Sarah je absolventkou Fakulty masmédií na Paneurópskej vysokej škole. V Slovenskej televízii pracovala ako asistentka editora domáceho spravodajstva, aktuálne sa ale našla v produkcii výroby televíznych programov.

V podcaste sa dozviete:

• Ako sa zháňajú pávy na natáčanie,
• Čo sa stalo so stratenou kravskou hlavou,
• Prečo je produkčný „človek pre všetko“,
• Ako vyzerá chaos pred natáčaním,
• Ako funguje zákulisie televíznej výroby.

Ako by si vysvetlila svoju prácu produkčnej niekomu, kto si myslí, že natáčanie je len o kamerách a o hercoch?

Keď som ešte nepracovala na produkcii, myslela som si presne to isté. Už pri prvej výrobe som pochopila, že realita je úplne iná.

Na výrobe pracuje veľký tím ľudí, v ktorom má každý svoju dôležitú úlohu. Produkcia je do veľkej miery „organizovaný chaos“. Je to množstvo procesov, ktoré musia fungovať presne a v správnom čase. Je to práca, ktorá si vyžaduje nielen koordináciu ľudí, ale aj veľa času a energie, aby všetko prebehlo hladko.

Takže to nie je iba o kamerách a o hercoch.

Nie je to tak, že prídeme na miesto a hneď točíme. Produkcia zahŕňa množstvo vecí v pozadí – vybavovanie povolení, prípravu zmlúv či organizáciu celého procesu. Práve táto fáza je kľúčová, pretože bez nej by samotné natáčanie ani nemohlo prebehnúť. Bez produkcie by nevznikol seriál ani film.

Vedela si od začiatku, čo všetko bude produkcia obnášať?

Vedela som najmä o administratívnej časti.

Produkčný je v podstate „človek pre všetko“. Musí vedieť reagovať na rôzne situácie a poradiť si s tým, čo práve vznikne. Práca zahŕňa nielen organizáciu, ale aj množstvo praktických vecí – od riešenia parkovania až po technické záležitosti, ako elektrina či voda.

Je to veľmi rôznorodá práca, kde človek nikdy nevie, čo ho v daný deň čaká.

Čo ťa prekvapilo pri tvojom prvom natáčaní?

Natáčali sme Bratislavské hudobné slávnosti a prekvapilo ma, koľko ľudí sa na tom podieľa.

Nikoho som nepoznala. Nevedela som, kto je zvukár a kto je kameraman. Napriek tomu som dostala prvé úlohy a musela som sa rýchlo zorientovať.

Práve vtedy som pochopila, že táto práca je o schopnosti poradiť si v neznámom prostredí a komunikovať s ľuďmi. Hoci som v začiatkoch zažívala chaotické chvíle, postupne som sa v tom naučila fungovať.

Teraz si na tom tak, že máš ten chaos už zorganizovaný?

Dnes je to oveľa lepšie. V produkcii máme presne nastavené plány natáčania, takzvané dispozície, ktoré určujú celý priebeh výroby.

Ide o časový harmonogram v ktorom sa určuje, kedy nastupujú jednotliví členovia štábu, napríklad technici, zvukári a ostatní. Plán presne určuje konkrétnych ľudí a ich úlohy, vďaka čomu má celý proces vnútorný poriadok.

Aj keď produkcia stále prináša nečakané situácie, práve tieto plány pomáhajú udržať ten pomyselný chaos pod kontrolou.

Čo ťa na tejto práci najviac lákalo, keď si nastúpila?

Produkcia nie je len o práci v kancelárii. Často cestujeme či už po Slovensku, alebo na rôzne natáčania mimo televízie.

Práve to, že každý deň vyzerá inak, ma na tom baví najviac. Neustále robím niečo nové a spoznávam ľudí, medzi ktorými je aj množstvo zaujímavých osobností.

Našou úlohou je kontrolovať, či všetko funguje tak, ako má, a zabezpečiť plynulý priebeh natáčania.

Cestujete viac po Slovensku alebo si bola aj v zahraničí?

