Monika Prikkelová s tancom začínala v Street Dance Academy, kde sa venovala hip-hopu a neskôr sa dostala k Vogue, ktorému sa momentálne venuje aj súťažne. 

Založila vlastnú tanečnú agentúru Mondance a značku oblečenia Identities, koordinuje svetelno-tanečné projekty Tron Girls a Tron Man, a je zakladateľkou česko-slovenského housu Kiki House of Velvet. Pod pojmom House chápeme sofistikovanejšiu, užšie prepojenú tanečnú skupinu s vlastnou hierarchiou, pravidlami a členmi.

Zakladateľka Ballroomovej komunity na Slovensku hovorí o predstavení v SND, na ktorom spolupracovala, o svojom krátkom filme aj o prístupe ľudí ku qeer komunite u nás.

MALÝ SLOVNÍK DÔLEŽITÝCH POJMOV

Attitude – Spôsob, akým sa súťažiaci na bále prezentuje, to, aká energia z neho vyžaruje.
Ball – Po slovensky bál je zjednodušene tanečná súťaž, ktorá má svoje pravidlá, kategórie a porotu.
Ballroom – Kultúra bálov. Je to pomenovanie pre subkultúru, komunitu a scénu.
Cisrodovosť – Stav, v ktorom sa rodová identita človeka zhoduje s biologickým pohlavím.
House – Sofistikovanejšia, užšie prepojená tanečná skupina s vlastnou hierarchiou, pravidlami a členmi, ktorých prijíma aj obmieňa na základe vnútorne stanovených hodnôt.
Runway – Vyčlenený priestor na bále kde súťažiaci tancujú a súťažia.
Vogue – Vysoko štylizovaný, moderný tanec pochádzajúci z konca osemdesiatych rokov, ktorý sa vyvinul z harlemskej tanečnej scény šesťdesiatych rokov.
Queer komunita – Komunita ľudí, ktorí sa vymykajú heteronormatívnemu dichotomickému vnímaniu mužov, žien a sexuálnej orientácie.

Dá sa o vás hovoriť ako o priekopníčke Vogue-u na Slovensku. Ako by ste tento tanečný štýl čo najjednoduchšie opísali?

To sa nedá. Prišli sme na to, že Vogue sa nedá opísať jednoducho. V oficiálnych textoch nájdete, že je to vysokoštylizovaný tanec, ktorý patrí do subkultúry Ballroom, no pre mňa je to niečo medzi tancom a sebavyjadrením.

Dá sa povedať, že je to fashion dance, pretože kombinuje nielen technické prvky, ale aj prejav (attitude), vyjadrenie samého seba a módu. Sú to neoddeliteľné elementy, ktoré spolu fungujú a tvoria ho.

K prepojeniu módy a tancu došlo aj pri Fashion Ballet ’23, pokračovaniu projektu Fashion Ballet, v ktorom sa predstavili v tandemoch choreografi a módni dizajnéri na doskách SND. Na tomto projekte ste spolupracovali aj vy, aká bola produkcia?

Oslovil ma Lacko Cmorej, choreograf jednej zo štyroch častí Chic Noir, ktorá mala byť dekadentnejšia a viac párty. Chcel svoju časť oživiť Vogue-om, a tak som prispela svojimi nápadmi. Príprava trvala so štvormesačnou pauzou skoro rok.

Je to niečo, čo ste si odškrtli zo svojho zoznamu želaní?

Počas príprav som to nejako nevnímala, no celé mi to došlo až na premiére. Bolo to väčšie než som si myslela. Pre mňa ako nevyštudovanú tanečníčku bez akademických koreňov bol úspech robiť choreografiu pre tanec v SND. Obzvlášť si vážim túto dôveru, pretože počas mojej kariéry mi ľudia pripomínali, že som tanec neštudovala.

Ako ste vnímali prezentáciu queer kultúry na národných doskách?

V zahraničí to nie je nejaká novinka, no prepojenie Vogue-u a baletu sa na Slovensku stalo pravdepodobne prvýkrát. LGBTQ+ tematika sa tiahla celým predstavením, v našej časti to bolo viac prvoplánové a zábavné. V iných častiach sa rozoberali aj ťažšie témy, ako napríklad nenaplnená láska dvoch mužov.

Tento rok vyšiel váš krátky film House of Velvet, aké boli ohlasy? 

