Veľká noc sa nám spája s mnohými symbolmi – maľované vajíčka, šibačka, oblievačka a zábava. Veľkonočné sviatky vznikli s príchodom kresťanstva, ale isté zvyky siahajú až do predkresťanského obdobia. „Čo sa zdrojov týka, nie sú celkom ucelené. Najviac správ máme od východných Slovanov a z 11. – 12. storočia z rôznych kresťanských kroník, ktoré zaznamenali informácie o tom, čo sa robilo v predkresťanskom období,“ vysvetľuje Katarína Nádaská, slovenská etnologička.

Stáročiami sa zvyky menili, pokryvili alebo sa na ne úplne zabudlo. Zaujímavé je, že starí Slovania poznali iba dve ročné obdobia – leto a zimu. Nepoznali jar a jeseň, ako ich máme my dnes. „Môžeme predpokladať, že staroslovanské sviatky odháňania zimy a vítania leta boli oslavované zhruba v tom istom období ako neskôr prebiehala Veľká noc. Bolo to z dôvodu, aby sa ľudia ľahšie prispôsobili kresťanským sviatkom a teda aj kresťanskej viere,“ tvrdí Nádaská.

Vynášanie Moreny

Morenu poznali ako staroslovanskú bohyňu zimy a smrti. Bola jednou z troch sestier boha Perúna. Keď Morena prichádzala na svet, príroda sa pripravovala na chladné obdobie a ukladala sa na spánok. Postupne ako začínali pribúdať teplejšie dni, robili naši predkovia rituály, ktoré mali úplne odohnať zimu. Na smrtnú nedeľu vynášali Morenu. V rôznych regiónoch Slovenska bola známa aj ako Marmuriena, Morana, Kyseľ, Dedo alebo Kyselica.

Tradícia spojená s vynášaním Moreny nebola ale vždy taká mierumilovná. „Pôvodný obraz bol pravdepodobne taký, že sa prinášala ľudská obeť. Išlo zrejme o nejakého zajatca, ktorého obetovali a jeho krv mala odohnať zimu čím skôr preč,“ hovorí Nádaská. Tento zvyk sa zachoval aj v kresťanstve v podobe zástupnej obete – ženská figurína zo slamy oblečená prevažne do ženských šiat. V menších oblastiach východného Slovenska táto figurína predstavovala muža, takže mala oblečené mužské šaty.

Vynášanie Moreny bolo akciou slobodných dievčat, pretože kedysi sa verilo, že panny alebo mladé devy majú silu odohnať Morenu. Pripravená figurína sa teda niesla v sprievode slobodných dievčat nastoknutá na palici. Počas pochodu sa spievali smútočné piesne a prešlo sa celou dedinou. Na konci dediny, kde bola nejaká riečka alebo potok Morenu hodili do vody aby ju odniesol prúd, čo symbolizovalo odchod zimy. Druhým spôsobom ešte bolo, že figurínu zapálili, pretože popol a oheň očisťovali.

V predkresťanskom období boli sviatky a rituály určené najmä slobodnej mládeži.

Prinášanie letečka

Na Kvetnú nedeľu sa prinášalo leto. V predkresťanskom období boli sviatky a rituály určené najmä slobodnej mládeži. Opäť išlo o úlohu slobodných dievčat, ktoré obložili svoje telo zakvitnutými halúzkami a spievali piesne, ktorými privolávali leto. „Spájalo sa to s predkresťanským zvykom, ktorý kedysi prebiehal tak, že si nahé panny obložili telo zakvitnutými halúzkami a tancovali tzv. chorovody, ktorými privolávali leto. O deň na to slobodní mládenci odtrhli čerstvý prútik naliaty miazgou. Boli to mládenci súci na ženenie, plní sily a sexuálnej energie. Prútikom sa dotkli najprv nôh mladých dievčat, aby jej do nich odovzdali silu a aby ju nosili pri práci. Potom sa jej dotkli bokov, aby porodili veľa zdravých detí a nakoniec sa im dotkli rúk, aby dobre pracovali na gazdovstve,“ dodáva Nádaská.

Neskôr po prijatí kresťanstva sa tento zvyk síce udržal, ale prešlo sa na vodu. V princípe išlo o symbol živej vody, ktorá má dodať dievčine krásu, bystrosť a usilovnosť. Zvyky oblievačky a šibania korbáčmi sa udržali až do dnes, no s tým rozdielom, že teraz šibe aj celá rodina, čím sa stratil prapôvodný význam.

„Ako poďakovanie slúžili kraslice alebo písanky. Prvá farba, ktorou boli kraslice maľované bola červená, ako symbol plodnosti. Išlo o symbol, ktorými dievča mládencovi naznačilo, že ho má rado a je šanca, že raz môžu byť manželmi. Písanky, boli zase veršíky, ktoré dievča napísalo pre mládenca. O pár týždňov neskôr, keď sa začínali stavať máje, mohol mládenec dievčaťu odpovedať tým, že jej postavil máj. Takýmto spôsobom začali spolu chodiť,“ hovorí Nádaská.

