Prečo si išiel študovať na FMK?

Už v maturitnom ročníku na strednej škole som sa dostal do regionálnej televízie TV Pohoda v Novom Meste nad Váhom. Nevedel som, čo presne chcem po strednej robiť, ale táto práca ma začala baviť. Podal som si prihlášku na žurnalistiku do Nitry a Trnavy. Na prvý pokus ma zobrali len do Nitry, takže už to vyzeralo, že skončím tam. Zaplatené boli už všetky poplatky, ale potom ma na odvolanie zobrali aj na FMK. Trnava bola pre mňa lepšou voľbou – je bližšie k Novému Mestu nad Váhom a mohol som sa popri tom venovať aj regionálnej televízii.

Bol si počas štúdia na FMK členom nejakého školského média?

Stále som pracoval v TV Pohoda a na školské média nebolo dosť času. Musím povedať, že to bola super skúsenosť, lebo prax dá človeku viac ako teória. Som za to vďačný a každému môžem odporučiť, aby išiel do takéhoto média, či už regionálneho, alebo školského.

Je regionálna televízia najlepšia možnosť na rozbehnutie kariéry?

Ak chce byť človek žurnalista, tak musí začať v menšom médiu. Napríklad na konkurze v Markíze, na ktorom som sa zúčastnil aj ja, prijali iba takých, ktorí už robili v médiu. Možno medzi záujemcami boli aj talentovanejší ľudia ako my, ale nemali prax, a tak ich nakoniec nevybrali.

Ako teda spätne vnímaš štúdium na FMK?

Dala mi veľa známych. Vďaka FMK som išiel aj do Ameriky na Work and Travel, čo mi pomohlo v dospievaní a osamostatnení sa. Taktiež som sa cez FMK dostal na študentskú stáž do Markízy. Ak by som nebol študentom tejto školy, možno by práca v Markíze nevyšla. A čo mi nedala? Magisterský titul, na ktorý som už nepokračoval. Primárne som chcel byť novinár v médiu ako Markíza a to som dokázal aj bez tých troch písmeniek pred menom. Ak mám povedať pravdu, občas mi napadne myšlienka, že si školu dorobím. Mám rád veci dotiahnuté do konca. Takže možno ešte raz budem na FMK posielať prihlášku.

Spomínaš si aj na predmet, ktorý ťa nebavil?

Nebavila ma estetika, ekonomika a právo. Na druhej strane som rád chodil na dejiny filmu a predmety, ktoré boli zamerané viac na prax ako teóriu. Takých predmetov by malo byť na škole viac. Záľubu v práci s videom, fotkami a zvukom som objavil práve na Skladovej a mám ju stále.

Na škole by malo byť viac predmetov zameraných na prax.

Od roku 2015 si v športovej redakcii v TV Markíza. Ako presne vyzerá tvoj pracovný deň?

To záleží na dni, ale nie je to žiadny stereotyp. Niekedy som v redakcii, kde spracujem zahraničné príspevky, iný deň zase idem do terénu na nejaký zápas alebo tlačovú konferenciu. Potom tu je ešte aj Teleráno, v ktorom uvádzam športové správy.

Máš pevný pracovný čas?

Nie, mám rozdelené, či robím poobede alebo doobeda, ale to, ako dlho som v práci, je individuálne. Každý deň je iný. Niekedy tam som pár hodín a iný deň zase dvanásť. Najviac práce je cez víkendy, kedy sa hrá najviac zápasov a máme problém všetko zmestiť do scenára, ktorý má pár minút.

Odkiaľ získavate informácie, ktoré môže divák vidieť v televízii?

Zo zahraničných agentúr, ako sú Associated Press a Reuters, odkiaľ nám chodia fotky, videá a popisky z rôznych kútov sveta. Zo slovenských máme TASR a zvyšok dopĺňame sami vlastnými témami. V športe to je trochu iné ako v klasickom spravodajstve, v ktorom človek musí každodenne priniesť svoje vlastné témy a nápady. V športe sa ich snažíme vymýšľať takisto, ale je pravdou, že kalendár sa nám plní viac-menej automaticky. Zápasy a rôzne iné športové podujatia sú totiž už dopredu naplánované.

Pripravila ťa škola na všetko, čo od teba v práci požadovali?

To asi nie. Možno toho, kto chodí do školských médií, pripraví o trochu viac ako mňa, pretože tie sú na FMK dosť kvalitné a na vysokej úrovni. Ja som skôr získal všeobecný rozhľad.

