Lucia bola vždy vzornou študentkou. Počas svojich školských čias nosila domov samé jednotky a neskôr, počas štúdia na vysokej škole, ich vystriedali „áčka“. Celý život snívala o tom, ako sa stane učiteľkou a bude vzdelávať ďalšie generácie detí. Lenže zvýšený tlak okolia, ale aj vnútorný perfekcionizmus ju dohnali k závažným zdravotným ťažkostiam, dôsledkom ktorých musela odísť zo školy len pár mesiacov pred štátnicami.

Takto si príbeh mladej študentky, ktorá sa rozhodla podeliť o svoju skúsenosť s vyhorením, pamätá autorka knihy Nevyhorení a spoluautorka série online rozhovorov s ľuďmi, ktorí prekonali vyhorenie Lucia Okšová. „Z desiatok príbehov, ktoré sme dostali od fanúšikov, práve tento so mnou prudko zarezonoval, pretože som sa v ňom vo viacerých aspektoch sama našla,“ vysvetľuje.

Podobných príbehov, kedy ľudí postihol syndróm vyhorenia, existuje mnoho. Z prieskumu spoločnosti McKinsey Health z roku 2022, ktorého sa zúčastnilo takmer 15-tisíc zamestnancov naprieč 15 krajinami, vyplýva, že až štvrtina z nich zažila typické symptómy vyhorenia.

Syndróm vyhorenia možno definovať ako stav emocionálneho, fyzického a duševného vyčerpania, ktorý je spôsobený zvýšeným a dlhotrvajúcim stresom. Podľa psychológa Matúša Bakytu ide o postupný proces vyhárania a samotné vyhorenie je poslednou z piatich fáz.

Bolesti, emócie a zmeny správania

Podobne ako pri iných psychických alebo fyzických chorobách, aj pri vyháraní môžete na sebe spozorovať príznaky. Pri prechode medzi jednotlivými fázami sa môžu meniť, prípadne ich intenzita môže naberať na sile. Portál o zdraví lekar.sk ich rozdeľuje do troch skupín.

Prvou z nich sú fyzické príznaky, ktoré priamo ovplyvňujú vaše telesné funkcie. Nespavosť, dôsledkom, ktorej sa môžete cítiť unavený, ba dokonca až vyčerpaný je najčastejšia. Vaše fyzické zdravie môžu ovplyvniť bolesti hlavy, žalúdka a svalov alebo znížená imunita, dôsledkom ktorej budete častejšie chorý.

Vznik syndrómu vyhorenia môže byť podmienený aj vašimi vlastnosťami.

Syndróm vyhorenia je spájaný najmä s emocionálnym prežívaním. Sprevádza ho strata motivácie, z ktorej môžu neskôr vzniknúť výčitky voči sebe samému zo zlyhania. Pocity bezmocnosti a nepochopenia umocňujú negatívny pohľad na svoj stav.

To všetko sa môžu preniesť na vaše správanie, pričom ignorovanie povinností alebo prokrastinácia – odkladanie dôležitých úloh na neskôr – ovplyvňujú najmä váš výkon v práci alebo v škole. Rovnako môže dôjsť k používaniu jedla, alkoholu alebo drog ako spôsobu zvládania tejto ťažkej situácie.

Z čoho vzniká stres?

V súvislosti so zamestnaním existuje mnoho faktorov, ktoré môžu prispievať k vzniku chronického stresu. American Psychological Association vykonala rozsiahly prieskum Work and Well-being 2021, ktorý sa snažil identifikovať, ako jednotlivé faktory ovplyvňujú zamestnancov.

Viac než polovica opýtaných odpovedala, že nízke platové ohodnotenie je pre nich stresujúce. Lucia Okšová si však myslí, že nemusí nutne ísť iba o tento druh ohodnotenia: „Zamestnanci musia mať pocit, že na ich práci záleží a vedia, prečo je dôležité, aby ju vykonávali.“

Podobne často zaznela odpoveď „príliš veľké pracovné zaťaženie“. Dôležité však nie je len množstvo práce, ale aj sloboda rozhodovania sa o tom, ktorú činnosť vykonám ako prvú či dostatok času na jej splnenie.

Okrem samotnej práce môžu stresujúco na zamestnancov vplývať aj vzťahy na pracovisku. Z dát prieskumu vyplýva, že 44 percent ľudí zažilo problémy so svojim nadriadeným a len o jeden percentuálny bod ľudí menej uviedlo, že malo zlé skúsenosti s kolegom.

