Sofiia si presne pamätá moment, keď sa zamilovala do Eurovízie. Písal sa rok 2016 a na pódiu štokholmskej Globe Arena stála Jamala s emotívnou piesňou 1944. Keď ukrajinská speváčka zvíťazila, vtedy len 12-ročná Sofiia cítila hrdosť a radosť z toho, že hudba môže spájať.

Odvtedy sa pesničková súťaž stala súčasťou jej života. Každý rok si s priateľmi a rodinou už týždne vopred prehráva súťažne piesne, sleduje kvalifikácie a hlasuje za svojho obľúbenca či obľúbenkyňu. Keď príde na rad finálový večer, vyzerá to ako narodeninová oslava.

Slovensko na Eurovízii chýba a bol by úspech, ak by sme mali aspoň nejakého reprezentanta.

Miestnosťou s televíziou rozvoniava chutné občerstvenie a partia kamarátov sedí pred televíziou Počas večera si úpenlivo sledujú hudobný program, zapisujú si dojmy a vytvárajú rebríčky umiestnení. Nakoniec ich porovnávajú s konečnými výsledkami súťaže.

Keď sa presťahovala na Slovensko a začala študovať na FMK UCM, prekvapilo ju, že jej noví kamoši nemali k Eurovízi podobný vzťah. „Keď som sa rozprávala so slovenskými rovesníkmi, zistila som, že túto súťaž nepozerajú a nepoznajú ju,“ uviedla. O čo teda ide?

Experiment bol úspešný

Eurovision Song Contest, na Slovnesku známa ako Eurovízia, je pesničková súťaž, na ktorej každoročne vystupujú zastupitelia národnostných krajín. Za jej vznikom stojí Európska vysielacia únia (EBU), ktorá ju organizuje od mája 1956. Tento rok sa dočkáme už 69. ročníku.

EBU však pôvodne neplánovala vytvoriť súťaž. Len dva roky pred prvým ročníkom založili Eurovision Network. Jej poslaním bola výmena a výroba spoločných televíznych programov s cieľom nákladovo efektívne rozšíriť materiál pre národné vysielacie organizácie.

Fanúšikovia Eurovízie sa môžu za jej vznik poďakovať talianskemu verejnoprávnemu vysielateľovi RAI, keďže práve ten prišiel s myšlienkou súťaže. Historik zaoberajúci sa súťažou Dean Vuletic pre NBC News povedal, že išlo experiment so zárodkom televíznej technológie.

Horehronie je typ piesne, ktorý na Eurovízii funguje dodnes, keďže je v národnom jazyku krajiny, odzrkadľuje národné tradície, kultúru a etnické prvky.

Prvého ročníku sa zúčastnilo sedem krajín. Reprezentanti Holandska, Švajčiarska, Belgicka, Nemecka, Francúzska, Luxemburska a Talianska sa stretli v meste Lugano, ktoré sa nachádza na juhovýchode Švajčiarska. Víťazstvo vtedy utŕžila domáca speváčka Lys Assia.

„Nemáme k dispozícii údaje o sledovanosti za rok 1956, ale vlastníctvo televízora vtedy nebolo veľmi rozšírené, takže pravdepodobne neboli veľmi vysoké,“ zhodnotil Vuletic. Nasledujúci rok sa odohrala vo Frankfurte nad Mohanom, kde sa zapojilo už aj Rakúsko, Dánsko a Spojené kráľovstvo. Postupne rozrástla o ďalšie krajiny a vlani sa jej zúčastnilo 37 reprezentantov – národov z Európy, ale aj Izraela či Austrálie.

Nový režim priniesol nové príležitosti

Pokiaľ by ste sa pozreli zoznam minuloročných účastníkov, Slovensko by ste v ňom hľadali márne. Našu krajinu naposledy reprezentoval v roku 2012 Miroslav Šmajda, ktorý vystupuje pod umeleckým menom Max Jason Mai. Naša eurovízna história sa však začala písať ešte v minulom storočí.

Po rozpade Sovietskeho zväzu a vlne politických zmien naprieč východnou Európou, vzniklo viacero samostatných štátov, ktoré prejavili záujem o Eurovíziu. Zapojiť sme sa chceli už pár mesiacov po vzniku Slovenskej republiky, no situácia bola vtedy komplikovaná.

Študent FMK a člen skupiny OGAE Slovakia (oficiálny fanklub Eurovízie na Slovensku – pozn. red.) Blažej Fabian vysvetľuje, že pre obrovský záujem nových krajín muselo vzniknúť kvalifikačné kolo. Slovensko naň vtedy vyslalo populárnu skupinu Elán s piesňou Amnestia na neveru. Na postup do súťaže to však nestačilo.

