Dlho som sa nepovažoval za človeka, ktorý by vedel v umení nachádzať skrytú hĺbku. Ako som však dospieval a môj názor na spoločenské problémy a témy sa vyvíjal, aj ja som si v umeleckých dielach začal všímať súvislosti a prepojenia. Počas mojich doterajších rokov štúdia som vďaka šťastene spoznal viacero fotografiek a fotografov z Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru (KEFA). Dvaja z nich boli súčasťou spomínanej Klauzúrnej výstavy, ktorú som navštívil 8. apríla v podniku OOZI na Skladovej ulici.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa jej chcel zúčastniť. Miesto výstavy zvolili organizátori výborne a hneď pri vstupe pre nás nachystali prípitok. Fotky klauzuristov do priestoru výborne zapadali či už farbami, alebo energiou, ktorá z nich vyžarovala. Klauzúrna výstava KEFA prezentovala fotografie 7 autorov a autoriek – Anety Ľubčikovej, Daniely Baštekovej, Kristiána Kováča, Mareka Tvarožného, Matúša Andráša, Romana Miču a Samuela Sczyrzického, ktorých pedagogicky viedla vedúca ateliéru doktorka Lucia Škripcová.

Začiatok neurobil dobrý dojem

Niekoľko minút pred otvorením sa začali v priestoroch výstavy zhromažďovať návštevníci. V ich tvárach a aj v tvári doktorky Škripcovej bolo vidieť nervozitu. Chýbali fotografi, ktorí im mali túto výstavu zachytiť objektívom. Po pár minútovom meškaní sa nakoniec podarilo klauzúru otvoriť. Úvodný a zároveň aj jediný príhovor mala klauzuristka Daniela Bašteková. Osobne mi tam však chýbal príhovor Lucie Škripcovej.

Po oficiálnom otvorení sa ľudia presunuli k jednotlivým fotografickým sériám, začali diskutovať a skúmať jednotlivé snímky. Šmrc výstave dodával aj DJ Franzen, ktorého môžu študenti univerzity poznať aj zo študentských parties. Hudobný doprovod sedel k výstave fantasticky.

Pestrosť tém bola veľká

Autori a autorky vystavovaných fotografiií si mohli zvoliť rôzne témy, ktoré musela schváliť doktorka Škripcová. Na nafotenie mali necelé dva semestre. Aneta Ľubčíková nazvala svoju sériu „V cudzom svete“. „Moja séria zachytáva tri odlišné a jedinečné ženy v prírode. Majú na sebe relatívne maskulínne oblečenie,“ povedala Aneta. Oblečením a tým, kde snímky nafotila, sa snažila vytvoriť kontrast. Sériu ozvláštnilo aj počasie, ktoré bolo počas fotenia pochmúrne a dodalo fotkám hĺbku.

Séria Daniely Baštekovej niesla názov „Uzemniť sa“. Fotografie odrážajú vnútorné prežívanie autorky v súvislosti so súčasnou enviromentálnou situáciou. „Uvedomujem si, že často zabúdam na to skutočne podstatné, vedome vidieť a vnímať Zem. Nič viac netreba,“ povedala. Ďalším z vystavujúcich bol Kristián Kováč, ktorý na výstavu priniesol na prvý pohľad iný typ fotografií. Bola ňou séria športových záberov s názvom „m o m e n t u m“, ktorú opísal takto: „Rozhodol som sa zamerať na jedného hráča, D’Mitrica Trycea, a vytvoriť vizuálne rozprávanie, ktoré zachytáva nielen jeho výkon, ale aj osobnosť.“

Príjemné emócie, no iba na pár hodín

Pri zamýšlaní sa nad fotkami sa pri mne pristavil jeden z oragnizátorov. Začali sme sa rozprávať a medzi rečou mi napadla otázka, do akého dátumu si budú môcť návštevníci prísť pozrieť vystavované diela. Odpoveď ma zaskočila. Povedal mi, že výstava je dostupná len na pár hodín a potom už série nebudú nikde vystavené. Zostal som sklamaný. Dôvodom bolo, že organizátori začali výstavu riešiť o niečo neskôr, než by bolo vhodné. Prišlo mi to ako nevyužitá príležitosť a zároveň som ľutoval ľudí, ktorí sa výstavy nezúčastnili. O to viac som si začal klauzúru užívať.