Výzdoba a tradičné jedlo

Príbytky si zdobili čisto esteticky zakvitnutými vetvičkami. Tradičným a slávnostným jedlom boli kaše sladené medom. Naši predkovia využívali to, čo im dala príroda. Napríklad púpavu, kyseľ, mladú žihľavu, či medvedí cesnak. Robili z toho rôzne polievky alebo prívarky. Konzumovali úplne intuitívne a snažili sa po zime doplniť potrebné vitamíny.

Takisto piekli guľaté koláče plnené tvarohom alebo sladené medom, podobné našim moravským koláčom. Ich guľatý tvar symbolizoval slnko. Ide o najstarší koláč, o ktorom vieme, že má korene v predkresťanskom období.

Starí Slovania sa riadili najmä zmenami počasia a kolobehom prírody. Ich zvyky a tradície preto tomu zodpovedali. Dnes ide už len o milú spomienku a dodržanie tradícií, ktoré však od pôvodného zmyslu postupom času upustili alebo sa výrazne pomenili.

Celý svet bojuje s pandémiou COVID-19 už viac ako rok a svetlo na konci tunela v podobe jej prekonania je stále v nedohľadne. Iskra nádeje vznikla vďaka farmaceutickým firmám, ktoré priniesli na trh vakcínu. S riešením však vyšlo na povrch aj mnoho problémov a nedorozumení. Na Slovensku máme patálie s logistikou, nedostatkom striekačiek a panuje chaos v očkovacom poradovníku.

Nie sme ani zďaleka jediní, kto má s riešením pandémie ťažkosti. V našej informáciami presýtenej spoločnosti si o vakcínach alebo testoch vieme zistiť takmer čokoľvek. Na svete existujú skupiny, ktoré sa vyhýbajú digitálnemu svetu a sú odstrihnutí od modernej civilizácie. Jedným z príkladov takéhoto typu spoločenstva sú Amiši.

Žili aj na Slovensku?

Vznik tohto kresťanského spoločenstva datujeme do druhej polovice 17. storočia, konkrétne do oblasti Švajčiarska a južného Nemecka. V tom čase v Európe zúrili náboženské konflikty a vznikalo mnoho protestantských spolkov. Tie, ktoré najviac predurčili vznik Amišov, boli Mennoniti.

Mennoniti boli pomenovaní podľa ich lídra, Holanďana Menna Simmonsa. Ten nesúhlasil s krstom novorodeniatok a hlásal potrebu krstenia dospelých jedincov. Zároveň bol zarytým pacifistom. Mennoniti sa na rozdiel od Amišov rozčlenili na európsku a americkú časť. Profesorka Botiková spomína na svoju priamu skúsenosť s členmi komunity: „V samoobsluhe som si všimla matku s dvomi dcérami. Bolo vidno, že tie šatôčky použilo už niekoľko generácií.“ O ochote len k minimálnym zmenám svedčí aj výrok kolegu Botikovej počas jej návštevy štátu Virginia: „Nič sa nezmenilo, len vymenili čierne koče za čierne autá.“ 

Habáni zanikli, pretože medzi seba prijali cudzích. Amiši túto chybu nechcú zopakovať.

Práve neskorší líder skupiny Mennonitov Jakob Amman je považovaný za zakladateľa amišskej kultúry. On stál na čele skupiny, ktorá na začiatku 18. storočia pre nehostinné podmienky v Európe odcestovala do Severnej Ameriky do štátu Pensylvánia.

Skupina Mennonitov – tzv. Habánov – časť svojej existencie prežila aj na území dnešného Slovenska. Sú známi svojím keramickým či hrnčiarskym majstrovstvom. U nás zotrvali zhruba tri storočia (16. – 19. st.). „Používali len štyri farby. Modrú, zelenú, žltú a mangánovo fialovú. Ich výrobky vynikali jednoduchosťou a čistotou,“ spomína etnologička. Tí, ktorí na našom území ostali, sa museli asimilovať a tí, ktorí odcestovali do zahraničia, zakotvili buď v Rusku, alebo až v Severnej Amerike, kde sa pre podobný životný štýl pripojili ku komunite Amišov.

V počte zhruba 200-tisíc sú roztrúsení v amerických štátoch Ohio, Pensylvánia, Indiana, ale aj v Michigane, Iowe či kanadskom Ontáriu. Niektorí sa presídlili do strednej Ameriky, kde si v Belize založili osadu San Ignacio. Ich zdrojom informácií sú nimi tvorené noviny – The Budget. Vznikli v roku 1890 a sú tlačené v meste Sugarcreek v štáte Ohio. Cestujú prevažne na konských povozoch alebo bicykloch. Rôzne amišské komunity sa zvyknú odlišovať práve farbou týchto záprahov. Autá alebo hromadnú dopravu využívajú len vo výnimočných prípadoch.

