Krátko po rozchode v mojom živote započal nový románik. Všetko vyzeralo idylicky. Večery plné dobrého sexu, túlenia a sladkých rečí. Rozhovory trvali do noci, humor aj blízkosť prichádzali prirodzene. V hlave mi svietila nádej, že z toho možno vyrastie niečo viac.

Tvrdý zlom prišiel vtedy, keď zaznelo, že „momentálne nehľadá vzťah“. V duchu vznikla otázka: „Čo potom doteraz spolu robíme?“  Premohol ma pocit hlúposti. Hovoriť o sklamaní mi prišlo príliš náročné, a tak prišla rýchla maska, že všetko je v pohode. Nahovárala som si, že mladý vek vraj znamená nulové záväzky a len bezstarostné užívanie. Bola som však úplne „delulu“ (verila som veciam, ktoré neboli pravdivé – pozn. red.).

„Povedal si, že „nie sme spolu“. A tak keď ma teraz bozkávaš, chytajú ma z toho nervy,“ spieva Chappell Roan, ktorá presne popisuje moju realitu. Vo vnútri ma to škrie, no strach z opustenia je silnejší. Keď nemôžem mať lásku v celku, chcem z nej aspoň zlomky.

Fenomén moderného randenia

Podobné „skorovzťahy“ rieši aj moja kamarátka a stovky žien, ktoré o tom otvorene hovoria online. Situationship je fenomén moderného randenia, kde časť z nás záväzky nechce, no túži po blízkosti. V škole nás učia o masovej spoločnosti a ja premýšľam, či jej znakom nie je aj to, že sa z lásky niekedy stáva spotrebný tovar. Situationship je potom ako tričko zo Sheinu – lacné, pekné, no po pár praniach sa rozpadá. 

„Skorovzťah“ podľa psychologičky môže fungovať, pokiaľ to tak obidve strany cítia rovnako. V opačnom prípade zamilovanosť nestačí. Potrebujeme prejsť sebareflexiou, zistiť, čo skutočne hľadáme a dokázať hovoriť o svojich emóciách. A tu som ja zlyhala. Mlčanie sa zdalo bezpečnejšie, než riskovať stratu aj toho mála, čo mám.

Nakoniec došlo k nepríjemnému rozhovoru – s ním, no predovšetkým sama so sebou. Ak nedokážeme byť úprimní k sebe, možno sa nachádzame v toxickom situationshipe aj vo vlastnom vnútri. Prišli aj známe slzy so smútkom, ale aj zvláštnym pocitom slobody.

Bol to teda koniec?

Moja hrdosť by vám rada tvrdila, že áno. No po niekoľkých týždňoch mi na mobile pípla spočiatku celkom nevinná správa od bývalého „skoropriateľa“ a ja som neodolala. Do starých koľají som sa vrátila kvôli nude aj túžbe po známej blízkosti.

„Prečo si stále vyberám toho nesprávneho?“ kladiem si otázku. Moja ďalšia kamarátka hovorí, že sa stále sabotujem, no nerozumie prečo. Možno za to môže tichý hlas v hlave, ktorý šepká, že toto mi stačí a viac si nezaslúžim. Viem, že to nie je pravda, no ten hlások tam stále je. 

Postupom času mi náš „skorovzťah“ prišiel čoraz viac povrchný. Niekedy som mala pocit, že mi píše už len vtedy, keď má chuť na sex. Na inak strávene spoločné chvíle už akosi neostal čas. Nakoniec prišlo rozhodnutie, že pre nás oboch bude lepšie prestať sa stretávať. (Chvalabohu!)

Zostala som sama, ale už neplačem. Namiesto toho sa učím, ako si určovať vlastné hranice, hovoriť ľuďom nie a že „čiastočná láska“ nestačí. A možno práve v tejto samote konečne nachádzam úplnú lásku – k sebe samej. 

„Mám 24 rokov a ešte som nemal priateľku ani pohlavný styk,“ začína svoje rozprávanie Peter (meno respondenta sme na jeho želanie zmenili – pozn.red.), ktorý prežíva nedobrovoľný celibát. Nie je typ človeka, ktorý by sedel doma a nikdy sa nepokúsil nadviazať kontakt s opačným pohlavím. „Chodím do práce, mám hobby, občas vybehnem niekde na výlet alebo s kamošmi do mesta. Svojho času som chodil aj do fitka, kam sa plánujem čoskoro znova vrátiť,“ hovorí.

S aktívnym záujmom dievčat o jeho osobu sa však nikdy nestretol. Iniciatívu preto už od útleho veku vždy vykonával on, no bez úspechu. Na strednej škole bol vzhľadom pre štúdium technického odboru v čisto chlapčenskom kolektíve. V tomto období svet zasiahla pandémia, čo mu značne obmedzilo sieť kontaktov. Po strednej škole začal opäť spoznávať ženy.

