Projekt sa venuje téme sexuálneho obťažovania na pracovisku a snaží sa na problém reagovať z viacerých strán. Súčasťou iniciatívy bol prieskum mapujúci najnaliehavejšie výzvy v oblasti sexuálneho obťažovania v pracovnom prostredí na Slovensku, pričom organizácia zverejnila aj výpovede respondentiek a respondentov. V rámci projektu vznikol aj webinár, na ktorom odborníci a odborníčky diskutovali o sexuálnom obťažovaní na pracovisku a možnostiach, ako vytvárať bezpečnejšie pracovné prostredie.

Projekt zároveň priniesol bezplatný online kurz pre zamestnanectvo, zamestnávateľov aj verejnosť, zameraný na rozpoznávanie, prevenciu a efektívne riešenie obťažovania na pracovisku. Súčasťou iniciatívy je aj bezplatný nástroj na sebahodnotenie firemnej kultúry, ktorý firmám pomáha identifikovať oblasti na zlepšenie a podporovať bezpečnejšie pracovné prostredie. So Simonou Šimovičovou sme sa rozprávali aj o tom, čo môže spraviť každý z nás pre vytvorenie bezpečnejších pracovných podmienok.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo projekt SOS – Speak Out Safely obsahuje,
• prečo sa do projektu stále zapája málo mužov, hoci sa téma sexuálneho obťažovania týka každého, i keď výrazne častejšie sa s ním stretávajú ženy,
• aké kroky môžu firmy podniknúť, aby predišli sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku,
• prečo sa sexuálne obťažovanie vyskytuje v niektorých odvetviach častejšie než v iných.

Občianske združenie (OZ) Ženský algoritmus sa snaží odomknúť potenciál žien v IT a manažmente. Prečo ste sa rozhodli spojiť podporu žien v kariére v týchto sektoroch s témou sexuálneho obťažovania na pracovisku?

Pôsobíme ako most medzi ženami a firmami. Vzdelávame prevažne ženy v manažmente a v technologickom segmente, no komunikujeme aj s firmami – edukujeme ich a diskutujeme o ich firemnej kultúre. Ženy, ktoré školíme a prechádzajú napríklad do IT sektora, nám často hovoria, že zažívajú veci, ktoré nevedia pomenovať a nevedia, ako na ne reagovať. Zároveň si uvedomujeme, že aj firmy chcú bezpečné pracoviská. To bol ten impulz, kvôli ktorému sme sa zamerali na tento projekt a túto tému.

Téme bezpečných pracovísk sme sa venovali už v minulosti. Na projekte Speak Out Safely spolupracujeme s nórskou organizáciou KUN, teda Centrom pre rovnosť a diverzitu. V minulosti sme mali spoločný projekt zameraný na inkluzívne pracoviská. Vnímali sme, že je potrebné otvoriť túto tému, ktorá je na Slovensku napriek alarmujúcim štatistikám stále tabu – každá druhá žena na Slovensku zažila sexuálne obťažovanie.

Prečo ide u nás na Slovensku o prehliadanú tému, hoci je stále veľmi aktuálna?

Téma je na Slovensku prehliadaná možno práve kvôli tomu, že nám chýba  vzdelávanie v tejto oblasti. V mnohých situáciach si neuvedomujeme, že už ide o sexuálne obťažovanie. Máme ho často spojené práve s fyzickými prejavmi, zatiaľ čo môže mať mnoho podôb od toho fyzického cez verbálne – dvojzmyselné poznámky, „vtipy“, komentovanie vzhľadu a podobne – až po neverbálne, teda gestá, pohľady, fyzické, ale zároveň aj digitálne. 

Naše hranice sú mnohokrát posunuté, a to vedie k tomu, že spochybňujeme samých seba a pýtame sa, či to, čo sme zažili, je sexuálne obťažovanie. Preto sa o tejto téme vo veľkej miere nehovorí. Súvisí to aj s nastavením spoločnosti, najmä s témami rodovej rovnosti a ďalšími príbuznými oblasťami.

Spomenuli ste posunutie hraníc. Ako to myslíte?

Vysvetlím to na príklade Nórska, s ktorým na projekte spolupracujeme. Patrí medzi lídrov v oblasti rodovej rovnosti a aj preto sa tam na tieto témy pozerá inak. Majú tieto politiky dlhodobo zakotvené v spoločnosti a inak sa tam pozerajú aj na rodové stereotypy. Keď sme porovnávali pomer respondentov a respondentiek – u nás odpovedalo len 10 % mužov. V Nórsku to bola približne štvrtina.

U nás je to stále spojené aj so stereotypmi o mužoch, že majú byť silní, neplakať, zvládať všetko. S tým sa chlapci stretávajú od detstva, čo môže viesť k tomu, že si nechcú priznať vlastnú skúsenosť alebo ju potláčajú. Sexuálne obťažovanie sa pritom netýka len žien, ale aj mužov. Nezáleží na rode, ide o skúsenosť, ktorá môže zasiahnuť kohokoľvek. S tým súvisí aj to, ako pristupujeme k hraniciam. U nás sa často reakcie zľahčujú – „si príliš citlivá“, „bol to len vtip“, „nepreháňaj“. Z prieskumu však vieme, že ženy niekedy pozitívne prekvapila reakcia firiem, keď sa ozvali. Zároveň sa objavovali aj skúsenosti, kde bola ich výpoveď spochybnená alebo zosmiešnená. Tomu hovoríme sekundárna viktimizácia – keď sa skúsenosť človeka spochybňuje a musí ju prežívať nanovo.

Ak cítim, že mi niečo nie je príjemné, mám právo sa ohradiť.

Aké ženy sa do projektu hlásia?

Účastníci sú naozaj rôznorodí, no často ide o ľudí na manažérskych pozíciách a z personálnych oddelení. Práve oni dokážu meniť firemnú kultúru a nastavenie pracoviska. Na druhej strane máme aj ženy a mužov, ktorí sa o túto tému zaujímajú. Zmena nemusí prichádzať iba zhora. Môže prísť aj zdola – od ľudí, ktorých sa táto téma priamo dotýka a ktorí si chcú nastaviť funkčné a bezpečné pracovné prostredie. Práve takto sa to dá výrazne posúvať dopredu.