Naším prvým oficiálnym reprezentantom sa stala skupina Tublatanka. V Dubline predstavila Nekonečnú pieseň, s ktorou sa umiestnila na 19. mieste, čo nás zaradilo do najhoršej sedmičky. Vtedajšie pravidlá súťaže automaticky diskvalifikovali krajiny z tejto kategórie z účasti v ďalšom ročníku.

Fabian z OGAE Slovakia to odôvodňuje tým, že EBU chcela krajiny motivovať, aby do súťaže posielali najlepších interpretov a najlepšie piesne. Keďže sa Slovensko v roku 1995 nemohlo súťaže zúčastniť, Slovenská televízia sa vtedy rozhodla Eurovíziu nevysielať.

Tak blízko, a predsa tak ďaleko

Po ročnej stopke vycestoval do nórskeho Osla Marcel Palonder s piesňou Kým nás máš. Pred jeho vystúpením ho moderátor predstavil zahraničným divákom. Následne sa na televíznych obrazovkách objavil vtedajší premiér Vladimír Mečiar a povedal: „Veľa šťastia Slovensko!“

Slovenská televízia a rozhlas sa do Eurovízie nezapojí ani v najbližšom období.

Marcel Palonder napokon obsadil 18. miesto. Odvtedy na Eurovízii súťažilo ďalších päť reprezentantov Slovenska – Katarína Hasprová, Nela Pocisková & Kamil Mikulčík, Kristína, dvojičky Veronika a Daniela Nízlové ako TWIINS a už spomínaný Max Jason Mai, no nikto sa nedostal k víťazstvu bližšie ako on.

Za vyzdvihnutie však stojí pieseň Horehronie od Kristíny. Podľa Blažeja sme v roku 2010 boli považovaní za jedného z favoritov na výhru vďaka výberu piesne. „Horehronie je typ piesne, ktorý na Eurovízii funguje dodnes, keďže je v národnom jazyku krajiny, odzrkadľuje národné tradície, kultúru a etnické prvky,“ ozrejmil Fabian.

Zatiaľ čo zahraničných fanúšikov mohla pieseň a jej odprezentovanie zaujať, na Slovensku bolo jej prijatie zmiešané. Aj keď sa stala extrémne populárnou a získala dve ocenenia počas udeľovania Slavíkov, našli sa aj posmešné alebo poburujúce reakcie. Časť ľudí totiž v texte započulo vulgarizmus.

Na výslednej podobe pesničky pracovala aj Hanka Servická, ktorá naspievala vokály v „anjelskej reči“. V prvej minúte a 34 sekunde piesne ľudia počujú „po**b sa Denis“. Servická tvrdí, že tam vulgarizmus nie je a spieva tam „Lia sankte di alla mann“, čo má znamenať „Osláv sa tvoje sväté meno, Pane môj“.

Slovensko sa mohlo vrátiť do Eurovízie

Zuzana Vicelová, vedúca odboru komunikácie RTVS, v auguste 2023 deklarovala, že verejnoprávny vysielateľ zvažuje návrat do súťaže v roku 2025. Rok na to sa tieto plány rozplynuli. Vicelová to odôvodnila nedostatočnými finančnými zdrojmi, ktoré poznačilo aj zníženie príspevku zo štátneho rozpočtu pre RTVS.

So zrušením RTVS a vznikom STVR sa tento plán stal ešte viac nereálny. Na pozícii generálneho riaditeľa je dočasne poverený generálny riaditeľ Igor Slanina. Ten mal telerozhlas viesť do konca septembra 2024, no jeho poverenie bolo niekoľkokrát predĺžené. Na poste štatutára zostane najmenej do 30. júna 2025.

„Vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď nie je riadne zvolený manažment STVR a s tým súvisiace obmedzenia v rámci rozpočtu, sa Slovenská televízia a rozhlas do Eurovízie nezapojí ani v najbližšom období,“ uviedol pre časopis atteliér PR manažér STVR Filip Púchovský.

Napriek tomu na pesničkovej súťaži vystúpi Slovák Adam Pavlovčin. Víťaz Česko Slovenskej Superstar známy ako Adonxs bude v máji v švajčiarskom Bazileji reprezentovať Česko. Pre Aktuality.sk poznamenal, že Slovensko na Eurovízii chýba a bol by úspech, ak by sme mali aspoň nejakého reprezentanta.

Zabudli sme na ňu

Ako sme už načrtli, Slovensko malo svoje zastúpenie v najväčšej hudobnej show. Počas druhej vlny reprezentácie medzi rokmi 2009 a 2012 súťaž trhala rekordy sledovanosti na vtedajšej samostatnej Slovenskej televízii, tvrdí Fabian. Zároveň hovorí, že ľudia sa vtedy o nej bežne rozprávali.

Za vtedajším veľkým záujmom vidí aj skutočnosť, že sme v tom čase mali vlastnú súťaž, prostredníctvom ktorej sme vyberali reprezentantov. Túto kvalifikáciu organizovala samotná Slovenská televízia. Zároveň spomenul, že na Slovensku dlho existovala tradícia festivalu populárnych piesní Bratislavská lýra.