„V posledných piatich rokoch sa vždy aspoň raz za rok spoznal s nejakým dievčaťom, s ktorým som v aktívnejšom kontakte a niekam to smeruje,“ objasnil. Napriek nadobudnutým kontaktom to však nikdy neviedlo k vzťahu alebo sexuálnemu styku. „Niekedy druhá osoba stratila záujem, inokedy sme narazili na rozpory v našich vlastnostiach, ktoré by k vzťahu aj tak neviedli,“ doplnil.

Incel nerovná sa mizogýn

Peter priznáva, že sa občas zamýšľa nad tým, aké by to bolo byť vo vzťahu. Aj keď ho to niekedy trápi, tieto pocity považuje za bežné u ľudí, pre ktorých táto téma nie je tabu. Mizogýniu, ktorá sa medzi zradikalizovanými mužmi v nedobrovoľnom celibáte vyskytuje, však rázne odmieta a odsudzuje ju.

„Necítim sa menejcenný. Viem, že mi niečo chýba, ale nehovorím, že ženy sú zlé alebo že by som im nebodaj nadával. Rovnako nemám voči sebe žiadne výčitky,“ vysvetlil. Zároveň dodal, že za jeho doteraz neúspešným romantickým životom môže byť šťastie, ktoré mu podľa jeho slov nejde naproti.

Peter patrí do Generácie Z, do ktorej spadajú ľudia narodení medzi rokmi 1997 a 2012. Podľa prieskumu českého Národného ústavu duševného zdravia sexuálny styk nemalo 55 % mužov vo veku od 18 do 25 rokov. Petrov príbeh tak nie je akousi chybou v systéme, pretože ide o v súčasnosti pomerne bežný jav.

Frustrácia spôsobujúca nenávisť

Ľudia žijúci v nedobrovoľnom celibáte sa prezývajú „incelovia“ (pojem vznikol z anglického pojmu involuntary celibate, teda nedobrovoľne v celibáte – pozn. red.). Ide o stav, keď človek chce byť sexuálne aktívny, no nemá príležitosť. Psychology Today uvádza, že takmer 28 % mladých mužov, prevažne z Generácie Z, zažíva tento stav.

Nedobrovoľný celibát vedie k frustrácii, osamelosti a zníženému sebavedomiu. Ľudia trpiaci nedostatkom sexuálnych a emocionálnych kontaktov často pociťujú, že nie sú dosť „atraktívni“ alebo „žiadaní“.

Únikom pre nich môže byť sledovanie pornografie, ktorá poskytuje rýchly a dostupný prísun dopamínu, známeho aj ako hormónu šťastia. Následná frustrácia sa tak dočasne odbúra, no ide len o stimul bez emocionálneho spojenia – mozog pri tom nevyplavuje oxytocín, teda „hormón lásky“.

Dávalo a stále mi dáva zmysel, že sex nie je len fyzická záležitosť, ale vyžaduje si aj záväzok.

Mozog sa preto stáva citlivejší na intenzívne vizuálne stimuly, no slabšie reaguje na prirodzené sexuálne podnety, čiže sexuálneho partnera. Tento jav, ktorý odborníci nazývajú dopamínová dysregulácia, vedie k postupnému poklesu libida, zníženej sexuálnej motivácii a u mužov problémom s erekciou. Tento cyklus vie byť ťažko prerušiteľný.

Ak si aj takto postihnutí ľudia neskôr nájdu partnera alebo partnerku, stimuly, ktoré zažívali pri pornografii sa celkom neodstránia. Muži tak môžu dospieť do štádia, kedy si osvoja mizogýnne názory. Ich výsledkom je nenávisť voči ženám, pričom ich vinia z neprimeraných nárokov na mužov. Takéto správanie, ktoré vo viacerých prípadoch prerástlo až do trestných činov, len ďalej umocňuje celý problém. Nedobrovoľný celibát tak má celospoločenský presah.

Prečo potrebujeme intimitu?

Sexuálny styk nemožno chápať len ako biologickú potrebu. Pre mnohých ľudí ide pri sexe najmä o túžbu po emocionálnom zážitku a zblížení sa s partnerom. Pri takýchto chvíľach sa v mozgu uvoľňuje oxytocín. Jeho pravidelný prísun poskytuje človeku pocit istoty, uspokojenia a blízkosti. Zároveň znižuje vplyv „stresového hormónu“ kortizolu.

Ľudia s častejším prísunom oxytocínu majú pokojnejšie a vyrovnanejšie emócie. Tiež lepšie zvládajú konflikty a stresujúce situácie. Ak však pri sexe nedochádza k emocionálnej naplnenosti, telo produkuje primárne dopamín. Ten síce prináša krátkodobé potešenie, no jeho dlhodobý nadbytok môže viesť k frustrácii.

Problematický je aj častý prísun dopamínu. Ak vzniká počas emocionálne naplneného sexu, jeho hladina je primeraná a prospešná. V prípade, že je jeho vyplavovanie stimulované umelo, napríklad pri sledovaní pornografie, alebo bez emocionálneho zážitku, môže mať negatívny vplyv na psychiku a pocit spokojnosti jednotlivca.