Aké vlastnosti a zručnosti by mal mať potom človek, aby mohol vykonávať tvoju prácu?

Mal by byť komunikatívny, zvedavý, cieľavedomý a kreatívny, aby bol jeho výstup v niečom originálny a vedel prilákať, poprípade pobaviť diváka.

Máš pri spracovaní témy voľnú ruku alebo sa musíš riadiť nejakými normami?

Keď idem niečo rozoberať, tak to spracujem podľa seba, ale snažím sa byť vždy objektívny. Do svojej práce vlastné názory a postoje nevkladám. Čiže nie sme striktne obmedzení, ale ako som povedal, spravodajstvo je hlavne o objektivite. Svoje názory si nechávam pre seba a pre známych.

Naplnili sa pri nástupe do práce všetky tvoje očakávania alebo ťa niečo zaskočilo a sklamalo?

Vždy som bol fanúšikom športu a ako študent som ho asi vnímal s väčšou zanietenosťou, pri zápasoch som oveľa viac kričal. Keď sa s tým teraz stretávam každý deň, tak už to až tak neprežívam. Dalo by sa povedať, že mi to zobralo takú tú naivnú a niekedy až fanatickú fanúšikovskú radosť zo športu. Nie je to už len zábava, ale aj povinnosť a práca, ktorá ma živí a musím sa k tomu stavať viac zodpovedne. Ak sa človek začne venovať niečomu profesionálne, tak mu to trošičku zoberie vášeň, ktorú mal zo začiatku.

V súčasnosti sa medzi mladými ľuďmi rýchlo popularizuje e-šport. Uvidíme ho v najbližších rokoch aj na slovenských obrazovkách?

Radšej ho nechajme na internete. Som človek, ktorý si rád zahral nejakú hru, ale neberiem to úplne ako šport. Nechcel by som ho vidieť ani na olympiáde. Určite to chce veľa úsilia dostať sa na vrcholovú úroveň, ale šport je hlavne o fyzickej aktivite. Dôležitejšie je viesť ľudí, aby boli aktívni a mali pohyb, ako sedieť za počítačom.

Zmizne zo športu niekedy korupcia a doping?

V mnohých je zakorenené zlo a chcú dosiahnuť úspech aj pomocou podvádzania. Je to podobné ako na počítači s vírusmi a antivírusmi. Stále niekto vymyslí niečo nové.

Má človek väčšiu šancu uchytiť sa v médiach, keď vyštuduje vysokú školu zameranú na tento odbor?

Asi áno. Keby som bol ja zamestnávateľ a videl by som životopis niekoho, kto vyštudoval masmediálnu školu, tak viem, že o tých médiach vie viac ako človek, ktorý ju neštudoval a nemá ani žiadnu prax. Pri takomto štúdiu sa viac dostaneš do mediálneho prostredia a viac ho začneš vnímať. Na druhej strane – pri odbornejších témach je možno lepšie vyštudovať napríklad ekonomickú alebo právnickú školu, aby mal žurnalista väčší prehľad v danej problematike. Je to individuálne a záleží, akej oblasti v médiach sa človek venuje.

Cieľom redizajnu v roku 2005 bolo urobiť elektronickú verziu The New York Times jednoduchšou, a tak prijateľnejšou pre čitateľov. Prvým krokom bolo rozšírenie stránky kvôli väčším monitorom, ktoré používala väčšina užívateľov. Zlepšila sa aj navigácia – teda nezáleží v akej podsekcii sa čitateľ nachádza, môže sa jednoducho preklikať do inej sekcie alebo použiť multimediálny obsah. Vďaka redizajnu dostali čitatelia väčší prehľad – noviny im poskytujú zoznamy najposielanejších a blogovaných článkov, najvyhľadávanejších informácií a populárnych filmov. Nová záložka na vrchu stránky im ukáže všetky najpopulárnejšie funkcie stránky, ďalšia umožňuje vyselektovať zoznam článkov, ktoré sa objavili vo výtlačku The New York Times. Pred piatimi rokmi, keď debutoval predošlý dizajn, multimediálne odkazy len začínali a kvalita videí bola značne slabá. V novom dizajne sú obe tieto časti dôležitými zložkami prezentácie webu Times. Rovnako zaviedli tisícky tematických stránok o ľuďoch, miestach, organizáciách a subjektoch, ktoré zbierajú celé spektrum materiálu – fotografie, správy a multimediálny obsah – a umiestňujú ich na samostatnú stránku. Zaujímavosťou, ktorou by sa mohli inšpirovať aj slovenské spravodajské portály, je osobná stránka nazvaná MyTimes, ktorá umožňuje užívateľom usporiadať si obľúbené informačné zdroje a zobraziť ich ako prvé. Táto funkcia bola na portáli aj predtým, no po redizajne sú v nej zapojené všetky správy, reportáže a kritiky. Pred spustením nového dizajnu si mohli záujemcovia po registrácii túto funkciu vyskúšať prednostne.

