Pán Mikušovič, vy ste študovali politológiu a žurnalistiku, prečo nakoniec práca novinára?

Najprv som študoval politológiu aj žurnalistiku, neskôr už len politológiu. Po škole som pracoval päť rokov v reklamnej sfére, robil som reklamné kampane a copywriting pre jedného mobilného operátora. Boli to hrozné kampane, pociťoval som frustráciu z práce. Narazil som na ponuku, že hľadajú ľudí do Denníka N. Prihlásil som sa a vzali ma. Nie je za tým cieľavedomý príbeh. Bola to náhoda a ja som už 10 rokov novinárom.

Aké to bolo stať sa žurnalistom?

Vždy ma bavila politika, bol som aj súčasťou fakultného časopisu a mal som pár skúseností. Na začiatku bolo pre mňa ťažké vymýšľať témy a pochopiť, čo ľudí baví a čo nie. Novinárčina ale nie je jadrová fyzika, takže každý, kto číta noviny, sa vie tomu prisposobiť. Teraz to mám oveľa viac mechanizované a už nepremýšľam nad tým, s čím prídem ráno na poradu. Je to práca ako každá iná.

Nachádzam si klince pod kolesami auta, ale možno som len nahneval suseda.

Pán Ghannam, vy ste mali zaujímavú cestu. Najprv ste boli hypeman reperovi Pil C. Potom ste robili rozhovory pre Refresher a teraz ste redaktor, ktorý sa venuje politickým a korupčným kauzám. Čo vás viedlo k tejto zmene?

Zjednodušene, vražda Jána Kuciaka ma k tomu viedla najviac, s takým druhom žurnalistiky som začal pár mesiacov po vražde. Počas štúdia som pracoval pre Refresher, neskôr pre jeden český projekt a potom som si podal žiadosť do TASR na pozíciu reportéra domáceho spravodajstva a zároveň na stáž do Markízy. Tam ma nevzali, so slovami, že sa musím viac vypísať. Preto som začal v agentúre TASR a po čase si ma predsa len ukradla Markíza, kde som doteraz.

Ako začínajúci novinár ste mapovali vraždu Jána a Martiny už dlhšie?

Zaujímal som sa o to hneď, keď sa to stalo. Som z novinárskej rodiny, moji rodičia sú vyštudovaní novinári a politika bola u nás doma vždy číslo jeden. Najskôr sme si mysleli, že za tým stojí talianská mafia. Ponoril som sa do toho a sledoval som to.

Musíte byť v neustálom obraze. Aké sú rozdiely medzi prácou pre Refresher a prácou v TV Markíza?

V Markíze robím reportáže a svoju prácu musím mať pevne v rukách. Napríklad, musím vedieť strihať video, keďže aj remeselná a umelecká stránka môjho výstupu je dôležitá. V Refresheri som sa pripravil na jedného respondenta, spravil som s ním rozhovor a hotovo. Video sa neautorizovalo, iba ak bol z neho aj textový prepis. Čiže to, čo som robil vtedy a čo robím teraz, sú dva odlišné žánre.

Ak ste novinár, ste ním 24/7. Môžete si vziať dovolenku, môžete sa odstrihnúť na týždeň, ale potom to budete musieť dohnať.

Pán Mikušovič, vy ste robili istý čas aj ako dramaturg v relácii Michala Kovačiča Na telo. V čom je rozdiel pripravovať politické rozhovory pre tlač a pre televíziu?

Vo veľa veciach. V Na telo som najprv písal scénar. Je tam dôležitá obrazová zložka, vysiela sa naživo a človek musí byť neustále prítomný. V printe si môžete po dohode s respondentom otázky presunúť a tie najdôležitejšie, ktoré vám napadli, viete presunúť na začiatok. Naživo to nespravíte.

Nemáte pri vašej práci niekedy obavy písať o vplyvných ľuďoch? Boli prípady, keď novinári dostávali do schránky guľku alebo im robili tzv. pavúka.

Ghannam: Ja si teraz nachádzam klince pod kolesami auta, ale možno som len nahneval suseda. Po vražde Jána a Martiny, paradoxne, nemám strach z toho, že by sa mi mohlo stať niečo také. Skôr sa obávam nejakého pomätenca v dave, ktorý spraví hlúposť, než politika. Zo skúsenosti viem, že viacero novinárov chodí pravidelne na výsluch a otázky, či sa obávajú o svoj život, majú ako hodiny klavíra. Nečudujem sa, vyhrážky nám chodia pravidelne.

Mikušovič: Píšem viac o politike, ale nerobím úplne investigatívnu žurnalistiku a priznám sa, že mne veľa vyhrážok nechodí. Možno je to aj preto, že televízni reportéri sú viac viditeľní ako my v redakcii. Mám skúsenosť, že najpríjemnejší ľudia sú práve najaktívnejší politici. Nemajú potrebu robiť nepríjemnosti. Naopak, ľudia s nižším postavením vedia napáchať väčšie haló. Napríklad mne znepríjemňovali život ľudia z akademického prostredia. Bývala dekanka tejto fakulty a rovnako pán Magala, ktorí využívali peniaze školy. Je dobré, že sa od nich univerzita odstrihla.

