Priazeň divákov Superstar Adama prekvapila, ani organizátori na začiatku nevedeli, akú reakciu majú očakávať. „V zahraničí je výstrednosť najmä u umelcov bežná. Neviem prečo sa spoločnosť u nás otvára pomalšie, no som rád, že sa to vôbec deje,“ hovorí.

V nedeľu 24. apríla predstavil prvú pieseň pripravovaného albumu počas vysielania šou Lets Dance. Adamov debut bude prepojením mainstreamu a alternatívy. Stieranie hraníc podľa neho dodáva odvahu ľuďom z rôznych menšín, ktorí sa tak s umelcami dokážu stotožniť a necítia sa osamotene.

Je niečo, čo by si si na seba nikdy nedal?

Asi nejakú farebnú kombináciu, ktorá sa mi nepáči.

Ružovú so zelenou?

V neprvoplánovom prevedení ide už aj táto dvojica do módy.

Okrem ružovej iba pre ženy poznáme veľa ďalších rodových stereotypov, ktorým denne čelíme. Máš konkrétny, ktorý by si najradšej vymazal?

Keď chodím po Prahe v man heels (mužské topánky na opätku – pozn. red.) ešte na mňa niektorí ľudia čudne zazerajú. Pritom by sme im vôbec nemuseli dávať prívlastok “man”. Pokojne by to mohli byť aj ihličky, prečo nie! Vtedy na sebe cítim pohľady, keďže prekračujem akúsi zaužívanú normu. 

V Superstar si vystriedal niekoľko extravagantných outfitov, prezentoval si sa pomerne výstredným štýlom. Osvojil si si ho počas svojho štúdia hudby v Londýne?

Áno. Móda ma vždy bavila a keďže som sa v Londýne venoval aj modelingu, prirodzene prišlo vytváranie si vlastného štýlu. Extravagantnejšia prezentácia na pódiu sa teda objavila popri štúdiu v Británii.

Kto ťa inšpiroval?

Stačilo, že som sa prechádzal v londýnskych uliciach plných ľudí vo výrazných outfitoch, ktorí riskujú alebo nosia presne to, v čom sa cítia super. Niekedy vyzážou dokonca vyjadrujú svoju aktuálnu náladu. Vtedy si poviete, že ani vy sa nemusíte obliekať iba do čiernej a sivej. V komunite umelcov, medzi ktorými som študoval, som si pripadal ja ako ten najmenej extravagantný.

Po odchode z relatívne alternatívej a otvorenej spoločnosti londýnskej univerzity si sa vrátil na Slovensko. Prihlásil si sa do jeden z najkomerčnejších súťaží vôbec. Keby som ťa poznala predtým, podľa tvojho instagramu by som neodhadovala, že sa zúčastníš Superstar.

Nemal som to v pláne. Keby neprišla pandémia a nevrátil by som sa, určite by sa to nestalo. V Británii som zvažoval X Factor a po mojom návrate na Slovensku práve bežala predchádzajúca séria Superstar. Zdalo sa mi, že koncept je sviežejší a modernejší než v ročníkoch predtým. Bavilo ma to.

Napadlo mi, že by bolo zaujímavé zistiť, kam by som sa dostal. Skauti z produkcie bežne rozosielajú pozvánky na konkurz. Kým som bol za hranicami, tiež som ich pár dostal a tak som si povedal, že ak príde ďalšia, pôjdem do toho. Prišla a išiel som.

Klasická otázka, ktorá po tvojej výhre často padala, bola, či si sa nebál, ako ťa publikum prijme pre tvoj svojský štýl a sexuálnu orientáciu. Niekoľkokrát si sa vyjadril, že ťa priazeň publika príjemne prekvapila. V rozhovore pre trnavský zoznam si zas povedal, že najsilnejšiu základňu fanúšikov si mal v Prahe. Sú Česi otvorenejší ako Slováci?