Prevažne cestujem iba po Slovensku. Za hranicami som bola iba v Česku, kde sme natáčali reláciu História chutí.

Priblíž nám svoj bežný deň v práci.

Môj pracovný deň sa delí na dve časti – administratívu a výrobu.

Pri administratívnej práci pripravujem relácie, kde komunikujem s hosťami, získavam podklady na zmluvy, vytváram ich a posielam im scenáre či informácie o natáčaní. Zároveň riešim objednávky, faktúry a ďalšie organizačné veci. Táto časť práce je skôr pokojnejšia a sedavá.

Úplne iné je to pri výrobe. Či už sme v štúdiu alebo mimo neho, deň začína skoro ráno a pokračuje presne podľa plánu. Produkcia dohliada na to, aby všetko prebiehalo podľa dispozícií – od príchodu hercov cez rekvizity až po dodržiavanie časového harmonogramu. Našou úlohou je kontrolovať, či všetko funguje tak, ako má, a zabezpečiť plynulý priebeh natáčania.

Odlišuje sa tvoja práca podľa toho, či pracuješ na filme, seriáli alebo televíznom programe?

Z môjho pohľadu je najväčší rozdiel najmä v tom, či sa natáča v štúdiu alebo v exteriéri.

Natáčanie v exteriéri je výrazne náročnejšie. Vyžaduje viac príprav, vybavovanie povolení, zabezpečenie lokácií a celkovo viac organizácie. V štúdiu je prostredie kontrolované, takže proces je jednoduchší.

Rozdiel je aj medzi jednotlivými formátmi. Iné je pripraviť hodinovú reláciu a iné dlhší film, kde je celý proces časovo aj organizačne náročnejší. Aj keď ešte nemám skúsenosť s filmovou produkciou, je jasné, že ide o komplexnejší proces s väčšími nárokmi na prípravu.

Čo bizarné si produkčne musela vybaviť?

Jedným zo zvláštnejších zadaní bolo zohnať pávy na natáčanie. Zavolal mi scenárista a ja som si v tej chvíli hovorila, kde ich asi zoženiem. Nakoniec to našťastie odvolal.

Krátko na to som však dostala ďalšiu úlohu – zohnať kozu. Obrátila som sa na salaš a podarilo sa mi ju vybaviť, dokonca zadarmo.

Takéto situácie sú v produkcii bežné. Človek nikdy nevie, čo bude riešiť, a musí si vedieť poradiť aj s úplne netypickými požiadavkami.

Stalo sa ti niekedy počas natáčania niečo, čo si musela na poslednú chvíľu zachraňovať?

Pri výrobe relácie História chutí mali moderátori ochutnávať dobové jedlá, pričom súčasťou bola aj kravská hlava ako rekvizita.

Použili sme ju v prvý deň natáčania, no potrebovali sme ju aj na druhý deň. Medzitým ju náš kuchár odovzdal kuchárom z kaštieľa, ktorí nerozumeli ani po slovensky, ani po anglicky.

Keď sme ju na druhý deň išli hľadať, jednoducho zmizla. Nevedeli sme, či ju zjedli alebo vyhodili. Dokonca sme ju chvíľu hľadali aj v koši.

Nakoniec sme situáciu zachránili. Náš kuchár na poslednú chvíľu zohnal novú.

Čo ti táto práca dala do života?

Baví ma jej dynamika, cestovanie aj možnosť neustále spoznávať nových, zaujímavých ľudí – od režisérov, hercov až po kolegov.

Postupne som si uvedomila, že práve táto práca mi je blízka a napĺňa ma. Prostredie Slovenskej televízie vnímam ako miesto, kde sa cítim takmer ako doma. Mám pocit, že práve toto je cesta, ktorá mi bola určená.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Zatiaľ som iba asistentka produkcie. Časom by som sa však chcela posunúť kariérne vyššie – na pozíciu produkčnej.

Alex je študentom Fakulty manažmentu na Univerzite Komenského v Bratislave. V Slovenskej televízii zastáva pozíciu asistenta produkcie spravodajstva.

