Vystavené diela autorov a študentov z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (FMK UCM) vo mne vyvolávali tiché zastavenie – akoby som sa na chvíľu ocitla v príbehoch klientov zo sociálneho centra v Spišskom Štvrtku.

Podujatie sa konalo 20. mája o 16:00 v Galérii Ľudovíta Hlaváča na Skladovej 3 v Trnave. Návštevníkov hneď pri príchode privítal raut v podobe domácich muffinov, koláča a welcome drinku. Súčasťou otvorenia bol aj slávnostný príhovor docenta Jozefa Sedláka. Výstava AKRONYM predstavila fotografie, ktoré vznikli počas fotografického workshopu, na ktorom sa stretli študenti, doktorandi a pedagógovia.

Prostredníctvom týchto fotografií autori zachytili atmosféru historických priestorov, život rehoľných minoritov aj spoluprácu s klientmi Centra sociálnych služieb v Spišskom Štvrtku. Výstava ukázala kláštor ako miesto osobných príbehov, duchovného rozmeru a stretávania rozdielnych svetov.

Komplex kláštora a priľahlých priestorov sa pre účastníkov workshopu stal nielen vizuálnym objektom, ale aj miestom kontrastu rôznych životných skúseností a perspektív, ktoré sa v tomto priestore prirodzene stretávajú.

Účastníčka workshopu: Fotili sme, kým sme sa kamarátili

Silnou súčasťou projektu boli aj osobné skúsenosti autorov, ktorí si počas workshopu vytvárali vzťahy s klientmi. Jedna z vystavujúcich autoriek, doktorandka Ivana Galat, priznala, že na začiatku mala z celého projektu obavy: „Rozprávali sme sa aj s Petrom Lančaričom (pedagóg na FMK UCM – pozn. red.) o tom, aké to bude. Báli sme sa, či to nebude pre nich nepríjemné, že tam prídeme, budeme ich neosobne fotografovať a potom odídeme. Veľmi rýchlo sa to však otočilo a vytvorili sme si k nim vzťah.“

Podľa nej sa z fotografovania postupne stalo prirodzené spoznávanie ľudí a ich príbehov. „Nekamarátili sme sa len počas fotenia, ale fotili sme, kým sme sa kamarátili,“ dodala.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Galéria Ľudovíta Hlaváča (@galerialudovitahlavaca)

Silné emócie počas workshopu prežívali aj ďalší účastníci. Ďalšia študentka opísala, že prvé dni boli pre ňu veľmi náročné. „Myslela som si, že to zvládnem a nič to so mnou neurobí. Keď som tam však vošla, mala som pocit, že sa rovno otočím. Nevedela som spracovať všetko, čo som za taký krátky čas videla,“ priznala.

Postupne si však účastníci vytvorili s klientmi blízke vzťahy. „Vytvorili sme si veľmi pekné kamarátstva. Doteraz si s jednou klientkou volávam a celý projekt mi otvoril oči v mnohých veciach,“ dodala študentka.

Aj fotograf Peter Lančarič priznal, že projekt bol emocionálne náročný pre všetkých zúčastnených.

Spoločný prvok? Zachytiť človeka citlivo a autenticky

Rozmanitosť pohľadov bolo možné vidieť aj na samotných vystavených fotografiách. Každý z autorov zachytil prostredie Spišského Štvrtku a ľudí v ňom vlastným spôsobom – niektoré fotografie pôsobili intímne a ticho, iné zachytávali silné emócie či momenty každodenného života.

Na výstave sa prelínali zábery historických priestorov gotického kostola a kláštora s portrétmi klientov Centra sociálnych služieb. Práve kontrast sakrálneho priestoru a osobných príbehov ľudí vytváral veľmi silnú atmosféru celej expozície.

Návštevníci si mohli pozrieť práce profesionálnych autorov aj študentov, ktorí do projektu priniesli rozdielne pohľady a skúsenosti. Spoločným prvkom všetkých fotografií však zostala snaha zachytiť človeka citlivo a autenticky.

Fotograf a pedagóg Peter Lančarič zachytáva na svojich fotografiách intímny moment z bežného dňa klientky centra. Kompozícia pôsobí prirodzene a nenútene, akoby zachytávala obyčajný, ale silný moment každodennosti.

Doktorandka Magdaléna Tomalová zas na svojich fotografiách prepája dva rozdielne priestory a emócie. Horný záber zobrazuje staršiu pani ležiacu na posteli, pričom fotografia pôsobí pokojne a osobne. Spodná fotografia zachytáva interiér kostola s postavou kráčajúcou stredom chrámovej lode. Spojenie oboch záberov v diptychu vytvára kontrast medzi osobným priestorom človeka a duchovnou atmosférou kostolného prostredia.

Študentka Katarína Zvolenská na svojich fotografiách zachytila kontrast geometrických tvarov, ktoré pripomínajú kostolné dlaždice a dotyku, čo vytvára zaujímavé napätie medzi priestorom a človekom.

Spodná fotografia vyžaruje výraznú živosť a emotívnosť. Muž s výraznou mimikou a zdvihnutými rukami pôsobí spontánne, hravo a energicky. Autorka zachytila prirodzený moment plný emócie, ktorý pôsobí autenticky a bezprostredne. Spojenie oboch záberov vytvára kontrast medzi detailom, symbolikou a ľudskou expresivitou.

Nejde o prvý workshop

Ateliér komunikácie v médiu fotografie (AKMF) pritom podobné workshopy už v minulosti organizoval. Napríklad v roku 2024 sa účastníci venovali dokumentovaniu rómskej komunity v Podhoranoch na severnom Spiši. V roku 2025 sa zase v rómskych osadách Rudňany a Poráč zamerali na tému Nový dokument – prirodzený svet v neprirodzenom svetle v rámci mobilných fotodielní Sila okamihu.

Aktuálna výstava tak nadviazala na dlhodobú tradíciu prepájania fotografie s reálnymi príbehmi a marginalizovanými komunitami, zameriavajúc sa pri tom na sociálny dokument.