Obrovská podpora bola aj na Slovensku. Medzi ľuďmi dokonca zaznievali dohady, či môže opäť vyhrať slovák, keďže v predošlom ročníku zvíťazila Barbora Piešová. Je však pravda, že som si naozaj nemyslel, že to budem ja. Bol som skeptický a nevedel som odhadnúť, ako presne ja nastavená kultúrna scéna v Česku a na Slovensku.

Mojim cieľom ale bolo zostať rovnaký a priniesť presne to, čo som robil v Londýne, na naše pódium. Zdalo sa mi to ako vhodný spôsob posúvania našej kultúry vpred.

Stretol som sa napriek tomu aj s negatívnymi ohlasmi?

Nečakal som, že sa budem páčiť všetkým. Očakával som však, že skupina, ktorá voči mne vyjadrí negatívny postoj, bude omnoho väčšia. Naozaj som sa stretol s minimom nepriazne.

Ľudia teda prekvapili pozitívne, čo organizátori? Prirodzene im ide o sledovanosť, snažia sa vyhovieť cieľovej skupine a podľa toho nastaviť imidž súťaže. Už od predkastingov si sa prezentoval svojim štýlom a organizátori súhlasili?

Nikto ma neobmedzoval. Nediktovali mi, čo je príliš veľa a čo príliš málo. Určite som bol prekvapením pre niektorých čenov produkcie, ktorí na formáte pracujú dlhodobo. Nemusel som však s nikým bojovať, vyvíjalo sa to veľmi prirodzene.

Kam až siahala táto voľnosť? Vytváral si si kostými sám?

Po prvom večeri sme boli nadšení. Kožuch fungoval a nielenže som mal voľnú ruku v obliekaní sa, ale kostymérky mi pomohli vyšperkovať moje outfity ešte viac. V treťom kole som mal čosi, čo vyzeralo ako šatové brnenie.

Naozaj to boli šaty, ktoré sme na bokoch prestrihli a doplnili ich klobúkom s kovovými strapcami. Pôvodne mali siahať cez oči, ale pre dobrý záber kamery sme to museli zmeniť. Za výsledkom bola vždy spolupráca niekoľkých šikovných a odvážnych ľudí.  

Nemal si obavy, že ťa ľudia začnú vnímať viac ako toho extravagantného než ako toho so skvelým hlasom?

Snažil som sa filtrovať negatívne myšlienky. Aj keď podobné názory som počúval od niektorých blízkych, rozhodol som sa nerobiť kompromisy. Extravagantná prezentácia predsa k popkultúre patrí. Nevyrastali sme všetci na Madone?

U zahraničných umelcov zvykneme vnímať výstrednosť ako prirodzenú súčasť ich vystupovania, no keď sa to objaví u nás, zdá sa nám to veľmi netradičné. Aj režisér Superstar Pepe Majeský pre Denník N povedal, že pred pätnástimi rokmi by si ťa v súťaži nevedel predstaviť. V ktorej sérii by si už mal šancu zvíťaziť?

Asi až v tejto. Je to skvelé načasovanie. Tiež si neviem predstaviť, že by som súťažil v spoločnosti pred 10 či 15 rokmi.

Zmena spoločnosti ti dovolila vyhrať, funguje to aj naopak? Môže tvoje zviditeľnenie sa pomôcť ľuďom stať sa viac rešpektujúcimi?

Moja výhra môže otvoriť bránu odvahe, a to nielen v televízii. Ľudia sa možno prestanú báť riskovať a posúvať hranice. Už teraz som veľmi zvedavý na ďalšiu sériu Superstar. Nášmu roňíku pomohlo, že väčšina finalistov bola o niečo staršia ako to bývalo predtým. Každý z nás už v hudbe niečo zažil a možno sa nám podarí postupne odstrániť nálepku hudobného fastfoodu, ktorú súťaži dávajú.

Aj takzvaná alternatívna scéna uvidí, že nejde len o rýchlo kvasené hviezdy. Verím, že sa do súťaže prihlásia skúsenejší ľudia, ktorí budú dvíhať jej úroveň. Aj ja som si kedysi myslel, že podobné súťaže sú umelé urýchľovače kariéry a všetko si musím oddrieť sám.