Rodinný spôsob života podľa tradícií

Amišov podľa ich špecifického štýlu obliekania spoznáme veľmi jednoducho. Ženy nosia jednoduché jednofarebné dlhé šaty s bielou alebo čiernou zásterou. Pokrývku hlavy tvorí trojuholníková šatka. Pre mužov sú typické tmavé nohavice, tmavá vesta, košeľa a klobúk – v lete svetlý, v zime tmavý. Vždy majú obuté ťažké kožené topánky, nezáleží na tom, či je tropické leto alebo tuhá zima.

 

Podľa nich elektrinou prichádza diabol.

Sobášiť sa môžu iba medzi sebou, inak sú zo spoločenstva vylúčení. Bežne majú rodiny aj viac ako 6 detí. Síce je po svadbe dlhá brada pre mužov bežným zjavom, zapustenie fúzov je zakázané. Ženy si zase nesmú strihať vlasy a ani nosiť akékoľvek šperky. Keďže Amiši sú potomkami iba niekoľkých stoviek pôvodných prisťahovalcov, genetické poruchy nie sú ničím výnimočným. Ich vzhľad kopíruje chudobnú európsku vrstvu zo 17. storočia. Zároveň odzrkadľuje ich rešpekt voči tradíciám a neochotu k akýmkoľvek zmenám.

Amiši odmietajú elektrinu a ich fotografovanie je zakázané

Komunity sú rozdelené na dve skupiny – Nového a Starého poriadku (New and Old Order). Rozdiel je v prísnosti dodržiavania pravidiel, ktoré obmedzujú používanie elektriny a kontakt s vonkajším svetom. Nový poriadok je benevolentnejší. Hlavou rodiny je vždy muž a na čele komunity je zvyčajne kazateľ. Rodinný život je veľmi dôležitý, a aj preto sa snažia izolovať od vonkajšieho sveta. Botiková tu vidí spojitosť s Habánmi: „Habáni zanikli, pretože medzi seba prijali cudzích. Amiši túto chybu nechcú zopakovať.“

Využívanie elektriny je obmedzené na úplné minimum. Deje sa tak z dôvodu možného pokušenia výdobytkov modernej spoločnosti, ktoré by narušili rodinnú stabilitu a harmóniu. „Podľa nich elektrinou prichádza diabol. No na druhú stranu si povedzme, že plný internet hoaxov je naozaj nebezpečným nástrojom,“ dodala Botiková. Členovia Nového poriadku môžu používať čiastočne elektrinu, vlastniť auto či telefón. Zakázané je aj ich fotografovanie. Amiši veria, že fotografie sú v rozpore s biblickým učením o zákaze podobizní, ako sa to píše v knihe Exodus. Okrem toho sú presvedčení, že fotografie sú primárnym zdrojom pýchy a samoľúbosti.

Svojpomocné vzdelanie nasledované farmárčením

Amiši nechodia do bežných škôl. Vzdelávajú sa do ôsmeho ročníka vo svojich komunitách. Zameriavajú sa na čítanie, písanie, matematiku, náboženstvo, základy farmárčenia a práce v domácnosti. Stredná škola u nich neexistuje. Mnohí študenti po dokončení základnej školy dosahujú lepšie výsledky ako väčšina amerických detí z verejných škôl.

V šestnástich až osemnástich rokoch sa Amiši vyberú do sveta okúsiť, aké to je žiť v modernej spoločnosti. Toto obdobie volajú rumspringa – behať vôkol. Potom sa môžu rozhodnúť, či chcú byť súčasťou svojej cirkvi, alebo chcú odísť. Väčšina z nich sa vracia a nechá sa pokrstiť.

Spoliehajú sa na to, že život, čas, Pán Boh, niekto ich problémy vyrieši.

Po krste sa ich život prehupne do pracovnej fázy. Sú výborní farmári a v tejto súvislosti etnologička Botiková spomína predsa len nejakú spoluprácu s vonkajším svetom: „Miestni obyvatelia mimo komunít s obľubou využívajú ich poľnohospodárske výrobky, pretože nevyužívajú pesticídy a úroda je veľmi zdravá.“ Keďže je poľnohospodárstvo v ostatnom čase v útlme a aj finančné náklady narastajú, mladí Amiši často pracujú v reštauráciách alebo továrňach neďaleko svojich komunít. Niektoré skupiny žijú z turistického ruchu.

Poučia sa z vlastných chýb?