Marek Tvarožný nazval svoju sériu „Nepoznané ja“. Táto séria priniesla autoportrét autora. Postaviť sa pred objektív bol pre neho krok mimo komfortnú zónu: „Konfrontoval som sa so svojím najhlbším strachom – obavy z osamelosti.“ Matúš Andráš zachytával vo fotografiách čisté línie modernej architektúry Bratislavy a sériu nazval „Svetlo a tieň“. Jeho fotky boli čiernobiele. „Toto spracovanie posilňuje dôraz na kontrast a kompozíciu, pričom odstraňuje všetky rušivé prvky a necháva vyniknúť samotnú geometriu budov,“ povedal.

Klauzuristi nám dovolili nahliadnuť aj do ich prežívania

Ďalším klauzuristom bol Roman Miča. Séria s názvom „CHAOS“ poskytla návštevníkom pohľad do jeho súkromia a prežívania, ktorý sa snažil zachytiť objektívom. „Niekedy je všetko neprehľadné, hlučné a nepochopiteľné. Moja séria znázorňuje momenty bez pravidiel, kde nechávam chaos hovoriť za mňa,“ priznal. Fotograf Samuel Sczyrzicki nazval svoju sériu „Za maskou krásy“. Vo svojich dielach poukázal na súčasnú dobu, ktorú definujú sociálne médiá. „Krása je na nich často definovaná filtrami a ideálmi spoločnosti. Nasadzujeme si masky, aby sme zapadli a vyhoveli očakávaniam,“ povedal. Sériou sa snažil zachytiť akýsi tlak spoločnosti byť dokonalý.

Klauzúrna výstava KEFA mi priniesla chvíľku upokojenia do veľmi rušných dní. Atmosféra, ktorá sa niesla celou výstavou bola veľmi uvoľnená. Príjemní ľudia, podnetné rozhovory, dobré jedlo a hlavne umenie. Tieto slová vystihujú túto klauzúru asi najlepšie.

Na prvý pohľad si môže človek pomyslieť, že odfotiť prírodu, ľudí či šport môže hocikto. No táto výstava ma presvedčila o opaku. V súčasnej spoločnosti sa umenie, umelci a umelkyne často dohonestujú a urážajú. Som rád, že aspoň naša univerzita ich podporuje a poskytuje priestor na realizáciu.

V živote sem-tam dozrieme na najviac neočakávané veci. Tohtoročná vernisáž výstavy Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru (KEFA) bola mojou prvou. Jednou z vystavujúcich klauzuristiek bola moja dobrá kamarátka, preto ma zvedavosť, ako vernisáž vyzerá, v jedno utorňajšie poobedie na sklonku semestra dotiahla do trnavskej Mestskej veže. Na spomínaný umelecký snobizmus (so žoviálnym podtónom!) som sa trošku tešila, nepopieram.

Na výstavu som teda patrične vyrazila v outfite à la Carrie Bradshaw (hlavná hrdinka Sexu v meste, pozn. red.), očakávajúc umelecký zážitok z hĺbania nad fotografiami s drinkom v ruke. To sa mi splnilo ako prvé, hneď po príchode som dostala jedno prosecco.

Trochu ma prekvapilo, aký malý výstavný priestor si zvolili, no keďže vystavovali len štyria autori, asi to nebol až taký problém. Zvyčajne vystavuje šesť až desať študentov. Na druhú stranu, hlbšie v centre v Trnavy ako v Mestskej veži už ani byť nemôžete, takže sa nad malosťou priestoru dajú z dôvodu výhodnej polohy privrieť oči.

