sme sa mali zaoberať všetkými stereotypnými predstavami. Vždy zdôrazňujeme, že ľudia by mali robiť informované rozhodnutia. Nehovoríme nikomu, ako má žiť. Ak sa niekto rozhodne pre starostlivosť o domácnosť, nie je to samo o sebe zlé. Dôležité však je vedieť, aké dôsledky z takéhoto rozhodnutia vyplývajú.

Často si ľudia neuvedomujú ich dlhodobé dopady, napríklad na finančnú situáciu v starobe. Treba pracovať s mladými ľuďmi a s rôznymi typmi stereotypov, odhaľovať, čo sa za nimi skrýva a aký vplyv môžu mať na ich životy. Pýtať sa, či sa rozhodujeme skutočne slobodne, alebo pod vplyvom spoločenských očakávaní.

Výskumy tiež ukazujú, že v časoch neistoty majú ľudia tendenciu vracať sa k tradičným hodnotám. Ide o akýsi „falošný optimizmus“, ktorý idealizuje minulosť a predstavu, že kedysi mal každý svoje miesto: ženy doma, muži vo verejnej sfére. Táto nostalgia po údajne stabilnom poriadku sa môže zneužívať na posilňovanie stereotypov a návrat k patriarchálnej spoločnosti (usporiadanie, v ktorom majú dominantnú moc muži – pozn. red.) .

Iniciatíva Sexistický kix kritizuje reality šou Ruža pre nevestu za to, že normalizuje vysmievanie sa ženám a posilňuje stereotypy, napríklad predstavu žien, ktoré bojujú o priazeň muža. Do akej miery má takýto mediálny obsah vážny dopad na ľudí a do akej miery môžeme hovoriť o neškodnej zábave?

Určite to nepovažujem za neškodnú zábavu. Médiá patria medzi kľúčové inštitúcie, ktoré významne ovplyvňujú postoje ľudí, najmä mladých, ktorí si ešte formujú názory. Práve preto nesú aj veľkú zodpovednosť. Ak majú schopnosť formovať stereotypy a hodnoty, mali by zároveň dbať na to, aby ich neposilňovali. Médiá sa často bránia tým, že iba odrážajú realitu, no v skutočnosti ju aktívne spoluvytvárajú: rozhodujú o tom, kto bude vystupovať v šou alebo čo bude jej obsahom.

V tomto smere môžeme povedať, že mediálni tvorcovia a tvorkyne sú veľmi stereotypní. Takéto relácie posilňujú predstavy o tom, aké by mali byť ženy a muži – napríklad že ženy by mali súperiť o bohatého muža a že hodnota partnera sa odvíja od jeho financií. Tieto stereotypy často šíria aj samotné ženy.

Zároveň však treba uznať, že médiá dokážu zohrávať aj pozitívnu úlohu, keď otvárajú témy násilia na ženách alebo iné dôležité spoločenské problémy.

Čo môžeme robiť ako jednotlivci vo svojom každodennom živote, ak chceme prispieť k väčšej rovnosti?

Je dôležité aktívne si vyhľadávať informácie, čítať výskumy či sledovať prácu feministických mimovládnych organizácií. Medzi najmenší krok patrí používanie rodovo vyváženého jazyka (používanie oboch rodov, napr. učiteľ a učiteľka – pozn. red.) a takto postupne začleňovať viac rodovú rovnosť do svojho života.

Ak to človek dokáže, je vždy dobré sa ozvať, keď vidí nespravodlivosť. Rovnako sa zamýšľajme nad vlastnými postojmi a stereotypmi a uvedomme si, aké môžu mať dopady. No, neobviňujme sa z nich, všetci sme boli nejak vychovaní a ovplyvnení prostredím. Snažme sa vedome nešíriť rodové stereotypy, ale naopak sa od nich postupne oslobodzovať.

Adriana Mesochoritisová

Je feministická aktivistka a politologička so špecializáciou na oblasť ľudských práv žien. Zameriava sa na oblasť prevencie násilia na ženách, reprodukčné práva a rodové vzdelávanie. Je zakladateľkou a spoluzakladateľkou viacerých organizácií a iniciatív: Možnosť voľby, Piata žena, EsFem, Bezpečná ženská sieť, Nebudeme ticho. Od roku 2008 je štatutárnou zástupkyňou feministickej organizácie Možnosť voľby.

„Cieľom rovnosti pohlaví je vytvoriť rešpektujúci priestor pre každú ženu a každého muža, aby ich neobmedzovali stereotypy a mohli sa v živote realizovať podľa svojich schopností a prianí,“ hovorí Dominika Paldaufová z odboru rovnosti mužov a žien na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny.

Extrémne rodové stereotypy neumožňujú ľuďom naplno prejaviť seba a svoje emócie. Napríklad muži majú pocit, že nemôžu plakať alebo prejavovať city. Od žien sa očakáva, že sú závislé od mužskej pomoci, či už finančnej alebo manuálnej. Búranie stereotypov umožňuje každému byť tým najlepším.

Úloha rodiča je viac na ramenách matky

Základné rozdiely medzi vnímaním úloh žien a mužov v rodičovstve si môžeme všimnúť v rôznych každodenných situáciách. Muž sa hrá s dieťaťom na detskom ihrisku, všetci sú z toho unesení, pri žene je to normálne. Muž ide s dieťaťom na nákup, všetci ho vnímajú ako skvelého a nápomocného otca. Pri žene je to normálne. Muž je dlho v práci, znamená, že chce uživiť rodinu. Žena je dlho v práci, znamená, že sa stará o svoju kariéru a nie o rodinu.

Rodičovstvo má značný vplyv na zamestnanosť žien. Miera zamestnanosti žien vo veku od 25 do 49 rokov, ktoré majú doma dieťa mladšie ako 6 rokov, je pod úrovňou 40%. Ak sa pozrieme na zamestnanosť mužov v tej istej vekovej kategórii a v tej istej fáze rodičovstva, miera presahuje 83%.

V roku 2020 bol rozdiel v priemerných nominálnych mesačných zárobkoch žien a mužov 17,8%.

Muži aj ženy sa v prieskume Poštovej banky zhodli na tom, že obdobie materskej a rodičovskej dovolenky je prekážkou v ďalšej pracovnej kariére. Každý druhý muž je ochotný ísť na materskú či rodičovskú dovolenku a dôvodom je vo väčšine prípadov vyšší príjem partnerky či manželky.

Materstvo predstavuje určitú prekážku

Ženy si nevyberajú zámerne kariéru s nižším platovým ohodnotením. Je to o tom, že ako spoločnosť si menej ceníme ženskú prácu, v porovnaní s mužskou. Pokiaľ žena zostane na materskej dovolenke, je finančne odkázaná na partnerovi. Dôležitejšie ale je, že v kariére a platovom ohodnotení už bude neustále zaostávať za mužským rovesníkom s totožným vzdelaním. Ženy môžu platovo zaostávať aj preto, že si po materskej vyberú prácu na polovičný úväzok. Bohužiaľ, materská dovolenka aj dnes predstavuje pre ženy určitú prekážku.

Podľa štatistického úradu Slovenskej republiky bol v roku 2020 rozdiel medzi mužmi a ženami v priemerných nominálnych mesačných zárobkoch 17,8%. Muži v priemere zarábali 1 446 €, zatiaľ čo ženy 1 191 €. To znamená, že z jedného eura, ktoré zarobia muži, ženy dostanú 81,6 centu.

Každý rok ženy od istého dňa robia zadarmo v porovnaní s mužmi. V minulom roku tento dátum pripadol na 25. október a oproti roku 2020 sa zlepšil o tri dni. Údaje nezohľadňujú obdobie pandémie a jej vplyv na situáciu žien.

Matky sa často cítia nedocenené, pretože starostlivosť o rodinu nie je oceňovaná ako plnohodnotná práca.

Spoločnosť Philip Morris Slovakia ako prvá firma na Slovensku získala certifikát EQUAL-SALARY, ktorý udeľuje švajčiarska Equal Salary Foundation. Certifikát oceňuje podporu žien v ich kariérnom raste, prácu na odstraňovaní akýchkoľvek stereotypov, predsudkov a tvorbu pracovného prostredia vhodného pre ženy. Samozrejmosťou je rovné odmeňovanie mužov a žien.

Ženy vykonávajú viac domácich prác

Uveďme si ďalšiu bežnú situáciu v slovenských domácnostiach. Stereotypnú prácu ženy v domácnosti aj napriek svojej náročnosti vykonávajú bez finančného ohodnotenia. Vyžaduje si to schopnosť vykonávať niekoľko zamestnaní súčasne. Sekcia sociálnej a rodinnej politiky na ministerstve práce hovorí, že: „historicky bolo rozdelenie rolí podmienené tým, že starostlivosť o dieťa a domácnosť poskytuje matka, nakoľko bol muž zodpovedný za zabezpečenie rodiny.“

Podľa prieskumu Denníka N ženy na Slovensku stále dominujú v oblasti neplatenej práce v domácnosti. Takmer 65% žien uviedlo, že vykonávajú viac domácich prác alebo sa viac starajú o deti. Až 33% z opýtaných sa zhodlo na tom, že počas pandémia sa táto situácia ešte zhoršila.

Ženy denne trávia domácimi prácami takmer o hodinu viac ako muži.

Matky sa často cítia nedocenené, pretože starostlivosť o rodinu nie je oceňovaná ako plnohodnotná práca. „Takéto vnímanie je dané na jednej strane objektívnym faktorom, že ženy nesú hlavnú zodpovednosť za dieťa bezprostredne po narodení,“ hovorí pracovníčka na odbore rovnosti pohlaví. Podpora mužov pri výmene posteľných obliečok, varení a starostlivosti o deti počas choroby má pozitívny vplyv na vnímanú rodovú rovnosť v domácnosti.

Prieskum spoločnosti IKEA ukázal, že ženy denne trávia domácimi prácami takmer o hodinu viac ako muži, čo predstavuje týždenne skoro jeden celý pracovný deň. V každej druhej slovenskej domácnosti nesú celkovú zodpovednosť za domáce práce výhradne ženy, avšak iba v jednej z desiatich domácností sú za domáce práce plne zodpovední muži. V 39% slovenských domácností sa partneri o domáce práce delia rovnomerne.

Nevyrovnanosť na vysokých pozíciách

Niektorí ľudia sú názoru, že ženy by mali byť učiteľky alebo zdravotné sestry a muži by mali byť piloti, lekári či inžinieri. Podiel žien v politike sa za posledných 20 rokov zdvojnásobil, no iba 23,6% všetkých členov parlamentov na celom svete sú ženy.