Radšej počkám do svadby

Opakom Petra je 23-ročná Lenka, ktorá bola dlhé roky v dobrovoľnom celibáte. Zmenilo sa to až po jej svadbe. Prvotný motív držať celibát vychádzal z jej vierovyznania. Nikdy to však nebrala ako tradíciu alebo príkaz, pričom postupom času dospela k názoru, že pokiaľ nemá manžela – životného partnera – bude sa držať celibátu.

„Dávalo a stále mi dáva zmysel, že sex nie je len fyzická záležitosť, ale vyžaduje si aj záväzok,“ objasnila. Napriek tomu počas vzťahu so súčasným manželom narazili viackrát na situácie, keď sa k sexu schyľovali. „Boli momenty, kedy bolo ťažké držať sa toho, keďže sme sa fyzicky priťahovali,“ opisuje náročnejšie chvíle pred svadbou.

Medzi hlavné dôvody dobrovoľného celibátu patria ekonomické a politické faktory.

Pred vstupom do manželstva zvažovala spoločne s partnerom viaceré aspekty, ktoré by spečatili ich vzťah. Zároveň vnímala aj potrebu sexuálnej príťažlivosti, hoci len sekundárne. „Pre mňa bola najdôležitejšia zdieľaná viera a hodnoty s ňou spojené. Bola tam aj fyzická príťažlivosť, ktorá vplýva na sexuálne spolužitie, ale nie je to len o tom,“ tvrdí.

Ešte pred tým, než sa dala dokopy so svojím manželom, prišla do kontaktu s inými chlapcami, ktorí mali o ňu záujem. Nikdy to však neviedlo k vzťahu. Boli za tým rôzne dôvody. Jedným z nich však bolo, že nechcela ísť do vzťahu len preto, aby mala status „zadanej ženy“. „Nedávalo mi to zmysel,“ uzatvára.

Ženy majú vo všeobecnosti menší problém nájsť si sexuálneho partnera. Potvrdzuje to aj už spomínaný prieskum českého Národného ústavu duševného zdravia. Podľa jeho dát viac ako 30 % žien vo vekovej kategórii 18-25 rokov nemalo sexuálny pomer. V porovnaní s mužmi, na ktorých sme poukázali vyššie, ženy sú úspešnejšie o 25 percent.

Na dobrovoľný celibát nevplýva len viera

V kontexte nevykonávania sexuálnej aktivity teda rozlišujeme dva druhy celibátu: dobrovoľný a nedobrovoľný. Ako ukázal príklad Lenky, dobrovoľný celibát môže súvisieť s náboženskou otázkou alebo ísť o životné presvedčenie. Takýto ľudia sa slangovo prezývajú „volceli“ (pojem je skratkou anglického termínu voluntary celibate – pozn. red.)

Štúdia Datingadvice.com, ktorá vznikla v Spojených štátoch amerických v spolupráci s Kinsey Institute, uvádza, že Generácia Z má menej pohlavného styku než predchádzajúce generácie. Zároveň konštatuje, že v celibáte – či už dobrovoľnom alebo nedobrovoľnom – žije 37 % ľudí z tejto generácie. Prečo je to tak?

Medzi hlavné dôvody dobrovoľného celibátu patria ekonomické a politické faktory, ktoré uviedlo až 33 % mladých „vocelov“. Ovplyvňuje ich najmä rastúca inflácia, zvyšujúce sa ceny a nízka dostupnosť bývania. Tieto aspekty súvisia aj s tým, že viac ako polovica ľudí vo veku od 18 do 24 rokov žije s rodičmi. Pri ľuďoch vo veku 25–29 rokov ide o 21 %.

Nejde však o nový trend. Podobné hodnoty zaznamenali v USA aj v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Mnohí mladí totiž ešte študuj, kvôli čomu nemajú prácu na plný úväzok, a teda ani plnohodnotný plat. Minoritne sa uvádza aj polarizovaná spoločnoť. Ženy vo väčšej miere uvádzali ako dôvod dobrovoľného celibátu tému interrupcií, respektíve zákony sťažujúce prístup k nej.

V rozhovore sa dočítate:

• Čo všetko sexuálna výchova obsahuje
• Ktoré témy najčastejšie zaujímajú študentov na workshopoch
• Či platí, že rozhovory o sexe podnecujú deti k jeho vyhľadávaniu  
• Pre koho je kniha „Rozumne zmyselne“ určená
• Aké kroky je potrebné spraviť, aby nebola sexuálna výchova tabu
• Prečo by rodičia nemali deťom zakazovať vzdelávať sa v oblasti sexuálnej výchovy

Mnohí vás poznajú ako človeka, ktorí otvorene hovorí o sexe, telesnosti a vzťahoch. Kedy ste sa rozhodli, že sa chcete venovať tejto téme?