Ako je teda možné, že po viac ako dekáde Slováci nepoznajú Eurovision Song Contest? Keďže naša krajina od roku 2012 na túto súťaž nevyslala žiadneho reprezentanta, médiá nemali veľkú motiváciu o nej informovať. Slovami Jána Amosa Komenského – čo oči nevidia, to srdce nebolí.

Mira Žbirku a pieseň Biely kvet určite poznáte. Pôvodne mala skladba niesť názov Čierny kvet, ktorý predstavitelia štátnej kontroly prepísali kvôli jeho možnému pesimistickému vnímaniu. Socialistickému režimu v piesňach nevyhovovala ani náboženská symbolika. Rovnako bol v Mekyho Atlantíde pôvodný verš „Ženie na brehy kríže vĺn“ zmenený na „stĺpy vĺn“.

Takéto zásahy do autorských diel neboli príjemné asi žiadnemu autorovi, no len pár z nich sa režimu skutočne postavilo. Privilégium umelcov cestovať do zahraničia na koncerty alebo dovolenky využili niektorí na emigráciu. Socializmus vlastizradu neodpúšťal a takýchto tvorcov sa pokúsil doslova vymazať.

Waldemar Matuška, slávny takmer ako Gott

Waldemar Matuška bol vo svojej dobe populárnym spevákom a hercom. Svojou profesiou žil, čo sa odrazilo aj na jeho obľúbenosti a množstve fanúšikov a fanúšičiek v bývalom Československu. V priestoroch pražského divadla Semafor nielen hrával, ale dokonca aj prespával.

Jeho kolegovia spomínajú na to, ako ho ľudia na ulici spoznávali a pozývali. Nikto nechcel, aby platil, no aj napriek tomu si zachoval tvár skromného človeka, ktorý sa nikdy nevnucoval. Básnik Jan Schneider si pamätá aj na úsmevný prípad, kedy fanúšičky vtrhli do Waldemarovej šatne pred vystúpením a odstrihli mu kravatu.

Časom si vytvoril povesť rebela, i keď to pravdepodobne nebolo jeho zámerom. Zodpovedal tomu aj jeho výzor s netradičným účesom a výraznou bradou, ktoré v tej dobe nespĺňali spoločenské konvencie. Ľudia ho síce milovali, no štátny aparát už taký nadšený nebol. Keď sa to navyše spojilo s tým, že Matuška niekde niečo skritizoval, prišli aj varovania a tresty.

Túžba po slobode

Bol zaslúžilým umelcom, no nebol ochotný dlho tolerovať rôzne vymyslené zákazy a obmedzenia. František Hacker, s ktorým Matuška hral v kapele Kamarádi táborových ohňů (KTO), v dokumente Příběhy slavných spomína ako museli vynechať pesničku Už koníček pádí na podujatí v Pardubiciach. V nej sa okrem iného spieva „a ceny jsou stálý…“, čo bol problém, nakoľko sa v tom období práve zdražovalo.

Manželka Oľga Matušková spomína, že ho trikrát vypočúvali kvôli tomu, čo povedal na predstavení. V roku 1986 toho mal Waldemar Matuška už zrejme dosť, a tak sa rozhodol zostať na Floride, kde boli s manželkou a synom na dovolenke. Doma v Československu mal skoro všetko – peniaze, slávu. Čo mu ale chýbalo, bolo slobodne vyjadriť svoj názor.

Socialistické zriadenie potrebovalo umelcov, ktorých tvorba aj život boli v súlade s ich ideológiou. Takí mali výhody, napríklad vo forme možnosti cestovať a vystupovať na západe. Aby ich však pustili koncertovať aj do USA, potrebovali absolvovať aj podujatia v Sovietskom zväze.

Aj napriek žiadostiam vedenia rozhlasu o vyradenie, hrali zakázané piesne.

V Československu bolo viacero tvorcov, ktorým cenzúra nevyhovovala. Snažili sa často vyhýbať príliš politickým témam, ktoré by mohli pre nich predstavovať problém. Matuška sa vydal ťažšou cestou. Bez znalosti jazyka sa rozhodol požiadať o politický azyl v USA, len aby mohol svojho syna vychovávať v slobodnej krajine. V Spojených štátoch hneď nahral album a jazdil na turné. Po 20-tich koncertoch si s Oľgou kúpili dom.

Odňatie titulu zaslúžilý umelec

V Československu sa už jeho meno po emigrácii nespájalo s ničím pozitívnym. V novinách sa začali objavovať krátke správy o tom, ako sa Waldemar Matuška „rozišiel s vlasťou a spreneveril sa poslaniu umelca.“ Režim ho chcel vymazať. Symbolicky mu bol odňatý titul zaslúžilého umelca. Z výkladov zmizli jeho platne, z rádií jeho piesne a z titulkov jeho meno. V seriáli Chalupári dokonca odstránili jeho hlas z úvodnej skladby.