Plusy a mínusy redizajnu
Po celoplošnom redizajne The New York Times sa rozprúdila vášnivá diskusia o význame redizajnu. Profesionálny web dizajnér Andy Rutledge na svojom blogu napísal: „Digitálne spravodajstvo je týmto zlomené. Vlastne spravodajstvo ako také zažíva v súčasnosti prelom.“ Dôležitými prvkami v dizajne je podľa neho zrozumiteľnosť spravodajského textu, racionálne používanie farieb a zamestnanie profesionálneho dizajnéra. Redizajn, okrem osvieženia môže priniesť zrozumiteľnosť a efektivitu navigácie pri množstve obsahu, ktorý sa na spravodajskom portáli postupne hromadí. Rutledge však kritizoval web NYT pre neprehľadnosť stránky pre mobilné zariadenia a siahodlhý ľavý bočný panel. Základom úspešného spravodajského portálu je podľa neho využívanie všetkých dostupných prvkov šírenia informácie a tvorba vyváženého a zrozumiteľného modelu, ktorý keď raz uspeje, funguje univerzálne. Podľa názorov kritikov je však vytvorenie takéhoto modelu, ktorý sa líši od tlačenej verzie, náročné. Jedným z kritikov Rutledgovho pohľadu na redizajn bol bývalý dizajnér NYT Michael Donohoe, ktorý svoj názor publikoval priamo na portáli. Podľa neho elektronické spravodajstvo je len v procese experimentu a aj keď môže byť lepšie ako tlač, môže byť aj horšie – teda redizajn nie je vždy výhra. Rovnako kritizoval aj Rutledgerov „univerzálny model“ – podľa neho neexistuje jednotná šablóna, ktorá sa dá využívať pre všetky portály. „Je to ako používať jedno auto na rôzne typy terénu.“ Ďalším odporcom nadšenia z redizajnu bol Martin Belam. Rutledgovi vytkol štyri oblasti, ktoré chýbali v jeho hodnotení redizajnu. Prvým boli chýbajúce fotografie k príbehom – ľudia chcú vidieť tváre z príbehov, nie tváre pisateľov článkov. Ďalším bola absencia obsahu článkov – ľudia ich chcú čítať, titulok im nestačí. „Navigácia je viac ako odkazy,“ to je podľa Belama dôležitý prvok redizajnu. Poslednou kritizovanou časťou sú prepojenia k popularite článkov. Obľúbenosť čitateľmi je podľa neho dôležitou súčasťou spravodajstva.

Trendy v spravodajskom dizajne
Steven Snell (americký webdizajnér a bloger) zosumarizoval všeobecné pravidlá tvorby spravodajských portálov. Východiskom boli pre neho tieto problémy: obrovské množstvo obsahu, ktorý treba triediť, zapojenie reklamy do obsahu stránky a väčšia periodicita článkov (oproti tlačeným novinám).

Rozpracovaním uvedených skutočností naznačil smerovanie dizajnu spravodajských portálov v jednotlivých oblastiach:

1. Farebné schémy
Väčšina spravodajských portálov používa tmavý text na bielom pozadí. Portály obsahujú obrovské množstvo textových informácií a preto je čitateľnosť dôležitá. Niektoré zahraničné weby používajú tmavšie farby pre titulok, iné pre telo správy. Vysoké percento spravodajských webov používa v textoch popri tmavosivej a čiernej aj červenú a modrú. Modrá farba je bežná pre titulky, medzititulky a odkazy. Červená je často používaná ako zvýrazňujúca farba.

