Stojím pred budovou Starej radnice v Košiciach. Zrazu sa otvoria dvere a mňa víta Marián. Síce som si na stránke „ozetka“ pozrela, kde sa dielňa nachádza, radšej som počkala naňho. Chodby, ktorými sme prechádzali, totiž pôsobia ako bludisko. „Tak poďte dnu. Hneď som vedel, že ste to vy, máte fotku na webe vášho časopisu, prečítal som si nejaké vaše články,“ hovorí mi. Táto prvotná interakcia ma milo prekvapila.

Vstupujeme do dielne, kde sa už ráno od desiatej pilne pracuje. Priestory sú otvorené od pondelka do piatka od 10.00 do 19.00 hodiny. Pri sieťach vidím piatich dobrovoľníkov, ktorí pracujú na dvoch z troch sietí. Predtým, ako sa pustím do pletenia, dostanem prehliadku priestorov. Na chodbičke sa nachádzajú valce látky privezené z Ukrajiny, z ktorej sa siete vyrábajú.

Pletením zachraňujú životy

Po pravej strane od vchodu sa nachádza miestnosť, kde sa látka strihá na potrebné rozmery. Po ľavej strane sa nachádza hlavná miestnosť, v ktorej sú tri veľké drevené rámy. Na veľkorozmerových drevených konštrukciách sú natiahnuté rybárske siete, na ktoré sa pripletajú kusy látky. Oproti sieťam sa nachádza kuchynka, kde si môžu dobrovoľníci urobiť čaj alebo kávu.

Občianske združenie Spletinia vzniklo na Slovensku v roku 2023. Ide o skupinu dobrovoľníkov z Ukrajiny a zo Slovenska, ktorí svojou činnosťou podporujú obranu vojensky napadnutej Ukrajiny. Venujú sa pleteniu ochranných maskovacích sietí, šijú špeciálnu bielizeň pre ranených vojakov a civilistov vo frontových nemocniciach, pletú zimné ponožky či čiapky. Okrem toho organizujú aj humanitné zbierky.

Samotné pletenie sietí je jednoduché a zvládne to každý. Jeden dobrovoľník dokáže za hodinu upliesť jeden meter štvorcový siete, ktorý na fronte ochráni jedného človeka. Táto informácia z ich stránky ma zaujala, a preto som si povedala, že ich pletenie si chcem vyskúšať na vlastnej koži.

Siete slúžia na maskovanie stabilizačných bodov blízko frontu, kde sa na prvom mieste rozhoduje o záchrane života a zdravia zranených vojakov. Lekári a zdravotníci sú častým terčom útočných dronov a ostreľovačov, preto je dobré maskovanie zraniteľných priestorov medicínskych jednotiek mimoriadne dôležité.

Ako vzniká maskovacia sieť?

Marián mi ukazuje nastrihané látky rozdelené v poličke podľa farieb a podľa toho, na akú sieť sú určené. Pri poličke ma hneď oslovuje čiperná dôchodkyňa: „Prišli ste pliesť? Ale poďte na túto sieť, lebo tieto sú komplikovanejšie. Pri tejto nemusíte rozmýšľať. Poďte, ja vám to ukážem.“ A tak sa hneď ocitáme pri sieti a staršia dáma ma zaúča pliesť.

Ako prvé je potrebné pozrieť si papier pripnutý na prednej strane konštrukcie. Na ňom je vidno, ako sa daná sieť pletie a ako sa používajú farby. Z vrchnej poličky si berieme plastovú nádobku s nastrihanými látkami v rozmeroch 7 x 5 centimetrov. Tieto obdĺžniky sa strihajú a následne prederavia v jednej tretine pásika.

Sieť, na ktorej som začala pracovať, pozostávala z troch bielych látok a jednej tmavej. Pletie sa diagonálne a každá tretia sa vynecháva. „Je to úplne ľahké, takto si to prevlečiete s dierkou dole a druhý koniec cez ňu prestrčíte a len poriadne zatiahnete,“ vysvetľuje mi. Dôležité je, aby farebná časť látky bola otočená smerom od nás, aby pri použití siete slúžila tak, ako má. Počas pletenia sietí sa používajú špeciálne látky, ktoré odrážajú svetlo dronov.

Môj prvý kontakt so sieťou

Po pár názorných ukážkach nasleduje moja premiéra. „No ako vám to ide, vy ste šikovná, čo ja vám to tu budem vysvetľovať,“ Mária nešetrí chválou, ktorá ma namotivuje. Chvíľu ostane pri mne a vysvetľuje mi, že pásiky musím poriadne zatiahnuť. Nemusím sa báť použiť silu, je potrebné aby to bolo napevno, aby sa pri vetre a prevážaní látky neuvoľnili. Keď zvládam aj poriadne zaťahovať, necháva ma a ide pracovať na inej sieti so zložitejším vzorom. Všímam si, že do dielne neprišla sama, ale spolu so svojím mužom.

Pletiem medzi dvoma ženami. Mladšia z nich má veľmi rýchle tempo, zatiaľ čo staršia pracuje posediačky. Mám pocit, že moja časť sa zväčšuje pomalšie, no bude to tým, že si viackrát pre istotu prekontrolujem postupnosť farieb a vynechávanie nitiek. Popri pletení do dielne prichádza čoraz viac ľudí. O chvíľočku sa dôchodkyňa ku mne vráti a predstaví sa mi ako Mária: „Ak sa niečo chcete opýtať, ja som tu, budeme tu aj zajtra a aj v stredu. Kým sa dovtedy dožijeme.“ Som očarená akčnosťou staršej dôchodkyne. Zisťujem, že na vysokej škole učila právo, a hneď chápem, odkiaľ má ten zápal.

Prvá, no zdanlivo pravidelná návšteva

Miestnosťou sa skôr ozýva ukrajinčina a ja sa v tejto vrave strácam. Keď po nás príde jedna zo žien a ukazuje smerom na kuchynku, vydedukujem, že všetkých dobrovoľníkov zhromažďuje práve tam. V danom čase nás bolo asi 15 a ja som sa do kuchynky ani nedostala. Postávala som vedľa Márie pri dverách. Nataša, zakladateľka celej myšlienky, mala príhovor, počas ktorého mi Mária šepkala pikošky.

Miestnosť so sieťami však neostala prázdna. Marián medzičasom siete prevesoval a na chvíľu sa zastavil pri mne. „Dúfam, že pre vás ako introverta to nie je veľa, taká socializácia. Pre mňa ako introverta je, a tak radšej pracujem,“ prihovára sa mi. Uvedomila som si, že naráža na môj článok, kde sa opisujem ako veľký introvert.

Síce som z Natašinho príhovoru veľa nerozumela, Mária mi prezrádza, že práve Marián je ten, kto túto spoločnosť ľudí zaevidoval ako OZ. Po príhovore zatlieskame a dostávame tortu. Aj keď som na mieste prvýkrát, do aktivít ma zahrnuli ako pravidelných dobrovoľníkov. Dokonca neostávam ani bez torty. Vanilkový dezert dostáva na tanieriku aj Máriin manžel. „Nerozdelíš si na polovicu so mnou? “ pýta sa ho. Bez zaváhania odpovedá: „Nie.“ Nad milou interakciou dôchodcov sa pousmejem.

Pletením sietí vznikla komunita dobrovoľníkov

Pri jedení torty sa dozvedám, že Mária je už na dôchodku a siete chodia pliesť už dlho. Zvykli chodiť každý deň, teraz trikrát do týždňa, keďže už nebývajú v meste, ale v dedine vzdialenej 16 kilometrov. Všimla som si, že Mária ovláda aj kúsok ukrajinčiny, a pýtam sa na to, ako sa to naučila. „Všetko, čo viem, som sa naučila tu, z počutia a rozprávania, ale nemôžem povedať, že viem po ukrajinsky,“ vysvetľuje mi.

Spomína aj na ľudí, ktorí sem zvykli chodiť, ale postihli ich rôzne osudy. Hovorí o panej, ktorá ochorela a už ďalej nedokázala pliesť, alebo o žene, ktorá sa vrátila naspäť na Ukrajinu starať sa o rodičov. Začínam vnímať, že toto miesto nie je len dielňa na výrobu, ale hlavne komunita. Ak príde niekto nový, vždy sa privítajú objatím a vrelým pozdravom. Pomôcť pliesť prišla aj žena so svojím dieťaťom. Marián sa s ním hneď pozdravil a odrazu malého chlapca vozil na kancelárskej stoličke s kolieskami po prázdnej miestnosti.

Po sladkej odmene späť k práci

Po dojedení koláča a umytí riadu sa každý vrátane mňa vrátil naspäť ku sieťam. Spoločnosť mi robí Marián a prezrádza mi, že siete radšej prevesuje ako pletie. Pre neho je to dlhá práca, ktorá si vyžaduje trpezlivosť. Zaujíma ho, ako som sa vlastne o ich projekte dozvedela.

Vtedy som sem prišiel, lebo som chcel vystúpiť z mojej komfortnej zóny. Teraz je toto miesto mojou komfortnou zónou.

Združenie som objavila na Facebooku, kde mi vyskočil príspevok pozývajúci dobrovoľníkov pliesť siete. Najviac ma zaujala fotografia, na ktorej sa nachádzali veľké rámy, pri ktorých stáli ľudia a do sietí zaplietali látku. Chcela som vedieť, čo sa na nej deje. Následne som si otvorila aj ich webový portál, kde majú rozpísanú svoju činnosť.

„Ten web som robil ja. Prvotne to mal byť návrh ako podklad pre niekoho, kto nám tu stránku urobí. Keď to bolo hotové, tak som sa rozhodol, že to tak vlastne môže zostať,“ ozrejmuje Marián. Zároveň zisťujem, že je IT-čkár s prácou z domu.

Pýtam sa ho na to, ako sa k tomu vlastne dostal. „O tomto projekte som sa dozvedel cez článok v denníku Korzár,“ reaguje na moju otázku. Tam sa dočítal, že sem často chodia mamičky s deťmi, a myslel si, že môže pomôcť napríklad tým, že vezme deti do parku, aby ich mamy mohli pracovať na pletení. „Vtedy som sem prišiel, lebo som chcel vystúpiť z mojej komfortnej zóny. Teraz je toto miesto mojou komfortnou zónou,“ tvrdí.

