FSV UCM je prvá fakulta na Slovensku, ktorá zaviedla inštitút študentského ombudsmana. Ide teda o celkom jedinečný projekt. Kto prišiel ako prvý s myšlienkou zrealizovať tento nápad?

Je pravda, že náš projekt bol aj medializovaný. Tuším, že v roku 2015 vznikla iniciatíva založiť študentského ombudsmana pre celé Slovensko. Dlho sa s tým však bojovalo a nakoniec sa to nepodarilo. Na našej fakulte sme prví, ktorým sa podarilo zrealizovať niečo takéto.

Myšlienka vznikla prvotne u pána dekana (Peter Horváth – pozn. red.), ktorý keď kandidoval, tak mal víziu programu a chcel ju naplniť. Jedným z bodov bolo aj založenie inštitútu študentského ombudsmana. To čo sľuboval, tak aj dodržal. Hneď ako sa stal dekanom, tak ho zriadil.

Prečo ste sa ním nakoniec stali vy?

Pán dekan ma školil na doktorandskom štúdiu, takže ma poznal. Komunikovali sme jednak o práci, ale aj o živote na fakulte. Bol som tiež mentor pre mladších ľudí, ktorých som učil. Snažil som sa byť k nim bližšie. Pýtal som sa ich na záver prednášky, čo ich trápi a či majú problémy v škole. Vedel som, že mne ako študentovi by to pomohlo.

Snažil som sa motivovať a upokojovať všetkých študentov.

Administratívne problémy som konzultoval s pánom dekanom a s vedením. Spomenul som aj, že by sa zišlo, aby mal každý ročník mentora, niekoho z radu doktorandov na koho by sa mohli študenti obrátiť. Myslím si, že na môj návrh napadlo pánovi dekanovi zriadiť inštitút študentského ombudsmana. Všimol si, že s ním často komunikujem o problémoch študentov, tak som bol oslovený na túto pozíciu.

Ako prebiehal proces vytvárania tejto funkcie?

Prvotne bola moja funkcia zriadená narýchlo, všetko sa postupne upravovalo a až teraz máme ukotvenú a ucelenú podobu v štatúte fakulty. Návrh štatútu, kde sa opisuje postavenie študentského ombudsmana, som zhotovil ja. Pán dekan ho následne upravoval a nakoniec ho schválil akademický senát.

V článku Plus 7 dní sa spomína, že už počas dvoch týždňov ste stihli vyriešiť niekoľko sťažností. Ako často vám chodili podnety od študentov?

Sťažnosti chodili priebežne, ale boli tam intervaly. Najviac otázok a podnetov prišlo na začiatku semestra, a potom v priebehu skúškového. Počas prednáškového obdobia to nebolo také intenzívne, pretože sa študenti sústredili na učivo z prednášok a nemali veľa otázok.

S akými problémami študentov ste sa najčastejšie stretávali?

Na začiatku semestra ma najčastejšie študenti kontaktovali ohľadom poplatkov, napríklad keď študentovi príde v októbri poplatok za nadštandardnú dĺžku štúdia. Ďalej riešili, či si môžu podať žiadosť o individuálny harmonogram štúdia alebo prevzatie diplomov, keď si ho nestihli prevziať v stanovenej lehote. Objavovali sa prípady, kedy potrebovali uznať predmety a kontaktovali ma aj tí, ktorí si chceli podať prihlášku na fakultu.

Odpovedal som na každý email, neselektoval som nikoho, že ty nie si náš študent, tak tebe neodpíšem.

Počas skúškového obdobia študentov trápi úspešné zvládnutie skúšok. Tí sa na mňa obracali, keď si nevedeli dať rady s učivom, ktoré od nich vyučujúci vyžaduje. Tu som im veľmi nevedel pomôcť, pretože ide o sylaby. Konzultoval som však s vyučujúcimi, či sa môže pridať jeden termín skúšky navyše. Nakoniec im vyučujúci vyšiel v ústrety a dopísal ho.

Snažili ste sa ich aj nejako povzbudiť?

Áno. Pri skúškach ide väčšinou viac o stres. To bola aj väčšina prípadov neúspešne zvládnutej skúšky – študenti, ktorí sa skrátka vystresovali na poslednom termíne. Počul som aj od vyučujúceho, že niektorí študenti na ústnej skúške vytiahli otázku a hneď ju zložili. Snažil som sa motivovať a upokojovať všetkých študentov, ktorí sa na mňa obracali. Ale je to hlavne o nich a o tom, ako sa k tej skúške postavia.

Aké najzvláštnejšie podnety ste riešili ako ombudsman?

Mal som aj zopár situácií, kedy sa na mňa omylom obracali študenti stredných škôl. Snažil som sa pomôcť aj im. Nebolo to v desiatkach, ale prišli mi tak tri alebo štyri maily od študentov zo stredných škôl, kde ma oslovili, či im viem pomôcť.

Dal som im odporúčania a usmernil ich, že by tiež mali mať na škole koordinátora alebo podobne zodpovednú osobu. Odpovedal som na každý email, neselektoval som nikoho, že ty nie si náš študent, tak tebe neodpíšem. Pomohol som aj im.

Medializovaným bol prípad z marca tohto roku na VŠVU, kedy vyučujúci ponižoval svoje študentky. Zaznamenali ste podobne vážny prípad aj na FSV?

Takýto prípad sme našťastie nemuseli riešiť. Doposiaľ som nezachytil ani jednu sťažnosť na prístup vyučujúceho zo strany študentov. Na fakulte vyučujem predmet PR aktivity, ktorý je určený na komunikáciu a spätnú väzbu od študentov, a taktiež rozvíjanie imidžu našej fakulty.

