Umenie môže mať veľa podôb. Nemusí to byť len fotografia, film, grafika, podcast či písanie článkov, na ktoré sme zvyknutí. Kreativita študentov siaha ďaleko za hranice tradičných médií. Niektorí svoje myšlienky a pocity vyjadrujú prostredníctvom maľby, básní, hudby, tetovaní či háčkovania. Umelci na FMK tvoria srdcom, neboja sa experimentovať a majú veľké ambície, ktoré chcú naplniť prostredníctvom svojej tvorby.

Filip Čaňo – Coffee D sleep, FMK, 5. ročník Mgr.

Filip Čaňo je mladý umelec, ktorý svoju umeleckú dušu zasvätil nie len písaniu krátkych textov, no taktiež ich vizuálnemu spracovaniu. Zväčša píše o vlastných pocitoch, avšak jeho tvorba reflektuje aj jeho myšlienky a situácie, ktoré zažíva. To, čo dostatočne nevie vyjadriť slovami, transformuje do umeleckých inštalácií. Hoci sám svoju tvorbu neoznačuje vyslovenie za umenie, teší ho, že ju tak vnímajú iní.

Písaniu textov sa venuje od roku 2021, kedy si založil profil cez sociálne médiá s názvom Coffee D sleep. Predtým písal krátke básne, ktoré publikoval v aplikácii Wattpad. I napriek tomu, že ich množstvo nebolo malé, skromne konštatuje: „Či boli moje básne dobré, to už dnes neviem povedať, pretože to predsa len boli začiatky.” Najskôr prostredníctvom svojho instagramového účtu publikoval len texty, dnes sa svoju tvorbu snaží rozšíriť aj o vizuálne umenie.

Skromne priznal, že spočiatku nečakal, že jeho tvorba bude veľa ľudí zaujímať. Jeho popularita však výrazne vzrástla po tom, čo ho na Instagrame zdieľal jeho vzor Expl0ited a jeho umenie bolo predstavené v rubrike Refresher Art.

I napriek tomu, že pre písanie diplomovej práce nachvíľu pozastavil svojho kreatívneho ducha, má stále víziu rozvíjať svoju tvorbu. Filipove ambície sa však nekončia v Trnave. Vlastne ani na Slovensku. Okrem jeho sna vystavovať v slovenských galériách ho láka zahraničie. Svoju tvorbu by chcel ideálne spojiť s japonskou kultúrou.

Stihol už uskutočniť niekoľko výstav – od prvej s názvom „Ľúbenie potichu” v bývalej kaviarni OOZI v Trnave, cez inštaláciu prostredníctvom WLVS LIVE v Košiciach, až po projekt „Odlišnosť z oranžovej” na Wave festivale v Trenčíne. Najnovšie predstavil svoju inštaláciu „Nežný chaos” na podujatí „Ozveny umenia”. Zorganizoval ju spolu so študentskou radou s cieľom podporiť podobných umelcov, ktorí potrebujú priestor na prezentáciu.

Filipa môžete sledovať prostredníctvom instagramového účtu @coffed.sleep. Ak sa mu podarí dostať do Japonska, možno sa raz budeme chváliť, že sme jeho tvorbu poznali ešte predtým, ako sa objavila na obaloch sushi boxov.

Martina Ondovčinová – Afra.ink, FMK, 3. ročník Bc.

Čarbanice v zošitoch, pokreslené lavice i ruky kamarátov. Niektorí sme z toho už vyrástli, no všetci to poznáme. Martina však kresliť neprestávala. Na druhom stupni základnej školy začala chodiť na umeleckú školu, kde sa naučila základy o maľbe či kresbe. Plátno jej však nestačilo, a tak v roku 2020 chytila do rúk ihlu a začala s handpokom (štýl tetovania – pozn. red.).

