Veľká noc sa nám spája s mnohými symbolmi – maľované vajíčka, šibačka, oblievačka a zábava. Veľkonočné sviatky vznikli s príchodom kresťanstva, ale isté zvyky siahajú až do predkresťanského obdobia. „Čo sa zdrojov týka, nie sú celkom ucelené. Najviac správ máme od východných Slovanov a z 11. – 12. storočia z rôznych kresťanských kroník, ktoré zaznamenali informácie o tom, čo sa robilo v predkresťanskom období,“ vysvetľuje Katarína Nádaská, slovenská etnologička.

Stáročiami sa zvyky menili, pokryvili alebo sa na ne úplne zabudlo. Zaujímavé je, že starí Slovania poznali iba dve ročné obdobia – leto a zimu. Nepoznali jar a jeseň, ako ich máme my dnes. „Môžeme predpokladať, že staroslovanské sviatky odháňania zimy a vítania leta boli oslavované zhruba v tom istom období ako neskôr prebiehala Veľká noc. Bolo to z dôvodu, aby sa ľudia ľahšie prispôsobili kresťanským sviatkom a teda aj kresťanskej viere,“ tvrdí Nádaská.

Vynášanie Moreny

Morenu poznali ako staroslovanskú bohyňu zimy a smrti. Bola jednou z troch sestier boha Perúna. Keď Morena prichádzala na svet, príroda sa pripravovala na chladné obdobie a ukladala sa na spánok. Postupne ako začínali pribúdať teplejšie dni, robili naši predkovia rituály, ktoré mali úplne odohnať zimu. Na smrtnú nedeľu vynášali Morenu. V rôznych regiónoch Slovenska bola známa aj ako Marmuriena, Morana, Kyseľ, Dedo alebo Kyselica.

Tradícia spojená s vynášaním Moreny nebola ale vždy taká mierumilovná. „Pôvodný obraz bol pravdepodobne taký, že sa prinášala ľudská obeť. Išlo zrejme o nejakého zajatca, ktorého obetovali a jeho krv mala odohnať zimu čím skôr preč,“ hovorí Nádaská. Tento zvyk sa zachoval aj v kresťanstve v podobe zástupnej obete – ženská figurína zo slamy oblečená prevažne do ženských šiat. V menších oblastiach východného Slovenska táto figurína predstavovala muža, takže mala oblečené mužské šaty.

Vynášanie Moreny bolo akciou slobodných dievčat, pretože kedysi sa verilo, že panny alebo mladé devy majú silu odohnať Morenu. Pripravená figurína sa teda niesla v sprievode slobodných dievčat nastoknutá na palici. Počas pochodu sa spievali smútočné piesne a prešlo sa celou dedinou. Na konci dediny, kde bola nejaká riečka alebo potok Morenu hodili do vody aby ju odniesol prúd, čo symbolizovalo odchod zimy. Druhým spôsobom ešte bolo, že figurínu zapálili, pretože popol a oheň očisťovali.

V predkresťanskom období boli sviatky a rituály určené najmä slobodnej mládeži.

Prinášanie letečka

Na Kvetnú nedeľu sa prinášalo leto. V predkresťanskom období boli sviatky a rituály určené najmä slobodnej mládeži. Opäť išlo o úlohu slobodných dievčat, ktoré obložili svoje telo zakvitnutými halúzkami a spievali piesne, ktorými privolávali leto. „Spájalo sa to s predkresťanským zvykom, ktorý kedysi prebiehal tak, že si nahé panny obložili telo zakvitnutými halúzkami a tancovali tzv. chorovody, ktorými privolávali leto. O deň na to slobodní mládenci odtrhli čerstvý prútik naliaty miazgou. Boli to mládenci súci na ženenie, plní sily a sexuálnej energie. Prútikom sa dotkli najprv nôh mladých dievčat, aby jej do nich odovzdali silu a aby ju nosili pri práci. Potom sa jej dotkli bokov, aby porodili veľa zdravých detí a nakoniec sa im dotkli rúk, aby dobre pracovali na gazdovstve,“ dodáva Nádaská.

Neskôr po prijatí kresťanstva sa tento zvyk síce udržal, ale prešlo sa na vodu. V princípe išlo o symbol živej vody, ktorá má dodať dievčine krásu, bystrosť a usilovnosť. Zvyky oblievačky a šibania korbáčmi sa udržali až do dnes, no s tým rozdielom, že teraz šibe aj celá rodina, čím sa stratil prapôvodný význam.

„Ako poďakovanie slúžili kraslice alebo písanky. Prvá farba, ktorou boli kraslice maľované bola červená, ako symbol plodnosti. Išlo o symbol, ktorými dievča mládencovi naznačilo, že ho má rado a je šanca, že raz môžu byť manželmi. Písanky, boli zase veršíky, ktoré dievča napísalo pre mládenca. O pár týždňov neskôr, keď sa začínali stavať máje, mohol mládenec dievčaťu odpovedať tým, že jej postavil máj. Takýmto spôsobom začali spolu chodiť,“ hovorí Nádaská.

Výzdoba a tradičné jedlo

Príbytky si zdobili čisto esteticky zakvitnutými vetvičkami. Tradičným a slávnostným jedlom boli kaše sladené medom. Naši predkovia využívali to, čo im dala príroda. Napríklad púpavu, kyseľ, mladú žihľavu, či medvedí cesnak. Robili z toho rôzne polievky alebo prívarky. Konzumovali úplne intuitívne a snažili sa po zime doplniť potrebné vitamíny.

Takisto piekli guľaté koláče plnené tvarohom alebo sladené medom, podobné našim moravským koláčom. Ich guľatý tvar symbolizoval slnko. Ide o najstarší koláč, o ktorom vieme, že má korene v predkresťanskom období.

Starí Slovania sa riadili najmä zmenami počasia a kolobehom prírody. Ich zvyky a tradície preto tomu zodpovedali. Dnes ide už len o milú spomienku a dodržanie tradícií, ktoré však od pôvodného zmyslu postupom času upustili alebo sa výrazne pomenili.

Autor: Dagmar Čatlošová