Spolu s ďalšími pozvanými komikmi komentujú aktuálne udalosti. Reagujú pri tom na všetky témy od politických až po tie z bežného života.

Ako vznikol nápad na Bratislavský Kaviár?

Matej Moško: Pamätám si, že sme to chceli spraviť už dávno. Ešte keď sme robili Turban Quiz (tímový vedomostný kaviarenský kvíz Jakuba Lužinu a Mateja Moška – pozn. red.), tak sme si hovorili, že niekedy by sme ho chceli spraviť aj s hosťami. Aj preto bol prvý Bratislavský Kaviár taký, že sme dávali komikom otázky. Mali napríklad povedať, čo je na obrázkoch, od toho sme však upustili. Veľmi sa to teda od pôvodného Turban Quizu vzdialilo.

Čo samotný názov, ako vznikol ten?

Matej Moško: Pri vymýšľaní názvu som nebol. S Kubom sme sa stretli a vymysleli, že sa to bude volať Bratislavská kaviareň. Až neskôr Kubo spolu so Samom Trnkom vymysleli tento názov, ktorý je výsledkom.

Jakub Lužina: Bratislavský Kaviár odkazuje na to najlepšie, čo môže byť – teda kaviár. Je to ako hľuzovka, najlepšie jedlo. Je v tom však i skrytý význam: kaviár je aj sexuálna praktika, kde sa ľudia navzájom vyprázdňujú do úst. Zároveň teda názov poukazuje na to, že my si tiež v podstate „serieme do huby“.

Ako vyberáte jednotlivé témy a do akej miery je šou improvizovaná? Vedia všetci zúčastnení, o čom sa budete rozprávať?

Jakub Lužina: Témy vyberá Matej. Občas dohodí niečo niekto z komikov, no každý je informovaný, o čom sa ideme rozprávať. Ja však asi najmenej zo všetkých (smiech).

Matej Moško: Úplne prvé kaviáre sme skúšali takým spôsobom, že sme tam dávali veci, o  ktorých chalani nevedeli, no nefungovalo to veľmi dobre. Komici sú radi, keď vedia, na čo približne sa môžu pripraviť. Nevedia detaily, nevedia, aké budú obrázky a nevedia ani znenia jednotlivých viet. Sú oboznámení len s témami.

Máte nejaké témy, do ktorých sa nechcete púšťať?

Matej Moško: Jeden prípad si pamätám. Mali sme vymyslenú tému a jeden z komikov povedal, aby sme to dali preč. Bolo to pre neho veľmi osobné (keď zomrel nejaký basketbalista).

Je podľa vás politická satira na Slovensku dobre rozvinutá a kvalitná?

Jakub Lužina: V televízii politická satira neexistuje. Ak si ju niekto chce pozrieť, musí siahnuť po iných bočných cestách. Čiže napríklad youtuberi, Aktuality s Ťažkým Týždňom a podobne –  tam už je rozvinutá na výbornej úrovni.

Prečo sa podľa vás vytratila z televízie?

Matej Moško: Ja si myslím, že v televízii všetci chcú byť kamaráti so všetkými. Že nemáme nijakého odvážneho riaditeľa televízie, ktorý by jednoznačne povedal: „Robte si srandu z kohokoľvek a čohokoľvek.“ Nikoho takého nemáme, jedine že sú odvážni tak skryte vo vnútri, ale to ja neviem.

Nemáme nijakého odvážneho riaditeľa televízie, ktorý by jednoznačne povedal: „Robte si srandu z kohokoľvek a čohokoľvek.“

Prednedávnom ste svoj formát priniesli aj do Košíc. Museli ste svoj program nejako upraviť? Vedeli ste napríklad, že toto funguje v Bratislave, v Košiciach by to však už mohli vnímať viac ofenzívne?

Jakub Lužina: Vôbec nie. My nemáme veľmi vopred stanovený program, čo znamená, že nevieme zaručiť, čo povie Matej Adámy, Joe Trendy alebo hocikto iný. Bol to len veľký krok do neznáma a držíme si pästičky, aby nás nezabili.

Matej Moško: U nás aj keby niekto prišiel a povedal, že nesmieme o niečom hovoriť, tak to v žiadnom prípade nechceme a zároveň to ani nevieme nijako zaručiť. Čo komikovi napadne, to môže povedať.

Plánujete po skúsenosti s Košicami navštíviť aj iné mestá?

Jakub Lužina: V Košiciach bolo super a určite tam prídeme znova, aj s týmto formátom.