Ronald Blaško, výkonný riaditeľ Americkej obchodnej komory SR vo svojom prejave uviedol: „Témy ako globálna nerovnosť, zmeny klímy, daňové úniky, ochrana osobných údajov a vplyv mocenských skupín potrebujú účinný spôsob, ako ich riešiť. Som presvedčený, že bez väčšieho zapojenia žien do vedúcich pozícií, nebudeme schopní vyriešiť tieto existenčné a strategické výzvy, pred ktorými dnes stojíme.“

Problematika rozdielov platov je zložitá. Ministerstvo práce a jeho odbor rovnosti príležitostí uvádza, že: „Treba rozlišovať medzi plošným a priemerným rozdielom (pohybuje sa na úrovni okolo 20%) a rozdielom v platoch medzi ženami a mužmi na rovnakých pracovných pozíciách (ktorý je ešte vyšší).“

Medzi vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi na riadiacich pozíciách je najvyšší rozdiel v zárobkoch. Vedúce a riadiace pracovníčky dostávajú v priemere o 33,8% nižší plat ako muži. Pritom muži i ženy na získanie určitej pozície investujú rovnaký ľudský kapitál.

Ako tomu zabrániť?

Upozornite na to — Porozprávajte sa s priateľmi a členmi rodiny o stereotypoch, ktoré vidíte. Pomôžte ostatným pochopiť, ako môžu byť sexizmus a rodové stereotypy škodlivé. Buďte živým príkladom a buďte vzorom pre svojich priateľov a rodinu. Rešpektujte ľudí bez ohľadu na ich rodovú identitu.

Ozvite sa — Ak niekto robí sexistické vtipy a komentáre, či už online alebo osobne, vyzvite ho.

Skúste to — Ak chcete urobiť niečo, čo sa bežne nespája s vaším pohlavím, zamyslite sa nad tým, či to bude pre vás bezpečné. Ak si myslíte, že áno, skúste to. Ľudia sa poučia z vášho príkladu.

Upozornite na tieto problémy, ozvite sa v takýchto situáciách a skúste sa vžiť do pocitov iného pohlavia.

Vo svete je mnoho príkladov, ako znížiť rodovú i platovú nerovnosť. Napríklad Švédsko zaviedlo mechanizmus, vďaka ktorému si vedia rodičia rozdeliť materskú dovolenku. Posilnilo sieť škôlok tak, aby tam našlo miesto každé dieťa od troch rokov.

„Ak ide o zamestnávateľa, môže pomôcť vytváraním podmienok na pracovisku, ktoré budú smerovať ku rovnosti a zosúlaďovaniu súkromného, rodinného a pracovného života. Ako príklad možno uviesť flexibilnejšiu pracovnú dobu, ktorú ocenia najmä pracujúce matky,“ upozornila na vec, ktorá by mala platiť pre každého zamestnávateľa, sociologička z odboru na rovnosť mužov i žien.

„V nemocniciach a zariadeniach pre seniorov majú už dnes ženy na starosti duchovné vedenie ľudí v ich posledných životných fázach. Stáva sa, že požiadajú o spoveď, no odmietajú, aby prišiel cudzí kňaz. Chcú sa vyspovedať u tej, ktorá sa o nich starala. Rehoľné sestry v niektorých prípadoch naozaj spovedali,“ hovorí Marián Prachár.

Kňaz z farnosti v Rusovciach rozpráva o postavení žien v patriarchálnej cirkvi a o tom, prečo doteraz nenastala zmena.

Môžu byť rozhodnutia cirkvi objektívne, ak o nich rozhodujú iba muži?

Podľa toho, čo považujeme za objektivitu. Na absolútnych pravdách, ktoré sa v cirkvi nemenia, by pravdepodobne ani ženy nič nezmenili. Narážate na to, že naša cirkev je stále prevažne patriarchálna a máte pravdu. Ženy by v nej mali mať výraznejší hlas, no myslím, že sa to na viacerých miestach už deje.

Na ktorých?

V miestnych cirkvách. Tie často vyzerajú úplne inak ako svetová, ktorú vidíme vo Vatikáne. Angažuje sa v nich viac žien.

Čo rozumie cirkev pod pojmom rodová rovnosť?

O rovnosti sme rozprávali už veľmi dávno, len používame iné pojmy. Hodnotu človeka odvádzame od Božieho obrazu, nie od pohlavia. Spoločnosť sa mení a mladí chcú diskutovať o rovnosti. Je dôležité definovať, čo pod tým myslia, či ide o rovnosť medzi mužmi a ženami, alebo idú ešte ďalej.

Kam?

Veľmi moderné sú environmentálne a ekologické témy. Mnohí sa usilujú o ochranu flóry a fauny. Niekedy to zachádza do extrémov, humanizujeme aj psov a mačky.

Ale zhodneme sa, že prírodu chrániť treba.

Samozrejme, no všetko sa dá preháňať či dezinterpretovať. Keď sa príroda povyšuje nad človeka, pripomína to povyšovanie ľudí nad absolútne hodnoty.

Na Bratislavských Hanusovych dňoch ste vo vlaňajšej diskusii hovorili, že niektorí vaši kolegovia sa v televízii rozčuľovali, že pápež otvoril otázku miništrantiek. Vtedy ste vraj radšej prepli na futbal, vo vašej farnosti totiž dievčatá miništrujú už dlhší čas. Prečo sú niektorí ľudia proti?

V prvých storočiach sa ženy zúčastňovali na eucharistických slávnostiach. Je to pripomínanie si poslednej večere apoštolov s Ježišom, kde mali aj ony svoje úlohy. Postupom času akoby z dejín vypadli a cirkev sa začala sústreďovať na mužov.

Bolo to tak stovky rokov a ľudia si na to zvykli ako na celibát. Prežívanie viery navyše nevyzerá všade rovnako. V Afrike aj katolíčky tancujú okolo oltára. Západná Európa si dávno zvykla na teologické funkcie žien. Nie je to čierno-biele. 

V spomínanej diskusii sa moderátor Štefan Chrapa pýtal aj na Felixa Davídka. Bol to katolícky kňaz, pre komunistický režim tajne ustanovený za biskupa, ktorý na prelome 60. a 70. rokov vysvätil tri ženy za farárky. Mali slúžiť vo väzniciach. V diskusii sme sa nedočkali reakcie – trnavský kňaz Ľubomír Urbančík skonštatoval, že Davídka exkomunikovali, a tam to skončilo. Je v poriadku, že došlo k vysväteniu žien?

Treba sa na to pozrieť cez optiku doby. Cirkev bola naozaj ohrozená, mnohí kňazi prišli o život. V mužských táboroch bolo veľa biskupov a kňazov, nechýbala teda duchovná starostlivosť. V ženských táboroch však absentovala. To bol prvý dôvod na vysvätenie.

Druhým je, že komunisti vedeli, že na zničenie cirkvi treba likvidovať najmä mužov, ženy teda mohli byť jej záchranou. Čin Felixa Davídka v tom čase považujem za veľmi pokrokový.

Požiadavka doby teda predčila tradíciu v cirkvi. Nie je tá požiadavka dostatočne silná aj dnes?

V teológii na to máme dva názory. Radikáli sú výlučne proti, my ostatní si myslíme, že zmena je potrebná. Máme veľa kvalifikovaných teologičiek a dokážeme si predstaviť ženu za oltárom. Je pravdepodobné, že časom budú viesť farnosti a vysluhovať sviatosti.

Už teraz sa to neoficiálne deje. V nemocniciach či zariadeniach pre seniorov majú ženy na starosti duchovné vedenie ľudí v ich posledných životných fázach. Stáva sa, že požiadajú o spoveď, no odmietajú, aby prišiel cudzí kňaz, chcú sa vyspovedať u tej, ktorá sa o nich starala.

Rehoľné sestry alebo pastorálne asistentky v niektorých prípadoch naozaj spovedali. Veríme, že Boh týmto ľuďom určite odpustil, bez ohľadu na to, či ich počúval muž alebo žena.  

Patriarchálny svet sa netýka iba cirkvi, ešte stále to platí pre celú spoločnosť. Potvrdzujú to aj každoročné štatistiky Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť, ktorý zohľadňuje rozdiely medzi ženami a mužmi v oblastiach ako práca, zdravie, vzdelanie, moc či peniaze. Slovensko je opäť na chvoste Únie. Ide o čísla z roku 2021, preto aj keď sa Istanbulský dohovor riešil už dávnejšie, je to stále aktuálny problém. Vo februári 2018 ste pre Denník N povedali, že dohovor by ste určite nezavrhli celý, ale vadili vám niektoré špekulácie o rode. Ktoré? 

Pravdepodobne teórie o tom, že muž sa môže vyhlásiť za ženu a žena za muža.

To ste si v dohovore prečítali? 

Neviem, debatovali sme o tom. So zneužívaním rodových stereotypov na diskrimináciu žien samozrejme nesúhlasím, ale ani inde vo svete to nie je ideálne. V ekonomike, hospodárení či politike by ženy mohli mať vyššie postavenie.

História nám hovorí, že by boli lepšie ako muži. Skutočná žena nikdy nemala tendencie zbierať do vačku pre seba na úkor rodiny. Muži majú tendenciu viac myslieť na seba. 

Ženy sa však do riadiacich pozícií nikdy nedostanú, kým nebudú v bezpečí. Adriana Mesochoritisová z Výboru pre rodovú rovnosť v rozhovore denníka SME podrobne vysvetlila, že dohovor má chrániť ženy pred tým, aby sa násilie na nich vôbec mohlo začať diať. Tiež vyvrátila viacero mýtov a objasnila, že Slovensko dohovor spoluvytváralo. Podľa nej to vysoko postavení ľudia využili na šírenie vlny strachu z niečoho, čo neexistuje. Straší niekedy cirkev ľudí zbytočne?

Netuším, či dezinterpretácie pochádzali od cirkvi. Možno to bola chyba nejasného textu. Ak tu malo ísť o ochranu partnerov pred násilím, katolícka cirkev to podporuje. 

Avšak dohovor nepodporila a v parlamente ho neratifikovali. Aj pre ekonomické ohrozenie, ktoré je častou príčinou násilia na ženách, čoraz viac žien otvorene hovorí, že nechce mať deti. Musí sa každá katolícka žena chcieť stať matkou?

Ak sa rozhodne, že svoj život zasvätí niečomu inému, ťažko jej to vyhovoriť. Treba to rešpektovať. 