V podcaste sa dozviete:

• Čo všetko zahŕňa práca produkcie v televízii,
• Prečo je obsluha „čítačky“ kľúčová pre plynulé vysielanie,
• Ako vyzerá chaos pri mimoriadnych udalostiach,
• Prečo je práca kombináciou organizátora a „psychológa“ pre hostí,
• Ako môže táto práca pomôcť prekonať stres, hanblivosť a zlepšiť komunikáciu.

Čo si si myslel, že budeš robiť, keď si nastupoval?

Pri nástupe som si produkciu predstavoval ako organizáciu, komunikáciu a vybavovanie rôznych záležitostí. Do veľkej miery sa to naplnilo – väčšinu týchto činností naozaj robím. Zároveň sa objavili aj úlohy, s ktorými som pôvodne nepočítal.

Ktorá úloha by ľudí najviac prekvapila?

Okrem bežnej produkčnej práce obsluhujem aj čítačku. Ide o zariadenie, ktoré zobrazuje text moderátorovi na „prompteri“.

Mojou úlohou je prispôsobiť rýchlosť textu tak, aby vyhovovala moderátorovi počas vysielania. Táto časť práce býva pre mnohých najväčším prekvapením.

Keď začne vysielanie, kde si a čo presne robíš?

Závisí to od typu zmeny. Pri zmene zameranej na hostí som na začiatku vysielania v štúdiu alebo pred ním – starám sa o hostí, riešim logistiku a pripravujem ich na vstup. Som s nimi v priamom kontakte a zabezpečujem ich usadenie v štúdiu. Dôležité je pritom nielen zvládnuť organizáciu, ale aj komunikáciu. Musím rozmýšľať nad tým, čo poviem a ako na hostí pôsobím.

Pri technickej zmene som v réžii, kde obsluhujem čítačku. Musím byť pripravený ešte pred začiatkom vysielania, aby všetko prebehlo plynulo.

Si skôr organizavaný, alebo riešiš vzniknuté situácie takpovediac za pochodu?

Hostí si plánujem dopredu – podľa harmonogramu ich kontaktujem, riešim logistiku a zabezpečujem všetko potrebné. Hosťovi napríklad zavolám a opýtam sa, či potrebuje taxík alebo príde sám. Ak hosť potrebuje odvoz, jednoducho to vybavím. Rozvrhnem si to vždy dopredu.

Zároveň prichádzajú aj nečakané situácie. Vtedy treba rýchlo reagovať a riešiť vzniknuté problémy.

Súčasťou mojej práce je reprezentovať televíziu a vytvoriť príjemnú atmosféru.

O aké nečakané situácie ide?

Keď vypukla vojna medzi Iránom a Izraelom, o jednej ráno mi volali, aby som prišiel skôr – vtedy tu bol úplný chaos. V takých momentoch pracujeme operatívne a bez prípravy. Treba sledovať scenár, reagovať na zmeny vo vysielaní a okamžite prispôsobovať čítačku podľa pokynov réžie.

To isté sa deje aj v bežnom vysielaní, napríklad pri videochate. Stáva sa, že videochat vypadne a ja musím na pokyn režiséra rýchlo v „čítačkovom” systéme prepnúť na ďalší bod, aby moderátor plynulo pokračoval ďalej.

Náročné sú aj rýchle prechody medzi reláciami. Za päť minút musím vystriedať hostí, pripraviť štúdio a zvládnuť všetko naraz. V praxi to znamená presuny hostí, komunikáciu s technikmi aj zabezpečenie chodu vysielania.

Bývajú hostia pred vysielaním, napríklad počas krízových situácií, v strese?

Hostia, ktorí prichádzajú do televízie prvýkrát, bývajú v strese zo živého vysielania. Preto je dôležitá komunikácia s ľuďmi. Vtedy ho musím upokojiť a pripraviť na vysielanie. Súčasťou práce je reprezentovať televíziu a vytvoriť príjemnú atmosféru.