Matej Moško: Rozmýšľali sme už pôvodne nad rôznymi inými slovenskými, možno aj českými mestami. Avšak tým, že nás je tak veľa, to nie je veľmi skladná prenosná šou. Musíme si najprv postupne vyberať a budovať divácku klientelu.

Nebojíte sa, že by ste povedali niečo, čo by sa neskôr ukázalo ako hlúposť? Niekto z divákov by to mohol mať natočené, nahrávku by nejako použil proti vám, prípadne vám vynadal.

Matej Moško: Ak by niekto niečo natočil a dal na internet, tak by nám urobil reklamu.

Jakub Lužina: Pravidelne hovoríme hlúposti a zatiaľ sa to nikdy nestalo. Treba sa sťažovať na starom dobrom blogu.

Jakub Lužina: Všetci sa tvária, všetci o tom hovoria, ale potom nás s tým nikto ani len nekontaktuje. Podľa mňa je oveľa jednoduchšie vykrikovať, že sa podávajú trestné oznámenia, ako ich potom aj reálne podať, vybavovať to s právnikom a celý tento kolotoč. Hovorilo sa, že ich už zopár podaných bolo, no nakoniec ani jedno.

Matej Moško: Ja som dokonca Martinovi Daňovi cez profil Bratislavského Kaviáru vypisoval komentáre, aby prišiel. No stále neprišiel.

Nová vláda označila Markízu, Denník N, SME a Aktuality.sk za nepriateľské médiá. Nebojíte sa, že by na vás v budúcnosti dali cenzúru alebo vás nejakým spôsobom napadli?

Matej Moško: Dúfam, že to spravia. Nič nie je lepšie, ako dostať v prime time od Fica alebo od niekoho iného zo súčasnej vlády takúto priamu reklamu.

Ale nebojíte sa, že by vás stopli, zakázali?

Jakub Lužina: To, našťastie, ešte stále nie je možné. Hocijaká je tam moc, na tom hradnom vŕšku, ešte stále môžu povedať, že nebudú odpovedať napríklad Denníku N na otázky. To je celkom v pohode, lebo veď kedy naposledy ste videli Fica v rozhovore s Tódovou? Znamená to, že to nie je nič nové. Síce majú moc, ale rozhodne nie takúto. Podľa mňa je ešte stále veľmi ťažké zakázať fyzickú šou v nejakom súkromnom klube.

Matej Moško: Čo si viem predstaviť, je, že máme veľa klubov, ktoré patria štátu. V takom prípade by možno skúsili tlačiť na riaditeľov týchto jednotlivých klubov, aby zakázali politiku alebo niečo podobné.

Jakub Lužina: Bolo by to bohapusté svinstvo a vždy na to doplatia viac-menej tí chudáci riaditelia, ktorí sa zlomia a podvolia sa moci. Umelecké súbory sa vždy prinajhoršom stretnú niekde inde, kde môžu vystupovať slobodne.

Jakub Gulík sa po voľbách vyjadril v Ťažkom týždni a vlastne aj v Bratislavskom Kaviári, že je za novú vládu rád, keďže aspoň “bude sranda“. Vidíte situáciu rovnako optimisticky?

Matej Moško: Takéto zábavné vlády už máme riadne dlho – tá super zábavná bola Danko, Bugár a Fico. Potom od roku 2020 sme tu mali OĽaNO s celým svojím ego tripom, teraz zas máme za ministerku kultúry tetu, ktorá nerozumie slovám, ktoré hovorí. Uľahčujú robotu všetkým, ktorí robia zábavu. Na druhej strane by som bol aj celkom rád, keby bol vo vláde niekto, kto dáva zmysel.

Čo komikovi napadne, to môže povedať.

Jakub Lužina: Ja by som si tiež skôr rád robil srandu z manželstva, dieťaťa a podobne. Vôbec by mi nevadila nudná vláda, ktorá mi vypne politickú satiru na pár rokov. Ľudia si vždy niečo nájdu, stále sa dá robiť z niečoho sranda. Pokiaľ si niekto tú srandu zo seba svojím konaním robiť zaslúži, tak je úplne jedno, či je to politik na vysokej úrovni, alebo je to zaujímavý príbeh v televíznych novinách.

Stand-up – umenie šokovať

Počiatky siahajú až do 19. storočia. Naplno na seba stand-up komici upozornili v 50. a 60. rokoch uplynulej storočnice. Aktuálna politická situácia zmenila súčasne ráz celého prejavu. Krátke vtipy sa vytratili, nastúpila satira, čierny humor či kritika vrcholných predstaviteľov. V zámorí si tieto výstupy počas voľna medzi natáčaním filmov neraz „strihli“ aj hviezdy strieborného plátna ako Eddie Murphy, Chris Rock či Robin Wiliams.