Viac som si uvedomovala samotné starnutie

Fotografie na výstave prepájali prostredie kostola, kláštora a Centra sociálnych služieb do jedného vizuálneho celku. Autori sa nesnažili zachytiť iba samotný priestor, ale predovšetkým atmosféru a emócie, ktoré počas workshopu prežívali.

Niektoré zábery pôsobili ticho a melancholicky, iné boli plné spontánnosti, blízkosti a ľudskej energie. Práve kontrast medzi pokojom sakrálneho priestoru a každodennosťou ľudí žijúcich v centre vytváral silnú vizuálnu aj emocionálnu rovinu celej výstavy.

Každý z autorov pristúpil k téme vlastným spôsobom, čo bolo na výstave veľmi cítiť. V jednotlivých dielach som vnímala osobné prežívanie autorov, ich vzťahy s klientmi aj momenty, ktoré spolu v Spišskom Štvrtku zažili. Pri prechádzaní výstavou som si viac uvedomovala samotné starnutie a prítomnosť starších ľudí v týchto príbehoch. Nepôsobilo to na mňa ťažko, skôr prirodzene, ale zostala vo mne myšlienka, že je to etapa života, ktorá sa dotýka každého z nás a raz sa jej nevyhneme.

Dlho som sa nepovažoval za človeka, ktorý by vedel v umení nachádzať skrytú hĺbku. Ako som však dospieval a môj názor na spoločenské problémy a témy sa vyvíjal, aj ja som si v umeleckých dielach začal všímať súvislosti a prepojenia. Počas mojich doterajších rokov štúdia som vďaka šťastene spoznal viacero fotografiek a fotografov z Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru (KEFA). Dvaja z nich boli súčasťou spomínanej Klauzúrnej výstavy, ktorú som navštívil 8. apríla v podniku OOZI na Skladovej ulici.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa jej chcel zúčastniť. Miesto výstavy zvolili organizátori výborne a hneď pri vstupe pre nás nachystali prípitok. Fotky klauzuristov do priestoru výborne zapadali či už farbami, alebo energiou, ktorá z nich vyžarovala. Klauzúrna výstava KEFA prezentovala fotografie 7 autorov a autoriek – Anety Ľubčikovej, Daniely Baštekovej, Kristiána Kováča, Mareka Tvarožného, Matúša Andráša, Romana Miču a Samuela Sczyrzického, ktorých pedagogicky viedla vedúca ateliéru doktorka Lucia Škripcová.

Začiatok neurobil dobrý dojem

Niekoľko minút pred otvorením sa začali v priestoroch výstavy zhromažďovať návštevníci. V ich tvárach a aj v tvári doktorky Škripcovej bolo vidieť nervozitu. Chýbali fotografi, ktorí im mali túto výstavu zachytiť objektívom. Po pár minútovom meškaní sa nakoniec podarilo klauzúru otvoriť. Úvodný a zároveň aj jediný príhovor mala klauzuristka Daniela Bašteková. Osobne mi tam však chýbal príhovor Lucie Škripcovej.

Po oficiálnom otvorení sa ľudia presunuli k jednotlivým fotografickým sériám, začali diskutovať a skúmať jednotlivé snímky. Šmrc výstave dodával aj DJ Franzen, ktorého môžu študenti univerzity poznať aj zo študentských parties. Hudobný doprovod sedel k výstave fantasticky.

Pestrosť tém bola veľká

Autori a autorky vystavovaných fotografiií si mohli zvoliť rôzne témy, ktoré musela schváliť doktorka Škripcová. Na nafotenie mali necelé dva semestre. Aneta Ľubčíková nazvala svoju sériu „V cudzom svete“. „Moja séria zachytáva tri odlišné a jedinečné ženy v prírode. Majú na sebe relatívne maskulínne oblečenie,“ povedala Aneta. Oblečením a tým, kde snímky nafotila, sa snažila vytvoriť kontrast. Sériu ozvláštnilo aj počasie, ktoré bolo počas fotenia pochmúrne a dodalo fotkám hĺbku.

Séria Daniely Baštekovej niesla názov „Uzemniť sa“. Fotografie odrážajú vnútorné prežívanie autorky v súvislosti so súčasnou enviromentálnou situáciou. „Uvedomujem si, že často zabúdam na to skutočne podstatné, vedome vidieť a vnímať Zem. Nič viac netreba,“ povedala. Ďalším z vystavujúcich bol Kristián Kováč, ktorý na výstavu priniesol na prvý pohľad iný typ fotografií. Bola ňou séria športových záberov s názvom „m o m e n t u m“, ktorú opísal takto: „Rozhodol som sa zamerať na jedného hráča, D’Mitrica Trycea, a vytvoriť vizuálne rozprávanie, ktoré zachytáva nielen jeho výkon, ale aj osobnosť.“

Príjemné emócie, no iba na pár hodín

Pri zamýšlaní sa nad fotkami sa pri mne pristavil jeden z oragnizátorov. Začali sme sa rozprávať a medzi rečou mi napadla otázka, do akého dátumu si budú môcť návštevníci prísť pozrieť vystavované diela. Odpoveď ma zaskočila. Povedal mi, že výstava je dostupná len na pár hodín a potom už série nebudú nikde vystavené. Zostal som sklamaný. Dôvodom bolo, že organizátori začali výstavu riešiť o niečo neskôr, než by bolo vhodné. Prišlo mi to ako nevyužitá príležitosť a zároveň som ľutoval ľudí, ktorí sa výstavy nezúčastnili. O to viac som si začal klauzúru užívať.

Marek Tvarožný nazval svoju sériu „Nepoznané ja“. Táto séria priniesla autoportrét autora. Postaviť sa pred objektív bol pre neho krok mimo komfortnú zónu: „Konfrontoval som sa so svojím najhlbším strachom – obavy z osamelosti.“ Matúš Andráš zachytával vo fotografiách čisté línie modernej architektúry Bratislavy a sériu nazval „Svetlo a tieň“. Jeho fotky boli čiernobiele. „Toto spracovanie posilňuje dôraz na kontrast a kompozíciu, pričom odstraňuje všetky rušivé prvky a necháva vyniknúť samotnú geometriu budov,“ povedal.