Táto minimalistická metóda však podľa jej slov nebola nič pre ňu: „Párkrát som to skúsila na umelú kožu, neskôr aj na sebe, no veľmi ma to nebavilo, pretože to vyžaduje veľa času a nedajú sa s tým robiť precíznejšie práce,” hovorí. Práve to bol jedným z dôvodov, prečo presedlala na strojček. Začínala na banánoch a pomarančoch, neskôr na umelej koži a nakoniec na odvážnych kamarátoch – často za fľašu vodky alebo za pozvanie na bare.

Ak predpokladáte, že medzi jej prvé tetovania patrili motýle, dátumy alebo iné klišé nápisy, mýlite sa. Čo tak veľkú palmu cez celé brucho a bok? Miesto, ktoré je nočnou morou aj pre skúsených tatérov. „Obidve sme tam potili krv tri-štyri hodiny, ale podarilo sa. Na to, aké som mala skúsenosti, to tetovanie stále vyzerá dobre,” spomína Martina. Podľa tejto skúsenosti môžeme predpokladať, že jej spôsob učenia spočíva v skoku do hlbokej vody. V tomto prípade možno povedať, že rovno do oceánu.

V súčasnosti Martina tetuje profesionálne, no stále u seba doma v provizórnych priestoroch. Sníva o vlastnom štúdiu, kde by sa mohla umelecky realizovať naplno. Okrem iného stále maľuje aj na plátno a jej maľby môžete vidieť na múroch Trnavskej klubovne.

Podľa jej slov jej umenie môžete zahliadnuť najmä v lete, keď si dá sukňu alebo šortky, na jej kamarátoch a ,samozrejme, na jej instagramovom účte @afra.ink. A ak si niekedy všimnete peknú „kerku” na niektorom z pedagógov, možno ju tetovala práve Martina.

Mishino, FMK, 1. ročník Bc.

Niektorí ľudia si píšu denník, iní chodia k terapeutovi. Mishino však tvorí hudbu. Jeho skladby pre neho predstavujú priestor, v rámci ktorého spovedá každú jednu myšlienku. Či už je pozitívna alebo negatívna. A keďže je súčasťou generácie Z, jeho hudba je určená najmä jeho rovesníkom – teda tým, čo si prechádzajú rovnakými krízami a životnými otázkami.

Podľa jeho slov o hudbu „zakopol” už v roku 2018, kedy sa pokúsil zhudobniť jednu zo svojich básní: „Bola to dosť katastrofa a sľúbil som si, že sa k tomu už v živote nevrátim,” opísal tak svoju skúsenosť. Niektoré „zakopnutia” nám ale môžu ukázať smer. V roku 2019, keď mal iba 14 rokov, sa opäť vrátil k tvorbe – tentokrát ju už postupne začal pridávať aj na Soundcloud, Youtube a neskôr aj na iné hudobné streamovacie platformy.

Prvé skladby patrili trapu. No potom prišiel Covid, viac času na rozmýšľanie až nakoniec zakotvil pri gitarovej hudbe. Síce sa z pohľadu svojich začiatkov sám pomenoval ako „veľké poleno bez znalosti rytmu a hudobnej teórie”, veľkú podporu mu poskytli najmä priatelia, ktorí mu podali pomocnú ruku.

Postupne sa vypracoval z „neviem sa trafiť do rytmu” na „budem hrať koncerty v Žiline, Bratislave aj v Prahe”. Najbližšie dokonca plánuje vydať svoj debutový album. Hoci je Mishino na FMK len prvák, už teraz si stihol nájsť svoje miesto medzi ľuďmi, ktorých spája rovnaká vášeň – láska k umeniu.

Laura Ballová – Laurana, FMK, 3. ročník Bc.

Čo tak trochu oddychu po písaní bakalárky? Scrollovanie na Instagrame, pozeranie tiktokov alebo rýchle zdriemnutie? Má to však háčik! A práve ten Laura potrebuje, keď sa rozhodne tento čas využiť kreatívnejšie – vytvorením štýlovej kabelky z vlny.