Pre uzavretosť týchto komunít je aj COVID-19 veľkou neznámou. Ústredný dištrikt ministerstva zdravotníctva v Michigane si tak dal za úlohu informovať ich o dôležitosti vakcinácie. Nechcú totiž, aby sa opakoval prípad, keď pre odmietanie očkovacej látky prepukla v komunitách detská obrna.

Podmienky prevencie boli veľmi podobné. Umývanie rúk či vyhýbanie sa veľkým skupinám ľudí. Ďalšiu podobnosť môžeme nájsť v špecifickosti ohrozenia určitej skupiny obyvateľstva. Avšak kým momentálne ohrozenou skupinou sú seniori, v minulosti to boli deti.

Rok po tom, čo sa v Pensylvánii nevyskytli žiadne prípady detskej obrny, sa v roku 1979 objavili v amišských komunitách. Po dlhom presviedčaní, keďže sú veľmi tvrdohlaví, sa nechali zaočkovať všetky komunity, no dovtedy zomreli už desiatky detí. O zanedbávaní základnej zdravotnej starostlivosti a dôvere vo vyriešení problémov pomocou vyššej moci hovorí Botiková s povzdychom: „V spoločenstvách vzniká samoriadiaci mechanizmus. Spoliehajú sa na to, že život, čas, Pán Boh, niekto ich problémy vyrieši.“

Je otázne, či sa z tejto smutnej skúsenosti poučia, pretože doterajšie skúsenosti s dodržiavaním protipandemických opatrení nie sú práve optimistické. Snáď ležérny prístup nebude odzrkadlený na strate ľudských životov.

Veríme, že vianočné tradície nám zaistia predovšetkým majetok, zdravie a súdržnosť v rodine. Krájame jablko, hádžeme orechy a dávame si šupinky z kapra do peňaženky. Jedenie oplátky s medom zabezpečí lásku a hojnosť. Neodmysliteľnou tradíciou je typická štedrovečerná večera, a to vyprážaný kapor a majonézový zemiakový šalát.

Opýtali sme sa našich študentov, aké zvláštne zvyky (okrem tých najklasickejších) doma dodržiavajú.

1. Kreatívne ponožky (Soňa, Bratislava)

Všetci poznáme ten pocit, keď sme boli deťmi a každé Vianoce nás pod stromčekom čakali opäť ponožky. „Postupom času si už Štedrý deň bez ponožiek nevieme ani predstaviť, a preto sme doma vytvorili ponožkovú tradíciu. Na začiatku decembra si na papieriky napíšeme mená členov rodiny. Každý si vytiahne jeden a pre osobu s menom na papieriku musí vytvoriť kreatívne, originálne ponožky,” prezradila Soňa.

„Mamine ponožky sú jednoznačne najkrajšie, pretože vie štrikovať a vyšívať. Pre nás ostatných, menej zdatných, sú tu farby na textil a rôzne nášivky.”

2. Pavučina na stromčeku (Antanina, Ukrajina)

Medzi tradičnými dekoráciami na vianočnom stromčeku sa u nich vyníma jedna netypická. „Táto dekorácia prináša do nášho domu šťastie a je to pavučina s pavúkom. K tejto tradícii sa viaže príbeh, ktorý rozpráva o osude vdovy, žijúcej so svojimi deťmi. Rodina bola veľmi chudobná a nedokázali si zohnať ozdoby na stromček.

Pavúky, ktoré žili v dome rodiny, počuli plač detí, a preto stromček vyzdobili krásnymi výtvormi z pavučín. Vďaka tomuto príbehu je pavučina symbolom šťastia a viery v to, že sa dá tešiť aj z maličkostí,” prezradila Antanina z Ukrajiny.

3. Maratón Harryho Pottera (Katarína, Banská Bystrica)

Vianočný program v televízii je každoročne veľmi pestrý, no romantika a rozprávky v rodine študentky Katky nemajú miesto. „U nás doma namiesto pozerania tradičných rozprávok ťaháme maratón Harryho Pottera. Po štedrovečernej večeri a rozbalení všetkých darčekov sa celá rodina nahrnie do obývačky. Na stôl si prichystáme dobroty a maratón sa môže začať.

Túto vianočnú tradíciu sme založili kvôli môjmu najmladšiemu bratovi, ktorý Harryho Pottera miluje a vždy si prial, aby sme ho pozerali všetci spoločne,” prezradila.

4. Polienko s tvárou a červenou čiapočkou (Lea, Katalánsko)

V Katalánsku majú zase inú zvláštnosť: „Na začiatku decembra mne a mojim súrodencom darujú rodičia polienko s tvárou a červenou čiapočkou. Musíme sa oň starať ako o domáce zviera, to znamená, že ho kŕmime napríklad orechmi či ovocím a prikrývame ho prikrývkou na dobrú noc.