Klauzuristi nám dovolili nahliadnuť aj do ich prežívania

Ďalším klauzuristom bol Roman Miča. Séria s názvom „CHAOS“ poskytla návštevníkom pohľad do jeho súkromia a prežívania, ktorý sa snažil zachytiť objektívom. „Niekedy je všetko neprehľadné, hlučné a nepochopiteľné. Moja séria znázorňuje momenty bez pravidiel, kde nechávam chaos hovoriť za mňa,“ priznal. Fotograf Samuel Sczyrzicki nazval svoju sériu „Za maskou krásy“. Vo svojich dielach poukázal na súčasnú dobu, ktorú definujú sociálne médiá. „Krása je na nich často definovaná filtrami a ideálmi spoločnosti. Nasadzujeme si masky, aby sme zapadli a vyhoveli očakávaniam,“ povedal. Sériou sa snažil zachytiť akýsi tlak spoločnosti byť dokonalý.

Klauzúrna výstava KEFA mi priniesla chvíľku upokojenia do veľmi rušných dní. Atmosféra, ktorá sa niesla celou výstavou bola veľmi uvoľnená. Príjemní ľudia, podnetné rozhovory, dobré jedlo a hlavne umenie. Tieto slová vystihujú túto klauzúru asi najlepšie.

Na prvý pohľad si môže človek pomyslieť, že odfotiť prírodu, ľudí či šport môže hocikto. No táto výstava ma presvedčila o opaku. V súčasnej spoločnosti sa umenie, umelci a umelkyne často dohonestujú a urážajú. Som rád, že aspoň naša univerzita ich podporuje a poskytuje priestor na realizáciu.

Štyri z nasledujúcich výstav ti otvoria svoje brány bezplatne, na ďalšie dve si ako študent môžeš kúpiť lístky len za pár eur.

1. CityLove

Svet digitálnych technológií a rýchlych spoločenských zmien prináša nové výzvy pre pouličnú fotografiu. Českí umelci Jana Jabůrková a Jiří Turek predstavujú sériu fotografií CityLove. Vystavené fotografie približujú jedinečnú atmosféru a emócie. Zameriavajú sa na zachytenie pohybu a na bežné príbehy ulice.

Pre mladých je výstava CityLove nielen príležitosťou objaviť nový svet pouličnej fotografie, ale tiež inšpiráciou na to, aby si sami vytvorili svoje umelecké diela. Autori povzbudzujú, nech sa mladí autori nezameriavajú len na popis, ale nech odvážne zachytia náladu, dojem a emócie prostredníctvom fotografií. Navštíviť ju môžeš bezplatne, v bratislavskej Univerzitnej knižnici, do 29.11.2023.

2. Pozeraj sa! Mariupoľ!

Od 24. februára 2022 sa Mariupoľ stáva pravidelným cieľom ruských vojsk. Jeho obyvatelia tak pravidelne čelia podobnej hrôze, ako pri prvých ruských pokusoch o jeho dobitie z roku 2014. Návštevníci výstavy budú mať jedinečnú príležitosť priblížiť sa k miestu, ktoré sa stalo obrazom ukrajinskej odvahy a solidarity. Prostredníctvom fotografií na nej však uvidia predovšetkým to, aký zničujúci dopad má na toto východoukrajinské prístavné mesto nezmyselná vojna. Výstava je pre verejnosť prístupná bezplatne, do 31. 12. 2023 v Historickom múzeu SNM pod Čestným nádvorím Bratislavského hradu.

3. ANIMA- L

V trnavských vežiach Synagógy získala priestor Oľga Pašteková, slovenská maliarka s jej jedinečnou výstavou. Unikátna je hlavne tematikou, ktorá vychádza zo staroslovanskej mytológie a prepojenia kultu predkov, zvierat, animizmu a živlov.

Pre mladých umelcov a umelecky zvedavých je táto výstava skutočnou výzvou. Oľga Pašteková kombinuje tradičné maľovanie s experimentálnymi technikami, ako je maľba citrónom, ohňom a vypaľovaním. Výsledkom je fascinujúce spojenie prírody a zvierat v komplexnom vizuálnom prostredí. Ak hľadáš novú perspektívu v umeleckom svete a zaujíma ťa spojenie minulosti a súčasnosti prostredníctvom umenia, výstava ANIMA- L je presne pre teba. Vstup pre dospelú osobu sú 4 eurá, ako študent zaplatíš o euro menej. Výstavu môžeš navštíviť do 1. 12. 2023.

4. Malý princ

Literárna klasika, Malý princ od Antoina de Sain-Exupéryho, ožíva v novom svetle vďaka ilustráciám Elišky Podzimkovej. Táto česká umelkyňa pripravila unikátnu interaktívnu výstavu, ktorá spája svet detí a dospelých a prináša príbeh Malého princa k divákom prostredníctvom pohyblivých ilustrácií.

Cieľom výstavy je vytvoriť magický svet, ktorý oslovuje nielen zrak, ale aj ostatné ľudské zmysly. Budeš tak môcť v pohodlí stanu počúvať audioknihu a s pomocou svetla vytvoriť tieňohru. Pre odvážnejších návštevníkov je pripravené obrovské drevené vajce, ktoré je možné vnútorne preskúmať a neskôr nakresliť. Výstava sa koná v bratislavskom Pistoriho paláci. Ponáhľať sa nemusíš, vychutnať si ju môžeš bezplatne až do 20. 12. 2023.

5. Artists from Lab of Experimental Art – Madrid & Miso Ormos: Conga !

Táto jedinečná výstava ponúka vzrušujúcu cestu do sveta Miša Ormoša, talentovaného umelca, ktorý sa vyjadruje rôznymi technikami, formami a žánrami. Od kresby po objekt, od videa po text, od zvuku cez maľbu, až po rap.

Jeho diela sa dotýkajú ľudskej zraniteľnosti, boja o šťastie a hľadania životného významu. Výstava nie je len pasívne pozorovanie umenia, ale ponúka aj interaktívne prvky. Môžeš ju bezplatne navštíviť do 1. 12. 2023. Nachádza sa v Bratislave, na Panskej ulici číslo 13.