Obaja sa venujete politickým témam, ktoré sprevádzajú dosť často aj korupčné kauzy. Ako sa vyznať v ich náročnej spleti, navyše v čase, keď je v polícii vojna a politici hrajú spravodajské hry?

Ghannam: Treba tým žiť. Ak ste novinár, ste ním 24/7. Môžete si vziať dovolenku, môžete sa odstrihnúť na týždeň, ale potom to budete musieť dohnať. V korupčnej kauze, ako je vojna v polícii, sa vyzná možno 10 novinárov na Slovensku. Neviem, či patrím medzi nich, lebo ide o veľmi náročnú kauzu.

Nesie sa so mnou povesť, že strana alebo kandidát, ktorého dostanem na starosť, skončí alebo mu prinesiem smolu.

Príchod volieb naznačuje aj zvýšenú aktivitu politikov. Do parlamentu sa valí rekordné množstvo návrhov. Niektoré politické subjekty už organizujú výjazdy na stredné a východné Slovensko a objavujú sa aj bilbordy s novými fotografiami politikov. Ako sa mení vaša práca v čase predvolebnej kampane?

Mikušovič: Rozhodne sa píše viac o kampani, viac sa rieši politika. Bežne máme každé ráno poradu a každý vie, čo má robiť, kde má byť počas dňa. Môže sa stať, že o druhej popoludní vám niekto ten plán prekope, pretože sa niečo stalo. Treba byť vždy pripravený na to, že sa váš deň zmení.

Ako novinári trávite v parlamente nemálo hodín, obzvlášť, ak ide o mimoriadne schôdze. Aký je najdlhší čas, ktorý ste strávili v Národnej rade?

Ghannam: U mňa to nebolo veľa, asi len 14 hodín. Niekedy sa mimoriadne schôdze ťahajú až do noci. Na to má šťastie kolegyňa Kajtárová, ktorá poctivo obsedí celú schôdzu. Najmä pri dnešnom zložení parlamentu je to náročné a treba na to silný žalúdok.

Mikušovič: Ja mám pocit, že keď boli nočné zasadnutia, s kolegami sme si rozdelili zmeny. Nebol som nikde 24 hodín, iba na internete. Vďaka našim čitateľom a predplatiteľom máme možnosť byť redakciou, ktorá je na slovenské pomery celkom početná a vieme sa prestriedať a pomôcť si. Nebol to žiadny extrém, že by som nespal. Teda, s výnimkou volieb.

K tým sa ešte dostaneme. Predpokladám, že máte aj rôzne zákulisné informácie, ktoré sa nie vždy dostanú na verejnosť. Pán Mikušovič, ako vyhodnocujete, či zverejníte informáciu, ktorá by mohla zásadne otočiť volebný výsledok?

Mikušovič: Takých informácií zasa až tak veľa nie je. Sú údaje, ktoré volebný výsledok ovplyvnia. Napríklad, v roku 2010, tri dni pred voľbami dostali v Denníku SME nahrávku Roberta Fica, ktorý vravel o tom, že zohnal peniaze. Tri dni pred voľbami. Nahrávku zverejnili, pretože to bolo vo verejnom záujme. Iné by to bolo v prípade moratória. Platí, že informáciu je nutné overiť, treba nájsť respondentov. V Denníku N sme to mali pri Matovičovej diplomovke, ktorá bola plagiátom.

Nemám rád, keď z novinárov robia chudákov.

Ghannam: Dôležité je myslieť aj na to, že nejde len o etickú stránku, teda, či to ovplyvní voľby alebo nie. Sme v konkurenčnom prostredí. Niekedy viete a niekedy neviete, či na tom paralelne pracujú aj iné redakcie. A fakt je ten, že chcete byť prvý.

Každý z nás má nejaké osobné politické preferencie. Výnimkou, predpokladám, nie je ani novinár. Ako nedať najavo svoju politickú orientáciu, no zároveň zostať v rovine kritického pohľadu?

Ghannam: Byť kritický rovnako ku všetkým. Snažiť sa robiť svoju prácu tak, aby nikto nevedel uhádnuť, koho pôjdete voliť.

Mikušovič: Nemôžeme písať klamstvá a musíme byť objektívni. Ak dáme priestor koalícii, musíme ho dať aj opozícii. A to rovnaký.

Poďme teraz k tým voľbám. Ako si spomínate na svoje prvé voľby v roli novinára?

Ghannam: Zažil som troje voľby, odkedy som novinárom. Prvými boli posledné eurovoľby, kde som bol na zastupení eurokomisie. Bolo to v pohode, ani to netrvalo dlho a asi o druhej ráno som bol doma. Prekvapivo vyhralo Progresívne Slovensko. Druhým prekvapením bolo to, že som Rudolfa Vaského videl jesť chlebíčky.