V tom čase nečakal, že bude spravovať ich web alebo registrovať občianske združenie. Vďaka tomu môžu tento rok prvýkrát prijímať 2 % z dane od občanov. Prezrádza mi, že chcel pomôcť, ako vedel. „Aj keď je tu o politických veciach zakázané hovoriť, nesúhlasím s tým, čo sa deje na Ukrajine, a mal som potrebu nejako pomôcť,“ pokračuje.

Začiatkom roku uplietli tisícu sieť

Dozvedám sa, že zvyčajne za mesiac vyhotovia asi 1800 až 1900 m² sieti. Závisí to od toho, či sa siete pletú hustejšie, alebo redšie. Zatiaľ však nemali mesiac, kedy by prekročili 2000 m². Denne to teda vychádza na 100 až 159 m². Spomína na míľnik, ktorý dosiahli 13. januára tohto roku, keď dopravili tisícu sieť na Ukrajinu.

Na mieste som strávila viac než dve hodiny. Počas nich som pracovala na sieti, ktorá sa stihla dopliesť. Videla som aj to, ako sa na drevený rám vešia nová, a bola som pohostená aj tortou. Je špeciálne, ako sa do jednej miestnosti zmestí toľko dobra v čase, keď mimo nej vládne pochmúrna atmosféra a ľudia si dokazujú svoju moc napádaním iných. Z miesta odchádzam s vierou, že ľudská spolupatričnosť vždy zvíťazí.

Autorka je študentkou politológie na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Text vznikol v spolupráci atteliéru s Európskym dialógom.

Padla! Čas ísť domov. Pri naštartovaní auta si uvedomím, že nádrž je takmer prázdna.
Pomyslím si, kedy natankujem za lacnejší benzín? Veď ešte pred voľbami to sľubovali. Snaha dostať sa z centra Košíc do vzdialeného sídliska a netrčať v preplnenej premávke je márna. Otočím to cez Sečovskú, veď je to bližšie.

Cestou hore ma sprevádzajú tváre našich politikov. Nepošlem vojakov na Ukrajinu. Na chvíľu
ma zamrazí. Pochádzam z rodiny vojakov. Samozrejme, že nechcem, aby môj otec išiel bojovať.
Nechcem, aby vôbec niekto bojoval. Ten s okuliarmi chce, aby Slováci bojovali na fronte?

Vzápätí si uvedomím, že prezident nemá právomoc vyslať vojsko na Ukrajinu. Mala som si pozrieť tú debatu na Markíze. Ale čo. Veď aj tak je Markíza nenávistným médiom. Slovensko potrebuje pokoj. Má pravdu. Ale neviem, či práve toto mu ten pokoj donesie. Vystrašili ma, ale moju dôveru a môj hlas nezískali.

Keď prídem domov, neviem sa zbaviť pocitu strachu. Rozmýšľam, či nie je na čase, aby som si na šokové terapie zvykla. Otec sedí v obývačke, sleduje správy. Predstava, že prídem domov a nesedí vo svojom rezervovanom kresle mi robí zle. Nevšimol si, že som prišla. V
telke ide reportáž o viac ako dvojročnej agresii Ruska na Ukrajine. Zábery páliacich zbraní, rútiacich sa tankov a vybuchujúcich kanónov ma znepokoja.

Vezmem diaľkové a prepnem kanál. Uplynulo pár týždňov. Nemám dojem, že na Slovensku je pokoj. Určite nie väčší ako bol. Po ceste do potravín na mňa vyskočí slogan. EÚ a NATO nepotrebujeme. Ako to myslia? NATO je práve jeden z dôvodov, prečo môj otec nebojuje a EÚ nám pomáha. Veď, všetko je stále financované z fondov EU. Opäť Brusel nám diktuje… Ako Brusel? Predsa Brusel, EÚ sme aj my. Takže sme si to diktovali my? Pri platení potravín mi v hlave hučí ten slogan. Jediné, čo cítim, je strach. Účet za potraviny sa neznížil. Škoda.

Pokračujem domov. Bez Ruska neprežijeme. Mám toho dosť. Siahnem po telefóne.
Nevydržím domov, musím zistiť o čo ide. Rusko zaútočilo na Ukrajinu, nie opačne. Rusko je dôvod prečo sa bojím, že sa môj otec ocitne na fronte. Kontroverzná politická kampaň do eurovolieb …

Predtým ma strašili, ale nevyšlo im to. Tento strach je silnejší. Nie je mi jedno, čo sa okolo mňa deje. Voľby som považovala za symbol vyjadrenia dôvery a nič viac – tu moja úloha končí. Snažím sa pozerať jednotlivé tlačovky politikov. Desia ma. Eurovoľby ma veľmi nezaujímali, nebol dôvod. Myslím, že som urobila chybu.

Voliť je právo, nie povinnosť.

Otec ma silno objíme a tuhšie si ma pritisne. Je to tichá, džentlmenská dohoda medzi nami.
Nikto z nás nechce bojovať. Nikto z nás sa už nechce báť. Sedíme v tichu obývačky, obklopení našim pokojom, ktorý si tak chceme zachovať aj mimo bytu. Aj na billboardoch.

Autorka: Cyntia Vargová

Zažili ste situáciu, keď ste deň pred cestou nakúpili všetko najdôležitejšie? Keď ste si zabudli urobiť spoločné fotky s vašimi najbližšími a počas presunu dookola opakujete základné frázy v cudzom jazyku, len aby ste sa nedostali do problémov v inej krajine? Ja áno. Ak ste pochopili, o čom hovorím, potom presne viete, aké to je nechať TAM minulý život a začať TU budovať nový.

V sedemnástich rokoch som sa rozhodla presťahovať na Slovensko. Moje detstvo sa skončilo priskoro. Povedať, že som to veľmi chcela, by bolo klamstvo. Všetko sa vyvinulo tak, že som skôr musela.

Silnou motiváciou bol lepší život v Európe, o ktorom som len počula od rodičov. Slovensko sa stalo prvou krajinou, ktorú som navštívila, a zároveň prvou krajinou, ktorá ma zlomila. Iný jazyk, neznámi ľudia, mentalita, jedlo, zákony, pravidlá. Myslela som na to každý raz, keď som volala domov svojej rodine. Pamätám si, že som plakala tak silno, až mi jedného dňa prestal fungovať zvuk na mobile a musela som ho vyčistiť od sĺz.

Odvtedy prešli dva roky. Keď sa ma ľudia pýtajú, ako som sa dostala na Slovensko, hanbím sa odpovedať. Čím viac času však ubehlo, tým viac som si začala vážiť a milovať krajinu, v ktorej som sa narodila a vyrastala a zároveň, ktorú som kedysi opustila pri hľadaní lepšej budúcnosti. Dnes však určite viem, že po dokončení štúdia sa vrátim domov, do mojej Ukrajiny.

Uvedomila som si, že nie je nič hodnotnejšie ako objatia blízkych v ťažkých situáciách či rodný jazyk. Môžete ním ľahko hovoriť o láske, hnevať sa, tešiť sa, všetci vás pochopia, keď poviete vtip, a nebudete sa musieť ospravedlňovať za nesprávne vyslovené slovo. Vďaka tomu vás nebude neustále bolieť hlava, ktorá sa postupom času stane akási verzia Google Translatora. Zrazu začnete akceptovať aj nevýhody svojej krajiny. Pochopíte, že dokonalé miesto neexistuje.

Slovensko síce nie je krajina s najvyššou úrovňou života, čelí mnohým problémom, na ktorých treba zapracovať. V súčasnosti veľa mladých ľudí stojí pred voľbou či sa presťahovať, alebo zostať. Verte ale, že po príchode do inej krajiny, zistíte, že aj ona má svoje nedostatky.

Len sa pozrite na nádhernú slovenskú prírodu. Máte veľa možností na cestovanie bez prekážok. Mladí ľudia majú množstvo príležitostí, kedy môžu pracovať na sebe a majú veľkú šancu ukázať, čo sa v nich skrýva. Stále ale nechápem, ako si niektorí Slováci nevážia svoju krajinu a benefity, ktoré ponúka, ako napríklad bezplatné školstvo. Možnosť študovať, kde chcete a stať sa tým, kým chcete bez akýchkoľvek obmedzení, znie ako sen. Obyvatelia iných krajín môžu takúto príležitosť len závidieť.

V psychológii a karmológii existuje výstižné slovné spojenie – bezpodmienečná láska. Keď milujete v dobrom aj v zlom stave. Keď neľutujete, ale snažíte sa zlepšiť. Keď nehľadáte lepší život, ale nové poznatky a skúsenosti. Rozhodnutie milovať svoju krajinu a vidieť jej silné stránky by sa malo stať vaším osobným víťazstvom, rovnako ako sa nedávno stalo aj mojím.

Na Slovensku sú už niekoľko rokov. Po invázii Ruska na Ukrajinu sa vedenie televízie TA3 rozhodlo poskytnúť informačnú pomoc pre Ukrajincov. Ponúkli im možnosť podieľať sa na projekte Ukrajinských správ. Viac o tom, ako sa začala ich kariéra v televízii, nám prezradili v podcaste.

V rozhovore s Dariou Mierhut a Juliou Didyk sa dozviete:

• kedy prišli na Slovensko a ako sa im tu žije,
• ako ovplyvnila vojna ich vzťah k domovine a či sa plánujú vrátiť,
• ako sa dostali k ponuke pracovať pre televíziu TA3,
• ako vyzerali ich začiatky pred kamerou,
• či sa stretli s negatívnou odozvou,
• kde hľadajú motiváciu a čím sa inšpirujú.

Vypočujte si aj ďalšie podcasty časopisu Atteliér.

Spoluautor komiksu a príbehu Tomáš Kriššák oslovil Kamilu, aby pre neho vytvorila vizuálnu stránku. Tomáš už v minulosti pracoval na komikse o M. R. Štefánikovi či vzdelávacom projekte o negatívach sociálnych sietí.

