Vladyslav Yatskovy pochádza z Vinnytskej oblasti na Ukrajine a na Slovensku pravé dokončuje bakalársky stupeň štúdia vo svojom vysnívanom odbore – žurnalistika.

Vlad je ambiciózny mladý muž, ktorý sa spolu s ostatnými ukrajinskými študentmi podieľa na príprave a moderovaní ukrajinských správ na TA3, ktoré televízia spustila v dôsledku ruskej invázie. Program je určený pre ukrajinských utečencov a jeho cieľom je pomôcť im adaptovať sa v cudzine.

V rozhovore sa dozviete:

• ako prežil Vladyslav 24. február 2022,
• čo sa deje v zákulisí televíznych správ,
• kde hľadajú študenti aj zamestnanci televízie motiváciu vyrábať Ukrajinské správy,
• či sa stretla TA3 a moderátori s nenávistnými komentármi po spustení relácie,
• ako sa Vladyslav pozerá na potrebu podpory Ukrajiny.

Ráno 24. februára ma mama so slzami v očiach zobudila a povedala: „Vstávaj, začala sa vojna, bombardujú Kyjiv a celú Ukrajinu.“ Aké bolo toto štvrtkové ráno pre teba?

Pravdupovediac, úplnú inváziu som čakal. Nebol som úplne šokovaný, najmä keď takzvaný prezident Ruskej federácie Putin uznal nezávislosť Luhanskej a Doneckej ľudovej republiky. Vedel som, že to povedie k eskalácii konfliktu. Začal som intenzívnejšie sledoval správy a sprostredkovávať ich na svojom Instagramovom účte a kanáli na Telegrame, kde píšem správy v ukrajinčine a slovenčine.

V noci z 23. na 24. februára som bol hore až do druhej rána, sledoval som politickú situáciu. Zrazu som sa zobudil o šiestej na frajerkin telefonát. V zúfalstve mi vystrašeným hlasom oznámila, že sa začala úplná vojna.

Nachádzala sa v tom čase na Ukrajine?

Áno. Je z mestečka Lebedyn, pár kilometrov od mesta Sumy, ktoré sa nachádza približne 30 kilometrov od rusko-ukrajinskej hranice.

Ty momentálne pracuješ pre súkromnú televíziu TA3 v oddelení ukrajinských správ. Ukajincov, ktorí prišli na Slovensko v dôsledku úplnej invázie Ruska na Ukrajinu, majú pomáhať adaptovať sa na život v novej krajine. Kto stojí za týmto nápadom?

Navrhlo to vedenie TA3, najmä Zuzana Martináková, riaditeľka spravodajstva a publicistiky. Docentka katedry žurnalistiky na Univerzite Komenského nám už 28. februára preposlala e-mail od pani Martinánkovej, ktorá hľadala moderátorov pomedzi študentmi.

Mňa to hneď oslovilo. Bola to obrovská prežitosť pomôcť svojej krajine. Tým pádom som okamžite reagoval na pozvanie. TA3 chcela pripraviť krátku spravodajskú reláciu na päť až sedem minút, ktorá mala slúžiť ako pomôcka pre Ukrajincov utiekajúcich pred vojnou.

Cieľom bolo poskytnúť vyselektovať potrebné informácie, napríklad úradné záležitosti pre jednoduchší život v novej krajine. Mal to byť čisto spravodajsky žáner, ktorý by poskytoval fakty.

Ako ste formovali váš tím?

Nahlásil som sa ako prvý. V utorok 1. marca som pricestoval do štúdia TA3, kde sme spolu s redaktormi komunikovali o našich predstavách. Moji kolegovia sa pridali o niečo neskôr. Napríklad spolužiačka Júlia sa v tom čase nachádzala v Užhorode a zapojila sa 10. marca. Zavolal som aj svoje dve ďalšie budúce kolegyne Mariannu a Marriettu.