Mikušovič: U mňa boli prvými voľbami v pozícii novinára tie prezidentské v roku 2014. V Denníku N sme si ako vždy rozdelili kandidátov, ktorým sme sa venovali, sledovali sme kampane a podobne. Pridelili mi Pavla Hrušovského, ktorý mal na začiatku preferencie 17 %. Skončil s trojpercentným volebným výsledkom. Odvtedy sa so mnou nesie povesť, že strana alebo kandidát, ktorého dostanem na starosť, skončí alebo mu prinesiem smolu. Milan Kňažko mal byť v primátorskej kampani prvý, skončil tretí. V posledných voľbách som mal PS/Spolu. Obe strany som skoro vyradil z parlamentu. Teším sa, kto bude ďalší.

Ako to vyzerá v redakcii počas volebného dňa?

Ghannam: Počas volebnej noci v televízii ide jeden živý vstup za druhým. U nás sa rozdelíme na tri skupiny a tí, ktorí sú v redakcii najdlhšie, si vyberajú volebné štáby. Ostatní ich dostanú pridelené. Nepopulárny je napríklad volebný štáb Smeru. Dôvodom je najmä to, že Smer medzi seba nepúšťa novinárov, ale necháva ich čakať vonku, hoci naposledy nás už pustili dnu a priniesli nám jedlo aj pitie. Predstavitelia strany sa zväčša izolujú a na tlačovú konferenciu prídu až vtedy, keď si myslia, že je vymaľované. Naposledy toto isté urobil aj Matúš Vallo.

V čase volieb sa na novinárov kladie veľa. Ako sa s týmto tlakom vyrovnávate?

Mikušovič: Nemám rád, keď z novinárov robia chudákov. V každom zamestnaní je určitý tlak. Počas volebnej noci sa deje veľa vecí, ktoré čitateľ nevidí. Je to veľmi živé a dynamické, je tam množstvo ľudí a je super to zažiť. Mám rád voľby a volebné noci. I keď trvajú do piatej rána a veľmi sa nevyspíte.

Ghannam: Mňa volebná noc tiež baví. Práca mi vtedy pripadá dokonca ľahšia. Je to preto, že robíme Televízne noviny, ktoré majú časový formát. Trvajú približne 55 minút, či sú alebo nie sú voľby. Je pre nás ľahšie, keď sa toho deje veľa. Máme čo robiť a nemusíme variť z vody.

Čakajú nás veľké, čiže dosť zásadné voľby nielen z hľadiska ich výsledku, ale aj z pohľadu ich vplyvu na spoločnosť a na nálady v nej. V minulosti nás politici strašili už hocičím, od príchodu migrantov, že nám ukradnú prácu, až po zánik tradičnej rodiny. Od posledných parlamentných volieb sa udialo naozaj mnoho, čo môžu politici použiť ako zbraň. V predvolebnej kampani počas prezidentských volieb v Česku sa ukázalo, že nosnou témou bola najmä vojna. Čo podľa vás bude rezonovať v našich parlamentných voľbách?

Mikušovič: To je vec, ktorú sa pýtam politikov. Vojna na Ukrajine bude určite bude jednou z tém a bude to mať naozaj prasaciu podobu. To som si istý. Robert Fico už teraz hovorí, že ich politickí konkurenti chcú poslať bojovať ľudí na Ukrajinu. Toto je niečo, čo ani v Česku nebolo. Ale tá skutočná téma kampane môže byť ešte iná, vždy sa to môže zvrtnúť. Slovensko má časť obyvateľov nahnevanú a druhú časť obyvateľov frustrovanú.

Ghannam: Minulou témou bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, v kinách premietali film Sviňa a všetci chceli spravodlivosť. Teraz je tu okrem vojny inflácia.

Myslíte si, že Slovensko príde po parlamentných voľbách o demokraciu?

Mikušovič: Voľby asi nedopadnú dobre, ale naše životy pôjdu ďalej. O demokraciu sa bude možno zápasiť, ale nebude stratená.

Ghannam: Život bežného človeka sa podľa mňa nezmení. Nezobudíme sa do diktatúry.

Kvetinárstvo Kvety Silvia má v Považskej Bystrici niekoľkoročnú tradíciu. Súčasná majiteľka Silvia Pavúrová ho prevádzkuje už od roku 1999. V rozhovore priblíži, ako dokáže úspešne viesť svoj podnik, zastávať úlohu viceprezidentky Slovenskej asociácie kvetinárov a floristov (SAKF) a zároveň byť aj milujúcou matkou a manželkou.

Ako ste sa k tejto práci dostali? Chceli ste sa vždy stať floristkou a majiteľkou kvetinárstva?

Obchod som zdedila po mojich rodičoch. Keď som dosiahla vek dospelosti, stala som sa oficiálnou majiteľkou tohto kvetinárstva. V tej dobe som mala šesť zamestnancov a bolo to pre mňa určite náročné obdobie. Ako osemnásťročná viesť obchod bola pre mňa obrovská výzva. Učila som sa hlavne spolupracovať s ľuďmi. Za pozitívum považujem to, že som vyrastala v kvetinárskom prostredí a vďaka tomu som mala aký-taký náskok. Od jedenástich rokov som už obsluhovala prvých zákazníkov za pomoci rodičov. Tí mi dokonca vyčlenili aj vlastný malý pult a vzácne bolo pre mňa aj to, že ľudia ma brali vážne.

Čo považujete vo svojej profesii floristky zatiaľ za najväčší úspech?