Komiks chcú distribuovať na stredné školy. Myslia si, že o tejto téme sa v školách nehovorí dostatočne a je potrebné, aby sa študenti, ale ani učitelia nestratili v záplave informácií, ktoré sú mnohokrát nepravdivé.

Na výslednom produkte ešte pracujú, do tried by sa mal dostať tento rok. Prečítať si ho však bude môcť každý, pretože celý komiks bude zverejnený aj na internete úplne zadarmo. Odborným garantom projektu je Grigorij Mesežnikov, slovenský politológ a politický analytik. 

V rozhovore pre Aktuality.sk Tomáš Kriššák uviedol, že Kira je tvoja komiksová prvotina. Ako sa ilustruje komiks? Bolo to pre teba náročné?

Áno, bola to moja prvá skúsenosť s ilustrovaním komiksu. Bolo to pre mňa stresujúce, keďže som to ešte nikdy nerobila. Bála som sa aj témy, nakoľko to nie je niečo fiktívne – je o vojne.

Bolo to aj časovo náročné, pretože len to nakresliť nestačilo, musela som to aj všetko vymaľovať. Dokopy som to mala hotové za necelé dva mesiace a momentálne dokončujeme posledné kapitoly. Musím však povedať, že to bolo lepšie, ako som čakala.

Aké boli tvoje pocity, keď si bola oslovená, aby si ilustrovala tento komiks?

Ako som už vravela, mala som z toho stres. Tomáša som už poznala a verila som, že mi s tým pomôže a zvládneme to spolu. Keď som však začala na tom pracovať, tak som vedela, že to zvládnem.

Hlavne pre deti je komiks lepší, než keby to mali čítať v učebnici. Tým, že je to farebné a podané príbehom, tak im to môže pomôcť si zapamätať preberanú tému.

Ako sa pracovalo s Tomášom? Naozaj bol taký zhovievavý, ako si myslela, že bude?

On je naozaj super človek, je veľmi priateľský a vie veľmi veľa o témach, na ktorých pracoval. Je autorom všetkých textov v komikse, keďže ho napísal celý sám a ja som ho len nakreslila.

Pracuje sa mi s ním veľmi dobre a rozumieme si aj po ľudskej stránke, nakoľko máme rovnaké názory, čo sa týka vizuálneho prevedenia aj po morálnej stránke. Verím, že budeme spolupracovať aj na ďalších projektoch.

Mal na grafické prevedenie komiksu nejaké špeciálne požiadavky alebo si mala voľné ruky?

Mala som voľnosť. Jediné, čo chcel, bolo, aby to vyzeralo ako tie kresby, ktoré mám na svojom Instagrame. Za to som rada, nakoľko som sa nemusela nútiť robiť niečo, čo neviem.

Cez crowdfundingovú kampaň bolo vyzbieraných viac ako 15-tisíc eur. Ako hodnotíš výsledok tejto zbierky?

Ja a aj Tomáš sme boli milo prekvapení, keďže prvým cieľom bolo vyzbierať iba päťtisíc eur. Ten sme dosiahli za pár dní a začali sme pridávať ďalšie ciele zbierky, s ktorými prichádzali nové odmeny v podobe nových kapitol a viacerých dotlačkov pre školy.

Vyzerá to, že tých 15-tisíc eur dosiahneme, ale nečakali sme, že ľudia budú mať o to taký záujem. Mali sme zmiešané pocity, keďže ľudia sa na vojnu pozerajú všelijako, ale tešíme sa z takejto veľkej podpory. (V čase publikovania textu bola zbierka už ukončená, podarilo sa získať až 327 %, čo je 16 343 eur – pozn. red.)

Myslíš, že pomocou komiksu sa deti dozvedia viac o vojne, ktorá sa deje na Ukrajine? Prípadne, že by komiks mohol zmeniť názor ľudí, ktorí ju podporujú?

Neviem. Možno u niekoho áno, ale veľa ľudí je „zaťatých“ vo svojom názore a nič ich nepresvedčí. Myslím, že to môže ukázať tú situáciu z ľudskej stránky.

Hlavne pre deti je komiks lepší, než keby to mali čítať v učebnici. Tým, že je to farebné a podané príbehom, tak im to môže pomôcť si zapamätať preberanú tému. Verím, že deti si z toho niečo zoberú, keďže je to tvorené hlavne pre ne.

Stretla si sa aj s nejakými negatívnymi reakciami?

Ja som sa s nejakou extrémne negatívnou reakciou nestretla. Na Facebooku som si všimla asi tri komentáre, ktoré si z toho robili srandu. Jeden taký komentár hovoril, že aspoň bude s čím kúriť, ale okrem toho si myslím, že na celý projekt neboli negatívne ohlasy.

Ako si začala s kresbou či ilustráciou?

Kreslila som odmalička na papier. Niekedy som nalepila papier na obrazovku notebooku a tak som obkresľovala, neskôr, keď som mala asi 13 alebo 14 rokov, mi otec kúpil grafický tablet.

Tam som sa začala učiť digitálnu kresbu v rôznych programoch. Neskôr som začala kresliť aj pre rodinu či kamarátov nejaké kresby ako darček. Občas som dostala aj nejakú zákazku a momentálne si tým aj trocha privyrábam.

Počas školskej praxe som pracovala vo vydavateľstve, kde som robila aj knižné obálky, čo mi tiež určite pomohlo.

Chodila si aj na umeleckú školu alebo si sa všetko naučila sama?

Chodila som na základnú umeleckú školu asi 8 rokov, mala som tam super učiteľa, ktorý ma väčšinou nechal robiť to, čo ma bavilo a pomáhal mi, keď mi niečo nešlo. Doteraz sme kamaráti. Ešte rok som tam chodila na hodiny figurálnej kresby a anatómie, ktoré som potrebovala, aby som zvládla prijímacie skúšky.

Myslíš, že tieto školy dokážu naučiť umeleckému cíteniu alebo sa s tým jedinec jednoducho narodí?

Dokážu človeku veľmi pomôcť, ale záleží, na akú školu a na akého učiteľa natrafíš. Ja som mala šťastie, že ma učili super ľudia, dali mi tvorivú slobodu a veľa ma naučili. Podľa mňa väčšinou umelecký cit človek má v sebe, len ho možno nevie sám rozvinúť. V tom prípade sú hodiny výtvarnej výchovy dobrá príležitosť.

Na figurálnej kresbe som mala aj dospelých a dôchodcov za spolužiakov, ktorí sa prišli naučiť novú zručnosť, pretože ich to bavilo. Záleží na človeku, ako to pojme. Určite návštevou takejto školy nič nepokazíš, ale nie je nevyhnutné, aby ju človek absolvoval.

Venuješ sa dodnes klasickej maľbe alebo už len čisto digitálnej?

Už len digitálnej. Zvykla som kresliť obrazy, napríklad akrylovými farbami na plátno, ale teraz na to už nemám veľmi chuť a už by mi to asi ani nešlo. Povedala by som, že som sa našla v tej digitálnej maľbe.

Na tvojom instagramovom profile máš kresby postáv, ktoré ľudia môžu poznať z filmov či seriálov. Akým spôsobom vyberáš postavy, ktoré nakreslíš?

To som robievala, keď som začínala uverejňovať svoju tvorbu na Instagram. Takýmto spôsobom sa k mojim maľbám dostalo viac ľudí, nakoľko tie postavy často poznajú zo seriálov či filmov. Časom som od toho upustila a začala som kresliť svoje vlastné postavy.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa ᴋᴀᴍɪʟᴀ ᴋᴜʀɪᴄᴏᴠᴀ (@catpocalyptic_)

Máš nejakých obľúbených umelcov, ktorých berieš ako inšpiráciu?

Na inšpiráciu používam najmä fotky, ktoré mi utkvejú v hlave, pri nich sa však nezameriavam na autora. Mám však jedného umelca, ktorého tvorbu mám rada. Volá sa Simon Stålenhag a je severský ilustrátor, jeho kresby sú scifi/postapokalyptické, no sú zasadené do reálneho sveta. Mám aj jeho knihu ilustrácií a je pre mňa veľkou inšpiráciou.

Všimol som si, že robíš aj kresby na objednávku. Máš veľa takýchto objednávok, vedela by si sa takto uživiť?

Asi by sa to dalo, ale nie je to mojou prioritou. Nie je to vec, ktorou by som sa chcela živiť, a preto tomu nevenujem toľko pozornosti. Občas mi niekto napíše, že by chcel nejaký portrét, ale beriem to skôr tak, že teraz mi to pomáha zarobiť si. V budúcnosti by som sa však chcela venovať iným veciam.

Prečo si sa rozhodla študovať masmediálnu komunikáciu? Chceš pracovať v médiách?

Chcela som ísť študovať na Fakultu výtvarného umenia VUT v Brne, tam ma však nezobrali, a tak som sa rozhodla pre FMK, keďže som si myslela, že aj táto škola by ma mohla niečo naučiť z grafiky alebo marketingu. Nikdy som však nechcela pracovať v médiách.

Pomohlo ti štúdium na FMK v tom, čo robíš?

Po grafickej stránke nie. Aj Tomáš, s ktorým som spolupracovala na komikse, často pracuje s médiami, čiže naučila som sa, ako fungujú a ako sa v nich pracuje. Naučila som sa aj niečo z marketingu, napríklad ako sa odprezentovať. Musím však vyzdvihnúť, že počas školskej praxe som pracovala vo vydavateľstve, kde som robila aj knižné obálky, čo mi tiež určite pomohlo.

Uvažovala si nad tvorbou karikatúr do novín?

Nikdy mi to nenapadlo. Karikatúry mi nikdy nešli a asi nemám humor, ktorý je na to potrebný. Nezatváram pred tým dvere a možno to niekedy bude mojou prácou.

Na Ukrajine sa objavili aj kresby od známeho street art umelca Banksyho. Mali by umelci komunikovať prostredníctvom svojho umenia spoločensko-politicko-kultúrne témy?