Keď so študentmi komunikujem a dávam im na hodinách vypracovať SWOT analýzu, teda silné, slabé stránky, možnosti a ohrozenia našej fakulty. V silných stránkach opisujú práve prístup vyučujúcich. Ten je podľa mňa naozaj príkladný, pretože sa skutočne zaujímame o študentov, či nemajú nejaké ťažkosti a snažíme sa ich vypočuť.

Som rád, že sa nám to aj vracia. Keď sme mali výberové konanie do marketingového tímu, prihlásilo sa naozaj veľa ľudí. Na pohovoroch nám študenti rozprávali, že im záleží na tejto fakulte, pričom tu študujú už tretí alebo štvrtý rok a chcú, aby fakulta aj ich pričinením naďalej napredovala.

Ako by ste to ale riešili vy, keby ste sa dostali do podobnej situácie, kedy sa pedagóg správa k študentovi neeticky?

V tomto ohľade musí ombudsman zachovať absolútnu anonymitu študenta, ktorý sa môže obávať konfrontácie s daným vyučujúcim. Prípad by som následne komunikoval s vedením fakulty a posunul ho dekanovi, ktorý má právomoci riešiť takýto spor.

Zriadenie inštitútu študentského ombudsmana považujem za veľký krok vpred k zlepšeniu transparentnosti fakulty

Viac by som do tejto oblasti nevedel zasiahnuť. Študentský ombudsman je vždy len študent, ktorý nemá také vysoké kompetencie. Teraz je ním už aj iný doktorand, konkrétne Kamil Turčan, ktorého zvolili zo študentskej časti akademického senátu.

Aké študentské podujatia ste pomohli zorganizovať ako študentský ombudsman?

Študenti si veľmi pochvaľujú naše kvízy, ktoré organizujeme dvakrát za semester. Je o nich veľký záujem a behom jedného až dvoch dní máme zaplnenú kapacitu. Kvízy stále pomáham organizovať z mojej súčasnej pozície Prodekana pre rozvoj. Akcie sú aj pod záštitou vedenia fakulty, s ktorým aktívne komunikujeme. Teší ma, že môžeme takto spestriť študentský život a fakultu to zároveň nestojí veľa úsilia.

Ďalšia akcia je napríklad Študentský deň, ktorý organizujeme okolo dňa študentstva, čo je 17. novembra. Minulý rok mala akcia veľký úspech a prišli stovky študentov. Doobeda bol program zameraný na športové aktivity, poobede boli zase pripravené spoločenské hry v priestoroch fakulty. Večer sme Študentský deň zakončili spomínaným kvízom. Pre prvákov sme mali pripravenú aj exkurziu Trnavou, ktorej sa zúčastnil aj pán dekan.

Keď som so študentmi riešil SWOT analýzu fakulty, zistil som, že im chýbajú aj rôzne exkurzie. Preto sme na tento letný semester naplánovali aj exkurziu do Prahy. Chceme začať s mestami ako Praha či Budapešť a potom možno zahrnúť aj vzdialenejšie miesta.

Čo považujete za najdôležitejšie zmeny a zlepšenia, ktoré to prinieslo?

Zriadenie inštitútu študentského ombudsmana považujem za veľký krok vpred k zlepšeniu transparentnosti fakulty. Myslím si, že sa zlepšila hlavne komunikácia zo strany vedenia či pedagógov voči študentom.

Pred jeho zriadením nebolo fakultné prostredie veľmi otvorené komunikácií. Vznikla síce iniciatíva „Na hodinku s dekanom“, kde sa študenti mohli otvorene porozprávať s dekanom, no tá sa veľmi neujala. Bola tam limitácia v tom, že študenti sa boja rovno komunikovať s takou autoritou ako je dekan. Tomu ja objektívne rozumiem.

Ako vás študenti hodnotili v tejto pozícií?

Na konci minulého akademického roka sme študentom dávali vyplniť dotazník, kde sa hodnotil aj študentský ombudsman. Hodnotenie vyšlo veľmi pozitívne a ani kolegovia mi nespomínali žiadne výhrady. Nemám spätnú väzbu o tom, že som mohol niečo zmeniť alebo zlepšiť ako ombudsman.

Máte informáciu o tom, že by sa zvažoval študentský ombudsman aj na iných fakultách UCM?

Nemám informáciu, že by sa plánoval zaviesť študentský ombudsman aj na iných fakultách UCM. Pán dekan mi však spomínal, že fakulty si veľmi chválili to, že niečo takéto vôbec existuje.

Určite by som však odporučil, aby študenti mali na fakulte možnosť sa niekomu vyspovedať. Iné fakulty to majú možno inak zariadené. Vy na FMK máte koordinátorov alebo doktorandov pre celé ročníky, ktorí fungujú na podobnom princípe.

A čo fakulty ďalších univerzít na Slovensku?

Inšpiráciu od nás chceli čerpať viaceré bratislavské univerzity. Písali mi mail, kde sa pýtali na rady a otázky ohľadom vytvárania tohto inštitútu. Je teda zjavné, že na základe našej iniciatívy sa ozývajú aj ďalšie fakulty.

Verím, že budeme inšpiráciou, postupne sa rozbehne efekt snehovej gule a keď sa pridajú oni, pridajú sa aj ďalšie fakulty. Môžeme očakávať, že v nasledujúcich mesiacoch bude viac študentských ombudsmanov aj na iných univerzitách. Potom bude študentský ombudsman prirodzenou súčasťou všetkých univerzít.