Išiel som proti sebe, lebo hudbe sa venujem od šestnástich rokov a Superstar mi len pomohla zviditeľniť sa. Moja tvorba ani prezentácia neskomerčneli. Hudobná scéna sa posúva, úplne altenatívny album Billie Eilish je dnes všeobecne populárny.

Máme na česko-slovenskej scéne aj ďalších umelcov, ktorí sú z takzvanej alternatívy dostávajú do mainstreamu?

Ewa Farna, Katarzia alebo Fulcrum. Experimentujú, skúšajú a neboja sa prichádzať úplne inými koncertmi. Neodchádzate s pocitom, že ste boli na karaoke, ale s plnohodnotným zážitkom, ktorý vás pohltí. Spev je dôležitá zložka, ale šou ho môže urobiť nezabudnuteľným.

Prečo sa o týchto veciach vôbec rozprávame? Veci, ktoré sú v zahraničí už úplne bežné, my ešte len objavujeme.

Neviem, som rád, že sa to vôbec hýbe. Považujem za úspech, že si dnes v médiách môžu aj rôzne menšiny nájsť svoje vzory a inšpirácie. Ja som takú možnosť nemal, čerpal som len zo zahraničia. Mám pocit, že dnešná generácia je slobodnejšia oveľa skôr. 

Prispievaš k tomu aj zapájaním sa do reklamných kampaní, si tvárou značky Absolut, ktorá prezentuje myšlienku o rôznych podobách lásky. Akými ďalšími spôsobmi sa snažíš pretlačiť rešpekt a toleranciu do publika?

Cítim, že mám veľkú zodpovednosť. Myslím na to aj pri odpovediach v tomto rozhovore. Interview v médiách, správne kampane a vlastná tvorba sú mojimi najsilnejšími komunikačnými kanálmi.

Jednu z piesní tvojho pripravovaného albumu si v predpremiére predstavil počas vysielania šou Lets Dance. Hovoríš, že album bude napomedzí komerčna alternatívy. Je dobré, že sa tieto sféry prepájajú?

Áno. Vznikajú ďalšie možnosti tvorby, a to nielen v hudbe, ale aj iných druhoch umenia. Piesne, ktoré som spieval v súťaži, mi boli blízke a sám som si ich vybral. Preto ani moje vlastné nebudú žánrovo príliš odlišné.

ADAM PAVLOVČIN

Študoval hudbu v Prahe a v Londýne. Keď sa vrátil na Slovensko, rozhodol sa prihlásiť do speváckej súťaže Superstar, ktorú vyhral. Ľudí si získal nielen skvelým hlasom, ale aj svojím extravagantným štýlom. Okrem spevu sa navyše venuje modelingu a tancu.

Jakub pochádza z Považskej Bystrice, kde absolvoval gymnázium. Po strednej škole ho cesty zaviedli na Fakultu masmediálnej komunikácie. Jeho charakteristickou črtou sú ryšavé vlasy a originálny štýl obliekania. Hoci sám nevie, kam to v živote chce dotiahnuť, o tom, čo už má úspešne za sebou, nám veľmi rád porozprával.

Kam siahajú tvoje hudobné začiatky?

Moje hudobné začiatky siahajú až do sprchy. Spieval som si všade, kam som chodil, a pri všetkom, čo som robil.

Okrem spevu hráš aj na nejakom hudobnom nástroji?

Snažím sa hrať na gitare, ale nevidím to veľmi ružovo.

Kedy ti napadlo prihlásiť sa do úspešnej súťaže SuperStar?

V prvom rade som nebol celkom triezvy a prišlo mi to ako fajn nápad. Chcel som zažiť niečo nové a hlavne vypadnúť zo stereotypného života študenta. To, akým spôsobom sa vyvíjalo moje pôsobenie v súťaži, som naozaj nečakal. Vždy som sa dobre pobavil, keď niekto v podobnej súťaži povedal: „Ja som to nečakal!“ Teraz to už chápem a viac sa z toho nesmejem.