Určite áno. Úlohou umenia je, aby sa autor vyjadril, a nemusí ísť pritom len o povrchné vyjadrenie. Takto podané vyjadrenie je lepšie ako klasické slovné, nakoľko každý si to môže interpretovať svojím spôsobom a má to inú emočnú hodnotu.

Nedávno svet zaznamenal viacero ekologických aktivistov, ktorí chceli znehodnotiť umenie rôznych umelcov, aby poukazali na klimatickú krízu. Čo si o tom myslíš?

V tomto mám asi iný názor, než väčšina umelcov, ale ja proti tomu nič nemám. Je to síce drastická metóda, ale splnila svoj účel, hovorí o tom celý svet. Možno však trochu unikla pointa. Pokiaľ viem, tak všetky diela boli dostatočne chránené a žiadne z diel neboli poškodené. Podľa mňa by sme sa viac mali báť o stav našej planéty ako o nejaký obraz.

Čomu by si sa chcela najviac venovať do budúcnosti?

Chcela by som vytvoriť vlastný komiks, kde by som vymyslela príbeh a zároveň by som ho aj nakreslila. Písanie príbehov mi nejde, a tak neviem, kedy a či vôbec sa mi to podarí. Príbeh by určite nebol zasadený do reality, ako je napríklad Kira.

Ukrajinky Krystyna Nahorna, študentka druhého ročníka FF Trnavskej univerzity, a Daria Mierhut, študentka tretieho ročníka FMK UCM, sa približne pred mesiacom rozhodli zorganizovať ukrajinskú párty. Prípravy vyvrcholia v piatok 25. novembra v centre Trnavy, v podniku 10Bar.

Budú sa premietať ukrajinské heslá

Svoja party (v preklade Vlastná párty) sa začína o 21.00 a potrvá do 3.00. Na mieste bude ochranka, vstup bude povolený len dospelým a organizátorky žiadajú od účastníkov vzájomný rešpekt, toleranciu či slušnú komunikáciu. Prezradili tiež, že počas eventu bude v sále projektor, na ktorom sa budú premietať obrázky s ukrajinskými heslami.

Počas celého večera bude v bare hrať primárne ukrajinská a americká hudba, ktorú bude mať pod palcom slovenský DJ.

Akciu zaplatili z vlastného vrecka

Podobné podujatia sa organizujú najmä v Bratislave, kde je koncentrácia zahraničných študentov vyššia. Samotné organizátorky však z vlastnej skúsenosti vedia, aké nepohodlné je cestovať za dobrou zábavou do iného mesta. Preto sa ju rozhodli priniesť priamo do Trnavy.

Doposiaľ nemali s organizovaním podobných eventov žiadne skúsenosti. Všetky náklady spojené s realizáciou podujatia zaplatili organizátorky samy, sponzorov nenašli. “Nevieme predpokladať, ako event dopadne po finančnej stránke. Je možné, že skončíme v strate,” hovoria Krystyna a Daria.

Vstupné stojí na mieste 7 €, v predpredaji do 12. novembra 5 € a do 24. novembra 6 €. Časť vyzbieraných peňazí pôjde na pomoc ukrajinskej armáde. Práve tento krok naznačuje, že mladí nie sú ľahostajní voči tomu, čo sa deje. Sú pripravení nielen sa zabávať, ale aj finančne podporovať svoju krajinu, ktorá každý deň bojuje za slobodu.

Párty bude mať medzinárodný charakter

Aj keď je Svoja party určená primárne pre Ukrajincov, organizátorky ubezpečujú, že prídu aj Slováci. Záujem prejavili tiež Rusi či Bielorusi. Oficiálne pozvanie dostali i Erasmus študenti, pochádzajúci z ďalších krajín a študujúci na Slovensku.

Študenti, ktorí párty organizujú, žijú na Slovensku už niekoľko rokov. Za ten čas stihli nadviazať množstvo kontaktov, ktoré im pomáhajú aj s propagáciou tohto podujatia. Pre lepšiu komunikáciu, prilákanie ľudí a zviditeľnenie akcie vytvorili instagramový profil s najaktuálnejšími informáciami.

Sklamanie z toho, že moja krajina začala vojnu a zničila životy miliónov ľudí. Každá rodina bola chtiac či nechtiac vtiahnutá do tohto konfliktu. Každý má totiž rodinu, priateľov alebo kolegov, ktorí žijú na Ukrajine. 

A teraz sa dokonca ničia aj rodiny v Rusku, pretože veľa ľudí (aj mnoho mojich známych) poslali na mobilizáciu. Ľudia, ktorí boli pôvodne proti, ľudia, ktorí nechceli tento konflikt, teraz idú na miesta, kde ich nič dobré nečaká.

Tento problém vyvoláva len strach, zmätok a sklamanie. Strach o seba a svoju rodinu. Mám staršieho brata, ktorý zostal v Rusku. Nemôže opustiť krajinu, pretože má dvoch synov, z ktorých jeden sa narodil v auguste tohto roku.

Mnohí povedia, že je to naša vina, že sme si zvolili tohto prezidenta. Ale vždy hovorím jedno – je ťažké si vybrať, keď nie je na výber. Je ľahké vyjadrovať sa k tomu, keď žijete v iných podmienkach. 

Fantazírovať môže každý, ale pochopiť to môžu len tí, ktorí v Rusku skutočne žili. Kvôli mobilizácii sa teraz každý človek musí rozhodnúť. Takže tí, ktorí môžu odísť, odídu, a tí, ktorí nemôžu, hľadajú možnosti, ako sa nezúčastniť.

Полное разочарование от того, что моя страна развязала войну и разрушила жизни миллионов людей. Каждая семья втянута в этот конфликт, потому что у каждого есть семья, друзья, коллеги, которые живут в Украине.

Cейчас разрушаются семьи и в России, потому что многие знакомые были отправлены на мобилизацию. Люди, которые изначально были против, люди, которые не хотели этого конфликта, теперь идут туда, где их не ждут.

Этот вопрос вызывает только страх, замешательство и разочарование. Страх и переживание не только за себя, а и свою семью. Например: у меня есть старший брат, который остался в России и не может покинуть страну, потому что у него два сына, один из которых родился в августе этого года.

Многие скажут, что это наша вина, что мы избрали этого президента. Но я всегда говорю одно: трудно выбирать, когда этого выбора нет. Легко рассуждать , когда живешь в других обстоятельствах.

Каждый может фантазировать, но понять это может только тот, кто действительно жил в России. Но в связи с мобилизацией выбор остается за каждым, поэтому те, кто может уезжать – уезжает, а те, кто не может, ищут способы чтобы не быть причастным к этому.

Ruský prezident Vladimir Putin vyhlásil 21.9. 2022 čiastočnú mobilizáciu. Oznámil to vo svojom prvom príhovore národu od začiatku invázie Ruska na Ukrajinu. V krajine sa krátko na to zdvihla vlna protestov. Úrad moskovskej prokuratúry v deň podpísania dekrétu ruským prezidentom vyhlásil, že účasť na demonštráciách predstavuje trestný čin, ktorý môže viesť k odňatiu slobody až do 15 rokov.

Po viac ako sedemdesiatich rokoch Európa čelí vojnovému konfliktu. Do verejnej mienky sa opäť vrátili pojmy ako fašista, nacizmus, genocída či banderovci. Ako to však s niekotrými pojmami naozaj je?

O vyjadrenie sme požiadali aj rešpektovaných historikov Jakuba Drábika a Tomáša Černáka.

Rusi? Nemôže byť nič horšie, ako keď im poviete, že sú fašisti

Rusko ako fašistický štát

„Putinov režim je dnes svetovým centrom fašizmu,“ napísal americký historik Timothy Snyder v jednom zo svojich článkov ešte začiatkom apríla tohto roka. Pojem fašizmus je ale častokrát zamieňaný, alebo dokonca úplne zle vysvetľovaný.

„Fašista je človek, ktorý seba vníma ako príslušníka uvedomelej elity. Tá dokáže odvrátiť úpadok a krízu vo svojom národe, etniku alebo rase a priviesť ho k svetlejším zajtrajškom. To je podľa fašistov možné urobiť len tým, že sa národ, etnikum alebo rasa očistí od nepriateľov, ktorí tento úpadok spôsobili,“ vysvetľuje Drábik.

Drábik tiež uviedol, že označovanie celého národa Rusov ako fašistov je nezmysel. Rovnako ako aj v iných krajinách, vrátane Slovenska, aj v Rusku sa nachádza niekoľko prívržencov tejto ideológie. Nemôžeme však „škatuľkovať“ celý národ.

„Pre väčšinu ruskej strednej a staršej generácie nemôže byť nič horšie, ako keď im poviete, že sú fašisti. V bývalom Sovietskom zväze bola nadávka „ty fašista“ asi jedna z najhorších, keďže národy Sovietskeho zväzu bojovali v druhej svetovej vojne proti nemeckému nacizmu, ktorý vyrástol práve z fašizmu,“ dodal Černák.

Propaganda na Ukrajine

Okrem označovania Rusov ako fašistov sa objavilú tiež tvrdenia o tom, že práve Ukrajinci majú byť nacistický národ. Súvisí to s ďalekou históriou, ku ktorej sa Rusko stavia ako obeť.

„Stačí si pozrieť históriu ukrajinského boja za nezávislosť, a pochopíte, prečo často padajú takéto nálepky,” vysvetľuje Černák, „organizácia ukrajinských nacionalistov, zjednodušene povedané ,Banderovci´ sú v Rusku synonymom pre masakre, genocídu a vraždenie.

Pravda je podľa Černáka trochu zložitejšia, ale faktom zostáva, že členovia Ukrajinskej povstaleckej armády bojujúci za nezávislosť Ukrajiny a proti boľševizmu sa dopustili dokázateľných masových zločinov na civilnom obyvateľstve viacerých národností.

Je teda otázne, či išlo o útok alebo obranu. Všeobecne však ide iba o ruskú propagandu.