Za môj najväčší úspech pokladám svoj biznis, resp. to, že mám svoj obchod. Vážim si aj dosiahnuté ocenenia a získané tituly z rôznych súťaží, ale nepokladám to až za taký úspech. Úspechom je pre mňa predovšetkým fakt, že si ľudia kupujú moju prácu, moje výtvory, ktoré vyrábam.

Aká je podľa vás úroveň floristiky na Slovensku vs. vo svete?

Užasnú úroveň floristiky vo svete má napríklad aj susedné Rakúsko či Nemecko. Je to spôsobené hlavne tým, že ich záhradnícke školy, na ktorých sa vyučuje floristika, majú špičkovú úroveň. U nás je v porovnaní s týmito krajinami omnoho menší záujem o odborné školy vôbec, čo mi je veľmi ľúto. Deti prejavujú záujem skôr o rôzne gymnáziá. Myslím si však, že pomalými krôčikmi sa tá úroveň u nás zvyšuje a dúfam, že to tak bude aj naďalej pokračovať.

U nás je v porovnaní s inými krajinami omnoho menší záujem o odborné školy.

Kde ste získavali aranžérske zručnosti?

Tým, že som viceprezidentkou SAKF, sa dostávam do kontaktu s veľkým množstvom iných floristov, či už s domácimi, alebo zahraničnými. Navzájom si s nimi vymieňam skúsenosti a zručnosti. Chodievame spoločne na rôzne workshopy a semináre, kde sa vzájomne učíme novým veciam.

 Čo sa očakáva od viceprezidentky spomínanej asociácie?

Mám na starosti školenia a zúčastňujem sa na všetkých podujatiach, ktoré ako asociácia organizujeme. Máme vytvorený internetový časopis, v ktorom ľudí informujeme, čo sa bude konať, aké výstavy sa budú organizovať. Dopĺňame informácie aj o aktuálnych trendoch a novinkách vo svete floristiky.

Kde a ako sa vo vašom voľnom čase inšpirujete? Je prioritou internet a sociálne siete alebo skôr iné médium?

Tie trendy sa podľa mňa na internete príliš nemenia. Ak sa mám už niečím inšpirovať, snažím sa to prispôsobiť našej krajine a mestu, v ktorom moje kvetinárstvo Kvety Silvia pôsobí. Na sociálnych sieťach sledujem aj veľa floristov, veľa webových stránok so zameraním na floristiku, ale to sa u nás bohužiaľ nedá len tak ľahko aplikovať. Kedysi som sa nevedela inšpirovať ničím iným ako nemeckou floristikou, ale momentálne som sa preorientovala na švajčiarsku. Uprednostňujem skôr ľúbivé veci pred tými extravagantnými. Moja inšpirácia a vhodný výber aranžmánov závisí aj od toho, či idem zdobiť do moderného, alebo rustikálneho interiéru. Viem sa prispôsobiť aj v prípade, keď chce niekto ozdobiť kolibu alebo luxusnú vilu, kde sa nachádza veľa skla, kovu alebo kameňa.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň v porovnaní s dňom, keď je sviatok?

Keď sa blíži nejaký z významnejších sviatkov, je toto obdobie pre nás určite náročnejšie. Týmito sviatkami sú pre nás prioritne považované Valentín, Medzinárodný deň žien a Deň matiek. Deň pred týmito udalosťami venujeme dôkladnejšej príprave, ako sme obvykle zvyknutí. Nachystáme si večer už aj hotové kytice, aby sme vedeli efektívnejšie obsluhovať zákazníkov, keď ich príde väčšie množstvo. Napríklad pri otvorení predajne, počas obedových prestávok alebo pred záverečnou. Jednoznačne pociťujem rozdiel v porovnaní s bežným pracovným dňom. Viac úsilia vyvíjame aj pri organizácii podujatí u nás v podniku. Poslednou akciou, ktorá sa u nás pravidelne organizuje každý rok, bola vianočná výstava. Trvala tri dni a počas jej trvania nás navštívili ľudia z celej republiky.

https://youtu.be/zl0WrWzcw5o

Pýtať sa kvetinárky na obľúbený kvet je skoro ako Sofiina voľba, ale predsa – keby ste si mali vybrať ten naj, ktorý by to bol a prečo?

V každom ročnom období mám svoj obľúbený kvet. Počas jari sú to jarné voňavé kvety, predovšetkým frézie a narcisy. V lete sú to pivónie, ruže, predovšetkým anglické a v jeseni zase typické jesenné šípky alebo šišky. V zime mi radosť robia anemonky a iskerníky.

Ktorý kvet je vo vašom kvetinárstve najdrahší? Sú Slováci ochotní priplatiť si za kvety alebo sme skôr taký národ, že „poprosím kyticu do 8 € a je mi jedno, čo tam dáte”?

U nás v kvetinárstve náš personál spraví kytičku aj pre babičku, aj pre paničku. To znamená, že vytvoríme kyticu aj za osem eur, aj za dvesto. Nie sme závislí od jedného štýlu, ale snažíme sa vyhovieť každému zákazníkovi a splniť všetky jeho želania a požiadavky. Za najdrahší kvet u nás môžeme považovať napríklad aj vzácnejšiu orchideu, ktorej cena je 150 eur.