Otváranie tabuizovaných tém, vulgarizmy a vety, pri ktorých sa obecenstvo červenalo a skrývalo si tváre. To všetko spravilo stand-up populárnym a žiadaným tovarom. Charakteristickým prvkom je prekračovanie hraníc únosného, a práve to neraz vyvoláva kontroverzie. Svoje by o tom vedel Lenny Bruce, legenda tohto „fachu“, ktorý bol niekoľkokrát zatknutý za svoj slovník. V šesťdesiatych rokoch možno niečo neobvyklé, no dnes sa bez vulgarizmov zaobíde len máloktorý vystupujúci.
Umenie komika spočíva nielen v interpretácii vlastného textu, dôležitá je aj práca s publikom a improvizácia. Od reakcie publika závisí úspech či neúspech vystupujúceho. Potlesk, prípadne vypískanie buď nútia k pokračovaniu veselej príhody, alebo sa účinkujúci musí z javiska porúčať. Pohotová reakcia na provokatéra z radu divákov však opäť môže priniesť vtipné spestrenie, záleží na schopnostiach účinkujúceho.
Z Ameriky na Slovensko…
Miestna scéna stand-up komédie sa začala vyvíjať len nedávno. Ak sa pozrieme smerom na západ, v Českej republike si získala popularitu relácia Na stojáka. Produkovala ho káblová stanica HBO a bola to prvá relácia takéhoto typu v Čechách. Reakcie publika sú nevypočitateľné, preto každý nový diel pre tvorcov predstavoval riziko. Stavili na osvedčené mená ako Tomáš Hanák, Tomáš Matonoha či Ester Kočičková. Postupom času boli objavené aj iné talenty, ktoré nevystupovali len v spomínanej šou, ale aj v iných podobných projektoch. Tie vznikali práve na popud úspechu Na stojáka.

Na Slovensku sú najznámejšími počinmi v tomto odvetví Silné reči a Pančlajn. Za prvým spomenutým projektom stojí Ján Gordulič, ktorý sa preslávil najmä ako Poštár Jano v programe Pošta pre teba. Nápad priniesť tento druh zábavy na Slovensko vznikol v roku 2010. „Oslovil ma kamoš Kinet z vtedy nového NuSpirit clubu, že by chcel mať stand-up comedy, podobne ako videl na svojich cestách v Londýne, New Yorku a iných metropolách. Napadol som mu ako prvý ja,” hovorí Gordulič, ktorý okrem organizácie programu sám pravidelne vystupuje. Zároveň dodáva, že od novembra 2010 nevynechali ani jeden mesiac. V Silných rečiach vystupujú známejšie, ale aj úplne nové tváre. Účinkujúcich do svojej šou vyberá priamo v šou. Väčšina sa vraj príde ukázať na open mic, kde možnosť vystupovať má ktokoľvek, kto sa pár dní vopred nahlási. „Ak sú dobrí, zavolám ich znova a dám im pár rád. Ak sú dobrí niekoľkokrát po sebe, začnem im platiť,“ dodáva.

Silné a iné reči

Azda najväčšou konkurenciou pre Silné reči je Pančlajn. Jeho existencia nie je dlhšia než rok, no svoju základňu fanúšikov si už šou stihla získať. Pančlajn vznikol v hlave Sama Trnku, známeho z denníka SME. Jeho prvé pokusy v Silných rečiach nedostali kladné reakcie, a tak sa rozhodol začať s vlastným programom, v ktorom by vystupovali stand-up komici. Motiváciou bola aj snaha zlepšovať svoje výstupy a skutočnosť, že na vlastnej šou sa nemusí báť toho, či ho niekto pozve.

Výber protagonistov do Pančlajnu je neraz „kradnutím“ toho najlepšieho z konkurencie: „Chodím sa dívať na iné scény, niečo je aj na YouTube. Ak sa mi niekto páči, zavolám ho do Pančlajnu. Volávam ľuďom, o ktorých si myslím, že by to mali skúsiť, lebo na to majú.“ Kým v Silných rečiach môže dostať šancu na účinkovanie ktokoľvek, Samo Trnka sa k tejto možnosti stavia úplne inak: „Občas sa mi prihlási niekto, kto stand-up ešte nerobil, ale rád by ho vyskúšal. To veľmi, veľmi vítam, len na Pančlajne na to nie je miesto – to je scéna pre „overených“. Záujemcom preto odporúča vyskúšať si to v Daj hubu, čo je komorná scéna v Scherzi, ktorá veľa odpúšťa. ,,Tiež by sme radi rozbehli show práve na hľadanie nových talentov,“ uzatvára Trnka.

