Na fakulte sme sa ich opýtali:

• Čo pre teba znamená sloboda?
• Myslíš, že sme dnes máme väčšiu slobodu než naši rodičia alebo starí rodičia kedysi?
• Zažil si niekedy obmedzenie slobody a myslíš si, že sa história môže opakovať?

Michal, MARK

Sloboda pre mňa znamená slobodu príležitostí a slobodu rozhodovania o sebe samom. Zároveň si však myslím, že so slobodou prichádza aj zodpovednosť. Nevnímam ju ako možnosť hovoriť či robiť čokoľvek bez hraníc. Skôr ide o to, aby som dokázal vyvážiť svoju slobodu s rešpektom k slobode iných. Pre mňa je teda sloboda niečo veľmi citlivé, čo si vyžaduje vedomý prístup. A ak by som si mal vybrať medzi časom a peniazmi, určite by som si zvolil čas. Práve ten mi dáva možnosť rozhodovať o sebe slobodnejšie

Myslím, že to vnímanie je vždy do istej miery subjektívne. Nie každý si počas minulého režimu uvedomoval, že sloboda bola obmedzená. Dnes je jej miera jednoznačne väčšia. Zároveň je to pre nás aj výzva robiť všetko preto, aby sme si ju nielen udržali, ale aj ďalej rozvíjali.

V osobnom živote som našťastie nezažil situáciu, keď by niekto obmedzoval moju slobodu. Skôr vnímam snahy o jej obmedzovanie na spoločenskej úrovni.

Myslím si, že história sa určite môže opakovať  a práve preto je dôležité uvedomiť si, že sloboda a aj demokracia nie je niečo, čo si raz vybojujeme a máme ju navždy. Ide o neustály proces a my by sme mali robiť všetko pre to, aby sme si ju zachovali a odovzdali aj generáciám po nás.

Michaela, MARK

Pre mňa sloboda znamená možnosť rozhodovať sa podľa seba, no s rešpektom k druhým. Je to rovnováha medzi mnou a svetom okolo. 

Nemám na to úplne názor, ale myslím si, že slobodu dnes berieme ako samozrejmosť, zatiaľ čo kedysi bola vzácnosťou.

Osobne som sa s tým nestretla, no verím, že história sa môže opakovať, ak si nebudeme vážiť to, čo máme.

Nikola, VZME

Sloboda pre mňa znamená možnosť vyjadriť sa bez strachu z hodnotenia či odsúdenia. Je to aj prístup k informáciám, ktoré nie sú kontrolované alebo ovplyvňované štátom či korporáciami.

Dobu komunizmu som nezažila, ale podľa rozprávania mojej mamy a starej mamy bolo všetko výrazne obmedzenejšie. Dnes máme obrovské možnosti, ktoré predtým neexistovali, napríklad slobodu cestovať. Ja osobne som využila možnosť ísť na Erasmus a považujem to za jednu z najväčších výhod dnešnej slobody. Otvára nám to dvere nielen k novým kultúram, ale aj k osobnostnému rastu a lepším pracovným príležitostiam.

Pocítila som to pri zisťovaní, ako ku konečnému spotrebiteľovi prúdia informácie a správy. Napríklad na internete máme idylický pocit, že vyhľadávače nám ponúkajú neutrálne výsledky, no v skutočnosti sú veľmi prefiltrované. To znamená, že už niekto za nás rozhoduje, čo vidíme. Myslím si, že história sa opakuje, no v inom šate.

Dnes sa sloboda môže ohroziť aj prostredníctvom umelej inteligencie, ktorá zhromažďuje naše osobné údaje.Ľudia často zdieľajú viac, než by mali, a tieto informácie sa tak stávajú ľahko dostupnými pre veľké spoločnosti či dokonca pre štát. Možno príde čas, keď za svoje dáta budeme platiť slobodou.

Sofia, MARK

Pre mňa je sloboda slova a prejavu základným ľudským právom. Možno si to nie vždy uvedomujeme, ale je to niečo, čo tvorí podstatu nášho bytia. 