6. Beautiful Accidents

Martin Stranka je talentovaným umelcom, ktorý vytvára fotografické scény, ktoré prelínajú hranicu medzi skutočnosťou a snívaním. Vo svojich dielach sa venuje konzumnej tvári života a kontrastuje ju s návratom k prírode.

Beautiful accidents je séria, ktorá mapuje úzku hranicu medzi estetickou krásou a osudovými udalosťami. Jeho diela sú zámerne vizuálne nedokončené príbehy, ktoré zdôrazňujú, že jediný okamih môže zmeniť priebeh života. Výstavu nájdeš kúsok od Bratislavy – v múzeu moderného umenia Danubiana. Navštíviť ju môžeš do 28. 1. 2024. Vstup pre dospelú osobu je 10 eur, pre študenta o polovicu menej.

V živote sem-tam dozrieme na najviac neočakávané veci. Tohtoročná vernisáž výstavy Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru (KEFA) bola mojou prvou. Jednou z vystavujúcich klauzuristiek bola moja dobrá kamarátka, preto ma zvedavosť, ako vernisáž vyzerá, v jedno utorňajšie poobedie na sklonku semestra dotiahla do trnavskej Mestskej veže. Na spomínaný umelecký snobizmus (so žoviálnym podtónom!) som sa trošku tešila, nepopieram.

Na výstavu som teda patrične vyrazila v outfite à la Carrie Bradshaw (hlavná hrdinka Sexu v meste, pozn. red.), očakávajúc umelecký zážitok z hĺbania nad fotografiami s drinkom v ruke. To sa mi splnilo ako prvé, hneď po príchode som dostala jedno prosecco.

Trochu ma prekvapilo, aký malý výstavný priestor si zvolili, no keďže vystavovali len štyria autori, asi to nebol až taký problém. Zvyčajne vystavuje šesť až desať študentov. Na druhú stranu, hlbšie v centre v Trnavy ako v Mestskej veži už ani byť nemôžete, takže sa nad malosťou priestoru dajú z dôvodu výhodnej polohy privrieť oči.

Vo veži bolo komorne

Niečo po štvrtej popoludní sa návštevníci intuitívne postavili okolo stien a čakali na úvodné slová. Výstavu otvárala vedúca ateliéru KEFA doktorka Lucia Škripcová so štyrmi vystavujúcimi študentmi – Katarínou Hrabušovou, Jánom Kolbenhayerom, Amáliou Mintálovou a Martinom Palkovičom. Od svojich zverencov aj od vedenia dostala kytice. Vystavujúcim aj návštevníkom sa prihovorila aj dekanka FMK Ľudmila Čábyová.

Po príhovoroch to vo veži ožilo šumom prítomnej spoločnosti. Ľudia sa rozptýlili do priestoru a začali debatovať, ochutnávať chlebíčky s jedlými kvetmi a hľadať vo vystavených fotografiách vlastné významy. Zo začiatku tam bolo trochu tesno a dusno, výstavná miestnosť zrejme nie je primárne určená pre toľké obecenstvo. No nebolo to nič, čo by nevyriešilo otvorené okno navyše, popri toľkých ľuďoch sa vám mohlo stať, že narazíte do niekoho známeho, o kom ste ani nevedeli, že príde.

Výstavy fotografií ma, úprimne, nikdy neoslovovali. Možno preto, že boli statické a bez výkladu. V tom spočíva genialita vernisáží. Visiace fotky majú zrazu tvár, hlas a živý príbeh ich vzniku. Umenie sa vďaka tomu stáva osobným.

Dvadsať autorských pohľadov na vec

Sprvu som sa trošku zľakla, že autori fotiek budú odo mňa pri rozhovore očakávať prepracované umelecké analýzy a hlbokú katarziu, no opäť som sa zmýlila. Je síce pravda, že sa musíte na obrázky pozrieť trochu dlhšie a zapojiť fantáziu, no práve to si ich tvorcovia cenia najviac. Že vo vás zanechajú emóciu.

Pri sérii fotiek More a ľudia od Katky Hrabušovej som ju mala, dokonca viaczmyslovú. Z jednej fotky som cítila prímorský vietor, vôňu mora a dokonca slanú chuť na jazyku. Pripomenulo mi to, ako veľmi sa teším na dovolenku po skúškovom.

„Nečakala som, že ľudia v mojich fotkách nájdu toľko myšlienok. Fotila som ich len ako street fotografiu bez nejakých skrytých významov,” povedala pri našom nezáväznom rozhovore Katka. Svoje fotky nafotila v Dubrovníku počas pobytu na Erazme. „Fotografie mi pripomínajú nekonečné túlania po mólach, plážach a útesoch s ľuďmi, ktorých som nepoznala, no vďaka týmto fotografiám si ich budem pamätať,” píše v bulletine.

Sto ľudí, sto chutí významov

Martin Palkovič sa na výstave prezentoval sériou fotografií s názvom Rebélia. Jeho diela mi imponovali kombináciou tmavých odtieňov s oranžovou a hnedou. Vďaka teplým farbám fotky vyžarovali nostalgickú auru zlatej hodinky. Prihovorili sa mi príťažlivou bohémskosťou. Oslavujú mladosť a nespútanosť.

„Séria vznikla v jeden upršaný večer, kedy sme si povedali, že ideme žiť viac rebelsky. Robiť niečo, pri čom zabudneme na každodenné problémy a užiť si každý moment, ktorý nám príde do cesty,” popisuje vznik fotiek Martin.

Fotografov spája fakt, že ich veľmi prekvapí rôznorodosť výkladu ich diel. „Určite som nečakal tak subjektívny názor ľudí na obľúbenú fotku zo série. Každý jeden pokladal za favorita úplne inú snímku, čo ma prekvapilo a zároveň potešilo, pretože v tom každý videl niečo nové a to je fascinujúce,” potvrdil mi Martin.

