Sedíme v učebni na Skladovej a ja si mám zvoliť tému na reportáž pre web Atteliéru. Nemám nič premyslené,  a tak sa po diskusii so supervízormi ako slepý k husliam dostávam k reportáži z UCM Night Run. Mal som predtým síce myšlienky, že by som sa takmer 6-kilometrového behu zúčastnil, chýbal mi však väčší impulz. Zrazu to prišlo, celkom nečakane. 

Dva týždne pred behom začínam s tréningovým procesom, aby som neodpadol po prvom kilometri. Pár dni pred samotným eventom prvýkrát úspešne absolvujem 6-kilometrovú trasu. Nič ma nemôže prekvapiť. 

Rozcvičili sme sa aj so psom

Na podujatie prichádzam hodinu a pol pred štartom “maratónu”. Pred budovou UCM sú rozložené stany, chalani z Red Bullu rozdávajú ľuďom plechovky energetických nápojov, z reproduktorov počuť hlasnú hudbu, ktorá púta pozornosť celého okolia, ľudia sa bavia. 

 K štartovnému číslu 41 dostávam aj darčekovú taštičku. Drobnosti, ktoré potešia. Prezlečiem sa do úboru a zrazu sa dostávam do kontaktu s jednou z organizátoriek, Romanou Hanovou. Zaujíma ma, ako vlastne prebiehala príprava takého eventu. „Organizáciu sme riešili celý semester, prakticky od februára. Bolo potrebné zabezpečiť sponzorov, dobrovoľníkov, média či marketing. Najťažšie však bolo naplánovať trasu. Tá sa nám viackrát menila, než sme ju definitívne stanovili“, priznáva Romana. V tej dobe ešte netuší, že trasa celého behu sa predsa len ešte raz zmení. 

Zároveň však nezabúda na celý organizačný tím z Kabinetu eventov UCM: „Je nás viac ako na iných univerzitných eventoch, ale myslím, že spoločnú kooperáciu sme zvládli. Teším sa z toho, ako to tu vyzerá, sú to super ľudia“, dodáva nadšene. 

Hodiny ukazujú čas 19:30, máme polhodinu do štartu. Všetci netrpezlivo čakajú na rozcvičku a na následný beh. Do čela sa trochu improvizovane postaví prorektor Andrej Brník aj so svojim štvornohým miláčikom. Rozcvička zhora nadol, s výskokmi, výpadmi či drepmi ide rýchlo. Je trochu iná, než na ktorú som zvyknutý, ale nevadí mi to. Je to zábava, keď sa okolo vás rozcvičuje ďalších dvesto ľudí, ktorí si dnes prišli zašportovať. Podľa slov moderátorky sa počet účastníkov tesne pred behom vyšplhal na číslo 299.

Na bežeckej dráhe

Odpočítavame desať sekúnd do štartu a keď hodiny ukážu čas 20:00, všetci vyrážajú dopredu. Na podobnom type podujatia je to moja premiéra, takže na úvodnú tlačenicu nie som zvyknutý. Svoje nerealistické nádeje na prvenstvo vzdávam v momente, keď sa najsilnejší bežci odpútali pár metrov po štarte do čelnej skupiny. Bol som naivný, keď som si myslel, že s nimi udržím tempo. Spoločne s ostatnými radšej volím opatrnejší začiatok. Hlavne to neprepáliť hovorím si v duchu. 

Pred vstupom do historického centra počuť od bežcov iba dychčanie. Keď však jeden z dobrovoľníkov pri trati ukazuje tesne pred zákrutou na schody, ozvú sa prvé nadávky. Nikomu sa po nich bežať nechce a ani ja nie som výnimkou. Po ich vybehnutí vidím svojich prvých spolužiakov, ktorí mi kričia, aby som pridal. Túto frázu budem počuť ešte od ďalších troch ľudí. „Ľahko sa im to hovorí,“ poviem si s úsmevom na perách. 

Skupinky sa na trojičnom námestí výrazne trhajú. Sú takí, ktorí zrychľujú, iní zastavia úplne. Ja sa snažím držať svoje štandardné tempo. Prechádzame Bernolákovým sadom, v ktorom prvýkrát pociťujem menšiu krízu. Bežíme stále rovno, žiadne zákruty, človeku táto pasáž pripadá nekonečná. Keďže som pridal do tempa, cítim, že mi trochu oťažievajú nohy. Nie som predsa aktívny športovec. 

Som už pri obľúbenom študentskom podniku s názvom Zelený kríček, keď volám kamarátovi, že sa blížim do cieľa, nech je pripravený. V tom ma ale čaká šok, keď ma dobrovoľník pri trati naviguje smerom na námestie. Do cieľa tak ešte ostáva oveľa viac metrov, než som si myslel. Cítim trochu hnev, ale túto časť už našťastie zvládam bez problémov. Tesne pred cieľom zrýchľujem, dávam šprint ako Usain Bolt a obieham zopár bežcov. Na časomiere svieti čas 30:10. Dobehol som. 