Zdobili ste svadbu alebo inú slávnosť niekomu slávnemu na Slovensku či v zahraničí? Ak áno, mal nejaké bizarné želania?

Zdobila som svadbu hokejistovi Andrejovi Meszárošovi. To bola asi najväčšia svadba, čo sme vôbec robili. Potom som zdobila svadbu aj dramaturgičke. Pre mňa je táto osoba pomerne slávna, ale neviem, či ju veľa ľudí pozná. Bizarné želania mala práve teraz už pani Meszárošová. Na svojej svadbe chcela len červené kvety. A bolo to obrovské množstvo kvetov. Použili sme okolo päť a pol tisíca červených ruží. Zdobili sme nimi celý kostol desaťmetrový pás a dokonca aj koč.

Aký je váš názor na vianočné stromčeky v kvetináčoch? 

Otázka vianočných stromčekov v kvetináčoch je v dnešnej dobe veľmi populárna. Vydrží to v byte dlhšie ako samotný živý stromček. Pestovatelia nepestujú však tieto stromčeky priamo v kvetináčoch, pretože v nich by ten strom nedokázal dorásť do 1,5- až 2-metrovej výšky, ale po vypestovaní ich vyrýľujú a nasadia do nich. Stromčeky v kvetináčoch by mali ľudia umiestňovať do chladnejších miestností, najlepšie do zimnej záhrady, ak majú nejakú k dispozícii, a pravidelne ich polievať.

Ako florista vníma umelé kvety? Ako vplývajú na vás? Prekážajú vám, neznášate ich alebo ste voči nim apatická?

Vnímam umelé kvety ako niečo trvanlivé. Čo sa týka svadieb, v tomto prípade umelé kvety neznášam. Svadobnú výzdobu z umelých kvetov vnímam tak, ako keby mal niekto umelú svadobnú tortu. Rovnako sa neviem zmieriť s faktom, keď niekto ide na pohreb s umelou kyticou. Ja to považujem za neúctu k tomu blízkemu človeku, ktorý mi odišiel. Ten kvet by mal zvädnúť rovnako ako život, jednoducho to má určitú symboliku. V prípade zdobenia hotelov, kedy si klienti želajú trvácne kvety, používame hodvábne z Belgicka, ktoré vyzerajú takmer ako živé. V tomto prípade mi tie umelé kvety neprekážajú.

Zaveďte nás do zákulisia dovozu kvetov. Odkiaľ ich bežne získavate? 

My dovážame kvety z Holandska. Jeden z dôvodov je aj, že do Holandska dovážajú kvety z celého sveta. Záhradníci, ktorí niečo vypestujú, prinesú svoju úrodu tam na burzu. Na tejto burze sa kvety potom dražia. Systém dražby spočíva v tom, že sa draží od najdrahšej po najlepšiu sumu a nie naopak, ako býva bežne zvykom. Snažím sa mať však aj niečo zo slovenského trhu. Teraz to však záhradkárom na poliach bohužiaľ nekvitne, takže sme nútení brať všetko práve z Holandska, kde to pestujú v skleníkoch. Naše kvety sú dovážané na vode. To znamená, že nie sú balené v škatuliach na sucho a vedia preto vydržať aj o týždeň dlhšie.

Pravidelne sa objavujete v relácii Teleráno na Markíze. Pri akých príležitostiach vás pozývajú? Pomohla táto skúsenosť vášmu podnikaniu? Zvýšil sa počet zákazníkov v obchode?

Veľmi často ma do tejto relácie pozývajú, keď sú tie významnejšie sviatky, aby to bolo reálne. Napríklad keď je Medzinárodný deň žien, ukazujeme divákom a vo všeobecnosti ľudom, čo je aktuálne v trende. Vždy sa tam snažím priniesť nejakú novinku, ktorú mi pošlú napr. z Holandska, a predstaviť ju. Nejakú veľkú zmenu v počte zákazníkov v obchode som osobne nespozorovala po návštevách v televízii. Nikdy som tam nechodila za víziou zviditeľniť svoj podnik a dosiahnuť vypredanie tovaru v ňom.

Nájdu sa ešte súťaže, na ktorých sa zúčastňujete ako súťažiaca? Stačí sa na celoslovenskú súťaž len prihlásiť alebo sa musia uchádzači nejakým spôsobom nominovať?

Na súťažiach sa už ako súťažiaca nezúčastňujem. Momentálne na nich plním funkciu porotkyne a tým, že som organizátor majstrovstiev Slovenska v aranžovaní, sa odo mňa rovnako očakáva účasť a pomoc napr. so sponzoringom. Na celoslovenskú súťaž sa stačí len prihlásiť. Nevyžaduje sa žiadna nominácia. Každý, kto má odvahu, je vítaný. V iných krajinách majú iné pravidlá a podmienky, ale u nás sa môže prihlásiť ktokoľvek.

