Pandémia zasiahla celý svet a ako prvá obeť v tom filmovom padla Čína. Filmové štúdiá začali výrazne meniť dátumy premiér. Koronavírus v krajine vychádzajúceho slnka, kde pandémia aj vypukla, zastavil celý spoločenský a kultúrny život.

Čína predstavuje pre filmový svet krajinu s najväčším podielom na ziskoch. Krajina má vyše 70 000 kín a minuloročný podiel zisku na trhu pre Hollywood predstavoval 9,2 miliardy dolárov. Pritom je hollywoodskych filmov v tejto krajine odpremiérovaných len niekoľko desiatok. Čína svoje kiná uzatvorila začiatkom marca a v apríli sa k nej pridali aj USA.

Prvým výraznejším filmom, ktorý oznámil posun, sa stal James Bond: Nie je čas zomrieť. Film mal zmenený dátum premiéry už tretíkrát, keďže dátum vydania posúvali nezhody medzi tvorcami a neustále prepisovanie scenára. V poradí dvadsiata piata bondovka s posledným vystúpením Daniela Craiga ako agenta 007 dostala nový dátum – 12. november.

Veľkú zmenu v posúvaní premiér oznámil aj gigant Marvel. Pripravená sólovka Čiernej vdovy sa taktiež presunula na koniec roka 2020. Rovnako sa presúvajú viaceré premiéry od Marvelu, pôvodne naplánované v týchto a nadchádzajúcich mesiacoch.

Marvel u susedov Čechov nakrúcal pripravovaný seriál Falcon and Winter Soldier. Práce na projekte v Prahe boli prerušené a tak isto aj celé nakrúcanie seriálu.

Celková škoda pre Hollywood je zatiaľ odhadovaná na 20 miliárd dolárov, čo predstavuje veľký problém nielen pre menšie projekty, ale tiež pre veľkofilmy. Cena nákladov narastá aj pri marketingu, keďže filmy už mali rozbehnutú propagáciu. Je teda veľmi pravdepodobné, že straty budú len narastať.

Festivaly veria do poslednej chvíle

Jeden z najvýznamnejších filmových festivalov v Cannes pôvodne nechcel počúvať nariadenia a odmietal nadchádzajúci ročník presunúť na nový dátum. Následne prišiel s nápadom vytvorenia digitálneho festivalu, voči ktorému sa však ohradil riaditeľ Thierry Fremaux. Argumentoval, že takáto možnosť transformácie festivalu neprichádza do úvahy. Organizátori nakoniec ustúpili a festival je momentálne odložený na neurčito.

Český minister zdravotníctva Adam Vojtěch vyhlásil, že masové akcie s tisíckami ľudí sa toto leto konať nebudú. Preto treba s vysokou pravdepodobnosťou rátať, že ani jeden z domácich či zahraničných filmových festivalov  sa toto leto neuskutoční. Napriek jeho vyjadreniu organizátori festivalov, zdá sa, stále čakajú na ďalšie oficiálne vyjadrenie vlády.

Najvýznamnejším festivalom v našom okolí je Filmový festival v Karlových Varoch. Päťdesiaty piaty ročník festivalu by sa mal konať od 3. do 11. júla. Do dnešného dňa (18. 4. 2020) organizátori nevydali stanovisko, či sa festival bude rušiť, alebo len presúvať na neskorší dátum. Česká republika má momentálne koronavírusom nakazených vyše 6000 obyvateľov a od začiatku marca zatvorené hranice. Zakázané sú taktiež všetky kultúrne a spoločenské akcie nad 100 ľudí. Organizátori napriek tomu stále zháňajú personál a nabádajú na podávanie prihlášok do súťažných sekcií.