ERIK URC

Vyštudoval FSV UCM v Trnave vo všetkých troch stupňoch vysokoškolského vzdelania v programe verejná správa. Počas akademického roka 2022/2023 pôsobil na FSV ako študentský ombudsman. V čase vymenovania bol predsedom študentskej časti fakultného akademického senátu. V súčasnosti na FSV zastáva pozíciu Prodekana pre rozvoj.

Na Slovensku je v súčasnosti 39 vysokých škôl a ďalších šesť zahraničných. V porovnaní s okolitými krajinami V4 je to najmenej. Rebríčkov, ktoré sa každoročne zostavujú a hodnotia kvalitu univerzít,
je za posledné roky mnoho. Slovenské univerzity v nich často zaostávajú aj za tými českými. Čo s tým môže urobiť naša vláda?

Najsledovanejší šanghajský rebríček ARWU Academic Ranking of World Universities umiestnil do tisícky najlepších za rok 2020 iba jednu slovenskú, a to Univerzitu Komenského, ktorá sa umiestnila
v siedmej stovke.

České univerzity sa, na rozdiel od tých našich, objavili v rebríčku až šesťkrát. Toto hodnotenie sleduje okrem vedeckej a výskumnej činnosti aj ďalších šesť ukazovateľov, a to napríklad absolventov s Nobelovou cenou či Fieldsovou medailou alebo počet článkov uverejnených v časopisoch Nature a Science.

Jednotkou a stálicou tohto rebríčka je, klasicky, Harvardská univerzita. Česko má jednu v top 300, Poľsko dve a Maďarsko v top 400 jednu univerzitu.

Známym je aj rebríček QR World University Ranking. V ňom závisí až 50 % hodnotenia od indikátorov, ktoré školy získali na základe dotazníkov medzi akademikmi a zamestnávateľmi. Z umiestnenia slovenských škôl ide o veľmi podobný výsledok. Keďže rebríček uverejňuje iba prvých 400 miest, Univerzite Komenského v Bratislave prisúdili rozpätie pozícií od 601. až 700.

Rebríček „veľkej trojky“ uzatvára Times Higher Education World Unviersity Rankings. Spomedzi týchto troch používa najviac indikátorov, ktorými sa snaží pokryť všetky tri oblasti – výskum, výučbu aj reputáciu. Zverejňuje rovnako len prvých 400 vysokých škôl, medzi ktoré sa však tie slovenské nedostali.

Vysoké školy na Slovensku sa delia na štátne, súkromné, zahraničné a verejné. Všetky majú výhradné právo udeľovať akademické a vedecko-pedagogické tituly. Ich fungovanie a delenie upravuje Zákon č. 131/2002. Podľa výročnej správy Ministerstva školstva Slovenskej Republiky za rok 2018, bolo možné získať vysokoškolské vzdelanie v niektorom z jeho troch stupňov až v 371 študijných odboroch.

Trikolóra vysokého školstva

Na slovensku máme tri typy vysokých škôl – verejné, súkromné a štátne. Verejné vysoké školy na Slovensku zriaďuje a ruší zákon, ktorý tiež ustanovuje ich názov a sídlo. Môžu sa deliť na fakulty, ktoré uskutočňujú študijný program. O ich organizácii a činnosti však už rozhodujú orgány akademickej samosprávy, to znamená, že ide o akademický senát, rektora, vedeckú radu a disciplinárnu komisiu. Financované sú zo štátneho rozpočtu, prípadne z podnikateľskej činnosti.

Verejná vysoká škola musí každoročne vypracovať výročnú správu o činnosti a hospodárení, ktorú odovzdáva ministerstvu školstva. Rovnako musí predkladať aj návrh rozpočtu. Medzi verejné vysoké školy patrí väčšina vysokoškolských inštitúcií na Slovensku, medzi nimi aj naša Univerzita sv. Cyrila a Metoda.

Súkromné vysoké školy sú právnické osoby, ktorým vláda Slovenskej republiky udelila súhlas na vykonávanie činnosti. Ako súkromné inštitúcie nemajú nárok na financie zo štátneho rozpočtu. Výnimkou sú dotácie, ktoré musí odsúhlasiť vláda. Zväčša ide o sociálnu podporu študentov – sociálne
a motivačné štipendiá.

Súkromné školy sú často terčom kritiky verejnosti, v ktorej prevláda názor, že za školné nechajú vyštudovať každého. Keď sa však pozrieme na uplatnenie absolventov či hodnotenie škôl v rôznych rebríčkoch, tie súkromné majú pred verejnými školami často náskok.

Medzi súkromné školy patrí napríklad Paneurópska vysoká škola v Bratislave, Vysoká škola Danubius
v Sládkovičove či Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia v Prešove.

V roku 2019 prijali súkromné školy viac než 97 % študentov bez prijímacích skúšok.

K štátnym vysokým školám patrí Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika sídliaca v Liptovskom Mikuláši., Akadémia Policajného zboru a Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave. Vojenská a policajná sa zaraďujú medzi rozpočtové organizácie. Na vojenskej vysokej škole sa snažia o vzdelávanie odborníkov najmä pre Ozbrojené sily Slovenskej republiky.Minister obrany schvaľuje vnútorné predpisy a predkladá prezidentovi návrh na vymenovanie rektora a profesorov. Veľké kompetencie má aj príslušné ministerstvo obrany, napríklad v prideľovaní financií zo štátneho rozpočtu.