Svoju značku začala postupne budovať minulý rok, kedy si prvýkrát kúpila priadzu. Ani jej štart nebol však úplne podľa predstáv: „Na prvýkrát to nevyšlo ideálne. Vyzeralo to dosť zle a zlomila som aj zopár háčikov,” pozerá sa spätne na svoje začiatky s humorom. Neskôr, keď jej kabelky začali mať ten správny tvar, si začala vytvárať aj vlastnú vizuálnu identitu, kartičky a nálepky. Na svojom instagramovom účte @laurana.atelier predstavuje širokú škálu svojich výtvorov v rôznych farbách, veľkostiach a štýloch.

Súčasne pracuje na jemnej a elegantnej kolekcii kabeliek a crossphonov (popruhy na telefón krížom cez telo – poz. red.). Niektoré jej výtvory ste mali možnosť zahliadnuť aj v kamennej predajni Poig v Trnave, kde boli sprístupnené zákazníkom na predaj. Aktívne však tvorí kabelky prostredníctvom objednávok cez jej instagramový účet.

Do budúcna plánuje spolupráce s vybranými influencermi. „Mám veľké sny. Určite by som chcela, aby moje kabelky nosili aj známe osobnosti,” prezrádza a dodáva, že už má presne vytipovaných niekoľko ľudí.

„Umenie znamená podnecovať pozornosť,“ povedal Stendhal. V súčasnej situácii ju však, dalo by sa povedať, podnecuje len obmedzene. Aký to má dopad na samotných tvorcov a sprostredkovateľov umenia? To sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Umelci ostali bez živého publika

Všetci vieme, že umenie má rôzne podoby. Dnes už na Slovensku máme veľa tvorivých ľudí, či už v oblasti módneho dizajnu, alebo samotnej výroby niečoho jedinečného. Kreativite sa predsa medze nekladú. Teda pokiaľ sa neobjaví neznámy vírus, ktorý síce nenaruší samotný proces tvorenia, ale všetko po ňom už áno. „Dotklo sa ma to výrazne, nakoľko som priamo-nepriamo závislý na svadbách, ktoré boli tento rok zrušené, presunuté alebo obmedzené. Čiže svadobčania alebo samotní ženísi sa eliminovali na minimum,“ ozrejmil nám Erik Rybanský, výrobca jedinečných drevených kravát. Ale výhodu v tom predsa len našiel – mal viac času na tvorenie a pohol s vecami, ktoré roky odkladal. Dokonca začal pracovať aj s kožou.

Naše knihy vychádzajú, ale nemôžeme ísť s nimi tam, kde je to pre nás najpotrebnejšie – medzi našich čitateľov.

S priestorom na tvorenie to však nemajú všetci rovnaké. Človek si povie: „Jój, spisovateľ, ten je teraz ako ryba vo vode, určite mu táto situácia vyhovuje.“ Ale ono to je trošku inak. Taký Juraj Červenák, u nás veľmi populárny hlavne ako autor historických detektívok, to jednoznačne vyvracia. „Práve naopak, keď sme celá rodina väčšinou zavretá doma, mám toho času na písanie podstatne menej. Aspoň, že nemusím cestovať na besedy v knižniciach a kníhkupectvách, rôzne festivaly a literárne podujatia, to mi výrazne šetrí čas a energiu.“  Tá mu potom ostáva na študovanie podkladov k novým dielam. Cez leto, keď bola situácia lepšia, si našiel čas aj na návštevu lokalít na Slovensku, ktoré sú mu inšpiráciou pre budúce dejiská jeho príbehov.