Floristka Silvia by na záver rada odkázala ľuďom, ktorí sa o túto oblasť zaujímajú alebo uvažujú o tom, že sa tejto činnosti budú v budúcnosti venovať, aby sa hlavne vzdelávali. Ako odborníčka v tomto odbore má pocit, že dnes si môže kvetinárstvo otvoriť takmer každý bez potrebných vedomostí, vzdelania či samotnej praxe. Tým pádom to má veľký dopad na znižovanie úrovne floristiky na Slovensku.

Pandémia zasiahla celý svet a ako prvá obeť v tom filmovom padla Čína. Filmové štúdiá začali výrazne meniť dátumy premiér. Koronavírus v krajine vychádzajúceho slnka, kde pandémia aj vypukla, zastavil celý spoločenský a kultúrny život.

Čína predstavuje pre filmový svet krajinu s najväčším podielom na ziskoch. Krajina má vyše 70 000 kín a minuloročný podiel zisku na trhu pre Hollywood predstavoval 9,2 miliardy dolárov. Pritom je hollywoodskych filmov v tejto krajine odpremiérovaných len niekoľko desiatok. Čína svoje kiná uzatvorila začiatkom marca a v apríli sa k nej pridali aj USA.

Prvým výraznejším filmom, ktorý oznámil posun, sa stal James Bond: Nie je čas zomrieť. Film mal zmenený dátum premiéry už tretíkrát, keďže dátum vydania posúvali nezhody medzi tvorcami a neustále prepisovanie scenára. V poradí dvadsiata piata bondovka s posledným vystúpením Daniela Craiga ako agenta 007 dostala nový dátum – 12. november.

Veľkú zmenu v posúvaní premiér oznámil aj gigant Marvel. Pripravená sólovka Čiernej vdovy sa taktiež presunula na koniec roka 2020. Rovnako sa presúvajú viaceré premiéry od Marvelu, pôvodne naplánované v týchto a nadchádzajúcich mesiacoch.

Marvel u susedov Čechov nakrúcal pripravovaný seriál Falcon and Winter Soldier. Práce na projekte v Prahe boli prerušené a tak isto aj celé nakrúcanie seriálu.

Celková škoda pre Hollywood je zatiaľ odhadovaná na 20 miliárd dolárov, čo predstavuje veľký problém nielen pre menšie projekty, ale tiež pre veľkofilmy. Cena nákladov narastá aj pri marketingu, keďže filmy už mali rozbehnutú propagáciu. Je teda veľmi pravdepodobné, že straty budú len narastať.

Festivaly veria do poslednej chvíle

Jeden z najvýznamnejších filmových festivalov v Cannes pôvodne nechcel počúvať nariadenia a odmietal nadchádzajúci ročník presunúť na nový dátum. Následne prišiel s nápadom vytvorenia digitálneho festivalu, voči ktorému sa však ohradil riaditeľ Thierry Fremaux. Argumentoval, že takáto možnosť transformácie festivalu neprichádza do úvahy. Organizátori nakoniec ustúpili a festival je momentálne odložený na neurčito.

Český minister zdravotníctva Adam Vojtěch vyhlásil, že masové akcie s tisíckami ľudí sa toto leto konať nebudú. Preto treba s vysokou pravdepodobnosťou rátať, že ani jeden z domácich či zahraničných filmových festivalov  sa toto leto neuskutoční. Napriek jeho vyjadreniu organizátori festivalov, zdá sa, stále čakajú na ďalšie oficiálne vyjadrenie vlády.

Najvýznamnejším festivalom v našom okolí je Filmový festival v Karlových Varoch. Päťdesiaty piaty ročník festivalu by sa mal konať od 3. do 11. júla. Do dnešného dňa (18. 4. 2020) organizátori nevydali stanovisko, či sa festival bude rušiť, alebo len presúvať na neskorší dátum. Česká republika má momentálne koronavírusom nakazených vyše 6000 obyvateľov a od začiatku marca zatvorené hranice. Zakázané sú taktiež všetky kultúrne a spoločenské akcie nad 100 ľudí. Organizátori napriek tomu stále zháňajú personál a nabádajú na podávanie prihlášok do súťažných sekcií.

Produkcia seriálov na Slovensku je zastavená

RTVS 4. apríla namiesto galavečera OTO musela zmeniť programovú štruktúru. Televízia tento ročník udeľovania cien OTO odložila na neznámy termín. Programový riaditeľ Marek Ťapák sa vyjadril: „V tejto situácii je dôležité ochrániť zdravie ľudí a vyvinúť maximálne úsilie na zamedzenie šírenia koronavírusu, preto považujeme posunutie vyhlásenia výsledkov za logický krok. O novom termíne vysielania galavečera budeme včas informovať.“

Minulý mesiac mala RTVS taktiež prerušené natáčanie viacerých relácií. Stopnuté boli Tajomstvo mojej kuchyne, Zlaté časy, rodinná zábavná súťaž 5 proti 5, diskusná relácia Večera s Havranom či detský program Smajlíci.  Pandémia sa dotkla aj vysielania výpravnej folklórnej šou Zem spieva, ktorá bola prerušená.