2. Hlavička a postranné bannery
Samozrejme, všetky spravodajské weby potrebujú produkovať príjem, ktorého kľúčovým zdrojom je reklama. Niektoré používajú reklamné bannery na celé strany, na iných sa objavujú bannery na domovskej stránke, ako aj nad hlavičkou ostatných stránok. Kým blogy zvyčajne využívajú rozlíšenie 125 × 125 px na reklamy na bočnom panely, spravodajské portály až 300 × 250 px alebo „skyscraper banners“ (120 × 600 px). Mnohé z webov mixujú reklamu a textové odkazy na reklamu.

3. Navigácia
Napriek mnohým experimentom, používa väčšina spravodajských webov základné navigačné menu hneď pod titulkom a nad ostatným obsahom. Existujú však aj príklady, ktoré používajú ľavý bočný panel na hlavnú navigáciu, iné používajú dvojlevelové navigačné menu.

4. Kategorizovaný obsah

Mnohé spravodajské weby kategorizujú obsah, a tak umožňujú návštevníkom vidieť najpopulárnejšie články, najnovšie články, najviac komentované články a pod. Často je kategorizovaný obsah umiestnený v bočnom bannery, po kliknutí aj v hlavnej časti stránky. Toto umožňuje užívateľom selekciu a kontrolu nad obsahom a odkazmi a zároveň šetrí miesto v dizajne tým, že robí obsah prehľadnejším v špecifickej oblasti.

5. Usporiadanie podľa mriežky (grid based layout)
Spravodajské weby sú zvyčajne vybudované týmto dizajnom. Je to obľúbený výber nielen vďaka ostrosti vzhľadu, ktorý vytvára, ale aj preto, že je najefektívnejším spôsobom ako manažovať a organizovať obrovské množstvo informácií.

Aké atribúty musí spĺňa objektívna reportáž, ktorá sa pustí do vysielania?
Hlavne musí poskytnúť priestor obidvom stranám. Bez vyjadrenia dotknutej strany ťažko nazvať reportáž objektívnou. Jednoducho poskytnúť priestor všetkým zúčastnením.

TV JOJ sa snaží svojimi reportážami dostať bližšie k divákom, ktorí si myslia, že niektorým reportážam chýba serióznosť.
Ja osobne to tak nevidím. Myslím si, že TV JOJ čo sa týka tém, sú vážne. Sú politické, sociálne alebo zdravotné. Vieme byť rovnako seriózni ako iná televízia. Naopak si myslím, že v poslednom čase sa skôr spravodajstvá iných komerčných televízii zvyknú približovať k spôsobu spracovania reportáži TV JOJ. To, že poviete niečo ľudskou rečou, nepoužívate v niektorých prípadoch odborné termíny, ale sa snažíte problém vysvetliť ľudsky, neznamená, že to nie je seriózne. Práveže to znamená, že sa snažíte, aby tej reportáže porozumelo čo najviac ľudí.

Novinár je človek ako každý iný. Mal by mať imunitu proti odpočúvaniu?
Myslím si, že odpočúvaný môže byť ktokoľvek, ak je na to zákonný dôvod. Ale nemyslím si, že tento posledný prípad súvisiaci s Ministerstvom obrany, bol práve ten prípad. Neboli žiadne zákonné dôvody na to, aby boli konkrétni novinári odpočúvaní. V tomto prípade to nepovažujem za správne. Ale nemyslím si, že by mali mať novinári imunitu paušálnu. Novinár je v prvom rade občan. V prípade, že robí niečo nezákonné, tak ho odpočúvať pokojne môžu. Je to smutné, ale stať sa to môže. V tomto prípade naši redaktori neboli odpočúvaní. Nemyslím si, že robia niečo nezákonné. Nie je teda dôvod, aby boli naši redaktori odpočúvaní.

Bol už prípad, keď redaktor nakrútil negatívnu reportáž o nejakej firme, ktorá si platí drahú reklamu v televízií a musela ju z vysielania stiahnuť?
Nemyslím si, že to platí. Mali sme niekoľko prípadov, kde sme robili reportáže o firmách, ktoré sú reklamnými klientmi TV JOJ. Čo sa týka televízie, nepristupuje sa k nim inak. Stále je to vecou spracovania. Keď niekto urobí chybu, tak vieme na ňu poukázať.

Môže vyjadriť redaktor svoj názor na internete?
Je to jeho právo. Nevidím v tom nič zlé. Redaktor je právny človek, ktorý ma svoj názor. To, že ho nemôže prezentovať v spravodajstve je tá hranica, ktorá mu dáva, že toto si môže dovoliť povedať do vysielania. Vo vysielaní musia odznieť fakty. Nemôžeme mu odobrať právo na názor, aby si ho vyjadril vo fórach. Či už na blogoch, sociálnych sieťach alebo kdekoľvek inde. Pokiaľ sa to nedotýka jeho práce, nevidím v tom žiadny problém. V tom zmysle, pokiaľ tieto názory neprenáša do reportáže.