Vo veži bolo komorne

Niečo po štvrtej popoludní sa návštevníci intuitívne postavili okolo stien a čakali na úvodné slová. Výstavu otvárala vedúca ateliéru KEFA doktorka Lucia Škripcová so štyrmi vystavujúcimi študentmi – Katarínou Hrabušovou, Jánom Kolbenhayerom, Amáliou Mintálovou a Martinom Palkovičom. Od svojich zverencov aj od vedenia dostala kytice. Vystavujúcim aj návštevníkom sa prihovorila aj dekanka FMK Ľudmila Čábyová.

Po príhovoroch to vo veži ožilo šumom prítomnej spoločnosti. Ľudia sa rozptýlili do priestoru a začali debatovať, ochutnávať chlebíčky s jedlými kvetmi a hľadať vo vystavených fotografiách vlastné významy. Zo začiatku tam bolo trochu tesno a dusno, výstavná miestnosť zrejme nie je primárne určená pre toľké obecenstvo. No nebolo to nič, čo by nevyriešilo otvorené okno navyše, popri toľkých ľuďoch sa vám mohlo stať, že narazíte do niekoho známeho, o kom ste ani nevedeli, že príde.

Výstavy fotografií ma, úprimne, nikdy neoslovovali. Možno preto, že boli statické a bez výkladu. V tom spočíva genialita vernisáží. Visiace fotky majú zrazu tvár, hlas a živý príbeh ich vzniku. Umenie sa vďaka tomu stáva osobným.

Dvadsať autorských pohľadov na vec

Sprvu som sa trošku zľakla, že autori fotiek budú odo mňa pri rozhovore očakávať prepracované umelecké analýzy a hlbokú katarziu, no opäť som sa zmýlila. Je síce pravda, že sa musíte na obrázky pozrieť trochu dlhšie a zapojiť fantáziu, no práve to si ich tvorcovia cenia najviac. Že vo vás zanechajú emóciu.

Pri sérii fotiek More a ľudia od Katky Hrabušovej som ju mala, dokonca viaczmyslovú. Z jednej fotky som cítila prímorský vietor, vôňu mora a dokonca slanú chuť na jazyku. Pripomenulo mi to, ako veľmi sa teším na dovolenku po skúškovom.

„Nečakala som, že ľudia v mojich fotkách nájdu toľko myšlienok. Fotila som ich len ako street fotografiu bez nejakých skrytých významov,” povedala pri našom nezáväznom rozhovore Katka. Svoje fotky nafotila v Dubrovníku počas pobytu na Erazme. „Fotografie mi pripomínajú nekonečné túlania po mólach, plážach a útesoch s ľuďmi, ktorých som nepoznala, no vďaka týmto fotografiám si ich budem pamätať,” píše v bulletine.

Sto ľudí, sto chutí významov

Martin Palkovič sa na výstave prezentoval sériou fotografií s názvom Rebélia. Jeho diela mi imponovali kombináciou tmavých odtieňov s oranžovou a hnedou. Vďaka teplým farbám fotky vyžarovali nostalgickú auru zlatej hodinky. Prihovorili sa mi príťažlivou bohémskosťou. Oslavujú mladosť a nespútanosť.

„Séria vznikla v jeden upršaný večer, kedy sme si povedali, že ideme žiť viac rebelsky. Robiť niečo, pri čom zabudneme na každodenné problémy a užiť si každý moment, ktorý nám príde do cesty,” popisuje vznik fotiek Martin.

Fotografov spája fakt, že ich veľmi prekvapí rôznorodosť výkladu ich diel. „Určite som nečakal tak subjektívny názor ľudí na obľúbenú fotku zo série. Každý jeden pokladal za favorita úplne inú snímku, čo ma prekvapilo a zároveň potešilo, pretože v tom každý videl niečo nové a to je fascinujúce,” potvrdil mi Martin.

Vernisáže rodiskom známostí

Zo všetkých vystavovaných fotosérií mi Depersonalizácia Amálie Mintálovej prišla najnáročnejšia na pochopenie – čo je príznačné pre žáner abstrakt, ktorému sa autorka venovala. Fotografie boli farebne a predmetovo minimalistické. „V sérii predstavujem sklo a zrkadlo ako metaforu neviditeľnej hranice medzi realitou a snom,” uvádza v bulletine Amália.

