Udalosť, ktorá otriasla celou slovenskou spoločnosťou, stále v médiách ale aj medzi ľuďmi rezonuje. Ako ťa ako členku LGBTQ+ osobne zasiahla? 

Bolo to niečo, čo ma zasiahlo z viacerých strán. Môžem povedať, že to mnou neskutočne otriaslo. Zostala som priam paralyzovaná. Zároveň som začala pociťovať hnev. Hnev z postoja niektorých ľudí na Slovensku.

Vo veľa prípadoch si myslia, že vražda dvoch ľudí môže byť zľahčovaná, zosmiešňovaná alebo dokonca akceptovaná. Mrzí ma fakt, že niektorí ľudia nás stále považujú za chorých. Veria rôznym mýtom, ktoré sa šíria.

Čo by si odkázala slovenským politikom vzhľadom na neschválenie návrhu o partnerskom spolužití?

Odkázala by som im toto: Držíte sa za vládnucim stolom, ale nechcete si uvedomiť, že nám všetkým svojou rétorikou a konaním ubližujete. Nielen mne ale aj mojej rodine, mojim blízkym. Bojíme sa vyjsť von na ulicu, bojíme sa byť samými sebou.

Kreujete z nás monštrá, zosmiešňujete nás, a tým nás pomaly zabíjate. Kontinuálne nám zakazujete lásku. Nechcete nám umožniť obyčajné práva, i keď povinnosti si musíme plniť rovnako ako ostatní.

Základná škola bola pre mňa masakrom. Zažila som si psychické ale aj fyzické šikanovanie.

Mám pocit akoby Slovensko nepatrilo do Európskej únie a k vyspelým štátom. Nepociťujem žiadnu podporu ako členka menšiny. Zákon, ktorý ste vy ako poslanci neodsúhlasili a neprešiel ani len do druhého čítania, nehovoril o plnohodnotnom životnom partnerstve.

Uľahčili by ste nám aspoň majetkové práva či životné situácie ako napríklad nahliadnutie do zdravotnej dokumentácie. Lenže vy tomu nerozumiete, pretože podobným situáciám čeliť nemusíte. Nechcete nás pochopiť.

Myslíš si, že na Slovensku vláda prijme v budúcnosti zákony, ktoré budú priamo podporovať spolunažívanie LGBTQ+ ľudí, ako sa už udialo v niektorých okolitých štátoch Európskej únie? 

Úprimne, nemyslím si, že sa niečo bude meniť v blízkej budúcnosti. Keď už ani vražda dvoch mladých ľudí, ktorí mali život pred sebou s politikmi v parlamente nepohne, tak neviem, čo už sa musí stať.

Aká je podľa teba šanca, že sa nálada a postoje k menšinám na Slovensku zmenia? 

Nerozumiem napríklad, ako ľudia môžu kŕmiť svoju nenávisť voči iným len na základe toho, že má inú farbu pleti. Ale vždy sa snažím pozerať na situáciu aj cez oči druhých a pochopiť, prečo tak alebo onak rozmýšľajú. Nepochopenie nás, LGBTQ+ ľudí vyplýva, bohužiaľ, aj z nedostatku dostupných informácií napríklad na základných alebo stredných školách.

Snažím sa však ostať optimistická. Verím, že sa aspoň niečo pre nás zlepší. Myslím si ale, že to nastane až vo veľmi ďalekej budúcnosti. Veľa z nás sa dovtedy radšej rozhodne pre život v zahraničí, kde nebudú musieť čeliť problémom, aké sú na Slovensku.

Ako tvoju identitu vníma najbližšia rodina a priatelia? 

Ja za svoju rodinu považujem svoju vybranú, alebo po anglicky „chosen family”. Sú to ľudia, ktorých som si sama vybrala. Nebola mi pridelená pri narodení. Ľudia, ktorých som si zvolila ako svoju rodinu ma obklopujú láskou a podporou.  Berú to veľmi dobre. Som šťastná, že stoja pri mne.