Vernisáže rodiskom známostí

Zo všetkých vystavovaných fotosérií mi Depersonalizácia Amálie Mintálovej prišla najnáročnejšia na pochopenie – čo je príznačné pre žáner abstrakt, ktorému sa autorka venovala. Fotografie boli farebne a predmetovo minimalistické. „V sérii predstavujem sklo a zrkadlo ako metaforu neviditeľnej hranice medzi realitou a snom,” uvádza v bulletine Amália.

Pri fotke dievčenskej tváre v črepoch zrkadla som sa Ami spýtala, či kvôli tomu schválne rozbila zrkadlo alebo sa k črepom dostala inak. „Schválne. Modelka sa ma vtedy s reálnou obavou spýtala, či z črepov nebude mať smolu. Toto som si dopredu zistila a ubezpečila som ju, že kľudne môžeme spraviť aj nejaký rituál, aby sme ju odvrátili. Nakoniec to zvládla aj bez neho,” ozrejmila fotografka.

S Ami sme sa asi po hodine znova stretli v konverzácii pri koláčikoch. Moja sánka sa ocitla na podlahe, keď mi nadšene povedala, že jedna pani chcela jej fotky dokonca kúpiť, alebo že za ňou prišiel niekdajší zakladateľ ateliéru KEFA fotograf Antonios Vlachou, že by mohli spolu niečo vymyslieť. Vtedy som žasla nad silou fakultných akcií a networkingu ako ich priameho dôsledku.

Sofistikovanosť foto tvorby

Jána Kolbenhayera a jeho tvorbu zbežne poznám už dlhšie, preto ma voľba témy neprekvapila. Vo vystavovaných fotografiách jasne vidieť jeho autorský rukopis. Zaujalo ma, že jednu fotku poskladal zo siedmich a fascinoval vnímavý myšlienkový pochod, ktorý ho touto skladačkou viedol.

Na inscenovaných fotografiách fotosérie Polarita spravodlivosti: New York 1994, mal Johny dve postavy – mafiána a policajta. „Mafián na fotkách je môj kamarát, ktorý sa v deň fotenia tak pohádal s frajerkou, že sa skoro rozišli. Preto mu ten pochmúrny výraz veľmi išiel. Bol zbitý životom ako Jean Reno vo filme Drž hubu,” popísal svojho prvého modela.

Policajt a jeho výraz mi pripomenuli wrestlera Batistu. „Policajt je pán, s ktorým sme sa spoznali na autosalóne, milovník amerických áut. Nemal problém mi zapózovať v uniforme. Fotili sme v garáži ich klubu veteránov,” ozrejmil klauzurista. Aj keď mne osobne autá a atmosféra 90. rokov veľa nehovoria, bavilo ma sledovať a počúvať, ako je pre to Johny zápalený.

Zaslúžená satisfakcia

Klauzuristi si zvyknú celú výstavu – sponzorov, priestory či rámy – zabezpečovať sami, pričom ich doktorka Škripcová len usmerňuje. Niekedy im popri sponzoroch pomôžu príbuzní a prispejú občerstvením vlastnej výroby. Keďže mi väčšinou utkvie v pamäti, kde čo dobré zjem, veľmi chválim chlebíčky a krémové plnené oriešky, ktoré boli obzvlášť skvelým spoločenským tmelom. Zišli sme sa pri nich s Katkou a Ami niekoľkokrát.

V dňoch pred vernisážou som sa necítila najlepšie a nutne potrebovala zažiť niečo nové, preto som takéto umelecké osvieženie privítala. Vďaka známym, ktorých som postretávala, rozhovorom o fotkách a domácim koláčom od Aminej starkej som prišla na iné myšlienky.

Cestou z vernisáže popŕchalo a svietilo slnko, čo vyústilo vo vznik nie jednej, ale dvoch sýtych dúh nad mestom. Všetci na námestí sa v rovnakej chvíli zastavili a začali si dúhy fotiť. Vzhľadom na to, že som bola svedkyňou výstavy fotografií, kompletne ma to dojalo a ešte viac utvrdilo v tom, že fotiť treba aj malé detaily, „každú sprostosť”. Len tak, z plezíru. Aby sme mali v mobiloch (a životoch) radostné galérie.

Klauzúrnu výstavu si môžete v Mestskej veži pozrieť do 25. júna 2023.

Nachádza sa na Kollárovom námestí 10 v Bratislave, kde nie je veľa možností parkovania. Ak vám ale nevadí zhruba 15-minútová prechádzka od jedného nemenovaného obchodného centra ako nám, tak ísť na výstavu autom nepredstavuje veľký problém.

V galérii sa už síce zhromažďovali ľudia, no bolo ich pomerne málo. Hneď pri vstupe nás uvítali dve mladé slečny, ktoré nám s veľkými úsmevmi podali magnetky v tvare diskety s názvom výstavy. Veľmi originálne vzhľadom na zameranie výstavy.

Expozície

Exponáty boli v piatich miestnostiach. Vďaka nášmu skorému príchodu sme stihli prečítať a pofotiť expozície ešte pred návalom ľudí. V prvej miestnosti sa nachádzajú staré herné časopisy. Ak chcete vidieť slovenských predchodcov legendárnych českých časopisov Level či Score, ste na správnom mieste. Je veľmi pravdepodobné, že vás prekvapí, aké kvalitné boli niektoré na začiatku 90. rokov.

Troška ma mrzelo, že tam nebolo viacero druhov, ale výstava bola zameraná na 8-bity a časopisy, ktoré sa im venovali. Časopisy boli pootvárané tak, aby si návštevníci mohli pozrieť, čo obsahovali. Za výborný nápad som považovala tablety, ktoré obsahovali naskenované čísla, čo umožnilo priblíženie textu a výber rôznych čísel.

Retro nábytok

Vo vedľajšej miestnosti sa premietali ukážky z hier s komentárom. Súčasťou bol aj exponát listu z roku 1996, v ktorom pani reaguje na dotazník v hre Quadrax. Ďalej sme mali možnosť vidieť retro obývačku. Všetka česť autorom za pekné spracovanie. Obývačka obsahovala televízor, na ktorom sa dalo hrať, ako aj sekretár s významnými publikáciami z 80. a 90. rokov. Nechýbali retro kreslá, kde sa dalo usadiť k hraniu hry.