Konkurenčná súkromná televízia JOJ však nakrúcanie všetkých svojich programov nateraz nestopla a napriek nepriaznivej situácii sú v súčasnej ponuke JOJky dokonca dva nové seriály – Nový život a Jenny: „Prijali sme prísne opatrenia, aby sme ochránili zdravie našich zamestnancov a spolupracovníkov. Projekty, ktoré si nevyžadujú vysokú koncentráciu osôb, nakrúcame naďalej. Sú nimi Inkognito bez komparzu, takisto aj relácia Sedem bez komparzu, kuchárska relácia Moja mama varí lepšie ako tvoja v tejto chvíli nakrúca epizódy, v ktorých sa nesúťaží, no naši špecialisti radia divákom, ako zaujímavo navariť zo surovín, ktoré majú v zásobe doma,” vysvetlila Lucia Kulihová, vedúca PR a hovorkyňa JOJ Group.

Podľa vyjadrení Kulihovej sa teda programová štruktúra televízie výraznejšie meniť neplánuje. Pre divákov sa pripravilo špeciálne spravodajstvo: Noviny špeciál. Politická relácia Na Hrane je nakrúcaná taktiež bez komparzu. Väčšie a nákladnejšie projekty televízie sú však taktiež pozastavené.

Aj televízia Markíza stopla natáčanie niektorých vlastných programov, napríklad obľúbeného rodinného seriálu Oteckovia. Tiež sa na neurčito stopli niektoré rozbehnuté projekty. Kvôli prerušenému natáčaniu seriálov sa programová štruktúra vysielania posunie. Podľa aktuálnych nariadení vlády sa zatiaľ nedá predpokladať, kedy by natáčania televíznych programov mohli byť obnovené.

Vďaka pandémii sa môže zmeniť budúcnosť filmov

Pandémia koronavírusu si okrem ľudských obetí vyberá aj tie filmové. Svet sa nachádza v kríze, ktorá prináša izoláciu a minimum možností socializácie. Preto sa súčasným únikom pre ľudí stáva televízia a streamovacie služby. Netflix si vyťaženie pre európsku sieť uvedomil a znížil kvalitu videí. Čo sa týka HBO Go a Otto, tie kvalitu zatiaľ znižovať neplánujú.

Filmové odvetvie zatiaľ netuší, čo ho v nasledujúcich mesiacoch čaká. Kiná sú v súčasnosti zatvorené už niekoľko týždňov a zmena je v najbližších mesiacoch v nedohľadne. Pre mnohé kiná a distribučné siete, ktoré rovnako prichádzajú o desiatky až stovky miliónov, to môže mať dokonca likvidačný charakter. Opatrenia sa navyše môžu predĺžiť a náklady zvyšovať. Pandémia koronavírusu bude mať veľký dopad na všetky projekty a je zrejmé, že budú padať najmä tie nízkorozpočtové. Ak ich nepodržia väčší giganti, bude filmový svet o takéto filmy alebo seriály pravdepodobne chudobnejší.

Prečo si išiel študovať na FMK?

Už v maturitnom ročníku na strednej škole som sa dostal do regionálnej televízie TV Pohoda v Novom Meste nad Váhom. Nevedel som, čo presne chcem po strednej robiť, ale táto práca ma začala baviť. Podal som si prihlášku na žurnalistiku do Nitry a Trnavy. Na prvý pokus ma zobrali len do Nitry, takže už to vyzeralo, že skončím tam. Zaplatené boli už všetky poplatky, ale potom ma na odvolanie zobrali aj na FMK. Trnava bola pre mňa lepšou voľbou – je bližšie k Novému Mestu nad Váhom a mohol som sa popri tom venovať aj regionálnej televízii.

Bol si počas štúdia na FMK členom nejakého školského média?

Stále som pracoval v TV Pohoda a na školské média nebolo dosť času. Musím povedať, že to bola super skúsenosť, lebo prax dá človeku viac ako teória. Som za to vďačný a každému môžem odporučiť, aby išiel do takéhoto média, či už regionálneho, alebo školského.

Je regionálna televízia najlepšia možnosť na rozbehnutie kariéry?

Ak chce byť človek žurnalista, tak musí začať v menšom médiu. Napríklad na konkurze v Markíze, na ktorom som sa zúčastnil aj ja, prijali iba takých, ktorí už robili v médiu. Možno medzi záujemcami boli aj talentovanejší ľudia ako my, ale nemali prax, a tak ich nakoniec nevybrali.

Ako teda spätne vnímaš štúdium na FMK?

Dala mi veľa známych. Vďaka FMK som išiel aj do Ameriky na Work and Travel, čo mi pomohlo v dospievaní a osamostatnení sa. Taktiež som sa cez FMK dostal na študentskú stáž do Markízy. Ak by som nebol študentom tejto školy, možno by práca v Markíze nevyšla. A čo mi nedala? Magisterský titul, na ktorý som už nepokračoval. Primárne som chcel byť novinár v médiu ako Markíza a to som dokázal aj bez tých troch písmeniek pred menom. Ak mám povedať pravdu, občas mi napadne myšlienka, že si školu dorobím. Mám rád veci dotiahnuté do konca. Takže možno ešte raz budem na FMK posielať prihlášku.

Spomínaš si aj na predmet, ktorý ťa nebavil?

