Dal si sa na spisovateľskú kariéru v pomerne mladom veku. Čo všetko v rámci písania predchádzalo tvojmu knižnému debutu?

Prvé autorské pokusy som mal v deviatich rokoch. Inšpirovaný Troma pátračmi som sa pustil do vlastnej detskej detektívnej série nazvanej Dobrodružní priatelia, tá ale našťastie nikdy neuzrie svetlo sveta. Prešiel som k fantasy, v sedemnástich som posielal do vydavateľstiev prvý rukopis. Medzitým a potom som skúšal niekoľko poviedkových súťaží a posledný krok pred vydaním prvej knihy bola tiež autorská súťaž – Detektívka 2014, z ktorej vzišiel Posledný prípad kapitána Čontoša.

Prečo práve detektívny žáner?

Detektívky ma bavili hlavne v mladom veku. Od spomínaných Troch pátračov som plynule prešiel k Agathe Christie, nemal som však ambície venovať sa žánru ako autor. Prišla príležitosť vo forme súťaže, ktorú som sa rozhodol využiť a vyšlo to. Detektívky mi ale autorsky rýchlo prirástli k srdcu. Baví ma postupne si budovať príbeh, zvažovať malé detaily aj veľké zvraty. Pretože presne o tom je dobrá kriminálka – o dobre vystavanom deji.

“Každý autor má jasnú predstavu o svojom diele už niekde na začiatku.”

Dominik Dán, Jo Nesbo a ďalší autori sú kvôli svojim detektívnym príbehom na prvých miestach v predajnosti kníh. Čomu pripisuješ chuť ľudí po ďalších a ďalších kriminálnych prípadoch?

Detektívky sa momentálne tešia veľkej obľube u čitateľov a dôvodov na to je viacero. Radi zažívame napätie, občas temnú a zimomriavky naháňajúcu atmosféru. Myslím si však, že ľudí primárne k tomuto žánru priťahuje túžba odhaľovať. Vcítiť sa do role detektíva a vyskúšať odhaliť vraha skôr, ako sa to podarí jemu. Ak sa nám to podarí priskoro, často padá aj náš záujem a chuť čítať ďalej.

Kde si čerpal inšpiráciu k svojim prvým dvom (pochmúrnym) knihám?

Mám rád logické hádanky, ktoré sme si kedysi kládli aj s kamarátmi. Také tie, ktoré opisujú nevysvetliteľnú až paradoxnú situáciu a vy máte uhádnuť, ako k nej došlo. Od týchto momentov sa v príbehoch odrážam a budujem ich ďalej. V prvej knihe to bol krvavý masaker na verejných záchodoch, uprostred ktorého stojí traumatizované dievča. V druhej to je o dvoch mužoch, ktorí kráčajú ku stromu, pričom jeden druhého zastrelí a potom sa obesí.

Nevyhol si sa ani opisom práce na oddelení polície a popisovaním rôznych vyšetrovacích metód. S kým si sa o tomto radil?

Sám nemám s vyšetrovaním alebo s trestným právom nič spoločné. Mal som šťastie na viacerých kvalifikovaných ľudí z praxe. Než som sa pustil do prvej knižky, konzultoval som prácu slovenskej kriminálnej polície s jedným jej členom, ktorý je zhodou okolností aj môj známy. Pred druhou knižkou ma sám oslovil iný člen policajného zboru, ktorý mi ochotne poskytol rady aj informácie. Tiež som mal príležitosť konzultovať príbeh aj s právničkou, ktorá sa špecializuje na trestné právo a s kriminálnou psychologičkou.

“Byť ´autorom na plný úväzok´ je mojím snom v podstate odjakživa.”

Čo je na procese tvorby najťažšie?

Najťažšie je pozerať sa na vlastný rukopis očami nezávislého čitateľa. Každý autor má jasnú predstavu o svojom diele už niekde na začiatku. Čím komplexnejší dej zosnová, tým ťažšie je urobiť si od neho po dopísaní odstup a posúdiť, či hotový text zodpovedá predstave. Či nám napríklad neunikol nejaký detail. A hoci môžete dať prečítať knihu pred vydaním svojim známym, oni vám do hlavy nevidia a teda nedokážu povedať, či ste svoj cieľ naozaj naplnili.