Policajná vysoká škola zase pripravuje odborníkov pre Policajný zbor. Dôležitú úlohu tu hrá minister vnútra, ktorý môže predkladať návrhy na vymenovanie či odvolanie rektora, ale i vymenovanie profesorov. Zdravotnícke vysoké školy na Slovensku sú štátne príspevkové organizácie. Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave je jedinou školou na našom území, ktorá nesie takýto prívlastok. Ministerstvo zdravotníctva na čele s ministrom majú rovnaké kompetencie ako ostatné dve štátne školy.

Čoraz častejšie bez prijímačiek

Mnoho vysokých škôl postupne upúšťa od prijímacích skúšok, teda kritéria na prijatie sú nízke a prijíma väčšinu študentov do potrebnej kapacity. Pochopiteľne, s tým súvisí systém financovania vysokých škôl,
v ktorom hrá veľkú úlohu počet študentov.

Podľa štatistiky z roku 2019 súkromné školy prijali viac než 97 % študentov bez prijímačiek. Na verejných školách tento podiel predstavoval 57,9 %. Keďže uchádzači na policajnú, zdravotnícku a vojenskú školu podliehajú prísnejšiemu výberovému konaniu, podiel prijatých študentov bez prijímačiek sa pohybuje len na úrovni 0,7 %.

Bitka o študentov už naozaj nie je len metaforou. Mnoho fakúlt aj viackrát predlžuje termíny podania prihlášok a láka študentov rôznymi formami. Podľa údajov zo štatistického úradu, ktoré analyzoval projekt To dá rozum, sa za posledných desať rokov populácia 19-ročných výrazne znížila, a to až o 30 %.

Ide o mladých maturantov a študentov v končiacich ročníkoch. Počet voľných miest na školách sa však prepadol iba o 16 %. Študenti bez maturitnej skúšky sa na vysokú školu hlásiť nemôžu, a tak je možností pre uchádzačov ešte viac. To znamená, že každý má príležitosť dostať sa na nejakú vysokú školu
na Slovensku.

Realitou teda je, že väčšina vysokých škôl si svojich študentov nevyberá, pretože jednoducho chcú
za každú cenu naplniť kapacitu. Môže byť toto jedným z dôvodov, prečo mať titul už nie je len výsadou náročne a poctivo študujúcich jedincov.

Komisiu vystriedala agentúra

Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo bola zriadená k 1. novembru 2018.
Ide o verejnoprávnu inštitúciu, ktorá posudzuje vysoké školy na Slovensku ohľadom uskutočňovania vysokoškolského vzdelávania. Predtým túto činnosť zabezpečovala Akreditačná komisia ako poradný orgán vlády SR. 

V praxi to znamená, že o tieto tituly sa nebude možné uchádzať sa na našej fakulte do najbližšej akreditácie.

Poslaním agentúry je prispievať k zlepšovaniu kvality vysokoškolského vzdelania, aby sa tak vyrovnalo Európskym štandardom. Atribúty, ktorými komisia hodnotí úroveň výskumnej, vývojovej či umeleckej činnosti, sú spísané v podrobných  kritériách. Ide o komponenty, ktoré sa každá vysoká škola snaží zdokonaľovať, a tak posúvať jej celkovú úroveň vyššie.

Toto hodnotenie vychádza z troch atribútov. V rámci atribútu prostredia si všíma kvalitu zamestnancov, objem grantov, výsledky doktorandského štúdia, ale aj výskumnú infraštruktúru, ktorú predstavujú prístroje či knižnice. Ďalšou kategóriou hodnotenia je atribút ocenenia. V ňom hrá dôležitú rolu celkový počet citácií, konkrétne ocenenia a prednášky. Posledný atribút výstupov má rozpracovanú širokú škálu kritérií a kategórií, ktoré musia dané výstupy študijného programu spĺňať.

FMK a odobratie akreditácie

Naša FMK sa tiež stala predmetom rozhodovania akreditačnej komisie v septembri 2020. Mnoho študentov však ostalo zaskočených, dokonca sa našli aj takí, ktorí sa začali obávať o vlastný titul. Strach
a stresy však nie sú na mieste. O čo vlastne v tomto rozhodovaní išlo a o aké akreditácie naša fakulta nateraz prišla?

Na stránke FMK.sk sa v oficiálnom stanovisku píše: „V prípade habilitačného konania a konania
na vymenúvanie profesorov fakulta nateraz stratila právo vymenovať nových docentov a nových profesorov.
V praxi to znamená, že o tieto tituly sa nebude možné uchádzať sa na našej fakulte do najbližšej akreditácie.
V prípade doktorandského štúdia (PhD.) v študijnom programe masmediálna komunikácia v dennej forme bude fakulta posielať správu o odstránení nedostatkov v lehote do 12 mesiacov.“

Študijný program však má fakulta právo realizovať, i keď s časovým obmedzením pri dennej forme štúdia. Toto prehodnotenie akreditácie študijných programov však súvisí so zmenou garantov štúdiá. „Agentúra posudzovala aj študijný program masmediálna komunikácia v Mgr. stupni, ten získal práva uskutočňovať Mgr. štúdium bez časového obmedzenia,“ upokojuje fakulta študentov stanoviskom k akreditácii. Vedenie FMK UCM v stanovisku ďalej informuje, že už pracuje na odstránení nedostatkov.