Produkcia seriálov na Slovensku je zastavená

RTVS 4. apríla namiesto galavečera OTO musela zmeniť programovú štruktúru. Televízia tento ročník udeľovania cien OTO odložila na neznámy termín. Programový riaditeľ Marek Ťapák sa vyjadril: „V tejto situácii je dôležité ochrániť zdravie ľudí a vyvinúť maximálne úsilie na zamedzenie šírenia koronavírusu, preto považujeme posunutie vyhlásenia výsledkov za logický krok. O novom termíne vysielania galavečera budeme včas informovať.“

Minulý mesiac mala RTVS taktiež prerušené natáčanie viacerých relácií. Stopnuté boli Tajomstvo mojej kuchyne, Zlaté časy, rodinná zábavná súťaž 5 proti 5, diskusná relácia Večera s Havranom či detský program Smajlíci.  Pandémia sa dotkla aj vysielania výpravnej folklórnej šou Zem spieva, ktorá bola prerušená.

Konkurenčná súkromná televízia JOJ však nakrúcanie všetkých svojich programov nateraz nestopla a napriek nepriaznivej situácii sú v súčasnej ponuke JOJky dokonca dva nové seriály – Nový život a Jenny: „Prijali sme prísne opatrenia, aby sme ochránili zdravie našich zamestnancov a spolupracovníkov. Projekty, ktoré si nevyžadujú vysokú koncentráciu osôb, nakrúcame naďalej. Sú nimi Inkognito bez komparzu, takisto aj relácia Sedem bez komparzu, kuchárska relácia Moja mama varí lepšie ako tvoja v tejto chvíli nakrúca epizódy, v ktorých sa nesúťaží, no naši špecialisti radia divákom, ako zaujímavo navariť zo surovín, ktoré majú v zásobe doma,” vysvetlila Lucia Kulihová, vedúca PR a hovorkyňa JOJ Group.

Podľa vyjadrení Kulihovej sa teda programová štruktúra televízie výraznejšie meniť neplánuje. Pre divákov sa pripravilo špeciálne spravodajstvo: Noviny špeciál. Politická relácia Na Hrane je nakrúcaná taktiež bez komparzu. Väčšie a nákladnejšie projekty televízie sú však taktiež pozastavené.

Aj televízia Markíza stopla natáčanie niektorých vlastných programov, napríklad obľúbeného rodinného seriálu Oteckovia. Tiež sa na neurčito stopli niektoré rozbehnuté projekty. Kvôli prerušenému natáčaniu seriálov sa programová štruktúra vysielania posunie. Podľa aktuálnych nariadení vlády sa zatiaľ nedá predpokladať, kedy by natáčania televíznych programov mohli byť obnovené.

Vďaka pandémii sa môže zmeniť budúcnosť filmov

Pandémia koronavírusu si okrem ľudských obetí vyberá aj tie filmové. Svet sa nachádza v kríze, ktorá prináša izoláciu a minimum možností socializácie. Preto sa súčasným únikom pre ľudí stáva televízia a streamovacie služby. Netflix si vyťaženie pre európsku sieť uvedomil a znížil kvalitu videí. Čo sa týka HBO Go a Otto, tie kvalitu zatiaľ znižovať neplánujú.

Filmové odvetvie zatiaľ netuší, čo ho v nasledujúcich mesiacoch čaká. Kiná sú v súčasnosti zatvorené už niekoľko týždňov a zmena je v najbližších mesiacoch v nedohľadne. Pre mnohé kiná a distribučné siete, ktoré rovnako prichádzajú o desiatky až stovky miliónov, to môže mať dokonca likvidačný charakter. Opatrenia sa navyše môžu predĺžiť a náklady zvyšovať. Pandémia koronavírusu bude mať veľký dopad na všetky projekty a je zrejmé, že budú padať najmä tie nízkorozpočtové. Ak ich nepodržia väčší giganti, bude filmový svet o takéto filmy alebo seriály pravdepodobne chudobnejší.

Dal si sa na spisovateľskú kariéru v pomerne mladom veku. Čo všetko v rámci písania predchádzalo tvojmu knižnému debutu?

Prvé autorské pokusy som mal v deviatich rokoch. Inšpirovaný Troma pátračmi som sa pustil do vlastnej detskej detektívnej série nazvanej Dobrodružní priatelia, tá ale našťastie nikdy neuzrie svetlo sveta. Prešiel som k fantasy, v sedemnástich som posielal do vydavateľstiev prvý rukopis. Medzitým a potom som skúšal niekoľko poviedkových súťaží a posledný krok pred vydaním prvej knihy bola tiež autorská súťaž – Detektívka 2014, z ktorej vzišiel Posledný prípad kapitána Čontoša.