Za obývačkou boli ilustrácie hier a ich popisy. Viaceré z nich sme už poznali, no napriek tomu sme sa dozvedeli nové zaujímavosti o vývoji. Keď už sme pri tom, na ďalšej strane nájdete veľmi zaujímavý príbeh našich tínedžerov z predrevolučného obdobia a ich odboj v hrách.

V predposlednej miestnosti je k dispozícii video rozhovor so Stanislavom Hrdom, v ktorom opisuje nielen vytváranie týchto hier, ale aj pirátstvo, firmu ULTRASOFT, ktorá distribuovala hry, a časopis Bit.

Československé počítače

V poslednej miestnosti sa nachádzajú vystavené československé mikropočítače. Ak ste niečo také ešte nevideli – rovnako ako ja -, vrelo odporúčam. V pozadí ide archívne video z televízie. Súčasťou bol aj jeden počítač s emulátorom, ktorý umožňoval hranie starých hier. (P.S.: Zabudnite na klasické ovládanie.)

Krátko po sedemnástej sa začalo otváranie. To už boli priestory plné a kurátor Maroš Brojo zo Slovenského múzea dizajnu a riaditeľ Slovenskej herno-vývojárskej asociácie predniesol pár slov k výstave. Tak ako rečníka aj nás zaujala rozmanitosť vekových kategórií. Od malých detí cez tie väčšie, tínedžerov a následne po dekádach až k 80-nikom. Na záver vyzval, aby hostia neváhali osloviť jeho, Stanislava Hrdu (autor viacerých 8-bitových hier a redaktor časopisu Bit – pozn. red.) či Slavomíra Labského (tvorca softvéru a hier pre 8-bitové počítače – pozn. red.). To sme, pochopiteľne, urobili a musíme povedať, že to boli veľmi príjemní a ústretoví ľudia.

Názory návštevíkov

Tiež som zisťovala, čo motivovalo niektoré vekové kategórie v tom, aby sa zúčastnili. Prvý 80-ročný pán mi povedal, že on sa tieto hry nehrával, ale na starom telefóne mal hru, ktorá ho veľmi bavila, tak sa prišiel pozrieť. Bol nešťastný, že už si nemôže zahrať pre zdravotné problémy, no potvrdil, že sa mu výstava páči.

Ako ďalší ma zaujal mladý pán, ktorý mal v jednej ruke psíka a druhou objímal malé dievčatko, ktorému ukazoval mikropočítače. Povedal, že si prišiel zaspomínať, ale aj to, že žena pracuje v Slovenskom centre dizajnu (SCD). Podotkol, že aj on mal 8-bit, konkrétne Didaktik M, na ktorom začal robiť veci aj hrať hry. Hry si vraj nahrával z kaziet aj napriek tomu, že v tej dobe už boli diskety. Spomínal mi tiež niektoré periférie ako joysticky a aj to, že si kupoval časopis Bit.

Získajte maximum

Ďalšia vec, ktorú odporúčam, je komunikovať s ľuďmi okolo vás. V prípade, že vystavené artefakty poznáte – aspoň zaspomínate s niekým ďalším; ak nepoznáte – dozviete sa množstvo zaujímavých informácií. Posledným človekom, ktorého som oslovila, bol mladý chalan, ktorý sleduje prácu SCD a ich archivovanie a mapovanie hernej scény. Rovnako sleduje a obdivuje prácu Maroša Broja, ktorý sa tomu aktívne venuje.

Výstavu vrelo odporúčam. Je za ňou nesmierne množstvo práce a ak sa zaujímate o počiatky hernej scény, prípadne si chcete zaspomínať, určite choďte. Otvorené majú od stredy do nedele medzi 14:00 – 18:00 až do 30. apríla. Vstup je voľný, takže si nemusíte rozmieňať na lístky.

Pri príležitosti 10. výročia fungovania Galérie Ľudovíta Hlaváča (GĽH) pedagógovia a študenti, združení okolo Ateliéru komunikácie v médiu fotografie, sprístupňujú pre verejnosť dve výstavy v Trnave. Projekty oboch výstav z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Rekonštrukcia obrazových spomienok na Skladovej

Študenti, absolventi a pedagógovia v priestoroch Galérie Ľudovíta Hlaváča na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave v utorok 14. septembra o 15.00 hod. otvoria výstavu s názvom Rekonštrukcia obrazových spomienok /gorila/nežná/prezidentské voľby/voľby/. Kurátorom je doc. MgA. Jozef Sedlák.

Fotografický archív študentských prác na FMK UCM v Trnave uchováva po desiatich rokoch koncepčnej práce s médiom fotografie bohatý archívny a obrazový materiál. írkou interpretácie vizuálne mapuje nielen viditeľnú realitu – verejný priestor, ale aj udalosti, príbehy ľudí či urbánny alebo environmentálny priestor. Dokumentárne fotografie študentov predmetu žurnalistická fotografia zaznamenávajú v časových intervaloch spoločensky známe udalosti protestov Gorila (január – marec 2012), prezidentské voľby (marec 2019), výročie Nežnej revolúcie (november 2019) a parlamentné voľby (február 2020).

Línia kritickej, grotesknej či vážnej interpretácie nemá zamlčovať predpoklady nového pohľadu, generačnej výmeny a skúseností.

Táto téma predstavovala pre študentov výzvu dostať sa do priestorov – verejných miestností samotného aktu volieb alebo na diskusné relácie kandidátov, resp. do centrál politických strán a zaznamenať atmosféru volieb. Zábery tak zachytávajú popri reprezentatívnosti (narušenosti) bilbordov, verejných priestranstvách, univerzitných diskusiách, mítingoch aj samotných politických kandidátov, ich ľudské reakcie, niekedy groteskné nechcené situácie.