Naopak, niekedy sme v strese aj my. Stalo sa, že hosť neprišiel do vysielania vôbec alebo meškal. V takých momentoch je dôležité rýchlo informovať tím a situáciu riešiť s chladnou hlavou.

Existuje podľa teba určitý typ ľudí, ktorí sa na túto pozíciu vyslovene hodia?

Dôležitá je najmä schopnosť komunikovať. Je to práca pre ľudí, ktorí sa radi rozprávajú alebo sa to chcú naučiť. Zároveň človeka naučí fungovať pod tlakom a riešiť stresové situácie. Vhodnješia je skôr pre extrovertov než introvertov.

Čo ti táto práca dala do života?

Naučila ma pracovať pod tlakom, lepšie zvládať stres, emócie a zlepšila mi komunikáciu. Pomohla mi tiež prekonať hanbivosť, keďže som od narodenia relatívne hanbilvý človek.

Získal som aj prehľad o fungovaní televízie ako veľkej organizácie – od práce moderátorov až po technické zázemie.

Takže si sa naučil byť extrovertom?

Nie som úplný introvert, no táto práca mi pomohla zlepšiť komunikáciu. Nie je vhodná pre tých, ktorí sa vylovene vyhýbajú kontaktu s ľuďmi.

Naopak, veľa dá tým, ktorí síce vedia komunikovať, ale majú obavy napríklad z vystupovania pred ľuďmi alebo z rozhovorov s neznámymi.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Chcem zostať v mediálnej oblasti, ideálne v produkcii. Baví ma logistika, komunikácia aj organizovanie. Do budúcna by som sa rád posunul na pozíciu s väčšou zodpovednosťou a širšími kompetenciami.

Peter sa k žurnalistike dostal už v mladom veku. Začínal v regionálnom rádiu, neskôr pôsobil ako online redaktor a pracoval aj v celoplošných rádiách. V súčasnosti pracuje v Slovenskej televízii ako redaktor spravodajstva.

V podcaste sa dozviete:

• Ako sa dá k žurnalistike dostať úplnou náhodou,
• Ako vzniká reportáž pod časovým tlakom,
• Čo zo zákulisia televízneho spravodajstva bežne vidieť nemožeme,
• Prečo je spravodajstvo tímová práca,
• Aká je realita práce televízneho redaktora v porovaní s predstavami divákov.

Ako by si opísal prácu redaktora spravodajstva niekomu, kto ju pozná len z televízie?

Ide primárne o rozprávanie príbehu. Našou úlohou je získať informácie a následne ich zrozumiteľne prerozprávať ľuďom, ktorí nemôžu byť priamo na mieste – či už na úrade vlády, v parlamente, alebo pri iných udalostiach.

V skratke, je to proces zisťovania, pochopenia a následného vysvetlenia udalostí tak, aby im porozumel bežný divák.

Je tvoja práca v praxi odlišná od toho, ako si ju predstavujú diváci?

Je pre mňa ťažké zhodnotiť to. Keďže som v médiách začal pracovať už ako 15-ročný, predstavu som si veľmi skoro tvoril priamo v praxi. Od začiatku som však vnímal, že nejde o vzhľad či hlas, ale o samotnú prácu. Predstava, že niekto všetko pripraví a redaktor to len prečíta, je mylná.

Ako redaktori sme však tiež len ľudia. Zbierame informácie a snažíme sa ich čo najpresnejšie sprostredkovať. Myslím, že v kontexte otázky je dôležité poznamenať, že našou úlohou nie je vkladať do reportáže vlastné názory, ale prinášať fakty a rôzne pohľady na tému.

Divák vďaka tomu vidí výsledok, ktorým je spracovaná realitu bez osobného postoja redaktora. Nevidí však celý proces získavania informácií ani to, čo všetko sa deje v pozadí. Zároveň platí, že pracujeme s dostupnými informáciami. Vieme ich overovať a konfrontovať, no nemáme vždy možnosť poznať úplnú „pravdu“, len ju čo najpresnejšie priblížiť.

Bola pre teba práca redaktora vysnívaná?