Prečo práve detektívny žáner?

Detektívky ma bavili hlavne v mladom veku. Od spomínaných Troch pátračov som plynule prešiel k Agathe Christie, nemal som však ambície venovať sa žánru ako autor. Prišla príležitosť vo forme súťaže, ktorú som sa rozhodol využiť a vyšlo to. Detektívky mi ale autorsky rýchlo prirástli k srdcu. Baví ma postupne si budovať príbeh, zvažovať malé detaily aj veľké zvraty. Pretože presne o tom je dobrá kriminálka – o dobre vystavanom deji.

“Každý autor má jasnú predstavu o svojom diele už niekde na začiatku.”

Dominik Dán, Jo Nesbo a ďalší autori sú kvôli svojim detektívnym príbehom na prvých miestach v predajnosti kníh. Čomu pripisuješ chuť ľudí po ďalších a ďalších kriminálnych prípadoch?

Detektívky sa momentálne tešia veľkej obľube u čitateľov a dôvodov na to je viacero. Radi zažívame napätie, občas temnú a zimomriavky naháňajúcu atmosféru. Myslím si však, že ľudí primárne k tomuto žánru priťahuje túžba odhaľovať. Vcítiť sa do role detektíva a vyskúšať odhaliť vraha skôr, ako sa to podarí jemu. Ak sa nám to podarí priskoro, často padá aj náš záujem a chuť čítať ďalej.

Kde si čerpal inšpiráciu k svojim prvým dvom (pochmúrnym) knihám?

Mám rád logické hádanky, ktoré sme si kedysi kládli aj s kamarátmi. Také tie, ktoré opisujú nevysvetliteľnú až paradoxnú situáciu a vy máte uhádnuť, ako k nej došlo. Od týchto momentov sa v príbehoch odrážam a budujem ich ďalej. V prvej knihe to bol krvavý masaker na verejných záchodoch, uprostred ktorého stojí traumatizované dievča. V druhej to je o dvoch mužoch, ktorí kráčajú ku stromu, pričom jeden druhého zastrelí a potom sa obesí.

Nevyhol si sa ani opisom práce na oddelení polície a popisovaním rôznych vyšetrovacích metód. S kým si sa o tomto radil?

Sám nemám s vyšetrovaním alebo s trestným právom nič spoločné. Mal som šťastie na viacerých kvalifikovaných ľudí z praxe. Než som sa pustil do prvej knižky, konzultoval som prácu slovenskej kriminálnej polície s jedným jej členom, ktorý je zhodou okolností aj môj známy. Pred druhou knižkou ma sám oslovil iný člen policajného zboru, ktorý mi ochotne poskytol rady aj informácie. Tiež som mal príležitosť konzultovať príbeh aj s právničkou, ktorá sa špecializuje na trestné právo a s kriminálnou psychologičkou.

“Byť ´autorom na plný úväzok´ je mojím snom v podstate odjakživa.”

Čo je na procese tvorby najťažšie?

Najťažšie je pozerať sa na vlastný rukopis očami nezávislého čitateľa. Každý autor má jasnú predstavu o svojom diele už niekde na začiatku. Čím komplexnejší dej zosnová, tým ťažšie je urobiť si od neho po dopísaní odstup a posúdiť, či hotový text zodpovedá predstave. Či nám napríklad neunikol nejaký detail. A hoci môžete dať prečítať knihu pred vydaním svojim známym, oni vám do hlavy nevidia a teda nedokážu povedať, či ste svoj cieľ naozaj naplnili.

Mal si celkom slušnú publicitu pri začatí predaja “Potkana”. Ako dôležitý je marketing pri vydávaní novej knihy?

Dovolím si tvrdiť, že na dnešnom presýtenom trhu už dávno neplatí, že dobré sa predá samo. Reklama je veľmi dôležitá na to, aby sa o vás ľudia dozvedeli a dali vám vôbec šancu. Ale čisto na reklame si dobré meno nevybudujete, takže to ide ruka v ruke.