Na Štedrý deň príde jeho čas, keď ho večer za spevu tradičných piesní celá rodina udierame palicami, aby sme z neho vytĺkli, čo predtým zjedol. Potom v našej rodine zavládne hojnosť,” hovorí študentka Lea.

5. Stromček zavesený na strope (Barbora, Horná Orava)

„Vianočné tradície, ktoré sú v mojej domácnosti, sú veľmi tradičné pre oblasť Hornej Oravy, ale určite netradičné pre iné regióny,” vraví Oraváčka Barbora. „Celá rodina sa stretávame pri štedrovečernom stole. Ako si spoločne sadneme za stôl, už sa nikto nemôže postaviť, len mama. Táto tradícia má zaistiť, aby sme sa všetci stretli rovnako aj rok.”

Hovorí aj o ďalšom zvyku: „Mama pečie domáci chlebík, z ktorého odreže koniec a vyberie vnútro. Vytvorí košíček, a to tak, že do kôrky vloží jačmeň, seno, cesnak, oplátku s medom a vnútro chlebíka vloží naspať. Košíček odložíme a keď na jar pôjdeme sadiť zemiaky, zakopeme ho do prvej brázdy, aby sme mali dobrú úrodu. Na ďalší deň ráno k nám chodí gazda, ktorý nalieva každému pohárik domácej pálenky a pijeme na kravu, aby mala po celý rok dosť mlieka.”

„Tradíciou, ktorú dodržiavame z dávnej minulosti, je vianočný stromček zavesený na strope v kuchyni.”

6. Povinná polnočná omša (Martin, Trnava)

„Doma si s vianočnými prípravami nerobíme veľa starostí,” hovorí Trnavčan Martin. Na ich štedrovečernom stole nesmú chýbať oplátky s medom, kapustnica, ryba so šalátom a koláče. „Za netradičné považujem rozbaľovanie darčekov, na ktorom sa môžeš zúčastniť len vtedy, ak si bol na polnočnej svätej omši. Najmladší člen rodiny nosí darčeky starším a každý člen pred rozbalením musí povedať, za čo je vďačný Bohu. Čas medzi večerou a polnočnou svätou omšou trávime spievaním kolied medzi príbuznými.”

7. Plávajúce sviečky (Lenka, Liptov)

„Odmalička až doteraz nám mamina vyrába každé Vianoce plávajúce sviečky z orieškov. Hneď po večeri a rozbalení darčekov sme spoločne s mladšou sestrou napustili vodu do veľkej keramickej nádoby. Každý člen rodiny si zapálil svoju sviečku a pozorovali sme kúzla vo vode,” zaspomínala si na vianočné zvyky Lenka.

„Keď loďka zostala na brehu, v budúcom roku nás nečakali žiadne zmeny. Ak loďka pláva bok po boku s inou loďkou, budeme obdarení láskou a priateľstvom. Pokiaľ sa loďky zomknú a vytvoria kruh, znamená to bezproblémové spolužitie, úctu a toleranciu. Ak jedna loďka ostane mimo kruhu, majiteľ loďky v budúcom roku rodinu opustí. Ak sviečka zhasne, znamená to, že majiteľ je neúprimný k sebe a k ostatným v rodine.”

Francúzsko 
Rodiny vo Francúzsku trávia Štedrý deň spoločne. Večer si deti položia topánky pred krb a netrpezlivo čakajú, kým ich Père Noël naplní darčekmi. O polnoci servírujú na stôl réveillon, ktorý je symbolom očakávania narodenia Krista. Tradičný réveillon obsahuje ustrice, párky, opekanú slaninu, pečenú hydinu, víno, ovocie, šalát a francúzske pečivo, predovšetkým bagety. Ľudí v rôznych častiach Francúzska charakterizujú rôzne zvyky. Napríklad na juhu Francúzska konzumujú bochník chleba rozkrájaný do kríža, pričom prvý kúsok venujú chudobnému človeku. V Alsasku zvyknú podávať vyprážanú hus, v Bretónsku koláče zo pšenice a kyslej smotany. Burgunďania večerajú morku a gaštany. Atypickým zvykom na severe Francúzska je, že deti dostávajú darčeky na Deň svätého Mikuláša, teda 6. decembra.

Egypt 

U Egypťanov trvá adventné obdobie 40 dní pred Vianocami, počas ktorého sa veriaci pôstia. Znamená to, že nejedia mäso, hydinu ani mliečne výrobky. Štedrý večer oslavujú v nových šatách, v ktorých idú do kostola. Počas slávnostnej večere konzumujú fattu. Príprava pozostáva z vareného mäsa, ryže, chleba a cesnaku. Tradíciou na Prvý sviatok vianočný je vzájomné navštevovanie sa. Aby nezaťažovali hostiteľov prípravou občerstvenia, na návštevu donesú špeciálny chlieb.