Všimol som si, že redaktori JOJ-ky majú aj pracovné profily na facebooku. Prečo?
Naši redaktori majú dva profily. Jeden je pracovný a druhý súkromný. Na pracovnom profile bežne komunikujú so svojimi respondentmi. Môžu to byť politici alebo pracovníci štátnej správy. Facebook je nový a moderný spôsob získavania informácií. Redaktorovi to viac-menej uľahčuje komunikáciu s ľuďmi. Svoj súkromný profil používajú na komunikáciu so svojimi priateľmi.
[alert]

Profil

Eva Nocarová je absolventkou Marketingovej komunikácie UCM. Svoju kariéru odštartovala na Demokratickej únii Slovenska. Neskôr pracovala v reklamnej agentúre a na Ministerstve kultúry SR. V TV JOJ začínala ako asistentka generálneho riaditeľa. Šéfovala vydaniu Črepiny plus a Noviny plus. V súčasnosti pôsobí ako vedúca vydania Novín a TopStar. Jej úlohou je pomáhať redaktorom nájsť vhodné témy. Hovoriť s nimi v spôsobe spracovania reportáží tak, aby boli pre diváka na jednej strane zaujímavé a na druhej strane objektívne.

[/alert]

Byť objektívny je niekedy ťažké. Aká tenká je teda hranica medzi objektivitou a realitou?
V reportáži je vždy subjektívny pohľad toho konkrétneho redaktora. Lebo ich jednoducho ľudia robia. Respondent si zase môže myslieť, že reportáž nie je objektívna, lebo aj on má svoj pohľad. Vždy sa môže niekto cítiť dotknutý. Tá čiara medzi objektivitou a realitou je pre každého taká tenká, ako si dovolí, ako sám sebe verí a ako je presvedčený o tom, čo hovorí. Podstata je v tom, že niekoho názor, o ktorom je úplne presvedčený na sto percent, nemusí byť fakticky správny.

V čom je spravodajstvo Markízy iné oproti konkurenčnému spravodajstvu?
U nás je to dané aj historicky, že Markíza isté obdobie plnila úlohu verejnoprávnej televízie. My sa snažíme, aby spravodajstvo ponúkalo všetkým všetko, aj keď je to náročné. Aby ponúkalo dôležité politické témy, ale aj zaujímavé informácie. V tomto sa snažíme byť iní. Snažíme sa namiešať informácie, aby sa ľudia dozvedeli dôležité aj zaujímavé informácie.

Uberá sa všeobecne spravodajstvo v dnešnej dobe tým správnym smerom?
Keď poviem, že neuberá, tak je to aj moja chyba. Spravodajstva je na Slovenskom trhu strašne veľa. Myslím si, že dnes je ťažké robiť kvalitné spravodajstvo, keďže sú rôzne iné zdroje informácií.

Objektívne spravodajstvo sa musí zaobísť bez konfliktu záujmov. V redakcii však pracuje Martina Töröková, ktorá sa vydala za tajomníka poslaneckého klubu. Ako ste toto riešili?
Vyriešili sme to tak, že v Televíznych novinách sme informovali o tomto konflikte záujmov pri príležitosti ich svadby. Aj my, novinári, si dôveru divákov a čitateľov môžeme posilňovať len otvorenosťou. S Martinou sme sa dohodli, že témy, v ktorých by mohlo dôjsť k podozreniu, že ide o konflikt záujmov, spracovávať nebude. A toho sa držíme.  O témach priamo spojených s SDKÚ informovať nebude. Ak by Martinin manžel v politike smeroval niekam vyššie, musela by skončiť s politickým spravodajstvom.

Aktuálnou témou, ktorá sa týka novinárov, je ich odpočúvanie. Aký máte na to názor ako šéfredaktor?
Odpočúvať novinárov možno. Počas tejto kauzy vznikla fáma, že novinár je nedotknuteľný a za žiadnych okolností ho nemožno odpočúvať. To nie je pravda. Ak novinár pácha trestnú činnosť alebo sa na nej podieľa, myslím si, že ho môžu príslušné orgány odpočúvať.