Línia kritickej, grotesknej či vážnej interpretácie nemá teda zamlčovať predpoklady nového pohľadu, generačnej výmeny a skúseností. Naopak, školské cvičenia majú zviditeľniť premeny dokumentu, preskúmať ich platnosť tak z hľadiska možnosti individuality autora, ako aj teórie fotografie. Na druhej strane majú strážiť normatíva média fotografie, vyvarovať sa falošného znovunadobudnutia pravdy (fotografovanie je vždy hodnotenie o dôveryhodnosti obrazu), ktoré sa príliš odchyľuje od tradičného technologického stavu, čím sa fotografia sama deštruuje a stáva sa nepodstatnou paradigmou vizuálnej kultúry. 

Posledný sen sa presúva do mesta

Výstava s názvom Posledný sen o budúcnosti, ktorá bola doteraz prístupná v spomínanej univerzitnej GĽH, bude v ten istý deň, teda v utorok 14. septembra, reinštalovaná v priestoroch trnavského Divadla Jána Palárika. Pre epidemiologickú situáciu sa slávnostná vernisáž neuskutoční, o 16.00 hod. však bude výstava sprístupnená verejnosti formou komentovanej prehliadky. Kurátorkou výstavy je Mgr. art. Petra Cepková, ArtD.

Antropocén sa pomerne rýchlo stal jedným z hlavných naratívov našej doby. 

Posledný sen o budúcnosti reflektuje tému antropocénu. Moderné dejiny ľudstva píšu svoju neslávnu históriu najmä vďaka produkcii plastov, ktorá prešla z 1 milióna ton na 300 miliónov ton za rok. Neustále pritom dochádza k výraznému rastu populácie, industrializácie, urbanizácie a globalizácie. S istotou však môžeme tvrdiť, že antropocén je znepokojivým konceptom. 

Študenti mapovali a zaznamenávali konkrétny krajinný alebo mestský priestor v kombinácii s poetickou výpoveďou, poukazovali na našu spoločenskú klímu cez neviditeľné súvislosti vzťahujúce sa ku kultúrnym, geografickým a biologickým vrstvám, ako aj na časopriestorové charakteristiky miesta a jeho génia loci. Hybridizácia sa v ére postčlovečenstva a v aktuálnom vizuálnom fotografickom jazyku už nedotýka iba tvaroslovia ako takého, ale stále častejšie zasahuje aj do samotného média a jeho filozofie. Nevyníma pri tom ani premeny obsahové, štrukturálne, teda narábajúce s kontextmi tela, portrétu a dokonca aj konceptuálneho dokumentu. A antropocén sa pomerne rýchlo stal jedným z hlavných naratívov našej doby. 

Galéria Ľudovíta Hlaváča na FMK UCM v Trnave otvára prvú výstavu v tomto roku. Je prvou zo série štyroch výstav, ktoré sa konajú pri príležitosti 10. výročia založenia našej univerzitnej galérie. Vystavené práce boli realizované v akademickom roku 2019/2020 a 2020/2021. Výstavu produkčne pripravil Ateliér komunikácie v médiu fotografie pod vedením Jozefa Sedláka a Petry Cepkovej. Projekt výstavy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Výstava bude sprístupnená 5. mája 2021 o 12.00 hod.

Bez snívania by bol náš svet dosť ponurým miestom, o to viac bez vizualizácie našich predstáv v umení. Čas a priestor, ktorý patrí do sféry najtajnejších predstáv a prianí, je najvlastnejší každej živej bytosti. Aké by teda mohlo byť snívanie o lepšom svete tu a teraz, v reálnom živote? Odpoveď sa skrýva v úvahách o túžbe, ktorá nestojí v opozícii Kantovmu kategorickému imperatívu, ale práve naopak.

Keby ste si položili definitívnu otázku, aký by mal byť Váš posledný sen? Život každého z nás, tu a teraz, trvá (v prenesenom zmysle) iba pár krátkych chvíľ. Každý umelec a vôbec každá uvedomelá bytosť sa s pribúdajúcim vekom zamýšľa nad zmyslom existencie, jej poslaním a hlavne jej dôsledkami. Naše myšlienky predurčujú dopad nášho konania v celospoločenskej mierke. Tu a teraz sme nikdy neboli a nie sme sami.

Každý náš čin alebo myšlienku by sme mohli vnímať ako závislú príčinu známeho motýlieho efektu (myšlienky starej viac ako 40 rokov), kedy aj minimálna počiatočná zmena alebo naše rozhodnutie môže spôsobiť veľkú zmenu a variácie vo vývoji celého systému. Môže naša schopnosť predvídateľnosti viesť k rozhodnutiam, ktoré budú ohľaduplné k druhým?

Antropocén ako naratív dnešnej doby

Na tieto myšlienky zákonite nadväzujú úvahy o epoche, v ktorej žijeme a ktorej sme zároveň tvorcami. Toto geochronologické obdobie už koncom 20. storočia dostalo názov Antropocén (z gréc. Anthropos – človek, kainos – nový) a je zhodné s obdobím charakterizovaným intenzívnou ľudskou činnosťou a jej vplyvmi na svet súčasnosti, hoci dodnes je sporné, či má antropocén nahradiť poslednú fázu holocénu.

Moderné dejiny ľudstva píšu svoju neslávnu históriu najmä vďaka produkcii plastov, ktorá prešla z 1 milióna ton na 300 miliónov ton za rok, a neustále dochádza k výraznému rastu populácie, industrializácie, urbanizácie a globalizácie. S istotou však môžeme tvrdiť, že antropocén je znepokojivým konceptom. Môžeme totiž dospieť k vyhynutiu nášho vlastného druhu, a i keď nás mnohí vedci v minulosti varovali pred nami samotnými, ešte stále nie je neskoro.

Keby sme sa len mohli vrátiť v čase o niečo múdrejší, aby sme si mohli a museli položiť základnú otázku, čo príde po nás a aký svet čaká na naše deti? A či náhodou nebude dozretie antropocénu dozretím aj nás samotných.