V celej školskej inštitúcii som nemala možnosť sa stretnúť s pochopením a pomocnou rukou.

Potom je tu školské prostredie, ktoré môže byť vo veľa prípadoch kruté. Aké máš ty skúsenosti zo školy?

Pochádzam z malého mestečka na Slovensku a musím povedať, že to bolo veľmi náročné. Základná škola bola pre mňa masakrom. Zažila som si psychické ale aj fyzické šikanovanie. Nemala som absolútne žiadnu oporu v týchto ťažkých časoch.

Ani samotní pedagógovia neprejavili známky ochoty. V celej školskej inštitúcii som nemala možnosť stretnúť sa s pochopením a pomocnou rukou. Keď som prešla na strednú školu do Bratislavy, tak sa to aspoň trochu zmenilo k lepšiemu.

Tam som mohla byť sama sebou a pociťovala som väčší pokoj. Nestretávala som sa s toľkými nenávistnými prejavmi ako v iných mestách na Slovensku. Keď sa s kamarátmi a kamarátkami z LGBTQ+ rozprávam, tak všetci mali, bohužiaľ, rovnakú skúsenosť mimo hlavného mesta.

Absolvovala si bakalárske štúdium v odbore vzťahy s médiami na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave. Čo ti toto štúdium prinieslo? 

Štúdium v Trnave bolo podľa mňa obohacujúce. Úprimne môžem povedať, že ho vôbec neľutujem. Mala som možnosť spoznať nesmierne množstvo zaujímavých ľudí, ktorí mi ostali až doposiaľ blízki. Znovu by som si ho zopakovala. Nemala som žiadne negatívne skúsenosti a ani problémy.

Pre magisterské štúdium si sa rozhodla odísť do Rakúska. Ako by si porovnala školské prostredie na Slovensku a v zahraničí? 

Je to odlišné. Avšak nepovedala by som, že horšie v porovnaní so štúdiom na FMK. V Rakúsku sa skôr zameriavame na skupinové projekty, čo sa týka štúdia. Snažia sa nás vybaviť skúsenosťami predtým, ako sa zamestnáme.

Mala som aj možnosť si vyskúšať viacero pozícií, ktoré by ma eventuálne mohli v pracovnom zameraní po ukončení štúdia zaujať. Dôvod prečo som si zvolila inú krajinu a školu bolo, že v odbore vzťahy s médiami sa nedalo pokračovať aj na magisterský stupeň.

Proces tranzície je podľa mňa dlhodobý a môže trvať celý život.

Ja som však chcela pokračovať aj ďalej, no nemala som kde. Keďže mi záležalo na tom, aby som mala aj vyššie vzdelanie v anglickom jazyku, tak som odišla do zahraničia.

Stretla si sa niekedy s nenávistnými prejavmi priamo voči tvojej osobe? 

Podľa mojich skúseností, si myslím, že vo väčšine prípadov je to „iba“ pasívne agresívne správanie a nie jednoznačný útok. Aspoň teda podľa mojich skúseností to tak môžem hodnotiť. Aj keď pri projektoch, kde musíme spolupracovať v skupine som si všimla, že ľudia ma neberú seriózne.

Mám pocit, že nechcú počuť môj názor len kvôli tomu, že som iná. Podceňujú ma. Vo všeobecnosti mám pocit, že ľudí z LGBTQ+ komunity odmietajú ostatní rešpektovať len a len na základe toho, že sa mierne od nich odlišuješ.

Ako mám ako transrodová žena veriť niekomu, že ma rešpektuje, pokiaľ vyslovene odmieta používať správne oslovenie? Aj keď som ich o to niekoľkokrát opakovane za sebou požiadala.

Ako sa dá s niečím takým vysporiadať? 