K žurnalistike som sa dostal úplnou náhodou. Otec jedno leto usúdil, že som už príliš starý na detský tábor. Bolo dobré prázdniny využiť zmysluplne a mal som si vybrať jeden z kurzov, ktoré ponúkala istá agentúra. Vybral som si fotografovanie. Omylom som vošiel do zlých dverí, kde bol kurz žurnalistiky. Hanbil som sa odísť, zaujalo ma to a postupne som ho absolvoval celý.

Práve tam sa z náhody stala ambícia. Inšpirovali ma ľudia, ktorí ma učili a odvtedy mám snahu sa im vyrovnať, neustále sa zlepšovať a predovšetkým, snažiť sa nikdy neuveriť samému sebe, že som ten najlepší z najlepších.

Aká bola tvoja cesta k práci v Slovenskej televízii?

Po spomínanom kurze žurnalistiky som si našiel krátku stáž v regionálnom rádiu, kde som sa učil základy – písanie správ aj prvé živé vstupy. Postupne som absolvoval ďalší kurz, ktorý mi dal viac skúseností, hoci to znamenalo pravidelné cestovanie do Bratislavy.

Neskôr som pracoval ako online redaktor na spravodajskom webe jednej z celoštátnych televízií, po tejto skúsenosti som sa opäť vrátil k rádiu. Najprv regionálnemu, neskôr celoplošnému. Po jednej pracovnej skúsenosti, ktorá nevyšla úplne podľa mojich predstáv, som musel opäť začínať na nižšej pozícii. Práve to ma posunulo ďalej.

Po rokoch v rádiu som sa dostal späť do televízie. Najprv na pozíciu redaktora zahraničného spravodajstva, odkiaľ som neskôr prešiel do domácej redakcie. V STVR pôsobím dodnes.

Ako vzniká reportáž od nápadu až po vysielanie?

Je to náročný proces, ktorý vždy závisí od konkrétnej témy. Začíname rannou poradou, počas ktorej si rozdelíme témy a určíme, kto sa čomu bude venovať. Niekedy je téma jasná vopred, inokedy ju treba hľadať.

Redaktor si následne pripraví základnú predstavu – čo je hlavná myšlienka reportáže a aké informácie potrebuje získať. Veľmi dôležitou časťou práce sú aj konzultácie s kolegami, na základe ktorých vie tému užšie vymedziť. Práca redaktora totiž nie je individuálna, dôležitá je spolupráca a pohľad z viacerých strán. V teréne neskôr oslovuje respondentov a zbiera rôzne pohľady, pričom priebežne vyhodnocuje, čo z toho bude použiteľné.

Po návrate do redakcie spracuje materiál, vyberie kľúčové pasáže a doplní ich vlastným textom. Celý proces je časovo náročný a bežne trvá celý pracovný deň, často aj viac.

Vznikajú témy tvojich reportáží skôr na základe vlastných nápadov, alebo ti ich prideľuje editor?

Bez ohľadu na to je veľmi dôležité mať naozaj dobrý prehľad o aktuálnom dianí. V mojom prípade však prevažujú témy, ktoré mi zadáva editor alebo vedúci vydania. Nie je to preto, že by som nevedel prísť s vlastnými nápadmi, skôr som pri ich výbere náročný a zvažujem viacero možností. Zadanie mi preto uľahčuje prácu a šetrí čas.

Často sa tiež stáva, že respondent odpovie inak, než očakávam. Vtedy musím výslednú podobu reportáže prispôsobiť tomu, čo mám k dispozícii.

Stáva sa aj to, že respondenti odmietnu odpovedať?

Nie je to časté, ale stáva sa to. Niekedy respondent odmietne z osobných dôvodov alebo ho zastihnem v nevhodnom čase.

Ako som už však spomínal, častejšie sa stáva, že odpovie inak, než očakávam. Vtedy musím vedieť prispôsobiť smer reportáže tomu, čo mám k dispozícii. Ako autor nesiem zodpovednosť za výsledok, preto hľadám spôsob, ako z dostupných informácií vytvoriť zmysluplný príbeh.