V januári by mal prísť nový vysokoškolský zákon

Ministerstvo školstva už po kauzách diplomových a bakalárskych prác rozvírilo debatu o prípadnom rušení, reformovaní a podpore kvality vysokých škôl. Minister školstva Branislav Gröhling už dlhodobo avizuje, že budúci rok chce predložiť nový zákon o vysokých školách. Vo svojich plánoch však skôr ako rušenie vysokých škôl avizoval spájanie niektorých subjektov. Zatiaľ sa hovorí o novom spôsobe financovania či systéme výkonnostných zmlúv.

Tento rok v júni stratila štátny súhlas Akadémii médií, odborná vysoká škola mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave, z dôvodu porušení povinností, ktoré jej vyplývajú zo zákona o vysokých školách. Nejde však len o jedno rozhodnutie, ale okrem ministerstva školstva je potrebný súhlas od Rady vysokých škôl, Študentskej rady vysokých škôl a Slovenskej rektorskej konferencie, ktoré zavŕši súhlas vlády. Informovalo o tom Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky na svojej webovej stránke.

V novelizácii, ktorá sa bude zaoberať odoberaním titulov, sa ministerstvo školstva plánuje inšpirovať českým vysokoškolským zákonom. Rozhodovanie o tituloch bude v kompetencii vysokej školy podľa princípu „kto udeľuje, ten odníma“. Študentovi tak môže byť odobratý titul, ak záverečnú prácu alebo jej časť dokázateľne nevypracoval sám alebo bude odsúdený za trestný čin, ktorý mu k jeho získaniu pomohol. Táto novela bude predmetom rozhodovania Národnej rady Slovenskej republiky v januári 2021.

Projekt To dá rozum predstavil v apríli 2020 publikáciu s názvom Odporúčanie pre skvalitnenie školstva na Slovensku. Odborníci na základe dát a analýz v nej definovali najväčšie problémy vo vzdelávaní a tiež nové vízie ucelenej zmeny školstva, vrátane vysokých škôl. Mnohé z nich spadajú do sféry, do ktorej môže zasahovať ministerstvo školstva a je len na konkrétnom rezorte, do akej miery bude.

Vo svojom detstve ste boli netradične spätá s médiami. Mohli by ste nám to trochu priblížiť?

Vyrastala som v médiách a s médiami. Môj otec bol 50 rokov vedúcim literárnej redakcie v Slovenskom rozhlase a ja som sa od malička pohybovala v rozhlasových štúdiách, pri nahrávkach, videla som, ako vzniká mediálny produkt od nápadu, cez vytvorenie scenára v papierovej podobe, až po zvukový výstup a na verejných nahrávkach som sledovala vnímanie poslucháča. Sama som účinkovala v Detskej rozhlasovej dramatickej družine, kde som sa ako dieťa aktívne zúčastňovala na rôznych nahrávkach. Už počas VŠ, ako aj práce v Slovenskej televízii, som autorsky pripravila viacero umelecko-publicistických pásiem či dramatizácií, spolupracovala som pri verejných nahrávkach.

Prečo ste študovali práve psychológiu?

Po prvé, fascinoval ma proces tvorby – ako vôbec dielo vzniká, čo všetko sa pri tom deje a aké rôzne prekážky treba niekedy prekonať, aby vznikla kvalitná relácia. Tiež som sa stretala s rôznymi významnými osobnosťami z oblasti kultúry, s ktorými otec spolupracoval a spoznávala ich aj z inej ako „verejnej“ stránky. Bolo pre mňa zaujímavé sledovať rozmanitosť ľudských pováh i osudov. U nás v rodine sa pri tvorbe relácií, ale aj po ich odvysielaní, veľa diskutovalo a tak som sa akosi prirodzene vždy zamýšľala, čo slovo či hudba a ich spojenie môže vyvolať v poslucháčoch. Toto všetko súvisí aj s psychológiou. No samotné štúdium som si zvolila z úplne iného dôvodu. V období puberty som nechcela ísť v šľapajách ani jedného rodiča (mama tiež pracovala so slovom v Encyklopedickom ústave SAV). Často som telefonovala s kamarátkami, radila som im. Raz mi mama povedala: „Ty by si si mohla otvoriť psychologickú poradňu“, a ja som si povedala: „Prečo nie?” Zaujímalo ma všeličo – pracovná, sociálna, poradenská psychológia, ale aj diagnostika či psychoterapia. Po škole som si urobila dva terapeutické výcviky a rôzne iné odborné kurzy. Ale už počas štúdia som sa opäť vrátila k médiám, a to vďaka odborným stážam v rozhlase a televízii a doc. Elenke Hradiskej, ktorá sa stala mojou priateľkou a profesijnou tútorkou. Priviedla ma späť k médiám aj k pedagogickej práci na VŠ.

Bola vo vašom detstve niekedy situácia, kedy ste nechceli ísť do práce s vaším otcom, na nahrávky, stretnutia, a radšej by ste svoj čas strávili s rovesníkmi a spolužiakmi?

Nie, mne sa práca redaktora, moderátora či režiséra veľmi páčila. Aj teraz, keď mám možnosť vybrať si, či sedieť v hľadisku alebo byť v zákulisí, tak sa radšej pozerám spoza opony. Je to pre mňa omnoho silnejší zážitok ako sedieť v hľadisku.

Je pre vás jednoduchšie pracovať v praxi (tvoriť) alebo vyučovať študentov (vysvetľovať)?