Je náročné vysporiadať sa s ľuďmi, ktorí majú evidentne niečo proti tebe iba z dôvodu, že nie si im podobný alebo podobná. Odbornú pomoc som musela vyhľadať niekoľkokrát v posledných rokoch. Cítim, že môj život sa stal omnoho náročnejším, odkedy som začala proces tranzície.

Na sociálnych médiách často opisuješ práve aj svoj proces tranzície. Aké pocity si počas neho zažívala a stále zažívaš? 

Proces tranzície je podľa mňa dlhodobý a môže trvať celý život. Môj príbeh sa začal písať počas pandémie. V tej dobe som bola na Erazme v Holandsku, kde som konečne prijala svoje skutočné ja. Potláčala som ho a bila sa s ním veľmi dlhú dobu, prakticky celý môj život.

Doteraz si spomínam, ako som v pätnástich rokoch svojmu najlepšiemu kamarátovi rozprávala o svojich skutočných pocitoch. Pri tejto spomienke sa mi až slzy tisnú do očí. Vtedy to bol v podstate prvý moment, kedy som to aj niekomu inému povedala a uvedomila si, čo to vlastne pre mňa znamená. Naozaj som sa v tej chvíli prijala.

Ale až pred dvoma rokmi som pochopila, že je to niečo, čo ma neobíde pri ceste za šťastnejším životom a musím to spraviť. Začať s tranzíciou preto nebola voľba, ale boj o prežitie v mojom vlastnom tele.

Vedela by si bližšie popísať celý proces?

Proces tranzície je celkom zložitý a líši sa na individuálnej úrovni. To znamená, že každá transrodová osoba má svoj vlastný príbeh a cestu k svojej rodovej identite. Mojim prvým krokom po vlastnom prijatí bol proces čakania na rôzne stretnutia a tiež vyhľadávanie informácií. Začala som so skúmaním svojej pravej rodovej identity.

Chcem, aby nasledujúce generácie mohli vyrastať obklopené rôznorodosťou a nie jednotvárnym ideálom krásy.

Prechod alebo tranzícia zahŕňa oveľa, oveľa viac než len samotné lekárske zásahy, ako si niekto môže myslieť. Nie sú to “iba” hormonálne terapie alebo chirurgické, operatívne zásahy. Ak človek neabsolvuje spomínané invazívne zákroky, neznamená to, že nie je transrodová osoba. Nie každá trans osoba si prechádza týmito spôsobmi tranzície. Ako som spomínala, je to veľmi individuálne.

Aké prekážky musí človek prekonať, keď chce absolvovať túto cestu? 

Ja som svoju cestu započala v Holandsku, čiže viem zhodnotiť situáciu iba tam. Stretla som sa s mnohými prekážkami. Bohužiaľ, bolo ich príliš veľa. Bola som si však už dopredu vedomá, že je to beh na dlhú trať.

Ako prvú zastávku som mala takzvanú in poradňu, kde ma odborníci vypočuli a nasmerovali na proces tranzície. Musela som navštíviť psychiatričku so špecializáciou sexuológie. S ňou som absolvovala diagnostiku a tiež aj genetické testy.

Potom ma poslala na gynekológiu, urológiu, endokrinológiu a na základe všetkých spomínaných vyšetrení sa človek vráti späť na psychiatriu. Tam odporučia vhodnú hormonálnu liečbu, pričom musí byť pod drobnohľadom endokrinológa, ktorý ju presne nastaví.

To ešte samozrejme môže pokračovať aj ďalej, pokiaľ sa človek rozhodne na základe odporučenia pristúpiť napríklad k operačným zákrokom. Taktiež to môže byť zmena mena a podobne. Takto by som to veľmi stručne zhrnula.

Na Instagrame máš veľa sledovateľov a sa snažíš otvorene komunikovať ohľadom problémov, ktorým čelia LGBTQ+ ľudia. Myslíš si, že by sa viac ľudí malo nabrať odvahu a ozvať sa? 