Ako zvládaš časový tlak, keď treba reportáž odovzdať rýchlo?

Pomerne dobre. Aj keď sa ocitnem v situáciách „na poslednú chvíľu“, viem sa sústrediť a dokončiť prácu.

Pomáha mi schopnosť odosobniť sa a zostať pokojný. Keď niečo také nastane, potrebujem skôr chvíľu ticha, aby som sa vedel plne koncentrovať.

Kto má posledné slovo pri tom, čo nakoniec finálne odvysielate v televízii?

Nejde o rozhodnutie jedného človeka. Fungujeme na viacstupňovom kontrolnom systéme. Ako redaktori pripravíme text, ktorý najprv schvaľuje editor a následne vedúci vydania. Po spracovaní reportáže sa finálny výstup opäť kontroluje.

Nemáme teda posledné slovo – výsledok vzniká na základe spolupráce, argumentácie a schvaľovania viacerých ľudí.

Spomínal si, že práca redaktora nie je individuálna. Ako teda fungujete v skutočnosti?

Spravodajstvo je tímová práca. Mojou úlohou je priniesť príbeh, preto o ňom potrebujem vedieť čo najviac. Nech je akýkoľvek, politický alebo nepolitický. Nehoda či katastrofa, čokoľvek. To znamená, overiť si fakty a príbeh z každej strany. Pretože práve za to som zodpovedný.

Keď si divák pozrie moju reportáž a vidí v nej chybu, ktorú som si ja osobne neoveril, vtedy sa vyhovoriť na kolektívny orgán naozaj nemôžem. Ja som pod tým podpísaný.

Čo ti táto práca dala do života?

Radosť, mnohých priateľov a pomyselný hlbší zmysel.

Kam sa chceš posunúť ďalej?

Nemám presne stanovený cieľ a ani ho nepotrebujem. Nechávam veci plynúť a sústredím sa na prítomnosť.

Predovšetkým je pre mňa dôležité robiť svoju prácu najlepšie, ako viem a byť s ňou spokojný. Najdôležitejší je teda môj vnútorný poct, že som odovzdal maximum.

Faye mala k umeniu blízko od detstva. Už ako malá bola súčasťou folklórneho súboru. Neskôr začala s vlastnou tvorbou. Hudbou sa ale živiť nechce a tak v septembri začala študovať masmediálnu komunikáciu na FMK.  

Radio_Head Awards sú ceny, ktorými Rádio_FM oceňuje umelcov už od roku 2008. Ich 18. ročník odvysielali naživo 27. 3. 2026 na svojom webe. Repríza mala byť odvysielaná o dva dni na Dvojke. Vedeniu STVR však prekážali prejavy ocenených umelcov, v ktorých vyjadrili nespokojnosť s aktuálnym stavom kultúry. STVR sa teda rozhodla, že reprízu nielenže neodvysiela, ale ani nezverejní vo svojom archíve. 

V rozhovore sa dočítate: 

• ako galavečer prebiehal, 
• čo zaznelo v spomínaných prejavoch, 
• čo si Faye myslí o vyjadreniach generálnej riaditeľky STVR a riaditeľa Slovenského rozhlasu, 
• aký má názor na protesty. 

V akých kategóriách si bola nominovaná?

Nahrala som skladbu so skupinou Fallgrapp, ktorá sa dostala medzi top 5 skladieb roka. Taktiež som sa dostala do kategórie Objav roka. V žiadnej kategórii som osobne nevyhrala, no Fallgrapp získal cenu za album roka. Bola som súčasťou albumu, takže to považujem za úspech. 

Ako prebiehal galavečer?

Celkom štandardne. Konal sa v Slovenskom rozhlase a bol vysielaný naživo na webe Rádiohláv, podobne ako predošlé ročníky. Víťazi každej kategórie si na pódiu prevzali sošku, predniesli svoj prejav a vrátili sa k ostatným v hľadisku. Jedna vec však bola trochu iná. Umelci sa vo svojich prejavoch vyjadrovali k aktuálnej situácii v kultúre. Urobili tak napríklad FVLCRVM, Jureš Liška a Nora Ibsenová z Fallgrappu, alebo Michal Kaščák 

Aký máš názor na to, ako ostatní účastníci využili priestor na svoje prejavy? 