Každé má svoje čaro, nedá sa to jednoznačne povedať. Keď tvorím, prežívam nadšenie z toho, že vzniká niečo nové a že môžem ponúknuť môj pohľad na tému, ktorú spracúvam. Zároveň vždy uvažujem aj nad tým, čo chcem u príjemcov vyvolať a hľadám spôsoby, ako to dosiahnuť. Na druhej strane mám veľmi rada aj kontakt so študentmi. Rada sa s nimi rozprávam, diskutujem o rôznych pohľadoch na spracovanú tému, ale aj ich podporujem v tvorivej činnosti a projektoch, ktoré si vymyslia. Snažím sa im poradiť nielen pri interpretácii, budovaní osobitného moderátorského štýlu, ale chcem im odovzdať aj myšlienku, ktorú som dostala a podľa ktorej sa riadim – „každá téma sa dá zaujímavo spracovať, len musíte dostať nejaký originálny nápad“.

“Mohli by sme sa inšpirovať napríklad  českou mediálnou scénou, kde si úžasne propagujú svoju kultúru, pamiatky, históriu.”

Aká je vaša osobná filozofia alebo motto, ktorým sa každodenne riadite?

„Komunikácia nie je všetko, ale je za všetkým“. Rada komunikujem s rôznymi typmi ľudí. V podstate sa dá porozprávať s každým, len treba nájsť vhodný spôsob komunikácie, ktorý je zaujímavý a prínosný pre obidve strany. Správnou komunikáciou môžete veľa dať, ale aj získať. Na druhej strane, ak niekto s vami komunikovať nechce, tak ho nedonútite žiadnym spôsobom.

Čo považujete za najväčší úspech vo svojom živote?

Bolo ich viac. Ocenením mojej práce i potešením pre mňa bolo, že keď som odchádzala z Fakulty masmédií PEVŠ, mnohí študenti mi napísali, ako im je to ľúto, ako im budem chýbať a prečo som im to urobila. Viem, že to  od nich bolo úprimné, pretože som mala so študentmi vždy veľmi dobré vzťahy. Ďalším z úspechov pre mňa bolo vytvorenie a realizácia efektívnej koncepcie vzdelávania pre študentov masmédií, ktorá bola postavená na úzkom prepojení teoretického a praktického vzdelávania tak, aby boli po štúdiu v základoch pripravení pre prax. Systém bol postavený na postupnom získavaní zručností a skúseností v rôznych oblastiach žurnalistickej tvorby. Nazýval sa Od námetu po export a zúročila som v ňom svoje skúsenosti z rôznych médií. Táto koncepcia mala veľký ohlas u študentov. Veľkým úspechom pre mňa bolo aj získanie docentúry.

Ako by ste zhodnotili slovenské média a v čom vidíte medzery v porovnaní so zahraničnými?

Slovenské média nás „kŕmia“ všelijakými článkami a šou s „rýchlo kvasenými“ celebritami, ale málo si napr. propagujeme našu históriu a osobnosti v pravom zmysle slova, príspevky či relácie sú často veľmi povrchné. Slovenský divák mnohokrát nemá inú alternatívu ako sledovať zahraničné dokumentárne  stanice. My sme kedysi mali kvalitné vzdelávacie a iné programy, dnes ich je v ponuke málo. Mohli by sme sa inšpirovať napríklad  českou mediálnou scénou, kde si úžasne propagujú svoju kultúru, pamiatky, históriu.

Ktoré programy si vo svojom voľnom čase radi pozriete/vypočujete?

V tom som rovnaká ako iný príjemca. Môj mozog musí niekedy oddychovať pri filmoch, ktoré nemajú až takú veľkú estetickú hodnotu, ale veľmi rada mám dokumentárne filmy, ktoré ukazujú, ako veci vznikajú. Od vysokej školy som spolupracovala s jednou vzdelávacou firmou, kde som školila v oblastiach mäkkých manažérskych zručností a prozákazníckej orientácie a správania sa. Chodili sme po rôznych, väčšinou výrobných  podnikoch. Pre mňa bolo vždy veľmi zaujímavé vidieť, ako veci vznikajú, napr. ako sa vyrábajú topánky, elektromotor či papier. Ale rada sledujem aj rôzne vedomostné súťaže alebo takú Chart Show a pod.

Keby ste sa mali za minútu predstaviť ľuďom, ktorí vás nepoznajú, čo by ste im o sebe povedali?

Som optimista, na veci sa snažím pozerať pozitívne, hľadať spôsoby, ako sa to dá urobiť. Rada sa usmievam, ale nie preto, že sa treba usmievať, ale pre ten vnútorný pozitívny pocit. Pozerám sa do budúcnosti, je pre mňa dôležité mať cieľ. Mám rada prácu s ľuďmi. Viem, že je v živote veľa náročných vecí, ale myslím si, že je vždy možné urobiť niečo, čo prinesie úžitok. Dôležité pre mňa je tiež vidieť, ako sa študenti rozvíjajú, rastú a teším sa, keď sa im darí. Je pre mňa veľkým potešením a hreje ma pri srdci, keď vidím úspechy mojich študentov, ktorým som aj ja kedysi odovzdávala moje vedomosti a skúsenosti a prispela k ich rozvoju.

“Pre mňa je rôznorodosť v živote veľmi dôležitá.”

Dokážete si striktne rozdeliť čas medzi  prácu a súkromie?

Nie! (smiech) Neviem to, ale zase to mám od detstva. Každý z nás si nesie model z detstva, na ktorom funguje. To, čo sme zažili replikujeme, podľa toho sa často správame,  hľadáme si partnerov a podobne. Rada mám nepravidelný pracovný režim, pretože tvoriť sa nedá na povel. Dokážem pracovať niekoľko dní 16 h denne, aj cez víkendy, a sú dni, kedy vypnem. Ale väčšinu času venujem práci. Práca pre mňa nie je námaha, ale potešenie, a to je pre mňa dôležité.