Keď počúvam starkých, ktorí žili počas komunizmu, vnímam, aké obmedzenia mali. Nemohli cestovať kamkoľvek, mali množstvo zákazov. Dnes máme neporovnateľne viac možností  od cestovania až po slobodu vo vyjadrovaní sa. 

Ja osobne som obmedzenie nezažila, mám asi šťastie na ľudí okolo seba. Ale verím, že história je tu na to, aby sme sa z nej poučili, a aby sme zabránili jej opakovaniu sa.

Patrik, TEDI

Sloboda je pre mňa voľnosť kreatívne sa prejaviť — v škole aj mimo nej. Je to možnosť robiť projekty, ktoré ma bavia, a slobodne nakladať so svojím časom. Práve preto je pre mňa čas tou najväčšou formou slobody.

Určite jej máme viac než naši rodičia či starí rodičia. Možno si to však dostatočne nevážime, lebo sme nezažili, aké to je, keď slobodu nemáme.

Nepamätám si, že by ma niekedy niekto obmedzil v mojej slobode. Samozrejme, viem, že v reálnom svete sa to deje — nemôžeme mať dokonalú, absolútnu slobodu. História sa, podľa mňa, určite môže opakovať. Možno sa v niektorých veciach už opakuje. Práve preto by sme mali byť obozretní a v istom zmysle sa toho aj obávať, aby sa nestalo, že by nám niekto znova začal obmedzovať slobodu.

Martina, KOMU

Sloboda pre mňa znamená slobodu prejavu, aj slobodu vyzerať tak, ako chcem. Niečo, čo sa často považuje za samozrejmosť, ale nie je to tak. 

Dnes je jej určite viac. Za socializmu bolo všetko obmedzené, ľudia nemohli hovoriť svoje názory otvorene, ani byť sami sebou.

Zažila som to na strednej škole. Chodila som na hotelovú akadémiu, kde nás veľmi prísne kontrolovali — napríklad za to, ako vyzeráme. Vtedy som sa cítila neslobodne. A úprimne, myslím si, že opakovanie nie je vylúčené — pri súčasnej vláde sa to môže stať.

Martin, KOMU

Sloboda pre mňa znamená, že si môžem robiť, čo chcem a čo ma baví. Je to možnosť žiť podľa seba, bez obmedzení zvonka. 

Myslím si, že máme rovnakú, možno dokonca väčšiu slobodu, než mali naši rodičia. A práve preto, že jej máme viac, si ju často ani neuvedomujeme a nevážime si ju tak, ako si ju vážili oni, ktorí poznali aj jej obmedzenia.

Nepamätám si, že by som niekedy zažil obmedzenie slobody, ale určite sa to môže stať znova. História sa môže opakovať napríklad príchodom nového režimu, nariadeniami či inými formami obmedzenia, ktoré by nám znova zasiahli do života.

Foto: Ema Cígerová

Po dlhom a stresujúcom dni sa dostanú k svojej obľúbenej digitálnej hre, pričom hľadajú únik z reality a aspoň chvíľu oddychu. Namiesto toho však často vypínajú svoje herné systémy ešte viac frustrované a vyčerpané. Nie pre samotnú hru, ale pre iných hráčov a ich nenávistnú komunikáciu.

Obdobnú skúsenosť mala aj študentka odboru Teória digitálnych hier Tereza. „Pred istým časom som si dala dlhšiu pauzu od lolka (League of Legends pozn. red.) pre celkovú frustráciu z hry, ktorá nastala pre ľudí v našom tíme,“ ozrejmila a dodala, že ju správanie spoluhráčov demotivuje pokračovať v hraní.

Nechcem hrať so ženou, prehráme.

Hádky, urážky, provokácie či iné toxické správanie je však pri onlinových kompetitívných hrách bežné. Aj to môže spôsobiť, že časť hernej komunity stratí o ne jednoducho záujem. Tereza už uvažovala nad tým, že sa ich vzdá nadobro. Nateraz, rovnako ako množstvo ďalších hráčok, ešte tak neurobila.

