Faye mala k umeniu blízko od detstva. Už ako malá bola súčasťou folklórneho súboru. Neskôr začala s vlastnou tvorbou. Hudbou sa ale živiť nechce a tak v septembri začala študovať masmediálnu komunikáciu na FMK.  

Radio_Head Awards sú ceny, ktorými Rádio_FM oceňuje umelcov už od roku 2008. Ich 18. ročník odvysielali naživo 27. 3. 2026 na svojom webe. Repríza mala byť odvysielaná o dva dni na Dvojke. Vedeniu STVR však prekážali prejavy ocenených umelcov, v ktorých vyjadrili nespokojnosť s aktuálnym stavom kultúry. STVR sa teda rozhodla, že reprízu nielenže neodvysiela, ale ani nezverejní vo svojom archíve. 

V rozhovore sa dočítate: 

• ako galavečer prebiehal, 
• čo zaznelo v spomínaných prejavoch, 
• čo si Faye myslí o vyjadreniach generálnej riaditeľky STVR a riaditeľa Slovenského rozhlasu, 
• aký má názor na protesty. 

V akých kategóriách si bola nominovaná?

Nahrala som skladbu so skupinou Fallgrapp, ktorá sa dostala medzi top 5 skladieb roka. Taktiež som sa dostala do kategórie Objav roka. V žiadnej kategórii som osobne nevyhrala, no Fallgrapp získal cenu za album roka. Bola som súčasťou albumu, takže to považujem za úspech. 

Ako prebiehal galavečer?

Celkom štandardne. Konal sa v Slovenskom rozhlase a bol vysielaný naživo na webe Rádiohláv, podobne ako predošlé ročníky. Víťazi každej kategórie si na pódiu prevzali sošku, predniesli svoj prejav a vrátili sa k ostatným v hľadisku. Jedna vec však bola trochu iná. Umelci sa vo svojich prejavoch vyjadrovali k aktuálnej situácii v kultúre. Urobili tak napríklad FVLCRVM, Jureš Liška a Nora Ibsenová z Fallgrappu, alebo Michal Kaščák 

Aký máš názor na to, ako ostatní účastníci využili priestor na svoje prejavy? 

Každý má ako občan Slovenskej republiky právo vyjadriť sa. To, ako to urobia, je ich vec. Umelci sa vyjadrovali k situácii v štáte odjakživa. To jednoducho ku kultúre patrí. Umenie je odrazom našich pocitov a ak sú emócie z aktuálnej situácie negatívne, odrazí sa to na ľuďoch a ich názoroch. 

Spomínaná Nora Ibsenová na svojom Instagrame napísala, že rozhovory, ktoré poskytla, nebudú odvysielané na základe rozhodnutia nadriadených. Následne dodala, že si nie je vedomá toho, že by ona alebo ktokoľvek iný porušil vopred podpísanú zmluvu. Mohla by si nám priblížiť, čoho sa táto zmluva týkala? 

Posielali nám ju ešte minulý rok. Boli v nej základné morálne ustanovenia. Boli sme v nej upozornení, že na mediálnej pôde nesmieme byť vulgárni, nenávistní a podobne. 

Myslíš si, že niekto porušil podmienky zmluvy? 

Môžem s určitosťou povedať, že sa nikto priamo nevyjadril k žiadnej politickej strane. Neboli spomenuté konkrétne mená a všetko, čo bolo povedané, bolo veľmi metaforické a abstraktné. FVLCRVM napríklad povedal, že žijeme v časoch Cruelli de Vill. Samozrejme, všetkým bolo jasné, čo tým chcel naznačiť.  

Teoreticky však toto prirovnanie nepoužil na žiadnu konkrétnu osobu. To isté urobila aj Nora s Jurešom. Jureš taktiež povedal, že žijeme v ťažkých časoch a že sa počas jeho kariéry doposiaľ s cenzúrou nestretol. Stále to ale bolo povedané všeobecne. Naozaj si nepamätám, že by niekto osočoval akúkoľvek konkrétnu stranu. 

Rozdielnosť názorov je predsa super, obohacuje nás a je prirodzená.

Čítala si otvorený list generálnej riaditeľky STVR Martiny Flašíkovej? 

Ak mám byť úprimná, celý list som nečítala. Čítala som vyjadrenie jedného politika, ktoré prezdieľal Rasťo Iliev. Naštartoval ma výrok, že umelci môžu hľadať priestor mimo „ich“ inštitúcie. Strašne ma to nahnevalo. Pár dní na to boli odvolané riaditeľky dvoch ďalších inštitúcií (pozn. – generálna riaditeľka Slovenského technického múzea a riaditeľka Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach).  

V ten večer som si robila rešerš o tom, čo sa za posledné obdobie deje. To som potom zdieľala na storkách, aby som si vybila hnev. To, čo sa deje, nie je sranda a nepáči sa mi to. To, že chcú našu kultúru vymeniť za niečo iné, už nemôžu zakryť. Nepáčia sa im hodnoty, ktoré naša kultúrna obec má a týmto spôsobom to chcú ovplyvniť. Chcú zmeniť naše zmýšľanie a to nie je správne.  

Aký máš názor na otvorený list pani Flašíkovej, v ktorom hovorí o zneužívaní verejnoprávneho priestoru a nevhodnom presadzovaní si vlastného názoru? 

 Žijeme v demokracii a myslím si, že má každý právo vyjadriť svoj postoj bez ohľadu na to, či je vo verejnoprávnom médiu alebo s kamoškou na káve. Nemali by sme za to byť trestaní alebo osočovaní. Umelci svoj subjektívny postoj vyjadrovali pri odovzdávaní cien aj v minulosti. A teraz, keď ich je viac, je to zrazu problém?  

Mám pocit, akoby každý považoval svoj názor za stopercentne správny a nepočúval druhých. Tým sa zo spoločnosti vytráca akceptácia a všetci na seba navzájom len vrieskajú a nadávajú si. Následne nepríde k žiadnemu konsenzu. A to ma najviac trápi. To, že sa ľudia pre rozdielnosť názorov neznesú. Rozdielnosť názorov ako taká je predsa super, obohacuje nás a je prirodzená. 

Vyjadrila by si svoj názor tiež? 

Ak by som si išla prebrať ocenenie, určite by som sa k politike nevyjadrila. Nechcela by som si totiž kaziť moment, ktorý je pre mňa. Nechcela by som upriamiť svetlo na niečo negatívne. Musím ale zdôrazniť, že názory tých, ktorí tak urobili, neboli útočné a s mnohými z nich súhlasím.  

K Rádiohlavám sa vášnivo vyjadril aj riaditeľ rozhlasu Peter Janků a umelcov nazval „ kričiacou menšinou uväznenou v socialistickej mentalite“.  Myslíš si, že je takéto vyjadrenie na adresu tvorcov vhodné?    

Absolútne nie. Akékoľvek vyjadrovanie sa, ktoré je osočujúce alebo je akýmkoľvek spôsobom nekorektné, je nemorálne a bez charakteru. Predstaviteľom, ako je pán Janků, ktorí majú potrebu sa takto vyjadriť, chýbajú určite soft skills, ktorým by sa mali priučiť.  

Riaditeľ Slovenského rozhlasu s Jánom Sklenárom po 20 rokoch ukončil zo dňa na deň spoluprácu potom, čo sa vo svojej relácii vyjadril k aktuálnej situácii v kultúre.

Mal aj odovzdať jednu z cien na Rádiohlavách. Pár minút pred začiatkom slávnostného programu mu bolo oznámené, že na základe rozhodnutia riaditeľa Slovenského rozhlasu dochádza k zmene a odovzdávanie ceny bude zabezpečené iným spôsobom, bez jeho účasti. Bolo cítiť, že odovzdanie tejto ceny neprebehlo ako malo? 

Áno. Pán, ktorý odovzdával cenu povedal, že cenu prišiel odovzdať on, keďže pána Sklenára odvolali. Dosť ma zaskočilo, že to povedali v živom vysielaní.  Umenie je odrazom našich pocitov a ak sú emócie z aktuálnej situácie negatívne, odrazí sa to na ľuďoch a ich názoroch. 

Aký máš z celej situácie pocit?             

Veľmi ma to hnevá. Nedáva mi to zmysel a nechápem, kde sa berie motivácia momentálneho systému toľko vecí meniť. Bez transparentnosti a odvôvodnenia sú to údery pod pás. Ak by doložili legitímne fakty na základe ktorých konajú, nemal by im kto čo povedať. Oni to ale robia s poloúškrnom, snažia sa to na tlačovkách popierať a vysvetlenie nemajú. Nečudo, že sa ľudia hnevajú a chodia do ulíc.                                                                                                                                                                            

 Zaujímala si sa o aktuálnu situáciu v STVR aj pred Rádiohlavami?         

Zaujímala. Po Rádiohlavách to už len vyeskalovalo, keďže sa ma to priamo dotklo. Keď Fallgrapp vyhral album roka, veľmi sme sa tešili. Bol to krásny moment. Je mi ľúto, že sa na to nikto nebude môcť pozrieť. A prečo? Pre vyjadrenie názoru.  

Po piatkovej udalosti si sa zúčastnila Veľkej kultúrnej mobilizácie v Bratislave, na ktorú prišlo odhadom 14-tisíc ľudí. Aký máš po proteste pocit?                  

Na protesty chodím pravidelne. Utorkový mi opäť dokázal, že ľudská jednotnosť existuje. Ľudia sa vedia spojiť a protestovať mierumilovne a bez obáv. Dúfam, že to raz prinesie výsledok. Ak by sme boli v inej krajine, napríklad trochu severnejšie, po proteste by vláda začala hľadať riešenie. Dúfam, že sa to raz zlomí a tí, na ktorých je toto mierené, odstúpia. 

Čo bude s RTVS? Otázka o osude verejnoprávneho média na Slovensku opäť ožíva a útoky politikov na adresu média naďalej silnejú. Premiér Robert Fico kritizuje slovenskú televíziu, že je opozičná a z jej redaktorov sa podľa neho stali politickí aktivisti. Ministerka kultúry Martina Šimkovičová tvrdí, že telerozhlas už dlhšie neplní verejnoprávnu funkciu.

„RTVS dlhodobo čelí útokom, ktorých cieľom je spochybniť objektivitu a verejnoprávnosť inštitúcie a pripraviť tak pôdu pre výmenu manažmentu a zmenu zákona o RTVS,“ reagoval generálny riaditeľ daného média Ľuboš Machaj. Vo svojom stanovisku sa ohradzuje, že poskytujú nestranné, overené, v celku vyvážené a pluralitné informácie.

Koaliční poslanci chcú fungovanie RTVS radikálne zmeniť cez pripravovaný návrh zákona z dielne Ministerstva kultúry. Za kľúčové považujú odvolanie súčasného vedenia na čele s Ľubošom Machajom. Na stole je aj myšlienka RTVS ako štátneho média.

Koncesie ako vstupná brána

Zlomovým bodom v politickej nezávislosti RTVS bolo minuloročné zrušenie koncesionárskych poplatkov, za ktorým stojí strana SaS. RTVS je tak priamo naviazaná na štátny rozpočet. Podľa Fica aj Danka už preto nemôžeme naďalej hovoriť o verejnoprávnej inštitúcii.

Riaditeľ RTVS Machaj s ich názorom nesúhlasí: „Verejnoprávny rozhlas a televíziu stále platia občania zo svojich daní a zmenou financovania sa nemení verejnoprávny charakter RTVS.“ Hovorí, že verejnoprávnosť nespočíva v systéme financovania, ale v poskytovaní služieb verejnosti, ktoré jej vyplývajú zo zákona.