Nával endorfínov zvíťazil

Trochu ma mrzí, že som čas nedal pod tridsať minúť, cítim sa však šťastne, rovnako ako ostatní, ktorí sa dnes rozhodli bežať. Organizátori ponúkajú ľuďom občerstvenie v podobe chlebíčkov, neodolám a dám si aj ja. Nemôže chýbať voda, veď som vysmädol a zaslúžim si hydratáciu. 

Znova stretávam organizátorku Romanu. Ochotne sa so mnou podelí o svoje bezprostredné pocity: „Takto po skončení behu mám v sebe stále adrenalín, ubehlo to veľmi rýchlo. Som však spokojná, ľudia sú spokojní, presne kvôli tomu sme to pripravovali.” Položím jej aj otázku na údajné vynechanie jedného úseku trate, pri ktorom pri navigácii zlyhal jeden z členov dobrovoľníckeho tímu. „Vieme, že to bola chyba, budeme to riešiť so zodpovedným človekom. Mrzí nás to, ale už s tým nič neurobíme”.  Mne však skrátenie trate vôbec nevadilo, pomyslím si s ironickým úsmevom.

Celkovo je však Romana s atmosférou na evente spokojná, ľudia sa podľa nej tešia zo športového zážitku. Do ďalšieho roka má však jedno želanie: „Určite by sa nám zišlo viac času na organizáciu, keďže letný semester je kratší. Napriek tomu sme to zvládli. Teším sa z môjho úžasného tímu a všetkých partnerov, ktorí podporili podujatie”. 

Víťaz, ktorý neplánoval vyhrať

Prebieha vyhlasovanie víťazov jednotlivých kategórii. Cenu odovzdáva dekanka FMK UCM, Ľudmila Čabyová a spomínaný prorektor Andrej Brník, ktorý má po režírovaní rozcvičky a odbehnutí piatich kilometrov stále energiu a úsmev na tvári. Absolútnym víťazom sa stal Patrik Krajčovič s výsledným časom 17 minút a 25 sekúnd.  Odchytil som si ho na pár slov. Nečakal, že prvenstvo si odnesie on: „Ak mám byť úprimný, mojou ambíciou nebolo víťazstvo, chcel som na trati sprevádzať otca, pre ktorého to boli prvé preteky. Po rozcvičke som sa však cítil dobre a krátko po štarte som bol vo vedúcej skupine ôsmich bežcov. Cítil som, že môžem zrýchľovať. Dostal som sa do svojho tempa a nakoniec to vyšlo.“

Na podujatí by sme ho mali vidieť aj budúci rok. „Veľmi rád sa tohto behu opäť zúčastním a uvidíme, či obhájim víťazstvo,” dodáva odhodlane Patrik, ktorý sa primárne venuje extrémných prekážkovým behom, známym pod názvom Spartan races.

Krátkym dialógom so samotným víťazom sa moja púť na podujatí končí. Odchod z miesta konania sprevádza silný dážď. Som však rád, že som sa rozhodol prísť behať a určite sa UCM Night Run-u zúčastním budúcim rok opäť aj ja.

Volejbalový klub HIT UCM Trnava otvoril v roku 2011 Volejbalovú akadémiu a tréneri začali pracovať s dievčenskými a ženskými družstvami. Seniorský tím pred štyrmi rokmi postúpil do najvyššej slovenskej volejbalovej súťaže, do Extraligy žien.

V aktuálnej sezóne súperí v lige sedem družstiev a dopĺňa ich mládežnícky projekt Slovenskej volejbalovej federácie, v ktorom hrajú prevažne členky národného tímu do 17 rokov. Cieľom Projektu RD SVF je umožniť mladým volejbalistkám hrať proti seniorským družstvám, a tak sa pripraviť na medzinárodné podujatia.

Klub potrebuje 120-tisíc ročne

V extraligovom družstve pre najvyššiu súťaž je veľa hráčok, ktoré študujú na vysokých školách v Trnave. „V A-tíme je šesť študentiek Univerzity sv. Cyrila a Metoda (UCM). Dve sú na Trnavskej univerzite, jedna na Strednej športovej škole v Trnave a jedna v Nitre. Máme aj hráčku z extraligového kádra, ktorá zároveň trénuje mládež,“ povedal Miloslav Duchoň, predseda Volejbalového oddielu Hit Trnava.

Podstatné je aj zabezpečenie ubytovania a stravy pre celý tím. Podľa nami zistených informácií sú náklady rozdelené na polovicu medzi sponzorov a partnerov. Jedným z nich je aj UCM. Dobré fungovanie klubu si vyžaduje adekvátny rozpočet na celú sezónu. Minimálna suma na jeden hrací rok pre klub s desiatimi mládežníckymi a tromi seniorskými družstvami je 120-tisíc eur.