Pri fotke dievčenskej tváre v črepoch zrkadla som sa Ami spýtala, či kvôli tomu schválne rozbila zrkadlo alebo sa k črepom dostala inak. „Schválne. Modelka sa ma vtedy s reálnou obavou spýtala, či z črepov nebude mať smolu. Toto som si dopredu zistila a ubezpečila som ju, že kľudne môžeme spraviť aj nejaký rituál, aby sme ju odvrátili. Nakoniec to zvládla aj bez neho,” ozrejmila fotografka.

S Ami sme sa asi po hodine znova stretli v konverzácii pri koláčikoch. Moja sánka sa ocitla na podlahe, keď mi nadšene povedala, že jedna pani chcela jej fotky dokonca kúpiť, alebo že za ňou prišiel niekdajší zakladateľ ateliéru KEFA fotograf Antonios Vlachou, že by mohli spolu niečo vymyslieť. Vtedy som žasla nad silou fakultných akcií a networkingu ako ich priameho dôsledku.

Sofistikovanosť foto tvorby

Jána Kolbenhayera a jeho tvorbu zbežne poznám už dlhšie, preto ma voľba témy neprekvapila. Vo vystavovaných fotografiách jasne vidieť jeho autorský rukopis. Zaujalo ma, že jednu fotku poskladal zo siedmich a fascinoval vnímavý myšlienkový pochod, ktorý ho touto skladačkou viedol.

Na inscenovaných fotografiách fotosérie Polarita spravodlivosti: New York 1994, mal Johny dve postavy – mafiána a policajta. „Mafián na fotkách je môj kamarát, ktorý sa v deň fotenia tak pohádal s frajerkou, že sa skoro rozišli. Preto mu ten pochmúrny výraz veľmi išiel. Bol zbitý životom ako Jean Reno vo filme Drž hubu,” popísal svojho prvého modela.

Policajt a jeho výraz mi pripomenuli wrestlera Batistu. „Policajt je pán, s ktorým sme sa spoznali na autosalóne, milovník amerických áut. Nemal problém mi zapózovať v uniforme. Fotili sme v garáži ich klubu veteránov,” ozrejmil klauzurista. Aj keď mne osobne autá a atmosféra 90. rokov veľa nehovoria, bavilo ma sledovať a počúvať, ako je pre to Johny zápalený.

Zaslúžená satisfakcia

Klauzuristi si zvyknú celú výstavu – sponzorov, priestory či rámy – zabezpečovať sami, pričom ich doktorka Škripcová len usmerňuje. Niekedy im popri sponzoroch pomôžu príbuzní a prispejú občerstvením vlastnej výroby. Keďže mi väčšinou utkvie v pamäti, kde čo dobré zjem, veľmi chválim chlebíčky a krémové plnené oriešky, ktoré boli obzvlášť skvelým spoločenským tmelom. Zišli sme sa pri nich s Katkou a Ami niekoľkokrát.

V dňoch pred vernisážou som sa necítila najlepšie a nutne potrebovala zažiť niečo nové, preto som takéto umelecké osvieženie privítala. Vďaka známym, ktorých som postretávala, rozhovorom o fotkách a domácim koláčom od Aminej starkej som prišla na iné myšlienky.

Cestou z vernisáže popŕchalo a svietilo slnko, čo vyústilo vo vznik nie jednej, ale dvoch sýtych dúh nad mestom. Všetci na námestí sa v rovnakej chvíli zastavili a začali si dúhy fotiť. Vzhľadom na to, že som bola svedkyňou výstavy fotografií, kompletne ma to dojalo a ešte viac utvrdilo v tom, že fotiť treba aj malé detaily, „každú sprostosť”. Len tak, z plezíru. Aby sme mali v mobiloch (a životoch) radostné galérie.

Klauzúrnu výstavu si môžete v Mestskej veži pozrieť do 25. júna 2023.