Vedenie TA3 kontaktovalo aj UCM v Trnave. Z Trnavy sa k nám pridali ďalši štyria kolegovie. Do redakcie navyše prichádzali aj e-maily a listy od ukrajinských študentov, ktorí sa v tom momente nachádzali na Ukrajine a nemali možnosť pridať sa k nám fyzicky.

Dnes sa váš tím skladá zo štyroch študentov a študentiek, pričom traja sú z UK a jedna, Daria Mierhut, z UCM. Avšak ešte do júna sme vo vysielaní mohli vídať Oleksandru Hordon. Prečo došlo k zmenám v moderátorskom tíme?

Kolegovia, ktorí z tímu odišli, to urobili najmä z časových a pracovných dôvodov. Napríklad Dana Horbunová viedla kurzy slovenčiny pre Ukrajincov. Olexandra je naozaj talentovaná, sebavedomá a profesionálna moderátorka. Bývala na Slovensku najdlhšie z nás a mala skúsenosti so slovenskými médiami.

Keď si porovnám moje prvé vysielanie 9. marca s Olexandrininym, bol som oveľa viac strnulý. Moderovala do konca júna a skončila, lebo sa s partnerom odsťahovala do jeho rodného Talianska.

Následne ste sa pri moderovaní striedali.

Áno, veštci sme si to chceli vyskúšať. Každý dostal príležitosť. Správy ale nevysielame naživo, vždy je to prednahratý záznam.

Cítiš postupný progres pri moderovaní?

Dnes som pred kamerou oveľa viac uvoľnený. Všetko prichádza so skúsenosťami. Stal som sebavedomejším a je to vidieť aj na obrazovke.

Ako vyzerá príprava k vysielania? Kto je zodpovedný za scenár a všetky materiály, ktoré diváci v správach uvidia?

Samozrejme, na začiatku nám pomáhalo vedenie TA3. Sme len študenti a nemali sme dosť praktických skúseností. Naučili nás, ako pripraviť kostru reportáže či preklad. Najmä Oľga Dúbravská, ktorá má na starosti marketingový rozvoj, bola našou šéfredaktorkou. Vysvetlila nám, ako rýchlo nájsť potrebné informácie, spracovať a potvrdiť ich.

Teraz už správy pripravujeme sami. Každý si samostatne nájde tému, spracuje ju, vytvorí scenár, dohodne kameramana, natočí zábery a nakoniec v strižni spolu so strihačom hotový materiál postrihá. Radíme sa medzi sebou a spolupracujeme.

Okrem zmien v moderátorskom tíme došlo aj k transformácii samotného formátu. Prešli ste od slovenských titulkov k dabingu a od 22. apríla vysielate len raz týždeňne, a to v piatok o 18:20 s reprízou o 21:50. Taktiež sa predĺžil čas v éteri. Prečo?

Formát s titulkami bol pre redakciu náročný na spracovanie a neesteticky z grafického hľadiska. Výroba titulkov zaberala veľa času, pre divákov bolo náročne sústrediť sa, pretože titulky boli veľké a prekrývali časť obrazu. Dabing sme preto považovali za lepšiu voľbu.

Jedným z dôvodov, prečo sa vysielanie zmenilo z každodenného na týždenné, bol nedostatok tém. Cieľom bolo tiež zvýšenie kvality nie kvantity. Za týždeň sa dá nazbierať viac informácii, ktoré vyselektujeme a do éteru pustíme len tie najpodstatnejšie. Na druhej strane sme predĺžili čas správ na 12 minút.

Dokonca ste pridali aj publicistiku.

Áno. Informujeme napríklad o rôznych kurzoch či terapiách pre Ukrajincov.

Spomenieš si na pocity, keď vyšiel prvý diel ukrajinských správ na TA3?

Akoby sa to stalo dnes. Bola to streda 2. marca a od 9:00 do 18:00 sme pracovali na prvom vydaní. Pár minút pred vysielaním sme ešte sedeli v strižni a báli sa, že to nestihneme. Bol to obrovský stres pre všetkých.