Maroko 
Maroko je krajinou zmiešaných kultúr a vzájomnej tolerancie. Hlavným náboženstvom je islam. Stretávajú sa tu moslimovia, kresťania a židia. Moslimovia neoslavujú vianočné sviatky. Podobným sviatkom je Sviatok obety, počas ktorého zarežú a následne zjedia baránka, ktorý predstavuje obetu. Vzhľadom k tomu, že Maročania sú prispôsobivý národ, na vianočných trhoch nájdete predajcov stromčekov. Rodiny, ktoré majú príbuzných v zahraničí, Vianoce oslavujú.

Kolumbia 
Kolumbia patrí k národom, ktoré oslavujú vianočné sviatky veselou hudbou, bohatým stolom s pečenou morkou a ozdobeným stromčekom. Štedrý večer si vychutnávajú nielen po boku rodiny, ale aj v kruhu susedov a kamarátov. Býva zvykom, že počas Vianoc majú na sebe niečo nové, aby novou vecou obnovili svojho ducha.

Mexiko 
Mexičania sa na Vianoce pripravujú v období Posady, čo znamená deväť dní pred 24. decembrom. V dedine si domácnosti rozdelia, kto a kedy bude mať Posadu. Každý deň potom v jednotlivých domoch hrajú príbeh o tom, ako Mária s Jozefom hľadali v Betleheme nocľah. Domáci stvárňujú krčmárov, ktorí odmietajú prijať svätú rodinu na prenocovanie. Deti a dospelí zo susedstva hrajú pútnikov. Sprievod žiada o ubytovanie v troch rôznych domácnostiach, ale príjmu ho až v poslednej, v ktorej sa následne spolu modlia a spievajú Tichú noc. Neskôr usporiadajú zábavu pre deti, na ktorej má jedno z nich zaviazané oči. Pútnickou palicou sa snaží rozbiť papierovú Pinatu, teda misu plnú orieškov, mušlí, pomarančov, sladkostí a cukríkov. Dospelí medzitým popíjajú punč. 24. decembra idú na polnočnú svätú omšu a po nej si spoločne užívajú bohaté hody, na ktoré pozývajú osamelých ľudí, či dokonca bezdomovcov. Zvláštnosťou je, že Mexičania si nerozdávajú darčeky na Štedrý deň, ale až 6. januára. Mexické rodiny pripravujú na sviatok Troch kráľov špeciálny koláč – je v ňom zapečená malá postavička Ježiša.

Austrália 
Austrálčania, na rozdiel od predchádzajúcich krajín, prežívajú horúce Vianoce. Počas Štedrého dňa chodí Santa Claus na pláže, kde sa vozí na záchranárskej lodi, či surfe a rozdáva deťom darčeky. Austrálčania zvyknú počas sviatkov chodiť na výlety k moru, či do prírody. Tiež sa kúpu v bazénoch, hrajú kriket alebo robia domáce práce. Bravčové mäso, morka a šunka sú tradičným vianočným jedlom. Ako dezert obľubujú mäsový koláč a slivkový puding, do ktorého je zvykom zapekať nejakú drobnosť.  Vraví sa, že kto ju nájde, bude mať veľa šťastia.

Filipíny

Vianoce u Filipíncov začínajú už 15. decembra, a to často navštevovanou svätou omšou. Počas nej čítajú príbeh o narodení Krista. Súčasťou Štedrého dňa je Panunuluyanská slávnosť, na ktorej si spomedzi seba vyberajú pár, ktorý stvárňuje Jozefa a Máriu. Spoločne hrajú príbeh o tom, ako Svätá rodina hľadala prístrešie v Betleheme. Na prvý sviatok vianočný je tradíciou hra o narodení Božieho dieťaťa. Na konci omše spúšťajú spod strechy kostola hviezdu, čím dotvárajú biblickú scénu narodenia.

Japonsko 
Iba jedno percento Japoncov verí v Ježiša Krista. Napriek tomu, vianočné dekorácie nesmú chýbať na domoch, či obchodoch. Podľa japonskej tradície plní úlohu Mikuláša kňaz Hoteiosha. Jeho úlohou je obdarúvať každé dieťa darčekmi. V tomto období sa snažia správať poslušne, pretože veria, že ich sleduje.

Vietnam 
Vianočné sviatky predstavujú vo Vietname jednu zo štyroch najdôležitejších osláv v roku. Veriaci poctivo dodržujú kresťanské zvyky. O polnoci idú na svätú omšu a po nej späť domov na slávnostnú večeru. Súčasťou vianočného menu je kuracia polievka. V bohatších rodinách tvorí neodmysliteľnú súčasť večere morka a vianočný puding. K vietnamským zvykom detí patrí nechávanie topánok na Štedrý deň pred dverami.