Za akých okolností teda nemožno odpočúvať novinárov?
Podľa môjho názoru novinára nemožno odpočúvať preto, aby orgány zistili zdroj jeho informácií. To je celá podstata tejto kauzy. Toto z nej vymizlo. My sme o tom hovorili už od začiatku. Tie informácie, ktoré máme, minimálne v prípade jednej dotknutej novinárky sú, že dôvodom odpočúvania bolo zistenie jej zdrojov. Mohol to byť zákonný postup, ale nie legálny. Druhou líniou kauzy je správanie sa politika k novinárovi. Je normálne, že politik je zdrojom novinára. Je však na novinárovi, aby si dokázal udržať od neho odstup. Nikdy sa však ten vzťah nemôže odzrkadliť vo výstupe pre diváka.

Dnes je moderné, ak má redaktor svoj vlastný blog, na ktorom komentuje aktuálne problémy spoločnosti. Je to podľa Vás správne?
Ja by som bol najradšej, keby aj u nás boli také blogy. V reportážach nie je možné, aby odzneli všetky veci. Blogy sú miesta, kde môže redaktor nejaké veci bližšie objasniť. Ale na blogoch a sieťach naozaj záleží na redaktorovi, ako sa vyjadrí, čo a ako napíše. Slovo zdržanlivosť, je to správne slovo, ktorého by sa mal držať.  My sme teraz pripravili nové etické zásady pre sociálne siete. Jedna zo zásad je, aby boli redaktori zdržanliví pri vyjadrovaní na Facebooku. To isté by malo platiť aj na blogu. Nie preto, že si nemôžu povedať svoj názor, ale preto, aby pri spracúvaní nejakej témy sami seba nevystavili konfliktu záujmov.

Ako môže redaktor nakladať s informáciami alebo s fotografiami získanými z Facebooku?
Pracovník redakcie spravodajstva môže byť priateľom politika na Facebooku. Môže byť aj  priateľom politickej strany na sociálnej sieti, ale len v tom prípade, ak chce získať informácie. Redaktor môže používať fotografie alebo citovať len z otvorených profilov na sociálnych sieťach. Ak by chcel citovať z uzavretého profilu, musí mať súhlas jeho majiteľa. O takomto kroku musí informovať aj vedenie redakcie.

[alert]

Profil:

Lukáš Diko vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pracoval ako redaktor spravodajstva Markízy od apríla 2006. Predtým pôsobil v Denníku SME Rádiu TWIST, Televízii TA3 a BBC World Service. V televíziách vyrobil viac ako tisíc televíznych spravodajských šotov. Od roku 2009 šéfuje najsledovanejšiemu spravodajstvu v televízií Markíza.

[/alert]

Takže to bola náhoda?
Nie, náhoda to určite nebola. V podstate vo mne dozrelo isté životné rozhodnutie a spomínaný oznam prišiel náhodou v tom období. Dispozície k tej práci sa ale prejavovali už dávno. Recitovala som, na všetkých podujatiach som vždy konferovala a pracovala tak s mikrofónom. Rada som vystupovala a ešte radšej som sa prezentovala. Kolegovia sa ma však pýtali, prečo som sa na túto cestu vybrala až tak neskoro (v 38- ich rokoch). Za socializmu bol Slovenský rozhlas jedinou rozhlasovou stanicou na území Slovenska a nebola takmer nijaká šanca prepracovať sa tam, pretože tam pôsobili staré kádre, ktoré tam boli „odjakživa“. Po páde komunizmu, vďaka duálnemu systému, začali vznikať nové alternatívne médiá a všade boli potrební kvalifikovaní a hlasovo nadaní ľudia, a tak som využila túto šancu.

Ako prebiehal konkurz?
Musím povedať, že to bol úžasný zážitok,  na ktorý nikdy nezabudnem. O pozíciu sa uchádzalo asi dvesto ľudí a ja som bola spomedzi nich jedna z najstarších, a tak som si povedala, že to sa mi určite nemôže podariť. Konkurz trval počas celého dňa a bol rozdelený na tri kolá. Čím som postupovala ďalej a ďalej, tým som bola nadšenejšia a nemohla som tomu uveriť. Keď ma vybrali do poslednej štvorky, tak som ihneď utekala k manželovi do práce (v tej dobe ešte neboli mobilné telefóny, pozn. redaktora) povedať mu, že ma vybrali. On mi na to odpovedal: „Ja som to vedel.“