Jednoznačne áno. Nemôžeme mlčať. Ak prelomíme ticho, tak verím, že spoločne dokážeme aspoň čiastočne pomôcť s riešením nespravodlivosti, ktorá na Slovensku ale aj vo svete priam prekvitá.

Na Instagrame pôsobím aktívne, ale moja hlavná platforma, na ktorej zdieľam svoje skúsenosti, je TikTok. Tam svojim sledovateľom ponúkam náhľad do môjho života a zážitkov ohľadom procesu tranzície. Ak sa aj vaši čitatelia zaujímajú o túto problematiku, môžu ma pokojne sledovať pod menom @hadarhativ.

Okrem štúdia sa aktívne snažíš presadiť vo svete modelingu. Aké je to pohybovať sa ako „queer“ človek vo svete módy?

V minulosti som sa venovala mužskému modelingu. Prakticky od svojich tínedžerských. Precestovala som naozaj veľa krajín sveta a musím uznať, že to bola jedinečná skúsenosť. Ale nie všetko je tak, ako môže navonok vyzerať. Mala som zmluvy s viacerými modelingovými agentúrami.

Spomínam si, ako jedna moja bookerka raz povedala: „Nesprávaj sa tak teplo, to sa našim klientom nepáči.“ Komentáre podobného druhu boli pomaly na každodennom poriadku. V roku 2020 som odstúpila, keďže vtedy som začala s tranzíciou. Aktuálne sa však snažím dostať naspäť.

Myslíš si, že modelingové agentúry uprednostňujú viac jednotvárnych ľudí? 

Podľa mňa je to problém súčasnej scény. Chcela by som sa podieľať na jej zmene k lepšiemu. Rada by som na mólach videla ľudí rôznej farby pleti, konfekcií a v neposlednom rade, iných „gender“ identít.

Chcem, aby nasledujúce generácie mohli vyrastať obklopené rôznorodosťou a nie jednotvárnym ideálom krásy. Keď sa pozriem na slovenské a české agentúry, tak inklúziu rôznorodosti nevnímam. A aj to je jeden z dôvodov, prečo si túžim otvoriť svoju vlastnú modelingovú agentúru.

Je niečo, čo by si chcela na záver odkázať ľuďom? 

Možno ťa nikto nechápe a možno ťa každý naokolo odsúdi. Ale záleží na tvojej sile. Tento život je len a len tvoj, zaslúžiš si byť tým, kým tvoja duša chce.

Sú vydaní napospas lekárom a matrikárom, lebo neexistuje žiadny platný zákon a o tom, ako majú k transrodovým ľuďom pristupovať. O živote členov tejto komunity tak často svojvoľne rozhoduje jedna osoba. Do inPoradne sa pritom každoročne ozýva viac ako stovka ľudí v rôznom veku.

Odhadovaný počet transrodových ľudí v spoločnosti je jedno percento, na Slovensku sú to teda desaťtisíce, vysvetľuje psychológ šírku problému, ktorého riešenie roky stagnuje.

Pojmy spojené s transrodovými ľuďmi často používame nesprávne. Kto je transrodový muž a kto transrodová žena?

Ide o ľudí, ktorí majú v rodnom liste zapísané pohlavie nezhodujúce sa s tým, ako sa cítia z hľadiska rodovej identity. Transrodový muž je teda človek narodený so ženskými pohlavnými orgánmi, ktorý sa cíti ako muž, transrodová žena sa narodila s mužským pohlavnými orgánmi, ale vo vnútri sa stotožňuje so ženskou rodovou identitou.

Nastáva teda nesúlad pohlavia a rodu. V médiách zvykneme čítať alebo počuť, že človek si zmenil pohlavie. Je to správna formulácia?  