„Ak sú stand-upisti dobrí, zavolám ich znova a dám im pár rád. Ak sú dobrí niekoľkokrát po sebe, začnem im platiť.”

Napriek tomu, že Silné reči a Pančlajn ponúkajú rovnaký druh zábavy, Samo hovorí len o teoretickej konkurencii. Každá scéna má svoje publikum a pokiaľ sa v minulosti stalo, že sa počas jedného večera konali obe šou naraz, bolo vypredané.

Rozmach stand-up komédií na Slovensku dokazujú aj trnavské Žarty bokom, ktoré sa konajú pravidelne od roku 2012. Michal Klembara z OZ Publikum.sk stál pri ich zrode: „Od roku 2007 sme organizovali v Trnave podujatie Improliga. Je to síce iný druh komiky/komédie ako v prípade stand-upu, ale priebežne sa na nej objavovali ľudia, ktorým bol stand-up blízky.” Hovorí, že chceli vytvoriť priestor aj pre nich a tiež malo ísť o platformu, kde by sa mladí komici učili, ako na to. ,,Stand-up je totiž špecifický práve tým, že inak ako vystupovaním sa ho nenaučíte robiť. Potrebujete si to jednoducho skúšať na živom publiku.“

“Stand-up je totiž špecifický práve tým, že inak ako vystupovaním sa ho nenaučíte robiť.”

 

Žarty bokom sa konajú dvakrát ročne. Divácky záujem je vyšší, než sa očakávalo, a tak sa muselo zmeniť aj miesto ich konania. Pôvodným zámerom bolo vraj vytvorenie menšieho podujatia, na ktorom budú mať účinkujúcu priestor učiť sa. Klembara tiež hovorí, že ,,už od prvého vydania v roku 2012 bol záujem divákov veľmi veľký a ďalej rástol. V pôvodných priestoroch to už nebolo únosné, a tak sme Žarty bokom teraz preniesli do kina Hviezda, kde bude pre účinkujúcich aj divákov omnoho viac komfortu.” V budúcnosti plánuje túto stand-up comedy show premiestniť do práve budovaného kultúrneho centra Malý Berlín.

Snaha komika, (ne)záujem publika

Samotní komici sa okrem stresu a nervozity z vystúpenia musia popasovať aj s tým, aby publikum svojimi príhodami zaujali. Niektorí si svoje vtipy vopred zapisujú, iní idú „z hlavy“. „Na rozdiel od iných kolegov si nič nezapisujem. Iba zbieram nápady a keď sa blíži šou, spojím ich dokopy a často vymyslím tretinu na pódiu. Alebo aj dve tretiny,“ hovorí Dano Čistý, ktorý je vďaka programu No Davaj! známy aj trnavskému publiku. K stand-upom sa dostal cez Silné reči, keď pri prvom „open micu“ zaujal publikum. Odvtedy sa už objavil v Pančlajne, Daj Hubu i Žarty bokom. Na prvý pohľad zamyslený introvert si obecenstvo získal svojím bezprostredným prejavom a príbehmi s prekvapivým koncom. Nie je prekvapením, že to boli práve americké a anglické relácie, ktoré boli jeho prvým stretnutím so stand-upom. Bohužiaľ (aspoň pre samotných protagonistov), honoráre ani zďaleka nie sú na úrovni tých amerických. „Stand-upy nikto nerobí kvôli peniazom. Aspoň nie na Slovensku.“

Peniaze teda nie sú hlavnou motiváciou pre stand-upistov. Vynaloženie úsilia, prekonanie trémy a strachu a snaha o čo najlepší výkon na javisko pramenia z niečoho úplne iného: „Motivácia je u mňa, ako vždy, jedna vec: Výzva. Je to sebarozvíjanie, testovanie svojich schopností a zároveň, vždy som miloval, keď sa mi podarilo niekoho rozosmiať. Je to satisfakcia v časoch, kedy ľudia ten smiech potrebujú najviac,“ hovorí Antonios Vlachou, ktorý sa zúčastňuje pravidelne na stand-upoch, okrem iného aj na Pančlajne. O tom, že satisfakcia sa nedostaví vždy, sa presvedčil aj na vlastnej koži. Jeho najhoršou skúsenosťou bola súkromná akcia. ,,Vystupovali sme po boku Janka Gorduliča. Nikto nikoho vtedy nepočúval, “smotánka” si zaplatila lístky, len aby sa ukázali medzi sebou. Ten večer bol najhorší počas mojich stand-upových skúseností.” Na záver dodal, že dnes je už niekde inde a bol by fakt drzý, ak by sa niečo také zopakovalo.