Autor: Veronika Čokinová

Organizácia a realizácia tejto myšlienky bola celkom jednoduchá. Sprevádzal ma priateľ, ktorý pochádza z jednej zo slovenských dedín v Srbsku. Keďže som tu ešte nikdy nebola, mala som utvorené predstavy len z jeho rozprávania. ,,Krajina sarmy, pljeskavíc, výborného piva a rakije,“ takto mi ju opísal. Chcela som sa o tomto, ale aj o mnohých iných veciach presvedčiť sama a tak som sa na sedemhodinovú cestu vybrala spolu s ním. Cesta a aj samotný prechod cez hranice prebehli pokojne a pomerne rýchlo. Žiadni vyčíňajúci imigranti. Jediné čo nás znepokojovalo bol kamarát, ktorý išiel v aute pred nami a viedol nás. Trasu poznal lepšie, ale jeho rýchlosť 160 km/h bola počas sedemhodinovej cesty celkom únavná a stresujúca. Našťastie som za ním neuháňala ja, ale priateľ. Párkrát sa nám vytratil z dohľadu. Začínali sme si myslieť, že ho stretneme až v cieli. V rámci zachovania bezpečnosti som

Rýchlosť 160 km/h bola počas sedemhodinovej cesty celkom únavná a stresujúca.

nešoférovala vôbec, a tak som sedem hodín uprene pozorovala cestu a brzdila v tejto rýchlosti iba silou mysle.

Nečakané privítanie

Keď sme dorazili do slovenskej dediny Pivnica, čakali nás veľmi milí ľudia. Pohostinní, pozorní a láskaví. Rodina, susedia, všetci boli ako jedna veľká rodina. Na zahriatie som hneď po tejto ceste dostala pohárik domácej pálenej rakije. Nebolo mi všetko jedno. Unavená z dlhšej cesty a nevyspatá som vyskúšala tento domáci liek, ktorý bol síce dobrý, ale na mňa príliš silný. Nasledujúce dni prebiehalo zoznamovanie s celou rodinou a známymi. Čo mi ale najviac utkvelo v hlave, bol pokoj, ktorý z nich vyžaroval, radosť zo života a priateľskosť. To, že sa v dedine všetci poznali a boli skutočne veľmi kamarátski, bolo pre mňa niečo nové, keďže som z Trnavy. V meste nie je celkom možné udržať takéto vzťahy.

Ako spoznať krajinu za 4 dni

Ako to už býva u mňa zvykom, chcela som spoznať celé okolie, a tak sme sa vybrali do Nového Sadu, ktorý je vzdialený od Pivnice 50 km. Toto mesto je veľmi pútavé viacerými historickými budovami, ale asi najdôležitejšie je spomenúť Petrovaradínsku pevnosť, ktorá sa rozprestiera nad Dunajom. Kedysi tam stál hrad, ale z pôvodných stavieb sa zachovali iba podzemné chodby a hradby, ktoré slúžili ako obranné valy v bitkách proti Turkom. Sprístupnených je celkom 20 km dlhých podzemných chodieb. Údajne vedú až popod Dunaj, ale to sa zatiaľ nepodarilo potvrdiť. Keďže som tu bola iba na krátkej návšteve, nestihla som si ich obhliadnuť. Okrem pôvodných hradieb a podzemných chodieb je tu možné vidieť aj novšie stavby, v ktorých sa nachádzajú ateliéry, či už sochárov alebo maliarov.

Čo mi ale najviac utkvelo v hlave, bol pokoj, ktorý z nich vyžaroval, radosť zo života a priateľskosť.

Známu Petrovaradínsku pevnosť navrhol rakúsky princ. Jej výstavba trvala 88 rokov. Ukončená bola v roku 1780. Celá pevnosť, spolu s tunelmi, zaberá plochu 112 hektárov. Od roku 1951 je stavba chránenou kultúrnou pamiatkou. Zaujímavosťou je, že dnes sa na Petrovaradínskej pevnosti každoročne koná hudobný festival elektronickej hudby Exit. Patrí medzi 10 najznámejších hudobných festivalov na svete. Najdrahšia VIP vstupenka stojí 350 eur.

Komplikácie na cestách

Spiatočná cesta z Nového Sadu bola už o niečo menej príjemná než samotná obhliadka tohto mesta. Jedna vec, ktorá ma zarazila počas návštevy Srbska, bola doprava. Veľmi chaotická a podľa mňa aj dosť nebezpečná. Pruhy na cestách a semafory boli trocha nejednoznačné a miatli zrejme aj šoférov, keďže som trúbenie auta počula asi štyrikrát za minútu. Bolo mi jasné, že táto krajina sa po vojne dodnes s ekonomikou pasuje sama, a tak som to brala ako dostatočné odôvodnenie tejto situácie. Sama by som sa však každodenne v takejto doprave nechcela ocitať.