S tým súvisia diskusie o sprísnení interrupčného zákona. Návrh Anny Záborskej naposledy neprešiel o jeden hlas. Vieme, že väčšina žien sa rozhodne pre ukončenie tehotenstva z vážnych finančných či sociálnych dôvodov, ktoré môžu vyplývať práve z ich nedostatočnej ochrany a diskriminácie. Existuje nejaká situácia, pri ktorej cirkev povoľuje interrupciu?

Či môže zabiť svoje dieťa? Nie. Interrupciu pripúšťame iba v prípade, že je matka v ohrození života.

Môžu si katolícki manželia rodičovstvo naplánovať?

Áno. 

Stretávame sa totiž s názormi, že antikoncepcia do manželského života nepatrí.

Ak by sme povedali, že ten, kto dodrží desatoro, pôjde do neba, a ten, kto nie, sa ocitne v pekle, vrátime sa do stredoveku. Medzi ideálom a realitou je veľa stupňov a možností. Rodičia by mali prijímať deti tak, aby im dokázali zabezpečiť dobrý psychický aj fyzický vývoj. Nikto na Zemi nie je svätý, ešte nie sme v nebi.

K radikálnym názorom môžu pravdepodobne prispieť aj niektoré slová na kázňach. Ja som bola na jednej, kde kňaz povedal, že žena je krásna, ak je tichá a poslušná. 

Museli by sme sa ho opýtať, čo tým myslel. Mnohí by takú ženu zaručene nechceli. 

Bolo by to na diskusiu s konkrétnym kňazom, pri kázni sa však nediskutuje.

Na univerzite si najprv vypočujete prednášku a dobrý pedagóg po nej nechá študentom priestor na otázky. Problém je, ak sa poslucháči rýchlo zdvihnú a odídu preč.

Nielen kňazi sú zodpovední, ale aj veriaci. My v Rusovciach sme hneď vedľa kostola vytvorili kultúrny priestor, kde si po omši dáme kávu a debatujeme. Dôležité je, aby sa veriacim chcelo prísť a nebrali účasť na nedeľnej svätej omši len ako povinnosť, ktorú si odškrtnú v diári.

Komunikácia občas zlyháva aj na najvyšších miestach. Moje pozvanie na rozhovor odmietli hovorca Trnavskej arcidiecézy Dušan Kolenčík aj hovorca Konferencie biskupov Slovenska Martin Kramara. Nie však z časových dôvodov, ale preto, že vraj nie sú kompetentní na vyjadrenie sa k téme. 

Môže za to naša kultúra. Keby väčšina novinárov pracovala poctivo a nemodifikovala ich výroky, možno by sa nebáli a komunikovali viac. O nás pred časom napísali, že sme nepriatelia Dropa fúzatého, pritom sa len snažíme chrániť kultúrne a historické pamiatky. Väčšina publika však podporuje ochranárov prírody, takže nemáme ako vyvrátiť, že sme to mysleli inak.

MARIÁN PRACHÁR

Vyštudoval teológiu na Bratislavskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského. V roku 1993 vo Viedni získal titul doktora teológie, ako rímskokatolícky kňaz pôsobil vo viacerých farnostiach na západnom Slovensku. Od roku 2009 vedie farnosť v Rusovciach, zároveň je predsedom občianskeho združenia Vitus, ktoré okrem iného prevádzkuje pastoračné centrum a organizuje kultúrne akcie.

Sú vydaní napospas lekárom a matrikárom, lebo neexistuje žiadny platný zákon a o tom, ako majú k transrodovým ľuďom pristupovať. O živote členov tejto komunity tak často svojvoľne rozhoduje jedna osoba. Do inPoradne sa pritom každoročne ozýva viac ako stovka ľudí v rôznom veku.

Odhadovaný počet transrodových ľudí v spoločnosti je jedno percento, na Slovensku sú to teda desaťtisíce, vysvetľuje psychológ šírku problému, ktorého riešenie roky stagnuje.

Pojmy spojené s transrodovými ľuďmi často používame nesprávne. Kto je transrodový muž a kto transrodová žena?

Ide o ľudí, ktorí majú v rodnom liste zapísané pohlavie nezhodujúce sa s tým, ako sa cítia z hľadiska rodovej identity. Transrodový muž je teda človek narodený so ženskými pohlavnými orgánmi, ktorý sa cíti ako muž, transrodová žena sa narodila s mužským pohlavnými orgánmi, ale vo vnútri sa stotožňuje so ženskou rodovou identitou.

Nastáva teda nesúlad pohlavia a rodu. V médiách zvykneme čítať alebo počuť, že človek si zmenil pohlavie. Je to správna formulácia?  

Nie. Korektnejšie je hovoriť o prepise rodu, kedy si človek zmení údaj v občianskom preukaze a rodnom čísle. Nie je to biologická, ale sociálno-právna záležitosť. Rod predstavuje spoločenskú a psychologickú kategóriu, keďže zahrňuje vonkajšie znaky, napríklad výzor, roly a správanie, ktoré vplyvom kultúry pokladáme za typicky mužské alebo ženské. To sa však v čase môže meniť.

Aj psychiater Michal Patarák, ktorý sa transrodovým ľuďom venuje v Banskej Bystrici, vysvetľuje, že pohlavie nie je možné zmeniť. Podľa neho o ňom nerozhodujú pohlavné orgány, keďže ani tie nie sú v niektorých prípadoch jednoznačným ukazovateľom, ale chromozómový zápis v každej bunke ľudského tela. 

Pojem pohlavie preto realitu dôkladne nezachytáva. Aj keď sa človek rozhodne pre prepis rodu, na občianskom preukaze mu zmenia pohlavie, lebo iná kategória u nás neexistuje.

S týmto slovom sa navyše pracuje aj v zákonoch. Na rozdiel od iných krajín, my používame anglický pojem sex, nie gender. (sex znamená pohlavie, gender znamená rod – pozn. red.) Tiež by pomohlo, ak by rodné číslo nebolo postavené na pohlaví človeka.

Problémy tejto komunity však zďaleka nekončia pri občianskom preukaze. Stretávame sa s názormi, že ide o psychickú poruchu alebo akýsi rozmar dnešnej doby, kedy „tí mladí už nevedia, čo so sebou“. Čo by ste povedali ľuďom s podobným názorom?

Svetová zdravotnícka organizácia vylúčila nesúlad pohlavia a rodovej identity zo zoznamu psychických chorôb. Depresie či úzkosti u transrodových ľudí v skutočnosti nastávajú, až keď im neumožníme zosúladiť ich vnútorné prežívanie s vonkajšími prejavmi. Preto je najdôležitejšia dostupnosť hormonálnej liečby a prostriedkov na rýchlu medicínsku aj právnu tranzíciu.

Koľkí transrodoví ľudia vás ročne požiadajú o pomoc?

Viac ako sto. Predpokladá sa, že v spoločnosti je približne jedno percento osôb z tejto komunity. To znamená, že na Slovensku by to mohlo byť približne 50-tisíc transrodových ľudí.

V akom veku sú zväčša títo ľudia?

Sú to najmä mladšie osoby, ktoré majú od 14 do 25 rokov. Ozývajú sa však aj ľudia vo vyššom veku po štyridsiatke.

Tranzícia je teda proces, v ktorom sa človek dostáva k vyhovujúcemu vyjadreniu svojej rodovej identity.

Delí sa na sociálnu, právnu a medicínsku. Pri sociálnej tranzícii nejde len o oboznámenie okolia so svojou rodovou identitou. Človek tiež vyjadrí, aké meno a zámeno preferuje.

Problém je, že žiadny zákon spoločnosti neprikazuje túto požiadavku dodržiavať. Často sa to nedeje ani v rodine či v škole, čo spôsobuje veľké nepríjemnosti. Školy ani iné inštitúcie nemajú usmernenia, ktorými by sa v podobných situáciách mali riadiť. 

Pod právnu tranzíciu teda spadá spomínaná zmena mena a rodného čísla.

Aby tak mohol človek na matrike urobiť, potrebuje posudok od lekára. Ten bol kedysi podmienený medicínskym zákrokom nútených kastrácií a sterilizácii. Viacerí transrodoví ľudia hovoria, že niektorí lekári a lekárky ho stále požadujú.

Odvolávajú sa pritom na neplatnú vyhlášku z roku 1981, ktorú odborníci a ľudskoprávne organizácie zavrhujú. Nové usmernenie, ktoré by upravovalo medicínsku pomoc transrodovým ľuďom však stále nemáme.

Podľa čoho sa potom lekári rozhodujú, aký posudok dajú ľuďom, ktorý si chcú zmeniť osobné údaje?

Podľa seba. Schválené štandardy neexistujú a situácia je veľmi zlá. Bolo vypracované metodické usmernenie, no ministerstvo zdravotníctva napriek sľubom už dva roky odkladá jeho oficiálne prijatie. V súčasnej podobe je navyše pre nás, osoby, ktoré priamo pracujú s transrodovými ľuďmi, neprijateľné. Štát nechal túto kounitu napospas svojvôli lekárov a matrikárov.

Špecialisti sú dnes navyše úplne nedostupní. Nových klientov prijíma jedna psychiatrička v Senci, ostatní majú plný stav, prípadne poskytujú len platenú pomoc. Odborníkov s touto špecializáciou nevzdelávame a tí, ktorí sa chcú transrodovým ľuďom venovať, študujú svojpomocne.

Aj verejná ochrankyňa práv upozorňovala na ľahostajnosť vlády voči tisíckam občanov. V nasledujúcich mesiacoch musíme podniknúť veľmi rázne kroky na zlepšenie situácie, a to aj podaniami na Ústavný súd.

Prečo máme tak málo odborníkov?

Je to začarovaný kruh. Neexistuje platný zákon, usmernenia, ani štandardy. Ministerstvo zdravotníctva SR vyhlásilo, že čo najskôr príjme metodické usmernenia, lekári teda čakajú. Neustále sa to odkladá.

Špecialisti sa preto boja čokoľvek urobiť, lebo sa nemôžu oprieť o legislatívu. Stav sa navyše nezmenil ani po príchode novej vlády. Tak bezohľadne k transrodovým ľuďom nepristupuje asi žiadna iná krajina západnej Európy.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Iniciatíva Inakosť (@iniciativa.inakost)

Zaskočila ma výpoveď vášho kolegu z inPoradne. Sociológ Christián Haulík tiež prešiel tradíciou a hovorí, že sa stretol s prípadmi, keď lekári pre vydanie posudku požadovali zmenu povolania. Napríklad práca v administratíve bola podľa nich príliš ženská. 