Venujete sa pravidelne nejakej aktivite, prípadne, ako si najlepšie oddýchnete od každodenných problémov a povinností?

Pravidelne sa venujem angličtine. Pre vás mladých je to jazyk, ktorý je vám prirodzený. Ja som z generácie, ktorá mala ruštinu a angličtinu si musí rozvíjať, nie je pre mňa až taká prirodzená. Občas si chodím zacvičiť. Veľmi dobre si oddýchnem napríklad, keď šoférujem. To je pre mňa relax – keď pri tom vidím, ako zapadá slnko, rozhliadam sa po krajine. Niekedy si púšťam hudbu, večer v aute si veľmi často zapínam Rádio Devín, prepínam si stanice Slovenského rozhlasu, ktoré si volím podľa nálady. Občas je to klasická hudba, ktorá ma zaujme, inokedy mi skacká auto od decibelov, lebo to potrebujem počuť nahlas. Veľmi si oddýchnem, keď idem k mojim rodičom a môžem s nimi  tráviť voľné chvíle. Rada si poobede zdriemnem na dvadsať minút, ale nie vždy si to môžem dovoliť. Pre mňa je rôznorodosť v živote veľmi dôležitá.

Stali ste sa vedúcou katedry, neprekvapilo vás takéto prudké povýšenie?

Nebolo to pre mňa prudké povýšenie, a to z toho dôvodu, že som 7 rokov bola vedúcou Ústavu mediálnej tvorby na Fakulte masmédií PEVŠ, kde sme spolu s kolegami tvorili rôzne projekty či relácie, inovovali sme sylaby, posúvali sme študijné programy ďalej tak, aby mali študenti  najmodernejšie a najnovšie poznatky. Zároveň sme však neustále prehodnocovali, či študenti zvládajú kritéria, ktoré sme im nastavili.

V čom bola iná Paneurópska vysoká škola v porovnaní s našou? Bolo cítiť, že je súkromná?

FMK nie je moja prvá verejná škola. V začiatkoch mojej pedagogickej kariéry som spolupracovala  s Katedrou žurnalistiky FF UK, potom s Ústavom aplikovanej psychológie FSEV UK či s Katedrou žurnalistiky UKF, čiže to porovnanie som mala. Všade platí Gaussova krivka. Tretina študentov sú nadšenci, zaujímajú sa o všeličo, angažujú sa navyše mimo svojich povinností, informácie od pedagóga „nasávajú ako špongia“, čo veľmi kvitujem. Potom je tretina študentov, ktorí nie sú hlúpi, ale veľmi sa do diania na škole nezapájajú. Patria medzi priemer, zvládnu skúšky, ale v škole ich veľmi necítite. Posledná tretina sú študenti, ktorí si to odchodia a skúšky spravia s odretými ušami, majú iné priority. Ale tých neviete vytriediť na začiatku, to sa nedá  jedným testom ani krátkym pohovorom, pretože je to vec ich vnútornej motivácie, ktorú odhalíte neskôr.

Aké predmety vyučujete na FMK a aký k nim máte  vzťah?

V zimnom semestri učím Psychológiu a sociológiu komunikácie, kde môžem prepájať moje poznatky o médiách a psychológie a skúsenosti z nich. Druhý predmet, ktorý mám, je Rozhlasová žurnalistika a žurnalistické postupy, čo je  ďalšia oblasť, ku ktorej mám veľmi blízko. A nakoniec vyučujem dva interpretačne predmety na magisterskom štúdiu (obidva v zimnom aj letnom semestri), kde sa venujem tréningu prípravy obsahu, interpretácie textov a vystupovanie pred kamerou, ale aj neverbálnej komunikácii a samostatnému moderátorskému prejavu. Predmety sa volajú Vizuálna a verbálna komunikácia a Interpretačný prejav v masovej komunikácií. Tieto predmety majú prínos pre verejné vystupovanie, moderovanie a prezentačné zručnosti.

Čo by ste odporučili študentom FMK?

Využiť všetky rozmanité možnosti, ktoré FMK ponúka a naučiť sa čo najviac z rôznych oblastí. Možno si myslíte, že prax vás povedie jedným smerom, ale zrazu prídu príležitosti a zavedú vás niekde úplne inde, o čom ste si v živote povedali, že toto robiť nebudem. Príde výzva a vy zistíte, že to je presne to, čo sa vám páči a v čom ste dobrí. FMK má široké portfólio možností a veľa zaujímavých príležitostí pre študentov. Nie je to len o odskúšaní si praxe, ale o systematickom rozvoji svojich schopností a zručností.

 Doc. PhDr. Zora Hudíková, PhD. (47) je na FMK novou tvárou. Už dlhšie pracuje v  školstve,  prišla k nám z Paneurópskej vysokej školy. Študovala psychológiu, doktorát má zo  žurnalistiky,  docentúru z masmediálnych štúdií. Od detstva sa pohybovala v Slovenskom  rozhlase.  Pracovala tiež v Slovenskej televízií, kde pripravovala redaktorov a moderátorov na  vystupovanie pred kamerou, pomáhala im budovať osobitý prejav (obsah i formu), na starosti    mala aj koncepciu rozvoja kompetencií tzv. tvorivých pracovníkov (kameramanov, strihačov a    pod.). Spolupracovala aj s inými médiami. Na PEVŠ pripravila koncepciu univerzitného časopisu UNINOVA / Paneurouni, bola jeho šéfredaktorkou. Stála pri zrode študentského rozhlasového vysielania a rôznych audiovizuálnych či iných projektov (vstupný workshop pre prvákov a pod.).