Čo sa účastníci kurzu naučia?

Tento kurz je naozaj komplexný. Často sa táto téma vzdeláva len vo forme jedného workshopu alebo dlhších prednášok. My sme však priniesli komplexný kurz zameraný na prevenciu sexuálneho obťažovania. Začíname tým, že si vysvetľujeme, ako sa sexuálne obťažovanie prejavuje. Ako som hovorila, má rôzne formy a rôzne prejavy. Zároveň hovoríme o tom, ktoré profesie a odvetvia sú naň náchylnejšie, kde k nemu dochádza častejšie – napríklad práca v noci alebo v hotelierstve a podobne. Rovnako ide aj o prostredia s výraznou rodovou nevyváženosťou.

Súčasťou kurzu je aj téma tzv. šedých zón, teda situácií, ktoré sa nám nezdajú v poriadku, ale zároveň si nie sme istí, či už ide o prekročenie hranice. Učíme, ako ich rozpoznať. Venujeme sa nielen ľuďom, ktorí majú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, ale aj firmám. Hovoríme im, ako si nastaviť funkčné procesy, ako pristupovať k reportingu a ako týmto situáciám predchádzať. Hlavným cieľom je predchádzať sexuálnemu obťažovaniu. Obsah je nastavený tak, aby si v ňom našli relevantné informácie zamestnanci aj vedúce pozície či zamestnávatelia, ktorí ovplyvňujú nastavenie firemných politík.

Ako rozlíšiť, kedy ide o obťažovanie a kedy len o nevinný komentár?

Hranica je naozaj subjektívna. Často sa stretávame s tým, že ľudia nevedia určiť, kde ju majú. Tú si však musíme vedieť určiť sami. V týchto situáciách ide najmä o to, čo cítime. Je dôležité dôverovať vlastným emóciám. Ak cítim, že niečo mi je nepríjemné, mám právo sa ohradiť a nastaviť si svoje medze. Zároveň, ak existujú medzi ľuďmi blízke vzťahy, kde si dovolia vtipy a je to pre obe strany v poriadku, je to tiež akceptovateľné. Musí to však byť v poriadku pre všetkých zúčastnených.

Preto je dôležité ku každému prípadu pristupovať individuálne a vnímať, ako sa daný človek cíti. V kurze sa preto snažíme účastníkom pomôcť rozpoznať tieto situácie, dôverovať tomu, čo cítia, a zároveň ich vybaviť tým, ako môžu v danej situácii reagovať.

Okrajovo sme spomenuli aj mužov. Ako často sa zapájajú do programu?

Máme skúsenosť, že do programu sa zapájajú aj muži, hoci ich podiel je štatisticky výrazne nižší. V našich aktivitách sa však cielene snažíme vytvárať priestor aj pre nich. Viaceré skúsenosti žien sú totiž neprenosné a práve otvorený rozhovor umožňuje mužom pozrieť sa na tieto témy z iného uhla pohľadu. Keď sú súčasťou rozhovoru ženy i muži, prirodzene sa mení jeho dynamika. 

Aké konkrétne výsledky priniesol váš program?

Program, ktorý sme realizovali, priniesol tri výstupy. Prvým bol prieskum, ktorý sme robili ešte pred tvorbou obsahu kurzu. Prieskum medzi zamestnanectvom nám priniesol práve tie nuansy a otvorené odpovede, vďaka ktorým sme vedeli lepšie navnímať jednotlivé skúsenosti. Tie sa v kvantitatívnych dátach ukazujú len veľmi obmedzene. Pomohol nám aj pri ďalšej komunikácii smerom k verejnosti. Do prieskumu sa zapojilo takmer 120 ľudí, z toho 90 % žien a 10 % mužov. Pýtali sme sa na skúsenosti so sexuálnym obťažovaním. Zistili sme, že 50 % žien sa s ním stretlo, no len štvrtina ho nahlásila. V 40 % prípadov išlo o závislý pracovný vzťah, čo prináša obavy o kariéru, financie či vzťahy na pracovisku.

Najčastejším dôvodom nenahlásenia bol strach z toho, že proces nebude anonymný alebo že to ovplyvní ich ďalšie fungovanie vo firme. Preto je kľúčové nastaviť vo firmách jasné a bezpečné postupy a posilniť dôveru v celý proces. Zároveň sme zistili, že niektoré prípady viedli až k odchodu zo zamestnania, čo je zásadná strata aj pre firmy. Na druhej strane, väčšina ľudí by vzdelávanie v tejto téme uvítala. Aj to je pre nás impulz pokračovať ďalej – cieľom je najmä prevencia.

Utkvela vám v pamäti nejaká spätná väzba od niekoho z účastíkov?

Jedna vedúca tímu sa snažila podobné situácie riešiť tak, že zamestnancov tlačila k tomu, aby ich nahlasovali, pretože im chcela pomôcť. Po absolvovaní kurzu pochopila, že to nemôže robiť, pretože každý zážitok je individuálny a každý ho prežíva iným spôsobom. Teraz sa snaží ponúkať podporu a pomoc, ale rešpektuje ich rozhodnutia. Pre nás bolo dôležité vidieť, že dobre mienený tlak nemusí pomôcť, a že citlivý prístup je pri týchto problémoch kľúčový.

Nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti.

Po absolvovaní vzdelávania vo firmách máte už aj spätnú väzbu od účastníkov. Čo vám firmy po skončení kurzov najčastejšie komunikujú alebo aké reakcie od nich dostávate? 