Sympatie ľudí si si získal nielen vďaka spevu, ale aj svojím vystupovaním a originálnym imidžom. V súťaži vám vyberali outfity stylisti. Vždy ste sa dohodli na výbere oblečenia alebo si bol občas za rebelanta?

Nebolo to vždy presne podľa mojich predstáv. Režisér musel mať vždy posledné slovo, ale musím uznať, že s väčšinou outfitov som bol spokojný.

Bavilo by ma obliekať ľudí do reklám, klipov či filmov. Uvidím, kam ma vietor zaveje.

Existuje niečo, čo by si si na seba nikdy nedal?

Baleríny!!!

Prečo baleríny?

Pretože baleríny. Nemám k tomu viac čo dodať.

Na kastingu si spomenul, že nakupuješ v secondhandoch. Stále to platí?

Áno. Jednoducho ma baví prehrabávať sa tam a hľadať jedinečné kúsky, ktoré neuvidím na svojom spolužiakovi či kamarátovi. Taktiež je to aj jeden zo spôsobov, ako môžeme chrániť životné prostredie. Všetci dobre vieme, na akom princípe funguje fast fashion.

Chcel by si sa móde venovať aj na profesionálnej úrovni?

Vieš, že asi aj áno? Bavilo by ma obliekať ľudí do reklám, klipov či filmov. Uvidím, kam ma vietor zaveje.

Spomeň si na spievanie pred porotcami a neskoršie živé prenosy. Ako si zvládal stres a vystupovanie pred publikom?

Keďže som pred SuperStar nevystupoval so spevom pred nikým, teda ak do toho nerátam chaty a oslavy, tak to bolo pre mňa nesmierne náročné a stresujúce. Nevedel som, na čom som – či spievať viem, alebo nie. Bolo to pre mňa o to horšie. Avšak prekonával som sa z kola na kolo a postupne som si to začal užívať. No a potom som vypadol. (smiech)

Skús nám priblížiť, ako vyzerali tvoje dni počas účinkovania v SuperStar. Bolo to až také šialenstvo, ako sa hovorí?

Bolo, a to veľmi veľké. Počas týždňa som trasu Považská Bystrica – Praha otočil dvakrát. Do toho sme sa museli učiť texty, nakrúcať videodokrútky, „museli“ sme chodiť na párty, na autogramiády a podobne. Keď to teraz hovorím, tak si uvedomujem, že som žil život ako Hannah Montana, len som nemal blond parochňu. (smiech)

Čo pre teba znamenalo mať vlastných fanúšikov?

Bol to neopísateľný pocit. Zo začiatku mi to prišlo veľmi zvláštne a nereálne. Včera som spieval v sprche a dnes ma ľudia milujú alebo nenávidia. Veľmi ma to desilo, ale časom som to začal brať ako normálnu vec. Aby si mal v dnešnej dobe fanúšikov, stačí ísť na Farmu. Tým ale nechcem dehonestovať tento projekt. Tiež sem-tam pozerám Farmu a nehanbím sa za to.

Aký je tvoj spätný pohľad na účasť v SuperStar?

Spoznal som množstvo úžasných ľudí. Naskytlo sa mi veľmi veľa príležitostí. Zažil som veci, ktoré človek nezažije každý deň. 

Súdia človeka na základe 15-sekundovej reklamy na Markíze. Z toho mi je mizerne.

Boli tam aj negatíva?

Stratil som „priateľov“. Alebo som skôr zistil, ktorí sú tí praví, takže to je asi pozitívum. Neviem. Za negatívum rozhodne považujem, že som sa po súťaži veľmi uzavrel. Bolo to zvláštne obdobie a nerád o tom hovorím. Chvalabohu, už je to za mnou!

Išiel by si do súťaže znova, keď už vieš, čo všetko obnáša?

To je náročná otázka. Kvôli určitým veciam áno a kvôli určitým zasa nie. 

Zažil si nejaký negatívny okamih v tejto šou, ktorý si budeš ešte dlho pamätať?

Fyzicky náročnou situáciou bolo moje predposledné vystúpenie, pretože sa mi veľmi ťažko dýchalo. Bol tam nepríjemný vzduch a ešte do toho všetky tie reflektory. Museli ma ratovať zdravotníci.