Nevhodné správanie hráčov voči svojmu ženskému protipólu má dlhú históriu. Už úplne prvé hry učarovali predovšetkým mladým chlapcom, a preto odjakživa tvorili majoritu. Herný trh sa však postupne otváral rôznym typom ľudí, čo vyústilo do jednej z najväčších nenávistných kampaní na internete.

Muži, ktorí nenávidia ženy

Kauza GamerGate, štvavá internetová kampaň voči ženám v hernom priemysle, odštartovala vo februári 2013 vydaním bezplatnej hry Depression Quest. Za jej vydaním stojí nezávislá herná dizajnérka Zoe Quinnová, scenárista Patrick Lindsey a skladateľ Isaac Schankler, pričom dodnes je dostupná v prehliadači.

Na dnešné pomery ide o zastaralý titul, keďže sa radí do žánru textová adventúra. Hráčovi postupne vyrozpráva príbeh mladej dospelej postavy, ktorá trpí depresiou. Hoci spočiatku zožala úspech medzi hernými kritikmi, prekričala ich hlučná minorita, ktorá ju nepovažuje za hru v pravom zmysle slova.

„Ide o voľný textový zážitok, pri ktorom len klikáte na hypertextové odkazy ako na webovej stránke. Nemôžem to nazvať hrou, pretože si nemyslím, že ide o zábavu,“ napísal jeden z hráčov v recenzii na digitálnom obchode s hrami Steam. Iní hráči jej vytkli nedostatočnú interaktivitu, ktorú videli v zjednodušenej predstave o depresii.

Zlomový bod kauzy však nastal až v polovici augusta rovnakého roku. Bývalý priateľ dizajnérky Quinnovej vtedy zverejnil sériu blogov, v ktorých opisuje ich spoločný vzťah a obvinil ju z nevery. Údajne ho mala podviesť s niekoľkými mužmi z herného priemyslu, aby sa posunula v kariére.

Medzi vplyvnými osobami, s ktorými údajne mala mať styk, mal byť aj Nathan Grayson, redaktor portálu Kotaku. Pôvodné blogy, uverejnené na stránkach Penny Arcade a Something Awful, neskôr odstránili samotné platformy. Ich obsah však prezdielali používatelia na sociálne médiá, najmä na diskusné fórum 4chan.

Prekročili hranice online sveta

Na prvý pohľad ide o bežné fórum, na ktorom používatelia diskutujú o pop kultúrnych témach. Lenže ako každé iné, aj 4chan má svoje temné zákutia. Na týchto kanáloch medzi sebou používatelia šíria rasistický, antisemitský, protisystémový a násilný obsah, ktorý by na mainstreamových sociálnych médiách neobstál.

Práve tu sa mal zradikalizovať aj mladý muž, ktorý zastrelil dvoch návštevníkov bratislavského podniku Tepláreň. Podľa ním zverejneného manifestu sa mal inšpirovať inými strelcami, ktorí tu svoje činy zdieľali. Po streľbe, ktorá zatriasla slovenskou spoločnosťou, tak urobil aj on, o čom informoval Techbox.

Zvýšená intenzita výhražných mailov a telefonátov ju donútila v obave o svoju bezpečnosť opustiť domov.

Keďže platforma poskytuje používateľom anonymitu, obľúbila si ju krajná pravica, ktorá zohrala úlohu nielen pri radikalizácii strelcov, ale aj hráčov pri kampani GamerGate. Akonáhle sa stali súčasťou masy, zmizli aj ich zábrany a okrem verbálnych útokov sa zmohli aj na vyhrážky.

Už spomínaná herná dizajnérka Zoe Quinnová sa stala obeťou doxingu, čiže zverejnenia súkromných alebo identifikačných informácií o konkrétnej osobe na internete. Zvýšená intenzita výhražných mailov a telefonátov ju donútila v obave o svoju bezpečnosť opustiť domov.

