Síce som na škole len tretí rok, no keď spomínam na prvák, vždy začínam slovami „Za našich čias“. Bývali sme na Zavarskej a pred modernizáciou MHD som na prepravu väčšinou používala moje nohy. Okrem nôh som musela využívať aj sluch a krk, ktorý sa otáčal pri akomkoľvek náznaku šuchotu.

Vždy som sa obávala, že niekto kráča za mnou. Jeden večer to tak aj bolo. Tmavými ulicami, kde chodník osvetľovalo len svetlo z brán bytoviek, som pridala do kroku. Ovešaná taškami z obchodu a s dáždnikom v ruke som sa snažila zistiť, kto ide za mnou. Bola to tmavá silueta s čiernou kapucňou na hlave. No super.

Hra na naháňačku

Prebehla som cez prechod a snažila sa získať náskok. Osoba za mnou tempo zrýchlila tiež, no išla po druhej strane chodníka. Zrazu na mňa prehovorila: „Ahoj, prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, idem len na internát.“ To mi teda odľahlo — v hlave som už mala vymyslené titulky o napadnutej študentke.

Počas cesty zisťujem, že neznámy si všimol, že sa bojím. Tiež mi hovorí, že ak by ma nedobehol rýchlym krokom, plánoval sa za mnou rozbehnúť, aby mi povedal, že mi nič nechce urobiť. Myslím, že si vieme predstaviť, ako by tento scenár dopadol — a najhoršie by z toho určite vyšiel môj dáždnik. Po tejto skúsenosti som od kamarátiek dostala „peprák“, ktorý vždy zvieram vo vrecku bundy.

V bunde som ho nosila aj počas môjho erazmu v Poľsku. Tam som sa však bežne vybrala na prechádzku do parku o desiatej večer. Ani raz som sa tam nebála. Park osvetľovalo perfektné svetlo a stále sa v ňom pohybovalo veľa ľudí. Tento hot girl walk som využívala na mentálnu očistu. V poslednom čase by sa mi takéto očistenie zišlo aj v Trnave, a tak sa vyberám na prechádzku do mesta.

Tma čaká hneď pred vchodom

Stačí mi opustiť hlavnú budovu školy a ocitám sa v tme. Najkritickejším miestom je chodník, ktorý vedie od školy smerom k mestu. Podľa katastrálnych údajov časť komunikácie, ktorá vedie popri budove, patrí škole. Toto miesto momentálne osvetľuje len jedna žiarovka spred vchodu alebo svetlom z učební, v ktorých ešte prebieha výučba.

Pri prechádzaní touto časťou takmer zrazím oproti idúceho chodca. Našťastie tmavú siluetu v tme si všimnem skôr, než dôjde k zrážke. Horšie je to však s jeho domácim miláčikom, ktorý sa len o vlások vyhne môjmu prišliapnutiu. Začínam chápať, prečo väčšina psov v Trnave nosí farebné svietiace obojky.

Ohľadom tohto úseku som kontaktovala aj školu. „Doteraz sme o tejto skutočnosti nevedeli a neevidujeme ani žiadnu požiadavku od mesta alebo od študentov, aby sa niečo takéto realizovalo.“ Prorektor Brník ešte dodáva, že univerzita v štandardnej prevádzke bežne svieti pri svojom hlavnom vchode a po rekonštrukčných prácach bude svietiť tak ako predtým.

Podľa mňa osvetlenie pred vstupom nestačí na bezpečné používanie spomínanej komunikácie. Naozaj si túto skutočnosť nikto z vedenia nevšimol, alebo ich to len netrápi, keďže budovu pravdepodobne opúšťajú vždy za vidna? Začínam si myslieť, že to trápi iba mňa. Ohľadom témy som sa spýtala aj ľudí, ktorí v budove trávia po večeroch veľa času. Vrátnikov som už viackrát stretla s veľkou baterkou v ruke pri obhliadke budovy. Pre časopis sa vyjadriť nechceli.

Verejné osvetlenie v meste (ne)existuje

Moje kroky pokračujú smerom do mesta a zabáčam za roh budovy. Vždy si na tomto mieste spomeniem na študentku Soňu z Bratislavy, ktorá bola napadnutá presne takto – spoza rohu. Túto časť chodníka, ktorú osvetľujú len okoloidúce autá, má na starosti mesto. Podľa samosprávy je chodník osvetlený okolitými budovami a lampami.

Mesto však v blízkom okolí pripravuje nové osvetlenie. „V rámci projektu modernizácie verejného osvetlenia v Trnave pribudnú ďalšie dve lampy na chodníku smerujúcom od Rybníkovej k budove vedľa (kde sa nachádza podnik Raspberry), ktoré takisto osvetlia aj tento úsek,“ upresnila hovorkyňa mesta Veronika Majtánová.

Kroky ma zaviedli až ku Katedrále sv. Jána Krstiteľa, kde sa zakaždým zľaknem sochy Jána Pavla II., ktorá stojí pred ňou. Vždy mám pocit, že ma sleduje, alebo si ju pomýlim s ozajstným človekom. Táto časť je podľa mňa jedna z najviac osvetlených, keďže majestátna budova vyniká v bielom svetle ako cez deň. Historickému miestu dodáva pravú atmosféru zástup starých lámp, ktoré ma privedú rovno na Trojičné námestie.