Film zatiaľ nevidelo veľké množstvo ľudí, ale feedback, ktorý sme dostali, bol veľmi pozitívny. Za 17 minút sme dokázali ukázať osobné reálne príbehy našich lokálnych ľudí a ukázať, prečo sem subkultúra Ballroomu patrí, čo aj bol zámer.

Veľa ľudí sa pýta, načo nám je na Slovensku subkultúra, ktorá vznikla v černošských a hispánskych queer kruhoch v minulom storočí. Ja to obhajujem tým, že síce tu nemáme gay people of colour, to ale neznamená, že tu nemáme ľudí, ktorí majú problémy. Ballroom je útočisko pre rasové menšiny, LGBTQ+ ľudí a ženy, ktorí si v ňom vedia nájsť svoju kategóriu.

V Ballroom nájdeme aj kategórie, ako napríklad Sex Siren, ktoré môžu niekomu pripadať lacné a nevhodné. Ako by ste ľuďom vysvetlili, že za tým netreba hľadať niečo negatívne?

Do Body&Sex kategórie chodia ľudia rôznych tvarov, výšky či farby pleti a sebavedomo tu prezentujú svoje telo. Zvyknú mať na sebe plavky alebo spodnú bielizeň, ale vždy majú zakryté intímne partie. Je to silná kategória, pretože je veľmi náročné vyjsť obnažený na Runway a ukázať, že toto som ja, moje telo a milujem to.

Z niektorých prezentujúcich sršala silná sexuálna energia, a tak sa od kategórie Body oddelila Sex Siren kategória. Dá sa povedať, že to je všetko o sebavedomí a tom, ako veľmi miluješ svoje telo. Kategórie sa zúčastňuje veľa ľudí, ktorí zažili sexuálne násilie a toto im pomáha prekonať rôzne traumy a dostať sa naspäť k svojmu telu a sexualite. My ako diváci sme tam preto, aby sme ich podporili.

Ako sa k vám stavala Ballroom komunita pri návšteve jej rodiska v USA, keďže ste cisrodová hetero biela žena?

Je im to tam úplne jedno. Sú šťastní, že niekto prišiel zo zahraničia a chce sa učiť. Nedávno som bola v USA na bále, kde nás bolo 2000, z toho možno 20 bielych ľudí a nikto si to tam nevšímal, v tom najlepšom možnom zmysle.

S týmito problémami sa stretávam skôr v Európe, najmä v Paríži, aj keď neviem odkiaľ to pramení. Záleží to od mnohých faktorov, ale najmä od prístupu jednotlivca. Keby som si otvorila školu Vogue po pár akciách, mali by s tým problém. Je dôležité sa ku komunite vracať, cestovať do zahraničia na bály a súťažiť tam, tým si vybudujete rešpekt.

Ja učím veľakrát aj zadarmo a oraganizujem bály. Rozvíjam to na Slovensku, pozývam ľudí zo zahraničia, aby videli, ako tu scéna rastie, a že sme stále viac a viac inkluzívni. Musím im však vysvetľovať, že Slovensko potrebuje viac času, pretože tu nie je taká otvorená téma queer ľudí či rasového zaradenia.

Na Slovensku organizujete Ball of Shame už osem rokov, posledné tri roky aj s grantom od Fondu na podporu umenia. Myslíte si, že v rámci zmeny politickej klímy s tým môže byť tento rok problém?

Áno.

Je možné, že napriek tradícii vám grant vôbec nepridelia?

Keďže sa granty prideľujú vo februári a marci, veríme, že sa dovtedy nestihne stať veľa zmien, takže nádej ešte máme. Ďalšie roky už nádej pravdepodobne nebude. Ale nepredbiehajme, možno ostaneme milo prekvapení.

Nevadí mi o grant nežiadať vôbec, zvládli sme to aj v rokoch predtým ako sme ho dostali. Bude to menšie, ale nepotrebujeme nikomu dokazovať, že stále rastieme.

Na svojom TedTalku ste spomínali svoju femininnú a maskulinnú stránku. Ako sa prejavujú vo vašom tanci a v živote?

Tanec je taký, aký si ja vyberiem. Dokážem byť femininná aj maskulinná vo Vogue. Je to o dravosti, o tom, ako som momentálne nastavená. V súkromí som skôr krehká a zraniteľná, ale vo verejnom živote som dominantná – prídem, vybavím, o všetko sa postarám.