Tešíme sa zo spätnej väzby a z toho, čo vnímame aj od firiem. Veľmi oceňujú najmä praktickú rovinu vzdelávania – konkrétne prípady, ako riešiť reportovanie a celý proces nahlasovania. Pozitívne reagovali aj na prípadové štúdie, kde boli reálne situácie a detailne popísané možnosti riešenia. Pomohlo im to lepšie si predstaviť jednotlivé scenáre a premýšľať, ako by ich vedeli nabudúce riešiť efektívnejšie.

S firmami zároveň dlhodobo spolupracujeme a snažíme sa zdieľať aj príklady dobrej praxe. V rámci blogu Women Friendly Companies spolupracujeme s firmami, ktoré sa snažia budovať bezpečné pracoviská s dôrazom na rodovú rovnosť a vedome pracujú s firemnou kultúrou. Aj napriek tomu, že na Slovensku stále pretrvávajú rodové stereotypy, vidíme aj pozitívne príklady firiem, od ktorých sa dá inšpirovať. Práve tie sa snažíme zviditeľňovať.

Aké stereotypy o ženách a mužoch najviac brzdia otvorenú diskusiu o obťažovaní a rodovej rovnosti?

Často ide o zľahčovanie sexuálneho obťažovania. Mnohé poznámky sa označia ako „len vtip“, nevhodný komentár na vzhľad ženy sa zase zmení na „kompliment“. Práve to výrazne komplikuje situáciu. Často si ani samotný človek neuvedomí, že ide o sexuálne obťažovanie, preto je dôležité o tom hovoriť. Ak vzdelávanie prenikne do firiem, môže sa stať, že sa ľudia v týchto situáciách zastavia a uvedomia si dopad svojich slov. Kompliment sa dá vyjadriť aj inak – ocenením práce, prezentácie, výkonu či výsledkov, nie vzhľadu.

Dá sa zmeniť toxická firemná kultúra, keď sa obťažovanie dlhodobo toleruje alebo bagatelizuje?

Verím, že pracovnú kultúru sa zmeniť dá, ale vyžaduje si to pozornosť a aj schopnosť neprehliadať situácie, keď sa dejú. Veľmi pomáha, keď sa dokážeme ozvať – aj v drobných situáciách, napríklad keď poviem, že mi niečo neprišlo v poriadku alebo vtipné. Týmto dávame najavo, že takúto kultúru na pracovisku nechceme. Začína sa to jednotlivcom, ktorý sa ozve, ale práve to vytvára priestor, aby sa pridali aj ďalší. Naopak, ticho často znamená, že sa takému správaniu necháva priestor pokračovať.

Ako komunikovať, keď jedna strana nechce o tejto téme hovoriť?

Dôležité je navnímať situáciu a poukázať na konkrétne príklady. Podobne to funguje aj vo vzdelávaní o rodovej rovnosti, pri ktorom sa často stáva, že ľudia si tému „zaškatuľkujú“. Preto je nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti a nastavením hraníc, napríklad vetou: „Toto sa mi nepáčilo, prosím, už to neopakuj.“

Takýto spôsob komunikácie pomáha otvárať citlivé témy postupne a menej konfrontačne. Dôležité je presunúť pozornosť na vlastné prežívanie. Takto môže druhá strana scitlivieť a lepšie pochopiť problematickú situáciu.

Simona Šimovičová

Pôsobí ako senior projektová manažérka v občianskom združení Ženský algoritmus, predtým zastávala pozíciu junior projektovej manažérky v 2BCognitus. V rámci Ženského algoritmu pracovala na projektoch Speak Out Safely a Back in Business. Aktuálne sa venuje primárne témam rodovej rovnosti. Má vyštudovanú Technickú univerzitu v Košiciach.

V rozhovore sa dočítate:

• Čo všetko sexuálna výchova obsahuje
• Ktoré témy najčastejšie zaujímajú študentov na workshopoch
• Či platí, že rozhovory o sexe podnecujú deti k jeho vyhľadávaniu  
• Pre koho je kniha „Rozumne zmyselne“ určená
• Aké kroky je potrebné spraviť, aby nebola sexuálna výchova tabu
• Prečo by rodičia nemali deťom zakazovať vzdelávať sa v oblasti sexuálnej výchovy

Mnohí vás poznajú ako človeka, ktorí otvorene hovorí o sexe, telesnosti a vzťahoch. Kedy ste sa rozhodli, že sa chcete venovať tejto téme?

Pravdepodobne v tretom ročníku na vysokej škole. Bol to čas kedy som zistil, že v iných krajinách chodia študenti medicíny vzdelávať žiakov z iných škôl sexuálnu výchovu. V západných krajinách je to pomerne bežné, no u nás nebolo. Práve vďaka tomu som zistil, že by sme s týmto vzdelávaním mali začať aj my na Slovensku.

Čo vlastne je sexuálna výchova? Čo všetko tento pojem zahŕňa?

Sexuálna výchova nie je len o sexe. Sex z angličtiny prekladáme aj ako pohlavie. Sexuálna výchova tak v prvom rade vznikla ako výchova proti šíreniu sexuálne prenosných infekcií. Postupne sa obohatila o viacero prvkov. Obsahuje aj témy ohľadom násilia a jeho prevencie, vzdelávania o inakosti, informuje o antikoncepcii, vzťahoch a tak ďalej. V úplných základoch ale vypovedá o tele, a to nie len aby ľudia poznali iba svoje, ale aj iné typy tiel.

Na Slovensku sa ale tento pojem stal istým „strašiakom“. Prečo myslíte, že tomu tak je?

Asi preto, lebo sa to nazýva sexuálna výchova. Ľudia, ktorí proti nej bojujú, nemajú vždy prehľad o tom, čo všetko sexuálna výchova zahŕňa a aké môžu byť jej pozitíva.

Aké boli vaše prvé workshopy? Stretávali ste sa aj s predsudkami zo strany rodičov či priamo od škôl, kde ste chceli workshopy realizovať?