Ani zďaleka však nejde o jedinú obeť štvavej kampane. Obdobné hrozby dostala aj herná vývojárka Brianna Wu. „Práve prišla polícia. S manželom ideme na bezpečné miesto,“ napísala na platforme X a zverejnila obdržané násilné správy. Dodala sarkastickú poznámku: „Nezabudnite, že #gamergate nie je o útokoch na ženy.“

Krajne pravicoví hráči nakreslili terč aj na Anitu Sarkeesianovú, feministku a akademickú kritičku médií pre sériu videí Tropes vs. Women in Video Games. Sarkeesianová v nich skúma a kritizuje objektivizáciu žien v hrách a stereotypy, ktorými sú ženské postavy v hrách zobrazované.

Aj v tomto prípade boli zverejnené jej súkromné informácie. V októbri 2014 musela Utah State University dokonca zrušiť jej prednášku na akademickej pôde. Univerzita obdržala list, v ktorom sa autor chválil, že má viacero strelných zbraní, ktoré použije na vykonanie masakra, ak bude Sarkeesianová prednášať.

Nepomohla ani uplynulá dekáda

Napätá situácia v hernom priemysle sa postupne rozplynula. O kauze sa prestálo rozprávať, jej aktéri sa stiahli a obete sa nedomohli spravodlivosti.  Problém však nikdy nezmizol, pretože radikálne posolstvá sa dostali medzi široké zastúpenie hráčov a nemalá časť z nich im verí dodnes.

Niečo som povedala a zrazu som mala okolo seba troch chalanov, ktorí odo mňa chceli Instagram.

Zatiaľ čo pred desiatimi rokmi sa časť hráčov postavila takzvaným bojovníkom za sociálnu spravodlivosť, v súčasnosti bojujú proti DEI (diversity, equity, and inclusion). Ide o skratku pre anglický termín, ktorý do slovenčiny možno preložiť ako rozmanitosť, rovnosť a začlenenie.

Tentokrát však nepriateľa nenašli v jednotlivých osobách herného priemyslu, ale v konzultačnej spoločnosti Sweet Baby Inc. Herné štúdiá môžu využiť ich služby, aby získali spätnú väzbu a poradenstvo. Kritizovaná firma si pritom dáva za cieľ spraviť ich hry zmysluplnejšie, zábavnejšie a inkluzívnejšie.

Lenže zradikalizovaná časť hráčov sa domnieva, že priamo zasahuje do vývoja. Napríklad pri hororovej hre Alan Wake 2 (2023) hovorili, že hlavná hrdinka Saga Andersonová by bez zásahov konzultačnej firmy nemala afroamerický pôvod. Túto konšpiračnú teóriu musel vyvrátiť samotný režisér hry Kyle Rowley.

Reprezentáciu rasových, sexuálnych a iných menšín v digitálnych hrách považuje väčšina hráčov za novodobý trend, pričom na ich označenie používa termín woke. Jeden z nich dokonca vytvoril zoznam hier, ktoré posudzuje podľa výskytu týchto prvkov. Zhodnotil už vyše 1 400 titulov, pričom drvivú väčšinu neodporúča.

Za dobrý príklad označili radikálni hráči tohtoročný titul Stellar Blade, pretože im nevnucuje spomínané prvky a nebojí sa ukázať ženskú krásu. Neskôr však uviedli, že hra prešla cenzúrou, keďže niektoré outfity pre hlavnú ženskú hrdinku neboli natoľko obnažujúce a vyzývavé, ako boli pôvodne odprezentované.

Mikrofón radšej nepoužívajú

Podľa minuloročného prieskumu Global Gamer Study sa viac ako tretina žien považuje za hráčky. Napriek tomu sa s nimi pri online hrách stretnete zriedkavo. Neznamená to, že by sa týmto hrám vyhýbali. Svoju identitu totiž pred spoluhráčmi často skrývajú, aby sa vyhli diskriminácii a sexistickým poznámkam.

Negatívnu skúsenosť so správaním ostatných hráčov majú aj študentky TEDI. Tereza, ktorú sme spomínali v úvode, uviedla dva konkrétne momenty. Počas hrania League of Legends jej spoluhráč napísal, že ženy nepatria na „top“. Myslel tým jednu z piatich pozícií, ktorú môožno počas hrania zastávať.