Spomínali ste osobné príbehy so svojimi študentmi, no taktiež ste sa v Pravde vyjadrili, že tu nemôžete byť nonstop pre každého z nich. Ako to vyvažujete? 

Záleží na tom, koľko im dovolím. Pri mojich nových študentoch nemám pocit, že by boli na mne závislí. Dávam im priestor, trávim s nimi čas, ale keď tu nie som, veci fungujú aj bezo mňa. Moje „zamatové deti”, členovia môjho Kiki House of Velvet, teraz organizujú svoj vlastný Vogue-ový event. Keď potrebujú, konzultujú niektoré veci so mnou.

Hľadajú u vás študenti pochopenie, ktoré nenašli u svojich blízkych?

Určitým spôsobom áno. Keď dlhšie trávim čas s mojimi spolutanečníkmi, uvedomujem si, že si môžem pri nich viac vydýchnuť. Študentov sa snažím učiť, že sme si rovní. Nemyslím si, že by to bolo na úkor môjho rešpektu. Ide o klasický vzťah učiteľ-študent.

Myslím si, že momentálne pocit bezpečia nachádzajú v skupine. Ja som ich spojila a odrážajú moje hodnoty, a preto si navzájom rozumejú a funguje to. Ten, komu to nevyhovovalo, odišiel, a tak sa to prirodzene vyfiltrovalo.

Koľko študentov momentálne máte?

Mám taký vtip, že mám pravidelných 30 ľudí, z ktorých príde vždy osem. Moje lekcie sú na princípe open class, to znamená, že prídete, zaplatíte a odídete. Môžete sa vratiť, ale aj nemusíte. Organizujem aj workshopy, takže študentov je naozaj veľa, ale tých najbližších je približne 20.

Otvorili ste hodinu v nezvyčajnom čase: vo štvrtok dopoludnia o desiatej. Pre koho je určená?

Najmä pre ľudí, ktorí hľadajú v tanci niečo iné ako len súťaženie. Mamičky, nielen na materskej, ale aj ľudia prechádzajúci zmenou práce, podnikateľky či tí, ktorí v minulosti tancovali a teraz sa k tomu chcú vrátiť. Je to veľmi začiatočnícke, ale momentálne je to moja najobľúbenejšia lekcia.

Veľa žien, ktoré sú intenzívne na materskej dovolenke sa od seba odpoja a stratia svoju ženskosť, pomáham im navrátiť sa k sebe a cítiť sa sebavedomo. Moje lekcie vnímam ako takú mozgovú atletiku, pretože musíte premýšľať, ktorá časť tela robí čo.

Učím ich počúvať hudbu, ako reagovať na jednotlivé zvuky, čo hľadať v rôznych skladbách a doslova tancovať. Bola som veľmi pyšná, keď mi jedna študentka povedala, že bola na párty, kde ju pochválili, ako dobre tancuje.

Ako sa pripravujete na vlastné súťaže?

Ja sa už nepripravujem tanečne, ja sa pripravujem mentálne. Viem, čo moje telo dokáže, a to chcem ukázať v najlepšej nálade.

Navštevuje Tanečnú školu Grácia v Michalovciach a okrem toho je zároveň aj študentkou FMK UCM v Trnave. V rozhovore nám priblíži tento šport a porozpráva, aké to je byť tanečníčkou a popri tom stíhať študovať úplne iný odbor.

Vedela by si nám čo najlepšie priblížiť definíciu slovného spojenia „tanečný šport”? Čo v tom tvorí šport a čo tanec?

Tanečný šport sú spoločenské tance, v ktorých sa súťaží. Existujú dve federácie. Prvou je WDC (World Dance Council), ktorá je zameraná viac artisticky, čo znamená, že sa snažia v tanci potlačiť športovú stránku a viac vyzdvihovať tú artistickú. Druhá federácia s názvom WDSF (World Dance Sport Federation), v ktorej tancujem aj ja, sa snaží poukázať na to, že sme umelci, ale aj na to, že podávame športové výkony.

Tanec je šport v tom, že sa pri ňom vykonáva veľmi vysoká fyzická aktivita. Zúčastňujeme sa na kondičných tréningoch, aby sme tie tance vôbec dokázali udýchať. Samozrejme, je to aj umenie, pretože tanec je umenie odjakživa. Záleží aj na estetične, keďže musíme dobre vyzerať a vyvolať nejakú emóciu. Tanec je najmä pre divákov, pre ktorých tvoríme tieto show.