Mal si celkom slušnú publicitu pri začatí predaja “Potkana”. Ako dôležitý je marketing pri vydávaní novej knihy?

Dovolím si tvrdiť, že na dnešnom presýtenom trhu už dávno neplatí, že dobré sa predá samo. Reklama je veľmi dôležitá na to, aby sa o vás ľudia dozvedeli a dali vám vôbec šancu. Ale čisto na reklame si dobré meno nevybudujete, takže to ide ruka v ruke.

Ako sa ti takáto propagácia vlastne podarila?

Za všetko promo – či už to marketingové alebo PR, vďačím svojmu vydavateľstvu, ktoré vložilo do mňa a do mojej knihy dôveru, akej sa nedočká každý začínajúci autor.

Potkan je ako e-kniha v TOP 10-ke na Martinuse. Vidíš v takejto “digitalizácii” budúcnosť čítania?

E-knihy sú praktické – čítačka nezaberá veľa miesta, môžete ju brať všade so sebou a nevadí, keď v nej máte rozčítaných viacero kníh naraz, aj s odstupom času sa môžete vrátiť tam, kde ste prestali. Ja sám jednu vlastním, stále však kupujem aj papierové knihy. Veľa mojich známych hovorí o pocite, ktorý im prináša možnosť zalistovať si “naozajstnou” knihou. Spomínajú šuchot papiera, vôňu novej knižky. Pre mňa je to zasa o zberateľstve – digitálnou knižnicou sa nemôžem popýšiť, keď ku mne zavíta návšteva. Kusy, na ktoré som hrdý, patria na policu. Z oboch dôvodov si myslím, že sa síce e-knižky budú šíriť ďalej, no celkom tie tradičné tak ľahko nevytlačia.

Medzi spisovateľmi na Slovensku je len veľmi málo takých, pre ktorých je písanie ich jediným zdrojom príjmu. Máš aj ty ambíciu byť v budúcnosti “full-time” spisovateľom?

Je to môj dlhodobý cieľ. Tým myslím, že byť “autorom na plný úväzok” je mojím snom v podstate odjakživa a zároveň viem, že také sny sa neplnia z večera na ráno, ale dlhodobo na ňom pracujem.

“Na dnešnom presýtenom trhu už dávno neplatí, že dobré sa predá samo.”

Bolo vždy tvojim cieľom stať sa spisovateľom?

V podstate som to už zodpovedal. V deviatich som vyhlásil, že sa chcem stať spisovateľom. Moja odpoveď na otázku: ”Čím chceš byť?” sa nikdy nezmenila. Odvtedy túto myšlienku hrdo nosím v hlave a vedel som, že nech to dopadne akokoľvek, v nejakej forme bude písanie súčasťou môjho života.

Momentálne pracuješ v televízii JOJ. Ako si sa dostal k práci redaktora?

Žiadnym neštandardným spôsobom. V piatom ročníku som začal uvažovať nad tým, čo so mnou bude po škole. Obzeral som sa po pracovných ponukách a túto som našiel na Profesii. Na základe životopisu ma zavolali na konkurz, ďalší mesiac som nastupoval. Rozbehlo sa to tak rýchlo, že som chvíľu pochyboval o tom, že dokončím školu, ale som rád, že som to vtedy nevzdal.

Napĺňa ťa práca v komerčnom médiu?

Je to zaujímavá práca, ktorá sa nikdy tak celkom nestala stereotypom, aj keď ju už robím šesť rokov. Je to vďaka tomu, že stále riešim nové projekty, stretávam iných ľudí a hlavne nesedím celé dni zavretý za počítačom v kancelárii. Ale samozrejme, vždy som bol predovšetkým autor a to je to, čo ma naozaj napĺňa.

Pár rokov po ukončení štúdia na FMK to už môžeš posúdiť – ako veľmi ti výber vysokej školy pomohol v kariére?