Vstupujem do srdca mesta, kde je ako zvyčajne len pár ľudí. Atmosféru poloprázdneho mesta dopĺňa klopkanie čižiem o dlaždice staršej pani, ktorá prechádza okolo. Ku mne sa začína približovať osoba v omámenom stave. Pár krokov predo mnou zastaví a otvára náruč ako malé dieťa – s tým rozdielom, že namiesto lízanky v ruke drží sklenenú fľašu s alkoholom.„Ahojte, kočka, dúfam, že máte pekný deň, aká ste pekná,“ mumle. Pána obchádzam a ignorujem, no on zostáva stáť bez pohybu a pokračuje vo svojom monológu. „Veľa zdravia vám prajem, slečna, buďte zdravá.“ Jeho slová sa však strácajú v diaľke.

Poháňaná strachom

Spomínanú interakciu som prežila bez ujmy na zdraví. Čo sa však môže stať nabudúce, ak pán s fľašou v ruke nebude mať dobrú náladu? V tej chvíli v okolí nikto nebol. V prázdnom meste sa cítim ako ľahká korisť. Bezpečnejšie mi je, keď sú naokolo mňa ľudia – tí, čo venčia psíkov, kočíkujú dieťa alebo mladí, ktorí idú na párty. Dodáva mi to pocit, že keby sa aj niečo stalo, niekto by mi snáď pomohol. Otázne však je, či by to tak bolo aj v realite, alebo sú to len moje naivné predstavy.

Na Hlavnej ulici míňam podnik, pred ktorým stojí skupina mladých degustujúcich vianočný punč. Ich veselú vravu dopĺňa hudba šíriaca sa z reproduktorov podniku. Pripomína mi to, že o chvíľu tu budú vianočné trhy – jediné obdobie v roku, keď sa trnavské ulice naozaj naplnia ľuďmi. Unášaná pozorovaním môjho okolia a každého, kto okolo mňa prešiel, sa zrazu ocitám na konci ulice.

Prechádzam popri Trnavskej arcidiecéze a hradbách mesta. Predomnou kráča dievča asi v mojom veku. Naša cesta vedie rovnakým smerom a ja som jej stále v pätách. Nechcem ju vystrašiť, a tak radšej prechádzam na druhú stranu cesty, aby sa cítila bezpečnejšie. Jej cieľom je však obchodný dom, a tak sa naša spoločná cesta rozdeľuje.

Keď aj svetlo potrebuje prestávku

Späť na internát sa vraciam už len vedľajšími ulicami. Okrem dvoch debatujúcich dôchodkýň v uliciach stretávam aj mačku. Tá si, podobne ako ja, pravdepodobne užíva pokoj ulíc, aj keď mne ho okoreňuje štipka strachu. Hlavne keď dostanem menší šok vo chvíli, keď sa nad mojou hlavou zhasne lampa, pod ktorou práve prechádzam. Cítim sa ako superhrdinka, ktorá svojím napätím vypaľuje žiarovky v meste. Po prejdení pár krokov sa obzriem a vidím, že lampa znovu svieti.

K budove školy prichádzam druhou stranou, okolo blízkeho supermarketu. Prechádzam „kruháčom“ k chodníku s lavičkami. V tme na jednej z nich sedí jeden z obyvateľov internátu, ktorého obklopuje dym a osvetľuje ho len displej mobilu. Možno by aj on privítal medzi lavičkami lampu. Svoju prechádzku ukončujem pri vstupe do budovy školy.

Moja svetelná sága pokračuje, keď mi pri večernom vylievaní pocitov do Wordu zhasne svetlo. Rýchlo zisťujem, že to neboli poistky, pretože všade inde svetlo funguje. Okrem okolia školy sa tak do tmy ponorí aj moja intráková izba. Mne ostáva len dúfať, že moje superschopnosti po dopísaní tohto článku pominú.

Nočná Trnava nemusí vyvolávať strach

Nočná prechádzka po Trnave je určite zážitkom — od paranormálnych javov až po opilca, ktorý sa zaujíma o vaše zdravie. Vo finále to však nebolo také katastrofálne. „Peprák“ mi však naďalej ostáva vo vrecku bundy. A v mojej hlave naďalej ostane aj rozčuľovanie nad tmou pred školou, ktorá pravdepodobne vadí len mne.

Túto kapitolu nechcem uzavrieť len týmto článkom a označiť to za vybavené. Spýtala som sa prorektora, ako môžem iniciovať osvetlenie tohto priestoru. „Aby sme to mohli riešiť, potreboval by som nejaký podnet, ktorý môžem potom nejakým spôsobom uchopiť a venovať sa mu.“ Odkázal ma na BLACK BOX v päte stránky UCM. Určený je na názory, pripomienky a otázky týkajúce sa fungovania univerzity. Môj nápad som zaslala a budem čakať na reakciu zo strany školy.