Ako sa ti takáto propagácia vlastne podarila?

Za všetko promo – či už to marketingové alebo PR, vďačím svojmu vydavateľstvu, ktoré vložilo do mňa a do mojej knihy dôveru, akej sa nedočká každý začínajúci autor.

Potkan je ako e-kniha v TOP 10-ke na Martinuse. Vidíš v takejto “digitalizácii” budúcnosť čítania?

E-knihy sú praktické – čítačka nezaberá veľa miesta, môžete ju brať všade so sebou a nevadí, keď v nej máte rozčítaných viacero kníh naraz, aj s odstupom času sa môžete vrátiť tam, kde ste prestali. Ja sám jednu vlastním, stále však kupujem aj papierové knihy. Veľa mojich známych hovorí o pocite, ktorý im prináša možnosť zalistovať si “naozajstnou” knihou. Spomínajú šuchot papiera, vôňu novej knižky. Pre mňa je to zasa o zberateľstve – digitálnou knižnicou sa nemôžem popýšiť, keď ku mne zavíta návšteva. Kusy, na ktoré som hrdý, patria na policu. Z oboch dôvodov si myslím, že sa síce e-knižky budú šíriť ďalej, no celkom tie tradičné tak ľahko nevytlačia.

Medzi spisovateľmi na Slovensku je len veľmi málo takých, pre ktorých je písanie ich jediným zdrojom príjmu. Máš aj ty ambíciu byť v budúcnosti “full-time” spisovateľom?

Je to môj dlhodobý cieľ. Tým myslím, že byť “autorom na plný úväzok” je mojím snom v podstate odjakživa a zároveň viem, že také sny sa neplnia z večera na ráno, ale dlhodobo na ňom pracujem.

“Na dnešnom presýtenom trhu už dávno neplatí, že dobré sa predá samo.”

Bolo vždy tvojim cieľom stať sa spisovateľom?

V podstate som to už zodpovedal. V deviatich som vyhlásil, že sa chcem stať spisovateľom. Moja odpoveď na otázku: ”Čím chceš byť?” sa nikdy nezmenila. Odvtedy túto myšlienku hrdo nosím v hlave a vedel som, že nech to dopadne akokoľvek, v nejakej forme bude písanie súčasťou môjho života.

Momentálne pracuješ v televízii JOJ. Ako si sa dostal k práci redaktora?

Žiadnym neštandardným spôsobom. V piatom ročníku som začal uvažovať nad tým, čo so mnou bude po škole. Obzeral som sa po pracovných ponukách a túto som našiel na Profesii. Na základe životopisu ma zavolali na konkurz, ďalší mesiac som nastupoval. Rozbehlo sa to tak rýchlo, že som chvíľu pochyboval o tom, že dokončím školu, ale som rád, že som to vtedy nevzdal.

Napĺňa ťa práca v komerčnom médiu?

Je to zaujímavá práca, ktorá sa nikdy tak celkom nestala stereotypom, aj keď ju už robím šesť rokov. Je to vďaka tomu, že stále riešim nové projekty, stretávam iných ľudí a hlavne nesedím celé dni zavretý za počítačom v kancelárii. Ale samozrejme, vždy som bol predovšetkým autor a to je to, čo ma naozaj napĺňa.

Pár rokov po ukončení štúdia na FMK to už môžeš posúdiť – ako veľmi ti výber vysokej školy pomohol v kariére?

Keď sa obzriem za svojím doterajším životom, je to sled zdanlivo nesúvisiacich náhod. Ale keď sa im prizriem bližšie, viem jasne pomenovať súvislosti. Než som sa dostal k práci v televízii, písal som recenzie filmov vďaka spolužiakovi zo školy – tie zavážili práve vtedy, keď som sa hlásil do JOJ-ky. Samozrejme, bolo tiež fajn, že som vedel robiť s Photoshopom, s kamerou a foťákom. FMK vám ale okrem vzdelania dá to najdôležitejšie v súčasnom svete a to sú kontakty. Ak sa obzriete okolo seba v posluchárni, všade okolo uvidíte budúcich moderátorov, PR manažérov, hovorcov alebo marketingových špecialistov, s ktorými sa stretnete aj dávno po skončení školy v praxi.