Preto sa ľudí, ktorí prídu do poradne, snažíme posielať len k špecialistom s citlivými spôsobmi. Nevhodná komunikácia od človeka, ktorý rozhoduje o vašom zdraví, je ďalšia veľká trauma a stigmatizácia.

Ak osoba jasne vyjadrí, ako sa cíti a čo potrebuje, lekári by to mali akceprovať. Vôbec by nemali vyžadovať naplnenie ich ideálov ženskosti či mužnosti. Tie nespĺňajú ani mnohí cisrodoví ľudia (osoby, ktorých pohlavie a rod sú v súlade – pozn. redakcie). Zmena povolania je úplný extrém, ktorý nemá s medicínou nič spoločné.

Spomínaný starý zákon vyžadoval ukončenie plodnosti. Ide o neľahký zákrok, ktorý súčasní odborníci neodporúčajú. Na druhej strane stoja hlasy, ktoré ho odôvodňujú tým, že sa tak predchádza situáciám, kedy by v podstate mohol otehotnieť muž. Zopár takýchto prípadov poznáme zo zahraničia. Treba sa toho báť?

Ide naozaj o veľmi ojedinelé prípady. A spadol pre nich svet? Zhoreli sme v pekle? To, že dieťa porodil transrodový muž ostatným ľuďom nezničilo život. Je to otázka kultúrnych noriem. Avšak ak aj pristúpime na požiadavku sterilizácie, dá sa vykonať menej invazívnymi spôsobmi než napríklad vyoperovaním maternice.

Zdá sa, že téma transrodových ľudí je v našej spoločnosti tabuizovaná ešte viac ako napríklad otázka homosexuálov. Z čoho má spoločnosť strach?

Obavy vznikajú z neznalosti. O transrodových ľuďoch má bežná populácia veľmi málo informácií. Nerozumejú téme a ich strach podporujú konšpirácie či ideológie extrémistických skupín.

Prevláda dogma, že žena má byť ženou a muž mužom, podľa toho, čo hovorí kultúra. Tieto stereotypy ale vyvracajú tisícky ľudí na celom svete, ktorí svojou prítomnosťou v spoločnosti nič prevratné nespôsobili. Ich prijatím im akurát pomáhame žiť kvalitnejší život. 

Slovensko je také konzervatívne, že nám nevadí, ak sa politici opierajú o nepravdivé informácie, na základe ktorých odsudzujú tieto osoby. Mali by si vstúpiť do svedomia za to, že sa na nich nepozerajú ako na ľudské bytosti. 

Ktorými krajinami by sme sa v prístupe k transrodovým ľuďom mali inšpirovať?

Napríklad Nemeckom. Tamojší ľudia si do dokladov môžu zapísať aj takzvaný rod X. Ten pomáha najmä nebinárnym osobám. Proces tranzície v Nemecku navyše prebieha v opačnom poradí ako u nás. Najprv vybavia papiere a zmenu mena, až potom prechádza človek ďalšími krokmi. Tento postup to transrodovým ľuďom naozaj uľahčuje.

Zara Kromková z košickej poradne PRIZMA hovorí, že transrodoví ľudia majú problém aj na pracovnom trhu. Kým neprejdú tranzíciou, mnohí zamestnávatelia ich nechcú prijať. Na dokončenie zmeny rodu však potrebujú peniaze a preto sa točia v kruhu. Akým ďalším sociálnym či ekonomickým problémom čelia?

Aj keď sa dostanú do zamestnania, bývajú diskriminovaní priamo na pracovisku. Stretli sme sa aj s prípadmi, kedy rodina vyhodila transrodového človeka z domu. Títo ľudia sú tiež často obeťami násilia. 

V rozhovore o rodovo vyváženej slovenčine hovorila jazykovedkyňa Lujza Urbancová o knihe, v ktorej vystupuje nebinárna osoba. Slovenské vydavateľstvo sa s tým muselo pri preklade popasovať. Na tomto príklade vysvetlila, že ide o otázku, ktorej sa nemá význam vyhýbať. Nebinárne osoby sa navyše objavujú aj medzi svetoznámymi ľuďmi. Zaraďujú sa medzi nich napríklad Demi Lovato či Sam Smith. Máte ako psychológ skúsenosť s touto skupinou ľudí?

Áno. Komunita rodovo nebinárnych osôb je pravdepodobne ešte širšia ako skupina transrodových ľudí. Často ide o osoby, ktorých rodový prejav sa nezhoduje so stereotypmi pripisovanými ich pohlaviu. Nechcú však podstúpiť medicínsku či právnu tranzíciu.

Neželajú si byť zaškatuľkovaní v ženskej či mužskej kategórii a navonok využívajú prvky oboch rodov. Dostávame sa k otázke binárneho sveta, ktorý člení všetko na mužské a ženské. Tí, ktorí sa s týmto delením nestotožňujú, sa veľmi ťažko zaraďujú do spoločnosti.

Nemajú pocit, že patria do oboch kategórií, ale že nepatria nikam. Zažívajú diskrimináciu a nepochopenie. Pri stretnutí s nebinárnym človekom sa snažíme nájsť jeho miesto v spoločnosti a spôsob vnímania samého seba, ktorý mu najviac vyhovuje.

ANDREJ KURUC

Vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Neskôr viedol oddelenie rovnosti príležitostí na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. V roku 2015 začal pracovať v Inštitúte pre výskum práce a rodiny, kde sa venoval oblasti domáceho a rodovo podmieneného násilia na ženách a v súčasnosti je analytikom pre oblasť rodovej rovnosti. Pracuje tiež ako psychológo v inPoradni, ktorá poskytuje psychologické, sociálne a právne poradenstvo pre ľudí z LGBTI komunity.

To, že obeť musí páchateľa k násiliu vyprovokovať, je mýtus, rovnako ako predstava, že najlepšie je od násilníka okamžite utiecť. Burajová vysvetľuje, prečo pandémia obetiam výrazne ublížila či ako prebieha hovor na linke pomoci.

Prečo sú ženy tak často obeťami domáceho násilia?

Pre rodovú nerovnosť. Rozdelenie moci medzi mužmi a ženami, a to v osobnom i pracovnom živote, nie je rovnomerné na Slovensku ani vo svete. Ženy vnímame ako tie, ktorých hlavnou úlohou je starostlivosť a želanými vlastnosťami empatia a prispôsobivosť.

Prisudzujeme im menšiu schopnosť samostatne sa rozhodovať a zastávať verejné funkcie. Pre mzdové rozdiely medzi mužmi a ženami a prerušovanie práce pri starostlivosti o deti  majú tiež menej vlastných finančných prostriedkov. Prehlbuje sa ich závislosť na partneroch a ak zažívajú násilie, obmedzuje to ich možnosti situáciu riešiť.

Podľa analýzy Inštitútu pre výskum práce a rodiny bolo v roku 2020 súdených za domáce násilie, teda páchané na partnerovi alebo partnerke, 1022 mužov a 36 žien. O koľko vyššie sú reálne čísla?

Podľa relevantných európskych výskumov aj na základe slovenského výskumu o domácom násilí z roku 2016 je skutočný počet žien zažívajúcich násilie určite vyšší. Približne 25 percent žien starších ako 15 rokov je počas svojho života obeťou nejakej formy násilia. Práve z toho vznikol známy „headline“, že každá štvrtá žena zažíva násilie.

Výskumy, ktoré merali, koľko žien bolo vystavených násiliu za posledných 12 mesiacov, opakovane ukazujú štyri percentá. Čísla v štatistikách kriminality sú teda len špičkou ľadovca, väčšina prípadov zostáva skrytá.

Mnohí ľudia sa s násilím stretávajú aj nepriamo. V susednom byte počujeme krik, niekedy sa dokonca všeobecne vie, že sa tam pácha násilie. Čo by sme mali v takom prípade urobiť?

Odporúčam rozlišovať dve situácie. Ak počujeme znaky výrazného násilia, ako krik či volanie o pomoc, je potrebné zavolať políciu. Druhá situácia nastáva, ak nie sme priamo konfrontovaní s ohrozením ľudského života a zdravia, ale pozorujeme iné znaky – vidíme zmeny správania, napríklad utiahnutosť, alebo zbadáme fyzické známky násilia, modriny, odreniny či iné zranenia.

Vtedy je vhodné veľmi citlivo sa prihovoriť osobe, o ktorej si myslíme, že je ohrozená. Môžeme sa opýtať, či je v jej živote všetko v poriadku, či nemá problémy. Netreba priamo vysloviť podozrenie, ale radšej ponúknuť priestor na zdôverenie sa. Ďalším spôsobom je tiež všeobecne otvárať tému násilia a hovoriť o možnostiach pomoci obetiam. Nikdy to však nerobme v prítomnosti násilníka.

Vrátim sa k prvej situácii, ktorú ste opísali. Stretávam sa s názormi, že ľudia nechcú privolať policajtov, lebo si myslia, že násilníka len napomenú a po ich odchode na to žena doplatí ešte viac. Čo môže polícia urobiť priamo na mieste?

Ak policajti zistia, že násilník spáchal trestný čin, môžu ho okamžite zadržať. Začnú trestné stíhanie a od jeho priebehu bude závisieť, čo sa stane ďalej.

Je pravda, že policajti prvého kontaktu v niektorých prípadoch iba skontrolujú domácnosť a dohovoria aktérom. Nemali by tak konať, ak vidia, že je ohrozený život a zdravie. Vtedy majú právo vykázať násilnú osobu zo spoločného obydlia.

Páchateľ potom musí opustiť domácnosť na 14 dní, odovzdať kľúče a je mu uložený zákaz priblíženia sa. Počas tejto doby má obeť možnosť kontaktovať pomáhajúcu organizáciu. V súčasnosti by sa každej ohrozenej osobe malo po vykázaní násilníka ozvať intervenčné centrum s ponukou bezplatnej pomoci. Ak by sa to nestalo, obeť ho môže požiadať o pomoc aj sama. Centrá sa nachádzajú v každom slovenskom kraji a ich zoznam je na webe Ministerstva spravodlivosti.

Čo ak 14 dní nestačí? Dá sa zákaz vykázania a priblíženia predĺžiť?

Áno, podaním návrhu na vydanie neodkladného opatrenia na okresný súd. S jeho vypracovaním pomôže intervenčné centrum. Poradenstvo či krízové ubytovanie pre ženy zažívajúce násilie navyše poskytujú aj ďalšie organizácie.

Povedzme, že sa v lepšom prípade obeť rozhodne ísť na políciu. Čo môže čakať? Bude sa s ňou rozprávať špecializovaný pracovník alebo je to príliš ideálna predstava?