Ukazujú ľudia na verejnosti stále na teba prstom?

Prstom neukazujú, skôr šuškajú. Alebo sa snažia šuškať. Lenže ja mám veľké uši. Je nepríjemné, keď o mne ľudia píšu klamstvá a vyjadrujú sa na moju osobu vulgárne, a pritom sa so mnou nikdy predtým nestretli alebo neporozprávali.

Súdia človeka na základe 15-sekundovej reklamy na Markíze. Z toho mi je mizerne. Považujem sa za veľmi chápavého, ale takýmto ľudom naozaj nerozumiem. Našťastie, mám okolo seba aj takých, ktorí ma podržali vo chvíľach, keď som začal veriť hejtom a strácať sám seba.

Do súťaže si sa prihlásil ešte predtým, ako si začal študovať na FMK. Keby to bolo naopak, zvážil by si prihlášku do SuperStar, keď už máš poznatky o tom, ako fungujú médiá?

Asi by som o tom uvažoval pri víne. Dúfam, že si to niekto nevyloží zle. Vlastne je mi to jedno. Víno mám rád! (smiech)

Beriem veci také, aké sú a rozhodujem sa za pochodu. Teraz si plánujem upiecť pizzu.

Aký je teda v súčasnosti tvoj pohľad na mediálny projekt typu SuperStar?

Je to šou. Človek pri nej vypne, môže sa inšpirovať. Umelci sa majú možnosť predviesť a je to výborný odrazový mostík, ako naštartovať kariéru. Samozrejme, ak to správne využijú a nepodľahnú päťminútovej sláve.

Počas štúdia si stihol vyskúšať FMK TV aj rádio Aetter. Plánuješ sa niektorému z fakultných medií venovať aj naďalej?

Áno, vyskúšal som si obe médiá. Bohužiaľ, je pravda, že som im minulý rok nevenoval veľa času, pretože som bol zaneprázdnený. Verím, že to tento rok napravím.

V súčasnosti máš na konte vlastnú pieseň s názvom Lost a spoluprácu s producentom Markom Dannom. Aké sú tvoje plány do budúcna?

Chcem sa venovať hudbe. Či mi to vyjde? Ťažko povedať. Bojím sa veci plánovať, nemám rád sklamania. Preto beriem veci také, aké sú a rozhodujem sa za pochodu. Teraz si plánujem upiecť pizzu.

Máš nejaký odkaz pre čitateľov Atteliéru?

Aby boli autentickí a aby boli sami sebou, nech sa deje čokoľvek, aj keď to je v dnešnej dobe možno náročné. Svet ti bude patriť, ak si zachováš samého seba! Buďme ľudskí, šírme lásku, kde je to možné a potrebné. Eliminujme nenávisť a bude sa nám na tomto svete, ktorý sa už otriasa v základoch, lepšie dýchať. A jedzte pizzu!

Réka je tiež študentkou FMK a práve ona je dôkazom toho, že sa všetko dá, keď človek chce a že aj napriek niektorým pádom je dôležité vzchopiť sa a ísť si ďalej za tým, čo sme si zaumienili. My jej samozrejme držíme palce a prajeme jej, aby svojím skvelým hlasom a pozitívnym vyžarovaním aj naďalej očarovala porotu SuperStar. Viac o sebe a svojich speváckych pokusoch či úspechoch prezradila v našom interview.

Ako dlho sa už venuješ spevu? Priviedli ťa k tomu rodičia alebo to bolo z vlastnej iniciatívy?

Priviedli ma k tomu v podstate moji rodičia. Od malička som sa venovala tancu, lenže potom mi ocino asi v dvanástich povedal, že viem pekne spievať. Ja som ale vôbec nespievala doma, takže neviem odkiaľ to vedel (smiech). Potom sme s bratom nahrali pesničku od Pink – Family Portrait, iba tak na domáci mikrofón. Bolo to katastrofálne zlé, budem sa za to hanbiť asi do smrti, ale ocino nám povedal, že to je super – typický ocino. Tak som radšej nespievala až do svojich osemnástich. Plieskala so mnou puberta, no a keď som sa už nemohla venovať tancu kvôli zdravotným problémom, tak som si povedala, že budem spievať. Spevu som sa začala venovať vo svojich osemnástich, čo je pomerne neskoro.