Pravdepodobne v tretom ročníku na vysokej škole. Bol to čas kedy som zistil, že v iných krajinách chodia študenti medicíny vzdelávať žiakov z iných škôl sexuálnu výchovu. V západných krajinách je to pomerne bežné, no u nás nebolo. Práve vďaka tomu som zistil, že by sme s týmto vzdelávaním mali začať aj my na Slovensku.

Čo vlastne je sexuálna výchova? Čo všetko tento pojem zahŕňa?

Sexuálna výchova nie je len o sexe. Sex z angličtiny prekladáme aj ako pohlavie. Sexuálna výchova tak v prvom rade vznikla ako výchova proti šíreniu sexuálne prenosných infekcií. Postupne sa obohatila o viacero prvkov. Obsahuje aj témy ohľadom násilia a jeho prevencie, vzdelávania o inakosti, informuje o antikoncepcii, vzťahoch a tak ďalej. V úplných základoch ale vypovedá o tele, a to nie len aby ľudia poznali iba svoje, ale aj iné typy tiel.

Na Slovensku sa ale tento pojem stal istým „strašiakom“. Prečo myslíte, že tomu tak je?

Asi preto, lebo sa to nazýva sexuálna výchova. Ľudia, ktorí proti nej bojujú, nemajú vždy prehľad o tom, čo všetko sexuálna výchova zahŕňa a aké môžu byť jej pozitíva.

Aké boli vaše prvé workshopy? Stretávali ste sa aj s predsudkami zo strany rodičov či priamo od škôl, kde ste chceli workshopy realizovať?

Samozrejme. Mnohé školy nám na ponuku urobiť workshop ani neodpísali a čo sa týka rodičov, tí dostávali ohľadom týchto workshopov informovaný súhlas. Boli aj prípady, v ktorých rodičia nesúhlasili, aby sa ich dieťa takého workshopu zúčastnilo. Väčšina ale s nimi súhlasila, keďže sme im v listinách presne vysvetľovali, aké témy sa budú preberať a ako môže sexuálna výchova pomôcť ich deťom.

Do akej miery do toho môžu zasahovať rodičia?

S odstupom času si myslím, že informačné listiny pre rodičov bol celkom dobrý prístup. Na druhú stranu by to, čo sa preberá v škole by malo byť objektívne. Nemyslím si, že je úplne fér, aby rodičia rozhodovali o tom, či ich deti dostanú vekovo primerané informácie.

Sexuálna výchova sa môže začať už v úplnom detstve, akurát sa nerozpráva o sexe.

Práve preto si ale myslím, že je dôležité s tými rodičmi komunikovať a pracovať. To sme sa snažili dokázať aj s tou listinou. V konečnom dôsledku by ale rodičia nemali mať rozhodovacie právo. Od určitého veku, si dieťa nemôžu „nárokovať“ ako ľudskú bytosť. Deti majú právo na vzdelanie.

Kedy by sa s dieťaťom malo začať rozprávať o sexe a intimite?

Sexuálna výchova sa môže začať už v úplnom detstve, akurát sa nerozpráva o sexe. Rozpráva sa napríklad o tom, že dieťa by nemalo ukazovať niektoré častí tela na verejnosti. Toto je svojím spôsobom tiež sexuálna výchova pre malé dieťa, len to tak nenazveme. V takomto zmysle sa s tými deťmi dá vekovo primerane začať pracovať už odmala a veci sexuality sa pridávajú neskôr.

Ktoré témy najčastejšie zaujímajú žiakov na workshopoch?

Téma antikoncepcie je pre nich vždy aktuálna. Zaujíma ich napríklad, aké sú jej možnosti a či sa s ňou dá mať potešujúci sex. Samozrejme, že sa dá. Rovnako je pre nich zaujímavá aj téma queerness (LGBTI+ identita – pozn. red.) a v neposlednom rade aj problematika násilia.

Nie vždy si ale uvedomovali, aké hlboké témy tu dokážeme rozoberať. Záujem o ne prišiel väčšinou až neskôr, keď sa začalo ísť do hĺbky. Predtým si napríklad neuvedomovali, aké rozšírené môže byť násilie a že aj oni môžu byť v partnerskom vzťahu jeho obeťami, alebo aké sú tie tzv. „red flags“ (varovné signály – pozn. red.), na ktoré si majú dávať pozor.

Prečo je vlastne dôležité rozprávať o témach, ako je sex či prevencia? Obzvlášť v dnešnej dobe, kedy sa všetko dá dohľadať na internete.

Myslím si, že určitá vzdelávacia norma by v sexuálnej výchove mala byť. Internet neposkytuje všetko. Z veľkej miery záleží aj na tom, kde sa preklikneme a aké informácie si vyhľadávame sami. Sexuálna výchova by mala informácie adresovať objektívne a postaviť sa k nim s ohľadom na rôznorodosť ľudí.

„Sexuálna výchova, ako ju odporúča WHO, nie je nič iné, len navádzanie na to, ako si užívať sexualitu“. To tvrdila zosnulá poslankyňa Anna Záborská v rozhovore pre Refresher z roku 2021. Je to podľa vás pravda?