Je to ideálna predstava. Náš prieskum medzi vyšetrovateľmi trestných činov ukázal istú neformálnu špecializáciu na prípady domáceho násilia. Nemôžeme ju však čakať pri každom kontakte s policajtom, pri výjazde hliadky alebo pri podávaní trestného oznámenia na obvodnom oddelení.

Aj keď obeť podá trestné oznámenie, ešte to neznamená, že začne trestné stíhanie. Preto sa k vyšetrovateľom vôbec nemusí dostať. V praxi sa ženy najprv stretnú s policajtom prvého kontaktu, ktorý privolá ďalšieho. Môže nasledovať výsluch alebo spísanie záznamu o podaní trestného oznámenia. Nie je teda stanovený jednotný postup a podmienky na obvodných oddeleniach sa významne líšia.

Preto majú obete aj negatívne skúsenosti. Hovoria o tom, že už na vrátnici chcel policajt počuť detaily násilia, ktoré zažívali, iné čakali neprimerane dlho na podanie trestného oznámenia.

Veľkým problémom je tiež, keď sa obetiam neverí. Poslankyňa Hatráková pre denník SME povedala, že pri násilí na deťoch v rodinách a v intímnom vzťahu sa nedá hovoriť o striktnom rozdelení obete a páchateľa. Vy ste na to v rozhovore reagovali, že to, že obeť musí páchateľa vyprovokovať, je rozšírený mýtus. Prečo máme tendenciu spochybňovať výpovede obetí?

Mnohí ľudia nechcú uznať, že násilie vo vzťahoch sa týka veľkého počtu žien a detí a závažne ich poškodzuje. Odborná literatúra poukazuje na náš vlastný obranný mechanizmus. Bránime sa prijať fakt, že domov nie je bezpečných miestom pre všetkých a aj v našich intímnych vzťahoch môžeme byť ohrození.

Stretávam sa tiež s výhradami, že téma násilia je umelo pretlačovaná a problém sa nafukuje. Nie je to pravda. V minulosti spoločnosť považovala násilie v domácnosti za striktne súkromnú vec, o ktorej sa nerozpráva, dnes to už nie je tabu. Narástol aj počet jednotlivcov aj organizácií, ktoré hovoria o potrebe ochrany obetí.

Je nejaký spôsob, ako môže obeť preukázať, že je na nej alebo na jej deťoch páchané násilie, ak nemá modriny ani svedkov?

Dôležité je uvedomiť si, že partnerské násilie je vždy kontinuálne. Nikdy nejde o ojedinelý čin páchateľa. Zneužíva svoju zdanlivú moc s cieľom ovládnuť a kontrolovať život obete. Nejde o fyzické, ale aj psychické ubližovanie, napríklad zastrašovaním, ponižovaním, manipuláciou alebo sledovaním na každom kroku. Psychické násilie je prítomné vždy, no dokazuje sa oveľa ťažšie.

Tiež však zanecháva materiálne stopy, napríklad výhražné či obťažujúce SMS správy a emaily. Niektorí páchatelia dokonca obetiam do mobilov inštalujú aplikácie na sledovanie ich pohybu a kontaktov. Aj keď je to prirodzená reakcia obete, nie je dobré stopy mazať.

Ďalším dôkazom sú výpovede obete a svedkov či psychologický posudok. Ak obeť navštívi lekára pre fyzické zranenia, je dobré zdôveriť sa mu, ako vznikli. U dospelých pacientov sa netreba obávať, že by lekár nahlásil násilie bez súhlasu obete. V budúcnosti môže zdravotný záznam pomôcť usvedčiť páchateľa.

V každom prípade odporúčam nájsť si dôvernú osobu, s ktorou sa dá o situácii hovoriť. Nielenže môže svedecky vypovedať, ale poskytne obeti bezpečný priestor na rozhovor.

Máte skúsenosť so situáciou, kedy si osoba naozaj vymyslela, že je obeťou násilia?

Na Slovensku nemáme štatistiky o počte falošných oznámení. Nejaké údaje nám poskytujú zahraničné výskumy, no ich metodológie sú rôzne, preto sa ťažko porovnávajú. Vo väčšine sa však interval vymyslených oznámení pohyboval od troch do ôsmich percent, čo nie je veľa.

V spoločnosti prevažuje mylný názor, že ak páchateľ nie je odsúdený, znamená to, že obeť si násilie vymyslela. To je unáhlený záver. Súd musí jednoznačne preukázať, že konanie páchateľa naplnilo znaky a intenzitu trestného činu. To sa nemusí podariť, aj keď obeť naozaj zažívala násilie.

Ak chýbajú dôkazy, je to tvrdenie proti tvrdeniu.

Áno, najmä v spomínaných prípadoch psychického násilia. Problémové je aj dokazovanie znásilnenia alebo sexuálneho násilia, hlavne ak sa obeť rozhodne skutok nahlásiť až po dlhšom čase. Fyzické stopy a forenzný materiál už neexistujú.

To, že sa nepreukáže vina páchateľa, by však nemalo brániť poskytnúť obeti inú ako trestnoprávnu ochranu a podporu, na ktorú má nárok. Aj preto zákon o obetiach trestných činov zakladá nárok na ich ochranu na prezumpcii statusu obete.

Pandémia situáciu ešte zhoršuje. Domáca karanténa a sociálna izolácia navyše nie sú jediným problémom, ktorý covid spôsobil.

Zhoršenie situácie sme videli už počas druhej vlny. Nesúviselo len so zákazom vychádzania a sociálnou izoláciou. Výrazný dopad malo aj zastavenie prezenčnej výučby v školách. Doma s deťmi zostali prevažne matky. Museli odísť zo zamestnania na pandemickú OČR.

Okrem bežnej starostlivosti o domácnosť im pribudla povinnosť pomáhať deťom s online vzdelávaním. Najmä u mladších žiakov si to vyžadovalo rozsiahlu prípravu aj po skončení vyučovacích hodín. 

Ďalšou skupinou, ktorú pandémia významne zasahuje, sú ženy pracujúce na skrátené úväzky alebo na dohody. Týchto príležitostí výrazne ubudlo. Firmy nepotrebovali pomocné sily, o zamestnanie prišli napríklad brigádničky, ktoré upratovali v obchodoch. Práve podobným typom práce si často zarábajú ženy, ktoré museli pred násilím utiecť z domu a žijú v sociálnych zariadeniach. Pandémia ešte prehĺbila ich riziko chudoby.

Dočítala som sa, že problém bol aj pri využívaní pobytových sociálnych služieb. Prečo sa počas pandémie na celom Slovensku ubytovalo len 23 žien a 32 detí, hoci potreba bola očividne vyššia?

Na túto skupinu žien sa spočiatku zabudlo. Nenastavili sa osobitné podmienky pre služby krízovej intervencie, kam spadajú aj poradne a núdzové bývanie pre ženy zažívajúce domáce násilie. V domovoch sociálnych služieb, v ktorých žijú seniori a zdravotne znevýhodnení ľudia, bol režim hneď upravený.

Krízová intervencia sa na niekoľko týždňov ocitla v prísnom karanténnom režime bez prijímania nových ľudí. Spolu s prevádzkovateľmi týchto služieb sme na problém upozorňovali. Vláda napokon upravila podmienky ubytovania, no pridala povinnosť otestovať sa.

Toto všetko sa dialo ešte pred zavedením celoplošného testovania, dostupnosť preto bola nízka a záujemcovia museli platiť. Ženy, ktoré utekali z domu s niekoľkými deťmi, na to často nemali peniaze. V zariadeniach navyše neexistovali kapacity na vybudovanie karanténnych miestností.

Tieto faktory takmer znemožnili dostupnosť bezpečného núdzového ubytovania. Urobil štát dosť?

Pandémia zastihla všetkých nepripravených. Mám pocit, že beží pred nami a my sa ju opatreniami snažíme dohnať. Áno, na obete domáceho násilia sa najprv nemyslelo, no po našich pripomienkach došlo k istej náprave.

V akom štádiu je situácia dnes? Vidíme napríklad, že Národná linka pre ženy zažívajúce domáce násilie zaznamenáva výrazný nárast hovorov.

Všetky špecializované linky hlásia vysoké čísla. Nie je to však lineárna krivka, ktorá rastie hore, skôr sinusoida. So sprísnením protipandemických opatrení a zákazom vychádzania najprv dochádza k útlmu dopytu po týchto službách.

Ženy zatvorené s násilníkmi si možno najskôr nájdu spôsob, ako v domácnosti fungovať, alebo v situácii ustrnú, a až neskôr vyhľadajú externú pomoc. Vtedy záujem o krízové linky stúpa. Ak sa pozrieme na celkové ročné výsledky v porovnaní s obdobím pred pandémiou, počet žiadostí o pomoc jednoznačne narástol.

Aké rady dostávajú ženy, keď zavolajú na Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie?

Je to veľmi individuálne. Rozhovor musí zodpovedať situácii volajúcej. Hoci má danú štruktúru, špecializované poradkyne ho vedú uvoľnene, aby sa žena cítila komfortne.

Väčšina ľudí si myslí, že hlavným odporúčaním je čo najskôr utiecť od násilníka. V skutočnosti to tak nie je. Obdobie, kedy žena odchádza alebo nad odchodom len rozmýšľa, je extrémne rizikové. Najviac fatálnych prípadov, kedy násilný partner vraždil, sa stalo práve v tomto čase.

Počas poradenského rozhovoru sa najprv identifikuje forma a intenzita násilia. Následne poradkyňa odhadne riziko nebezpečenstva, teda definuje faktory, ktoré môžu vážne ohrozovať zdravie alebo život.

Napríklad zisťuje, či sa násilník správa hrubo aj voči iným osobám, či sú v domácnosti malé deti alebo je žena tehotná. Medzi výrazné rizikové faktory patrí aj vlastnenie zbrane. Výsledkom hovoru by mal byť náčrt bezpečnostného plánu. Podľa neho žena vie, aký najbližší krok môže urobiť. Linka je najmä dôverným priestorom, ktorý ženám poskytuje posilnenia, základné informácie a odporúča im ďalšie služby.

Hovorili sme o možnostiach žien, ktoré sú násiliu už vystavené. Avšak nemalo by k nemu dochádzať vôbec. Čo považujete za účinný spôsob prevencie?

Ak súhlasíme s tým, že násilie je príčinou aj dôsledkom nerovnosti medzi mužmi a ženami, prevenciou je výchova k rodovej rovnosti. Mala by byť zaradená do vzdelávania už v predškolskom veku.