Predseda Miloslav Duchoň priblížil fungovanie tímu v tejto sezóne: „Oproti ostatným družstvám v extralige máme najnižší rozpočet. Hit UCM Trnava je v sezóne 2020/2021 jediným klubom bez legionárky. Minimum profesionálnych hráčok znamená nižší podiel finančných nákladov na odmeny volejbalistiek.“

Trnava dlhodobo nemá vo svojom družstve žiadnu hráčku zo zahraničia, pretože filozofiou klubu je dávať priestor dievčatám, ktoré prešli mládežníckymi kategóriami. Okrem odchovankýň doplňujú tím študentkami z trnavských univerzít. Cieľom je zároveň konkurovať najlepším družstvám ligy. V najbližšom období neplánujú získať žiadnu legionárku, hoci im mnohí agenti ponúkajú hráčky na základe priaznivých podmienok v klube.

Antigénové testy kupujú každý týždeň

Pandémia koronavírusu zmenila plány aj športovcom. Dnes sú zápasy bez divákov a nikto nevie, kedy sa situácia zmení. Všetky družstvá v Extralige žien sú povinné rešpektovať a dodržiavať Manuál Slovenskej volejbalovej federácie (SVF).

Hráčky a ostatní členovia tímu sa preto musia pravidelne testovať na klubové náklady. So zabezpečením antigénových testov pomáha federácia. Klub sa postaral aj o dezinfekčné prostriedky a byt, ktorý slúži ako karanténa pre hráčky A-tímu.

Testy majú platnosť sedem dní. Po nich sa musia všetci aktéri zápasu opäť otestovať. Testovanie vykonáva zdravotnícky pracovník a výsledok okrem neho potvrdzuje aj autorita klubu. Testy navyše skontrolujú rozhodcovia pred zápasom.

Hráčka, ktorá ma pozitívny výsledok, ide na desať dní do karantény. Funkcionári zabezpečujú aj online prenosy, čo je aktuálne jediný spôsob, akým si diváci môžu pozrieť zápas. Zmenila sa tiež marketingová komunikácia klubu.

Svoje pocity zo zápasov pred prázdnymi tribúnami opísala kapitánka tímu Nina Vasková: „Samozrejme to veľmi cítime. Na našich zápasoch síce nebývajú úplne plné tribúny, no aj menší počet fanúšikov má svoje čaro a dokáže urobiť atmosféru, ktorú každá z nás vníma veľmi pozitívne.“ Líderka družstva na druhej strane dodáva, že je rada, keď jej diváci za dobrý výkon zatlieskajú, avšak snaží sa fanúšikov nevnímať a úplne sa sústrediť na hru.

Fanúšikovia si kupujú virtuálne vstupenky

Od zákazu organizácie hromadných podujatí sú tréningy a zápasy všetkých volejbalových družstiev prerušené. Jediná výnimka platí pre A-tímy Extraligy žien. Volejbal totiž patrí do skupiny 5 športov, kde je dovolené hrať najvyššie súťaže.

Diváci a fanúšikovia si môžu kúpiť virtuálnu vstupenku na akýkoľvek zápas a podporiť svoj obľúbený tím. Miloslav Duchoň priznáva, že klub v poslednom čase trápia aj ďalšie veci: „V posledných týždňoch sme riešili problém s tréningovými priestormi pre extraligový tím, keďže Mestská športová hala ako i náhradné haly sa využívali pri celoštátnom testovaní. Aby sme volejbalistkám zabezpečili tréningovú kontinuitu, museli sme sa na čas presunúť mimo Trnavy.“

Družstvo začalo sezónu tesnou prehrou 2:3 na pôde Brusna po veľmi napínavej koncovke, keď posledný set skončil pomerom 15:13. V ďalšom zápase Hitky potvrdili úlohu favorita a porazili Prešov bez straty setu. V októbri hrali trnavské volejbalistky tri zápasy. Najprv nestačili na tímy UKF Nitra a Slávia EU Bratislava, ktoré majú ambíciu bojovať o titul.

Naopak v zápase proti Novému Mestu nad Váhom predviedli veľký obrat, keď otočili zápas zo stavu 0:2 na sety a nakoniec sa tešili z víťazstva v tajbrejku. Počas posledného víkendu hrali „Hitky“ dva zápasy a uspeli na 50 percent. Doma privítali zatiaľ predposledné Brusno a zápas vyhrali 3:0 na sety. V opakovanom stretnutí piateho kola trnavské družstvo prehralo na pôde Strabagu VC Bilíkova Pezinok bez zisku setu. Aktuálne sú v tabuľke na 5. mieste so ziskom deviatich bodov.