Plánuješ pokračovať v žurnalistike na Slovensku alebo by si sa chcel vrátiť na Ukrajinu?

Som nesmierne vďačný za túto možnosť, hoci si vždy poviem: „Lepšie by bolo, keby nebola vojna a nikdy by som takú príležitosť nedostal.“ Avšak citujem prvého prezidenta nezávislej Ukrajiny Leonida Kravchuka: „Máme to, čo máme.“ Veľmi si to vážim, pretože moderovať pre televíziu bol môj detsky sen.

Moderná žurnalistika sa dá robiť v takmer ktorejkoľvek časti sveta pre rôzne médiá. Keď sa vrátim na Ukrajinu, mohol by som poskytovať informácie pre Slovákov z Ukrajiny a naopak.

Zostaňme ešte pri Slovensku. Ktoré zo slovenských médií sleduješ najčastejšie?

Slovenské média sledujem, odkedy som prišiel na Slovensko, pretože prostredníctvom rôznych podcastov a relácií som sa učil po Slovensky. Aj keď televíziu nepozerám rád, zaujíma ma politika, preto si často zapnem reláciu V politike na TA3 alebo markizácke Na telo.

Čítam najmä Denník SME, Denník N a Aktuality. Tieto tri média sledujem každý deň. Avšak dávam prednosť práve ich podcastom.

Prečo?

Som študent, stále sa niekam ponáhľam – do školy alebo do práce. Podcasty sú praktické, pretože si počas cesty si skôr vypočujem audio záznam, ako prečítam periodikum alebo článok na webe.

Slovensko podporuje Ukrajinu nielen politicky. Dostal si ponuky aj z iných médií?

Podobná ponuka prišla aj z RTVS. Avšak TA3 nás oslovila skôr. Nechcem znieť zaujato, ale formát TA3 sa mi páčil viac a zdá sa mi, že je na vyššej úrovni. Samozrejme platí, že ide hlavne o pomoc Ukrajine, a som rád, že k nej prispeli aj slovenské médiá.

Na druhej strane sa Ukrajinci na Slovensku stretávajú aj s nepríjemnými reakciami. Čelil váš spravodajský tím alebo TA3 niečomu podobnému?

So spustením ukrajinských správ dala TA3 oznam na svoju webstránku. Objavili sa komentáre rôzneho typy, boli tam aj nenávistné vyjadrenia. Ľudia neboli spokojní s tým, že ide „iba“ o ukrajinské noviny. Viacerí písali: „Mali by ste potom spustiť aj ruské či maďarské správy, aby to nebolo zaujaté.“

Osobne si rád vypočujem konštruktívnu kritiku a aj takzvaný „hejt“ ma posúva vpred. Najčastejšie dostávam prívlastny, ako banderovec, fašista či nacista. Motivuje ma to ešte viac pracovať a podporovať Ukrajinu. Keďže ľudia reagujú, znamená to, že nie sú ľahostajní, počujú a sledujú ma.

Ako reagovala redakcia TA3 na negatívne komentáre?

Cítili sa zle pred nami. Ospravedlňovali sa nám za reakcie slovenskej spoločnosti. Smozrejme, pribudlo aj mnoho pozitívnych komentárov, ako „Super nápad“, alebo „Dobre, že podporujete Ukrajinu“.

Neuvažovali teda o zastavení projektu?

Vôbec. Dôkazom je to, že Tvysielanie ukrajinských správ stále pokračuje.

O tom, či FMK dokáže pripraviť na prax a či je práca v spravodajskej televízii náročnejšia ako v inej, nám porozprával absolvent DANIEL HORŇÁK.

V súčasnosti pracujete ako spravodajca televízie TA3 a robíte živé vstupy z parlamentu. Vždy ste sa zaujímali o politiku?