Musíme si osvojiť myšlienku, že napriek našim fyziologickým rozdielom sú rozdiely v príležitostiach žien a mužov neprípustné. Veľmi nepriaznivý je tiež stereotyp, že muži nemôžu prejavovať svoje city. Úzko súvisí s ďalšou oblasťou, ktorú zanedbávame, a to je schopnosť riešiť konflikty otvorene a nenásilne.

Okrem kvalitného informovania a vzdelávania detí či mládeže nechýba aj práca s násilníkmi? Najdôležitejšie je venovať sa obeti, ak však nechceme, aby si násilník našiel ďalšiu, pravdepodobne je potrebné pomôcť aj jemu. Deje sa to na Slovensku?

U nás sú zatiaľ dostupné sociálno-intervenčné programy pre páchateľov násilia najmä vo väzniciach. V niektorých prípadoch uloží súd páchateľovi povinnosť zúčastniť sa poradenstva.

Býva úspešné?

Výskumy o dopade programov majú pomerne skeptické výsledky. Niektoré štúdie hovoria len o 10 percentách účastníkov, ktorí sú následne schopní správať sa nenásilne. Na Slovensku sa ich zúčastňujú prevažne odsúdení páchatelia, mnohí bez vnútornej motivácie pracovať na sebe. Práve tá je však najdôležitejšia. 

Napriek nejednoznačnej účinnosti majú programy aj iný význam. V čase, keď s páchateľom pracujú odborníci, reflektujú jeho správanie k blízkym a okoliu. S ohľadom na potreby obetí ho môžu vhodne moderovať. Obetiam vytvárajú ochranu a priestor na rozhodnutie sa o ďalších krokoch. Aj preto je v zahraničí bežné, že programy pre násilníkov komunikujú s podpornými službami pre ženy a deti. Ich primárnym cieľom je totiž bezpečie obetí.

BARBORA BURAJOVÁ

Je právnička a vedie analytický tím Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách. Centrum od roku 2015 funguje v rámci Inštitútu pre výskum práce a rodiny. V rámci doktorandského štúdia trestného práva skúma postavenie obzvlášť zraniteľných obetí v trestnom konaní.

Keď bola tehotná, poslanec Štefan Kuffa sa ju pri parlamentnej diskusii o interrupciách snažil použiť ako vizuálnu pomôcku. Marcinkovej sa pýtal: „To, čo nosíte pod srdcom, čo to je? Povedzte, čo vy porodíte?“ Neprestal, ani keď jasne vyjadrila, že si to neželá. Podobné útoky nie sú ojedinelé a podľa Marcinkovej je to len jeden z dôvodov, prečo máme na Slovensku tak málo žien v politike.

Dobrovoľne ste sa stali jednou z mála političiek v našej krajine. Prečo?

Politika bola mojou cestou oveľa skôr než som si to sama uvedomila. Už na základnej škole, aj keď to možno znie smiešne, som bola predsedníčkou triedy, neskôr na gymnáziu predsedníčkou študentov na celej škole a na univerzite ma zvolili do študentského parlamentu.

Tieto role mi prirodzene prischli, lebo som sa zaujímala o problémy mladých. Snažila som sa, aby školské prostredie, ktoré som milovala, vyhovovalo všetkým. Som jedináčik a škola mi nahrádzala kolektív. Bola som ten otravný typ spolužiačky, ktorá vyklopkáva na dvere zborovne s nápadmi na zlepšenie života študentov.

Prirodzene ste teda pokračovali aj do väčšieho politického sveta. Je to mužský svet?

Áno.

Potvrdzujú to aj čísla, keďže v našom 150 člennom parlamente sedí takmer 80 percent mužov. Prečo máme tak málo političiek?

Z niekoľkých dôvodov. Ako matka vnímam, že naše politické prostredie je takmer nezlúčiteľné so zdravým rodinným životom. Ak je pre vás rodina vysokou hodnotou, máte čo robiť, aby ste to zladili s fungovaním parlamentu. Navyše obraz súkromného života, ktorý prezentujú mnohí poprední predstavitelia štátu, nie je ideálnym vzorom. Asi je jasné, na koho narážam.

Ešte v prezidentskom tíme Andreja Kisku som mala možnosť vidieť systémy iných vlád a parlamentov. Keď sme rokovali napríklad v škandinávskych krajinách, bolo úplne prirodzené, že sa s nami niektorí ministri nemohli stretnúť kvôli rodinným povinnostiam. Vtedajší dánsky minister kultúry nemal čas, lebo bol na rodičovskej dovolenke. Minister, ktorý mal rovnako ako naši štvorročné funkčné obdobie, sa pol roka staral o dieťa. Najprv bola šesť mesiacov na rodičovskej dovolenke jeho manželka a následne sa prirodzene vystriedali.

Na Slovensku sa to asi nedeje.

Nikdy som o tom nepočula. Dokonca ani o žene ministerke, ktorá by čerpala rodičovskú alebo materskú dovolenku. Týmto spôsobom vylučujeme pomerne veľkú časť ľudí z funkcií iba preto, lebo túžia aj po rodinnom zázemí. V iných európskych štruktúrach majú dobre upravené podmienky pre rodičovstvo. U nás je aj debata o zmene veľmi ťažká.

Aj vy ste stáli pred rozhodnutím, či ísť na materskú dovolenku alebo naplno pracovať popri starostlivosti o dcéru. Zvolili ste si druhú možnosť, keďže náš systém je nastavený tak, že na materskej dovolenke by ste prišli o právo hlasovať a parlament by mal na istý čas prakticky len 149 poslancov. V diskusii týždenníka .týždeň ste povedali, že aj jeden hlas môže byť rozhodujúci, čo sa neskôr pri hlasovaní o zmene interrupčného zákona potvrdilo.

Vidíme narastajúcu hrubosť v politických dialógoch, ženy potom nemajú dôveru v politiku. Navyše sú prekážkou samotné politické strany, ktoré nevytvárajú jednotný systém v podávaní prihlášok či postupoch prijatia. Mladí ľudia, ktorí by sa k nim chceli pridať, nevedia, ako urobiť prvý krok a čo ich vlastne čaká.

Nakoniec musím namieriť kritiku aj do vlastných radov. Ženy si prejavujú veľmi málo solidarity. Pri zlyhaniach mužov dokážeme prižmúriť oko, ale navzájom sme na seba neprimerane kritické a prísne. Máme pomerne veľkú účasť vo voľbách, preto je škoda, že nespájame sily a nekoncentrujeme pozornosť na ženy, ktoré chcú presadzovať naše práva.

Ak by sme tak urobili, ako by sa to prejavilo v politike?

Myslím, že výrazne. Vidíme množstvo kampaní, kde muži rozprávajú o rodinnej politike. Za zatvorenými dverami, kde je čas reálne prinášať problémy a riešiť ich, to robia len zriedka. Političky by mohli témy žien, matiek a rodín pretaviť do verejnej diskusie.

Načrtli ste niekoľko spôsobov, ktorými by sa mohli ženy vo väčšej miere a ľahšie dostať do politiky. Okrem nich sa hovorí aj o kvótach. Ak by sme ich zaviedli, znamenalo by to stanovenie minimálneho počtu žien, ktoré musia obsadiť parlamentné kreslá. Je to dobrý nástroj?

Kvóty sú téma, ktorá rozdeľuje. Ja ich však nevnímam negatívne. Viem si predstaviť diskusiu o nich nielen v parlamente, ale aj v spoločnosti. Ak nie sme schopní prirodzeným vývojom vyrovnať mužské a ženské sily na vedúcich pozíciách verejného života, potom sú kvóty legitímnym nástrojom, ako to docieliť.

Aj právnička Pavla Špondrová sa v rozhovore pre denník SME stotožnila s týmto postojom. Ako príklad uvádza Škandináviu, kde už v 70. a 80. rokoch zaviedli kvóty, čo výrazne pomohlo k postupnému prirodzenému zvyšovaniu počtu žien v politike. U nás namiesto toho znášajú ženy posmešky a nepríjemné narážky. Aj vy ste priznali, že vás kolega nazval krkavčou matkou len preto, že popri starostlivosti o dieťa aj riadne pracujete. Spomenuli ste tiež, že v podobných situáciách sa vám ťažko samej bráni a ocenili by ste pomoc kolegov. Stretli ste sa už s podporou v parlamente?

Podporujú ma najmä kolegovia s nášho poslaneckého klubu. Narážky a nevyžiadané rady stále pokračujú. Stačí, že sa s niekým stretnem vo výťahu a bez toho, aby som túto tému začala, si vypočujem, či mi parlament naozaj stojí za to, že nie som so svojím dieťaťom. Vrúcne milujem svoju rodinu a každú chvíľu by som najradšej trávila s dcérou, preto ma podobné poznámky rania.

Ja totiž nestojím pred rozhodnutím, či si vybrať prácu alebo rodinu. Zvolenie do funkcie vnímam ako zodpovednosť a keby som sa vzdala svojho mandátu, politická mapa by vyzerala inak. Predstavujem a zastávam isté hodnoty. Vážim si ľudské práva, ktoré sa v celom rozsahu snažím brániť v parlamente. Som presvedčená, že ak by som nebola jeho členkou, viaceré hlasovania by dopadli inak.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Vladimira Marcinkova (Ledecka) (@vladimira.marcinko)

Nevyžiadané rady sú len jednou časťou nepríjemností. V rozhovore pre Denník N ste povedali, že ste museli presviedčať kolegov o tom, že zvládnete úlohu matky aj pozíciu predsedníčky Výboru pre európske záležitosti. Aj ostatní poslanci, otcovia, musia presviedčať kolegov, že zvládnu svoje funkcie?

Aj ja si túto otázku často kladiem. Spomínané debaty vo výťahu zvyknú začínať paradoxne otcovia, ktorí majú doma štyri malé deti. Nikdy sa nepozerajú do zrkadla s tým, či to nie sú oni, kto by mal tráviť viac času doma. Tento patriarchálny vzorec, podľa ktorého premýšľajú mnohí kolegovia v parlamente aj veľká časť spoločnosti, je škodlivý. Napríklad kvóty sú jedným z nástrojov na zmenu pohľadu na ženy. Teraz ich vnímame ako tie, ktoré sú zodpovedné za výchovu. Mužov vynechávame.

Keď sme pri otcoch, podľa vašich prieskumov sa mladé ženy, ktoré volili v posledných parlamentných voľbách, rozhodovali najmä medzi vami a Borisom Kollárom. Čo to hovorí o našej spoločnosti?.