Matuškovi to bolo ľúto, no neprekvapilo ho to. Vedel, kto v krajine vládne, a prečo z nej odišiel.  „Je predsa strašné žiť v krajine, kde sa vládcovia boja aj pesničky,“ po rokoch manželka cituje pre portál blesk.cz Waldemara Matušku.

Karel Kryl ako národný bard

Keď v roku 1968 vtrhli vojská varšavskej zmluvy do Československa, rozhlas vyzýval všetkých občanov republiky „aby zachovali pokoj a nekládli postupujúcim vojskám odpor.“ Ešte v tú noc len 24-ročný Karel Kryl napísal pieseň, kvôli ktorej musel neskôr opustiť krajinu. Skladba je aj o polstoročie neskôr v súvislosti s vojnou na Ukrajine stále aktuálna.

Čo mu ale chýbalo, bolo slobodne vyjadriť svoj názor.

Už v mladosti si jeho rodina zažila krivdu a nespravodlivosť. Nastupujúci socializmus v roku 1950 im znárodnil rodinnú tlačiareň, ktorú im rozbili a odviezli do šrotu. Hudobný príbeh básnika odštartoval v 60. rokoch minulého storočia. Písal texty, ktoré boli najmä politické a kritické voči režimu v Československu.

Jeho hudba sa do rozhlasu dostávala postupne od roku 1966, avšak skutočný úspech mala až pieseň Bratříčku zavírej vrátka. Tú Kryl zložil spontánne v noci ako reakciu na inváziu vojsk.

Aktuálne aj dnes

Pieseň Bratříčku zavírej vrátka bola natoľko úspešná v spoločnosti, že ju museli zakázať. Kritizovala totiž vpád vojska, ktorým začala normalizácia. Toto násilné potlačenie reforemného hnutia, známeho ako Pražská jar, obnovilo cenzúry a ukončilo jeho snahy o postupnú demokratizáciu a uvoľnenie režimu.

So zákazom tejto piesne prišlo aj zrušenie rádiovej hitparády Houpačka, ktorú uvádzal Jiří Černý so svojou ženou Miroslavou. Previnili sa tým, že aj napriek žiadostiam vedenia rozhlasu o vyradenie, hrali zakázané piesne. Okrem tejto skladby si dovolili púšťať ďalší protestsong s názvom Běž domů, Ivane od Jaromíra Vomáčky.

Tanky ťahané traktorom, ktoré Kryl v klipe kreslí na tabuľu, metaforicky zobrazujú časti textu, kde spieva o „hranatých železných maringotkách“. Maringotky boli v tom období často obytné prívesy, ktoré väčšinou ťahali práve traktory. Obrázok na tabuli dnes môže evokovať situáciu zo začiatku vojny na Ukrajine, kedy ukrajinský farmári za pomoci traktorov odťahovali ruské tanky.

Život v exile

V roku 1969 sa rozhodol požiadať o politický azyl v Západnom Nemecku, kam odišiel na hudobný festival. Aj v exile písal a vystupoval. Vzťah k jeho rodnej krajine bol silný, a preto ho trápilo, že nemôže spievať doma. V Mníchove pracoval v rádiu Slobodná Európa, ktoré vysielalo správy zo sveta aj do krajín, kde boli slobodné médiá zakázané.

V tomto období obiehali Československo rôzne správy o tom, že je spevák po smrti. On však vždy našiel spôsob ako napísať blízkym, že stále žije aj napriek všetkým krivým svedectvám. V exile však nebol šťastný. Stále sa cítil ako Čech a aj po odchode pokračoval v skladaní kritických diel.

Smutný návrat

Naspäť do Československa sa vrátil až po 20 rokoch v období Nežnej revolúcie. Neprišiel však oslavovať blížiaci sa pád totalitného režimu, ktorý už bol v tom čase rozbehnutý. Koncom novembra 1989 Karel Kryl prišiel domov na pohreb svojej matky. Po návrate stále skladal piesne, ktoré oslavovali slobodu, ale aj kritizovali aktuálne dianie v krajine.

Jeho kamaráti a známi spomínajú v dokumente Občan Karel Kryl, že básnik s gitarou bol rovnaký aj po prevrate – stále rovnako radikálny. Sloboda a demokracia mu síce radosť robili, no nebol stotožnený s tým, kam sa Československo po revolúcii vyvíjalo.

Po roku 1990 naspieval niekoľko kritických piesní ako reakciu na aktuálne dianie v krajine. Bol jeden z mála, ktorý sa otvorene a nahlas kriticky vyjadroval o rozdelení republík. V roku 1994 náhle zomrel na infarkt. Skladby Karela Kryla aj v dnešnej dobe dokazujú talent a zmysel pre spoločenské cítenie, aké mal pri skladaní textov a piesní.