Marcus Oliver Obert je študentom 2. ročníka na Vysokej škole výtvarných umení – odbor Fotografia a nové médiá. Vystavované práce boli ukážkou jeho doterajšej umeleckej tvorby. Vernisáž sa niesla vo forme interaktívnej výstavy s viacerými digitálnymi a svetelnými inštaláciami, ktoré doplnil autentický hudobný podmaz od Sub:tearz crew. O príjemnú večernú atmosféru sa postaral bar Zelený kríček. Celá udalosť pôsobila komornejším dojmom s približne 25 až 30 návštevníkmi.

Stráca sa záujem o kultúrny rast

„Vyjadrujem nefunkčnosť kedysi živých bodov primárne alternatívnej kultúry v meste, v ktorom sa stráca zmysel pre kultúrny rast. Vizuálnou dynamikou pripomínam čas mojej generácie a naznačujem pretrvávajúci potenciál týchto už inak zaniknutých miest. Statickosť obrazu konfrontujem s analógovým zvukom, vytvoreným autentickými stopami z daných miest,“ povedal autor o jeho práci s názvom Post Potential.

Prezentované projekty (statické i dynamické) poukazovali na fenomén dnešnej doby, pričom zdôrazňovali neschopnosť zaznamenať všetko, čo sa okolo nás deje. Statické vizualizácie obohatili svetelné efekty, ktoré evokovali efemérnosť a absenciu obrazov. Tematicky ladená hudba zjednotila celý koncept výstavy a navodila atmosféru, ktorú autor prezentuje ako „absenciu kultúry, intimity a mágie“.

Čo na to hovoria prítomní? „Ešte som sa nezúčastnila na podobnej akcii, a tak som spočiatku bola prekvapená, akou formou bola vernisáž pripravená. Zaujal ma koncept celého projektu, bolo to esteticky zladené a hudba dotvárala celkový dojem. Cítila som novodobé poňatie umeleckých diel, avšak menej sa mi pozdávala udalosť ako celok. Niesla sa v štýle uzavretej spoločnosti. V konečnom dôsledku sa mi atmosféra večera a vystavované práce veľmi páčili,“ opísala Lívia, návštevníčka výstavy, svoj zážitok zo svojej prvej vernisáže v rámci projektu Are you art?!.

Pozrite si aj krátku ukážku inštalácie z výstavy:

Priestor pre mladých umelcov

Základom projektu Are you art?! sú inštalácie vo forme interaktívnej výstavy. Na prvej vernisáži uviedli bakalársky projekt fotografky Emy Lančaričovej s názvom Sypká nehmatnosť smrti. Druhá výstava sa volala Metalanguage. Na nej, spolu s fotografkou prvého projektu, predstavili aj grafického dizajnéra Ervína Gejdoša a ich poňatie materiálu bez symboliky a priradeného významu.

Ďalšie podobné akcie a pokračovanie projektu Are You Art?! môžete sledovať na facebookovej stránke Malého Berlína alebo ich web stránke. Autorovo portfólio nájdete na Instagrame marcus_oliver_obert.

Doteraz bola v galérii sprístupnená výstava Goral na gory.

Portrét alebo príbeh blízkej osoby sú frekventované témy v rámci viacerých žánrov média fotografie. Pri umeleckom, no tak isto i pri pedagogickom procese komunikatívne a kontaktne iniciujú vizuálne prerozprávanie identity, intimity, statusu či dizajnu jednej alebo viacerých osôb.

Analytický portrét môže vyplniť prázdny priestor

Koncept portrétu – príbehu – naratívu spúšťa a umožňuje vo vedomí a podvedomí (mimo osobnej i obecnej empírie) kontext imaginatívnej (sprítomňujúcej) spomienky na históriu osobných vzťahov. Zároveň umožňuje aj to, aby autor spolu s ňou vytvoril na základe vlastných skúseností analytický portrét – príbeh. Portrét tak v koncepte naratívu môže vyplniť prázdny priestor a miesta toho, čo sa stalo symbolom a čo sa má stať archetypom – sociálnymi a umenovednými dejinami.