Nie. Korektnejšie je hovoriť o prepise rodu, kedy si človek zmení údaj v občianskom preukaze a rodnom čísle. Nie je to biologická, ale sociálno-právna záležitosť. Rod predstavuje spoločenskú a psychologickú kategóriu, keďže zahrňuje vonkajšie znaky, napríklad výzor, roly a správanie, ktoré vplyvom kultúry pokladáme za typicky mužské alebo ženské. To sa však v čase môže meniť.

Aj psychiater Michal Patarák, ktorý sa transrodovým ľuďom venuje v Banskej Bystrici, vysvetľuje, že pohlavie nie je možné zmeniť. Podľa neho o ňom nerozhodujú pohlavné orgány, keďže ani tie nie sú v niektorých prípadoch jednoznačným ukazovateľom, ale chromozómový zápis v každej bunke ľudského tela. 

Pojem pohlavie preto realitu dôkladne nezachytáva. Aj keď sa človek rozhodne pre prepis rodu, na občianskom preukaze mu zmenia pohlavie, lebo iná kategória u nás neexistuje.

S týmto slovom sa navyše pracuje aj v zákonoch. Na rozdiel od iných krajín, my používame anglický pojem sex, nie gender. (sex znamená pohlavie, gender znamená rod – pozn. red.) Tiež by pomohlo, ak by rodné číslo nebolo postavené na pohlaví človeka.

Problémy tejto komunity však zďaleka nekončia pri občianskom preukaze. Stretávame sa s názormi, že ide o psychickú poruchu alebo akýsi rozmar dnešnej doby, kedy „tí mladí už nevedia, čo so sebou“. Čo by ste povedali ľuďom s podobným názorom?

Svetová zdravotnícka organizácia vylúčila nesúlad pohlavia a rodovej identity zo zoznamu psychických chorôb. Depresie či úzkosti u transrodových ľudí v skutočnosti nastávajú, až keď im neumožníme zosúladiť ich vnútorné prežívanie s vonkajšími prejavmi. Preto je najdôležitejšia dostupnosť hormonálnej liečby a prostriedkov na rýchlu medicínsku aj právnu tranzíciu.

Koľkí transrodoví ľudia vás ročne požiadajú o pomoc?

Viac ako sto. Predpokladá sa, že v spoločnosti je približne jedno percento osôb z tejto komunity. To znamená, že na Slovensku by to mohlo byť približne 50-tisíc transrodových ľudí.

V akom veku sú zväčša títo ľudia?

Sú to najmä mladšie osoby, ktoré majú od 14 do 25 rokov. Ozývajú sa však aj ľudia vo vyššom veku po štyridsiatke.

Tranzícia je teda proces, v ktorom sa človek dostáva k vyhovujúcemu vyjadreniu svojej rodovej identity.

Delí sa na sociálnu, právnu a medicínsku. Pri sociálnej tranzícii nejde len o oboznámenie okolia so svojou rodovou identitou. Človek tiež vyjadrí, aké meno a zámeno preferuje.

Problém je, že žiadny zákon spoločnosti neprikazuje túto požiadavku dodržiavať. Často sa to nedeje ani v rodine či v škole, čo spôsobuje veľké nepríjemnosti. Školy ani iné inštitúcie nemajú usmernenia, ktorými by sa v podobných situáciách mali riadiť. 

Pod právnu tranzíciu teda spadá spomínaná zmena mena a rodného čísla.

Aby tak mohol človek na matrike urobiť, potrebuje posudok od lekára. Ten bol kedysi podmienený medicínskym zákrokom nútených kastrácií a sterilizácii. Viacerí transrodoví ľudia hovoria, že niektorí lekári a lekárky ho stále požadujú.

Odvolávajú sa pritom na neplatnú vyhlášku z roku 1981, ktorú odborníci a ľudskoprávne organizácie zavrhujú. Nové usmernenie, ktoré by upravovalo medicínsku pomoc transrodovým ľuďom však stále nemáme.

Podľa čoho sa potom lekári rozhodujú, aký posudok dajú ľuďom, ktorý si chcú zmeniť osobné údaje?