Samozrejme. Mnohé školy nám na ponuku urobiť workshop ani neodpísali a čo sa týka rodičov, tí dostávali ohľadom týchto workshopov informovaný súhlas. Boli aj prípady, v ktorých rodičia nesúhlasili, aby sa ich dieťa takého workshopu zúčastnilo. Väčšina ale s nimi súhlasila, keďže sme im v listinách presne vysvetľovali, aké témy sa budú preberať a ako môže sexuálna výchova pomôcť ich deťom.

Do akej miery do toho môžu zasahovať rodičia?

S odstupom času si myslím, že informačné listiny pre rodičov bol celkom dobrý prístup. Na druhú stranu by to, čo sa preberá v škole by malo byť objektívne. Nemyslím si, že je úplne fér, aby rodičia rozhodovali o tom, či ich deti dostanú vekovo primerané informácie.

Sexuálna výchova sa môže začať už v úplnom detstve, akurát sa nerozpráva o sexe.

Práve preto si ale myslím, že je dôležité s tými rodičmi komunikovať a pracovať. To sme sa snažili dokázať aj s tou listinou. V konečnom dôsledku by ale rodičia nemali mať rozhodovacie právo. Od určitého veku, si dieťa nemôžu „nárokovať“ ako ľudskú bytosť. Deti majú právo na vzdelanie.

Kedy by sa s dieťaťom malo začať rozprávať o sexe a intimite?

Sexuálna výchova sa môže začať už v úplnom detstve, akurát sa nerozpráva o sexe. Rozpráva sa napríklad o tom, že dieťa by nemalo ukazovať niektoré častí tela na verejnosti. Toto je svojím spôsobom tiež sexuálna výchova pre malé dieťa, len to tak nenazveme. V takomto zmysle sa s tými deťmi dá vekovo primerane začať pracovať už odmala a veci sexuality sa pridávajú neskôr.

Ktoré témy najčastejšie zaujímajú žiakov na workshopoch?

Téma antikoncepcie je pre nich vždy aktuálna. Zaujíma ich napríklad, aké sú jej možnosti a či sa s ňou dá mať potešujúci sex. Samozrejme, že sa dá. Rovnako je pre nich zaujímavá aj téma queerness (LGBTI+ identita – pozn. red.) a v neposlednom rade aj problematika násilia.

Nie vždy si ale uvedomovali, aké hlboké témy tu dokážeme rozoberať. Záujem o ne prišiel väčšinou až neskôr, keď sa začalo ísť do hĺbky. Predtým si napríklad neuvedomovali, aké rozšírené môže byť násilie a že aj oni môžu byť v partnerskom vzťahu jeho obeťami, alebo aké sú tie tzv. „red flags“ (varovné signály – pozn. red.), na ktoré si majú dávať pozor.

Prečo je vlastne dôležité rozprávať o témach, ako je sex či prevencia? Obzvlášť v dnešnej dobe, kedy sa všetko dá dohľadať na internete.

Myslím si, že určitá vzdelávacia norma by v sexuálnej výchove mala byť. Internet neposkytuje všetko. Z veľkej miery záleží aj na tom, kde sa preklikneme a aké informácie si vyhľadávame sami. Sexuálna výchova by mala informácie adresovať objektívne a postaviť sa k nim s ohľadom na rôznorodosť ľudí.

„Sexuálna výchova, ako ju odporúča WHO, nie je nič iné, len navádzanie na to, ako si užívať sexualitu“. To tvrdila zosnulá poslankyňa Anna Záborská v rozhovore pre Refresher z roku 2021. Je to podľa vás pravda?

Nie, nie je to pravda. Sexuálna výchova hovorí, že je dôležité mať sex, ak ho človek chce, no zároveň ho mať nemusí, pokiaľ nechce. Ak sa napríklad niekto rozhodne pre sex až v manželstve, je úplne v poriadku, ak zostane verný svojim hodnotám. Aj toto sexuálna výchova zahŕňa – možnosť voľby. A ak je pre teba dôležitý príjemný sex, tak ho môžeš mať príjemne. Určite však nehovorí, že každý má mať sex s hocikým.

Čiže asi neplatí, že keď budeme s deťmi rozprávať o sexe, tak budú toho sexu chcieť viac.

Nie, neplatí to a máme na to aj výskumy. Keď sa totiž so sexuálnou výchovou v minulom storočí, v Amerike začínalo, tak sa k tomu jednotlivé krajiny postavili rôzne. Keď bolo úsilie zastaviť epidémiu AIDS, republikánske krajiny priniesli vzdelávanie na báze náboženstva a upriamili svoju pozornosť na to, aby mladí nemali sex. Viac otvorené krajiny naopak priniesli komplexnú vzťahovú a sexuálnu výchovu. No a hádajte, v ktorých krajinách tínedžeri mali potom menej sexu.

Súhlas je ako šálka čaju. Ani čaj nenútite nikoho piť a nenalievate mu ho do krku.

Bolo to v tých otvorenejších krajinách, kde tínedžeri rozumeli tomu, že sex môže byť príjemný, ale je lepšie ho mať bezpečnejšie, a dá sa prechádzať aj sexuálne prenosným infekciám aj neželenému tehotenstvu. Neskôr sa v týchto krajinách znížil počet tínedžerských tehotenstiev a klesol podiel prenosu sexuálne prenosných infekcií. A práve v tých krajinách, ktoré sexom „strašili“, tieto čísla rástli.

Často hovoríte aj o súhlase a rešpekte. Ako by ste vysvetlili pojem súhlas alebo konsent niekomu, kto ho stále vníma iba ako formalitu?

Ja si pri vysvetľovaní dopomáham videom, ktoré hovorí o tom, že súhlas je ako šálka čaju. Ani čaj nenútite nikoho piť a nenalievate mu ho do krku. Samozrejme, súhlas môže mať rôzne formy a sex dokáže dokonca aj zlepšiť. Väčšinou sa snažím vysvetľovať to tak, že to nemusí byť nič formálne. Je to proste jednoduché „páčilo by sa ti toto?“, a „viac by sa mi páčilo toto“.