Vznik syndrómu však môže byť podmienený aj vašimi vlastnosťami. Perfekcionisti sú známi tým, že na seba kladú nároky, ktoré často nedokážu splniť. Rovnako stresujúce môže byť, keď sa snažíte mať všetko pod kontrolou – nielen vašu prácu, ale aj prácu iných.

Myslite na seba

To, že prehrávame súboj so stresom nechceme pripustiť pred inými, ale ani pred sebou. Včasná diagnostika vás ale môže zachrániť pred poslednými fázami vyhorenia a negatívnymi dopadmi, ktoré so sebou prinášajú. Aj jednoduché vyplnenie online testu vám môže pomôcť zistiť, ako zvládate stres a či sa neblížite k vyhoreniu.

Dôležité je, aby ste mali dostatok odpočinku, čím nemyslíme len počet hodín spánku. „V športe existuje nepísané pravidlo, že na hodinu tréningu pripadá hodina regenerácie. Rovnaký pomer by mal existovať medzi povinnosťami a relaxom,“ uviedol klinický a školský psychológ Ján Cipar.

Podobný názor zastáva aj psychológ Bakyta. Za optimálne považuje, ak by sme si dokázali rozdeliť deň do troch rovnomerne dlhých častí – osem hodín spánku, osem hodín pracovných povinností a osem hodín osobného života. Avšak uvedomuje si, že pre väčšinu znie tento scenár ako nereálna sci-fi predstava.

Návšteva psychiatra v dôsledku vyhorenia je nutná iba v krajných prípadoch.

Obmedzením používania mobilného telefónu – najmä sociálnych sietí, spravodajských portálov a mailových aplikácií – sa vyhnete neustále prichádzajúcim notifikáciám, ktoré môžu pôsobiť rušivo až stresujúco.

Nevyhárajú len manažéri

Ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia americký psychológ nemeckého pôvodu Herbert Freudenberger ako prvý definoval pojem „syndróm vyhorenia“. Všimol si ho na pomáhajúcich profesiách – lekároch a zdravotných sestrách – pričom ho definoval ako následok dlhodobého stresu a vysokých očakávaní.

V súčasnosti nie je obmedzený iba na zdravotnícky personál, pretože sa s ním stretávajú aj iné povolania. Podľa štatistiky z roku 2019 k vyhoreniu najčastejšie dochádzalo v odvetví hotelierstva a gastronómie, pričom k syndrómu sa prihlásilo až 80,3 percenta zamestnancov.

Psychológa Bakyta tvrdí, že ľudia vyhoria často v zamestnaniach, ktoré si vyžadujú isté zapálenie. To je typické práve pre zdravotníctvo, ktoré zaznamenalo 76,8 percenta vyhorených zamestnancov alebo marketing, kde vyhorelo takmer 70 percent ľudí.

Vyhorieť ale môže ktokoľvek bez ohľadu na povolanie. Svetová zdravotnícka organizácia síce syndróm vyhorenia nazvala „profesijným fenoménom“, no netýka sa iba zamestnaných ľudí. Imunitou voči nemu nedisponujú ani deti alebo mládež.

„V dnešnej dobe pozorujeme narastajúci tlak na deti a mládež, či už sú to žiaci dokončujúci základnú školu, stredoškoláci alebo univerzitní študenti, čo môže viesť k vyhoreniu“, konštatuje psychológ Cipar. Ďalej upozorňuje, že tieto vekové skupiny si prechádzajú zmenami počas puberty, čo je dostatočne stresujúce samo o sebe.

Ako znova nájsť iskru?

Syndróm vyhorenia zdieľa viacero symptómov s inými psychickými poruchami, akými sú depresia či úzkostná porucha. Avšak, aj keď ide o rôzne ochorenia, nedostatočná liečba vám môže v budúcnosti spôsobiť ďalšie zdravotné problémy.

Klinický psychológ Cipar zdôrazňuje, že „každý z týchto príznakov môže viesť k ďalším komplikáciám, napríklad žalúdočné problémy môžu spôsobiť pretrvávajúce ťažkosti v oblasti žalúdka. V dôsledku neliečených psychických problémov sa môžete stať úzkostnejší.“

V prípade, kedy sa s chronickým stresom neviete vysporiadať sami, odporúča sa konzultácia s psychológom vo vašom okolí alebo môžete využiť online psychologickú poradňu, ako napríklad IPčko či Hedepy. Návštevu psychiatra odporúča psychológ Bakyta iba v krajných prípadoch, pri výrazných depresívnych alebo úzkostných stavoch.