Keď som si robila prieskumy, výsledky ukázali, že sa s Borisom Kollárom naozaj delíme o podobnú skupinu voličiek. Šokovalo ma to, lebo moje hodnoty a hodnoty pána Kollára sú diametrálne vzdialené. Nevedela som si to vysvetliť.

Postupne sa ukazuje, že mladé ženy zažívajú dilemu, ktorá pravdepodobne súvisí s tlakom sociálnych sietí a bezstarostným obrazom života, ktorý nám ponúkajú. Používateľky majú pocit, že cez rôzne skratky sa dá dostať k pohodliu a zdá sa, že práve vidinu takého života ponúka Boris Kollár.

Ak však dokážu favorizovať človeka, ktorého osobný život sa nestretáva s úctou k ženám, je to problém. Nejdem zachádzať do otázky monogamie, stačí si uvedomiť, že to, akých politikov si vyberáme, je odrazom našich hodnôt. Ak má žena úctu sama k sebe, chce aj pre ostatné ženy dôstojné postavenie, rovnosť príležitostí a čo najširší priestor pre uplatňovanie svojich talentov. To Boris Kollár nepredstavuje.

V iných spoločnostiach, napríklad fínskej alebo novozélandskej, kde sú politickými líderkami aj ženy, dokonca zvládali pandémiu relatívne dobre. Vyhrala racionalita nad emocionalitou?

Neviem. Pre mňa má byť politika vyváženým spojením rozumu a emocionality, nie ich oddeľovaním. Veľmi fandím napríklad fínskej premiérke Sanne Marin. Obdivujem jej prácu, ale aj emóciu, ktorá sa viaže k jej životnému príbehu.

K čomu konkrétne?

Od 19 rokov sa angažovala v mládežníckych organizáciách. Skúšala sa dostať do komunálnej politiky, najprv niekoľkokrát neúspešne. Sama si postupne vyšliapávala politickú cestu, ktorá nebola jednoduchá aj kvôli pomerom, z ktorých pochádza.

Jej otec bol alkoholik a tyran. Mama ho opustila a neskôr priznala svoju homosexuálnu orientáciu. Sanna Marin napokon vyrastala s dvoma matkami a sama o sebe hovorí ako o dieťati z dúhovej rodiny. Vymyká sa mainstreamu a tým vnáša do spoločnosti viac tolerancie a pochopenia. Nikto proti nej navyše nepoužil jej pôvod ako hrubý argument v politických diskusiách. Spoločnosť to nepovažovala za hendikep, ale za výhodu, vďaka ktorej vnáša do politiky citlivosť.

Kedy na Slovensku dospejeme k takej miere tolerancie?

Veľmi by som si želala, aby to bolo skoro. Po druhej svetovej vojne, kedy bola potlačená dôstojnosť ľudí pre ich náboženstvo, sexuálnu orientáciu či farbu pleti, nás tieto veci nesmú rozdeľovať. Bohužiaľ, stále sú medzi nami skupiny ľudí, ktoré o svoje základné práva musia bojovať. Aj na Slovensku.

V konečnom dôsledku, aj my ženy sa práve rozprávame o diskriminácii. Ak by sme tieto témy mali vyriešené, na pozícii politikov by mohlo pôsobiť zopár špičkových manažérov, ktorí by dokázali rozumne hýbať financiami. Vtedy by som v politike nemala čo robiť a venovala by som sa niečomu inému. Za svoj talent totiž považujem neúnavnosť v boji za zraniteľné skupiny.

Uviedli ste pre vás inšpiratívnu političku zo zahraničia. V spomínanom rozhovore pre Denník N ste medzi nich spomedzi sloveniek zaradili aj Ivetu Radičovú. Čím vás inšpirovala?

Precíznosťou a presadením sa v mužskom kolektíve. Stotožňujem sa s ňou v portfóliu tém, ktorým sa venovala. Nemala to ľahké, keďže sa stala premiérkou, no nebola predsedníčkou strany. Viem si predstaviť, akému obrovskému tlaku musela čeliť.

Svoju funkciu však zvládla dôstojne a vedela, kedy má z politiky odísť. To mnohí terajší politici nedokážu. Radšej ale hovorím o zahraničných političkách. Mojou najsilnejšou inšpiráciou je Angela Merkel, aj keď je v porovnaní so mnou veľmi rozdielna.

V krajinách V4 nie je okrem Zuzany Čaputovej žiadna premiérka ani prezidentka. Môže zmeniť pohľad Slovákov na ženy v politike to, že sme si zvolili prezidentku?

Som o tom presvedčená. je to úžasná správa pre dievčatá a ženy. Medzi kamarátkami dokonca vidím, že sa ich dcérky hrajú na prezidentku. Zuzana Čaputová ma dobrý imidž a poznajú ju už deti. Dievčatká si odrazu dokážu predstaviť, že aj oni raz môžu byť prezidentkou, nie prezidentom.

Rodičia dávajú za príklad deťom političku, čo je v našom prostredí úplná rarita. Pozitívne vzory potrebujeme dostávať medzi mladých ľudí už od útleho veku, aby naozaj verili, že neexistujú mužské a ženské povolania, dva rozdielne svety, ale len jeden, o ktorý sa musíme spravodlivo deliť.

Od pozitívnych príkladov sa ešte presuniem k menej príjemným veciam. Máte napriek množstvu negatívnych skúseností stále chuť ostať v politike?

Áno mám, ale vlastne to u mňa nie je o chuti. Som často znechutená. Keby som mala počúvať len to, čo cítim, zabalila by som to, lebo parlament ma nedobíja nijakými pozitívnymi zážitkami. Skôr naopak. Ide o dôveru ľudí, ktorú cítim na pleciach a tú neviem striasť. Nehovorím, že som nad koncom nikdy neuvažovala, v niektorých hraničných momentoch som hľadala cestu preč. Hlasy tisícok voličov však boli silnejšie.

VLADIMÍRA MARCINKOVÁ

Pochádza zo Spišského Hrhova, na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach vyštudovala právo. V prezidentských voľbách 2014 spolupracovala na kampani Andreja Kisku, neskôr sa v prezidentskom tíme venovala regionálnej politike. V posledných parlamentných voľbách sa do Národnej rady dostala ako poslankyňa strany Za ľudí a aktuálne pôsobí aj ako predsedníčka Výboru pre európske záležitosti.

Kým kvetinárstva a potravinové reťazce prosperujú vďaka MDŽ, na skutočný zámer tohto dňa sa dnes zabúda. Aj preto nie je v našej spoločnosti zložité nájsť mužov, ktorí sa k 8. marcu stavajú skepticky. Prečo sa deň žien spomína oveľa viac ako deň mužov?

Títo páni si zrejme neuvedomujú, že pred 120 rokmi bolo ženám priznané volebné právo len na Novom Zélande. Na našom území ho získali až po 1. svetovej vojne v roku 1918. Medzinárodný deň žien teda nie je len oslavou žien a ich prínosu do spoločnosti. Vyzdvihuje sa práve to, čo bolo a je ženám odopierané – rodová rovnoprávnosť, o ktorú ženy po celom svete ešte stále bojujú.

Ako vyzerali počiatky MDŽ?

Udalosti, ktoré viedli k vyhláseniu tohto sviatku sa datujú už do 19. storočia. Robotníčky z priemyselných krajín usporadúvali demonštrácie, ktorými chceli dosiahnuť zlepšenie pracovných podmienok. Každým rokom sa organizácia týchto pochodov zlepšovala a zúčastňovalo sa ich čoraz viac ľudí. Pamätnou sa stala demonštrácia v New Yorku z 8. marca 1908, ktorej sa už zúčastnilo okolo 15 000 ľudí. Žiadali skrátenie pracovného času, zvýšenie platov, ale najmä získanie volebného práva.

Prvý Deň žien bol vyhlásený v USA v roku 1909 a mal sa konať každý rok poslednú februárovú nedeľu. Rok na to sa však stretli ženy zo 17 krajín na Medzinárodnej konferencii pracujúcich žien v Kodani, kde bol vyhlásený Medzinárodný deň žien na návrh Kláry Zetkinovej. Dátum však ešte stále nebol pevne určený.

Aj vďaka tomu sa 19. marca 1911 tento sviatok oslavoval už masovo, kde medzi požiadavky pribudli aj právo žien vzdelávať sa v učňovských školách a právo na rovnaký plat za rovnakú prácu. Dôležitosť nárokov žien na lepšie pracovné podmienky sa len potvrdila týždeň po týchto oslavách, keď v továrni Triangle Shirtwaist vypukol požiar, pri ktorom zahynulo 146 ľudí, väčšinu tvorili ženy.

Vďaka neutíchajúcim protestom sa v roku 1917 konečne ustálil dátum 8. marca ako Medzinárodný deň žien po celom svete a v roku 1975 bol aj oficiálne potvrdený Organizáciou spojených národov.

Od demonštrácií k formálnym oslavám

Rokmi hlavná myšlienka MDŽ mizla z povedomia ľudí. Jeden deň bol venovaný ženám, boli im podarované kvety, no na druhý deň si už na ne a rodovú rovnoprávnosť nikto nespomenul. Síce dnes 8. marec už nie je formálnou oslavou, ale nastavenie myšlienky tohto sviatku nám zostalo.

Miesto snahy zmenšovať rozdiely medzi prístupom k mužom a k ženám si zaželáme pekné MDŽ, dáme si darčeky a tým sa celý Medzinárodný deň žien skončí. Ak sa nájde niekto, kto spomenie rodové zrovnoprávnenie, je označený za premotivovaného feministu, respektíve premotivovanú feministku. Tieto slová sa používajú často ako nadávka a rovnako často sú aj zle chápané.

V súčasnosti je rodová rovnoprávnosť stále cudzím pojmom vo viacerých krajinách. Tak napríklad v Saudskej Arábii ženy získali volebné právo len pred 6 rokmi. Donedávna dokonca potrebovali od mužov povolenie na vzdelanie a na zdravotnú starostlivosť. Sexuálne obťažovanie žien je rozšírené po celom svete, no v niektorých štátoch sa ženy nedokážu ani právne brániť.

Nemalé rozdiely medzi prístupom k mužom a ženám vieme badať aj u nás. Napriek tomu, že sa Európsky parlament snaží presadiť rodovú rovnosť, podľa štatistík ženy v EÚ zarábajú v priemere o 15 % menej na hodinu ako muži. Samotné Slovensko je v tomto rebríčku piate najhoršie – muži tu zarábajú až o 19,4 % viac ako ženy. Tie na svojich pracoviskách často zažívajú rodovú diskrimináciu, za rovnakú prácu sú menej platené a aj kvôli materským dovolenkám sa dostávajú do nižšej platovej triedy.