Každý má ako občan Slovenskej republiky právo vyjadriť sa. To, ako to urobia, je ich vec. Umelci sa vyjadrovali k situácii v štáte odjakživa. To jednoducho ku kultúre patrí. Umenie je odrazom našich pocitov a ak sú emócie z aktuálnej situácie negatívne, odrazí sa to na ľuďoch a ich názoroch. 

Spomínaná Nora Ibsenová na svojom Instagrame napísala, že rozhovory, ktoré poskytla, nebudú odvysielané na základe rozhodnutia nadriadených. Následne dodala, že si nie je vedomá toho, že by ona alebo ktokoľvek iný porušil vopred podpísanú zmluvu. Mohla by si nám priblížiť, čoho sa táto zmluva týkala? 

Posielali nám ju ešte minulý rok. Boli v nej základné morálne ustanovenia. Boli sme v nej upozornení, že na mediálnej pôde nesmieme byť vulgárni, nenávistní a podobne. 

Myslíš si, že niekto porušil podmienky zmluvy? 

Môžem s určitosťou povedať, že sa nikto priamo nevyjadril k žiadnej politickej strane. Neboli spomenuté konkrétne mená a všetko, čo bolo povedané, bolo veľmi metaforické a abstraktné. FVLCRVM napríklad povedal, že žijeme v časoch Cruelli de Vill. Samozrejme, všetkým bolo jasné, čo tým chcel naznačiť.  

Teoreticky však toto prirovnanie nepoužil na žiadnu konkrétnu osobu. To isté urobila aj Nora s Jurešom. Jureš taktiež povedal, že žijeme v ťažkých časoch a že sa počas jeho kariéry doposiaľ s cenzúrou nestretol. Stále to ale bolo povedané všeobecne. Naozaj si nepamätám, že by niekto osočoval akúkoľvek konkrétnu stranu. 

Rozdielnosť názorov je predsa super, obohacuje nás a je prirodzená.

Čítala si otvorený list generálnej riaditeľky STVR Martiny Flašíkovej? 

Ak mám byť úprimná, celý list som nečítala. Čítala som vyjadrenie jedného politika, ktoré prezdieľal Rasťo Iliev. Naštartoval ma výrok, že umelci môžu hľadať priestor mimo „ich“ inštitúcie. Strašne ma to nahnevalo. Pár dní na to boli odvolané riaditeľky dvoch ďalších inštitúcií (pozn. – generálna riaditeľka Slovenského technického múzea a riaditeľka Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach).  

V ten večer som si robila rešerš o tom, čo sa za posledné obdobie deje. To som potom zdieľala na storkách, aby som si vybila hnev. To, čo sa deje, nie je sranda a nepáči sa mi to. To, že chcú našu kultúru vymeniť za niečo iné, už nemôžu zakryť. Nepáčia sa im hodnoty, ktoré naša kultúrna obec má a týmto spôsobom to chcú ovplyvniť. Chcú zmeniť naše zmýšľanie a to nie je správne.  

Aký máš názor na otvorený list pani Flašíkovej, v ktorom hovorí o zneužívaní verejnoprávneho priestoru a nevhodnom presadzovaní si vlastného názoru? 

 Žijeme v demokracii a myslím si, že má každý právo vyjadriť svoj postoj bez ohľadu na to, či je vo verejnoprávnom médiu alebo s kamoškou na káve. Nemali by sme za to byť trestaní alebo osočovaní. Umelci svoj subjektívny postoj vyjadrovali pri odovzdávaní cien aj v minulosti. A teraz, keď ich je viac, je to zrazu problém?  