Inklinovala si k tomuto športu už odmalička? Myslíš si, že je dobré dať deti na tanec už od útleho veku?

Bola som veľmi hyperaktívne dieťa, a keď som bola malá, stále som tancovala. Odmala som v sebe mala otvorenosť, bola som extrovert. Už vtedy som bola schopná posadiť celú moju rodinu doma na gauč a vytvoriť pre nich vlastné tanečné predstavenie. Ja by som deti na tanec určite dala, pretože podľa mňa je to najkomplexnejší šport, aký existuje.

Je to šport, v ktorom musíš podávať nielen športové výkony, ale aj dobre vyzerať a vedieť sa pri tom tváriť. Tanec nás učí správať sa, ale aj vedieť vyhrávať i prehrávať, keďže na súťažiach to býva často veľmi ťažké. Najviac vecí ma do života naučil určite práve tanec. Počas toho, ako som sa rozvíjala tanečne, som sa rozvíjala aj ako osobnosť.

Ako sa líšili tvoje tréningy v období, kedy si patrila medzi mládež, oproti tomu, ako vyzerajú dnes?

Kategória mládež bola zatiaľ v mojej kariére najúspešnejšia. Boli tam najväčšie šance dostať sa najvyššie, ako dokážem. Tréningy sa líšili v tom, že sme trénovali viac s tímom Diablo a chodili sme na sústredenia do Ľubľany v Slovinsku, kde nás trénoval majster sveta a bývalý tanečník Zoran Plohl. Tréningový plán bol v podstate taký istý, ako mám teraz, čiže každodenný tréning minimálne tri hodiny dvojfázovo a rôzne sústredenia. Jediné, čo sa zmenilo v kategórii dospelý, je to, že som zmenila tím. Trénujem viac s tímom TLT a chodím viac do Dánska, kde trénujeme s bývalým majstrom sveta Petrom Stokkebroem.

Koľko percent tvorí talent a koľko tréning? Oplatí sa začať chodiť na tanec aj takzvanému úplnému drevu?

Percentuálne to úplne neviem odhadnúť, ale myslím si, že talent je len faktor, na ktorom záleží hlavne na začiatku výberu športu, ktorý chce človek robiť. Ostatné je obrovskou mierou dosiahnuté tvrdým tréningom, disciplínou a chtíčom, ktorý človek má a je jedno, čo konkrétne robí. Poznala som aj tanečníkov, s ktorými si tréneri naozaj nevedeli dať rady a vychovali z nich buď národných majstrov, alebo majstrov Európy.

Talent je len faktor, na ktorom záleží hlavne na začiatku výberu športu, ktorý chce človek robiť.

Ako zvládaš rolu študentky a tanečníčky zároveň? Je ľahké skĺbiť školské povinnosti s tanečnými tréningami a účasťami na súťažiach?

Myslím si, že túto rolu zvládam zatiaľ celkom fajn, samozrejme to ale nie je jednoduché. Musela som si vybaviť individuálny študijný plán, ktorý mi dovoľuje vymeškávať 50 % prednášok. Keďže moja hlavná trénerka býva v Michalovciach, každý druhý týždeň cestujem tam spolu s partnerom, kde trénujeme celý týždeň, a ten nasledujúci som v škole. V týchto školských povinnostiach mi veľmi pomáha aj cesta vlakom, ktorá trvá 8 hodín a viem si tým pádom dostatočne dobehnúť veci, ktoré mi na prednáškach ušli.

Je pre teba finančne náročné vykonávať aktívne tento šport? Čo patrí medzi najväčšie výdavky?

Rodičov, ktorí chcú dať deti na tanec, asi veľmi nepoteším, keďže tento šport je finančne naozaj veľmi náročný. Ak chcete trénovať s tými najlepšími trénermi, najviac financií je práve za tréningy. Je to väčšinou nad 50 € za 45 minút.

Medzi ďalšie výdavky patria šaty, ktoré sú často zdobené rôznymi drahšími kamienkami či tanečné topánky, keďže jeden pár stojí minimálne 120 € a za rok človek potrebuje dvoje až troje. Okrem toho sú finančne náročné aj všetky cesty a súťaže, na ktorých sa síce dostávajú peniaze za body a preplácajú sústredenia, je to však stále len malá časť našich výdavkov.

Keďže na Slovensku trénerov s veľmi dobrou kvalifikáciou nie je až tak veľa, určite sa týmto športom dá aj dobre uživiť.