Preto je dôležité si každý rok pripomínať pôvodnú myšlienku MDŽ a aj štáty, v ktorých je rovnoprávnosť žien a mužov diametrálne vzdialená. Treba upozorňovať na prínos žien do spoločnosti a množstvá prípadov, kedy im neboli pripísané ich zásluhy kvôli ich pohlaviu. A v neposlednom rade je potrebné snažiť sa odbúravať rozdiely medzi prístupom k ženám a mužom. Úplná rodová rovnoprávnosť síce pravdepodobne nie je možná, ale každý krok k nej sa ráta.

A drahí muži, aj vy máte svoj sviatok. Len ste si ho nemuseli vydobyť demonštráciami.

Postavenie žien vo svete je v súčasnosti skutočne rôzne a rôzne sú aj riešenia strán v otázke feminizmu. Nájdeme ešte stále miesta, kde žena nie je oveľa viac ako majetok, kde nemá právo vybrať sa vlastnou cestou a robiť slobodné rozhodnutia. Súčasná situácia je, našťastie, neporovnateľná s minulosťou a Slovensko nepatrí k týmto extrémnym príkladom. Napriek tomu značne zaostávame za ostatnými krajinami Európy a o ideáli rovnosti môžeme aj naďalej len fantazírovať.

Medzi hlavné problémy ale nepatrí len pomerne konzervatívny prístup ľudí v rámci krajiny. Veľmi dôležitou súčasťou sú aj zákony, možnosti a riešenia, o ktoré sa má starať naša vláda a jednotlivé politické strany. V tomto smere však momentálne nevieme, či môžeme konečne očakávať revolúciu, alebo budeme musieť skonštatovať, že „na Slovensku nič nové.”

Čo so sebou prináša nová vláda

Strana OĽANO, ktorá vo voľbách získala od ľudí najväčšiu dôveru, má v otázke feminizmu pomerne jasno. Ich program sa problematike jednoducho nevenuje. Samozrejme, nájdeme tu niekoľko bodov, ktoré pomáhajú rodinám, a tak strana môže čiastočne podporiť aj ženy. Ale opätovne je to len vo veľmi tradičnej a konzervatívnej rovine. Môžeme sa teda stretnúť napríklad s príspevkom budúcim mamičkám, ktorý bude žena dostávať po dosiahnutí štvrtého mesiaca tehotenstva. Táto možnosť je určite prijateľnejšia než pôvodné snahy o úplný zákaz interrupcií.

Podobný prístup zaujalo aj hnutie Sme rodina. Zameriavajú sa taktiež prevažne na finančnú pomoc budúcim mamičkám, no pomaly sa v ich programe začína poukazovať aj na platové rozdiely. Problémom však je, že aj táto politická strana k téme pristupuje veľmi konzervatívne a vymedzuje klasickú rolu ženy. Platové odlišnosti odôvodňujú materstvom, a preto chcú práve mamám vyrovnávať platy a dôchodky. Nanešťastie, týmto prístupom sa starajú o podporu vnímania žien najmä ako matiek. Nepodporujú tak skutočnú rovnosť, osobný rozvoj a samostatnosť každej ženy individuálne, či už sa rozhodne stať rodičom alebo nie.

https://www.instagram.com/p/B9_oSdxHVLE/?utm_source=ig_web_copy_link

SaS má k problematike oveľa bližšie: „Ratifikujeme Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. Prijmeme právne úpravy, ktoré umožnia predchádzať diskriminácii pohlaví a domácemu násiliu a poskytnú jeho obetiam potrebnú pomoc.” Strana v programe zhrnula najdôležitejšie body, ale mnohé veci nepopisuje konkrétne. Neponúka nám priame kroky, a tak je otázne, ako k celej problematike nakoniec pristúpia.

Podobne ja na tom aj strana Za ľudí. Dalo by sa povedať, že podľa rozhovorov a verejných prejavov patria k zástancom feminizmu. V rámci ich zastúpenia môžeme vidieť aj viacero ženských reprezentantiek. Vo svojom programe však tému popisujú skôr okrajovo a skutočným konkrétnym zmenám sa nevenujú. Vyzdvihnutia hodné sú ale napríklad formulácie jednotlivých bodov programu najmä v oblasti rodiny, kde pokrokovo pristupujú k obom pohlaviam rovnako.

Riešenia v oblasti platovej nerovnosti

Koalícia PS & SPOLU, ktorá zastala, takpovediac, „pred dverami vlády” s chýbajúcimi 0,04 % hlasov, mohla v celej situácii zamiešať karty. Ako jedna z mála strán sa rozhodli ponúkať možnosti, ako skutočne dosiahnuť spravodlivejšiu pozíciu žien v našej krajine. Dokonca sa zamerali hneď na viaceré oblasti.

https://www.instagram.com/tv/B7oeoTuniQU/?utm_source=ig_web_copy_link

V prvom rade si chceli posvietiť na spoločnosti, firmy, inštitúcie, orgány aj podniky a dosiahnuť, aby zverejňovali platové rozdiely žien a mužov. Podľa prieskumu spoločnosti Forbes je rozdiel v priemernom plate ženy až 24,4 % v porovnaní s mužom. Keď si toto číslo predstavíme ako sumu z priemerného platu v našom štáte (1092 €/mes), dostávame sa na rozdiel až okolo 3192 € ročne. K tomu môžeme ešte prirátať aj odmeňovanie a naraz nie je celková čiastka až tak zanedbania hodná ako mnohí odporcovia feminizmu tvrdia. „Téme žien by sme sa mali venovať a Slovensko v nej veľmi zaostáva. Na rovnakej pozícií žena automaticky zarába menej ako muž. V štatistikách preto dosahujeme jedno z najhorších čísel,” potvrdil aj bývalý prezident Andrej Kiska (strana Za ľudí) v predvolebnej debate.

Vyrovnávacie opatrenia na pracovných pozíciách

Ďalším riešením koalície PS & SPOLU boli dočasné vyrovnávacie opatrenia. Tie mali slúžiť na to, aby sa pri prijímaní do nového zamestnania uprednostnili v prípade rovnakých kvalít ženy. Týkať sa to malo najmä exekutívnych, reprezentatívnych, diplomatických, ale i straníckych pozícií, a to až do vyrovnania stavov. Rovnako tak napomáhať ženám v angažovaní sa aj v menej tradičných povolaniach a disciplínach. Samotné vyrovnávanie ale môžeme vnímať z rôznych pohľadov.

Na jednej strane sa takéto opatrenie dá vnímať ako skvelá príležitosť pre ženy zastávať vo väčšej miere funkcie, ktoré sú za bežných okolností menej dostupné. Mohlo by to taktiež napomôcť k posunu v myslení stále konzervatívnej spoločnosti a vytiahnuť ženu zo stigmy, ktorou je primárne len staranie sa o rodinu a domácnosť. Prirodzene, nie je nič zlé na tom zvoliť si túto cestu. Nemusí to však byť vytúženým cieľom pre každú jednu z nás, a tak by vďaka spomínanému opatreniu bolo možné postupne zvoliť aj ambicióznejšie kariérne smerovanie.

Na druhej strane môžeme predpokladať, že je zriedkavé, aby uchádzači o zamestnanie mali naozaj rovnakú úroveň kvalít. Bolo by teda náročné zaviesť podobné návrhy do praxe. Taktiež nie je celkom správne, aby pracovnú pozíciu získal človek na základe pohlavia. V konečnom dôsledku ide predsa o to, aby bola práca vykonávaná čo najlepšie, nech už ju robí ktokoľvek.

Koalícia sa zároveň zamerala aj na pomoc rodinám či budúcim mamičkám. Zlepšenie podmienok v pôrodniciach alebo poradne pre ženy, ktoré sú v zložitej situácii a zvažujú možnosť vzdať sa dieťaťa. Medzi dôležité kroky ale zaraďujú aj ratifikáciu Istanbulského dohovoru.

Istanbulský dohovor alebo zlo z Istanbulu

Slovensko sa v téme Istanbulského dohovoru rozdelilo na akési dva tábory. Mnohí ľudia ho podporujú, no vidia v ňom problematické formulácie či dokonca údajnú gender ideológiu. Iní hovoria, že je to potrebný krok na to, aby sme sa zaradili medzi moderné krajiny. Každopádne, odhaduje sa, že až každá tretia žena (čiže dokopy až 61 mil. zo 185) zažila fyzické a/alebo sexuálne násilie od dovŕšenia 15 rokov.

Základom dohovoru preto je zosúladiť právne normy a politiku štátov s cieľom zabezpečiť rovnakú úroveň ochrany žien, dievčat a ďalších skupín ohrozených násilím v Európe. Vyžaduje, aby rôzne formy násilia (psychické, fyzické, sexuálne obťažovanie, manželstvá z donútenia, mrzačenie ženských pohlavných orgánov…) boli prísne trestané.

Tento dokument sa snaží zamedziť najmä násiliu na ženách a rovnako nabáda štáty k zlepšeniu ochrany obetí domáceho násilia. Ako riešenie ponúka napríklad finančnú pomoc, rozšírenie poradenských služieb a snahu o medializovanie prevencie.

V rámci aktuálnej vlády, je tento dohovor považovaný za dôležitý, a to najmä stranami Za ľudí a SaS. Andrej Kiska vidí riešenie problému v možnosti, že napriek zamietnutiu dohovoru sa z neho vyberie „gro” toho najdôležitejšieho a práve to sa na Slovensku zavedie do platnosti. V tomto prípade by ale dochádzalo k problému vzhľadom na monitorovanie a štatistiky dohovoru v EÚ.

Pokiaľ by totiž bola uzákonená len určitá časť, Slovensko by sa nemohlo zapojiť do zberu informácií o účinnosti opatrení. Keď sa na to ale pozrieme z pohľadu súčasnej situácie v krajine, bolo by to, takpovediac, „lepšie niečo ako nič”. V konečnom dôsledku je predsa najdôležitejšie, aby ženy dostali pomoc a ochranu, ktorú potrebujú. Spôsob, akým sa to uskutoční, je už vedľajší.

Nateraz zostávajú riešenia strán v otázke feminizmu aj vzhľadom na korona krízu v úzadí. Možnosti by tu síce boli, ale či sa naozaj dočkáme ich zavedenia do praxe je už, bohužiaľ, neisté. Pevne však veríme, že počas rozlúčky s predošlou vládou, sme sa rozlúčili aj so zastaralými prístupmi k feminizmu a že konečne na Slovensko príde „vietor zmeny”.