„Zrušenie systému koncesionárskych poplatok považujem za krok späť, ktorý bol unáhlený a nebol dostatočne prepracovaný, aby stabilizoval RTVS ako inštitúciu,“ hovorí riaditeľka Sekcie spravodajstva a publicistiky RTVS Mária Hlucháňová.

Vysokoškolská pedagogička Lucia Škripcová, ktorá pôsobí na UCM FMK vidí problém v tom, že koncesie boli populistickou témou, ktorá bola politicky zneužitá a vedená bez odbornej diskusie.

Financie na vlásku

Ďalším finančným úderom pre verejnoprávny rozhlas a televíziu bolo výrazne zníženie štátneho príspevku. Ten sa znížil z pôvodných 0,17 % HDP na 0,12 % HDP, čo je o 55 miliónov eur menej. Riaditeľ Machaj preto musel prepracovať rozpočet RTVS, ten je udržiavací až krízový.

V dôsledku toho navrhoval aj zrušenie kanálov :24 a :Šport, to však Rada RTVS neschválila. Znížený rozpočet tak obmedzí rozvoj programov kanálu :24 a kanál :Šport bude mať problémy s licenciami na vysielanie športových podujatí.

Riaditeľka spravodajstva Hlucháňová upozorňuje, že rozpočet je pre RTVS nepriaznivý posledných 10 rokov. „Je tu obrovský investičný dlh a obrovský dlh na ľuďoch, na ich slušnom zaplatení, toto by si vláda mala zobrať ako prioritu,“ povedala pre atteliér.

RTVS nedokáže investovať do moderných technológii, ktoré bežne využívajú v ostatných krajinách sveta. „Ak chcete ísť s dobou, musíte obmieňať technologické zariadenia každých štyri až päť rokov. U nás sa do toho neinvestovalo 10-20 rokov. Bojíme sa či nám vydržia kamery.“

„Hlasná trúba” vlády

Predseda výboru pre kultúru a médiá Roman Michelko z SNS sa prikláňa k myšlienke zmeny RTVS na štátnu akciovú spoločnosť. Inšpirovať sa chce verejnoprávnou televíziou Poľska (TVP). Koalícia v Poľsku sa pritom od decembra snaží fungovanie TVP radikálne zmeniť. Poľský premiér Donald Tusk chce štátne média odpolitizovať a oslobodiť od propagandy predchádzajúcej konzervatívnej vlády.

Strana Právo a spravodlivosť (PiS), ktorá bola na čele minulej vlády, vytvorila Národnú mediálnu radu – úrad, s ktorým získala plnú kontrolu nad dozornou radou a vedením TVP. Jej spravodajstvo sa pod vládou PiS zmenilo na jednostranné podporovanie vládnej strany a očierňovanie opozície.

Ak sa situácia rapídne nezlepší, spravodajstvo RTVS môže byť, opäť raz, ľahko ovplyvniteľné.

Opozícia chce anarchiu a chce paralyzovať krajinu, takýto titulok odvysielala počas správ. Poľskej televízií taktiež vyčítali manipulatívne techniky. Protesty proti zákazu interrupcií spájala s nacizmom, pričom symbol blesku protestujúcich žien prirovnávala k symbolom Hitlerovej mládeže.

Poľská Rada pre etiku v médiách upozorňovala, že namiesto novinárskych výstupov vysiela skôr volebné spoty strany PiS. To sa potvrdilo aj pred poslednými poľskými parlamentnými voľbami, keď televízia vysielala naživo všetky predvolebné aktivity lídra PiS Jaroslawa Kaczyńského. Naopak, opozičný súper Donald Tusk v živom vysielaní televízie nikdy nebol.

Ja som to Rezníkovi dovolil, dobre?

Nebolo to ani tak dávno, čo aj RTVS bola výrazne naklonená jednej politickej strane. Sám Danko sa pochválil, že v minulosti priamo ovplyvňoval slovenskú televíziu. V televízii TA3 vysvetľoval Jozefovi Hajkovi z KDH, že len vďaka jeho súhlasu mohol moderovať reláciu O 5 minút 12. Bývalý generálny riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník toto tvrdenie odmieta.

Nedá sa však poprieť, že Rezník mal k SNS vždy blízko. Práve národniari ho najviac presadzovali na post riaditeľa RTVS. Predtým pracoval ako generálny riaditeľ TASR. Agentúra Transparency International v tom čase napísala, že TASR robí za štátne peniaze volebnú kampaň strane SNS.

Počas pôsobenia v RTVS tomu nebolo inak. Šesť dní pred parlamentnými voľbami v roku 2020 do relácie o 5 minút 12 zavolali predsedu danej strany Andreja Danka. Televízia pritom navýšila počet kresiel oproti pôvodnému kľúču, aby sa do finálnej debaty dostala aj strana SNS. Relácia sa navyše začínala Dankovým citátom a v politickej debate dostával výraznejší priestor ako ostatní rečníci.

Redaktori RTVS napísali v roku 2018 otvorený list, v ktorom kritizovali vedenie, ktoré sa do spravodajstvo snažilo pretláčať dezinformácie a politickú jednostrannosť. Po zverejnení listu prišlo o prácu niekoľko novinárov, ktorí vyjadrili svoj nesúhlas, iní odišli sami.

„Ak sa situácia rapídne nezlepší, spravodajstvo RTVS môže byť, opäť raz, ľahko ovplyvniteľné a nadobudnutú dôveru môže stratiť. Oslabená redakcia externé tlaky neustojí, preto môže byť verejnoprávnosť ohrozená,“ píše sa v úryvku otvoreného listu novinárov.

Bojové podmienky vývoja

„Napriek tomu že v RTVS pracuje a pracovalo obrovské množstvo výborných a schopných ľudí tak časové a ani finančné podmienky neboli práve najideálnejšie,“ hovorí pedagogička Škripcová. Vidí aj niekoľko faktorov, kvôli ktorým RTVS nie je na rovnakej úrovni ako verejnoprávne média v iných krajinách.

„BBC mala niekoľko desiatok rokov vývoja, na to aby sa dokázala stabilizovať predtým ako na trhu pustila súkromné média,“ vysvetľuje. Naopak, Slovenská televízia sa už v začiatkoch po rozdelení Československa musela vysporiadať s komerčnými konkurentmi.

Ako ďalšiu veľkú prekážku vo vývoji Slovenskej televízie vníma politické zásahy počas obdobia mečiarizmu, ako aj fakt, že sa počas celej svojej existencie zmietala v politickom boji.

Iný kraj, iná verejnoprávnosť

Je verejne známe, že slovenské koncesionárske poplatky vo výške 4,64 eura boli v porovnaní s inými štátmi na veľmi nízkej úrovni. Napríklad v rakúskom telerozhlase ORF platia občania podľa jednotlivých spolkových krajín od 22,45 až 28,65 eura mesačne.

Rakúsku ORF riadi nadačná rada, ktorá sa skladá z 35 členov. Osemnásť z nich volí parlament a vlády spolkových krajín. Zvyšnú polovicu tvoria členovia Rady divákov publika a Rady zamestnancov ORF. U nás do Rady RTVS volí všetkých členov Národná rada Slovenskej republiky.

Je tu obrovský investičný dlh a obrovský dlh na ľuďoch, na ich slušnom zaplatení, toto by si vláda mala zobrať ako prioritu.

O nezávislosť od politickej moci úspešne usilujú aj Česká televízia a Český rozhlas. Financované sú prevažne z televízneho poplatku, ktorý uhrádzajú občania vo výške 135 Kč za mesiac. V prepočte ide o 5,32 eur na mesiac. Zvyšok príjmov pochádza z podnikateľskej činnosti, napríklad reklamy či sponzoringu.

Odstup od politikov a ich zásahov sa jej darí si držať aj napriek tomu, že televíziu kontroluje Rada Českej televízie. Jej členov volí poslanecká snemovňa a senát. Podobne ako v Rakúsku, aj české verejnoprávne média majú Divácku radu ČT.

V čase písania článku ministerstvo kultúry predložilo do medzirezortného pripomienkového konania návrh zákona o Slovenskej televízii a rozhlasu. Nového riaditeľa by volila sedemčlenná rada, zložená z nominantov ministerky a parlamentu. Vzniknúť má nový kontrolný orgán – programová rada. Väčšinu členov má tiež voliť parlament.

Dokáže FMK pomôcť mladému človeku k nábehu na kariéru v mediálnom svete? Mali by prísť hráči z KHL reprezentovať Slovensko na MS a ako veľmi je nevyspytateľná jeho práca? Hosťom Podcasttu, ktorý si môžete vypočuť na konci prepísaného rozhovoru, bol absolvent FMK, Patrik Mitas.

Aké máš pocity, keď si sa po štyroch rokoch znova vrátil do priestorov našej školy?

Veľmi dobré. Spomínam si na priestory Rádia Aetter, kde teraz nahrávame. V podstate beriem nielen školu, ale aj rádio ako moju Alma mater, kde som urobil prvé kroky v kariére. V pätnástich som si na facebooku vytvoril profil, kde som písal prvé texty a pridával prvé fotky, ale práve FMK a neskôr rádio ma začali v tejto oblasti rozvíjať. V mojej krátkej kariére, ktorá trvá asi sedem rokov, bola FMK veľmi dôležitým krokom. 

Je nejaký pedagóg, na ktorého si rád spomenieš aj dnes, možno niekto, kto ťa nasmeroval na tvoju terajšiu prácu?

Asi najradšej som mal Janka Pronera, ktorý mi bol vekom veľmi blízky, aj sme si rozumeli ako kamaráti. Taktiež Karin Kubíková a Andrej Brník, ktorí pracovali v Rádiu Aetter. Špeciálne Karin mi dala veľmi veľa, pretože som zo strednej školy prišiel nie veľmi vycepovaný, čo sa slovenčiny týka. Veľmi som to zanedbával a ona mi vo svojom voľnom čase dávala lekcie, pomáhala mi, aby som sa zlepšoval v čiarkach a bohužiaľ aj v primitívnej gramatike, za čo sa veľmi hanbím. Dva roky sme však na tom pracovali a dostal som sa na taký level, že som spokojný. 

No a ešte pani Bugošová. Hlásateľská legenda, ktorá so mnou trávila extrémne veľa času. Spolupracujem s ňou aj teraz v RTVS, hoci už menej, keďže ona je primárne v spravodajstve a ja som v športe.

Keď som mal ísť pred mikrofón, tak som bol veľký trémista

Aké sú tvoje spomienky na Aetter? Pred nahrávaním podcastu si spomenul, že si prispieval na jeho web. Vytvorili ste v ňom nejaké priateľstvá, ktoré vydržali dodnes?

Nejaké úplne silné priateľstva nie, ale s niektorými ľuďmi si na facebooku alebo Instagrame reagujeme navzájom na príbehy alebo statusy. Spomínam si však na jeden silný moment, keď sme v Rádiu Aetter nahrávali vianočnú pieseň.

Nikdy som nebol redaktor, ktorý vytváral obsah priamo do rádia. Vychádzalo to hlavne z môjho sebavedomia. Vtedy som ho mal vysoké na srandičky a robenie show, keď som mal ale ísť pred mikrofón, bol som veľký trémista,  vždy som sa bál a neveril som si. Zvolil som si teda jednoduchšiu cestu, ktorou bolo písanie textov, kde ma nikto nevidel a mal som na to viac času. 