Podľa niektorých správ môže práve 8. mája invázia na Ukrajine utíchnuť. Neexistujú však zrejme žiadne vyjadrenia ani podložené fakty, ktoré by tieto informácie potvrdzovali. Aj keď prepojenie medzi 2. svetovou vojnou a vojnou na Ukrajine je minimálne, ľudia veria v lepšie časy.

Černák sa však vyjadril negatívne: „Určite nebude 9. mája tohto roka žiadna slávnostná ruská vojenská prehliadka v Kyjeve na námestí. Vyzerá to tak, že táto vojna bude trvať a naťahovať sa
ešte dlho.“

Vo štvrtok 24. februára nastal čierny deň nielen pre Ukrajinu, ale pre celý svet. 24 hodín pred začiatkom vojny na Ukrajine sa kamarátky ruskej študentky masmediálnej komunikácie pýtali, či má informácie ohľadom vojnového konfliktu. V tom čase si bola ešte istá, že ruská armáda na Ukrajinu nezaútočí. Ráno po otvorení Instagramu nastal veľký šok nielen pre ňu, ale aj pre spoločnosť. Ruska, s ktorou sme sa o aktuálnej téme rozprávali, si želala ostať v anonymite.

Dá sa považovať systém v Rusku za demokratický? Ako tam vyzerá život bežného človeka?

Na základe vlastných skúsenosti môžem povedať, že v Rusku nie je demokratický systém. Momentálne bol prijatý nový zákon, ktorý obmedzuje slobodu slova. Život bežného človeka sa veľmi líši podľa toho, v akej oblasti žije.

Pochádzam z malého mesta, ktoré je ďaleko od Moskvy a s istotou môžem povedať, že pokiaľ ide o životnú úroveň, rozdiel je cítiť. Rusko je podľa mňa veľmi krásna krajina, v ktorej žijú skvelí ľudia. Bohužiaľ, našu vládu nie vždy zaujíma vlastný národ.

Mnoho mladých Rusov študuje na Slovensku alebo v Česku. Čo je hlavným dôvodom ich vycestovania do zahraničia? Zohráva v tom rolu aj politická situácia?

Pokiaľ viem, na Slovensku je viac ukrajinských študentov než ruských. Každý študent má na vycestovanie svoj dôvod. Tými najčastejšími sú napríklad lepší život či politická situácia, vyššia kvalita vzdelania alebo túžba po živote v zahraničí. Ja som na Slovensko prišla preto, lebo som vždy chcela bývať v zahraničí, ale aj kvôli politickej situácii.

Bohužiaľ, našu vládu nie vždy zaujíma vlastný národ.

Ako dlho si na Slovensku?

Takmer tri roky. Spočiatku som nevedela, kde a aký odbor chcem študovať. Kamarát pozeral rôzne vysoké školy v Rusku a v jeden deň našiel reklamu nejakej organizácie, ktorá ponúka pomoc ruským študentom s presťahovaním a získaním dokladov do Českej republiky.

Presťahovať sa do zahraničia je oveľa jednoduchšie, keď ide človek študovať na vysokú školu. Najskôr som si myslela, že to nie je možné, ale moju mamu ponuka veľmi zaujala. Začali sme pozerať rôzne jazykové kurzy, až som napokon našla veľmi dobrú školu na Slovensku.

Vo štvrtok 24. februára obehla svetom informácia o zaútočení ruských vojsk na Ukrajinu. Čo ti napadlo ako prvé po zistení tejto správy? Čakala si, že to zájde až tak ďaleko?

Deň pred vojnou na Ukrajine sa ma kamarátky zo Slovenska pýtali, či mám ohľadom toho nejaké informácie. Bola som si istá, že ruská armáda na Ukrajinu nezaútočí, ale ráno po otvorení Instagramu som bola v šoku. Neverila som vlastným očiam, že sa to naozaj stalo.

Ako prežívajú aktuálnu situáciu tvoji známi z Ukrajiny? Zostali tam alebo odišli preč?

Na Ukrajine mám veľa známych a aj rodinu. Niektorí utiekli preč, iní zostali. Môj ujo sa rozhodol zostať doma v Kyjeve, hoci je tam asi najhoršia situácia.

Ako reaguje na aktuálnu situáciu tvoja rodina?

Moja rodina sa drží názoru, že by sa to dalo vyriešiť inak než vojnou. Rodičia majú na to svoj osobný názor a snažia sa pozerať rôzne média. Sú veľmi smutní, že trpia civilisti a naozaj chcú, aby to skončilo čo najskôr. Málokto podporuje rozhodnutie nášho prezidenta vzhľadom na to, že na Ukrajine máme veľa kamarátov a rodinu.

Málokto podporuje rozhodnutie nášho prezidenta vzhľadom na to, že na Ukrajine máme veľa kamarátov a rodinu.

Po celom svete vznikli protivojnové protesty. Výnimkou nebolo ani Rusko, aj keď je to pre občanov veľká hrozba. Čo ich môže postihnúť pokiaľ sa zúčastnia protestu?

Protesty v Rusku by mali byť povolené, no nie sú Ruská generálna prokuratúra varovala ľudí, že pre účasť na protivojnových protestoch môžu čeliť rovnakému trestu, ako za účasť na činnostiach extrémistických organizácií. To znamená šesť rokov za mrežami.

Väčšinu protestujúcich polícia upozornila alebo zadržala. Ruská vláda považuje protesty za neporiadok a chaos na uliciach. Za účasť na „masových nepokojoch“, pri ktorých dochádza k násiliu, môžu občania dostať aj vysoké pokuty.

Môžeme nájsť v Rusku zbierky na podporu ukrajinských občanov?

Veľa Rusov poslalo peniaze na podporu ukrajinských občanov, no aj za to môžu od štátnych orgánov dostať pokutu.

Európska únia vylúčila zo systému SWIFT niekoľko ruských bánk. Ovplyvnilo to teba a tvoju rodinu? Je podľa teba spravodlivé, že sankcie ovplyvňujú aj bežných občanov krajiny?

Ovplyvnilo nás to. Na začiatku marca som mala zablokovanú kartu od Tatrabanky. Musela som to riešiť a spôsobilo mi to veľký stres. Nemyslím si, že je to spravodlivé, pretože nie každý ruský študent, ktorý študuje na Slovensku, má prácu. Niektorým študentom posielajú peniaze rodičia, ale kvôli zablokovanému systému SWIFT musia hľadať iné spôsoby, ako získať peniaze.

Ako sa podľa teba Rusko vysporiada so sankciami?

Sankcie sa dotknú každého, aj keď Rusko stratí najviac. Ekonomika každej krajiny bude trpieť, či už kvôli sankciám alebo veľkému počtu utečencov z Ukrajiny. Veľa krajín je závislých na rope, ktorú predáva Rusko. Podľa môjho názoru sú ekonomiky štátov medzi sebou prepojené, takže môžeme čakať aj zvýšenie cien.

Veľa Rusov poslalo peniaze na podporu ukrajinských občanov, no aj za to môžu od štátnych orgánov dostať pokutu.

Sleduješ ruské média? Ponúkajú podľa teba dôveryhodné informácie?

Sledujem, ale nie všetky. Najviac dôverujem portálu Meduza a stanici TVDožď. V aktuálnej situácii je ale ťažké povedať, ktoré médiá ponúkajú dôveryhodné informácie.

Ruskí občania sa na našom území v aktuálnych dňoch stretávajú s hanlivou kritikou od určitých jednotlivcov. Stretla si sa aj ty s niečím takým?

Často čítam komentáre nahnevaných Slovákov, v ktorých píšu, že ruský národ by mal zomrieť a zhorieť v pekle. Stalo sa mi, že aj moji ukrajinskí kamaráti mi v tejto súvislosti písali škaredé veci. Snažím sa však kontrolovať svoje emócie a neodpovedať na podobné komentáre. Myslím si, že v tejto situácii je dôležité si zachovať chladnú hlavu a nezapájať sa do dialógu, pokiaľ druhá strana v sebe má nenávisť.

Mnoho občanov Slovenskej republiky, dokonca aj niektorí politici, zdieľajú názor, že USA je agresor a Rusko chce Ukrajinu len oslobodiť. Existuje aj množstvo dezinformačných webov, ktoré šíria hoaxy ohľadom tejto problematiky. Aký máš na to názor?

V poslednej dobe už vôbec nepozerám správy, pretože mi spôsobujú stres a strach. Ďalším dôvodom, prečo ich nesledujem, sú hoaxy, ktoré šíria. Snažím sa hľadať pravdu niekde medzi a mať svoj osobitný názor. Musíme triediť informácie a hľadať zdroje, aby sme neverili všetkému, čo je na internete.

Konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou trvá už niekoľko rokov. Prečo ho podľa teba spoločnosť doteraz prehliadala?

Vzhľadom na to, že v tom čase som mala len desať alebo dvanásť rokov, neviem úplne definovať, čo sa vtedy stalo. Preto neviem presne odpovedať na túto otázku.

Prázdne mesto, noci na slovenskej ambasáde v centre Kyjeva v improvizovaných podmienkach a vojenské kontroly na ulici. Takto opisuje svoje vojnové dni na Ukrajine novinár Mirek Tóda z Denníka N. „Sedeli sme vo vlaku z Kyjeva do Donbasu, keď Putin vyhlásil vojnu na Ukrajine. Volal som ľuďom, čo sa tam deje a už sa schovávali v krytoch. Na druhý deň sme sa hneď vrátili naspäť do Kyjeva, ale bolo to úplne iné mesto – mesto duchov,“ hovorí o začiatkoch svojho dvojtýždňového pobytu. Ako by sa ocitol o niekoľko desaťročí späť, vo filme zobrazujúcom druhú svetovú vojnu.

Pod drobnohľadom vojakov

V období, keď sa nachádzal v Kyjeve, situácia bola vypätá. V uliciach množstvo vojakov a všadeprítomné kontroly. „Musel som ukázať pas a novinársky preukaz. Stále nás prehľadávali, boli nervózni. Bolo to v čase, keď sa Kyjev bál diverzantov,“ opisuje vojnový novinár Tóda bežný pracovný deň. 