Máš nejaký vzor, ktorý je v tejto oblasti tvojou inšpiráciou či motiváciou?

Mám veľmi veľa vzorov, ktoré sa často menia, keďže popri tom, ako sa mením osobnostne, tak sa menia aj moje vzory. Nie sú to len tanečné vzory, ale aj vzory z rôznych starých filmov. Mojím terajším tanečným vzorom je tanečníčka Anna Melnikova z Ruska.

Mám ale jedno motto, ktoré je práve v tejto dobe pre mňa dôležité: mojím jediným idolom a vzorom, ku ktorému každé ráno vzhliadam, som ja. Ďakujem sebe za to, čo som dokázala a dokážem. Mojím vzorom som teda ja sama o 20 či 30 rokov. Mám nejakú víziu, kde budem, a tá vízia je môj vzor.

Čo považuješ za najväčší benefit a, naopak, čo je najväčším mínusom tanečného športu?

Najväčšími benefitmi sú určite vyformovaná postava, rozvíjanie osobnosti, stretávanie sa s rôznymi ľuďmi, cestovanie po svete či stanovenie a splnenie si cieľov. Mínusy tancovania sú určite to, že máte pokazené kĺby. Ja mám napríklad problémy s chodidlami, keďže často stojím na vyšších topánkach a stále musím trénovať nárty. Okrem toho, samozrejme, financie a častá únava po tréningoch.

Aké sú najčastejšie zranenia v tomto druhu tanca?

Najčastejšie zranenia v tanci sú asi natiahnutie svalu, keďže robíme rôzne naťahovacie figúry. Ďalej to môže byť seknutie v krku či v inej časti tela, narazeniny z rôznych pádov alebo vykĺbenie členka či zápästia. Medzi tie drobnejšie patrí kŕč, kvôli čomu potrebujeme veľa magnézia a rôznych masérov na rozmasírovanie.

Ako sa dá na tréningu zvládnuť nepekný pád? Stalo sa ti už, že bola kvôli zraneniu ohrozená tvoja účasť v súťaži?

Na tréningu spadneme veľakrát, no ak ide o naozaj nepekný pád, ktorý nám zruší na nejaký čas aj ďalšie pôsobenie, jediné, čo musíme mať, je pevná vôľa. Netrénovať, počúvať doktorov a byť v tom dôsledný. Keby sme tie veci nedali do poriadku a neoddýchli si, mohlo by nám to ohroziť aj celé tancovanie.

Keď som raz bola na súťaži v Dánsku, strávila som celý pobyt v posteli s horúčkou namiesto súťaženia. Raz som sa dokonca nemohla zúčastniť na majstrovstvách Slovenska, kde som bola každoročne finalistkou, keďže mal môj partner mononukleózu. A síce to nebola moja zdravotná nevýhoda, bez neho som sa zúčastniť nemohla.

Spomínaš si na tvoj najväčší trapas či nepríjemnosť z nácviku alebo až zo samotnej súťaže?

Počas jednej tanečnej súťaže ma môj partner v rámci jednej figúry zaujímavo točil a ja som na sebe mala šaty, ktoré sa veľmi ľahko odhaľovali na hrudníku. V jednom rohu sedel majster Slovenska, ktorý sledoval našu zostavu a práve v momente, keď sa mi odhalila vrchná časť odevu, sme sa navzájom pozerali do očí.

Ďalší trapas sa mi stal na súťaži v Maďarsku, kde bolo na kraji parketu ohraničenie zo železných tyčí a špagátu. Ja som v ten deň mala na sebe väčšie šaty a keď som chytila jednu z tyčí, nevedomky som ju za sebou ťahala asi 10 sekúnd, až kým som si to kvôli tej ťažkej váhe konečne neuvedomila.

Keď sa tomu človek venuje na profesionálnej úrovni, je možné sa týmto športom aj uživiť alebo je odkázaný byť len ako záľuba?

Slovenský zväz tanečného športu odmeňuje finančnou sumou najlepších športovcov, ktorí sú vo svetovom rebríčku umiestnení do stého miesta. Človek môže potom v budúcnosti robiť trénera a čím lepšie výsledky má počas svojej kariéry, tým lepšie si vie aj zarobiť. A keďže na Slovensku trénerov s veľmi dobrou kvalifikáciou nie je až tak veľa, určite sa týmto športom dá aj dobre uživiť.