Priazeň divákov Superstar Adama prekvapila, ani organizátori na začiatku nevedeli, akú reakciu majú očakávať. „V zahraničí je výstrednosť najmä u umelcov bežná. Neviem prečo sa spoločnosť u nás otvára pomalšie, no som rád, že sa to vôbec deje,“ hovorí.

V nedeľu 24. apríla predstavil prvú pieseň pripravovaného albumu počas vysielania šou Lets Dance. Adamov debut bude prepojením mainstreamu a alternatívy. Stieranie hraníc podľa neho dodáva odvahu ľuďom z rôznych menšín, ktorí sa tak s umelcami dokážu stotožniť a necítia sa osamotene.

Je niečo, čo by si si na seba nikdy nedal?

Asi nejakú farebnú kombináciu, ktorá sa mi nepáči.

Ružovú so zelenou?

V neprvoplánovom prevedení ide už aj táto dvojica do módy.

Okrem ružovej iba pre ženy poznáme veľa ďalších rodových stereotypov, ktorým denne čelíme. Máš konkrétny, ktorý by si najradšej vymazal?

Keď chodím po Prahe v man heels (mužské topánky na opätku – pozn. red.) ešte na mňa niektorí ľudia čudne zazerajú. Pritom by sme im vôbec nemuseli dávať prívlastok “man”. Pokojne by to mohli byť aj ihličky, prečo nie! Vtedy na sebe cítim pohľady, keďže prekračujem akúsi zaužívanú normu. 

V Superstar si vystriedal niekoľko extravagantných outfitov, prezentoval si sa pomerne výstredným štýlom. Osvojil si si ho počas svojho štúdia hudby v Londýne?

Áno. Móda ma vždy bavila a keďže som sa v Londýne venoval aj modelingu, prirodzene prišlo vytváranie si vlastného štýlu. Extravagantnejšia prezentácia na pódiu sa teda objavila popri štúdiu v Británii.

Kto ťa inšpiroval?

Stačilo, že som sa prechádzal v londýnskych uliciach plných ľudí vo výrazných outfitoch, ktorí riskujú alebo nosia presne to, v čom sa cítia super. Niekedy vyzážou dokonca vyjadrujú svoju aktuálnu náladu. Vtedy si poviete, že ani vy sa nemusíte obliekať iba do čiernej a sivej. V komunite umelcov, medzi ktorými som študoval, som si pripadal ja ako ten najmenej extravagantný.

Po odchode z relatívne alternatívej a otvorenej spoločnosti londýnskej univerzity si sa vrátil na Slovensko. Prihlásil si sa do jeden z najkomerčnejších súťaží vôbec. Keby som ťa poznala predtým, podľa tvojho instagramu by som neodhadovala, že sa zúčastníš Superstar.

Nemal som to v pláne. Keby neprišla pandémia a nevrátil by som sa, určite by sa to nestalo. V Británii som zvažoval X Factor a po mojom návrate na Slovensku práve bežala predchádzajúca séria Superstar. Zdalo sa mi, že koncept je sviežejší a modernejší než v ročníkoch predtým. Bavilo ma to.

Napadlo mi, že by bolo zaujímavé zistiť, kam by som sa dostal. Skauti z produkcie bežne rozosielajú pozvánky na konkurz. Kým som bol za hranicami, tiež som ich pár dostal a tak som si povedal, že ak príde ďalšia, pôjdem do toho. Prišla a išiel som.

Klasická otázka, ktorá po tvojej výhre často padala, bola, či si sa nebál, ako ťa publikum prijme pre tvoj svojský štýl a sexuálnu orientáciu. Niekoľkokrát si sa vyjadril, že ťa priazeň publika príjemne prekvapila. V rozhovore pre trnavský zoznam si zas povedal, že najsilnejšiu základňu fanúšikov si mal v Prahe. Sú Česi otvorenejší ako Slováci?

Obrovská podpora bola aj na Slovensku. Medzi ľuďmi dokonca zaznievali dohady, či môže opäť vyhrať slovák, keďže v predošlom ročníku zvíťazila Barbora Piešová. Je však pravda, že som si naozaj nemyslel, že to budem ja. Bol som skeptický a nevedel som odhadnúť, ako presne ja nastavená kultúrna scéna v Česku a na Slovensku.

Mojim cieľom ale bolo zostať rovnaký a priniesť presne to, čo som robil v Londýne, na naše pódium. Zdalo sa mi to ako vhodný spôsob posúvania našej kultúry vpred.

Stretol som sa napriek tomu aj s negatívnymi ohlasmi?