V inej hre výnimočne použila možnosť hlasovej komunikácie. Namiesto dôležitých informácií o ďalšom postupe, ako kompetitívnu hru vyhrať, si vypočula nepríjemnú poznámku na jej identitu. „Nechcem hrať so ženou, prehráme,“ replikovala spoluhráčovu reakciu na jej ženský hlas.

Tímové hry mi veľmi nejdú, takže nebyť najlepšia a k tomu byť ženou, je recept na pohromu.

Situáciu z opačného súdka zažila Natália pri kompetitívnej strieľačke Valorant: „Niečo som povedala a zrazu som mala okolo seba troch chalanov, ktorí odo mňa chceli Instagram.“ Okrem toho sa dožadovali, aby pre nich mňaukala. Dodala, že išlo o jej prvú skúsenosť, kedy po odmietnutí na ňu nezačali útočiť.

Z tohto dôvodu preferujú v hrách textovú komunikáciu, keďže pri nej nemusí byť ostatným okamžite jasné, že hrajú so ženou. „Tímové hry mi veľmi nejdú, takže nebyť najlepšia a k tomu byť ženou, je recept na pohromu,“ vysvetľuje Tereza a myslí si, že najjednoduchšie je vybiť si frustráciu na žene.

Lea o vulgárnej komunikácií hráčov vedela ešte predtým, ako v decembri minulého roku začala hrať League of Legends. Napriek tomu sa voči nej nedokázala obrniť. Keď sa jej nedarilo a spoluhráč jej začal nadávať, rozplakala sa. V súčasnosti už nevyberavý slovník spoluhráčov ignoruje.

Tvrdí, že hrania online hier sa nechce vzdať, pričom rovnaký názor má aj Natália. Tereza, ako už naznačila na začiatku, si po negatívnej skúsenosti zvykne dať pauzu. Vtedy prechádza k hrám pre jedného hráča. Toxicita hráčov ich však nezlomila, vďaka čomu si vydobyli svoje miesto v prevažne mužskom prostredí.

Prvý príbeh sa odohral v neďalekej Bratislave. Tu so svojím manželom žila a pracovala Janka Morvayová. Študovať na FMK sa rozhodla preto, lebo plánovala pracovať v oblasti, ktorá ju veľmi zaujímala – v marketingu. „Účtovníctvo, ktoré vyštudovala, brala ako zdroj príjmu, no táto práca ju až tak nebavila, a preto sa chcela po skončení magisterského stupňa venovať reklame,“ vysvetľuje Jankin manžel Rastislav. Spomína si na rozhovory s kamarátom, ktorý pracoval v reklamnej agentúre a s ktorým sa rozprávali o reklame.

Náhly a nečakaný odchod
Niektorí sa na vysokej škole riadne natrápia, iní si ju robia len preto „aby bola“. Keď však študuje človek, ktorý má o danú oblasť vážny záujem, tak mu to ide samo a cítiť to na prístupe k štúdiu, čo sa odrazí aj na výsledkoch. A práve študijné výsledky mala Janka vynikajúce. Mala rozpísanú bakalársku prácu, keď tesne pred skončením bakalárskeho stupňa štúdia náhle zomrela pri pôrode. Ani po dvoch rokoch však nikto presne nevie, čo sa stalo. „Prípad je stále v štádiu riešenia. Doteraz stále nie je jasné, čo sa udialo, prečo a či to práve takto muselo skončiť,“ hovorí Rastislav. Podľa úradného rozhodnutia Úradu nad zdravotnou starostlivosťou bola chyba na strane nemocnice, no prípad sa stále prešetruje.

Pomáhal, kto mohol
Jankin náhly odchod prinútil rodinu poriadne sa obracať. Našťastie starostlivosť o narodenú dcérku nezostala len na pleciach otca, ale ochotnú pomocnú ruku mu podala celá rodina. Rastislavovi rodičia si malú zobrali k sebe a jej stará mama išla na „materskú“. Odvtedy sa pri malej dennodenne strieda najbližšia rodina Janky a Rastislava. Od prvého dňa až po súčasnosť je o výchovu dcérky dobre postarané. „Na celú udalosť sa nepozeráme z praktického hľadiska, že kto za to môže – my tomu nerozumieme, nie sme lekári. Berieme to tak ako to je, venujeme sa malej a snažíme sa prijímať život so všetkým, čo prináša,“ dodáva Rastislav. Napriek smutnému osudu si nezúfa. Žije jednoducho ďalej a venuje sa dcére. Tá krátko po narodení prekonala zdravotné ťažkosti, musela podstúpiť operáciu, no teraz je našťastie zdravotne v poriadku.