V dobe keď ste boli tínedžerom vás zastihla aj rakovina semenníkov. Ako sa podľa vás dá o tejto téme hovoriť s mladými ľuďmi tak, aby pre nich téma sexuálneho zdravia a prevencie nebola trápna?

Ja som napríklad na workshopoch nikdy nehovoril, že ma toto ochorenie postihlo. Skôr som vzdelával v zmysle „ak máš semenníky, tak si ich raz za miesiac prehmataj“. Ak tam je niečo podozrivé, je dobré ísť k lekárovi. Na tom nie je žiadna hanba. A tvoje budúce ja sa ti možno poďakuje, že to bolo zastihnuté skôr.

Počas tohto roka vám vyšla kniha s názvom Rozumne zmyselne, kde ste pozberali vaše poznatky z workshopov. Je kniha vhodná aj pre vysokoškolákov?

Myslím si, že áno. Ak si vysokoškoláci tú knihu kupujú, je to možno preto, že ide o veci, ktoré im predtým neboli dopriate. Napriek tomu, že moja kniha úplne nenahradí sexuálnu výchovu, lebo je to kontinuálne vzdelávanie, ktoré sa má začať od určitého veku, vie určite predať cenné informácie aj starším. Takže si ju môžu samozrejme čítať nielen vysokoškoláci, ale aj dospelí.

Čo vás k tvorbe vašej knihy inšpirovalo?

Najviac ma inšpirovala letná stáž v treťom ročníku, ktorá sa konala v Portugalsku. Až tam som zistil, ako dokáže byť sexuálna výchova obšírna a akým spôsobom dokáže formovať myslenie ľudí. A to nie iba tých mladých.

Plánujete ďalšie pokračovanie?

Čo sa týka ďalších kníh, uvidíme. Každá jedna kapitola z knihy by dokázala existovať ako samostatná kniha. No kto vie? Možno budem písať beletriu, možno sa vrátim k populárno-náučnému žánru. Sám neviem povedať.

Je niečo, v čom majú aj dospelí v oblasti sexuálnej výchovy stále medzery?

Určite áno. V dospelej populácii veľmi chýba napríklad pochopenie queer identity. To je tiež dôsledok toho, že sexuálna výchova a pochopenie queerness tu nikdy neboli. Absentuje pochopenie rozdielu medzi sexuálnou orientáciou a rodovou identitou, ako aj povedomie o tom, že inakosť je okej.

Aký máte pohľad na budúcnosť sexuálnej výchovy a zodpovednému pristupovaniu k tejto téme? Vidíte už teraz pokroky oproti tomu, ako keď ste s workshopmi začínali?

Toto je vec, ktorú nedokážem globálne zhodnotiť. No myslím si, že sa toho toľko nezmenilo, nakoľko na Slovensku nemáme žiadne vzdelávacie štandardy sexuálnej výchovy. No ak sú nejakí učitelia alebo učiteľky, ktorí to chcú vyučovať tak, ako sa to vyučovať má, tak im veľmi tlieskam a podporujem ich. A možno aj im by mohla moja kniha pomôcť, ak chcú študentov nasmerovať a spoločne sa o týchto témach rozprávať.

V rozhovore pre Denník N ste spomínali, že čím viac ste pri písaní knihy sledovali slovenskú realitu, tým depresívnejšie to pre vás bolo. Aké systematické kroky by podľa vás malo Slovensko zaviesť, aby sa sexuálna výchova prestala vnímať ako tabu?

Určite je potrebné vytvoriť jasné vzdelávacie štandardy, zaviesť ich do škôl a zároveň dôsledne komunikovať verejnosti, že takéto vzdelávanie vzniká. Zároveň by bolo dobré ľudí informovať o bežných mýtoch týkajúcich sa sexuálnej výchovy a oboznámiť ich s tým, čo môže priniesť a ako bude realizovaná.

Richard Ančic

Je všeobecný lekár, ktorý sa počas svojho štúdia na vysokej škole venoval tvorbe workshopov o sexuálnej výchove. Workshopy prednášal najmä pre študentov stredných škôl, no aj pre širokú verejnosť. V septembri mu vyšla kniha s názvom Rozumne zmyselne, o tele, sexe a vzťahoch. Jeho kniha je pomôckou pre učiteľov a rodičov, ktorí sa so svojimi deťmi chcú rozprávať o témach sexuality.

Pýtali sme sa:

• Odkiaľ ste sa prvýkrát dozvedeli o sexuálnej výchove?
• Ako by ste opísali svoju prvú skúsenosť so sexuálnou výchovou?
• Zažili ste pri tejto téme trápny alebo vtipný moment, na ktorý spomínate?

Martin, FSV, 1. ročník Bc.

O sexuálnej výchove som sa prvýkrát učil na základnej škole. Hovorilo sa o nej aj celkom otvorene, hlavne na etike. Bolo to síce dosť strohé, ale na ten vek, v akom sme to rozoberali, to úplne stačilo. Žiadny trápny ani vtipný moment si už nepamätám.

Miriam, FMK, 1. ročník Mgr.

Prvýkrát som sa o sexuálnej výchove dozvedela na základnej škole, keď k nám prišla externá psychologička a sexuologička. Nebolo to ale dostatočné. Potom sme sa o tom rozprávali medzi sebou, no väčšinu informácií som si zisťovala sama. V škole o tejto téme veľmi nechceli hovoriť a s mamou by som sa aj porozprávala, len som sa hanbila. Žiadne vtipné ani trápne momenty som nezažila, ale myslím si, že sexuálna výchova by mala byť väčšou súčasťou vzdelávania.

Júlia, FSV, 2. ročník Bc.

O sexuálnej výchove som sa prvýkrát dozvedela v škole, asi v ôsmom ročníku na biológii. Mali sme aj iný predmet, kde sa o tom písalo viac, ale už si presne nespomínam ktorý. Od rodičov som toho veľa nepočula, skôr od brata, s ktorým sme sa o tom vedeli aj zasmiať. Najvtipnejšie momenty boli práve s ním alebo s kamarátmi, keď sme si hovorili veci, ktoré sme niekde počuli.