Do akého veku sa dá venovať tejto činnosti? Kedy približne končia profesionálni tanečníci svoju kariéru?

Tanečníci vo všeobecnosti väčšinou tancujú do veku 30 až 35 rokov. Závisí od toho, ako to zvládajú, či už majú rodinu, alebo potrebujú skončiť kvôli zdravotným problémom. Väčšinou je to vek 35 rokov, maximálne 37. Najhlavnejším dôvodom ukončenia kariéry býva bolesť kĺbov, nôh či celého tela.

Myslíš si, že je tento šport na Slovensku dostatočne docenený?

Nemyslím si to, keďže u nás prevládajú skôr iné typy športov na rozdiel od Ruska, kde je o dosť viac prezentovaný a ide doň aj množstvo peňazí. Tanečníci tam majú po finančnej stránke takmer všetko zabezpečené.

Máš určitú víziu toho, čo by si ešte v tomto športe chcela dosiahnuť? Aký je momentálne tvoj najväčší cieľ?

Mojím najväčším cieľom je dostať sa čo najvyššie, ako dokážem, tancovať kvalitne, nejsť cez politiku a stať sa finalistkou majstrovstiev sveta. Okrem toho by som sa chcela raz tancom aj živiť, byť docenenou trénerkou na Slovensku, ale aj cestovať do zahraničia či propagovať tento šport u nás, čím by bol žiadanejší – a teda aby týmto športovcom bolo viac dopriate.

Čo je to Pole dance?

Mnohí ľudia si pod pojmom tanec pri tyči predstavia polonahé dievčatá v zafajčených baroch. Pre Tami Adamíkovú, zakladateľku tohto tanečného umenia na Slovensku, je to životná láska. „Pole Dance je novodobý druh športu, ktorý vznikol v Indii, kde to bola čisto mužská záležitosť. Neskôr sa pretransformoval do dnešnej podoby tanca pri tyči a rozšíril sa do celého sveta. Toto umenie sa spojilo s akrobaciou, gymnastikou a strečingom,“ vysvetľuje. Cestu k tejto netradičnej záľube si našla v rodnom meste Soči v Rusku. Ako opisuje Tami, kamarátka ju vzala na skúšobnú hodinu. V tej dobe to tam bol už pomerne rozšírený šport, aj keď na Slovensku o ňom ešte nikto nič netušil. Tami po mesiacoch tvrdých tréningov získala lektorské kurzy v Moskve a Berlíne, čo ju viedlo k otvoreniu prvej Pole Dance akadémie na Slovensku. „Vďaka tomuto úspechu nás začali nasledovať iné európske štáty, s ktorými sme spojili sily a založili prvú Európsku Pole Dance Federáciu,“ opisuje. Je to združenie, ktoré vzniklo ako podpora a pomoc presadiť sa našim slovenským športovcom ako v Európe, tak aj vo svete. Pod záštitou organizácie sa združujú profesionálne akadémie na celom území Slovenska a organizujú súťaže a mnohé iné akcie a eventy. Tento šport sa u nás doma ujal natoľko, že v súčasnosti sa pripravuje už 6. ročník Majstrovstiev Slovenska v Pole Dance.

„Často som sa stretávala s predsudkami ľudí, no nič ma nezastavilo v splnení si svojho sna.”

Kto sa môže prihlásiť?

Ak sa niekto chce venovať tomuto umeniu, je potrebné absolvovať špeciálne cvičenia zamerané na hmat ruky, silové a kondičné cvičenia. Ľudia, ktorí sa predtým venovali akémukoľvek tancu alebo gymnastike, majú veľkú výhodu. Majú správne držanie tela a ohybnosť. Napredovanie s takýmto základom je jednoduchšie a rýchlejšie, ale podmienka to určite nie je. Vekové obmedzenie neexistuje. Tami vysvetľuje: „Môj osobný názor je, že ľudské telo má neobmedzené možnosti. Vo vyššom veku však mnohým ľuďom ubúda elán a chuť do života. Práve vďaka športu môžete tieto stratené hodnoty získať späť, napríklad pomocou Pole Dance. Vo svojej profesionálnej kariére som sa stretla so ženou, ktorá mala 65 rokov a mužom vo veku 69 rokov a obaja sa aktívne venovali tomuto športu, čo je obdivuhodné. Mnohé ženy si Pole Dance obľúbili natoľko, že začali na hodiny vodiť aj svoje deti. Vo svete je to už síce bežné, že existujú špeciálne kurzy pre deti  a taktiež kategórie Junior v súťažiach, no na Slovensku je to pomerne rarita vidieť cvičiť tento druh tanca mladšie ročníky.“

„Pole Dancu sa zväčša venujú ženy, aj keď na tyči treba kondičku a silu, ktoré paradoxne príroda nadelila viac mužom.”