Živé vstupy z parlamentu sú okrajovou súčasťou mojej práce. Ako reportér a moderátor sa dlhodobo venujem ekonomickým témam, takže do parlamentu zamierim väčšinou len vtedy, keď sú na programe zákony ekonomického charakteru. Samozrejme, na tejto úrovni býva už ekonomika veľmi úzko spojená s politikou, takže striktne sa to nedá oddeliť. Osobne mi je však stále bližšia ekonomická podstata a dôsledky zákonov, ako politické divadlo okolo toho.

Vo voľnom čase sa venujete turistike a cyklistike. Zostáva vám na to popri práci toľko času, koľko by ste chceli?

Na koníčky mám čas aspoň v takej miere, ako to považujem za nevyhnutné. Samozrejme, keby bolo na mne, pracovný týždeň by mohol byť o deň kratší.

Neťahalo vás to skôr k športovej žurnalistike?

Ešte počas strednej školy som začínal ako elév v denníku Šport na hokejovom oddelení. Po čase som však zistil, že akokoľvek som mal šport rád, byť v ňom „namočený“ aj pracovne, od rána do večera, je príliš. Hokej už nebol pre mňa takým relaxom ako dovtedy. Preto to už radšej s novinárčinou pri cyklistike nebudem skúšať.

Je tempo v spravodajskej televízii vyššie? Aká je vaša pracovná doba?

Myslím, že už žiadne médium na Slovensku nefunguje štýlom, že má večer len jeden spravodajský výstup. Televízie zaradili spravodajstvo aj do obedňajších a popoludňajších blokov, printové médiá reagujú pohotovejšie na udalosti cez web. Z tohto pohľadu sa rozdiel medzi prácou novinára v spravodajskej a inej komerčnej televízii zmenšil. Avšak predsa, u nás štartuje spravodajský blok v podstate každú polhodinu alebo hodinu, takže pri mnohých, najmä mimoriadnych udalostiach, sú nároky na rýchlosť spracovania vyššie. Pracovná doba je rôzna. Sú dni v lete, kedy nie je čo robiť, a potom prídu voľby alebo povodne, keď sme v práci nonstop.

Keď sú voľby alebo povodne, sme v práci nonstop.

V čom je práca redaktora v spravodajskej televízii namáhavejšia?

V porovnaní s prácou redaktora v inej televízii najmä v schopnosti rýchlo zareagovať a spracovať informáciu. Keď sa stane mimoriadna udalosť, informáciu chceme dať do vysielania do pár minút a následne ju stále „nabaľovať“. V tom je rozdiel. Ak máte na spracovanie niekoľko hodín, redaktorská práca vyzerá úplne inak. Možno častejšie ako inde využívame formáty „LIVE“ – či už živé vstupy z terénu, alebo rozhovory v štúdiu. To je takisto vec, ktorá si vyžaduje iné zručnosti ako klasická príprava reportáže.

Sledujete spätne svoje výstupy v televízii?

Svoje reportáže a relácie po večeroch nepozerám, skôr počúvam, čo o nich hovoria iní.

Kto je vaším najväčším kritikom?

Nikto konkrétny. Občas mi niečo povie rodina, priatelia, kolegovia, známi alebo diváci. Každý podnet si cením.

Myslíte si, že ľudia v médiách potrebujú spätnú väzbu na svoju prácu? Od koho si ju najviac ceníte? Od profesionálov či od bežných občanov?

Spätná väzba je najdôležitejšia, bez nej človek nevie správne posúdiť, kde sa nachádza, čo robí zle, v čom sa môže zlepšiť. Spätnú väzbu si cením od ľudí, ktorí mi imponujú z odbornej stránky, ale takisto aj od „laikov“. Tí majú často dobré postrehy k veciam, ktoré ľudia z odboru prehliadajú.

Študent vysokej školy nemá pasívne sedieť a čakať, čo ho naučia.

FMK ste skončili v roku 2007. Dokázala vás táto škola plnohodnotne pripraviť na prax v médiách?