Dá sa FMK vnímať ako vstupná brána do mediálneho sveta? Spomenul si napríklad pani Bugošovú, s ktorou sa v RTVS doteraz stretávaš. 

Určite. Pomohlo mi to najmä známosťami a kontaktmi, ktoré som tu získal. Andrea Bugošová mi venovala veľmi veľa času. Bola človek, ktorý ma smeroval ďalej a hovoril mi, že na to mám. Kontakty, ktoré som si vybudoval, by som bez FMK nezískal. Škola mi zároveň dala dostatok času na to, aby som popri štúdiu praxoval a profesne sa posúval.

Kedy si si uvedomil, že to, čo by si chcel v živote robiť, sú rozhovory z hokejových štadiónov?

Už od od detstva som vedel, že chcem pracovať v športe. Nikdy som nemal iný sen. Prvýkrát som si uvedomil, že by sa to mohlo podariť, keď som sa v roku 2018 zo Spartak.tv dostal do RTVS. Potom to išlo veľmi rýchlo. Prišli MS v hokeji, neskôr nominácia na olympiádu. Keď Marcel Merčiak v redakcii začal hovoriť, kto pôjde na OH do Tokia, moje meno zaznelo ako prvé. Vtedy som si definitívne uvedomil, že športová novinárčina je to, čím sa chcem živiť.

Je to trochu zvláštnosť, že si si vybudoval pozitívny vzťah k hokeju, keďže Trnava je orientovaná na futbal. Je to tým, že si ako malý chlapec sledoval Extraligu? 

Začal som ju sledovať v sezóne 2004/05. V NHL bola výluková sezóna a u nás hrali najväčšie hviezdy. Keď som neskôr prišiel do Spartak.tv, boli tam dvaja silní redaktori, ktorí sa hnali do futbalu a ja som vedel, že je tu stále veľa iných športov. V tom čase tu boli Gladiátori – hokejisti a volejbal. K týmto športom som sa snažil uberať a zrazu pri rozhodovaní sa mi vynorili spomienky na rok 2004 a hokej ma začal neskutočne baviť. Keď som neskôr prišiel do RTVS, mal som na výber, či sa primárne chcem venovať futbalu alebo hokeju. Moja voľba padla na hokej. 

Hodnotíš po rokoch túto voľbu pozitívne?

Určite áno. Nechcem povedať, že futbal nemám rád, ale vzhľadom na to, kam sa futbal uberá so systémom VAR a aj v ďalších aspektoch, ktoré sa mi nepáčia, musím povedať, že som spokojný s hokejom. 

Pri svojej práci veľa cestuješ. Pred pár mesiacmi si bol napríklad v Kanade na MS juniorov, chodíš na extraligové zápasy, nevyčerpáva ťa to? 

Posledné juniorské MS bola úplná šialenosť, čo sa týka cestovania. Vtedy v Amerike zúrila snehová búrka, ktorá narušila spoje. Mali sme tam dokopy asi dvadsaťhodinové meškanie.  

Keď beháme po Slovensku, mám na starosti primárne západné mestá – Nitru, Nové Zámky, Trenčín, Bratislavu a občasne chodíme na prenosy do Zvolena a Banskej Bystrice. Cestujem veľa, ale nie až tak, ako keby som každý týždeň chodil na východné Slovensko. Je to súčasť mojej práce, rešpektujem to a baví ma to. Ale súhlasím s tým, že to unavuje.

Jedna z najdôležitejších vecí pri tejto práci je obetovať jej extrémne veľa času 

Pri tvojej práci a flexibilite, ktorú ako reportér musíš mať, sa asi nedá povedať, že by si mal nejakú bežnú pracovnú rutinu. Alebo sa mýlim? 

Nemýliš sa. Ja som človek, ktorý má rád poriadok, nie v izbe samozrejme (smiech). Už v školských časoch som mal všetko vytriedené a usporiadané. Pri tejto práci sa to nedá. Jeden deň pracujete od piatej rána do druhej poobede. Druhý deň máte ísť o 17:00 na hokej a myslíte si, že ďalší deň máte voľno, lebo ho máte v rozvrhu, lenže počas zápasu sa stane niečo, čo musíte spracovať do ďalšieho dňa. Vyžaduje si to flexibilitu. Jedna z najdôležitejších vecí pri tejto práci je tomu obetovať extrémne veľa času. 

Predpokladám, že zápasy národného tímu prežívaš rovnako ako všetci fanúšikovia hokeja. Nie je pre teba po trpkej prehre ťažké postaviť sa pred kameru a spovedať sklamaného hráča? 

Tento pocit som zažil len raz. Bolo to na tohtoročnom juniorskom šampionáte, kedy naši chalani podľahli Kanade po predĺžení. Vtedy som nezvládol situáciu. Keď hrajú naši, potláčam emócie. Snažím sa byť v tomto smere profesionál. Chcem byť k hráčom rovnaký, keď sa vyhrá, aj keď sa prehrá. Vtedy som zlyhal, pretože som mal pocit, že naši chlapci mali na to, aby vyradili jeden z najlepších výberov v histórii MSJ. Prichytil som sa pri tom, ako fandím a to bolo zlé. Na základe toho som robil skôr pocitové rozhovory, než faktografické. 

Po spomínanom zápase nastal pekný moment, kedy kanadskí fanúšikovia ocenili našich hokejistov potleskom. Celá hala začala tlieskať. Čakal si to? 

Nečakal. Neskôr mi to však začalo dávať zmysel. Kanadský fanúšik má rád kvalitný hokej a ten videl u nášho tímu. Dal kredit reprezentantom, ktorí takmer vyradili jeden z najlepších výberov v histórii MSJ. Bol to skvelý moment.

Ako hodnotíš aktuálny stav slovenského hokeja, posúvame sa k lepšiemu?

Minulý rok bol výborný, pretože v našej Extralige hrali hráči, ktorí sa podľa mňa dostanú do NHL. Boli to Šimon Nemec, Filip Mešár či Adam Sýkora. Roky predtým nedostávali mladé talenty šancu medzi seniormi. Pritom nás to posúva. V tomto roku bol v lige priamy zostup a preto veľa klubov argumentovalo tým, že nemôžu dať taký veľký priestor mladým hráčom. Báli sa vypadnutia.

Veľa urobil aj Craig Ramsay, ktorý prišiel do národného tímu a pozdvihol slovenský hokej vo všetkých kategóriách. Nastavil trend pre mladých a nie veľmi skúsených hráčov – Pavla Regendu, Miloša Kelemena a ďalších. Aj vďaka nemu sa z nich stali hráči, ktorí sú silovo veľmi vyspelí a veľmi dobre korčuľujú. Týmto prístupom ukázal mládežníckym reprezentáciám, že sa vieme posúvať. Formuje to náš hokej k lepšiemu. 

Slovenský hokej je aktuálne trochu rozdelený

Vnímajú aj v zahraničí vývoj slovenského hokeja, prácu Craiga Ramsayho a slovenských klubov s mládežou – predovšetkým Nitry? 

Slovenský hokej má aktuálne veľa svojich problémov. Riešila sa napríklad situácia ohľadom toho čí prídu hráči z KHL reprezentovať národný tím. Ďalším problémom je, že nefunguje spolupráca hokejového zväzu a extraligových klubov. Vytvára to ďalšie napätie. Vnímajú to organizácie, skauti, a ľudia nielen z NHL, ale aj z Európy. Na drafte v Montreale som sa rozprával aj s ľuďmi, ktorí to nehodnotia pozitívne. Vidia, že slovenský hokej je aktuálne trochu rozdelený. Neprospieva nám to.

Určite sa im však páči, že vychovávame mladých hráčov, lenže im je v zásade jedno odkiaľ ten hráč príde. Skauti vnímajú, že naša liga je dobrá, ale nie najlepšia. Sme ale dobrí na rozvoj hráčov. Vidíme to aj na Adamovi Sýkorovi, ktorý v dobe nahrávania rozhovoru nastupuje medzi seniormi v Nitre a tým sa hráčsky rozvíja. Chodia sem aj hráči zo zahraničia. Bol tu Brendt Clark, ktorý hral za Nové Zámky a dnes strieľa góly priamo v NHL. 

Nadviažem na to, ako sme sa rozprávali o mladých talentoch zo Slovenska. Slovenským klubom sa predsa na drafte môže vyplatiť, keď vychovajú hráča, no nie? Nitre sa to vyplatilo pri Šimonovi Nemcovi, ktorý podpísal nováčikovskú zmluvu s New Jersey Devils. Výsledokom bolo, že Nitra za neho zinkasovala peniaze, ktoré môže ďalej využiť.

Môže a aj to využila, ale je tam jeden dôležitý aspekt. Hráč musí podpísať zmluvu v NHL. Situácia s Nemcom, Mešárom, Slafkovským a Sýkorom bola unikátna. Prešli dva mesiace od draftu a oni mali podpísané zmluvy. Klub môže vychovávať hráča, ktorý bude draftovaný, ale nikdy nemusí podpísať kontrakt. Slovenský klub – napríklad Nitra, tým pádom nezinkasuje za neho také veľké peniaze, ako to bolo v prípade Šimona Nemca a Adama Sýkoru.

Aký je tvoj osobný pohľad na hráčov z KHL? Mali by prísť reprezentovať Slovensko na MS alebo nie? 

Ťažká téma. Bol by som rád, keby neprišli. Absolútne odsudzujem to, čo sa deje na Ukrajine – je tam vojna. Hráči dobrovoľne prijali, že chcú podporovať a hrať v ruskej KHL. Vo viacerých kluboch je vedenie, ktoré podporuje nejakým spôsobom Vladimira Putina. Preto podľa mňa nie je správne, aby reprezentovali našu krajinu. Samozrejme, ja som malý pán, toto je na rozhodnutí zväzu. Môžem ale povedať, že možno 95 percent mojich kolegov má rovnaký názor. (Rozhovor bol nahrávaný pred rozhodnutím SZĽH – pozn.red.) 

Na svojom twitter účte si prednedávnom upozornil na slušnú návštevnosť v druhej hokejovej lige, kedy na zápas medzi Senicou a Dolným Kubínom prišlo zhruba 2 500 divákov. To je viac, než u niektorých extraligových tímov. V čom by si podľa teba mali brať od nich ostatní príklad? 

V marketingu. Robia ho fantasticky. Prezident klubu, pán Krutý, do toho vkročil, ako sa patrí. Chcú hokej prinášať nielen fanúšikom, ale aj rodinám. Darí sa im to. Nejde im o výsledok, prioritou je pre nich fanúšik. Zober si, že je to druhá liga, kde hráči nie sú nejako extra platení, ak vôbec. Ak majú na každý domáci zápas, na ktorý im príde 2500 ľudí vstupné tri eurá, za celú sezónu vedia zarobiť len na vstupenkách 80-tisíc. To je dosť slušný zárobok na amatérsky klub. 

O tebe veľa ľudí nevie, že máš skúsenosti aj s komentovaním e-šporotových zápasov. Ako si sa k tomu dostal? 

Fúha, čo si to na mňa vytiahol (smiech). E-športy sú moja srdcovka. Popri mojej práci a koníčkom sledujem aj tie. K e-športom som sa dostal cez Counter-Strike. Môj malý sen bol komentovať nejaký turnaj, vedel som pritom využiť aj svoje doterajšie skúsenosti. To sa podarilo.