Keď sa obzriem za svojím doterajším životom, je to sled zdanlivo nesúvisiacich náhod. Ale keď sa im prizriem bližšie, viem jasne pomenovať súvislosti. Než som sa dostal k práci v televízii, písal som recenzie filmov vďaka spolužiakovi zo školy – tie zavážili práve vtedy, keď som sa hlásil do JOJ-ky. Samozrejme, bolo tiež fajn, že som vedel robiť s Photoshopom, s kamerou a foťákom. FMK vám ale okrem vzdelania dá to najdôležitejšie v súčasnom svete a to sú kontakty. Ak sa obzriete okolo seba v posluchárni, všade okolo uvidíte budúcich moderátorov, PR manažérov, hovorcov alebo marketingových špecialistov, s ktorými sa stretnete aj dávno po skončení školy v praxi.

Takže ak by si si mal znova vybrať, šiel by si študovať znovu to isté?

Spomenul som si na to, ako som prvé dva roky na škole špekuloval nad tým, či som si vybral dobre a obzeral som sa po iných možnostiach, ktoré by mali väčší potenciál. Teraz sa nad tým smejem. Pre mňa osobne to v konečnom dôsledku bola dobrá voľba, aj keď som o tom pochyboval a je to určite dobrá voľba pre tých, čo chcú naozaj robiť v médiách alebo v reklame. A v tomto odbore platí snáď ešte viac ako v prípade iných, že samotná univerzita v praxi nestačí.

 FMK vyštudoval v roku 2011. Pochádza z Nitry a momentálne býva v Bratislave, kde pracuje na  webe televízie JOJ. V roku 2015 mu vyšiel jeho knižný debut “Posledný prípad Kapitána  Čontoša”. V septembri mu vo vydavateľstve Ikar vyšla ďalšia detektívka s názvom Potkan.

Autor: Ján Janočko

Foto: Stana Topoľská

Ste spisovateľ, fotograf, bloger, otec, manžel, vydavateľ, hudobník. Ako to v jednom živote všetko stíhate?

Do povedomia ľudí ste sa dostali hlavne vďaka vašim knižkám. Mnohým ľuďom tieto knihy zmenili životy. Aký je to pre vás pocit, že vaše diela takto ovplyvňujú osudy iných?
Je to vždy na ich rozhodnutí. Mohlo by mi to štekliť ego, ale všetko je to na nich, nie na mne. Nie som žiadny guru ani vodca, nezakladám žiadnu filozofiu, ani žiadny nábožensky smer. To znamená, že všetko musia zmeniť oni. Ak ich moje knihy posúvajú k lepšiemu, tak ma to samozrejme teší, no môžu za to oni.

Píšete aj poéziu. Pochádzajú aj jej verše z vašich skúseností?
Väčšinou áno, to čo zažijem, čo mi kto posunie… Je to podobné ako v románoch.

Poďme trošku na inú tému. Na vašich čítačkách prednášate a rozprávate o láske, mieri, duši a kráse bytia, no na druhej strane sa venujete tvrdej hudbe s vašimi skupinami Lunatic gods či Nothing, kde hráte skutočne tvrdý metal. Nachádza sa medzitým aj harmónia?
Vždy musí existovať protipól váh. Ja som vyrastal ako rocker. Vyšiel som z rockových klubov, z podzemných zafajčených priestorov, preto aj predčítam mladým ľuďom. Viem, akí sú, poznám ich vzťah k alkoholu, drogám a sexu. To znamená, že viem presne aký život žijú, a preto im rozumiem. Malo to tak byť, že som si musel prejsť niečo ako muzikant, aby som skončil ako cestovateľ či spisovateľ a neviem čo bude ďalej.
[alert]