Ľudskosť definuje ľudí
Iniciatíva pedagógov a študentov vytvoriť kalendár sa Rastislavovi veľmi páčila. V prvom rade ho zaujala samotná myšlienka. Financie pre neho nie sú až také podstatné, skôr prístup fakulty a nápad, ktorý bol atraktívny a preto súhlasil. „V tomto prístupe sa skrýva niečo maximálne ľudské, forma pomoci od ľudí, s ktorými človek nie je v každodennom kontakte.“ S ľudskosťou a pochopením sa stretáva stále. Podporu má nielen v rodine, ale aj u známych a v práci, kde pracovala aj jeho manželka. Dokonca vo firme zriadili škôlku pre deti zamestnancov, takže to má k dcére „na skok“. Zvládnuť túto situáciu bez podpory by bolo rozhodne ťažšie. Vyrovnanosť pomaly nastáva v súkromnej, pracovnej oblasti a aj vďaka finančnej pomoci fakulty má celá rodina pocit, že v tom nie sú sami.
Smutný osud na druhú

Rovnaký odbor – marketing, študovala aj Banskobystričanka Darinka Novosadová. Pracovala v oblasti marketingu distribúcie optických pomôcok, kde pripravovala PR. Štúdiom na FMK si chcela zdokonaliť svoje znalosti a skúsenosti z oblasti marketingovej komunikácie. Krátko po otehotnení lekári určili Darinke rizikovú graviditu. „Pôrod malého vychádzal na druhý januárový týždeň roku 2010. Všetko prebiehalo úplne normálne a všetky pravidelné kontroly u odborných lekárov boli bez problémov alebo komplikácií“ spomína si manžel Martin. Komplikovať graviditu začal kašeľ a teplota približne tri mesiace pred pôrodom. Obvodný lekár diagnostikoval virózu (bolo práve chrípkové obdobie). Darinke však teplota neklesla a tak išla do Roosweltovej nemocnice na urgent. Tam si ju pre istotu nechali na pozorovanie a neskôr určili diagnózu – slabý zápal pľúc. Jej stav sa však nezlepšoval a preto ju previezli na jednotku intenzívnej starostlivosti. Krátko nato, sa ju snažili stabilizovať a pripravili na predčasný pôrod cisárskym rezom. „Tento zákrok urobili v úplne poslednej chvíli, pretože keď sa narodil malý Filip museli oživovať aj jeho a dávať mu masáž srdca, a umelé dýchanie,“ opisuje ťažké chvíle Martin. Jeho manželka a syn po pôrode ostali v umelom spánku. Nasledujúce dni sa niesli v znamení zhoršeného stavu matky a zlepšujúceho sa stavu dieťaťa. Mladej mamičke diagnostikovali chrípkový vírus h1n1 (prasacia chrípka) a odvtedy k nej nikoho nepustili. „Bojovala statočne, avšak presne tri týždne po Filipkovom narodení mi zavolali, že Darinka nás opustila….“ uzatvára bolestné spomienky manžel.

Smútok, ale nie beznádej
Po bolestnej strate manželky sa Martin naplno venoval synovi. Najviac ho mrzelo, že napriek tomu ako sa na neho tešili, Darinka ho nevidela. „Bol som veľmi zronený, keď zomrela, ale našťastie som mal Filipka a mal som pre koho žiť ďalej,“ hovorí Martin s nádejou. So synom zostal sám, obaja jeho rodičia predtým podľahli rakovine. Tragédie v rodine ho ale naučili, že každý človek je pominuteľný a aj napriek tomu, že niekoho veľmi milujeme, stane sa, že jeden deň je s nami a za sekundu sa to zmení a odíde naveky. Malý Filipko statočne bojoval o život, jeho stav sa postupne zlepšoval a otec si ho mohol zobrať domov. Spočiatku mu s výchovou pomáhala svokra, neskôr známi a napokon šiel Martin na materskú. „Najviac zo všetkých mi pomohla rodina Országhovcov (rodičia a sestry hokejistu Vlada Országha, ktorý bol majstrom sveta v roku 2002) z Banskej Bystrice. Vytvorili pre nás obidvoch druhý domov a doslova sme ako členovia ich rodiny,“ dodáva vďačný otec.