Podľa seba. Schválené štandardy neexistujú a situácia je veľmi zlá. Bolo vypracované metodické usmernenie, no ministerstvo zdravotníctva napriek sľubom už dva roky odkladá jeho oficiálne prijatie. V súčasnej podobe je navyše pre nás, osoby, ktoré priamo pracujú s transrodovými ľuďmi, neprijateľné. Štát nechal túto kounitu napospas svojvôli lekárov a matrikárov.

Špecialisti sú dnes navyše úplne nedostupní. Nových klientov prijíma jedna psychiatrička v Senci, ostatní majú plný stav, prípadne poskytujú len platenú pomoc. Odborníkov s touto špecializáciou nevzdelávame a tí, ktorí sa chcú transrodovým ľuďom venovať, študujú svojpomocne.

Aj verejná ochrankyňa práv upozorňovala na ľahostajnosť vlády voči tisíckam občanov. V nasledujúcich mesiacoch musíme podniknúť veľmi rázne kroky na zlepšenie situácie, a to aj podaniami na Ústavný súd.

Prečo máme tak málo odborníkov?

Je to začarovaný kruh. Neexistuje platný zákon, usmernenia, ani štandardy. Ministerstvo zdravotníctva SR vyhlásilo, že čo najskôr príjme metodické usmernenia, lekári teda čakajú. Neustále sa to odkladá.

Špecialisti sa preto boja čokoľvek urobiť, lebo sa nemôžu oprieť o legislatívu. Stav sa navyše nezmenil ani po príchode novej vlády. Tak bezohľadne k transrodovým ľuďom nepristupuje asi žiadna iná krajina západnej Európy.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Iniciatíva Inakosť (@iniciativa.inakost)

Zaskočila ma výpoveď vášho kolegu z inPoradne. Sociológ Christián Haulík tiež prešiel tradíciou a hovorí, že sa stretol s prípadmi, keď lekári pre vydanie posudku požadovali zmenu povolania. Napríklad práca v administratíve bola podľa nich príliš ženská. 

Preto sa ľudí, ktorí prídu do poradne, snažíme posielať len k špecialistom s citlivými spôsobmi. Nevhodná komunikácia od človeka, ktorý rozhoduje o vašom zdraví, je ďalšia veľká trauma a stigmatizácia.

Ak osoba jasne vyjadrí, ako sa cíti a čo potrebuje, lekári by to mali akceprovať. Vôbec by nemali vyžadovať naplnenie ich ideálov ženskosti či mužnosti. Tie nespĺňajú ani mnohí cisrodoví ľudia (osoby, ktorých pohlavie a rod sú v súlade – pozn. redakcie). Zmena povolania je úplný extrém, ktorý nemá s medicínou nič spoločné.

Spomínaný starý zákon vyžadoval ukončenie plodnosti. Ide o neľahký zákrok, ktorý súčasní odborníci neodporúčajú. Na druhej strane stoja hlasy, ktoré ho odôvodňujú tým, že sa tak predchádza situáciám, kedy by v podstate mohol otehotnieť muž. Zopár takýchto prípadov poznáme zo zahraničia. Treba sa toho báť?

Ide naozaj o veľmi ojedinelé prípady. A spadol pre nich svet? Zhoreli sme v pekle? To, že dieťa porodil transrodový muž ostatným ľuďom nezničilo život. Je to otázka kultúrnych noriem. Avšak ak aj pristúpime na požiadavku sterilizácie, dá sa vykonať menej invazívnymi spôsobmi než napríklad vyoperovaním maternice.

Zdá sa, že téma transrodových ľudí je v našej spoločnosti tabuizovaná ešte viac ako napríklad otázka homosexuálov. Z čoho má spoločnosť strach?

Obavy vznikajú z neznalosti. O transrodových ľuďoch má bežná populácia veľmi málo informácií. Nerozumejú téme a ich strach podporujú konšpirácie či ideológie extrémistických skupín.