Vyhľadať pomoc nie je hanba ani prejav slabosti. Lucia Okšová konštatuje: „Ľudia, ktorí prekonajú vyhorenie sa stanú silnejšími, avšak nie podľa bežného merania sily. Stanú sa možno citlivejšími voči vlastnému prežívaniu, vnímavejšími voči sebe aj svojmu okoliu, empatickejší a láskavejší k sebe samým.“

Komentár si môžete vypočuť aj v podcastovej verzii:

Keď som sa budila v noci o tretej a nemohla som zaspať až do rána. Keď ma NIČ nebavilo, nechcelo sa mi ísť medzi ľudí, nieto sa s nimi ešte rozprávať. Keď som chodila ráno do práce alebo si sadala za počítač s plačom. Cítila som, že moja duša je mŕtva – dead inside, ako sa hovorí v angličtine a ja len tak prežívam. Nepriala by som to ani najväčšiemu nepriateľovi, proste nikomu. Ako som sa sem dostala? Pýtala som sa, keď som už nevedela, čo ďalej. Som lenivá, určite to bude tým. To, že nie som lenivá, ale vyhorená, mi povedali až moji blízki a najmä terapeutka. Ona ma nasmerovala.

Ale zvyšok práce musí urobiť človek sám. Premýšľať, prečo konám tak, ako konám a prečo sa mi deje to, čo sa mi deje. Nastaviť si hranice. A to neznamená robiť len od deviatej do piatej a cez víkendy mať voľno. Znamená to uvedomiť si, že moja hodnota sa nemeria výkonom a tým, koľko toho stihnem, v koľkých projektoch budem, že budem všetkých počúvať, budem stále milá a ochotná a budem tu pre všetkých.

Vždy som bola tá aktívna, tá, čo robí aj veci navyše. Tá, ktorej hovoria, aká je šikovná, koľko toho robí. Vždy chcem každému pomôcť, pre každého tu chcem byť. 100 percent v práci, 100 percent v rodine, 100 percent medzi kamarátmi, všetko a všade. Dlhé roky som si neuvedomovala, že robím niečo zle. Perfekcionizmus je mýtus. Nedá sa to a kto si myslí, že hej, klame. Ja si na to postupne zvykám, rovnako, ako aj na požiadavky a správanie okolia. 

Prostredie nás formuje tiež a ja nie som výnimka. Občas je toxické, aj ľudia sú a ani o tom nevedia. Nepochvália, keď treba, sú nervózni, keď netreba. Berú, ale nedajú nič naspäť. Počas niektorých dní im chýba empatia a nemyslia na to, že ich správanie má dosah aj na iných. Aj ja som si nechala vyčerpať zásoby svojej energie. Preto si aj v medziľudských a kolegiálnych vzťahoch nastavujem hranice a pravidlá, ako by sa mali ľudia ku mne správať. A nielen kolegovia, ale aj kamaráti či rodina. 

A prečo toto píšem? Učím mladých ľudí, ktorých každý motivuje k výkonu, k dokonalosti, k úspechu. Ja som rada, že je veľa z vás dostatočne múdrych a viete, že práca nie je všetko. Robte si voľno, užívajte si poéziu bežných dní, vietor, slnko, dážď. Knihu, hru, rozhovor alebo čokoľvek, čo máte radi. Nenechajte myšlienky na povinnosti pohltiť váš život a dušu. Nemyslite stále na „to-do listy“ z roboty, že vám treba kúpiť nové topánky, alebo že ste už dlho nezavolali kamošku na kávu.

Netýrajte sa tým, že nie ste dosť dobrí, že nespĺňate nejaké vymyslené štandardy. Bude vás to trápiť o rok alebo týždeň? Ak nie, kašlite na to. Okrem pani psychologičky a pravidelnej reflexie nad mojím životom mi pomohlo dostať sa z vyhorenia aj venovanie sa činnostiam, ktoré ma bavia. A to nielen pozerať Netflix, ale ísť na koncert kapely, ktorú zbožňujem, podniknúť výlet s ľuďmi, ktorých mám rada, kúpiť si nové lyže a púšťať sa dolu kopcom. To sú „to-do listy“, ktoré treba vyškrtávať, ale tiež s mierou.

V prípade, že ste sa necítite dobre, môžete v Trnave zadarmo kontaktovať:
Psychologická poradňa UCM
Flek Klub