Ako vyzerá klasický tréning?

Kurzy sa rozdeľujú na rôzne úrovne podľa náročnosti. Hodina sa začína rozcvičkami, aby sa predišlo úrazom zo stuhnutého svalstva. Nasleduje samotný tréning, ktorý je neskôr zakončený veľmi dôležitým strečingom, pri ktorom si namáhané svalstvo oddýchne. Na hodinách sa uvoľníte s priateľkami a zároveň objavíte svoju ženskú zmyselnosť. Tiež je to poriadna „makačka“. Už po prvej hodine budete cítiť také svaly, o ktorých ste doteraz ani netušili, že ich máte. Tami hovorí, že jej Pole Dance veľmi pomohol pri chudnutí nadbytočných kilogramov a formovaní postavy. Zaujal ju predovšetkým tým, že spája zábavu, tanec a šport. Všetky cviky sa učia postupne a ich náročnosť má pevnú nadväznosť. 

„Po otvorení prvej tanečnej školy neprišiel úspech hneď.”

Cesta k úspechu

Každá cesta k vytúženému snu má aj svoje tŕnisté stránky. V začiatkoch svojej kariéry sa Tami stretávala s nepochopením a predsudkami. Polrok od otvorenia nezvládala platiť nájom a rozmýšľala nad zavretím. Spomína: „Keďže som bola zakladateľka Pole Dance na Slovensku, musela som ho aj predstavovať. Využila som Facebook a niektoré periodiká v rámci reklamy a kurzy sa mi začali plniť. Dnes sa k nám nové dievčatá musia hlásiť v dostatočne veľkom časovom predstihu, lebo kurzy máme beznádejne plné. Fungujeme niekoľko rokov aj napriek veľkej konkurencii. Práve tá nás núti zlepšovať sa a ponúkať našim zákazníkom niečo viac ako iní. Naše klientky sa u nás cítia ako doma, sme taká jedna veľká Pole Dance rodina. Teším sa z týchto úspechov a som rada, že som to v ťažkých začiatkoch nevzdala a dokázala doma, na Slovensku, presadiť toto kontroverzné umenie.“

Autor: Tamara Adamíková,  Radka Bumbálová
Foto: Tamara Adamíková

Prečo si si vybrala štúdium na FMK? Pracuješ s tancom, teda s istým druhom umenia. Nelákalo ťa skôr štúdium umeleckého smeru?
Tanec študujem a venujem sa mu celý život, preto som usúdila, že by bolo celkom vhodné mať otvorené aj zadné vrátka, predsa len, keby sa mi stalo nejaké zranenie, tak by mi bolo tanečné vzdelanie zbytočné. Taktiež mi to dáva trochu iný rozhľad a som presvedčená, že som si vybrala pre mňa veľmi vhodný študijný program.

Si deväťnásobnou majsterkou Slovenska v latinsko–amerických tancoch, úspešnou tanečnicou televízneho projektu Let´s dance, a tiež si bola súčasťou zahraničnej tanečnej šou Burn the Floor, s ktorou si cestovala po celom svete. Čo ťa priviedlo na dráhu tanca?
Mala som 8 rokov, keď ma moja babička vzala pozrieť sa na jednu tanečnú súťaž. Bola to láska na prvý pohľad a o dva dni som bola na prvom tréningu.

Tanec je nielen krásny šport, či estetické umenie, ale aj drina. Nemala si niekedy chuť zahodiť tancovanie za hlavu?
Ako to v živote chodí, samozrejme, cesta za úspechom nebola ľahká. Nikdy som nemala normálne detstvo, v jedenástich som začala cestovať a bola som doma čoraz zriedkavejšie. Bola som odvážne dieťa, ktoré tancu obetovalo veľmi veľa. A nielen ja, celá moja rodina tým žila. Chodili ma podporovať na tanečné súťaže a moji rodičia boli mojimi sponzormi, čo nebolo vždy jednoduché, keďže tanečný šport je celkom drahá záležitosť. Párkrát som mala pocit, že chcem skončiť, ale bolo to len chvíľkové zaváhanie.