Spolu s kolegom dennodenne pozerali ukrajinské správy. Riešili, čo sa deje a vyhodnocovali situáciu. „Keď nebol zákaz vychádzania, tak sme išli tam, kde sa dialo niečo zaujímavé a zhovárali sa s miestnymi. Rozprával som sa aj s ľuďmi v krytoch, ako to prežívajú. Rovnako s tými, ktorí sa dobrovoľne prihlásili do teritoriálnej obrany, aby bránili Kyjev pred ruskými vojakmi.“ 

Podobne to mal aj vojnový fotograf Ján Husár. Ten strávil so svojim tímom v krajine tri týždne. „Ak nebol zákaz vychádzania, tak sme sa snažili byť väčšinou v mestách, na ktoré padali rakety, v Irpine, alebo na miestach, odkiaľ utekali utečenci.“ Mesto Irpiň sa po ruskej invázii stalo dejiskom ťažkých bojov. Práve tu zničila ukrajinská armáda most, aby zabránila postupu okupantov do hlavného mesta.

Kedysi sme so sebou nenosili nepriestrelné vesty ani helmy

Každodenné vyhodnocovanie bezpečnostných rizík ide ruka v ruke s prácou vo vojnovom prostredí. Je totiž nutnosť vyhnúť sa zbytočnému nebezpečiu. V mestách, z ktorých ostatní utekajú, musia reportéri pracovať, čo je mimoriadne náročné. „Človek je v extrémnej situácii a stáva sa toho súčasťou. Viac to emotívne prežíva, ale berie to ako fakt. Kedysi sme so sebou nenosili nepriestrelné vesty ani helmu. Teraz je to povinnosť,“ vysvetľuje Tóda. 

Všetko je to však o zvyku, zhodujú sa obaja reportéri. „Musíte si zvyknúť na to, keď sa strieľa, keď sú okolo vás výbuchy, a nepanikáriť. Situácia je finančne aj psychicky ťažká. Ďalej je to náročné naplánovať, urobiť tú prácu a prísť domov nažive,“ hovorí Husár. 

„Sirény boli na začiatku strašidelné, ale časom si človek zvykne. Rovnako je to aj pri streľbe, či výbuchoch. Ak ich máte príliš blízko, je to nepríjemné. Jedno ráno ma zobudila streľba, ktorá sa odohrávala o dve ulice ďalej,“ dopĺňa Husárove slová novinár Denníka N. Opisuje aj to, ako si predstavoval, že po ňom začne niekto strieľať, a on uvažuje, kde by si ľahol, aby sa cítil čo najbezpečnejšie. Nebál sa, ale mal rešpekt.  

Treba počítať s tým, že keď niekomu odtrhne nohy, musíme ho zachrániť.

„Videl som ľudí okolo mňa zomierať a vždy som sa im snažil pomôcť – obzvlášť, keď sú to ľudia, ktorí so mnou spolupracujú. Vždy treba podvedome počítať, že sa niečo stane a byť pripravený na to, že keď niekomu odtrhne nohy, musíme ho zachrániť,“ približuje fotograf ďalšie riziko povolania.

Psychický tlak sa objaví, až keď ste v bezpečí

Ide o prácu, ktorá je psychicky aj fyzicky vyčerpávajúca. „Keby som sa fyzicky nepripravoval, tak by som tu tie tri či štyri týždne nevydržal, pretože človek málo spí, hladuje a má nedostatok potravín,“ poukazuje Husár na podmienky, ktoré musí reportér zvládnuť. Navyše vyčerpáva aj psychický tlak z bezprostredného ohrozenia života. Ten sa však podľa neho paradoxne objaví až keď človek príde do bezpečia. 

„Keď vidím ľudí umierať v teréne a ľudí, ktorým nemám ako pomôcť, je to tá najsilnejšia trauma v živote. Byť neschopný niekomu pomôcť a zachrániť mu život,“ hovorí vojnový fotograf a približuje konkrétnu emotívnu situáciu, „niekedy sa mi stalo, že som točil rozhovor pri utečencoch v kyjevskom nemocničnom kryte. Filmoval som a plakal zároveň“. 

Hlavné je podľa neho nedusiť v sebe emócie. Po práci v Iraku sa mu totiž stalo, že bol po návrate niekoľko mesiacov otrasený. Ak sa nachádzate na mieste, kde počujete výbuchy a sirény, je to psychicky veľmi náročné. Tóda preto tvrdí, že je dôležité mať vedľa seba ľudí, s ktorými môžete zdieľať svoje pocity a emócie. V ukrajinskom prostredí sa mohol spoľahnúť na priateľské vzťahy s novinármi.

V Sýrii by mi za prácu vojnového fotografa odrezali hlavu

Zvládnuť vojnovú situáciu si vyžaduje množstvo odvahy a trpezlivosti. Človek sa musí vynájsť za každých okolností. Aby vôbec mohol Tóda pracovať, jednou z prvých vecí, ktorú spolu so svojimi kolegami urobili bolo, že si zakúpili ukrajinskú SIM kartu s predplatenými dátami. „Na slovenskej ambasáde sme sa mohli pripojiť na Wi-Fi, ale väčšinou nefungovala. K dispozícii mali len stôl a stoličku. Zmena pracovného prostredia nepripadala do úvahy, keďže sa podniky zavreli.“

Vojnovému fotografovi podmienky práce vyhovovali, inak by do toho nešiel. Napríklad do Sýrie by sa už nevrátil, pretože za prácu, ktorú tam robil by mu odrezali hlavu. V súčasnosti sa usiluje dostať do Ruska. „Uvidím, ako ma budú vnímať. Podmienky sa mi zdajú teraz lepšie. Viem, kam mám ísť za príbehmi, ktoré môžem predať do sveta.“ 

Problémom však bolo vžiť sa do cítenia Ukrajincov, ktorí doslova za pár minút prišli o strechu nad hlavou, čo je priam nemožná úloha. Ešte horšie je vidieť ako umierajú nevinní ľudia. Podľa fotografa Husára je jeho práca intímneho charakteru a je nutné dať ľuďom priestor a nefotiť bezhlavo. „Je to zvláštne, ale najviac ma baví fotiť portréty ľudí, ktorí zomierajú,“ tvrdí. Opisuje, ako je tvorba takejto fotky náročná, pretože ľudia sú na dne svojho života a nechcú byť videní v takom svetle. 

Zdá sa mi to ako ‚fantasmagória’. Akoby som bol v seriáli na Netflixe.

Sila fotografie je však postavená na tom, že dokáže človeku preniesť emóciu. Niektorí ľudia jeho prácu vnímali pozitívne z toho hľadiska, že tam bol s nimi a pre nich. Iným to bolo nepríjemné. Musel im vysvetľovať, kto je a dokázať im, že nie je „sup, ktorý nad nimi krúži.“ 

Putin už bude nepriateľom navždy

Ako ďalej približuje Husár, so situáciou na Ukrajine absolútne nepočítal. Plánom bolo ísť na východ krajiny a pomôcť nemocniciam. Nečakal, že na druhý deň sa zobudí do vojny a Kyjev bude ostreľovaný. Počas troch týždňov tak bol zrazu pod paľbou mínometov a útočných ostreľovacích pušiek. „Zdá sa mi to ako ‚fantasmagória’. Akoby som bol v seriáli na Netflixe,“ tvrdí.

Vojnový tlak nebol ničím novým pre novinára Mireka Tódu. Zažil vojnu v Gruzínsku, alebo na Donbase. Kyjev má veľmi rád, preto bolo smutné sledovať, ako málo stačí na to, aby sa život ľudí obrátil naruby. Ukrajinci však boli statoční. Nepozoroval medzi nimi paniku či hystériu. Našli sa aj ľudia, ktorí to zvládali o niečo horšie. Plakali a boli bezradní. Počas práce sa však stretol s viacerými odvážnymi, ktorí boli veľmi milí a chceli sa rozprávať. Kontaktovali ho aj Ukrajinci žijúci na Slovensku, ktorí boli radi, že tam bol a považovali to za dôležité.

Odpovedať na otázku ohľadom budúcnosti Ruska si Tóda netrúfol. „Putin už bude navždy nepriateľom pre väčšinu ľudí na svete,“ pričom dodáva, že ruská agresia, ktorú rozpútal šéf Kremľu, je neospravedlniteľná.

Vojnový novinár Denníka N ďalej poukazuje na to, že slovenská politická elita sa dlhé roky vyhýbala kritike Ruska a Putina vykresľovala v ružových farbách. Na druhej strane, Spojené štáty boli stavané do role agresora, aj keď bola to práve Moskva, ktorá okupovala Slovensko desiatky rokov, a vďaka nej sme žili v komunistickom režime.

Dezinformácie, ktorým nemožno zabrániť

Žijeme vo svete, kde má takmer každý prístup k internetu a k sociálnym sieťam. V poslednej dobe na nich pretrváva akýsi zlozvyk v podobe dezinformácií a svojvoľne vysvetleného pojmu sloboda slova. Novinár Tóda preto rozdeľuje ľudí do dvoch skupín. Jednou skupinou sú tí, ktorí veria, že existuje niekto, kto vedie spoločnosť. Tú druhú tvoria davy ľudí, ktorí sa snažia manipulovať a ovládať. 

Pre ľudí, ktorí nepracujú v médiách, je to pomerne ľahké. Môžu otvorene klamať a nenesú za to žiadnu zodpovednosť. Naopak, novinárska práca je z tohto hľadiska náročná. „Dôležité je, aby ľudia získavali informácie zo serióznych médií. Nejde iba o intelekt, skôr o nedostatok kritického myslenia,“ hodnotí novinár.

Vojnoví reportéri nevidia v získavaní informácií problém, keďže obaja majú kontakty po celom svete. Keď bol Tóda na Ukrajine, hlavným zdrojom informácií pre neho boli ukrajinské médiá, následne kombinácia verejne dostupných zdrojov a siete kontaktov, ktoré získal počas rokov praxe. Podobne to bolo aj v prípade Jána Husára, ktorý využíval kontakty so špeciálnymi a záchrannými jednotkami, vďaka čomu sa pri vojnových konfliktoch alebo humanitárnych katastrofách dokázal dostať k informáciám, ktoré bežná verejnosť k dispozícii nemá.