A prešiel si si aj fázou, že si chcel byť profesionálnym hráčom? 

Keby si videl môj počítač v tej dobe, tak by si mi túto otázku nepoložil (smiech). Samozrejme, že som chcel. Boli hráči, ktorých som v tej dobe obdivoval. Bolo to obdobie na základnej škole. Mal som však počítač s 30 fps a ľudia, ktorí sa venujú e-športom vedia, že takéto číslo je pri hre Counter-Strike je absolútne nedostatočné.  

Máš okrem hry Counter-Strike aj nejaký iný e-športový titul, ktorý sleduješ? 

Nemám. V minulosti som ešte hrával NHL, ale na to už nie je čas. Niečím mi to CSko inklinuje, páči sa mi kompetetívny štýl a to, že sa tam vieš ako hráč zabaviť.

V záverečných otázkach ťa neminie tipovačka. Povedz mi, kto vyhrá tento rok Stanley Cup? 

Tipovačku veľmi nemám rád, pretože málokedy trafím (smiech). Doprial by som to Connorovi McDavidovi, tak dám Edmonton Oilers. Aj keď musím povedať, že Boston Bruins je obrovský favorit, rovnako ako New York Rangers. 

Spomenul si Rangers, dosiahne podľa teba Jaro Halák métu 300 víťazstiev v NHL? 

Myslím si, že áno. Rozprávam sa aj so skúsenejšími novinármi, ktorí hovoria, že je to jeho osobný cieľ. Nevidím teda dôvod, prečo by ho nemohol dosiahnuť. 

Na úplný záver si skús tipnúť, kto podľa teba vyhrá MS a na akom mieste skončí Slovensko. 

Povedal by som, že to bude Česko, pretože predpokladám, že v play-off NHL vypadne veľmi skoro Boston Bruins. Posilní ich tak skupina hráčov na čele s Davidom Pastrňákom. No a Slovensko? Na štvrťfinále podľa mňa dosiahneme. Odhadujem, že skončíme na siedmom mieste.

Vždy som si ako dieťa myslela, že dospelí sa k sebe vedia správať „dospelo“. Jednať slušne a rozumne. Čoraz viac vidím, že niektorí dospelí sú dospelými len v občianskom. Takzvaných OD-čkárov (občiansky dospelých) môžeme nájsť v sekciách komentárov na Facebooku, na pseudopochodoch za mier, či v politických stranách. Stále častejšie si tak kladiem otázku, kam sa v tomto štáte podela základná slušnosť.

Vyhrážky moderátorke Marte Jančkárovej sú za hranicami akejkoľvek prípustnosti. Demokratická sloboda slova neprepožičiava nikomu právo povedať, citujem: „Nech si tá ku..va pripraví pi..u a rozkopeme ju ako sviňu.“ Tak ľúbezne znie úryvok z nahrávky, ktorú obdržala moderátorka RTVS. Čo je desivejšie, pred 5 rokmi sa stalo niečo podobné. Žiaľ, neskončilo to len pri slovnom útoku. Je však úľavou počuť, že polícia to teraz nenechala na náhodu a od spomínaných vyhrážok hliadkovala pri dome Marty Jančkárovej.

Masmediálni teoretici trefne titulujú žurnalistov ako strážnych psov demokracie. Veď kto iný má kultivovať (slovenský) verejný priestor, ak nie tí, ktorí ako brloháre pre pravdu vlezú aj do najnebezpečnejších mafiánskych nôr. Darmo, novinárčina je nevďačná služba verejnosti. U nás často nedocenená, virtuálne opľutá dezinformovanou proruskou úderkou a aj životunebezpečná.

Dobré mravy? Nedodali

Zamyslela som sa, či nie som v demokracii po slovensky (ktorá zjavne pokrivkáva, keď tu viete za pravdu zomrieť) idealistka. Čím modernejšia spoločnosť, tým je demokratickejšia a racionálnejšia. Či? No potom som si uvedomila, že žiadam základné minimum – aby žurnalisti neboli umlčiavaní strachom o pracovné miesto či samotný život. Toho sa nemieni vzdať žiadny novinár ani mentálne kompletný občan.

Podľa výskumu Investigatívneho centra Jána Kuciaka zažili za posledný rok dvaja z troch slovenských novinárov vyhrážky a útoky. Táto skutočnosť dupe po slobode slova celkom statočne. Aj v štátnom zriadení s garantovanými slobodami je dnes povolanie novinára podobné horskému záchranárovi či vojakovi na misii. Nemusí sa z práce vrátiť. Nie neskôr, nikdy.

S výskumom ICJK súhlasí aj celosvetový prieskum UNESCO, podľa ktorého je 9 z 10 vrážd novinárov nevyriešených. Nie je to teda problém len slovenskej demokracie. Vybaví sa mi prvá generácia základných ľudských práv, PRÁVO NA SPRAVODLIVÝ PROCES, ktoré sa u 9 z 10 mŕtvych minulo účinku. Sudcovia tak aj vo svete odviedli kus dobrej roboty.

Čo s tým všetkým? Neostať ticho, keď si hulváti otierajú huby o žurnalistov za to, že si robia svoju prácu. Dovoliť si ozvať sa, lebo takto ich bude vždy viac počuť. Vyvážiť hrubosť spôsobnosťou. A byť náročný na princípy demokracie, lebo bez pravidelnej starostlivosti o ne prídeme.

FMK dáva potenciálnym novinárom dostatočné zázemie, ale miesto v mediálnom svete si už musia študenti zabezpečiť sami. Redaktorka RTVS Barbora Škulová nám porozprávala o svojej praxi počas štúdia, práci v televízii, úspechoch, chybách i cenných postrehoch z mediálnej sféry.

Každé médium je iné z dôvodu rozdielneho systému práce, ale dali mi toho veľa. V prvom rade ma naučili pracovať s kolektívom. Ten je podľa mňa veľmi dôležitý, lebo každý má svoju úlohu. Navzájom sa dopĺňame, pomáhame si, a tak to funguje aj vo väčších médiách. Samozrejme, zdokonalila som sa tiež v slovnej zásobe a v jazykovom prejave.

V Mestskej televízii Trnava som sa naučila, ako vyskladať a vytvoriť reportáž, vrátane kontaktovania respondentov a natáčania s nimi. Systém práce som si rovnako osvojila v rádiu, keď som pripravovala vysielanie.

Môžeme teda tieto médiá vnímať ako dostatočný odrazový mostík?

Áno, presne. Mne osobne pripravila Mestská televízia Trnava taký odrazový mostík, vďaka ktorému som už vedela niektoré veci lepšie zvládať. Keď som nastupovala do RTVS, povedali mi napríklad, že pôjdem na tlačovú konferenciu a ja som hneď vedela, čo mám robiť. Tá prax je nevyhnutná a človeku dokáže uľahčiť život.

Okrem toho musí byť redaktor pohotový a mať istú mieru flexibility. Občas vzniknú situácie, napríklad v živom vysielaní, na ktoré nie sme pripravení, no mali by sme na ne vedieť zareagovať.

Živé vstupy môžu byť kameňom úrazu. Ako sa na ne pripravuješ?

Myslím si, že živý vstup by mal byť jednoducho prirodzený. Veľkou chybou, ktorú som kedysi robila aj ja, je, keď si napíšeme celý text od slova do slova. Nepôsobí to potom autenticky a divák neverí tomu, čo hovoríme. Je lepšie, ak si redaktor napíše osnovu len stručne v bodoch. Aj keď niečo skomolíme, je to normálne. Ide predsa o živý vstup a my nie sme roboti.

Máš občas problémy aj pri bežnom natáčaní či spracovaní reportáže?

Jasné, veď sme ľudia, robíme chyby a ja nie som výnimka (smiech). Raz som napríklad strihala reportáž a išlo o náročnú tému, ktorá sa ilustračne ťažko pokrývala. Niečo som vtedy v strihacom programe stlačila, netuším čo, a tá reportáž sa celá vymazala. Mala som slzy na krajíčku, pretože zostávala asi štvrťhodina do vysielania. Nakoniec som to ale stihla.

Človek by si nikdy nemal povedať, že už vie všetko a je perfektný. Takýto prístup ho len brzdí.

Ďalším prípadom bolo natáčanie rozhovoru. Respondentka bola perfektná, páčili sa mi jej odpovede a už som si predstavovala, ako bude reportáž vyzerať.  V závere som však zistila, že nemám zapnutý mikrofón! Respondentka medzitým už odišla, pretože sa ponáhľala, takže to bolo skutočne nepríjemné. Našťastie bola ochotná rozhovor zopakovať.

Pre niekoho môže byť namáhavá takáto práca s ľuďmi, pre iného napríklad flexibilita či stres. Čo je najnáročnejšie pre teba?

Asi je to práve časový stres a sklz, lebo sa veľmi ľahko vystresujem (smiech). Napriek tomu dávam maximum do všetkého, čo robím a aj na tom strese sa pokúšam pracovať, nech ma ako redaktorku až tak neovplyvňuje.

Je to napätie už miernejšie?

Ak to porovnám so začiatkom, teraz ho viem už lepšie zvládať. Stresu sa ale nikdy úplne nezbavím, čo je prirodzené. Keď chcem, aby bolo niečo dobré, tak mám pred tým rešpekt aj obavy.

Ako zvyčajne postupuješ pri tvorbe mediálnych obsahov od zadania témy až po konečné exportovanie?

Ak mám čas, tak si tému najprv naštudujem. Podľa toho vyberám ľudí, ktorí by k tomu mali čo povedať a hľadám na nich kontakty. Obvolám ich, dohodnem si s nimi čas rozhovoru, natočíme ho a spravíme aj ilustračné zábery. S týmto materiálom následne pracujem pri tvorbe textu, keď sa vrátim do televízie.

Akonáhle to mám celé zosumarizované, idem za naším hlavným editorom. Text pozrie po obsahovej stránke a ak je všetko v poriadku, nastupuje jazykový redaktor a strižňa. Ide o konečnú fázu, kde dám všetko dokopy a doplním ilustračné zábery. Strihač to skontroluje a príspevok je už potom vhodný na záverečné exportovanie.

Okrem obsahu zaujme publikum jazykový prejav. Vie sa podľa tvojho názoru študent naučiť všetko alebo musí mať isté predpoklady?

Čím má človek lepší jazykový prejav a príjemnejší mikrofonický hlas, tým má väčší náskok pred ostatnými. Zároveň si však myslím, že kde je vôľa, tam je cesta. Stále môžeme chyby odstraňovať a učiť sa. Všetko závisí len od človeka a od toho, do akej miery je ochotný venovať sa svojmu nedostatku a pracovať na sebe. Rovnako je tomu aj v živote. Všetko sa dokážeme naučiť, keď chceme.

Aj ty sa máš po rokoch praxe stále v čom zlepšovať?

Určite áno (smiech). Táto práca je niekedy nepredvídateľná. Novinár by mal vedieť reagovať na nové podnety a tým, že sa neustále menia, robím možno aj ja nejaké chyby. Práve vďaka nim sa zdokonaľujem. Naozaj, neustále je v čom sa zlepšovať. Človek by si nikdy nemal povedať, že už vie všetko a je perfektný. Takýto prístup ho len brzdí.

Ktoré chyby robia podľa teba redaktori najčastejšie?

Niekedy je chybou, ak sa veľmi ponáhľajú. Príliš rýchlo načítajú text, hltajú slová. Veľmi dôležité je tiež dať správny dôraz na slovo alebo vetu, ktorá potom môže nadobudnúť úplne iný zmysel. Niekedy zas v nahovorenom komentári počujeme, ako sa redaktor často nadychuje, čo text degraduje.