Myslím, že áno. Vysoká škola nie je inštitúcia, kde má človek pasívne sedieť a čakať, čo ho naučia. Na FMK som si našiel cestu ku kvalitným odborníkom, literatúre i možnostiam praxe. Škola mi teda dala dobrý teoretický základ a umožnila mi aj niekoľko rokov pracovať v rôznych typoch médií. Takisto som sa cez Erasmus dostal na Danish School of Journalism v Dánsku, čo bola úžasná skúsenosť.

Ste doteraz v pracovnom kontakte s niekým z fakulty alebo so svojimi bývalými spolužiakmi?

Pre prácu a cestovanie som štúdium po „bakalárovi“ na rok prerušil a „magistra“ dokončil s iným ročníkom, takže mám dvojnásobné množstvo spolužiakov. S mnohými sa stretávam, pracovne či súkromne.

Myslíte si, že slovenský mediálny trh v súčasnosti dokáže poskytnúť uplatnenie pre toľko absolventov, koľko ich naše školy ročne ,,vyprodukujú“?

Neviem, koľko absolventov príde ročne na trh, ani koľko je celkovo pracovných pozícií, takže nechcem len tak strieľať od boku. Avšak moji spolužiaci, s ktorými som v kontakte, sa na trhu uplatnili.

Pracovali ste v regionálnej televízii TV Pohoda. Myslíte si, že prax v menších médiách je pred nástupom do celoslovenského média nutnosťou? Kedy by podľa vás študenti masmediálnej komunikácie mali začať pracovať?

Podľa mňa to je nevyhnutné. Ak by som mal slovenským vysokým školám, nielen FMK, niečo vytknúť, je to nedostatok kvalitnej praxe. Len keď človek reálne musí urobiť reportáž, fotografiu či film, zistí, o čom to je. Na margo toho, na škole v Dánsku sme mali v pondelok teóriu a od utorka do piatku sme natáčali a strihali reportáže. Výsledok bol nielen ten, že sme sa toho reálne naučili oveľa viac, ale že sme si sami vo voľnom čase začali študovať teóriu a diskutovať o tom, čo a ako robiť. Keďže toto na našich školách stále vo veľkej miere chýba, prax v médiách je podľa mňa nevyhnutná. A pre študentov sú regionálne médiá ideálne. Nie je tam až také veľké tempo či nároky na kvalitu.

Snažím sa dosiahnuť rovnováhu medzi prácou a rodinou.

Keby ste mohli vrátiť čas, opäť by ste si podali prihlášku na FMK?

Keďže neviem po dánsky, asi áno.

Ak by ste prestali pracovať v TA3, kam by ste si poslali životopis?

To by záležalo na tom, prečo by som tu prestal pracovať.

Viete si predstaviť prácu aj v zahraničnom mediálnom prostredí?

V teoretickej rovine áno. Keďže som rodinne založený, prakticky už asi nie.

O žurnalistoch sa hovorí, že kvôli ich časovo náročnej práci im krachujú vzťahy a rozpadajú sa rodiny. Aj vám občas manželka pripomenie, že by ste sa doma mohli zastaviť aj častejšie?

Z predchádzajúcej odpovede to je asi jasné. Keby mi nefungovali vzťahy s rodinou, nedokázal by som riadne fungovať ani po pracovnej stránke. Snažím sa preto dosiahnuť rovnováhu medzi prácou a rodinou.

Daniel Horňák (31) pochádza z Nového Mesta nad Váhom a FMK úspešne ukončil v roku 2007. Už ako stredoškolák začínal v denníku Šport a pracoval aj v novomestskej TV Pohoda. Počas vysokoškolského štúdia absolvoval semester na Danish school of Journalism so zameraním na televíznu žurnalistiku. Do spravodajskej televízie TA3 nastúpil už v roku 2008. V súčasnosti tu pôsobí ako redaktor a moderátor relácie Peňaženka.

Autor: Lenka Májiková