Mám pocit, akoby každý považoval svoj názor za stopercentne správny a nepočúval druhých. Tým sa zo spoločnosti vytráca akceptácia a všetci na seba navzájom len vrieskajú a nadávajú si. Následne nepríde k žiadnemu konsenzu. A to ma najviac trápi. To, že sa ľudia pre rozdielnosť názorov neznesú. Rozdielnosť názorov ako taká je predsa super, obohacuje nás a je prirodzená. 

Vyjadrila by si svoj názor tiež? 

Ak by som si išla prebrať ocenenie, určite by som sa k politike nevyjadrila. Nechcela by som si totiž kaziť moment, ktorý je pre mňa. Nechcela by som upriamiť svetlo na niečo negatívne. Musím ale zdôrazniť, že názory tých, ktorí tak urobili, neboli útočné a s mnohými z nich súhlasím.  

K Rádiohlavám sa vášnivo vyjadril aj riaditeľ rozhlasu Peter Janků a umelcov nazval „ kričiacou menšinou uväznenou v socialistickej mentalite“.  Myslíš si, že je takéto vyjadrenie na adresu tvorcov vhodné?    

Absolútne nie. Akékoľvek vyjadrovanie sa, ktoré je osočujúce alebo je akýmkoľvek spôsobom nekorektné, je nemorálne a bez charakteru. Predstaviteľom, ako je pán Janků, ktorí majú potrebu sa takto vyjadriť, chýbajú určite soft skills, ktorým by sa mali priučiť.  

Riaditeľ Slovenského rozhlasu s Jánom Sklenárom po 20 rokoch ukončil zo dňa na deň spoluprácu potom, čo sa vo svojej relácii vyjadril k aktuálnej situácii v kultúre.

Mal aj odovzdať jednu z cien na Rádiohlavách. Pár minút pred začiatkom slávnostného programu mu bolo oznámené, že na základe rozhodnutia riaditeľa Slovenského rozhlasu dochádza k zmene a odovzdávanie ceny bude zabezpečené iným spôsobom, bez jeho účasti. Bolo cítiť, že odovzdanie tejto ceny neprebehlo ako malo? 

Áno. Pán, ktorý odovzdával cenu povedal, že cenu prišiel odovzdať on, keďže pána Sklenára odvolali. Dosť ma zaskočilo, že to povedali v živom vysielaní.  Umenie je odrazom našich pocitov a ak sú emócie z aktuálnej situácie negatívne, odrazí sa to na ľuďoch a ich názoroch. 

Aký máš z celej situácie pocit?             

Veľmi ma to hnevá. Nedáva mi to zmysel a nechápem, kde sa berie motivácia momentálneho systému toľko vecí meniť. Bez transparentnosti a odvôvodnenia sú to údery pod pás. Ak by doložili legitímne fakty na základe ktorých konajú, nemal by im kto čo povedať. Oni to ale robia s poloúškrnom, snažia sa to na tlačovkách popierať a vysvetlenie nemajú. Nečudo, že sa ľudia hnevajú a chodia do ulíc.                                                                                                                                                                            

 Zaujímala si sa o aktuálnu situáciu v STVR aj pred Rádiohlavami?         

Zaujímala. Po Rádiohlavách to už len vyeskalovalo, keďže sa ma to priamo dotklo. Keď Fallgrapp vyhral album roka, veľmi sme sa tešili. Bol to krásny moment. Je mi ľúto, že sa na to nikto nebude môcť pozrieť. A prečo? Pre vyjadrenie názoru.  

Po piatkovej udalosti si sa zúčastnila Veľkej kultúrnej mobilizácie v Bratislave, na ktorú prišlo odhadom 14-tisíc ľudí. Aký máš po proteste pocit?                  

Na protesty chodím pravidelne. Utorkový mi opäť dokázal, že ľudská jednotnosť existuje. Ľudia sa vedia spojiť a protestovať mierumilovne a bez obáv. Dúfam, že to raz prinesie výsledok. Ak by sme boli v inej krajine, napríklad trochu severnejšie, po proteste by vláda začala hľadať riešenie. Dúfam, že sa to raz zlomí a tí, na ktorých je toto mierené, odstúpia.