Nie, nie je to pravda. Sexuálna výchova hovorí, že je dôležité mať sex, ak ho človek chce, no zároveň ho mať nemusí, pokiaľ nechce. Ak sa napríklad niekto rozhodne pre sex až v manželstve, je úplne v poriadku, ak zostane verný svojim hodnotám. Aj toto sexuálna výchova zahŕňa – možnosť voľby. A ak je pre teba dôležitý príjemný sex, tak ho môžeš mať príjemne. Určite však nehovorí, že každý má mať sex s hocikým.

Čiže asi neplatí, že keď budeme s deťmi rozprávať o sexe, tak budú toho sexu chcieť viac.

Nie, neplatí to a máme na to aj výskumy. Keď sa totiž so sexuálnou výchovou v minulom storočí, v Amerike začínalo, tak sa k tomu jednotlivé krajiny postavili rôzne. Keď bolo úsilie zastaviť epidémiu AIDS, republikánske krajiny priniesli vzdelávanie na báze náboženstva a upriamili svoju pozornosť na to, aby mladí nemali sex. Viac otvorené krajiny naopak priniesli komplexnú vzťahovú a sexuálnu výchovu. No a hádajte, v ktorých krajinách tínedžeri mali potom menej sexu.

Súhlas je ako šálka čaju. Ani čaj nenútite nikoho piť a nenalievate mu ho do krku.

Bolo to v tých otvorenejších krajinách, kde tínedžeri rozumeli tomu, že sex môže byť príjemný, ale je lepšie ho mať bezpečnejšie, a dá sa prechádzať aj sexuálne prenosným infekciám aj neželenému tehotenstvu. Neskôr sa v týchto krajinách znížil počet tínedžerských tehotenstiev a klesol podiel prenosu sexuálne prenosných infekcií. A práve v tých krajinách, ktoré sexom „strašili“, tieto čísla rástli.

Často hovoríte aj o súhlase a rešpekte. Ako by ste vysvetlili pojem súhlas alebo konsent niekomu, kto ho stále vníma iba ako formalitu?

Ja si pri vysvetľovaní dopomáham videom, ktoré hovorí o tom, že súhlas je ako šálka čaju. Ani čaj nenútite nikoho piť a nenalievate mu ho do krku. Samozrejme, súhlas môže mať rôzne formy a sex dokáže dokonca aj zlepšiť. Väčšinou sa snažím vysvetľovať to tak, že to nemusí byť nič formálne. Je to proste jednoduché „páčilo by sa ti toto?“, a „viac by sa mi páčilo toto“.

V dobe keď ste boli tínedžerom vás zastihla aj rakovina semenníkov. Ako sa podľa vás dá o tejto téme hovoriť s mladými ľuďmi tak, aby pre nich téma sexuálneho zdravia a prevencie nebola trápna?

Ja som napríklad na workshopoch nikdy nehovoril, že ma toto ochorenie postihlo. Skôr som vzdelával v zmysle „ak máš semenníky, tak si ich raz za miesiac prehmataj“. Ak tam je niečo podozrivé, je dobré ísť k lekárovi. Na tom nie je žiadna hanba. A tvoje budúce ja sa ti možno poďakuje, že to bolo zastihnuté skôr.

Počas tohto roka vám vyšla kniha s názvom Rozumne zmyselne, kde ste pozberali vaše poznatky z workshopov. Je kniha vhodná aj pre vysokoškolákov?

Myslím si, že áno. Ak si vysokoškoláci tú knihu kupujú, je to možno preto, že ide o veci, ktoré im predtým neboli dopriate. Napriek tomu, že moja kniha úplne nenahradí sexuálnu výchovu, lebo je to kontinuálne vzdelávanie, ktoré sa má začať od určitého veku, vie určite predať cenné informácie aj starším. Takže si ju môžu samozrejme čítať nielen vysokoškoláci, ale aj dospelí.

Čo vás k tvorbe vašej knihy inšpirovalo?

Najviac ma inšpirovala letná stáž v treťom ročníku, ktorá sa konala v Portugalsku. Až tam som zistil, ako dokáže byť sexuálna výchova obšírna a akým spôsobom dokáže formovať myslenie ľudí. A to nie iba tých mladých.

Plánujete ďalšie pokračovanie?

Čo sa týka ďalších kníh, uvidíme. Každá jedna kapitola z knihy by dokázala existovať ako samostatná kniha. No kto vie? Možno budem písať beletriu, možno sa vrátim k populárno-náučnému žánru. Sám neviem povedať.

Je niečo, v čom majú aj dospelí v oblasti sexuálnej výchovy stále medzery?

Určite áno. V dospelej populácii veľmi chýba napríklad pochopenie queer identity. To je tiež dôsledok toho, že sexuálna výchova a pochopenie queerness tu nikdy neboli. Absentuje pochopenie rozdielu medzi sexuálnou orientáciou a rodovou identitou, ako aj povedomie o tom, že inakosť je okej.