Máš za sebou už viacero speváckych súťaží, v SuperStar si dokonca druhýkrát. Čo ťa motivovalo k tomu skúsiť to znovu?

Áno, skúšala som už rôzne talentové súťaže. Urobila som však veľkú chybu, že som to skúšala už vtedy, keď som len začínala spievať, takže to boli samozrejme pre mňa veľké neúspechy. Potom neskôr sa už dostavili určité úspechy, nebudem hovoriť, že neboli žiadne. V X-factore v Maďarsku sa mi napríklad podarilo postúpiť do „Judges‘ Houses“, ale vždy si človek žiada to finále. Či to vyhrá alebo nie, to je už asi jedno, je to skôr taká méta pre každého. V SuperStar som tiež bola, keď som mala ešte šestnásť rokov, ale vtedy som vypadla v divadle úplne na začiatku. A tak som to po rokoch skúsila znovu – povedala som si ale, že je to posledný pokus. Stále som však mala pocit, že nepostúpim. Aj počas kastingov som sa schovávala, utekala som pred kamerou, lebo som mala pocit, že určite nepostúpim a aké trápne to zase bude všetkým vysvetľovať, prečo som vypadla (smiech). Keď mi povedali, že postupujem, tak som bola z toho úplne v šoku.

Ako by si porovnala X-factor a SuperStar, čo sa týka porotcov, súťažiacich a celkovej atmosféry?

Je ťažké porovnať to, sú to dva rozdielne formáty. V maďarskom X-factore bola väčšia interaktivita s naším mentorom, ale so súťažiacimi nie. Tu v SuperStar je to práve naopak. Keď je naša semifinálová dvadsiatka na hoteli, kde sme ubytovaní, vždy sa dlho do noci rozprávame. Napríklad s Emmou sa z nás stali úplne super kamarátky, sme spolu nonstop.

Čiže nevládne medzi vami žiadna rivalita, ale skôr kamarátstvo?

Nie, vôbec žiadna rivalita. Možno len takým spôsobom, že si povieme, keď sa nám veľmi nepáči, ako niekto spieva, ale je to individuálne. Napríklad Emma je úplná favoritka, krásne spieva a všetci to vieme. Ale sem-tam sa nájdu niektorí, takže to je tak – sto ľudí, sto chutí.

Vďaka tvojmu postupu do TOP 20 sa nám v nedeľu 25. októbra predstavíš v prvom semifinálovom kole dievčat. S akou pesničkou vystúpiš?

Prvýkrát v živote vystúpim live a dosť mám z toho trému. Nemôžem prezradiť, akú pesničku spievam, ale ak budete v nedeľu sledovať SuperStar, tak uvidíte. Je to veľmi známa pesnička.

„Keď mi povedali, že postupujem, tak som bola z toho úplne v šoku.”

Vybrala si si ju sama, alebo ti ju vybrali porotcovia?

My sme tak komunikovali, povedali si svoje tipy a dohodli sme sa. Nebolo to nanútené, že by nám povedali, čo musíme spievať.

Keďže súťaž a natáčanie SuperStar je v Prahe, zaujíma ma, ako to stíhaš kombinovať so školou, priateľom, rodinou? Máš Hermionin časovrat?

Nemám, ale Hermiona by mi ho mohla požičať, vtedy by som chodila aj do školy (smiech). Teraz je to ešte v pohode, keďže natáčanie je zatiaľ každý víkend. No ale ak náhodou postúpim, teda dúfam, že postúpim (smiech), tak by som tam musela byť už celý týždeň  a to by bolo trochu komplikovanejšie.  

Keď je reč o škole, vieš už, čomu by si sa chcela v budúcnosti venovať? Spevu alebo skôr odboru, ktorý vyštuduješ?