Takže ak by si si mal znova vybrať, šiel by si študovať znovu to isté?

Spomenul som si na to, ako som prvé dva roky na škole špekuloval nad tým, či som si vybral dobre a obzeral som sa po iných možnostiach, ktoré by mali väčší potenciál. Teraz sa nad tým smejem. Pre mňa osobne to v konečnom dôsledku bola dobrá voľba, aj keď som o tom pochyboval a je to určite dobrá voľba pre tých, čo chcú naozaj robiť v médiách alebo v reklame. A v tomto odbore platí snáď ešte viac ako v prípade iných, že samotná univerzita v praxi nestačí.

 FMK vyštudoval v roku 2011. Pochádza z Nitry a momentálne býva v Bratislave, kde pracuje na  webe televízie JOJ. V roku 2015 mu vyšiel jeho knižný debut “Posledný prípad Kapitána  Čontoša”. V septembri mu vo vydavateľstve Ikar vyšla ďalšia detektívka s názvom Potkan.

Autor: Ján Janočko

Foto: Stana Topoľská

Aké atribúty musí spĺňa objektívna reportáž, ktorá sa pustí do vysielania?
Hlavne musí poskytnúť priestor obidvom stranám. Bez vyjadrenia dotknutej strany ťažko nazvať reportáž objektívnou. Jednoducho poskytnúť priestor všetkým zúčastnením.

TV JOJ sa snaží svojimi reportážami dostať bližšie k divákom, ktorí si myslia, že niektorým reportážam chýba serióznosť.
Ja osobne to tak nevidím. Myslím si, že TV JOJ čo sa týka tém, sú vážne. Sú politické, sociálne alebo zdravotné. Vieme byť rovnako seriózni ako iná televízia. Naopak si myslím, že v poslednom čase sa skôr spravodajstvá iných komerčných televízii zvyknú približovať k spôsobu spracovania reportáži TV JOJ. To, že poviete niečo ľudskou rečou, nepoužívate v niektorých prípadoch odborné termíny, ale sa snažíte problém vysvetliť ľudsky, neznamená, že to nie je seriózne. Práveže to znamená, že sa snažíte, aby tej reportáže porozumelo čo najviac ľudí.

Novinár je človek ako každý iný. Mal by mať imunitu proti odpočúvaniu?
Myslím si, že odpočúvaný môže byť ktokoľvek, ak je na to zákonný dôvod. Ale nemyslím si, že tento posledný prípad súvisiaci s Ministerstvom obrany, bol práve ten prípad. Neboli žiadne zákonné dôvody na to, aby boli konkrétni novinári odpočúvaní. V tomto prípade to nepovažujem za správne. Ale nemyslím si, že by mali mať novinári imunitu paušálnu. Novinár je v prvom rade občan. V prípade, že robí niečo nezákonné, tak ho odpočúvať pokojne môžu. Je to smutné, ale stať sa to môže. V tomto prípade naši redaktori neboli odpočúvaní. Nemyslím si, že robia niečo nezákonné. Nie je teda dôvod, aby boli naši redaktori odpočúvaní.

Bol už prípad, keď redaktor nakrútil negatívnu reportáž o nejakej firme, ktorá si platí drahú reklamu v televízií a musela ju z vysielania stiahnuť?
Nemyslím si, že to platí. Mali sme niekoľko prípadov, kde sme robili reportáže o firmách, ktoré sú reklamnými klientmi TV JOJ. Čo sa týka televízie, nepristupuje sa k nim inak. Stále je to vecou spracovania. Keď niekto urobí chybu, tak vieme na ňu poukázať.