Dnes už nie si len talentovanou tanečnicou, ale aj skúsenou diplomovanou choreografkou a spolumajiteľkou tanečnej školy DanceCool. Kde sa zrodila myšlienka vytvorenia tanečnej školy, a ako si tento nápad zrealizovala?
Nikdy som nemala sen mať tanečnú školu. Keď sme však začali spolupracovať s Matejom Chrenom ako taneční partneri, povedali sme si, že by bola škoda sa nespojiť a nevyužiť naše profesionálne  vedomosti a kvalifikácie. Obaja sme predtým učili tanečné páry, len v iných priestoroch, a preto sme sa zhodli, že je vhodná doba založiť svoju vlastnú tanečnú školu.

V súčasnosti pracuješ na tanečnom projekte Just Dance –Dobrý večer, Broadway!, ktorý dosahuje na doskách Novej scény veľký úspech. Čo ťa inšpirovalo k vytvoreniu tejto šou?
Just Dance je také moje prvé dieťa. Nápad vznikol už dávnejšie, keď som s podobnou austrálskou šou absolvovala svetové turné, a aj legendárny Broadway. Hovorila som si, prečo neponúknuť aj slovenskému obecenstvu spoločenský tanec v divadle? Cesta bola naozaj kľukatá, ale po dvoch rokoch som si splnila jeden veľký cieľ a to, že má môj projekt úspech, a že máme stále viac a viac fanúšikov. Je to pre mňa asi najväčší úspech, ktorý som doteraz dosiahla.

Zrealizovať tento projekt určite nebolo jednoduché. Neobávala si sa toho, že to nezvládneš? Predsa len, zorganizovať tanečníkov, pripraviť choreografie a všetko zosúladiť je dosť náročné.
Mám za sebou veľmi psychicky aj fyzicky náročné obdobie. Je pravda, že tým, že som robila hudobnú dramaturgiu, návrhy kostýmov, organizovala som si tanečníkov,  samozrejme tvorila jednotlivé čísla a ešte navyše ich aj tancovala, som mala veľmi ťažké leto. Ale rátala som s tým, že to nebude jednoduché. Bola to výzva a ja som nikdy nepochybovala o tom, že to nebude dobré. Mala som užší tím tanečníkov, ktorí mi veľmi pomohli pri tvorbe choreografií a koniec koncov, celý tím Just Dance ma blížiacim sa dňom premiéry veľmi podporoval a držal pokope, lebo to bola naozaj ťažká práca.

Boli to zrejme týždne, ba aj mesiace driny a tvrdých tréningov. Ako dlho trvalo, kým si dotiahla prípravy Just Dance dokonca?
Tvoriť som začala v apríli. V lete boli prípravy najintenzívnejšie. Musím prezradiť, že pred premiérou sme už boli všetci tak vyčerpaní, že samotné vystúpenie bolo pre nás tanečníkov najťažším predstavením, lebo sme už jednoducho nevládali. Veľakrát sme ostávali v divadle do hlbokej noci kvôli svieteniu a trénovali sme celé dni, lebo sme chceli aby bolo všetko dokonalé. Nechceme sa prirovnávať k žiadnemu slovenskému muzikálu. Chceme sa porovnávať s tými svetovými.

Aký je život tanečnice na Slovensku? Je ťažké sa tu presadiť?
Jednoduché to určite nie je. V tomto období sú „in“ moderné tanečné štýly a spoločenské tance sa všeobecne nepovažujú za cool. Ale som rada, že práve Just Dance dáva mladým a talentovaným tanečníkom možnosť robiť to, čo vedia najlepšie. Zarobiť si a byť hviezdami. V muzikáloch sú totiž na druhej koľaji, ale v Just Dance je to celé o nich a o ich silných osobnostiach. Som šťastná, že sa mi podarilo dosiahnuť, že každý jeden tanečník si postupne vytvára svoju fanúšikovskú základňu. Nie je to iba o pár ľuďoch, je to o celku. V tom je to jedinečný projekt.

Odtancovala si už kus svojho života, čo považuješ za vrchol svojej kariéry?
Určite  projekt Just Dance. Prostredníctvom neho som si prvýkrát vyskúšala aké to je nielen tancovať, ale aj riešiť ostatné záležitosti. Bola to obrovská skúsenosť. Najlepšie na tom je to, že je to projekt, s ktorým máme mnoho plánov a preto premiéra bola len začiatok z čoho sa teším.