Autor: Juraj Rakučiak
Foto: I. Čaniga, Katarína Roobová

Celkovo sa súťažilo v 5 kategóriách:

1. muži a ženy do 39 rokov,
2. študenti od 18 do 26 rokov,
3. muži a ženy od 40 do 49 rokov,
4. muži a ženy od 50 do 59 rokov,
5. muži a ženy nad 60 rokov.

Už od začiatku súťaže vládla všade naokolo príjemná atmosféra, ktorú mali nielen bežci, ale aj moderátori, organizátori a všetci ľudia, ktorí prišli akciu podporiť. Na podpore sa podieľal aj primátor mesta Trnava Peter Bročka. Na behu sa síce zúčastnil aj predošlé ročníky, finančne však akciu mesto zasponzorovalo prvýkrát. Pred štartom sa o rozcvičku postaral energický tím z fitnescentra Fit Up!

Absolútným víťazom sa stal po predchodcovi Michalovi Puškárovi pretekár Alexander Jablokov, ktorý sa súťaže zúčastnil po prvý raz.

V kategórii študenti od 18 do 26 rokov sa na prvom mieste umiestnila aj Katarína Glatzová, ktorá je tretiačkou na Univerzite sv. Cyrila a Metoda.

Frederika Kovalčíková (spoluorganizátorka behu, členka Ejbisťu

Ako ste sa spolu s Ejbisťu pripravovali na UCM night run?

To, že sa do organiizácie ponoríme od hlavy po päty sa stalo reálnym v máji, kedy sme už museli všetko vybavovať a riešiť. Celé leto sme boli roztrúsení po Slovensku, ale makali sme na behu všetci popri svojich letných/stálych prácach. Musím povedať, že sme sa na Night Run pripravili veľmi zodpovedne a nič sme nenechali na náhodu.

Skončil sa váš ďalší event podľa predstáv a plánov?

Podľa predstáv neskončil event vôbec. Prečo? Pretože sme mali viac-menej hororové predstavy o tom ako čo môže zle dopadnúť. Mali sme jednoducho strach a rešpekt, pretože sme vedeli, že na event príde niekoľko stovák bežcov, o ktorých sa musíme postarať. Všetko dopadlo výborne. Pre nás to bol dokonalý event, bežci boli spokojní, odozva bola neskutočne pozitívna.

Monika Farkašová (spoluorganizátorka behu, členka Ejbisťu)

Univerzitný beh si neorganizovala po prvý raz. V čom bol tento rok iný?

Každý ročník sa snažíme posúvať k lepšiemu. Naším cieľom je predovšetkým spokojnosť bežcov, preto sme sa tento rok rozhodli pre čipy do čísiel namiesto tých vratných. Vďaka tomu si už bežci nemuseli lámať hlavu nad tým, kde čip vrátia a či ho nezabudnú vrátiť.

Čo bolo na organizovaní najťažšie?

Organizovanie, aj keď sa to možno zdá, nie je vôbec žiadna sranda. Tento rok sme posilnili tím o super ľudi z Ejbisťu, vďaka čomu išla organizácia oveľa lepšie. Najťažšie je asi ukočírovať bežcov, dobrovoľníkov a všetky osoby tak, aby pretek prebehol hladko. Jáj a najťažšie je ešte nezblázniť sa z toho.

Alexander Jablokov (absolútny víťaz UCM night run)

Po dvojnásobnom víťazovi predošlých ročníkov si sa stal víťazom behu práve ty. Aký je to pocit?

Je to výborný pocit, bol to aj dobrý beh s konkurenciou. Víťazstvo teda nebolo zadarmo, tak som veľmi spokojný, že som mohol podať aj nejaký výkon.

Zúčastňuješ sa aj iných bežeckých pretekov pravidelne?

Áno, behávam profesionálne na dráhe. Konkrétne od 400 m do 3 km prekážok. Mimo toho v jesennom-zimnom období behávam tieto dlhšie behy od 5 km do 12 km.

Ak môžeš porovnať UCM night run s inými bežeckými pretekmi, aký je rozdiel?

Rozdiel je trochu v tom, že som sa strácal v zmysle, že sa behalo v noci a trať bola kľukatá. Ale na druhej strane je to aj príjemné oživenie. Človek musí odbáčať, preskakovať, je to dynamickejšie ako keď človek beží jedno tempo. Je to výborné na spevnenie tela, členkov.

Peter Bročka (primátor mesta Trnava)

V prvom rade ďakujeme ešte raz v mene školy za podporu univerzitného behu. Ako sa Vám páčila atmosféra?

Super, ako každý rok výborné. Zúčastnil som sa aj predošlých ročníkov. Na tom prvom určite, minulého roku si nie som istý, ale každopádne výborná atmosféra.

Pripravovali ste sa nejako konkrétne na tento beh? Behávate pravidelne aj inde?

Behal som tú trasu asi 4-krát a teraz sa mi podarilo odbehnúť  v osobnom rekorde, takže som spokojný. Pretekov sa zúčastňujem skôr menej. Ale určite každému odporúčam každú stredu na bežeckom ovále na Slávii sa robia tréningy zadarmo, všetci sú vítaní.

Jedným z bežcov bol aj primátor Peter Bročka

Autor: Lenka Hlopková

Foto: Michal Haviar