Aj keď niečo skomolíme, je to normálne. Ide predsa o živý vstup a my nie sme roboti.

Na načítavaní si dávam naozaj záležať, a preto zvyknem kontaktovať pani Andreu Bugošovú. Pomôže mi napríklad aj pri štylizácii, keďže my novinári niekedy napíšeme vetu, ktorú by sme v bežnej reči nepoužili. Tiež nie je dobré, ak sú vety komplikované. Divákovi by sme mali veci vysvetliť jednoducho.

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?

Občas mám pocit, že nemám úplne bežný pracovný deň (smiech). Vstávam ráno o 7:00, aby som sa nachystala. Niekedy idem do práce s takou gučou v žalúdku, pretože neviem, čo ma v daný deň čaká a či všetko postíham. Na začiatku dňa teda zvádzam menší boj.

O 9:00 začíname poradou, na ktorej si určíme kto a čo bude robiť. Po rozdelení tém si každý sadne za svoj počítač. Hľadáme podklady a informácie k reportáži, zháňame respondentov. Mám ten deň na to, aby som si toho o téme pozisťovala čo najviac a našla vhodných ľudí. V tomto som skutočne neviazaná, nikto ma nekontroluje. Ak niečo neviem alebo si niečím nie som istá, obrátim sa na vedenie či na starších kolegov. Dôležité je nebáť sa a pýtať sa. Navyše, po natáčaní si získaný materiál aj strihám.

Stíhaš všetko s prehľadom?

Dovolím si tvrdiť (smiech), že na prípravu niektorej reportáže by mi nestačilo ani 24 hodín. Redaktor musí byť nielen flexibilný, ale aj rýchly. Je nevyhnutné, aby si čas zadelil správne. Či už to musí stihnúť do správ o 12:00, 16:00 alebo 19:00.

Viem, že minimálne vo svojich začiatkoch si riešila kultúrne témy. Ovplyvnila tvoju prácu pandémia?

Kultúrnymi témami sa už nezaoberám, keďže sa kvôli pandémii nič kultúrne nedeje. Ale áno, po nástupe do RTVS som ich prevažne riešila. To sa časom zmenilo a momentálne mám na starosti ďalšie rezorty. Pandémia ma ale v práci neovplyvnila, pretože stále je čo riešiť.

Námety na reportáže si výlučne vyhľadávaš sama alebo ti ich prideľuje aj vedenie?

Je to pol na pol. Myslím si však, že redaktor by mal byť istým spôsobom ako detektív. Mal by snoriť (smiech) a vyhľadávať si témy aj sám. Ja sa primárne snažím sledovať rôzne články, aktuality na internete, no niekedy vychádzajú nápady z bežného života.

Mnohokrát sa mi stáva, že dobrý tip na reportáž dostanem od mojich známych. Napríklad, keď mi rozprávajú o svojich problémoch. Vtedy mi zasvieti kontrolka, pretože podobné veci môžu riešiť aj iní. Samozrejme, vedenie nás už pozná a vie, v ktorých oblastiach sme viac doma, takže nám tiež dokáže prideliť témy.

Redaktor by mal byť teda dobrým pozorovateľom. Máš pri výbere a spracovaní tém zdroje, ktoré ti prácu uľahčia?

Teraz už áno. Ako sa ale hovorí, začiatky sú vždy najhoršie. Keď som začínala, nemala som ešte vybudovanú sieť kontaktov a všetko som si musela prácne vyhľadávať. V súčasnosti mi ľudia posielajú témy a podnety na reportáž aj sami. To vie prácu neskutočne zjednodušiť.

Ak si neviem dať rady s nejakou témou, idem za kolegom. Ten mi poradí a poskytne viacero telefónnych čísel na kompetentných ľudí, čo je veľké plus. A preto sa nehanbím, nebojím a idem za tým človekom. Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie.

Barbora Škulová (25)
vyštudovala odbor masmediálnej komunikácie na FMK. Počas štúdia pôsobila v Rádiu Aetter a stážovala v Slovenskom rozhlase i v TV JOJ. Skúsenosti získala ako redaktorka a moderátorka vlastnej relácie v nitrianskej TV Central. Spravodajstvu a tvorbe reportáží sa venovala aj v Mestskej televízii Trnava. V roku 2018 sa jej splnil sen a začala pracovať ako redaktorka v RTVS. Aktuálne žije v Trnave.

Pandémia zasiahla celý svet a ako prvá obeť v tom filmovom padla Čína. Filmové štúdiá začali výrazne meniť dátumy premiér. Koronavírus v krajine vychádzajúceho slnka, kde pandémia aj vypukla, zastavil celý spoločenský a kultúrny život.

Čína predstavuje pre filmový svet krajinu s najväčším podielom na ziskoch. Krajina má vyše 70 000 kín a minuloročný podiel zisku na trhu pre Hollywood predstavoval 9,2 miliardy dolárov. Pritom je hollywoodskych filmov v tejto krajine odpremiérovaných len niekoľko desiatok. Čína svoje kiná uzatvorila začiatkom marca a v apríli sa k nej pridali aj USA.

Prvým výraznejším filmom, ktorý oznámil posun, sa stal James Bond: Nie je čas zomrieť. Film mal zmenený dátum premiéry už tretíkrát, keďže dátum vydania posúvali nezhody medzi tvorcami a neustále prepisovanie scenára. V poradí dvadsiata piata bondovka s posledným vystúpením Daniela Craiga ako agenta 007 dostala nový dátum – 12. november.

Veľkú zmenu v posúvaní premiér oznámil aj gigant Marvel. Pripravená sólovka Čiernej vdovy sa taktiež presunula na koniec roka 2020. Rovnako sa presúvajú viaceré premiéry od Marvelu, pôvodne naplánované v týchto a nadchádzajúcich mesiacoch.

Marvel u susedov Čechov nakrúcal pripravovaný seriál Falcon and Winter Soldier. Práce na projekte v Prahe boli prerušené a tak isto aj celé nakrúcanie seriálu.

Celková škoda pre Hollywood je zatiaľ odhadovaná na 20 miliárd dolárov, čo predstavuje veľký problém nielen pre menšie projekty, ale tiež pre veľkofilmy. Cena nákladov narastá aj pri marketingu, keďže filmy už mali rozbehnutú propagáciu. Je teda veľmi pravdepodobné, že straty budú len narastať.

Festivaly veria do poslednej chvíle

Jeden z najvýznamnejších filmových festivalov v Cannes pôvodne nechcel počúvať nariadenia a odmietal nadchádzajúci ročník presunúť na nový dátum. Následne prišiel s nápadom vytvorenia digitálneho festivalu, voči ktorému sa však ohradil riaditeľ Thierry Fremaux. Argumentoval, že takáto možnosť transformácie festivalu neprichádza do úvahy. Organizátori nakoniec ustúpili a festival je momentálne odložený na neurčito.

Český minister zdravotníctva Adam Vojtěch vyhlásil, že masové akcie s tisíckami ľudí sa toto leto konať nebudú. Preto treba s vysokou pravdepodobnosťou rátať, že ani jeden z domácich či zahraničných filmových festivalov  sa toto leto neuskutoční. Napriek jeho vyjadreniu organizátori festivalov, zdá sa, stále čakajú na ďalšie oficiálne vyjadrenie vlády.

Najvýznamnejším festivalom v našom okolí je Filmový festival v Karlových Varoch. Päťdesiaty piaty ročník festivalu by sa mal konať od 3. do 11. júla. Do dnešného dňa (18. 4. 2020) organizátori nevydali stanovisko, či sa festival bude rušiť, alebo len presúvať na neskorší dátum. Česká republika má momentálne koronavírusom nakazených vyše 6000 obyvateľov a od začiatku marca zatvorené hranice. Zakázané sú taktiež všetky kultúrne a spoločenské akcie nad 100 ľudí. Organizátori napriek tomu stále zháňajú personál a nabádajú na podávanie prihlášok do súťažných sekcií.

Produkcia seriálov na Slovensku je zastavená

RTVS 4. apríla namiesto galavečera OTO musela zmeniť programovú štruktúru. Televízia tento ročník udeľovania cien OTO odložila na neznámy termín. Programový riaditeľ Marek Ťapák sa vyjadril: „V tejto situácii je dôležité ochrániť zdravie ľudí a vyvinúť maximálne úsilie na zamedzenie šírenia koronavírusu, preto považujeme posunutie vyhlásenia výsledkov za logický krok. O novom termíne vysielania galavečera budeme včas informovať.“

Minulý mesiac mala RTVS taktiež prerušené natáčanie viacerých relácií. Stopnuté boli Tajomstvo mojej kuchyne, Zlaté časy, rodinná zábavná súťaž 5 proti 5, diskusná relácia Večera s Havranom či detský program Smajlíci.  Pandémia sa dotkla aj vysielania výpravnej folklórnej šou Zem spieva, ktorá bola prerušená.

Konkurenčná súkromná televízia JOJ však nakrúcanie všetkých svojich programov nateraz nestopla a napriek nepriaznivej situácii sú v súčasnej ponuke JOJky dokonca dva nové seriály – Nový život a Jenny: „Prijali sme prísne opatrenia, aby sme ochránili zdravie našich zamestnancov a spolupracovníkov. Projekty, ktoré si nevyžadujú vysokú koncentráciu osôb, nakrúcame naďalej. Sú nimi Inkognito bez komparzu, takisto aj relácia Sedem bez komparzu, kuchárska relácia Moja mama varí lepšie ako tvoja v tejto chvíli nakrúca epizódy, v ktorých sa nesúťaží, no naši špecialisti radia divákom, ako zaujímavo navariť zo surovín, ktoré majú v zásobe doma,” vysvetlila Lucia Kulihová, vedúca PR a hovorkyňa JOJ Group.

Podľa vyjadrení Kulihovej sa teda programová štruktúra televízie výraznejšie meniť neplánuje. Pre divákov sa pripravilo špeciálne spravodajstvo: Noviny špeciál. Politická relácia Na Hrane je nakrúcaná taktiež bez komparzu. Väčšie a nákladnejšie projekty televízie sú však taktiež pozastavené.

Aj televízia Markíza stopla natáčanie niektorých vlastných programov, napríklad obľúbeného rodinného seriálu Oteckovia. Tiež sa na neurčito stopli niektoré rozbehnuté projekty. Kvôli prerušenému natáčaniu seriálov sa programová štruktúra vysielania posunie. Podľa aktuálnych nariadení vlády sa zatiaľ nedá predpokladať, kedy by natáčania televíznych programov mohli byť obnovené.

Vďaka pandémii sa môže zmeniť budúcnosť filmov

Pandémia koronavírusu si okrem ľudských obetí vyberá aj tie filmové. Svet sa nachádza v kríze, ktorá prináša izoláciu a minimum možností socializácie. Preto sa súčasným únikom pre ľudí stáva televízia a streamovacie služby. Netflix si vyťaženie pre európsku sieť uvedomil a znížil kvalitu videí. Čo sa týka HBO Go a Otto, tie kvalitu zatiaľ znižovať neplánujú.