Nina, FMK, 2. ročník Bc.

Úprimne, so sexuálnou výchovou som sa veľmi nestretla. V škole sme mali len niečo málo o menštruácii a tým to skončilo. Doma sa o tom veľmi nerozprávame, ale raz som dostala malú knižku, ktorá to trochu vysvetľovala. Trápny moment nastal, keď sa rodičia snažili začať so mnou o tom hovoriť, aby som si dávala pozor a podobne. Podľa mňa by sa o sexuálnej výchove malo hovoriť oveľa viac, pretože je stále trochu tabuizovaná.

Silvia, FF, 3. ročník Bc.

O sexuálnej výchove som sa prvýkrát učila na základnej škole, asi v ôsmom ročníku, keď k nám prišli externisti. Vysvetlili nám základy, ale nebolo to dostatočné. Keď som bola staršia, rozprávala som sa o tom aj s rodičmi, hoci len okrajovo. Na žiadny trápny ani vtipný moment si nespomínam. Myslím si, že by sa o sexuálnej výchove malo hovoriť viac. Pre tínedžerov je dôležité, aby boli informovaní a vedeli sa zodpovedne rozhodovať.

Martina, FMK, 1. ročník Bc.

O sexuálnej výchove som sa viac dozvedela až na strednej škole, keď k nám prišli Michaela a Denis, ktorí o nej hovoria aj na sociálnych sieťach (na profile Sexuálna výchova, pozn. red.). Bolo to super, odpovedali na naše otázky a hovorili o témach, ktoré nás naozaj zaujímali. S rodičmi sa o tom veľmi nerozprávam, len občas s mamou a to okrajovo. Myslím si, že sexuálna výchova by mala byť súčasťou výučby – možno na základnej je to ešte skoro, ale na strednej alebo vysokej škole určite áno. Žiadny trápny ani vtipný moment som nemala.

Hedviga, IM, 3. ročník Bc.

Prvú sexuálnu výchovu sme mali na základnej škole, asi v ôsmom ročníku. Išlo o tri prednášky, kde nám o téme niečo povedali. Vtedy nám veľa informácií uniklo, lebo sme boli ešte malí a nebrali sme to vážne. Podľa mňa je dobré začať s touto témou už na základnej, ale na strednej by sa na to malo nadviazať. Doma o sexe s rodičmi hovoríme, máme otvorený vzťah, aj keď na začiatku to bolo trochu trápne. Teraz to už nevnímam ako niečo kontroverzné, ale ako tému, o ktorej je dôležité hovoriť, lebo nevedomosť môže byť problém.

Angelina, FSV, 2. ročník Bc.

O sexuálnej výchove som sa začala zaujímať sama. Poznala som základné informácie a postupne som sa o tom vzdelávala vlastným spôsobom. V škole sme túto tému preberali v deviatom ročníku, učiteľka nám povedala dosť, ale väčšinu som si aj tak zisťovala sama. Trápny ani vtipný moment som nezažila. Myslím si, že o sexuálnej výchove by sa malo hovoriť častejšie a otvorenejšie, aby boli mladí ľudia lepšie informovaní.

Michal, IM, 3. ročník Bc.

O sexuálnej výchove som prvýkrát počul na základnej škole, asi v ôsmom alebo deviatom ročníku. Prišiel k nám externý sexuológ alebo psychológ, ale viedli to skôr formálne, len aby si mohli odfajknúť, že to splnili. Chýbali tam informácie, ktoré by bolo dobré vedieť, preto som si veľa vecí dohľadal sám. Doma sa o tom veľmi nehovorí, pretože moji rodičia sú viac kresťansky založení a je to u nás trochu tabu. Myslím si, že školy by mali sexuálnu výchovu rozoberať viac, pretože sa týka celého života. Trápny moment som asi nemal, možno len keď som niečo nechápal.

Na konci novembra 2021 rezort práce zverejnil akčný plán boja proti násiliu na ženách. Ministerstvu školstva sa nepáči, že sa do neho opäť nedostala žiadna zmienka o sexuálnej výchove na školách. Pridávajú sa lektorky zo Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, podľa ktorých by predmet výrazne pomohol v prevencii násilia.

Mikšík a Bendíkovia vysvetľujú, že slabé vzdelávanie v oblasti sexuality doslova ohrozuje ľudské zdravie. „Nechceme sexuálnu výchovu, lebo vraj ide o témy, ktoré majú ostať doma, no čítame bulvár o súkromí cudzích ľudí, ktorí si to často neželajú,“ kritizujú spoločenský paradox.

Mýty o tom, čo sa učí na sexuálnej výchove, ste už vyvrátili vo viacerých rozhovoroch. Stále sa však stretávame so skreslený názormi. Vy dokonca preferujete názov vzťahová a sexuálna výchova. V oboch prípadoch je dôležité, že pomenovanie vzniklo zo slova sexualita, nie zo slova sex.

Tento názov nepreferujeme len v Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, ale zhodujú sa na ňom aj zahraniční odborníci. Oveľa lepšie vystihuje obsah predmetu.

Sex totiž pomenúva iba rôzne druhy aktivít, no sexualita je komplexné prežívanie človeka. Zahŕňa vývin jedinca, prežívanie vzťahu so svojím telom a inými ľuďmi, ale aj kultúrne normy.

Sexuálna výchova je teda z veľkej časti o interakciách. Čo charakterizuje zdravý partnerský vzťah? 

V prvom rade rovnosť. Netýka sa iba primeraného vekového a inteligenčného rozdielu partnerov. Ide najmä o rozdelenie moci a povinností. Dôležitá otázka je, či sa vo vzťahu dejú kompromisy.

Výstražným prstom nerovného vzťahu je zvyšovanie kontroly jedného partnera nad druhým. Zdravý vzťah zároveň charakterizuje aj rešpekt, bezpečie, podpora či priestor na vyjadrenie emócií a súhlasu. 

Odkiaľ mám vedieť, že práve takto má vyzerať správny vzťah?