Aký máte pohľad na budúcnosť sexuálnej výchovy a zodpovednému pristupovaniu k tejto téme? Vidíte už teraz pokroky oproti tomu, ako keď ste s workshopmi začínali?

Toto je vec, ktorú nedokážem globálne zhodnotiť. No myslím si, že sa toho toľko nezmenilo, nakoľko na Slovensku nemáme žiadne vzdelávacie štandardy sexuálnej výchovy. No ak sú nejakí učitelia alebo učiteľky, ktorí to chcú vyučovať tak, ako sa to vyučovať má, tak im veľmi tlieskam a podporujem ich. A možno aj im by mohla moja kniha pomôcť, ak chcú študentov nasmerovať a spoločne sa o týchto témach rozprávať.

V rozhovore pre Denník N ste spomínali, že čím viac ste pri písaní knihy sledovali slovenskú realitu, tým depresívnejšie to pre vás bolo. Aké systematické kroky by podľa vás malo Slovensko zaviesť, aby sa sexuálna výchova prestala vnímať ako tabu?

Určite je potrebné vytvoriť jasné vzdelávacie štandardy, zaviesť ich do škôl a zároveň dôsledne komunikovať verejnosti, že takéto vzdelávanie vzniká. Zároveň by bolo dobré ľudí informovať o bežných mýtoch týkajúcich sa sexuálnej výchovy a oboznámiť ich s tým, čo môže priniesť a ako bude realizovaná.

Richard Ančic

Je všeobecný lekár, ktorý sa počas svojho štúdia na vysokej škole venoval tvorbe workshopov o sexuálnej výchove. Workshopy prednášal najmä pre študentov stredných škôl, no aj pre širokú verejnosť. V septembri mu vyšla kniha s názvom Rozumne zmyselne, o tele, sexe a vzťahoch. Jeho kniha je pomôckou pre učiteľov a rodičov, ktorí sa so svojimi deťmi chcú rozprávať o témach sexuality.

Randenie podľa portálu BBC už nevyzerá ako zo starých filmov, keď návšteva kina alebo zdieľanie mliečneho koktejlu znamenali „zoficiálnenie” páru. Nová doba ho zmenila na sériu postupných, no niekedy komplikovaných krokov či mét.

Výskum ukázal, že generácia Z výrazne redefinovala postoj k randeniu. K láske a sexu pristupuje veľmi pragmaticky, nepreferuje nadväzovanie oddaných romantických vzťahov tak, ako to bývalo zvykom.

Neznamená to však, že mladí vôbec nemajú záujem o romantiku a intimitu, skôr nachádzajú nové spôsoby, ako uspokojiť svoje túžby a potreby v súlade s vlastným životom. Tento posun viedol ku vzniku konceptu „situationship-u“ – pojmu, ktorý definuje sivú zónu medzi priateľstvom a vzťahom.

Najlepšie je sa príliš neviazať, aby ste neobetovali život niekomu inému.

Mladí randia „zľahka”

Elizabeth Armstrongová je profesorka sociológie na univerzite v Michigane a vo svojom výskume sa venuje situationshipom a sexualite. „Situationship pokrýva potrebu intimity, sexu a spoločnosti, no nie nutne v dlhodobom horizonte,” hovorí vedkyňa.

Ľuďom záleží na tom, aby mali ich vzťahy nálepku, preto sa v tomto roku situationship stal jedným z veľmi vyhľadávaných pojmov na Googli. „O situationshipy je medzinárodný záujem naprieč všetkými rasami, rodmi a sexuálnymi orientáciami,” dodáva Armstrongová.

Situationship je neformálny zväzok zvyčajne dvoch ľudí, ktorý zahŕňa emocionálne aj fyzické spojenie, no nefunguje ako klasický vzťah, kde sú si partneri exkluzívni. V niektorých prípadoch je situationship časovo ohraničený. Môže ísť napríklad o vzťah dvoch končiacich študentov, ktorí sa pravdepodobne budú sťahovať za prácou a nemá pre nich význam pokračovať v záväznom vzťahu.

Armstrongová tvrdí, že situationshipy sú populárne vďaka nabúravaniu klasickej predstavy o vzťahu, ktorý obsahuje miľníky typu spolužitie, zasnúbenie a svadba. Koncept situationshipu konfrontuje presvedčenie, že ostávať s človekom, s ktorým to nikam nevedie, je strata času.

Lisa Wadeová, docentka sociológie z americkej Tulane University v rozhovoroch so 150 vysokoškolskými študentmi spozorovala, že generácia Z sa zdráha priznať, že chce aby vzťah napredoval a nechce navzájom zdieľať svoje pocity.