Aj jeho kolegyňa – spisovateľka Michaela Ella Hajduková (píše fantasy a príbehy z obdobia druhej svetovej vojny) súhlasí, že toho času naozaj viac nebolo. Okrem toho, že je popri písaní aj riadne zamestnaná v košickej knižnici, má malú dcérku, ktorej pomáha s domácimi úlohami do školy. A obmedzení je tu viac: „Naše knihy vychádzajú, ale nemôžeme ísť s nimi tam, kde je to pre nás najpotrebnejšie – medzi našich čitateľov. Hovoriť o našej práci, propagovať ju… Tento rok som mala iba jednu autorskú akciu – Prešov číta rád, ostatné padlo. Chýba mi to a iste aj iným autorom, ten priamy kontakt, priama spätná väzba.“

Hudobný priemysel je tiež na tom všelijako. Filip Jančík, náš husľový virtuóz, sa nám zdôveril, že denná rutina sa mu síce veľmi nezmenila, pretože je zvyknutý tráviť veľa času osamote v štúdiu či cvičením na husliach, no zmenilo sa obdobie, keď bol v kontakte so svojimi fanúšikmi. „Veľmi náročné a obmedzujúce je plánovanie koncertov, nakoľko sa situácia mení veľmi nečakane. Na prípravu, reklamné kampane a predaj vstupeniek potrebujeme niekoľko mesiacov. Pri každom nečakanom zrušení či preložení koncertov sa náklady na reklamu zdvojnásobujú. Pri zmene termínu refundujeme vždy časť vstupeniek ľudom, ktorí si o to požiadajú. Takto to ide dookola.“

Dokázal sa však vynájsť a nekomunikoval so svojím fanklubom iba prostredníctvom sociálnych sietí. Na jar zorganizoval projekt podoknom.sk, v rámci ktorého urobil viac ako 40 zastávok naprieč Slovenskom. Zastavil sa napríklad v Bratislave, Liptovskom Mikuláši, Poprade či Prešove.

Kultúrne centrum v Trnave sa nevzdalo v organizácii podujatí

Malý Berlín pozná asi každý Trnavčan či tu pracujúci a študujúci šlovek, ktorý sa aspoň raz za čas chodí kultúrne vyžiť. Keďže nám sprostredkúva umenie, niet divu, že ho korona zasiahla rovnako ako ktorékoľvek divadlo, galériu či eventovú agentúru. Zamestnacom chýba najviac osobný kontakt s návštevníkmi a ich spätná väzba. Veľa však s touto situáciou urobiť nemohli. „Zdravie je prvoradé. Pokúsili sme sa dostať kultúru aspoň do domácností na diaľku, keď už ľudia nemohli prísť k nám,“ odpovedá Ján Janočko, ktorý je zodpovedný za filmový a komediálny program.

Ako kultúrne centrum fungujúce z rôznych grantov to má teraz s ich čerpaním trošku komplikovanejšie, pretože nie všetky môže využiť na podujatia organizované online. Ľudia z kultúrneho centra Malý Berlín sú preto radi, že niektoré mohli urobiť aj naživo. Získanie grantov a dotácií sa však vždy rieši rok vopred, a tak s týmto problém nebol.

Za najväčšiu zmenu považuje kultúrne centrum hlavne terajší kontakt s divákmi. Mnohé podujatia muselo presunúť do onlinového prostredia, keďže publikum nebolo dovolené. Niektoré sa len obmedzili, iné zase úplne zrušili. „Na druhej strane, snažili sme sa priestor, ktorý nám vznikol tým, že sme podujatí mali menej, využiť čo najlepšie. Vymysleli sme tak niekoľko nových menších projektov a hľadali sme cesty, ako robiť onlinové podujatia tak, aby priniesli svoju vlastnú pridanú hodnotu,“ hovorí Janočko.

Podujatia, ktoré si vyžadujú spätnú väzbu od divákov nemá zmysel robiť bez nich.

COVID-19 obmedzil dochádzku do práce. Výnimkou nie je ani Malý Berlín, v ktorom majú home office. Ten odporučila a neskôr aj nariadila vláda všetkým zamestnancom, ktorým to charakter ich práce umožňuje. Samozrejme, nie pri všetkých aktivitách sa to dá zrealizovať, a tak pri príprave niektorých podujatí musia byť prítomní aj fyzicky.