Mala by to byť úloha vzťahovej a sexuálnej výchovy. Je potrebné, aby sa už žiaci a žiačky učili pracovať najmä so svojimi emóciami. Tie sú prvotným a najdôležitejším znakom toho, či nám niečo je alebo nie je príjemné. V spoločnosti sa však to, čo cítime, stále dostatočne nerieši. 

Niektoré skupiny ľudí argumentujú tým, že o vzťahoch a sexualite by sme sa mali naučiť v rodine. Doma však nemusíme mať dobrý príklad. V školských osnovách je momentálne predmet výchova k manželstvu a rodičovstvu. Stačí to?

Ide o prierezový predmet. To znamená, že je v rôznej miere rozložený do súvisiacich predmetov ako biológia, občianska náuka či etika. Osnovy však neobsahujú všetky témy sexualnej výchovy, sú zastarané a mladým ľuďom neposkytujú dostatočné informácie.

Tento predmet navyše už v názve doslova diskriminuje viaceré skupiny ľudí, ktorí nemôžu mať deti alebo na Slovensku nesmú uzavrieť manželstvo. Automaticky určuje hodnoty, ktoré by mal človek zdieľať. Aj tí, ktorí sa nechcú stať rodičmi, predsa môžu viesť plnohodnotný život. To by sa mali mladí ľudia naučiť na pravidelnej vzťahovej a sexuálnej výchove.

Národná linka pre ženy zažívajúce násilie evidovala 49 percentný nárast hovorov v roku 2020 v porovnaní s rokom 2019. Čísla súvisia s pandémiou, ale aj s dlhodobo zlou situáciou u nás. Na konci novembra 2021 rezort práce zverejnil akčný plán boja proti násiliu na ženách. Ministerstvo školstva kritizuje, že sa do neho nedostala žiadna zmienka o sexuálnej výchove na školách. Mohla by pomôcť v prevencii rodovo podmieneného násilia?

Určite. Vedie totiž k rešpektujúcemu prístupu a zdraviu. Jednou z najdôležitejších tém, ktorým sa venuje, je súhlas. Rozoberá, čo je áno a čo nie. Primerane k veku dieťaťa učí, kto rozhoduje o našom tele, čo je to telesná integrita, ako vyjadriť, ktoré dotyky nám sú príjemné alebo nepríjemné, aj čo je legálne a nelegálne. Infromuje tiež o možnostiach podpory a pomoci.

Dôležité teda nie je iba naučiť sa vyjadriť súhlas či nesúhlas, ale tiež chápať, kedy hovorí iná osoba nie.

Ak niekto tvrdí, že žena, ktorá vraví áno, myslí nie a naopak, bude na základe toho konať aj pri sexuálnych aktivitách. Môžu za to rodové stereotypy, z ktorých pramení násilie.

To isté platí pri mylnom tvrdení, že muži, ktorí nezarábajú viac ako ženy, nie sú poriadni chlapi. Pre stereotyp sú potom ponižovaní. Možno sa to zdá ako maličkosť, no mnohí podobným nepravdám veria a ešte viac ľudí pre nich trpí. V tomto by sme sa ako spoločnosť mali konečne pohnúť vpred. 

Ktorý rodový stereotyp vám najviac lezie na nervy?

Všetky, ktoré vnímame ako normy, no zároveň ľudí ohrozujú. Najviac však výroky, ktoré neopodstatnene zhadzujú vedomosti alebo schopnosti druhých. „Čo ty môžeš vedieť o výchove detí?“ „Ako už len ty môžeš vypočítať HDP?“ Podobné poznámky majú jediný cieľ – ponížiť iného človeka.

Pre portál Občas nečas ste vysvetlili, že ak je porno pre niekoho jediným zdrojom informácií o sexe, môže sa veľmi ľahko stať, že tomuto človeku pri reálnej sexuálnej aktivite ani nenapadne pýtať si súhlas. V tom prípade ide o znásilnenie.

Áno.

Nedostatočné vzdelávanie však neodstráni potrebu mladých ľudí získavať informácie. Ak ich navyše nedostanú ani doma, začnú googliť.

Porno preto býva hlavným zdrojom ich vedomostí v tejto oblasti. Nepociťujú potrebu komunikovať pred sexuálnou aktivitou. Samozrejme, súhlas sa dá vyjadriť aj neverbálne a ak to urobia obe strany, je to v poriadku.

Dobré je, že čoraz viac mladých sa popri surfovaní na internete dostáva k zahraničným zdrojom či k rôznym účtom na sociálnych sieťach, ktoré propagujú koncept súhlasu. Podobne informujeme na Instagrame aj my.

Problém nastáva, keď sa z porna naučia, ako má vyzerať žena a ako muž. Prieskumy ukazujú, že aj profily na sociálnych sieťach, ktoré prezentujú iba vyšportované polonahé telá, negatívne vplývajú na sebavnímanie používateľov. Autentické fotografie zobrazujúce bežné nedokonalosti, ako celulitídu či jazvy, majú naopak pozitívny vplyv.

Na workshopoch učíte, ktoré fakty si v súvislosti s pornom treba uvedomovať. Čo je najpodstatnejšie? 

Porno je film. Mládeži vysvetľujeme, že pri nakrúcaní sa využíva technika a umelé nasvietenie. Vo videách vystupujú herci, ktorí prezentujú nerealistické situácie. Často vidno polohy, ktoré v skutočnosti vôbec nie sú príjemné, no na kamere vyzerajú dobre.

Mladí sa navyše kvôli nedostatku overených infromácií zvyknú spoliehať aj na ďalšie nedôveryhodne zdroje, ako filmy, seriály či príspevky na sociálnych sieťach, ktoré netvoria odborníci.

Okrem spomínaného súhlasu tiež zdôrazňujeme komunikáciu o antikoncepcii. Podstatou je, že naše telá majú rôzne tvary, farby, veľkosti či ochlpenie a je to úplne v poriadku. 