Nebavila ma estetika, ekonomika a právo. Na druhej strane som rád chodil na dejiny filmu a predmety, ktoré boli zamerané viac na prax ako teóriu. Takých predmetov by malo byť na škole viac. Záľubu v práci s videom, fotkami a zvukom som objavil práve na Skladovej a mám ju stále.

Na škole by malo byť viac predmetov zameraných na prax.

Od roku 2015 si v športovej redakcii v TV Markíza. Ako presne vyzerá tvoj pracovný deň?

To záleží na dni, ale nie je to žiadny stereotyp. Niekedy som v redakcii, kde spracujem zahraničné príspevky, iný deň zase idem do terénu na nejaký zápas alebo tlačovú konferenciu. Potom tu je ešte aj Teleráno, v ktorom uvádzam športové správy.

Máš pevný pracovný čas?

Nie, mám rozdelené, či robím poobede alebo doobeda, ale to, ako dlho som v práci, je individuálne. Každý deň je iný. Niekedy tam som pár hodín a iný deň zase dvanásť. Najviac práce je cez víkendy, kedy sa hrá najviac zápasov a máme problém všetko zmestiť do scenára, ktorý má pár minút.

Odkiaľ získavate informácie, ktoré môže divák vidieť v televízii?

Zo zahraničných agentúr, ako sú Associated Press a Reuters, odkiaľ nám chodia fotky, videá a popisky z rôznych kútov sveta. Zo slovenských máme TASR a zvyšok dopĺňame sami vlastnými témami. V športe to je trochu iné ako v klasickom spravodajstve, v ktorom človek musí každodenne priniesť svoje vlastné témy a nápady. V športe sa ich snažíme vymýšľať takisto, ale je pravdou, že kalendár sa nám plní viac-menej automaticky. Zápasy a rôzne iné športové podujatia sú totiž už dopredu naplánované.

Pripravila ťa škola na všetko, čo od teba v práci požadovali?

To asi nie. Možno toho, kto chodí do školských médií, pripraví o trochu viac ako mňa, pretože tie sú na FMK dosť kvalitné a na vysokej úrovni. Ja som skôr získal všeobecný rozhľad.

Aké vlastnosti a zručnosti by mal mať potom človek, aby mohol vykonávať tvoju prácu?

Mal by byť komunikatívny, zvedavý, cieľavedomý a kreatívny, aby bol jeho výstup v niečom originálny a vedel prilákať, poprípade pobaviť diváka.

Máš pri spracovaní témy voľnú ruku alebo sa musíš riadiť nejakými normami?

Keď idem niečo rozoberať, tak to spracujem podľa seba, ale snažím sa byť vždy objektívny. Do svojej práce vlastné názory a postoje nevkladám. Čiže nie sme striktne obmedzení, ale ako som povedal, spravodajstvo je hlavne o objektivite. Svoje názory si nechávam pre seba a pre známych.

Naplnili sa pri nástupe do práce všetky tvoje očakávania alebo ťa niečo zaskočilo a sklamalo?

Vždy som bol fanúšikom športu a ako študent som ho asi vnímal s väčšou zanietenosťou, pri zápasoch som oveľa viac kričal. Keď sa s tým teraz stretávam každý deň, tak už to až tak neprežívam. Dalo by sa povedať, že mi to zobralo takú tú naivnú a niekedy až fanatickú fanúšikovskú radosť zo športu. Nie je to už len zábava, ale aj povinnosť a práca, ktorá ma živí a musím sa k tomu stavať viac zodpovedne. Ak sa človek začne venovať niečomu profesionálne, tak mu to trošičku zoberie vášeň, ktorú mal zo začiatku.

V súčasnosti sa medzi mladými ľuďmi rýchlo popularizuje e-šport. Uvidíme ho v najbližších rokoch aj na slovenských obrazovkách?

Radšej ho nechajme na internete. Som človek, ktorý si rád zahral nejakú hru, ale neberiem to úplne ako šport. Nechcel by som ho vidieť ani na olympiáde. Určite to chce veľa úsilia dostať sa na vrcholovú úroveň, ale šport je hlavne o fyzickej aktivite. Dôležitejšie je viesť ľudí, aby boli aktívni a mali pohyb, ako sedieť za počítačom.

Zmizne zo športu niekedy korupcia a doping?

V mnohých je zakorenené zlo a chcú dosiahnuť úspech aj pomocou podvádzania. Je to podobné ako na počítači s vírusmi a antivírusmi. Stále niekto vymyslí niečo nové.

Má človek väčšiu šancu uchytiť sa v médiach, keď vyštuduje vysokú školu zameranú na tento odbor?

Asi áno. Keby som bol ja zamestnávateľ a videl by som životopis niekoho, kto vyštudoval masmediálnu školu, tak viem, že o tých médiach vie viac ako človek, ktorý ju neštudoval a nemá ani žiadnu prax. Pri takomto štúdiu sa viac dostaneš do mediálneho prostredia a viac ho začneš vnímať. Na druhej strane – pri odbornejších témach je možno lepšie vyštudovať napríklad ekonomickú alebo právnickú školu, aby mal žurnalista väčší prehľad v danej problematike. Je to individuálne a záleží, akej oblasti v médiach sa človek venuje.