PROFIL: Pavel “Hirax” Baričák

Hirax je súčasný martinský spisovateľ, básnik, cestovateľ, hudobník, bloger, filozof a fotograf. Vo svojich knihách šíri pozitívnu energiu a lásku. S prívlastkom slovenský Bukowski poukazuje cez často krát vulgárne a tvrdé každodenné situácie základné vesmírne pravdy. Šesť rokov pracoval v rádiu Rebeca, od zvukára až po technického riaditeľa. Založil hudobné vydavateľstvá HIRAX Records a HROM Records, internetový obchod pre mladých HIRAX Shop, knižné vydavateľstvo HladoHlas. Okrem románov napísal aj motivačnú knihu Šlabikár šťastia, kde jednoduchou formou vhodnou pre prváčikov vysvetľuje princípy seba prijatia, odpustenia a pozitívneho myslenia. Napísal romány Raz aj v pekle vyjde slnko (2007), Kým nás láska nerozdelí: Hľadania (2008), Kým nás láska nerozdelí: Nachádzania (2009), Sekundu pred zbláznením (Všetko je, ako je) (2009), Nauč ma umierať (2010), Príbeh muža (2011). Je hrdým otcom malej Sárky a k tomu ešte aj rád cestuje, vníma, smeje sa, číta, počúva, tvorí a hrá muziku.[/alert]

Celý rozhovor nájdete v novom čísle Atteliéru 05/2012-2013

Ste čerstvý osemdesiatnik, útrapy vás sprevádzali po celý život, no vy ste ich s úsmevom a s humorom prekonávali. Existuje recept na humor?
Myslím si, že s humorom sa človek narodí, no nie v každom sa rozvinie. Sú ľudia, ktorí za to ani nemôžu, že sú očkovaní proti smiechu. Humor v človeku drieme, v istých situáciách sa prebudí a pokiaľ sa neberiete príliš vážne, tak sa zmení na výborného spoločníka. Za pomoci irónie či skôr sebairónie človek ľahšie prekonáva problémy, nástrahy a  nebezpečenstvá.

Ako vnímate súčasnú novinársku obec?
Chcete to zneužiť proti mne? (smiech) Myslím si, že novinári už od Daniela Defoa sú v podstate rovnakí – talentovaní a iní. Prípadne perfekcionistickí rutinéri bez rozletu. Mladí novinári majú v porovnaní s mojou generáciou viac možností študovať to, čo ich zaujíma, ovládajú jazyky, o ktoré nás školský systém pripravil, nemajú cenzúru, pokiaľ ich necenzuruje vydavateľ… Bez cenzúry je však zodpovednosť novinára omnoho väčšia. On sám je posledná inštitúcia, ktorá pri publikovaní rozhoduje nielen o odvahe a objektívnosti, ale najmä o morálnosti príspevku. Dnešní žurnalisti sú v mnohom vyspelejší, pripravenejší ako sme boli my. No zároveň aj väčší lajdáci. Pijú mi krv odfláknuté materiály či ypsilonky v titulkoch. Ak by som to mal zhrnúť, každá novinárska generácia je vždy dieťaťom i zrkadlom svojej doby.

Slovenskom otriasla kauza odpočúvania novinárov. Nemáte pocit, že sa vraciame do starých čias?
Za dvadsať rokov normalizácie mám bohaté zážitky s odpočúvaním i s otváraním súkromných listov… Zásah do súkromia, či je to už kontrola korešpondencie, odpočúvanie telefónov, ploštice v súkromných bytoch a  kanceláriách, je čosi nenormálne, perverzné. Terajšie odpočúvanie novinárov je zvrátené, ale nedá sa porovnávať s minulosťou. Nekončí sa to zatykačmi, prepadmi v tmavých uličkách. Je to skôr predstava poriadku podľa erárnych „zelených mozgov“. Je hnusná a  pokoruje ľudskú dôstojnosť, no v konečnom dôsledku neznačí viac, ako keby mi niekto v električke pľuvol na koleno. Nedávno som čítal o  sýrskom karikaturistovi, ktorému zlomili ruku a štyri prsty, aby nemohol kresliť. To je hyenizmus. Toto odpočúvanie by som skôr nazval kreténizmom. Bolo to hlúpe a ešte sa navyše dali chytiť. (smiech)