Filmové odvetvie zatiaľ netuší, čo ho v nasledujúcich mesiacoch čaká. Kiná sú v súčasnosti zatvorené už niekoľko týždňov a zmena je v najbližších mesiacoch v nedohľadne. Pre mnohé kiná a distribučné siete, ktoré rovnako prichádzajú o desiatky až stovky miliónov, to môže mať dokonca likvidačný charakter. Opatrenia sa navyše môžu predĺžiť a náklady zvyšovať. Pandémia koronavírusu bude mať veľký dopad na všetky projekty a je zrejmé, že budú padať najmä tie nízkorozpočtové. Ak ich nepodržia väčší giganti, bude filmový svet o takéto filmy alebo seriály pravdepodobne chudobnejší.

Výnimkou nie je ani mediálny sektor. Moderátori a redaktori nám prinášajú vždy najdôležitejšie informácie každú hodinu a pre niektorých je rozhlas primárnym zdrojom informácií. Tento čas sme využili na rozhovor s našou úspešnou absolventkou Martinou Stanovčákovou, ktorá pracuje ako moderátorka spravodajstva v Rádiu Expres.

Zaujímal nás jej názor na momentálnu situáciu, ktorá je pre všetkých nová. Zmenia sa podľa nej ľudia po skončení pandémie? Prezradila nám aj to, ako vnímala štúdium na na FMK či aké brigády mala počas štúdia, až kým sa dopracovala k najpočúvanejšiemu rádiu na Slovensku.

Čo ťa najviac motivovalo k štúdiu masmediálnej komunikácie?

Pravdupovediac, chcela som byť lekárkou. Posledné roky na strednej škole som sa aktívne aj doma v rámci svojho voľného času učila biológiu, chémiu a fyziku. Chcela som pomáhať ľuďom, ale nemala som na to. Z biológie som aj maturovala. Mamka sa zo mňa od malička smiala, že by som mala byť moderátorkou, lebo od roka a pol už aktívne rozprávam. Bola som kreatívna, chodila som na spevácke súťaže, hrala divadlo, recitovala, organizovala na škole eventy a moderovala si aj vlastnú stužkovú.

Takže si ťa masmediálka našla sama.

Nespomínam si, prečo som sa nakoniec rozhodla podať si prihlášku na tri školy, z toho dve masmediálne. Asi to prišlo prirodzene. Vzali ma na všetky, ale ja som sa chcela osamostatniť a odísť z východného Slovenska. Videla som, že na FMK sú aj školské médiá, že sa mám kde kreatívne vyžiť, tak som si nakoniec zbalila kufor a odišla 500 kilometrov od našich. Na západe je omnoho viac pracovných príležitostí. Neľutujem.

Mala som neskutočný prízvuk, dôraz pri rozprávaní som nedávala na prvú slabiku, ale v strede slova.

Veľa mladých, ktorí študujú na FMK, hovorí, že niektoré predmety sú zbytočné a v praxi ich nevyužijú. 

Mne najviac dali prvé tri ročníky. Mali sme tam praktické aj bifľovacie predmety. Bolo to pre mňa zaujímavé, aj som sa niečo nové naučila, aj som sa vedela v praktických predmetoch angažovať a využiť svoju kreativitu. Je ale pravda, že niektoré predmety sa nám tiež zdali zbytočné. Síce to pomôže k všeobecnému rozhľadu, ale na druhej strane nám ako budúcim moderátorom či redaktorom chýbal aktuálny prehľad udalostí.

Boli sme v takom veku, že sme si len tak sami doma nesadli a nečítali si, čo je vo svete a na Slovensku nové. Musel nás niekto do toho nútiť, ale nenútil. Školské médiá na FMK sú ale veľké plus. Človek si tam nájde kamarátov, trávi vysokoškolský čas zmysluplne a pripraví sa.

Pomohla ti teda aj prax z nášho študentského rádia Aetter?

Pomohla, veľmi. Naučila som sa tam nielen praktické veci, že ako vyzerá reportáž, ako sa robí rozhovor s respondentom, ale vyformovala som si tam aj osobnosť. Človek sa naučí, čo je to kolegiálnosť aj čo je konkurencia.

Keďže pochádzaš z východného Slovenska, predpokladám, že asi najťažšie mohlo pre teba byť odstrániť prízvuk. Našťastie máme na škole hlasovú pedagogičku pani Andreu Bugošovú. Aké si mala na začiatku najväčšie nedostatky?

Ako vravíš, mala som neskutočný prízvuk. Dôraz pri rozprávaní som nedávala na prvú slabiku, ale v strede slova, spievala som, nedávala som za vetami bodku. K tomu všetkému som enormne rýchlo rozprávala. Pani Bugošová mi raz povedala, že mám kadenciu ako guľometnú paľbu. Ale vďaka nej a tvrdým tréningom som sa naučila správne rozprávať. Teraz mi aj kolegovia hovoria, že mám mimoriadne čistý prejav a môžem byť naň hrdá.

Cvičila si texty pravidelne každý deň?

Každý jeden deň, odkedy som vysielala v študentskom rádiu, som si čítala na rôznych internetových denníkoch správy. Tie som si prerábala na agentúrne, také, aké sa najčastejšie používajú vo vysielaní. Potom som si upravené texty nahlas čítala. Veľa času som venovala aj počúvaniu rádií, aby som vedela, ako sa to má robiť a našla si svoj štýl. Raz za týždeň som si chystala aj scenár vysielania v Aetteri.

Viem, že aktuálne pracuješ v Rádiu Expres ako moderátorka spravodajstva a môžeme ťa počuť vždy o celej s najdôležitejšími informáciami z domova či zo sveta. Ako sa ti podarilo dostať k práci v najpočúvanejšom rádiu na Slovensku?

Vyše roka som pracovala v regionálnom Rádiu Viva v Bratislave. Neskôr rádio potrebovalo okresať a vymeniť moderátorov, tak som tam skončila. Bolo to asi dva mesiace po absolvovaní vysokej školy. Zostala som bez práce, a tak som si rozposlala životopis a nahrávky do všetkých celoslovenských rádií. Vzali ma do RTVS, kde som pracovala ako redaktorka v Rádiožurnále Rádia Slovensko.

Bola to dobrá práca, ale chýbal mi pocit, že si vysielanie odmixujem sama, že idem naživo. V RTVS sme boli redaktormi v teréne a materiály boli nahrávané. Pracovala som tam asi dva týždne a z Rádia Expres mi zavolal Braňo Závodský, že im chýba človek, prešla som užším výberom a on sa chce so mnou stretnúť. Konkurzom som prešla a teraz som už rok a pol expresáčka.

Kde robia študenti FMK chybu, keď si hľadajú brigádu v odbore?

Moji spolužiaci boli takí, že najprv si vyberali bežné brigády, v obchode, na recepcii alebo v kaviarni. Aj ja som bola taká a popritom som chodila do študentského rádia Aetter. Ale chcela som ísť ďalej, posúvať sa a dostať svoju vysnívanú prácu. Začala som v Rádiu SiTy v Bratislave, malé tanečné regionálne rádio. Nedostávala som žiadne veľké peniaze, ale vedela som, že ak sa chcem dostať do celoslovenského rádia, niekde začať musím.

Práve peniaze mnohých odradia, zarobia viac v kaviarni.

Po škole ani veľké peniaze nedostaneš, prakticky nemáš žiadne skúsenosti a berú ťa ako začiatočníka. Študenti buď brigádovali mimo odboru, alebo odmietali akékoľvek malé príležitosti za štartovaciu sumu. Toto je podľa mňa problém, že očakávame príliš veľa.

V Exprese sa to vždy hemží ľuďmi, hosťami, bežne tam býva hluk, no teraz je tam neskutočné ticho.

Väčšina sa zameria na to, že chce hneď zarábať peniaze namiesto získavania praxe od skúsenejších odborníkov.

Sú ľudia a ľudia. Jasné, že potrebujeme a chceme mať peniaze. Ale na každom začiatku, či už je to na stavbe, v banke alebo v médiách, treba rátať s tým, že hneď si nebudeme môcť dovoliť vlastné bývanie, najdrahšie auto a najnovší model tenisiek. Takto to v živote nefunguje. Najprv sa treba prispôsobiť pravidlám a fungovaniu danej firmy, nabehnúť na ten systém. Ukázať, čo vo mne je, lebo pre niečo ma na danú pozíciu predsa vzali. Neskôr môžeš uvažovať o zvyšovaní platu alebo o lepšie platenom mieste.

Poďme k aktuálnej situácii. V akom režime teraz funguje Rádio Expres?

Fungujeme, a to je podstatné. Robíme vám spoločnosť doma, v práci, v aute. Zredukovali sme ale počet ľudí v rádiu tak, aby sme boli v čo najmenšom kontakte. V Exprese sa to vždy hemží ľuďmi, hosťami, kolegyňa si nosí do práce aj psíka. V newsroome býva bežne hluk, no teraz je tam neskutočné ticho.

Čo sa teda zmenilo v tvojej práci?

Netrávim tam už toľko času, som častejšie doma a chýba mi to. Minule som vysielala s Hemendexom a tešila som sa, že môžem o 03:50 nadránom vstať a byť pred mikrofónom. Bežne si budíky presúvam, vtedy som vstala na prvý. V rádiu máme obmedzený korona-režim. Nosíme rúška, dezinfikujeme si stoly a počítače, máme medzi sebou metrový odstup. Ale o to srdečnejšie sa k sebe správame, nosíme do práce maškrty a pomáhame si.

Podľa viacerých informácii nie je veľmi bezpečné ani cestovanie. Žiješ v Bratislave alebo musíš pravidelne dochádzať?

Dochádzam, aj predtým som dochádzala. V Trnave som zostala a stiahla som sem aj svojich rodičov. Niekedy som do Bratislavy cestovala vlakom a autobusmi, aj keď mám auto. Vlaky ale často meškajú, stalo sa mi, že ak by som čakala na meškajúci vlak, nedorazím včas na nočnú. Tak som si sadla do auta a s malou dušičkou som sa vybrala so zapnutou navigáciou do Bratislavy.

Zapáčilo sa mi to, je to pohodlnejšie, môžem s priateľom zostať dlhšie doma, stihnem si vybaviť veci. A hlavne, keďže už nie som študent, cenovo ma to vychádza narovnako, nech cestujem čímkoľvek. A teraz v tejto situácii chodím autom všade, aby som sa vyhla ľuďom a bola zdravá.

Momentálne je už na verejnosti povinné nosiť rúško. Pred niekoľkými týždňami ešte takéto nariadenie neplatilo. Pozerali sa na teba ľudia divne preto, že si ho nosila?

Nepozerali sa na mňa divne, ale kolega, ktorý býva v Maďarsku, mi vravel, že keď tam bol v potravinách a mal na tvári rúško, tak sa mu nejaký dedko smial, že načo. Pred pár dňami som sa bola prejsť za priateľom do práce, samozrejme, že rúško som mala na tvári. Ale na dvoch rukách by som vedela spočítať tých, ktorí žiadnu ochranu tváre nemali. Je mi ľúto, že to niektorí podceňujú, je to nebezpečný vírus a mali by sme dávať pozor nielen na seba, ale aj na ostatných.

Myslíš si, že po skončení pandémie sa ľudia zmenia a uvedomia si, že majú viac času tráviť s rodinou a priateľmi?

Podľa mňa to s mnohými ľuďmi neurobí nič, nezmení ich to, neposunie, ani sa nad tým nezamyslia. Pretože ak teraz, keď sú zavedené potrebné opatrenia, ich nedodržiavajú, zľahčujú situáciu, zatĺkajú, že boli v zahraničí, tak s takýmto človekom to ani nehne.