Po pôsobení v Slovenskom rozhlase ste sa stali redaktorkou rádia Twist. Aké dôvody vás viedli k odchodu z verejnoprávneho média? Ako sa vám v ňom pracovalo?
Pôsobenie v rádiu Twist je veľmi podstatná časť môjho mediálneho života. V začiatkoch Rádia Twist ma pozvali na konkurz, prijali ma a začalo sa  krásnych 13 rokov tvorivej roboty, ktoré ma posunuli výrazne dopredu. O tom, že som prešla do komerčného média rozhodli najmä nočné služby v SRo, ktoré boli veľmi náročné. V Rádiu Twist som sa naučila samostatne a tvorivo pripravovať spravodajstvo – najskôr správy, neskôr spravodajskú reláciu, dokonca som robila aj editorku. V tomto rádiu bolo všetko modernejšie, rýchlejšie, technicky dokonalejšie a flexibilnejšie. Rádio Twist svojím progresívnym moderným spravodajstvom zasiahlo aj do politickej klímy. Malo neopakovateľnú, takmer  rodinnú atmosféru a ľudia z Twistu sú všade úspešní. Som rada, že som mohla byť pri tom a dodnes z toho žijem. Do SRo som sa vrátila po 13-tich rokoch po tom, ako Twist zanikol. Veľa ľudí z Twistu teraz robí v SRo.

Profesionálne sa teda venujete predovšetkým spravodajstvu. Aj z komentárov na internete sa dozvedáme, že si svoju prácu robíte dobre a zodpovedne a ponúkate relevantné spravodajstvo. Aký je  váš názor na súčasné televízne spravodajstvo?
Súčasné spravodajstvo je postavené na princípe, že je zaujímavé len vtedy, ak hovorí o niečom negatívnom. Je to časť ľudskej povahy a to je v poriadku, no iba do určitej miery.  Dobré spravodajstvo je vyvážené, človek má byť po jeho zhliadnutí informovaný o aktuálnom dianí a má mať možnosť vytvoriť si svoj názor. Po jeho skončení nemáme mať pocit skončiť so svojím životom, či s ním v dezilúzii pokračovať. Napriek tomu všetkému, stále  nachádzame v spravodajstve fakty, no sú trochu účelovo poskladané, lebo ich cieľom je zaujať pozornosť diváka či poslucháča.

Vašimi rukami prechádza mnoho moderátorov a redaktorov. S akými chybami sa pri ich školení najviac stretávate?
Jednotlivé chyby sa stále opakujú. Niekto má jeden nedostatok, ďalší zasa iný a v podstate sa tieto nedokonalosti striedajú. Mojou úlohou a úlohou mojich kolegov je tieto chyby napraviť. Medzi najčastejšie hriechy patrí umelá výstavba pri interpretácii textu, čiže nepochopenie textu. Tiež neraz riešim otázky artikulácie, správneho dýchania alebo hľadania výpovede, teda správneho využívania dôrazov. Televízni moderátori zasa prichádzajú s problémom zlého kontaktu s kamerou a nesprávnou komunikáciu s divákom. Ide buď o prílišnú prezentáciu seba samého alebo defenzívnu pozíciu u málo výrazných redaktorov.

A čo tak najväčšie moderátorské hviezdy na Slovensku? Sú bezchybné?
Nebudem týchto moderátorov menovať, no ich najväčším problémom je, že ako náhle sa dostanú na určitú priečku v kvalite, tak ich médiá začnú používať veľmi často a tento jav vždy týmto moderátorom uškodí. Ak si moderátori neustrážia frekvenciu výskytu na televíznej obrazovke, nastane prejedanie sa zo strany diváka. Tento systém tak viac moderátorom uškodí ako pomôže, pretože dôjde k prirodzenej strate ich pokory, ktorú mali na začiatku kariéry a to ich oberá o kredit profesionality. Niektoré moderátorky správ zasa neustále opakujú tú istú chybu a ani sa nesnažia dozvedieť, o aký nedostatok ide a odstrániť ho. Fungujú s ňou celé roky a ľudia si myslia, že je to správne.