Môže vyjadriť redaktor svoj názor na internete?
Je to jeho právo. Nevidím v tom nič zlé. Redaktor je právny človek, ktorý ma svoj názor. To, že ho nemôže prezentovať v spravodajstve je tá hranica, ktorá mu dáva, že toto si môže dovoliť povedať do vysielania. Vo vysielaní musia odznieť fakty. Nemôžeme mu odobrať právo na názor, aby si ho vyjadril vo fórach. Či už na blogoch, sociálnych sieťach alebo kdekoľvek inde. Pokiaľ sa to nedotýka jeho práce, nevidím v tom žiadny problém. V tom zmysle, pokiaľ tieto názory neprenáša do reportáže.

Všimol som si, že redaktori JOJ-ky majú aj pracovné profily na facebooku. Prečo?
Naši redaktori majú dva profily. Jeden je pracovný a druhý súkromný. Na pracovnom profile bežne komunikujú so svojimi respondentmi. Môžu to byť politici alebo pracovníci štátnej správy. Facebook je nový a moderný spôsob získavania informácií. Redaktorovi to viac-menej uľahčuje komunikáciu s ľuďmi. Svoj súkromný profil používajú na komunikáciu so svojimi priateľmi.
[alert]

Profil

Eva Nocarová je absolventkou Marketingovej komunikácie UCM. Svoju kariéru odštartovala na Demokratickej únii Slovenska. Neskôr pracovala v reklamnej agentúre a na Ministerstve kultúry SR. V TV JOJ začínala ako asistentka generálneho riaditeľa. Šéfovala vydaniu Črepiny plus a Noviny plus. V súčasnosti pôsobí ako vedúca vydania Novín a TopStar. Jej úlohou je pomáhať redaktorom nájsť vhodné témy. Hovoriť s nimi v spôsobe spracovania reportáží tak, aby boli pre diváka na jednej strane zaujímavé a na druhej strane objektívne.

[/alert]

Takže to bola náhoda?
Nie, náhoda to určite nebola. V podstate vo mne dozrelo isté životné rozhodnutie a spomínaný oznam prišiel náhodou v tom období. Dispozície k tej práci sa ale prejavovali už dávno. Recitovala som, na všetkých podujatiach som vždy konferovala a pracovala tak s mikrofónom. Rada som vystupovala a ešte radšej som sa prezentovala. Kolegovia sa ma však pýtali, prečo som sa na túto cestu vybrala až tak neskoro (v 38- ich rokoch). Za socializmu bol Slovenský rozhlas jedinou rozhlasovou stanicou na území Slovenska a nebola takmer nijaká šanca prepracovať sa tam, pretože tam pôsobili staré kádre, ktoré tam boli „odjakživa“. Po páde komunizmu, vďaka duálnemu systému, začali vznikať nové alternatívne médiá a všade boli potrební kvalifikovaní a hlasovo nadaní ľudia, a tak som využila túto šancu.

Ako prebiehal konkurz?
Musím povedať, že to bol úžasný zážitok,  na ktorý nikdy nezabudnem. O pozíciu sa uchádzalo asi dvesto ľudí a ja som bola spomedzi nich jedna z najstarších, a tak som si povedala, že to sa mi určite nemôže podariť. Konkurz trval počas celého dňa a bol rozdelený na tri kolá. Čím som postupovala ďalej a ďalej, tým som bola nadšenejšia a nemohla som tomu uveriť. Keď ma vybrali do poslednej štvorky, tak som ihneď utekala k manželovi do práce (v tej dobe ešte neboli mobilné telefóny, pozn. redaktora) povedať mu, že ma vybrali. On mi na to odpovedal: „Ja som to vedel.“