Nečakal som, že sa budem páčiť všetkým. Očakával som však, že skupina, ktorá voči mne vyjadrí negatívny postoj, bude omnoho väčšia. Naozaj som sa stretol s minimom nepriazne.

Ľudia teda prekvapili pozitívne, čo organizátori? Prirodzene im ide o sledovanosť, snažia sa vyhovieť cieľovej skupine a podľa toho nastaviť imidž súťaže. Už od predkastingov si sa prezentoval svojim štýlom a organizátori súhlasili?

Nikto ma neobmedzoval. Nediktovali mi, čo je príliš veľa a čo príliš málo. Určite som bol prekvapením pre niektorých čenov produkcie, ktorí na formáte pracujú dlhodobo. Nemusel som však s nikým bojovať, vyvíjalo sa to veľmi prirodzene.

Kam až siahala táto voľnosť? Vytváral si si kostými sám?

Po prvom večeri sme boli nadšení. Kožuch fungoval a nielenže som mal voľnú ruku v obliekaní sa, ale kostymérky mi pomohli vyšperkovať moje outfity ešte viac. V treťom kole som mal čosi, čo vyzeralo ako šatové brnenie.

Naozaj to boli šaty, ktoré sme na bokoch prestrihli a doplnili ich klobúkom s kovovými strapcami. Pôvodne mali siahať cez oči, ale pre dobrý záber kamery sme to museli zmeniť. Za výsledkom bola vždy spolupráca niekoľkých šikovných a odvážnych ľudí.  

Nemal si obavy, že ťa ľudia začnú vnímať viac ako toho extravagantného než ako toho so skvelým hlasom?

Snažil som sa filtrovať negatívne myšlienky. Aj keď podobné názory som počúval od niektorých blízkych, rozhodol som sa nerobiť kompromisy. Extravagantná prezentácia predsa k popkultúre patrí. Nevyrastali sme všetci na Madone?

U zahraničných umelcov zvykneme vnímať výstrednosť ako prirodzenú súčasť ich vystupovania, no keď sa to objaví u nás, zdá sa nám to veľmi netradičné. Aj režisér Superstar Pepe Majeský pre Denník N povedal, že pred pätnástimi rokmi by si ťa v súťaži nevedel predstaviť. V ktorej sérii by si už mal šancu zvíťaziť?

Asi až v tejto. Je to skvelé načasovanie. Tiež si neviem predstaviť, že by som súťažil v spoločnosti pred 10 či 15 rokmi.

Zmena spoločnosti ti dovolila vyhrať, funguje to aj naopak? Môže tvoje zviditeľnenie sa pomôcť ľuďom stať sa viac rešpektujúcimi?

Moja výhra môže otvoriť bránu odvahe, a to nielen v televízii. Ľudia sa možno prestanú báť riskovať a posúvať hranice. Už teraz som veľmi zvedavý na ďalšiu sériu Superstar. Nášmu roňíku pomohlo, že väčšina finalistov bola o niečo staršia ako to bývalo predtým. Každý z nás už v hudbe niečo zažil a možno sa nám podarí postupne odstrániť nálepku hudobného fastfoodu, ktorú súťaži dávajú.

Aj takzvaná alternatívna scéna uvidí, že nejde len o rýchlo kvasené hviezdy. Verím, že sa do súťaže prihlásia skúsenejší ľudia, ktorí budú dvíhať jej úroveň. Aj ja som si kedysi myslel, že podobné súťaže sú umelé urýchľovače kariéry a všetko si musím oddrieť sám.

Išiel som proti sebe, lebo hudbe sa venujem od šestnástich rokov a Superstar mi len pomohla zviditeľniť sa. Moja tvorba ani prezentácia neskomerčneli. Hudobná scéna sa posúva, úplne altenatívny album Billie Eilish je dnes všeobecne populárny.

Máme na česko-slovenskej scéne aj ďalších umelcov, ktorí sú z takzvanej alternatívy dostávajú do mainstreamu?

Ewa Farna, Katarzia alebo Fulcrum. Experimentujú, skúšajú a neboja sa prichádzať úplne inými koncertmi. Neodchádzate s pocitom, že ste boli na karaoke, ale s plnohodnotným zážitkom, ktorý vás pohltí. Spev je dôležitá zložka, ale šou ho môže urobiť nezabudnuteľným.

Prečo sa o týchto veciach vôbec rozprávame? Veci, ktoré sú v zahraničí už úplne bežné, my ešte len objavujeme.

Neviem, som rád, že sa to vôbec hýbe. Považujem za úspech, že si dnes v médiách môžu aj rôzne menšiny nájsť svoje vzory a inšpirácie. Ja som takú možnosť nemal, čerpal som len zo zahraničia. Mám pocit, že dnešná generácia je slobodnejšia oveľa skôr. 