Seba dávame na prvé miesto

Mladí ľudia dnes nekladú taký dôraz na hľadanie partnera, ako tomu bolo v minulosti. Keďže čelia klimatickej kríze, rastúcej inflácii a politickej a sociálnej neistote, viac im záleží na profesionálnej a finančnej stabilite. „Podľa mladých ľudí vzťahy odvádzajú pozornosť od ich kariérnych cieľov a možností rozvoja. Najlepšie je príliš sa neviazať, aby ste neobetovali svoju životnú dráhu niekomu inému,“ hovorí Wadeová.

Mladí na sociálnych sieťach zvyknú tento pojem zdieľať. Na TikToku majú videá s hashtagom situationship viac ako 839 miliónov zhliadnutí. Celkovo tento termín v popkultúre rezonuje. Objavil sa napríklad v reality šou Love Island UK či v rôznych piesňach.

Nový vzťahový normál?

Príkladom pre koncept situationshipu je 26-ročná Amanda Huhmanová. Pracuje ako zdravotnícka konzultantka na diaľku, často cestuje a z času na čas sa zvykne sťahovať do nových miest. Podľa jej slov znamená situationship viac slobody a autonómie. „Dnešná kultúra randenia je veľmi chaotická a mätúca. Generácia Z žije úponáhľaným životným štýlom a myslím si, že sa mu prispôsobilo aj samotné zoznamovanie sa,” hovorí Huhmanová o dnešnom randení.

Amanda strávila viac ako rok v situationshipe. Keď o tejto skúsenosti zverejnila video na TikToku, získala takmer 8 miliónov videní a desaťtisíce komentárov, v ktorých sa s týmto novým vzťahovým fenoménom stotožnili mnohí ľudia.

Je čoraz bežnejšie si sivú zónu vyberať, ako sa jej vyhýbať.

Pre generáciu Z môžu byť situationshipy v konečnom dôsledku tou najlepšou voľbou v prípade, ak chce preskúmať svoju romantickú a sexuálnu identitu bez toho, aby ostatné záväzky ustúpili do úzadia. Je čoraz bežnejšie si túto sivú zónu cielene vyberať, než sa jej vyhýbať.

S týmto fenoménom však podľa Wadeovej prichádza aj neistota a risk. Teoreticky môžu fungovať na radikálnej otvorenosti, keď si dvaja jasne vymedzia podmienky stretávania sa. V praxi však môže byť ťažké zosúladiť priority dvoch ľudí a ak obaja nie sú na rovnakej vlne v tom, čo od vzťahu očakávajú, môže to skončiť zle.

Keď ide o Amandu Huhmanovú, je veľmi spokojná so „sivou” strednou cestou. „Je to moja voľba, tak som sa rozhodla a som šťastná. Mne to funguje,“ hovorí a dodáva: „Pokiaľ sú ľudia stotožnení a vyhovuje im to tak, potom sa netreba zaberať spoločenskými očakávaniami.”

Môže sa nám javiť, že s nástupom internetu sa mladým ľuďom nechce púšťať do randenia. Reč je najmä o Generácii Z, ktorá sa nazýva aj i-Generácia. Kedy presne sa začala formovať, nie je jednoznačné. Vo väčšine prípadoch sa však uvádza, že ide o ľudí, ktorí sa narodili v rokoch 1997 až 2012.

Britský onlinový portál Telegraph uvádza, že podľa knihy, ktorej autorkou je Jean Twenge, profesorka psychológie na Univerzite v San Diegu, u Generácie Z klesá záujem o randenie i vzťahy. Podľa jej slov mladí ľudia randia v súčasnosti menej ako ich predchodcovia  ̶  mileniáli. New York Times uverejnil v roku 2019 článok, ktorý uvádza, že naopak práve mileniáli randia menej ako predošlé generácie. S ústupom randenia súvisí aj fakt, že majú menej sexu. V roku 2017 vznikla štúdia, ktorá potvrdzuje, že sú dvakrát menej sexuálne aktívni.

Nezáväzný sex môže rýchlo stratiť svoj význam

Kritici tvrdia, že digitálna saturácia urobila z amerických mileniálov ľudí, ktorí sú viac sociálne izolovaní a kvôli tomu majú aj menej sexuálneho kontaktu. Ak aj majú sex, zväčša ho vnímajú len ako nezáväzný a jednorázový, poprípade majú priateľov alebo priateľky s „výhodami“. Do klasického randenia sa však nehrnú.

Na otázku, či ľudia v súčasnosti považujú jednorázový sex za rande, odpovedala psychologička Gabriela Ruttmarová: „Momentálne nemám k dispozícií výskumy, ktoré by sa zaoberali tým, ako dnes ľudia rande definujú.“  Z jej psychologickej praxe však usudzuje, že rozdiel medzi obidvoma aktivitami ľudia stále vnímajú. Rovnako dodáva, že sex, ktorý je oboma stranami vnímaný ako nezáväzný, stráca veľmi rýchlo svoj význam. Gabriela Ruttmarová zastáva názor, že takýto sexuálny styk neuspokojuje ľudskú potrebu osobného zdieľania vlastného života s niekým, kto nám je blízky.