„Odpočúvanie? Bolo to hlúpe a ešte sa navyše dali chytiť.“

Vie sa o vás, že ste milovníkom detektívok. Čo vás ako teoretika tohto žánru najviac fascinuje?
Detektívka je pre mňa manifestom viery v ľudský rozum, v istú poznateľnosť sveta a jeho záhad. Je to nielen objekt štúdia a rozborov, ale najmä vzrušujúce čítanie. Keď mi je nanič, slečna Marplová ma pozve na  čaj a vo mne sa všetko uhladí. Detektívka opisuje život a  ľudské vnútro zo špeciálneho uhla. V hraničnej situácií hovorí veľa o  vzťahoch, o  ľuďoch – je svojráznou sondou do spoločnosti. O Sherlockovi Holmesovi sa hovorilo, že reprezentuje viktoriánske Anglicko výraznejšie než kráľovná Viktória.
Nechceli ste hrať v nejakej detektívke?
(smiech) Nie, nie som herec. Kedysi dávno som sa však mihol v televízii. V roku 1969 Martin Porubjak zdramatizoval môj preklad detektívnych paródií Volské oko s arzénom. Účinkovali v nich herci z Divadla na korze a nútili ma, aby som hral s nimi. V jednej paródií som hral s Macom Debnárom, Zorou Kolínskou a jej psíkom Arinkou – a pravdaže so Stanom Dančiakom ako Hercule Poirotom. A potom po rokoch ma režisér Peter Mikulík obsadil do cyklu Štúrovci. Mal som hrať rebelujúceho uhorského šľachtica, ktorého v poslednom pokračovaní obesia. Po prvej epoche ma však museli preobsadiť, pretože som nastúpil na ministerstvo. Bol to však i  tak neskutočný zážitok – najmä, keď mi v maskérni nakulmovali bradu (smiech).

„O Sherlockovi Holmesovi sa hovorilo, že reprezentuje viktoriánske Anglicko výraznejšie než kráľovná Viktória.“

„Päťadvadsať“ symbolizuje výprask, ale aj vašu knihu o slovenských karikaturistoch. Je karikatúra potrebná ako žáner?
Karikatúra je dôležitá súčasť umenia. Predstavuje akýsi komentár humoru. Vie vyjadriť najzložitejšie myšlienky bez slov. Svojím spôsobom je to nášľapná mína. Nemusí vás rozosmiať na prvý pohľad, humor sa uvoľňuje postupne. Keď je už vo vás, tak exploduje. Osvieti vám súvislosti, aké ste možno ani nepredpokladali. Nemyslím si, že karikatúra musí byť akademicky dokonalá, ale nemôže to byť len „vtipná“ diletantská čmáranica. Čistá karikatúra ako žáner je bez slov, ako výtvarné umenie, má si vystačiť s  vlastnými prostriedkami.

Plánujete pokračovanie knihy o karikatúrach?
Áno, už niekoľko rokov. Pokračovanie mám už rozpísané, len sa to akosi zaseklo. Mám rozrobených viacero vecí, tak pre istotu nerobím nič. Aby jedna na druhú náhodou nežiarlili. (smiech)

„Veľký šok pre mňa bol, keď mi v maskérni nakulmovali bradu.“

Jedna etapa vášho života sa spája s dvojicou Lasica a Satinský. Stretávate sa ešte s Milanom Lasicom?
Pravdaže. Najintenzívnejšie sme sa stretávali v Divadle na korze. Bolo to najkrajšie obdobie môjho života a zároveň čas najväčšieho rozletu Lasicu a Satinského. Mladosť praje duchaplnosti a hravému vtipu. Tie veci, ktoré robili na začiatku, v Divadle na korze, sú podľa mňa vrcholom ich tvorby. Bol to zázračný rok. Keď som po desaťročiach videl prvý raz Lasicu a Satinského v Štúdiu L+S a počul ich úvodnú repliku, videl som starú, plesnivú pivnicu na Korze. Pochopil som, že tej pivnici, v ktorej cez prázdniny vyrážala spodná voda, sa nič nevyrovná.