Prispievaš k tomu aj zapájaním sa do reklamných kampaní, si tvárou značky Absolut, ktorá prezentuje myšlienku o rôznych podobách lásky. Akými ďalšími spôsobmi sa snažíš pretlačiť rešpekt a toleranciu do publika?

Cítim, že mám veľkú zodpovednosť. Myslím na to aj pri odpovediach v tomto rozhovore. Interview v médiách, správne kampane a vlastná tvorba sú mojimi najsilnejšími komunikačnými kanálmi.

Jednu z piesní tvojho pripravovaného albumu si v predpremiére predstavil počas vysielania šou Lets Dance. Hovoríš, že album bude napomedzí komerčna alternatívy. Je dobré, že sa tieto sféry prepájajú?

Áno. Vznikajú ďalšie možnosti tvorby, a to nielen v hudbe, ale aj iných druhoch umenia. Piesne, ktoré som spieval v súťaži, mi boli blízke a sám som si ich vybral. Preto ani moje vlastné nebudú žánrovo príliš odlišné.

ADAM PAVLOVČIN

Študoval hudbu v Prahe a v Londýne. Keď sa vrátil na Slovensko, rozhodol sa prihlásiť do speváckej súťaže Superstar, ktorú vyhral. Ľudí si získal nielen skvelým hlasom, ale aj svojím extravagantným štýlom. Okrem spevu sa navyše venuje modelingu a tancu.

Jakub pochádza z Považskej Bystrice, kde absolvoval gymnázium. Po strednej škole ho cesty zaviedli na Fakultu masmediálnej komunikácie. Jeho charakteristickou črtou sú ryšavé vlasy a originálny štýl obliekania. Hoci sám nevie, kam to v živote chce dotiahnuť, o tom, čo už má úspešne za sebou, nám veľmi rád porozprával.

Kam siahajú tvoje hudobné začiatky?

Moje hudobné začiatky siahajú až do sprchy. Spieval som si všade, kam som chodil, a pri všetkom, čo som robil.

Okrem spevu hráš aj na nejakom hudobnom nástroji?

Snažím sa hrať na gitare, ale nevidím to veľmi ružovo.

Kedy ti napadlo prihlásiť sa do úspešnej súťaže SuperStar?

V prvom rade som nebol celkom triezvy a prišlo mi to ako fajn nápad. Chcel som zažiť niečo nové a hlavne vypadnúť zo stereotypného života študenta. To, akým spôsobom sa vyvíjalo moje pôsobenie v súťaži, som naozaj nečakal. Vždy som sa dobre pobavil, keď niekto v podobnej súťaži povedal: „Ja som to nečakal!“ Teraz to už chápem a viac sa z toho nesmejem.

Sympatie ľudí si si získal nielen vďaka spevu, ale aj svojím vystupovaním a originálnym imidžom. V súťaži vám vyberali outfity stylisti. Vždy ste sa dohodli na výbere oblečenia alebo si bol občas za rebelanta?

Nebolo to vždy presne podľa mojich predstáv. Režisér musel mať vždy posledné slovo, ale musím uznať, že s väčšinou outfitov som bol spokojný.

Bavilo by ma obliekať ľudí do reklám, klipov či filmov. Uvidím, kam ma vietor zaveje.

Existuje niečo, čo by si si na seba nikdy nedal?

Baleríny!!!

Prečo baleríny?

Pretože baleríny. Nemám k tomu viac čo dodať.

Na kastingu si spomenul, že nakupuješ v secondhandoch. Stále to platí?

Áno. Jednoducho ma baví prehrabávať sa tam a hľadať jedinečné kúsky, ktoré neuvidím na svojom spolužiakovi či kamarátovi. Taktiež je to aj jeden zo spôsobov, ako môžeme chrániť životné prostredie. Všetci dobre vieme, na akom princípe funguje fast fashion.

Chcel by si sa móde venovať aj na profesionálnej úrovni?

Vieš, že asi aj áno? Bavilo by ma obliekať ľudí do reklám, klipov či filmov. Uvidím, kam ma vietor zaveje.

Spomeň si na spievanie pred porotcami a neskoršie živé prenosy. Ako si zvládal stres a vystupovanie pred publikom?

Keďže som pred SuperStar nevystupoval so spevom pred nikým, teda ak do toho nerátam chaty a oslavy, tak to bolo pre mňa nesmierne náročné a stresujúce. Nevedel som, na čom som – či spievať viem, alebo nie. Bolo to pre mňa o to horšie. Avšak prekonával som sa z kola na kolo a postupne som si to začal užívať. No a potom som vypadol. (smiech)

Skús nám priblížiť, ako vyzerali tvoje dni počas účinkovania v SuperStar. Bolo to až také šialenstvo, ako sa hovorí?