Podľa amerických výskumov je zrejmé, že mladí ľudia sa vyhýbajú fyzickému spoznávaniu viac, ako generácia ich rodičov v 80. rokoch minulého storočia. Psychologička tvrdí, že dnešní mladí ľudia oplývajú mnohými možnosťami a teda sa aj ich priority menia. „Zoznamovanie s možnými partnermi medzi ne nepatrí do takej miery, ako tomu bolo v minulosti,“ uvádza.

Novodobé ženy sú odvážnejšie a ich správanie vo vzťahoch je istým spôsobom emancipované.

Podľa slov pani Ruttmarovej, nástup internetu zmenil mnoho vecí. Tvrdí, že možnosť nadväzovať  kontakty z bezpečia vlastnej izby poskytuje nové možnosti, avšak online zoznamovanie umožňuje priestor na skresľovanie skutočnosti. „Na online zoznamkách nepoznávame človeka takého, aký je, ale máme možnosť vidieť len to, ako sa on sám prezentuje,“ upozorňuje Gabriela Ruttmarová.

Randenie bývalo v minulosti iskrivou formou interakcie

Súčasná hektická doba nehrá randeniu do kariet. Mnoho mladých ľudí pokladá zoznamovanie s ľuďmi za stratu času. Existuje mnoho možností, ktorých činnosťou môžeme stráviť celé dni a chodenie na rande nevyzerá byť ich súčasťou. Gabriela Ruttmarová vysvetľuje, prečo to tak je: „Veľa vecí v ľudskom správaní má podobu istého ekonomického vyhodnotenia situácie, a teda či cena, ktorú musíme vynaložiť, nám stojí za možný zisk. Tu zohráva úlohu aj to, aký význam prikladáme tomuto zisku.“

Tiež dodáva, že randenie bolo u mladých ľudí kedysi zábavou a iskrivou formou interakcie. Išlo o spôsob spoznávania nových ľudí, pri ktorých sa nám mohol naskytnúť číry pocit s motýľmi v bruchu. Psychologička tvrdí, že tieto skúsenosti majú stále nenahraditeľnú úlohu i v dnešných časoch. „Je však možné, že v terajšej dobe majú mladí iné priority,“ dodáva.

To, či sa klasické randenie sprevádzané dlhými prechádzkami, letmými dotykmi a rozhovormi o vážnych i malicherných témach vráti medzi obľúbené aktivity ľudí, nevieme s istotou povedať. Základná potreba človeka, ako sociálnej bytosti, sa s technológiami nemení. Formovať sa podľa psychologičky Gabriely Ruttmarovej môžu spôsoby, akými tieto potreby budeme uspokojovať. „Nedá sa predpokladať, že sa vrátime do minulosti. Je dobré využívať vymoženosti, ktoré máme,“ uzatvára.

Mnohí Slováci tvrdia, že na skutočnom rande ešte neboli

Aká je skutočnosť u Slovákov? Redakcia Atteliéru vytvorila anketu, v ktorej sme sa pýtali na súčasnú situáciu s randením. Zaujímalo nás, či ľudia chodievajú na rande a ak nie, aké sú ich dôvody. Do ankety sa zapojilo 400 respondentov a najvyššie percento odpovedí sme zaznamenali od ľudí, ktorí mali od 20 do 25 rokov. Cieľom bolo zistiť, či je skutočne pravda, že sa randenie v našich končinách nenosí. Až 55 % opýtaných tvrdí, že v prípade, že sú momentálne slobodní, chodievajú na rande. 34,75 % ľudí odpovedalo, že na rande nechodí a 10,25 % respondentov odpovedalo, že nevie.

Najviac frekventovaným dôvodom, prečo ľudia nechodia na rande, bola odpoveď, že ich nikto doteraz nepozval. Opakovali sa aj odpovede, že sú hanbliví, nepovažujú sa za dostatočne pekných na to, aby ich niekto na rande pozval, nemajú dostatok času, ale aj také, že chodenie s niekým von ako na kávu či večeru, nepovažujú za rande. Mnoho ľudí tiež odpovedalo, že nikdy na skutočnom rande ani nebolo.

Až 60,24 % mužov súhlasí s tvrdením, že by mal muž pozvať ženu na rande ako prvý.  Zároveň 76,20 % žien čaká, kým sa ich muži opýtajú, či s nimi pôjdu na rande. Naopak, 16,57 % opýtaných nemá problém zavolať muža von a viac ako 7 % odpovedalo, že nevie. Na tento fakt reaguje aj psychologička Gabriela Ruttmarová: „Novodobé ženy sú odvážnejšie a ich správanie vo vzťahoch je istým spôsobom emancipované.“

Slováci najčastejšie nadväzujú nové kontakty prostredníctvom známych. Dôkazom toho je 65,5 % opýtaných, ktorí odpovedali, že najčastejšie sa zoznamujú cez spoločných priateľov. Len 12 % prezradilo, že na spoznávanie nových ľudí využíva online zoznamky.