Ale niektorí, ktorí sa dlhodobo so svojimi blízkymi nemôžu vidieť, stratili kvôli pandémii prácu alebo majú doma rodinu, ktorá patrí k najohrozenejšej skupine, tak tí spomalia, uvedomia si, aké je dôležité vážiť si zdravie, druhých aj seba. Tak sa držme, aby sme sa doma nezbláznili, „užime“ si prázdne cesty, slnečné prechádzky mimo civilizácie, nech sa v lete vidíme s úsmevom na tvári, ktorý už nebudeme skrývať pod rúškom.

Odporúčame aj rozhovor s Braňom Závodským z Rádia Expres, ktorý má reláciu Braňo Závodský Naživo.

Viete, že mobilný marketing je najrýchlejšie rastúca oblasť reklamy? O príčinách, prečo je to tak, prišiel v rámci prvého dňa Týždňa vedy a techniky 2015 na pôde Fakulty masmediálnej komunikácie porozprávať študent samotnej FMK a vyslanec online agentúry GoUP Jakub Gombár, ktorý pôsobí na pozícii PPC špecialistu.

47% Slovákov používa počas sledovania televízie mobilný telefón

Počas úvodnej časti prednášky priblížil Jakub študentom aktuálne štatistiky týkajúce sa použitia smartfónov na Slovenskom trhu a vo svete. Medzi zaujímavé domáce čísla patrí štúdia, v ktorej až 47 % Slovákov používa počas sledovania televízie aj iné zariadenie, najčastejšie smartfón. Čo sa týka sociálnych sietí, službu Snapchat používa v priemere 100 miliónov aktívnych užívateľov mesačne. Za rovnaké časové obdobie navštívi sociálnu sieť Instagram 400 miliónov a WhatsApp až 800 miliónov užívateľov. Za obdobie jedného mesiaca sa na Gmail prihlási 900 miliónov ľudí, pričom až 75 % tvoria užívatelia s prístupom prostredníctvom mobilného telefónu. Celosvetovo je na Facebooku aktívnych 1,55 miliárd ľudí a 1,25 miliárd využíva na pripojenie do tejto sociálnej siete aj svoj mobilný telefón. Z tohto počtu sa výhradne cez mobilný telefón pripája na majoritnú sociálnu sieť až 727 miliónov ľudí.

Za posledných desať rokov sa vyhľadávanie výrazne zmenilo

„Vyhľadávanie na internete sa za posledných desať rokov zmenilo úplne. Okrem toho, že sa zmenil účel vyhľadávania, ľudia vyhľadávajú aj na mobilnom telefóne, vďaka ktorému sú online stále,“ začína Jakub ďalšiu časť prednášky, v ktorej opísal tzv. micro moments. Ide o situácie, ktoré spoločnosť Google rozdelila do štyroch základných skupín: „I want to know“ platí, ak užívateľa zaujme nejaká zaujímavosť, o ktorej ďalších informáciách začne sám pátrať. Situáciu „I want to go“ ako užívatelia vykonávame, ak sa niekam chceme dostať a informácie o tomto mieste vyhľadávame prostredníctvom internetu. „I want to do“ sú momenty, kedy má užívateľ potrebu niečo robiť, avšak nepozná správny postup. Momenty „I want to buy“ vykonávame, ak hľadáme informácie napríklad o výhodnejšej cene produktu.

Štatistiky o používaní smartfónov zhrnuté v jednom videu:

Slabinu offline nástrojov riešia cielené SMS správy

Všetky offline marketingové aktivity majú jednu spoločnú nevýhodu – absenciu cielenia komunikácie na konkrétnych zákazníkov. V prípade SMS marketingu sa snaží tento problém riešiť služba s názvom Market Locator. Tá sľubuje jednoduché identifikovanie cieľovej skupiny ľudí v ktoromkoľvek regióne a jej následné oslovenie prostredníctvom cielených SMS správ. „Je to niečo, čo by som si nikdy netrúfol povedať, že bude konkurovať online nástrojom. Pomocou nej dokážete cieliť na polohu či trvalú adresu, kde sa osoba nachádza, jej demografické informácie, banku či spôsoby jej platby,“ opisuje Jakub službu Market Locator.

Autor: Erik Oravec

Ako sa menila reklama v kríze

 Doktorand na FMK a zároveň reklamný stratég v reklamnej agentúre Istropolitana Ogilvy Pavol Minár odprezentoval možno zatiaľ najdlhšiu prednášku v rámci TVaT. Kríza v reklame trvala viac ako dve a pol hodiny. Kvalita prednášky neklesala s pribúdajúcimi hodinami, práve naopak. Počas vyčerpávajúcej doby stratég Istropolitana Ogilvy vysvetlil dôvody prečo sa reklama menila v priebehu krízy, no ako sa radikálne zmenila po ekonomickej kríze.

 „Kríza vytvorila produktového spotrebiteľa. Je oveľa náročnejší na kvalitu produktu.“ Zdôvodňuje Minár zmenu postojov firiem k reklame. „Ľudia sa oveľa viac obracajú k pôvodu produktov. Preto aj na Slovensku vznikol trend „poctivý a slovenský výrobok“. Ľudia majú radi, ak vedia, ako vznikol a odkiaľ daný produkt pochádza.“ Z jeho prednášky vyplýva, že reklama sa zameriava hlavne na autenticitu, obracia sa na veci preverené časom. Reklamy sa z hlučného sveta okolo nás presunuli do tichého, upokojeného sveta.

Na základe názorných reklám firiem ukázal, ako sa menili nielen postoje spoločnosti voči produktu, ale aj voči spoločnosti. Na začiatku milénia IKEA komunikovala v štýle reklamy „vymeňte starú lampu, lebo nová je lepšia” a prešla až ku reklame bookbooku. V spote sa snažia vysvetliť, prečo obyčajná kniha je lepšia ako e-book. Jednoduchým spôsobom a vymenovaním jej parametrov. Samotná ukážka dokazuje to, ako krásne sa dá spojiť staré s novým.

Radikálna zmena bola najviac vidieť na reklamných kampaniach spoločnosti Axe. Do začiatku ekonomickej krízy komunikovala ako „mačovská“ značka, ktorá zobrazovala v hlavnej úlohe muža obkoleseného krásneho ženami. Po kríze by ste playboya v ich reklamách hľadali len veľmi ťažko. Vymenili ho za  norm–core muža, ktorý rozhoduje o dôležitých veciach, neloví a neupozorňuje na seba, no nezabúda ukázať lásku.

Svoje kampane zmenilo oveľa viac spoločností ako napríklad Mattel či dokonca aj slovenská Popradská káva. Oveľa viac sa orientujú na emóciu, storytelling. Ako to bolo ukázané na kampaniach Niké a UnderArmour, ktoré hovoria, aby sme využívali svoji vytrvalosť, odhodlanie a guráž, lebo niekedy je to to najviac, čo potrebujeme.

Prednáška Kríza v reklame dokázala, že aj reklamy sa presunuli do vyššieho reklamného levelu. Už to nie je len o tom, že my sme lepší a vy nie. Dokazuje, že aj reklama môže byť ľuďom príjemnejšia a milšia. Niekedy má kríza aj pozitívne účinky.

Autor: Kristína Doktorová

Moderátori spravodajstva RTVS nie sú iba postavičky čítajúce text

Moderátori hlavného spravodajstva RTVS Ľubomír Bajaník a Janette Štefánková priblížili študentom svoju prácu. Urobili tak počas prednášky v rámci Týždňa vedy a techniky.

Známe tváre RTVS prišli vysmiate a s dobrou náladou. Hneď na úvod Janette zažartovala o tom, či nám budú niečo vedieť povedať, aj keď nemajú pred sebou čítačku. Obaja mali dlhoročné skúsenosti z médií. Janette Štefánková pracovala v rozhlase, vyskúšala si aj komerčnú televíziu, na RTVS moderovala viacero programov. Ľubomír Bajaník pracoval ako redaktor zahraničného spravodajstva a tiež sa venoval viacerým projektom.

Obaja počas prednášky dokázali, že moderátor je naozaj dôležitou súčasťou spravodajského tímu. Janette tvrdí, že ak to moderátor pokazí, práca celého tímu môže vyjsť nazmar. Pracovný deň moderátorov večerného spravodajstva sa začína o 14-tej hodine, kedy majú poradu, na ktorej sa dozvedia predbežný scenár. Ten sa počas dňa ešte viackrát operatívne zmení.

Zahlásenia k jednotlivým príspevkom pripravia redaktori, moderátori si ich následne môžu upraviť podľa seba. Je potrebné, aby boli zrozumiteľné. Občas sa im stalo, že im redaktori pripravili ťažko pochopiteľné zahlásenia, ktoré by divák v rýchlosti správne nevnímal. Pre prípad výpadku čítačky, čo sa niekedy stane, majú pripravené pred sebou papiere, kde majú zahlásenia napísané. Divák môže vidieť, že si na nich niekedy niečo „odfajkujú“. Robia tak z dôvodu lepšej prehľadnosti, aby vedeli, čo už bolo a čo nasleduje.

Okrem zahlásení majú moderátori na starosti aj iné veci. Pripravujú si krátke, tzv. blokové správy, pri ktorých vychádzajú z agentúrneho obsahu. Náročné je výstižne sformulovať napríklad jednu stranu textu do 30 sekúnd. Vedú živé vstupy s redaktormi, ktorí sa nachádzajú na mieste nejakej udalosti. Práve vtedy sa niekedy naskytnú aj technické ťažkosti. Ich úlohou je pripraviť si aj upútavky do televíznych novín.

Moderátorov hlavných televíznych novín môžeme nazvať aj logom televízie, keďže si ich diváci RTVS automaticky s nimi spájajú. Preto je dôležitá aj úprava vzhľadu pred vysielaním. Janette hovorí, že hodinu strávia v maskérni a dodáva: „Vždy sa smejeme, že po práci si musíme dať dole omietku.“ Dôležité je aj ich vystupovanie na verejnosti. Ako tváre televízie by nemali verejne prezentovať napríklad svoj politický názor alebo propagovať nejaké výrobky. Ak by potom v televízii mali príspevok na danú tému, ľudia by nemuseli veriť, že sú objektívni. Spomínajú si na príklad, ktorý sa stal prednedávnom. Viacerí novinári sa zúčastnili PR akcie nového mobilného operátora. V posteli sa fotografovali s rôznymi sloganmi. Následne operátor zverejnil fotografie aj s logom, ktorý dorobil počítačovo. Dnes preto redaktori RTVS, ktorí sa nachádzali na fotke, nemôžu pripravovať príspevky o mobilných operátoroch.

Na prednáške prišla na rad aj téma stresu. Ľubomír Bajaník povedal: „Sústredenie mi pomáha prekonávať stres.“ Janette s ním súhlasí a dodáva, že ak sa na dlhšiu dobu uvoľnia, ľahšie sa práve vtedy pomýlia. Rôzne chyby si, samozrejme, hneď všimne veľa ľudí. Ľubo si myslí, že si táto práca vyžaduje ľudí s dobrou psychikou, aby ju brali dostatočne vážne a zároveň sa dokázali povzniesť nad rôzne situácie.