V prípade, že bola možnosť usporiadať aspoň obmedzené predstavenie, hygienické opatreniach išli až nad rámec toho, čo od nich vyžadovali úrady, aby sa u nich návštevníci cítili naozaj bezpečne. Dezinfikovanie sál, kontrola prekrytia horných dýchacích ciest či dezinfikovanie rúk – tak vyzerala realizácia podujatí v Malom Berlíne. V prípade, že ide o onlinový event, tieto povinnosti, samozrejme, odpadajú, ale ako centrum poznamenáva, o to viac zase pracujú jeho zamestnanci na technickej kvalite takéhoto prenosu. Hlavne pri koncertoch, ktoré organizuje prostredníctvom sociálnych sietí, majú technici plné ruky práce.

Onlinový režim priniesol aj benefity

Rozhodnúť sa, ktorý event pobeží online a ktorý nie, je podľa centra sídliaceho na trnavskom Nádvorí otázka inštinktu a praktickosti. „Podujatia, ktoré si vyžadujú spätnú väzbu od divákov nemá zmysel robiť bez nich. Niekedy v tomto smere rozhodne namiesto nás aj vyššia moc a my musíme podujatie zrušiť, napríklad v prípade umelcov zo zahraničia.“ Ak sa to však z finančnej stránky dá zvládnuť, naplánované udalosti už rušiť nechcú. Tanečné a divadelné predstavenia sú výnimkou, pretože sa nedajú prostredníctvom internetu plnohodnotne zrealizovať, a preto väčšinu z nich presunuli na budúci rok.

Aj pre nás to bol zážitok, prebehnúť v priebehu pár minút prakticky celú zemeguľu.

Podľa Janočka výhodou onlinových eventov je jednoduchý prístup k nim – stačí len pripojenie na internet a môže si ich pozrieť prakticky ktokoľvek. Takáto realizácia kultúrnemu centru výrazne zjednodušila aj prezentáciu vizuálneho umenia s názvom PechaKucha Night Trnava. „Mohli sme predstaviť naživo umelcov z celého sveta, ktorí by inak do Trnavy prísť nemohli. Takto sme pripravili večer s umelcami pôsobiacimi na troch kontinentoch v jednom čase. Aj pre nás to bol zážitok, prebehnúť v priebehu pár minút prakticky celú zemeguľu. Nikdy sme niečo podobné nerobili a nakoniec sme dostali veľa pozitívnych ohlasov od divákov aj od umelcov, ktorí mali možnosť ukázať niečo zo svojej tvorby aj rodákom.“

Okrem tohto podujatia sa do virtuálneho prostredia preniesol aj Ypsalon, festival spisovateľov, ktorý už má, podľa Malého Berlína, vybudované dobré meno u čítajúcej verejnosti i u samotných spisovateľov. Za výzvu pri takýchto podujatiach považujú v centre hlavne to, že musia zaujať a prilákať diváka, aby si sadol k počítaču alebo mobilu a venoval im pozornosť. Snažia sa zamerať na obsah, ktorý je zaujímavý najmä pre ľudí žijúcich v Trnave a okolí.

Na otázku, či je komplikovanejšie robiť eventy takéhoto typu odpovedá Malý Berlín neutrálne: „Všetko má svoje pre a proti.“ Záujem o onlinovú kultúru je vraj porovnateľný so záujmom o ňu počas minulých rokov. V letných mesiacoch bol slabší pre väčší pohyb vonku, v októbri a novembri, ktoré sú tradične pre kultúru silnejšie, sa očakávane zachoval väčší dopyt. Kultúrne centrum sa neobáva ani toho, že si zvykneme na kultúrne podujatia sprostredkované zadarmo. Podľa Jána Janočku sme si určite všetci vedomí tejto výnimočnej situácie a navyše zážitok zo skutočného eventu nám tieto prenosy nenahradia.