Pátranie po histórii Slovákov v Srbsku

Po návšteve Nového Sadu som sa rozhodla lepšie spoznať aj starých rodičov môjho priateľa. Tí mi spolu s jeho rodičmi dokázali najlepšie priblížiť históriu slovenských dedín v Srbsku. Ako mi bolo povedané, Slováci začali obývať Srbsko asi pred 270 rokmi. Hlavným dôvodom bolo vytláčanie evanjelikov zo Slovenska, ktorí boli donútení sa presúvať niekde, kde ich viera nebude potláčaná. V Srbsku sa nachádza cez desať slovenských dedín. Všetky sú na severe v autonómnej oblasti Vojvodina. Slováci sú treťou najpočetnejšou národnosťou v tejto oblasti. Najviac Slovákov žije v Petrovci a v Kovačici. Medzi väčšie a známejšie slovenské dediny patrí tiež Nova Pazova. Sto kilometrov od nej leží aj spomínaná Pivnica.

Tradície dolnozemských Slovákov

Prví Slováci začali do Pivnice prichádzať z Myjavy. V súčasnosti býva v Pivnici asi 3337 Slovákov. Každý, koho som tu mala možnosť spoznať, ma presvedčil o tom, že Slováci v Srbsku dokázali zachovať slovenské tradície lepšie ako my sami. Každý rok sa tu koná súťaž v ľudovom speve s názvom Festival v Pivnickom Poli. Ak si myslíte, že spievajú srbské ľudové piesne, tak sa mýlite. Miestni obyvatelia poznajú všetky slovenské ľudové piesne naspamäť. Ďalšia známa súťaž, konajúca sa v susednej slovenskej dedine Hložany, je súťaž v ľudových tancoch Tancuj, tancuj. Mladší, starší, všetci sa snažia zachovať naše tradície. Verím tomu, že takmer v každej rodine by sa našiel minimálne jeden tradičný slovenský kroj. Pohostinnosť a rodinná atmosféra týchto dedín tu dodnes panuje asi preto, že ľudia sú vďační za to, že majú okolo seba aj nejakých Slovákov s rovnakými tradíciami a zvykmi. To ich robí dostatočne súdržnými. Majú väčšiu radosť z maličkostí ako my.

Najväčšie a najdôležitejšie odvetvia súčasnej výroby vo Vojvodine

Jedna z vecí, ktorá je pre ľudí v Srbsku (či už Slovákov alebo Srbov) dôležitá je ich pôda. Momentálne je poľnohospodárstvo jedným z ich najdôležitejších odvetví, ktoré pomáha

Hoci nie som milovníčkou mäsa, nedalo mi neochutnať pljeskavice.

zlepšiť ekonomickú situáciu. V okolí Pivnice je tiež veľa úrodnej pôdy. Takmer každý tu vlastní nejakú pôdu, o ktorú sa stará spolu so svojou rodinou. Obdivuhodná je schopnosť týchto rodín vypestovať a vyrobiť veľké množstvo domácich potravín, ktorými sú zásobované miestne obchody. Syry, zelenina, sója, pivo, mäso, všetko bolo veľmi chutné a vyrobené tam. Hoci nie som milovníčkou mäsa, nedalo mi neochutnať pljeskavice. Placky z mletého bravčového mäsa sú vynikajúce. Každý, kto navštívi Srbsko, ich musí povinne ochutnať. Zalizovala som sa ešte dlho potom.   

Keď prišiel čas na odchod   

Celá moja návšteva Srbska bola síce krátkym, ale veľmi príjemným pobytom. Dokonca sa mi ani domov nechcelo ísť. Atmosféra dedinky vytvárala dostatočný priestor na oddych. Pravdou bolo, že hoci som bola v cudzine, cítila som sa takmer ako na Slovensku. Ako som mala možnosť vidieť na vlastné oči, ľudia sa so všetkými problémami, ktorým v minulosti čelili, vysporiadali veľmi dobre. Teraz mi už nezostalo nič iné ako dúfať, že sa mi podarí spoznať toto miesto v budúcnosti ešte lepšie. Štyri dni mi určite na všetko nestačili.

Tradičné kroje pivnických Slovákov.

Zachovalé hradby a podzemné chodby Petrovaradinskej tvrdjavi sú zaujímavým miestom pre turistov.

Zachovalé hradby a podzemné chodby Petrovaradinskej tvrdjavi sú zaujímavým miestom pre turistov.

Srbský národný hudobný nástroj gusle.

Na rybolov lákajú obyvateľov z Vojvodiny pivničské jazerá.

Rímskokatolícky dóm na Námestí slobody.

Text a foto: Monika Dimitrovičová