Prevláda dogma, že žena má byť ženou a muž mužom, podľa toho, čo hovorí kultúra. Tieto stereotypy ale vyvracajú tisícky ľudí na celom svete, ktorí svojou prítomnosťou v spoločnosti nič prevratné nespôsobili. Ich prijatím im akurát pomáhame žiť kvalitnejší život. 

Slovensko je také konzervatívne, že nám nevadí, ak sa politici opierajú o nepravdivé informácie, na základe ktorých odsudzujú tieto osoby. Mali by si vstúpiť do svedomia za to, že sa na nich nepozerajú ako na ľudské bytosti. 

Ktorými krajinami by sme sa v prístupe k transrodovým ľuďom mali inšpirovať?

Napríklad Nemeckom. Tamojší ľudia si do dokladov môžu zapísať aj takzvaný rod X. Ten pomáha najmä nebinárnym osobám. Proces tranzície v Nemecku navyše prebieha v opačnom poradí ako u nás. Najprv vybavia papiere a zmenu mena, až potom prechádza človek ďalšími krokmi. Tento postup to transrodovým ľuďom naozaj uľahčuje.

Zara Kromková z košickej poradne PRIZMA hovorí, že transrodoví ľudia majú problém aj na pracovnom trhu. Kým neprejdú tranzíciou, mnohí zamestnávatelia ich nechcú prijať. Na dokončenie zmeny rodu však potrebujú peniaze a preto sa točia v kruhu. Akým ďalším sociálnym či ekonomickým problémom čelia?

Aj keď sa dostanú do zamestnania, bývajú diskriminovaní priamo na pracovisku. Stretli sme sa aj s prípadmi, kedy rodina vyhodila transrodového človeka z domu. Títo ľudia sú tiež často obeťami násilia. 

V rozhovore o rodovo vyváženej slovenčine hovorila jazykovedkyňa Lujza Urbancová o knihe, v ktorej vystupuje nebinárna osoba. Slovenské vydavateľstvo sa s tým muselo pri preklade popasovať. Na tomto príklade vysvetlila, že ide o otázku, ktorej sa nemá význam vyhýbať. Nebinárne osoby sa navyše objavujú aj medzi svetoznámymi ľuďmi. Zaraďujú sa medzi nich napríklad Demi Lovato či Sam Smith. Máte ako psychológ skúsenosť s touto skupinou ľudí?

Áno. Komunita rodovo nebinárnych osôb je pravdepodobne ešte širšia ako skupina transrodových ľudí. Často ide o osoby, ktorých rodový prejav sa nezhoduje so stereotypmi pripisovanými ich pohlaviu. Nechcú však podstúpiť medicínsku či právnu tranzíciu.

Neželajú si byť zaškatuľkovaní v ženskej či mužskej kategórii a navonok využívajú prvky oboch rodov. Dostávame sa k otázke binárneho sveta, ktorý člení všetko na mužské a ženské. Tí, ktorí sa s týmto delením nestotožňujú, sa veľmi ťažko zaraďujú do spoločnosti.

Nemajú pocit, že patria do oboch kategórií, ale že nepatria nikam. Zažívajú diskrimináciu a nepochopenie. Pri stretnutí s nebinárnym človekom sa snažíme nájsť jeho miesto v spoločnosti a spôsob vnímania samého seba, ktorý mu najviac vyhovuje.

ANDREJ KURUC

Vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Neskôr viedol oddelenie rovnosti príležitostí na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. V roku 2015 začal pracovať v Inštitúte pre výskum práce a rodiny, kde sa venoval oblasti domáceho a rodovo podmieneného násilia na ženách a v súčasnosti je analytikom pre oblasť rodovej rovnosti. Pracuje tiež ako psychológo v inPoradni, ktorá poskytuje psychologické, sociálne a právne poradenstvo pre ľudí z LGBTI komunity.