Diváci a poslucháči by mohli občas nadobúdať dojem, že televízie a rádiá nekladú veľký dôraz na jazykový prejav moderátorov. Je to naozaj tak? Aké sú príčiny?
Spôsobuje to fakt, že mnohí manažéri riadiaci médiá, nedoceňujú túto problematiku. Stačí im, keď sa predáva tovar. Jedným slovom, manažéri médií starostlivosť o jazyk nedoceňujú, no redaktori a moderátori sami cítia, že sa chcú v tejto oblasti vzdelávať a buď vyhľadajú pomoc alebo tlačia na vedúce osobnosti, aby im zabezpečili nejaké aktivity v tomto smere.

Dokážete ešte sledovať televíziu a počúvať rozhlas nezaujato, bez toho aby ste si všímali chyby moderátorov a redaktorov?
Som profesionálne deformovaná. Samozrejme, vnímam obsah, no v akom rozsahu, tak to závisí od interpretačnej zložky prejavu. Ak je v interpretačnej zložke príliš veľa chýb, tak nie som schopná odosobniť sa. Jednoducho povedané, každý jazykový prejav potrebuje vyváženosť obsahu a formy. Obsah sa spája s formou, a ak je tá forma zlá nie som schopná vnímať obsah. Ihneď sa vo mne naštartuje adrenalín, rozčúlim sa, komentujem a frflem. Moja rodina vie o tom svoje.

Ste porotkyňa a lektorka na workshopoch lokálnych staníc LOToS, ktorý sa koná každý rok. Idú slovenské lokálne médiá smerom dopredu?
Z mojich skúseností môžem povedať, že regionálne médiá sa určite posúvajú dopredu. Pred siedmimi – ôsmimi rokmi, keď som prišla do poroty bola situácia horšia ako v súčasnosti. Napríklad pribúda stále viac lokálnych médií, aj keď medzitým za istý čas  niektoré zanikajú. Decentralizácia vysielania na konkrétny región, mesto či obec je zreteľná. Vývoj hovorí jednoznačne za regionálne vysielanie, ktoré má zároveň omnoho väčšiu zelenú oproti minulosti. Regióny sa tiež čoraz viac dostávajú aj do celonárodných médií. Môžeme si všimnúť, že aj v celoplošných médiách sa častejšie využívajú príspevky z regiónov. Niektoré televízie majú na nich dokonca postavené svoje vysielanie. Už dávno sa upustilo zo spravodajstva, kde sa hovorilo iba o vrcholovej politike.

Na našej fakulte prednášate prezentačný seminár a verbálno-komunikačné praktikum. Čo by ste poradili študentom, ktorých snom je stať sa redaktorom alebo moderátorom?
Ak je to naozaj to, čo chcú v živote dosiahnuť, tak by si za tým mali ísť. My na mojich seminároch dávame iba návod, ďalej musia to, čo sa dozvedia na seminári rozvíjať vo svojom súkromí. Ak to však naozaj niekto úprimne chcel, tak svoj cieľ dosiahol a mám také skúsenosti, že sa to stalo. Musel však za tým tvrdo ísť, pracovať na sebe a nenechať sa odradiť. Mnohí ľudia si po zhliadnutí nejakej relácie pomyslia, že prácu moderátora by zvládli aj oni. Nemajú však žiadne skúsenosti a médiá prahnú po ľuďoch, ktorí už niečo vedia a niečo vo svojej profesii skúsili. Dnes v tomto fachu prevláda požiadavka univerzálneho človeka. Musíte dobre vyzerať, mali by ste sa vedieť vyjadrovať a mať v sebe štipku novinárskej zvedavosti, aby ste vedeli ísť aj do terénu. Ak chcete byť úspešní, aspoň zo začiatku musíte práci venovať všetok svoj čas. Ak toto  všetko máte, je veľký predpoklad, že médiá sa o vás budú biť.

[alert]

Profil

Janka Zvalová vyštudovala slovenský jazyk a estetickú výchovu na FFUK. Po revolúcii využila šancu a stala sa hlásateľkou v Slovenskom rozhlase. Neskôr prijala ponuku Rádia Twist, kde trinásť rokov pôsobila ako moderátorka a redaktorka spravodajstva. V súčasnosti opäť pôsobí v Slovenskom rozhlase, kde pripravuje Žurnál Rádia Regina. Ako porotkyňa sa pravidelne zúčastňuje celoslovenskej prehliadky lokálnych televízií LOToS a venuje sa tiež konzultáciám a školeniam pre moderátorov a redaktorov. Na FMK pôsobí už 10 rokov. Je autorkou dvoch publikácií: Keď si sadáme za mikrofón a Čo musíme vedieť ešte pred tým, ako začneme hovoriť.

[/alert]