Na otázku, či by prijali miesto v komerčnej televízii, odpovedala Janette stručne a výstižne: „Podľa ponuky.“ Zároveň dodáva: „Som hrdá, že som súčasťou spravodajstva RTVS. Jeho kvalita stále stúpa.“

Autor: Diana Veizerová, Foto: Ivana Vyšná

Martin Fenčák, Rádio Expres

1. Rozhodujúci je talent a osobnosť – jedinečnosť uchádzača. Samozrejme zavážia skúsenosti a referencie. Veľmi dôležitý je aj tímový duch a nadšenie pre vec.
2. Praktické skúsenosti a pracovné výsledky, ktoré je potrebné získať už počas štúdia. Prezentácia doterajšej práce atraktívnou formou a vedieť pomenovať vlastné úspechy – projekty, na ktoré som pyšný. Presná predstava o tom, kde chcem pracovať a čo chcem robiť. Jasná odpoveď na otázku, v čom si myslím, že som lepší ako všetci ostatní, ktorí sa uchádzajú o toto konkrétne pracovné miesto. Mentálne nastavenie, že najprv musím ukázať, čo dokážem a až potom môžem mať finančné požiadavky. Neriešiť možnosť budúceho kariérneho rastu, ale sústrediť sa na aktuálny výkon.
3. Pracovať. Makať po večeroch a cez víkendy. Vybudovať si pozíciu vo firme už počas štúdia. Neriešiť peniaze, získať skúsenosti.

Nicole Slašťanová, Nový Čas

1. Zamestnancov vyberáme predovšetkým podľa definovania našich interných potrieb. Vždy hľadáme takých, s ktorými dlhodobo v našom tíme počítame. Keďže sa trh a charakter dnešných médií dynamicky mení, zameriavame sa na uchádzačov, ktorí spĺňajú súčasné potreby, ale vidíme v nich aj potenciál pre nové produkty a projekty, ktoré pripravujeme. Hľadáme predovšetkým žurnalistický talent, pod ktorým myslíme schopnosť rozoznávať dôležitosť tém, hľadanie pravých motívov a príčin, ich výstižné písomné aj ústne formulovanie, prehľad v spoločenskom, hospodárskom a kultúrnom živote, zameriavanie sa na cieľ a čo najlepší výsledok, vytrvalosť, učenie sa z chýb, tímovosť, zvládanie pracovnej záťaže, túžbu pracovať v dynamicky meniacom sa prostredí…to všetko v kombinácii s vnútorným presvedčením, že byť dobrým novinárom je to, čo chcem naozaj robiť –  to je ten základ, ktorý hľadáme.
2. U každého absolventa vítame, ak má za sebou prax, skúsenosť s firemným prostredím, nech už je to akákoľvek odpracovaná brigádnicka pozícia. Ako som už spomenula vyššie, dôležité je chcenie, ak vidíme, že daný absolvent vie, čo chce, všetci okolo sme mu ochotní pomôcť, aby sa čo najskôr zžil s našim pracovným rytmom. Čo chýba? U niektorých absolventov nám chýbajú technické zručnosti, práca s Excelom, komunikatívna znalosť aspoň jedného cudzieho jazyka a bezprostredná zvedavosť.
3. Prepájať štúdium a prax je najideálnejšia forma ako sa komplexne rozvíjať ďalej, hľadať sa, zisťovať, čo chcem a čo nechcem robiť, za akých podmienok, aké mám očakávania, aký typ nadriadeného a pracovného tímu mi sedí. Tiež som študovala vysokú školu a štúdium bolo niekedy nutné vypĺňanie času…ale stále trvám a odporúčam študentom učiť sa, poznávať, pýtať sa a hľadať odpovede v praxi, zúčastňovať sa diskusií, konferencií, hľadať podnety a inšpiráciu.

Petra Sládok, RTVS

1. RTVS má, tak ako každá firma, rozvojovú stratégiu, vyhľadáva celé portfólio spolupracovníkov – skúsených a zručných ľudí z mediálneho sektoru, mladé dravé ambiciózne talenty ako aj zodpovedných profesionálov v každej pracovnej oblasti. Ak nás niekto osloví, snažíme sa zhodnotiť možný prínos pre RTVS a samozrejme sme schopní prispôsobiť pozíciu kandidátovi. Vo všeobecnosti preferujeme kandidátov, ktorí sú tímoví hráči, majú pozitívne myslenie, sú tvoriví, iniciatívni a otvorení zmenám.
2. Vlastná iniciatíva učiť sa aj rozvíjať mimo študijného plánu. Možností získať prax v médiách je málo. Aj my v RTVS vieme poskytnúť stáž len obmedzenému počtu študentov. O to viac nás zaujmú vo výberovom procese študenti, ktorí pracujú na sebe aj mimo školy, sami si príležitosti na rozvoj vyhľadávajú a vytvárajú. Obohatení o takúto skúsenosť prídu k nám na pohovor so širším prehľadom a silnou pridanou hodnotu oproti ostatným protikandidátom – absolventom.
3. Nebojte sa akýchkoľvek pracovných výziev počas školy. Buďte otvorení aj pomocným, asistentským prácam, počas ktorých aspoň uvidíte ako nejaký proces prebieha. Využite online svet vo svoj prospech. Zakladajte vlastné stránky, blogujte, prezentujte svoju tvorbu na sociálnych sieťach. Niečo sa vám nepáči? Poukážte na to. Máte potrebu niečo zmeniť? Hľadajte riešenie a skúste to zmeniť. Realizujte sa, napr. aj ako dobrovoľníci. Spoznávajte zaujímavých a úspešných ľudí, počúvajte ich a učte sa od nich. Navštevujte coworkingové centrá, konferencie, workshopy, majte oči otvorené. Každá skúsenosť, ktorú teraz možno považujete za nedôležitú, sa vám neskôr vráti.

Cesta do Mlynskej doliny bola zdĺhavá. Spríjemnili sme si ju však spolu s našou spolužiačkou Annou Filipovou, ktorá v RTVS pracuje. Práve ona nám sprostredkovala tento skvelý deň. Zaskočené sme zostali hneď po vstúpení do priestorov televízie. Okrem toho, že nie sú najnovšie, sú ešte aj obrovské. Mali sme problém sa zorientovať nielen zo začiatku, ale blúdili sme aj pri odchode. Naviac, ak nedisponujete ani minimálnym orientačným zmyslom, stratíte sa úplne. Potom, ako sme vyšli výťahom na druhé poschodie, ocitli sme sa pred množstvom podobných dverí. Hanka nám ukázala tie do redakcie domáceho spravodajstva, kde ona sama pôsobí. Tam už čakal redaktor Matúš Jaco, ktorý nás celým dňom sprevádzal. V redakcii boli všetci usmiati, takže to bol pekný štart do ešte krajšieho dňa.

Ak si myslíte, že každý opýtaný sa na vás usmeje a povie, čo chcete počuť, mýlite sa.

Presne o 9:00 sa všetci redaktori aj s vedúcim vydania stretli na redakčnej rade. Tu si rozdelili svoje úlohy a každý dostal tému, ktorú mal spracovať do hlavného spravodajstva. Porada trvala asi dvadsať minút. Po nej sa už každý venoval svojej práci. Keďže do výroby reportáže zostávalo jeden a pol hodiny, Matúš nás povodil po zákutiach Slovenskej televízie. Navštívili sme strižne, kostymérňu aj vysielacie štúdio.

Výroba reportáže

Matúš Jaco je redaktorom už 6 rokov. Boli sme teda zvedaví, ako svoje skúsenosti zúžitkuje pri práci. Po porade si Matúš sadol za svoj stôl a vybavoval maily. Neustále mu vyzváňal služobný telefón, takže práca bola v plnom prúde. O 11:00 sme sa vybrali do terénu vyrábať reportáž. Matúš nás oboznámil s jej predmetom a vysvetlil, kam všade zájdeme, aby sme získali potrebné informácie. Spomínaná reportáž sa týkala cestovania cez veľkonočné sviatky. Matúš si ešte pred začiatkom výroby musí premyslieť, o čom by sa v reportáži malo hovoriť a tomu prispôsobí aj zábery. Naše prvé kroky teda viedli na Tupého ulicu v Bratislave, odkiaľ je krásny výhľad na koľajnice a vlaky. Aby sme však mohli niečo takéto zrealizovať, potrebovali sme kameramana. Pred odchodom z televízie sa Matúš zastavil u kameramanov a dohodol sa s Martinom Šimončičom. Na Tupého ulici natočil Martin pár prichádzajúcich vlakov. O pol hodinu sme už boli na železničnej stanici, kde sme taktiež natáčali vlaky i cestujúcich.Na to sme ale potrebovali povolenie od prednostu, ktoré Matúš stihol vybaviť v dostatočnom predstihu. K tomu sa pridali rozhovory s kompetentnými ľuďmi a hodinky hneď ukazovali 14:00. Poobednú hodinu cítili aj naše prázdne žalúdky. Pred nami však bola ešte práca v teréne. Tú nám nepokazilo ani občasné spŕchnutie. Po návštevách železníc sme sa rozhodli navštíviť aj autobusovú stanicu, kde kameraman urobil pár záberov na autobusy. A keďže Matúš chcel, aby sme si vyskúšali, ako sa pracuje pred kamerou s mikrofónom v ruke, dostali sme za úlohu urobiť anketu. A veru to nebolo jednoduché. Ak si myslíte, že každý opýtaný sa na vás usmeje a povie, čo chcete počuť, mýlite sa. Opak je pravdou. Hoci boli respondenti študenti, mali sme veľký problém natrafiť práve na tých, ktorí sa neboja kamery.

Finálne úpravy

Až po tejto skúsenosti sme sa konečne vrátili späť do Mlynskej doliny. Po veľmi rýchlom obede (kvôli časovej tiesni) sme si o 15:00 sadli na svoje miesta v redakcii. Zatiaľ čo my sme len tak po ťažkom obede lebedili na gauči, Matúš si prezeral materiál, ktorý sme natočili. Asi o 15:45 sme sa vybrali do strižne. Redaktori si strihajú reportáže väčšinou sami. Ak teda nepotrebujú nejakú pomoc. V strižni Matúš takisto načítal i príspevok. S hotovou reportážou sme sa vybrali za vedúcim vydania. Ten rozhoduje, či príspevok môže ísť von alebo ho dá redaktorovi ešte pozmeniť, respektíve prerobiť. V našom prípade bol Matúšov príspevok v poriadku. O 17:00 nastal čas, kedy Matúš Jaco mohol ísť s pokojným svedomím domov. On však ešte v práci pobudol, aby toho na ďalší deň nemal veľa. Sú totiž dni, ktoré sa v Mlynskej doline ani zďaleka nekončia o piatej popoludní.

Študentka FMK v RTVS

Anna Filipová, 1. Mgr

„Už tretí rok pracujem v spravodajstve RTVS ako pomocný redaktor. Dostala som sa tam, ako inak, po známosti – dnes to už takto chodí. Mojou úlohou je spracovávať krátke redakčné výstupy – strihať bloky (správy, ktoré číta moderátor zo štúdia a pod nimi idú ilustračné obrázky), nahrávať a strihať telefonáty a pokrývať ich obrázkami (správy, ktoré nám redaktor zatelefonuje z miesta činu) alebo hľadať redaktorom v archíve obrázky, ktoré použijú vo svojom príspevku. Najväčšou výhodou je práve to, že vidím, ako to v spravodajstve, a vôbec v médiách funguje. Takže sa o tom nie len učím, ale to aj robím. Mediálne známosti a strihacie zručnosti tiež nie sú na zahodenie. Školu popri tom stíham, hoci nemám individuálny študijný plán. Služby si naplánujem na dni a hodiny podľa toho, ako mi to vyhovuje.“

Autor článku: Anna Augustínová