„Mama“ na plný úväzok
Martin okrem výchovy syna a zabezpečovania chodu domácnosti pracoval ako obchodník a živnostník. Snažil sa, no zvládnuť to bolo veľmi ťažké. „Dal som si malú pauzu a predal som predajňu záclon, odišiel som zo zamestnania a teraz sa venujem len malému. Filip rastie ako z vody a každým dňom mi robí radosti, a občas aj starosti, tak, ako každé iné malé dieťa“ vysvetľuje. Filip momentálne navštevuje jasle a otec mu vyberá vhodnú škôlku. Iniciatívu študentov a pedagógov FMK si nesmierne cení. „Ďakujem hlavne dekanke Petranovej a tajomníčke FMK pani Podmakovej. Bolo nám cťou zúčastniť sa Vášho vianočného večierka a pokrstiť tento kalendár.“ Telefonát dekanky ho príjemne šokoval, lebo podobné veci videl len v televízii. „Pedagógovia a študenti FMK sú dobrí a empatickí ľudia, ochotní nezištne pomôcť. Všetkým sa chcem takto poďakovať aj za malého Filipa a prajem vám všetko dobré a nech vás v živote stretnú len šťastné chvíle,“ dodáva Martin.

Nápad, ktorý pomáha
Tieto dva príbehy spojil kalendár, ktorý si mohli záujemcovia kúpiť, a tak finančne podporiť rodiny bývalých študentiek FMK. Nápad na vytvorenie kalendára pochádza z najvyšších miest akademickej pôdy – priamo od dekanky Dany Petranovej. Prvotný nápad bol umiestniť pedagógov do obrazov biblických postáv, čo sa však tvorcom nezdalo také zaujímavé ako filmové postavy. „Je to o niečo bližšie k našej fakulte a predsa sme si pedagógov vedeli lepšie predstaviť práve v rúchu Lary Croft, Nea či Jamesa Bonda,“ prezrádza Antonious Vlachou, autor snímok v kalendári. Vedenie fakulty sa postaralo aj o kostýmy, o niekoľko z nich sa postarali aj šikovné ruky Martinky Jakabovičovej. „Samotné fotografovanie bola zábava, pretože učitelia boli (na moje prekvapenie) veľmi zhovievaví, vôbec nemali problém zapózovať, dokonca by som povedal, že ich to aj pobavilo,“ dodáva mladý nádejný fotograf.

Krok za krokom
Okrem fotografa sa na realizácii tohto projektu podieľali viacerí ľudia – obliekania, štylizácie a dolaďovania detailov pri fotografovaní sa ujala Lucka Osvaldová, čas pedagógov zabezpečili Martinka Jakabovičová s Tatianou Podmakovou, o grafickú úpravu kalendára sa postaral Michal Kabát. No a za celým projektom stála dekanka Dana Petranová, ktorá kalendár iniciovala a dala celému projektu skvelú myšlienku a význam. Na stenách vašich internátnych izieb a privátov tak celý rok môžete obdivovať dvadsaťdva pedagógov a pracovníkov FMK. „Celá realizácia trvala jedenásť dní a verím, že nabudúce si nájdeme na to trošku viac času a dokážeme vytvoriť ešte zaujímavejšie a kvalitnejšie spracovanie samotných fotografií a kalendára,“ opisuje Antonious. Plánom do budúcnosti je vytvoriť kalendár FMK 2012, kde budú pedagógovia ako rozprávkové postavy. Veď dobré myšlienky majú úspech zaručený.
Autor: Ľudmila Krkošková
Foto: archív dekanky