Po pôsobení v Slovenskom rozhlase ste sa stali redaktorkou rádia Twist. Aké dôvody vás viedli k odchodu z verejnoprávneho média? Ako sa vám v ňom pracovalo?
Pôsobenie v rádiu Twist je veľmi podstatná časť môjho mediálneho života. V začiatkoch Rádia Twist ma pozvali na konkurz, prijali ma a začalo sa  krásnych 13 rokov tvorivej roboty, ktoré ma posunuli výrazne dopredu. O tom, že som prešla do komerčného média rozhodli najmä nočné služby v SRo, ktoré boli veľmi náročné. V Rádiu Twist som sa naučila samostatne a tvorivo pripravovať spravodajstvo – najskôr správy, neskôr spravodajskú reláciu, dokonca som robila aj editorku. V tomto rádiu bolo všetko modernejšie, rýchlejšie, technicky dokonalejšie a flexibilnejšie. Rádio Twist svojím progresívnym moderným spravodajstvom zasiahlo aj do politickej klímy. Malo neopakovateľnú, takmer  rodinnú atmosféru a ľudia z Twistu sú všade úspešní. Som rada, že som mohla byť pri tom a dodnes z toho žijem. Do SRo som sa vrátila po 13-tich rokoch po tom, ako Twist zanikol. Veľa ľudí z Twistu teraz robí v SRo.

Profesionálne sa teda venujete predovšetkým spravodajstvu. Aj z komentárov na internete sa dozvedáme, že si svoju prácu robíte dobre a zodpovedne a ponúkate relevantné spravodajstvo. Aký je  váš názor na súčasné televízne spravodajstvo?
Súčasné spravodajstvo je postavené na princípe, že je zaujímavé len vtedy, ak hovorí o niečom negatívnom. Je to časť ľudskej povahy a to je v poriadku, no iba do určitej miery.  Dobré spravodajstvo je vyvážené, človek má byť po jeho zhliadnutí informovaný o aktuálnom dianí a má mať možnosť vytvoriť si svoj názor. Po jeho skončení nemáme mať pocit skončiť so svojím životom, či s ním v dezilúzii pokračovať. Napriek tomu všetkému, stále  nachádzame v spravodajstve fakty, no sú trochu účelovo poskladané, lebo ich cieľom je zaujať pozornosť diváka či poslucháča.

Vašimi rukami prechádza mnoho moderátorov a redaktorov. S akými chybami sa pri ich školení najviac stretávate?
Jednotlivé chyby sa stále opakujú. Niekto má jeden nedostatok, ďalší zasa iný a v podstate sa tieto nedokonalosti striedajú. Mojou úlohou a úlohou mojich kolegov je tieto chyby napraviť. Medzi najčastejšie hriechy patrí umelá výstavba pri interpretácii textu, čiže nepochopenie textu. Tiež neraz riešim otázky artikulácie, správneho dýchania alebo hľadania výpovede, teda správneho využívania dôrazov. Televízni moderátori zasa prichádzajú s problémom zlého kontaktu s kamerou a nesprávnou komunikáciu s divákom. Ide buď o prílišnú prezentáciu seba samého alebo defenzívnu pozíciu u málo výrazných redaktorov.

A čo tak najväčšie moderátorské hviezdy na Slovensku? Sú bezchybné?
Nebudem týchto moderátorov menovať, no ich najväčším problémom je, že ako náhle sa dostanú na určitú priečku v kvalite, tak ich médiá začnú používať veľmi často a tento jav vždy týmto moderátorom uškodí. Ak si moderátori neustrážia frekvenciu výskytu na televíznej obrazovke, nastane prejedanie sa zo strany diváka. Tento systém tak viac moderátorom uškodí ako pomôže, pretože dôjde k prirodzenej strate ich pokory, ktorú mali na začiatku kariéry a to ich oberá o kredit profesionality. Niektoré moderátorky správ zasa neustále opakujú tú istú chybu a ani sa nesnažia dozvedieť, o aký nedostatok ide a odstrániť ho. Fungujú s ňou celé roky a ľudia si myslia, že je to správne.

Diváci a poslucháči by mohli občas nadobúdať dojem, že televízie a rádiá nekladú veľký dôraz na jazykový prejav moderátorov. Je to naozaj tak? Aké sú príčiny?
Spôsobuje to fakt, že mnohí manažéri riadiaci médiá, nedoceňujú túto problematiku. Stačí im, keď sa predáva tovar. Jedným slovom, manažéri médií starostlivosť o jazyk nedoceňujú, no redaktori a moderátori sami cítia, že sa chcú v tejto oblasti vzdelávať a buď vyhľadajú pomoc alebo tlačia na vedúce osobnosti, aby im zabezpečili nejaké aktivity v tomto smere.