V portréte a príbehu musí existovať interpretačný bod (Barthesovo Punctum). Ten umožňuje percipientovi dekódovať a objavovať dôvod, kedy sa publikum (divák) stáva súčasťou dejinného času portrétovanej osoby.  Osobný vzťah a poznanie kreuje „život“ v najmenších (detailných) prvkoch, ako sú gestá, fragmenty šiat, rúk, vecí na stole a pod. Tento model scénického rozprávania je metodológiou asociačného portrétu, zanamenávajúceho  intimitu vecí a priestoru, ktorá je portrétom a príbehom danej osoby.

Téma sa stala priestorom na vyjadrenie zápletky

Téma „Portrét alebo príbeh“ sa stala pre študentov tvorivým ateliérom. Stala sa priestorom na vyjadrenie „sujetu“ (zápletky) plynutia udalostí v rôznych častiach Slovenska, s rôznymi ľuďmi, prevažne blízkymi  (brat, sestra, priateľ, priateľka, rodičia, starí rodičia…), profesiami, prostrediami a vzťahmi.

Táto schéma a napätie medzi predstavou a realitou – hlukom tam vonku a tichom vo vnútri – bola podmienená funkciou pamäti nereprezentujúcej tendenciu viazať žánre portrétu a naratívu len na zaznamenanú osobu.

Tento „obrat k obrazu – príbehu” je „obrat k príbehu diváka” s potenciálom silných sebareflexívnych podnetov. Tie predstavujú určitú parabolu – schopnosť prepájať jednotlivé príbehy (portréty) s osobnou projekciou. Ide teda o premietnutie autorovho myšlienkového postupu: z hľadiska fotografie niekedy ťažko prístupné a identifikovateľné, ale univerzálne rozpoznateľné v situáciách, ktoré sa autor rozhodne zverejniť.

Fotografia potrebuje interpretovať viac než „očami viditeľné“

Mladá generácia študentov – fotografov si prisvojuje aktuálny vizuálny jazyk ako sociálny koncept odtrhnutý od všeobecnej ikonografie ukotvenej v histórii. Napriek tomu, že sa mnohé veci recyklujú, metodologicky posúva poetiku videnia reality (vzťahov, identity človeka, práce, objektov, vecí) nielen do kontextu obžaloby a falzifikácie (tzv. posthumanistického dokumentu), ale aj emocionálneho, subjektívneho konštruktu  vypätej estetizujúcej situácie na hranici gýču. V tomto uchopení (kódovaní) je aj citlivosť k pochopeniu vlastnej evolúcie, existenciálneho, duchovného a sebapoznávacieho postoja autora s otázkou (možno intuitívnou) po normotvorných hodnotách, zmysle poslania a význame umenia.

Z pozície pedagóga je to otázka prístupu k interpretácii diela a významu posolstva (témy predmetu). Interpretácia potrebuje interpretovať viac než „očami viditeľné“ a musí dávať vždy zmysel. Jazyk interpretácie je nevyhnutná forma overovania inštitucionálnej a umenovednej normy (pedagogického vedenia), ale aj asociatívnej moci videnia jednotlivca. Ako a čo interpretovať je vždy príbehom o stretnutí, o interakcii, o vzťahu, o dialektike. V pedagogickom procese je to predpoklad, že už „niečo“ existuje v objektívnom stave, v identite autora, skôr, ako sme to začali interpretovať.

Výstava fotografií študentov predmetu žurnalistická fotografia predstavuje talentovaných mladých ľudí, ktorí prijali „riziko“ otvorenia sa – ich vnútorného sveta, uvažovania a prežívania vzťahu k blízkym rodinným osobám, priateľom. Výstava zaznamenáva veľa vecí, analyzuje a odhaľuje, ale je stále aj  „mystagógiou“. Umožňuje nám vniknúť len čiastočne do tajomstva príbehu, intimity osoby či duchovného sveta a pritom ho nezneuctiť. Výstava nás nabáda k tomu, aby sme iným spôsobom vyjadrili to, čo sa nevyjadruje slovami, ale obrazom.

Autorom textu je Jozef Sedlák.