Bolo, a to veľmi veľké. Počas týždňa som trasu Považská Bystrica – Praha otočil dvakrát. Do toho sme sa museli učiť texty, nakrúcať videodokrútky, „museli“ sme chodiť na párty, na autogramiády a podobne. Keď to teraz hovorím, tak si uvedomujem, že som žil život ako Hannah Montana, len som nemal blond parochňu. (smiech)

Čo pre teba znamenalo mať vlastných fanúšikov?

Bol to neopísateľný pocit. Zo začiatku mi to prišlo veľmi zvláštne a nereálne. Včera som spieval v sprche a dnes ma ľudia milujú alebo nenávidia. Veľmi ma to desilo, ale časom som to začal brať ako normálnu vec. Aby si mal v dnešnej dobe fanúšikov, stačí ísť na Farmu. Tým ale nechcem dehonestovať tento projekt. Tiež sem-tam pozerám Farmu a nehanbím sa za to.

Aký je tvoj spätný pohľad na účasť v SuperStar?

Spoznal som množstvo úžasných ľudí. Naskytlo sa mi veľmi veľa príležitostí. Zažil som veci, ktoré človek nezažije každý deň. 

Súdia človeka na základe 15-sekundovej reklamy na Markíze. Z toho mi je mizerne.

Boli tam aj negatíva?

Stratil som „priateľov“. Alebo som skôr zistil, ktorí sú tí praví, takže to je asi pozitívum. Neviem. Za negatívum rozhodne považujem, že som sa po súťaži veľmi uzavrel. Bolo to zvláštne obdobie a nerád o tom hovorím. Chvalabohu, už je to za mnou!

Išiel by si do súťaže znova, keď už vieš, čo všetko obnáša?

To je náročná otázka. Kvôli určitým veciam áno a kvôli určitým zasa nie. 

Zažil si nejaký negatívny okamih v tejto šou, ktorý si budeš ešte dlho pamätať?

Fyzicky náročnou situáciou bolo moje predposledné vystúpenie, pretože sa mi veľmi ťažko dýchalo. Bol tam nepríjemný vzduch a ešte do toho všetky tie reflektory. Museli ma ratovať zdravotníci.

Ukazujú ľudia na verejnosti stále na teba prstom?

Prstom neukazujú, skôr šuškajú. Alebo sa snažia šuškať. Lenže ja mám veľké uši. Je nepríjemné, keď o mne ľudia píšu klamstvá a vyjadrujú sa na moju osobu vulgárne, a pritom sa so mnou nikdy predtým nestretli alebo neporozprávali.

Súdia človeka na základe 15-sekundovej reklamy na Markíze. Z toho mi je mizerne. Považujem sa za veľmi chápavého, ale takýmto ľudom naozaj nerozumiem. Našťastie, mám okolo seba aj takých, ktorí ma podržali vo chvíľach, keď som začal veriť hejtom a strácať sám seba.

Do súťaže si sa prihlásil ešte predtým, ako si začal študovať na FMK. Keby to bolo naopak, zvážil by si prihlášku do SuperStar, keď už máš poznatky o tom, ako fungujú médiá?

Asi by som o tom uvažoval pri víne. Dúfam, že si to niekto nevyloží zle. Vlastne je mi to jedno. Víno mám rád! (smiech)

Beriem veci také, aké sú a rozhodujem sa za pochodu. Teraz si plánujem upiecť pizzu.

Aký je teda v súčasnosti tvoj pohľad na mediálny projekt typu SuperStar?

Je to šou. Človek pri nej vypne, môže sa inšpirovať. Umelci sa majú možnosť predviesť a je to výborný odrazový mostík, ako naštartovať kariéru. Samozrejme, ak to správne využijú a nepodľahnú päťminútovej sláve.

Počas štúdia si stihol vyskúšať FMK TV aj rádio Aetter. Plánuješ sa niektorému z fakultných medií venovať aj naďalej?

Áno, vyskúšal som si obe médiá. Bohužiaľ, je pravda, že som im minulý rok nevenoval veľa času, pretože som bol zaneprázdnený. Verím, že to tento rok napravím.

V súčasnosti máš na konte vlastnú pieseň s názvom Lost a spoluprácu s producentom Markom Dannom. Aké sú tvoje plány do budúcna?

Chcem sa venovať hudbe. Či mi to vyjde? Ťažko povedať. Bojím sa veci plánovať, nemám rád sklamania. Preto beriem veci také, aké sú a rozhodujem sa za pochodu. Teraz si plánujem upiecť pizzu.

Máš nejaký odkaz pre čitateľov Atteliéru?

Aby boli autentickí a aby boli sami sebou, nech sa deje čokoľvek, aj keď to je v dnešnej dobe možno náročné. Svet ti bude patriť, ak si zachováš samého seba! Buďme ľudskí, šírme lásku, kde je to možné a potrebné. Eliminujme nenávisť a bude sa nám na tomto svete, ktorý sa už otriasa v základoch, lepšie dýchať. A jedzte pizzu!