Dokážete ešte sledovať televíziu a počúvať rozhlas nezaujato, bez toho aby ste si všímali chyby moderátorov a redaktorov?
Som profesionálne deformovaná. Samozrejme, vnímam obsah, no v akom rozsahu, tak to závisí od interpretačnej zložky prejavu. Ak je v interpretačnej zložke príliš veľa chýb, tak nie som schopná odosobniť sa. Jednoducho povedané, každý jazykový prejav potrebuje vyváženosť obsahu a formy. Obsah sa spája s formou, a ak je tá forma zlá nie som schopná vnímať obsah. Ihneď sa vo mne naštartuje adrenalín, rozčúlim sa, komentujem a frflem. Moja rodina vie o tom svoje.

Ste porotkyňa a lektorka na workshopoch lokálnych staníc LOToS, ktorý sa koná každý rok. Idú slovenské lokálne médiá smerom dopredu?
Z mojich skúseností môžem povedať, že regionálne médiá sa určite posúvajú dopredu. Pred siedmimi – ôsmimi rokmi, keď som prišla do poroty bola situácia horšia ako v súčasnosti. Napríklad pribúda stále viac lokálnych médií, aj keď medzitým za istý čas  niektoré zanikajú. Decentralizácia vysielania na konkrétny región, mesto či obec je zreteľná. Vývoj hovorí jednoznačne za regionálne vysielanie, ktoré má zároveň omnoho väčšiu zelenú oproti minulosti. Regióny sa tiež čoraz viac dostávajú aj do celonárodných médií. Môžeme si všimnúť, že aj v celoplošných médiách sa častejšie využívajú príspevky z regiónov. Niektoré televízie majú na nich dokonca postavené svoje vysielanie. Už dávno sa upustilo zo spravodajstva, kde sa hovorilo iba o vrcholovej politike.

Na našej fakulte prednášate prezentačný seminár a verbálno-komunikačné praktikum. Čo by ste poradili študentom, ktorých snom je stať sa redaktorom alebo moderátorom?
Ak je to naozaj to, čo chcú v živote dosiahnuť, tak by si za tým mali ísť. My na mojich seminároch dávame iba návod, ďalej musia to, čo sa dozvedia na seminári rozvíjať vo svojom súkromí. Ak to však naozaj niekto úprimne chcel, tak svoj cieľ dosiahol a mám také skúsenosti, že sa to stalo. Musel však za tým tvrdo ísť, pracovať na sebe a nenechať sa odradiť. Mnohí ľudia si po zhliadnutí nejakej relácie pomyslia, že prácu moderátora by zvládli aj oni. Nemajú však žiadne skúsenosti a médiá prahnú po ľuďoch, ktorí už niečo vedia a niečo vo svojej profesii skúsili. Dnes v tomto fachu prevláda požiadavka univerzálneho človeka. Musíte dobre vyzerať, mali by ste sa vedieť vyjadrovať a mať v sebe štipku novinárskej zvedavosti, aby ste vedeli ísť aj do terénu. Ak chcete byť úspešní, aspoň zo začiatku musíte práci venovať všetok svoj čas. Ak toto  všetko máte, je veľký predpoklad, že médiá sa o vás budú biť.

[alert]

Profil

Janka Zvalová vyštudovala slovenský jazyk a estetickú výchovu na FFUK. Po revolúcii využila šancu a stala sa hlásateľkou v Slovenskom rozhlase. Neskôr prijala ponuku Rádia Twist, kde trinásť rokov pôsobila ako moderátorka a redaktorka spravodajstva. V súčasnosti opäť pôsobí v Slovenskom rozhlase, kde pripravuje Žurnál Rádia Regina. Ako porotkyňa sa pravidelne zúčastňuje celoslovenskej prehliadky lokálnych televízií LOToS a venuje sa tiež konzultáciám a školeniam pre moderátorov a redaktorov. Na FMK pôsobí už 10 rokov. Je autorkou dvoch publikácií: Keď si sadáme za mikrofón a Čo musíme vedieť ešte pred tým, ako začneme hovoriť.

[/alert]