Z Ukrajiny uteká pred vojnou stále viac ľudí, ktorí na Slovensku hľadajú dočasné útočisko. Väčšina z nich si so sebou zobrala len to najpodstatnejšie, svoj život zbalili do ruksaku. Vlna solidarity je veľká a mnohí sa ľuďom na úteku rozhodli pomôcť prostredníctvom charitatívnych zbierok, dobrovoľníckej činnosti či poskytovania strechy nad hlavou.

„Keď sa to celé začalo, situáciu sme vnímali veľmi intenzívne. Manželka je z východu, takže oblasť Ubľa poznáme,“ opisuje Ladislav Halama, vedúci kabinetu filmovej tvorby na FMK. V byte, ktorý využívali len príležitostne, ubytovali rodinu z Odesy, matku Oksanu s deťmi Juliou a Michaelom. Ich otec ostal bojovať na Ukrajine. 

„Išlo to spontánne. Dcéry sa zapojili do dobrovoľníckych aktivít a prostredníctvom sociálnych sietí sa dostali k človeku, ktorý zháňal ubytovanie pre svojich príbuzných,“ dodáva režisér Halama s tým, že pre neho to bol utorok ako každý iný, „keď som prišiel na adresu, už stáli vonku. V rukách mali papierové tašky s jedlom a každý malý kufrík.“

V rade čakali niekoľko hodín

Aby utečenci u nás získali prístup k zdravotnej starostlivosti a mohli sa zamestnať, potrebujú štatút odídenca. Ten získajú požiadaním o dočasné útočisko, ktoré je osobitou formou ochrany pre ľudí utekajúcich pred vojnou z Ukrajiny. Žiadosť môžu podať priamo na hraničnom priechode, vo veľkokapacitných centrách v Humennom, Michalovciach a v Bratislave či na oddeleniach cudzineckej polície.

Práve na tých sa tvorili dlhé rady ľudí, ktorí na vybavenie čakali niekoľko hodín. „My sme boli v Trenčíne, čakali sme asi tri alebo štyri hodiny, no to bola výnimočná situácia. Známy, čo bol deň predtým, čakal sedem hodín,“ hovorí Alžbeta, ktorá ubytovala dve rodiny. Jednou z nich bola matka so synom z okolia Charkova, im poskytli útočisko v samostatnej prístavbe ich domu. Druhej našli domov prostredníctvom iniciatívy Kto pomôže Ukrajine, v byte, ktorý využívali len občasne. Obaja otcovia ostali brániť svoju krajinu.

„Prvé dni boli zvláštne. Prišli, zoznámili sme sa, ubytovali sa, ale inak sme sa nerozprávali. Stále nad nami visí emócia, že sem neprišli na dovolenku,“ opisuje príchod ľudí z okolia zničeného Charkova.

Keď som prišiel, už stáli vonku. V rukách mali tašky s jedlom a malý kufrík.

Keď sa sčasti zabývali, ukázali sme im okolie, kde si môžu nakúpiť, kde je pošta, úrad, polícia, kam sa môžu ísť prejsť. „Riešime také bežné veci. Vždy, keď prídeme domov z práce, čaká nás uvarené jedlo. Je potrebné, aby sa sústredili na iné veci, trochu sa rozptýlili a chvíľu nemysleli na realitu. Je to však ťažké,“ dodáva Alžbeta s tým, že pravidelne sa informujú, či je ich otec, ktorý ostal bojovať na Ukrajine, v poriadku, „volávajú spolu, ale ich mama prišla včera úplne rozhodená, že kamarátkin manžel zomrel. Ako na to reagovať? Ten strach, že o pár dní to môže byť jej muž, je neopísateľný.“

Tisíce voľných pracovných pozícií môžu zaplniť ľudia z Ukrajiny

Po príchode na Slovensko sa väčšina z nich hneď chcela zamestnať. Podľa informácií Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR je na našom pracovnom trhu v súčasnosti 32-tisíc voľných pracovných miest. „Ide o pracovné miesta, o ktoré dlhodobo nemajú záujem občania Slovenskej republiky,“ spresnil minister práce Milan Krajniak.

Najviac ľudí sa dokáže uplatniť na pozíciách operátorov a montérov strojov a zariadení, pomocných a nekvalifikovaných pracovníkov – napríklad upratovačov alebo skladníkov či zamestnancov v službách a obchode, ako napríklad kuchárov, čašníkov či opatrovateľov.

Na trhu práce je dlhodobo voľných 32-tisíc pracovných miest.

„Okrem toho, máme ďalších 60-tisíc dodatočných pozícií na dohodu v sezónnych prácach, najmä v gastre a v cestovnom ruchu, ktoré sú takisto vhodné pre ukrajinských uchádzačov,“ dodal minister.

Rezort konštatoval, že ak sa u nás odídenci z Ukrajiny zamestnajú, významne sa eliminujú negatívne vplyvy, ktoré by nezamestnaní utečenci odkázaní na štát predstavovali pre verejné financie. „Vzhľadom na skutočnosť, že cudzinec nesmie zarábať menej ako občan Slovenskej republiky, existuje objektívny predpoklad, že cudzinci nie sú pre rast miezd prekážkou,“ doplnil. 

Chcú žiť normálny život

„Pýtali sa hneď na zamestnanie, chcú pracovať, vrátiť sa do normálu, ak sa to tak dá povedať,“ hovorí Alžbeta, ktorá ubytovala matku so synom z Charkova.

Režisér Halama, ktorý ubytoval rodinu z Odesy, opisuje, že matka Oksana mala predstavu o práci v zdravotníckom alebo charitatívnom centre. Dočasné zamestnanie však našla ako upratovačka v súkromnej škole, ktorú začal navštevovať jej syn Michael. „Aj keď má kvalifikovanejšiu pozíciu, toto bolo bezproblémové a zároveň sa vyriešil problém, ako by jej syn chodil do školy,“ dodáva.

V súčasnosti však môžeme pozorovať aj odvrátenú stránku solidarity. Najmä na sociálnych sieťach sa začínajú objavovať statusy a komentáre o tom, že vláda sa ide „pretrhnúť“ pre Ukrajincov, no nezaujímajú ju vlastní občania. Niektorí majú problém s tým, že štát umožnil utečencom cestovať vlakmi a prímestskými autobusmi zadarmo a že im samosprávy zabezpečili ubytovanie a potraviny.

Treba to prežiť, podeliť sa o to, čo máme, s tými, ktorí sa nemajú kam vrátiť.

Zrejme si neuvedomujú, že sú to ľudia, ktorí prišli o bývanie, prácu, o svojich blízkych. V priebehu pár hodín si museli zbaliť najnevyhnutnejšie veci a opustiť krajinu, ktorá bola ich domovom.

„Treba vydržať, nájsť si k nim cestu. Pokiaľ budú všetci nad tým normálne a vecne uvažovať, prežijeme to bez toho, aby to rozdelilo našu spoločnosť, ktorá je už i tak veľmi polarizovaná,“ hovorí Ladislav Halama, „aktuálne neriešim, dokedy u nás budú, aj keď mi je jasné, že po nejakom polroku si tú otázku budeme musieť položiť a nájsť definitívne riešenie.“

Psychologickú pomoc potrebujú čoraz mladší

Súčasná situácia vytvára v každom iné pocity. Niekto má strach, cíti sa bezmocne, ďalší sa hnevá, stráca racionálny pohľad na vec. V posledných týždňoch psychológovia zaznamenávajú vyšší počet pacientov. Najviac ohrození sú mladí ľudia, ktorí si uvedomujú zložitosť a nebezpečenstvo konfliktu a realitu vnímajú citlivejšie ako dospelí. 

Psychologička Lenka Šajtlavová z Ambulancie klinickej psychológie v Trnave upozorňuje: „Je dôležité, aby sme selektovali informácie, ktoré k sebe pustíme. Treba si nastaviť pravidlá, určiť si režim, že si správy pozrieme napríklad raz-dvakrát denne. Samozrejme, je potrebné sledovať, z akých zdrojov údaje čerpáme.“

Aj zdanlivé istoty, ktoré sme si mysleli, že v civilizovanej spoločnosti v 21. storočí máme, sa javia ako nie tak isté. Súčasná kríza nám ukazuje, čo je v živote skutočne dôležité. „Musíme to prežiť, našťastie bez toho, aby tu na nás padali bomby. Podeľme sa o to, čo máme, s tými, ktorí sa už nemajú kam vrátiť,“ uzatvára režisér Halama.

Anna Siedykh je absolventka bakalárskeho štúdia v odbore masmediálnej komunikácie na FMK. Počas pôsobenia na Slovensku bola účastníčkou štipendijného programu Nádvorie Kampus. Po škole sa vrátila naspäť na Ukrajinu študovať literárne štúdiá na prestížnej Kyjevsko-Mohyljanskej akadémii. Aktuálne musela aj s rodinou ujsť pred vojnou z domova v Kyjeve.

Keď sme sa naposledy rozprávali pre Atteliér bolo to pri oveľa pozitívnejšej príležitosti. Vtedy sme rozoberali tvoj príbeh, ako si sa dostala na Slovensko a následne aj na Kampus. Teraz sme uprostred vojnového konfliktu, preto mi v prvom rade nenapadá sa ťa spýtať nič iné než ako to zvládaš? Ako sa máš?

Neviem, či dokážem nájsť vhodné slová na túto otázku. Momentálne nie som doma a neviem kedy a či sa tam vrátim. Všade okolo je totálna neistota, hoci som v bezpečí. Keďže normálne bývame na predmestí Kyjeva, pre spomínané bezpečie sme sa rozhodli na chvíľu presťahovať k starkej do Užhorodu. Aj napriek tomu, že tu je pokoj, krízu prežívame veľmi intenzívne.