Rozobrali sme niekoľko zásadných problémov, ktorým by sa pravdepodobne dalo vyhnúť, ak by sme mali viac informácií. Predpokladám, že nikto nechce, aby jeho deti alebo žiaci prišli do nepríjemných situácií ohrozujúcich ich zdravie. Prečo tu potom stále máme toľko odporcov sexuálnej výchovy?

Je to kombinácia viacerých faktorov. Jedným je kultúrno-spoločenský kontext krajiny, ktorá je pomerne konzervatívna. Okrem toho okolo sexuálnej výchovy kolujú mýty a zapríčiňujú strach z nepoznaného.

Stále máme len dve predstavy jej výučby a obe sú nesprávne. Buď chceme zakazovať a viesť mladých k úplnej absencii alebo od začiatku hovoriť o všetkých detailoch. Sú to dva extrémy bez stredného prúdu. Napriek tomu, že stred máme definovaný, zatiaľ ho neprebrali silné politické hlasy, ktoré by ho dokázali spopularizovať.

Spomínaný stred navyše nie je niečo, čo ste si vymysleli v Spoločnosti pre plánované rodičovstvo. 

Sú to vedecky podložené informácie, ktoré vychádzajú z medzinárodných ustanovení ľudskoprávnych organizácií. My sa riadime štandardmi UNESCO. Tie reflektujú právo na zdravý psycho-sexuálny vývin každého človeka.

Okrem spomenutých benefitov sa sexuálna výchova navyše venuje aj prevencii pohlavných chorôb a rakoviny prsníkov či semenníkov. Ide o veľmi rozšírené zdravotné problémy aj na Slovensku.

Skreslené názory sa vyskytujú aj medzi politikmi v parlamente. V októbrovej reportáži televízie Markíza poslanec Martin Pašek (OľaNO) povedal: „Sexuálna výchova patrí do rodiny, v žiadnom prípade nebudeme deti navádzať k tomuto.“ Ide o učebnicový príklad prístupu, ktorý jednoznačne vyvracia aj Svetová zdravotnícka organizácia. Vydala smernice na vyučovanie, ktorých sa však Slovensko zatiaľ nedrží. V ktorých krajinách je to inak? 

Vzormi sú Holandsko a Belgicko. Tieto krajiny formovali medzinárodné štandardy.  Majú skvelý vlajkový systém, ktorý pomáha pedagógom a pracovníkom s mládežou naučiť sa základné informácie o zdravom psycho-sexuálnom vývine človeka.

Na základe toho vedia, aké správanie je adekvátne pre danú vekovú kategóriu mladých ľudí a dokážu reagovať. Každý, kto príde do zamestnania v tejto oblasti absolvuje potrebné vzdelávanie.

Nepopierame, že sexuálna výchova patrí aj do rodiny. Patrí kamkoľvek, keďže zdravé vzťahy potrebujú prežívať všetci, bez ohľadu na farbu pleti či vierovyznanie. Základom by však malo byť systematické a kontinuálne vzdelávanie. 

Ako by malo vyzerať?

Sexuálna výchova by sa mala primeraným spôsobom vyskytovať už v predškolských osnovách. Štvorročné deti nebudeme učiť o antikoncepcii, ale jednoduchým spôsobom priblížime témy rešpektu a súkromia.

Napríklad sa naučia, že keď ide rodič na toaletu, netreba otvárať dvere, lebo je to jeho súkromie. So stúpajúcim vekom témy prispôsobujeme. Samé robíme workshopy pre žiakov druhého stupňa základných škôl. Pripravujeme tiež metodiky a pracovné zošity pre prvý stupeň a stredné školy.

Je potrebné vyškoliť špeciálnych lektorov alebo stačí pracovať s pedagógmi, ktorí už v školách vyučujú? 

Ideálne by bolo, aby mali budúci učitelia už na vysokoškej škole predmet o vzťahovej a sexuálnej výchove cielený na vekovú skupinu detí, s ktorou budú následne pracovať.

Boli by pripravení na to, že bude súčasťou ich profesie. Na univerzitách v Bratislave, Trnave a Košiciach podobné voliteľné predmety existujú, no na zabezpečenie kvalitného vzdelávania by mali byť povinné.

Kedy sa toho na Slovensku dočkáme?

Nevieme. Trochu naivne dúfame, že zmenu by mohla priniesť pripravovaná kurikulárna reforma základného vzdelávania.

Nebola by prekážkou náboženská výchova, ktorá je pravidelnou súčasťou vyučovania? Tam sú žiaci jednoznačne vedení k manželstvu a rodičovstvu, výchovu pod týmto názvom ste však označili za diskriminačnú.

Právo na zdravý vývin a kompletné informácie má každý bez ohľadu na vieru. Práve na vzťahovej a sexálnej výchove by sa mali ukázať spoločenské rozdiely. Pointou je vysvetliť, že je v poriadku, že jedna skupina ľudí žije iným spôsobom ako druhá. 

Naďalej však treba rešpektovať, že sexuálny život a naša intimita môže ostať súkromnou vecou do tej miery, do akej sami chceme. Tu vidno paradox našej spoločnosti. Nechceme sexuálnu výchovu, lebo vraj ide o témy, ktoré majú ostať doma, no čítame bulvár o hlbokom súkromí cudzích ľudí, ktorí si to často neželajú.

RADKA MIKŠÍK A ZUZANA BENDÍKOVÁ

Zuzana študovala Európske štúdiá v Česku, Nemecku a Dánsku, vo Viedni absolvovala sexuálnu pedagogiku. Radka vyštudovala rozhlasovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku v Brne, neskôr stážovala vo výbore pre rodovú rovnosť, kde sa venovala rodovej diskriminácii v učebniciach základných škôl. Obe absolvovali program Teach for Slovakia. V súčasnosti sú členkami Spoločnosti pre plánované rodičovstvo, vedú workshopy, vytvárajú metodiky a edukačné materiály na výučbu vzťahovej a sexuálnej výchovy.