Ja som taká, že mám vždy záložný plán, ako aj v tomto prípade školu. Ale po takýchto koncertoch, ako bol aj dnes, si poviem, že keď nebudem spievať, tak sa môžem ísť asi niekam na Hawai zahrabať do piesku, lebo to proste nebude ono. Je to úžasný pocit, keď vám ľudia tlieskajú, keď sa im to páči a užívajú si to. Je to neopísateľné, ani neviem, k čomu to prirovnať. Ja som mala aj dnes slzy na krajíčku, keď na konci koncertu začali kričať, aby som ešte spievala ďalej, je to proste skvelé. Takže určite spev.

Píšeš a skladáš aj svoje vlastné pesničky?

Áno, pracujem na vlastnej tvorbe. Ja mám to šťastie, že mám svojho brata, ktorý sa síce nevenuje hudbe aktívne, ale je vynikajúci muzikant a skladateľ. Už spolu pracujeme na mojich nových vlastných pesničkách, ktoré uzrú svetlo sveta snáď v januári. Neponáhľame sa, lebo chcem, aby to bolo dobré a aby aj texty a hudba boli premyslené.

A čo tvoja kapela, s ktorou si dnes vystúpila?

No my sme skupina taká, že sme dnes mali svoj prvý koncert (smiech). Takže sme spolu jeden večer, mali sme len hodinovú skúšku pred vystúpením. Ja s nimi však plánujem pokračovať, neviem ako oni, ešte som sa s nimi nerozprávala, či by chceli tiež (smiech). Ale ja dúfam, že áno, lebo sú to skvelí hudobníci a super chalani.

Máš aj nejakých svojich obľúbených interpretov, skupiny či idoly, ktoré sú pre teba inšpiráciou?

Mám veľa obľúbených spevákov. Zo slovenských mám napríklad veľmi rada Janu Kirschner, najmä jej starú tvorbu, a IMT Smile. Toto sú asi moji obľúbenci od nás, ktorých rada počúvam. Zo zahraničných milujem Raya Charlesa, pretože sa mi páči taká stará černošská hudba. Napríklad aj James Brown, potom samozrejme Whitney Houston, Amy Winehouse, Beyoncé, Jessie J, to sú pre mňa takí top interpreti.

Tvoja fanpage na Facebooku má už viac ako 1300 fanúšikov a tí neustále pribúdajú. Komu by si sa chcela najviac poďakovať za podporu?

Veľmi by som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí mi nejakým spôsobom po SuperStar dali najavo to, že sa im to páčilo. Akýmkoľvek, pretože je to úplne skvelý pocit, keď mi ľudia pošlú správu alebo keď vidím na Facebooku a Instagrame, ako mi pribúdajú like-y pri mojich fotkách, videách a na mojej fanpage. Každú sekundu som na telefóne a s nadšením sledujem, ako to pribúda, že predtým som sa mala 33 „páči sa mi to“ a teraz mám už 34 (smiech). Takže tým ľuďom sa chcem veľmi poďakovať, je to úžasný pocit. Hlavne pre mňa, keďže som už skôr taká, že si veľmi neverím. Keď niekto vo mne vidí to, že je to dobré, tak je to pre mňa asi najväčšia opora a nesmierne si to vážim.

 Réka Ballová má 24 rokov a pochádza z Bratislavy. Po maturite mala ročnú pauzu, nakoľko sa  nevedela rozhodnúť, aký odbor by chcela študovať. Vybrala si masmediálnu komunikáciu na  FMK UCM v Trnave, ale po prvom ročníku odišla na rok spievať do zahraničia, pôvodne totiž  chcela byť barová speváčka. Navštívila rôzne krajiny ako napríklad Rakúsko, Nemecko,  Švajčiarsko, Malorku a bola tiež na Malte. Momentálne je v prvom ročníku magisterského  stupňa a plánuje úspešne doštudovať a venovať sa spevu, najmä vlastnej tvorbe.

Autor: Nikoleta Žišková, Foto: Zuzana Šefčíková, FB fanpage Réky Ballovej