Ako som už veľakrát hovorila, vojna Ukrajine trvá osem rokov, odkedy Rusi zaútočili na Donbas a anektovali Krym. Vtedy sa to ale neriešilo tak veľmi, lebo nešlo o celú Ukrajinu. Konflikt bol pre mnohých z nás iba lokálny, teraz už je to všade.

Kedy ste sa rozhodli, že odchádzate z Kyjeva?

Pôvodne sme nechceli odísť a opustiť svoj domov. Mali sme potrebné zásoby, úkryt a vieru, že naši vojaci odrazia útoky. Jediný, kto na to tlačil, bol otec. On najviac panikáril a vravel, že Rusi čoskoro dobyjú Kyjev a my už nebudeme môcť ujsť.

Keď začali ľudia vo veľkom utekať, objavilo sa aj veľa zlodejov, ktorí vykrádali opustené domy a byty. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme nechceli odísť. Až v určitý moment na nás doľahol zvláštny pocit, kedy sa človek prestane cítiť vo vlastnom dome v bezpečí. Vtedy nastal zlom a odišli sme.

Ako vyzerala cesta z Kyjeva?

Cestovali sme iba cez deň, pretože v noci bol zákaz. Prvá časť cesty smerovala do mesta Chmelnickij, kde sme chceli stráviť prvú noc. Hneď po príchode sa počas nášho obeda spustili sirény.

Po evakuácii do úkrytu sme zhodnotili, že je nebezpečné tam zostať, preto sme pokračovali v ceste do Ivanofrankivsku. Tam sme mali prespať u jedného známeho. Ten nám však pred príchodom telefonoval, že aj u nich sa spustili sirény, preto máme čakať pred mestom.

Čo znamenajú sirény?

Sirény sa spustia, keď vzdušný priestor nad mestom nie je bezpečný. Zároveň nie vždy, keď znejú, nastane bombový útok. Vo veľkej časti prípadov, býva zneškodnený. Sirény len zdôrazňujú neistotu o ktorej som vravela. Ivanofrankivsk je vzdialený od slovenských hraníc iba nejakých 250 kilometrov, čo je západ Ukrajiny o ktorom sa mnohokrát hovorí už ako o bezpečí. Aj napriek tomu, že tento pomyselný pocit bezpečia máme, stále v nás vládne neistota.

Odkedy ma zobudil hluk lietadiel a výbuchov, nepoznám iné pocity ako neistotu a smútok.

Mali ste tento pocit neistoty aj pred začiatkom vojny?

Presne týždeň pred jej začiatkom som nahrávala rozhovor do TA3, kde som hovorila, ako Rusi určite nezaútočia. Aj napriek tomu, že sme mali zbalené záchranné balíčky, predstava, že by sa mohlo také niečo stať, bola úplne iracionálna. Ešte večer pred útokom sme s kamarátkou v pokoji popíjali víno. Odkedy ma zobudil hluk lietadiel a výbuchov, nepoznám iné pocity ako neistotu a smútok.

Ak by sme odhliadli od udalostí na Kryme, Donbase, či protestoch na Majdane, nie je medzi Ukrajinou a Ruskom napätie už dlhšiu dobu?

Napätie trvá už od čias Ruskej ríše až doposiaľ. Všetci vieme, čo robil Stalin Ukrajine keď bola súčasťou Sovietskeho zväzu, či už Holodomor alebo pokusy na ľuďoch. Rovnako ako potláčanie čohokoľvek ukrajinského, potláčanie kultúry, jazyka, mediálnej cenzúry a diktatúry v rámci umenia.

Rusku sa nikdy nepáčilo, že Ukrajina chce byť samostatná a jej národ slobodný. Doteraz Putin vraví, že neexistuje ukrajinský jazyk, že sme bratia a máme spoločný kultúrny priestor. To už je len pokračovanie utláčania z minulosti.

Myslíš, že podstata vojny stojí hlavne na znovu zjednotení Sovietskeho zväzu alebo úplného potlačenia všetkého ukrajinského? Nie sú tam aj iné zámery?

Ukrajina je veľmi bohatá na nerastné suroviny a na úrodnú pôdu. Čiže aj v tomto môžeme vidieť potenciálny cieľ.

Mal podľa teba Putin premyslený dlhodobý plán dobytia Ukrajiny? Napríklad anexia Krymu alebo vyhlásenie samostatnosti Luhanskej a Doneckej Republiky by mohlo z dlhodobého hľadiska vyzerať ako postupné ukrajovanie si z územia.

V prvom rade musím zdôrazniť, že nie som odborníčka na vojnové konflikty. Veľmi by som chcela povedať, že to nie je racionálne, ale ako vieme Rusko, nie je racionálne celkovo. (smiech) Všetko, čo sa momentálne deje, nemá logiku. Týždeň pred začiatkom invázie som na TA3 hovorila o tom, ako Rusko určite nezaútočí, lebo to nie je racionálna vec, no dopadlo to inak.

Pokojne by sme mohli hovoriť, že udalosti, ktoré si spomenul, môžu byť súčasťou nejakého plánu. Úprimne ale absolútne netuším, čo Putin chce. Neviem, čo je jeho cieľ, prečo sem poslal vojakov alebo ako to chce skončiť. Toľko bolesti prinášajú ľuďom a potom chce, aby sme ich tu prijali? To nie je možné.

My sme okrem reálnej vojny na Ukrajine svedkami aj tej informačnej, ktorá je celosvetová prostredníctvom sociálnych sietí. Momentálne už vieme priamymi dôkazmi hovoriť o vplyve Ruska a jeho propagandy na Slovensku, avšak je to asi stále oveľa jemnejšie ako to, čo sa žije na Ukrajine.

Úprimne ma dnes pobavil komentár pod nejakým slovenským príspevkom na Facebooku, kde sa staršia pani opýtala, že prečo sme doteraz posledných osem rokov mlčali o vojne a nikde sa o nej nepísalo.

Je to klasický argument prorusky orientovaných ľudí. Najsmutnejšie na tom je, že tí, ktorí v Rusku žijú, by sa o vojne nikdy nedozvedeli aj napriek tomu, že by sa o nej písalo. Momentálne sú v Rusku všetky alternatívne stránky zablokované, ako aj väčšina sociálnych sietí. Preto neexistuje možnosť, akoby sa o nej ľudia mohli dozvedieť.

Rusku sa nikdy nepáčilo, že Ukrajina chce byť samostatná a jej národ slobodný.

Je zaujímavé, že my na Slovensku hovoríme o alternatívnych weboch v negatívnom svetle, no v Rusku sú práve alternatívne weby zdrojom skutočných správ zo sveta.

Ešte počas štúdia na Slovensku sme na jednom predmete rozoberali, či je správne, že na Ukrajine zrušili niektoré ruské propagandistické média a či už to nepopiera demokraciu. Vtedy som na spolužiakoch videla, ako nerozumejú tomu, čo znamená žiť pod maximálnym tlakom ruskej propagandy. Musela som im vysvetľovať, ako nepochopiteľné hlúposti šíria.

Že sa to teraz deje v celej Európe je len výsledkom toho, že ľudia konečne zistili s čím sme žili celé tie roky. Dlhú dobu sa v spoločnosti vyvíjal aj tlak na obyvateľov Ruska, aby urobili niečo proti cenzúre. Veľa opozičných politikov sa aj pokúšalo robiť protesty.

Predpokladám, že neúspešne.

Tých 100-tisíc ľudí, ktorí pravidelne vychádzali na námestia, sú v porovnaní so 140 miliónovou populáciou len hŕstka.

Je to pre nás asi podobné, ako keď v Bratislave protestuje 10-tisíc ľudí proti očkovaniu.

Presne tak. Ľudia, ktorí vyjdú na námestie protestovať proti vojne, sú pre väčšinu populácie Ruska blázni, ktorí si len niečo vymysleli. V takej silnej propagande tam žijú. Nehovoriac o masovom zatýkaní a prenasledovaní, ktoré je rizikom každého človeka, ktorý sa odváži vyjadriť nesúhlas.

Mám kamarátov, ktorí majú rodinu v Rusku. Neviem si predstaviť, aké to musí byť bolestivé, keď syn, ktorý je na Ukrajine a je stále v bunkri, zavolá svojmu otcovi do Ruska a povie mu, že zažíva vojnu. No on mu odpovie, že tam nie je žiadna vojna, lebo v televízore videl, že tam sa nestrieľa a len si to vymýšľajú.

Ukrajina má nového národného superhrdinu, ktorým je prezident Volodymyr Zelenskyj. Keď sme sa ale dávnejšie rozprávali, hovorila si o ňom skôr v negatívnom svetle, dokonca si ho prirovnávala k Igorovi Matovičovi. Vo svete sa tiež hovorilo ako o najmenej pripravenom kandidátovi na prezidenta. Ako to vnímaš teraz s odstupom času?

Nikto sme nečakali, čo sa z neho vyformuje. Popravde som bola veľmi neutrálna. Ešte len na začiatku, keď ho zvolili za prezidenta, som si nebola istá, či to je pozitívna alebo negatívna správa. Dokonca pred začiatkom konfliktu som bola z jeho vyjadrení presvedčená o tom, že ak by sem prišli Rusi, tak im krajinu prenechá. Niekedy mal silno proruské názory, čo, samozrejme, malo vzhľadom na okolnosti svoje dôvody.

Jeho reakciu som ale vôbec nečakala a úplne to zmenilo môj názor na Zelenského. Tak, ako ho všetci vidíme keď vystupuje pred ľuďmi, vidíme jeho hnev a únavu, ktorá na neho dolieha. Je z neho veľmi cítiť, ako nenávidí vzniknutý konflikt a snaží sa urobiť všetko pre to, aby sa skončil.

Ja osobne mám z neho pocit, že po zvolení za prezidenta si myslel, že môže všetko. Rýchlo vplývať na veci, meniť ich. Teraz však má pred sebou vojnu a tú nedokáže len tak zastaviť. Preto je veľmi dôležité ako sa zachoval. Vidíme, že správne reaguje, stále je v kontakte s ľuďmi, prihovára sa nám a komunikuje s novinármi. Čiže áno, je pre nás niečo ako superhrdina.