Rovnako nástojčivé sú aj fotografické koncepty študentov, v ktorých sa ľudské a prírodné vzájomne prestupuje. Študenti mapovali a zaznamenávali konkrétny krajinný alebo mestský priestor v kombinácii s poetickou výpoveďou, poukazovali na našu spoločenskú klímu cez neviditeľné súvislosti vzťahujúce sa ku kultúrnym, geografickým a biologickým vrstvám, ako aj na časopriestorové charakteristiky miesta a jeho génia loci.

Hybridizácia sa v ére postčlovečenstva a v aktuálnom vizuálnom fotografickom jazyku už nedotýka iba tvaroslovia ako takého, ale stále častejšie zasahuje aj do samotného média a jeho filozofie, nevynímajúc pri tom ani premeny obsahové, štrukturálne, teda narábajúce s kontextami tela, portrétu a dokonca aj konceptuálneho dokumentu. A antropocén sa pomerne rýchlo stal jedným z hlavných naratívov našej doby.

Mgr. art. Petra Cepková, ArtD.

Názov výstavy: Posledný sen o budúcnosti
1/4 10 rokov GĽH/Galérie Ľudovíta Hlaváča, FMK UCM v Trnave
Trvanie výstavy: 05. 05. 2021 – 31. 05. 2021
Vernisáž: 05. 05. 2021 o 12.00 hod.
Kurátorka: Mgr. art. Petra Cepková, ArtD.    

Vystavujúci študenti: Bibiána Bartošová, Daniel Bíro, Anabela Buchová, Viliam Dráb, Rastislav Gablovič, Patrik Hudec, Dominika Ježová, Sebastián Kapičák, Rastislav Kupšo, Tamara Kurillová, Denisa Moravčíková, Jana Nevigyanská, Ida Petrovičová, Kristián Simonics, Rebeka Sumegová, Kristína Šeligová, Dušana Švecová, Lucia Uhrincová

Súbory na stiahnutie:

• plagát;
• pozvánka.

Fotografický koncept Jozefa Sedláka sa zaoberá odpadom (tzv. skúškami), ktorý vzniká v tmavej komore pri klasickom procese zväčšovania. Sú to fragmenty – prúžky fotografického papiera, niekedy odtrhnuté malé pásiky z väčšieho formátu zväčšovacieho barytového papiera, ktorými sa overuje správna expozícia pri zväčšovaní fotografií. Skúšky nie sú, resp. nemusia byť následne chemicky ustálené v ustaľovači.

Ešte vlhké (od vývojky alebo ustaľovača) sa odkladajú ako nepotrebný odpad. Obyčajne sa nechávajú na kraji vyvolávacej misky, kde sa podľa frekvencie laborovania fotografií vrstvia do náhodne zoskupených kompozícií. Oxidáciou, vplyvom vývojky, ustaľovača a svetla postupne vysychajú, lepia sa a menia svoju čitateľnosť, tonalitu, farebnosť a charakter obrazu.

Fotografický odpad povýšil na umelecký a filozofický koncept

Projekt Pocta tmavej komore (V karanténe obrazov) tak predstavuje fotografické asambláže, náhodne zoskupeného odpadu – skúšok. Časozber kompozícií – fotografických skúšok – vznikal spontánne pri príležitostnom zväčšovaní v rozpätí rokov 2000 – 2008. Analógový proces je synonymom stálosti obrazu, dlhovekosti fixácie obrazu na striebro–citlivom podklade. Projekt Pocta tmavej komore tento názor spochybňuje, narušuje fyzikálno–chemický proces „nedokonalosti – dokonalosti“ analógového obrazu, ktorý garantuje strieborný barytový papier.

Ide o špecifickú „hru“ na alternáciu tvorby – v klasickom duchu ready made – nájdeného fotografického odpadu, ktorý je povýšený na umelecký a filozofický koncept. Jednotlivé kompozície a skúšky sú digitalizované a postprodukčne upravené, čo metaforicky zastavuje proces chemického znehodnotenia. Vzniká technologický paradox – nestabilný digitálny obraz bez fyzikálno–chemickej fixácie analógového obrazu, ktorá je dejinným odkazom analógovej fotografie. Projekt kladie otázky súvisiace s „kultúrnosťou“ tejto cesty – symbolickej referencie vnímania digitálneho a analógového obrazu ich nestability a prelínania od symbolu k významu a opačne.

Digitálne fotografie analógových obrazov (skúšok) sú personalizovanými meta–obrazmi ako protiargument voči depersonalizácii (zabudnutím, rozpustením osobného), straty symbolického vzťahovania sa ku koreňom analógového záznamu sveta prostredníctvom média fotografie. Pocta tmavej komore reflektuje otázku časozbernej hodnoty tohoto nepotrebného materiálu (obrazu života, spoločnosti) a nahrádza ho intenzitou viery v nový obraz v zmysle Derridovej „gramatológie“, aspektu čiary ako ťahu, rysu, stope, kedy „každá (viditeľná analógová) čiara je stopou tej čiary neviditeľnej (digitálnej)” – je analógom obrazu sveta.

Názov výstavy: Jozef Sedlák, Pocta tmavej komore (V karanténe obrazov), 2001 – 2008
Miesto a čas: Galéria Photon, Zieglergasse 34, 1070 Viedeň, 20. 4. – 5. 5. 2021
Kurátor výstavy: prof. Václav Macek

Plagát k výstave nájdete na tomto odkaze.

www.photongallery.at

Note: It is possible to view the exhibition every day of the working hours of the gallery in accordance with the recommendations of The National Institute of Public Health. However, please make an appointment in advance if possible!

Výstava Jozefa Sedláka pod názvom Fotografická eschatológia je tematickou výpoveďou o podobách smrti, zomierania, pretrvávania, znovuzrodenia i vzopretia sa voči pominuteľnosti nekonečnosťou ľudského ducha.

Sprístupnená bude v GUS v Spišskej Novej Vsi od 22. februára a potrvá do 6. júna 2021.

Pamätaj, že zomrieš

Zobrazuje podobenstvo „Memento mori“ (latinské príslovie Pamätaj, že zomrieš). To sa po stáročia objavuje v umeleckej symbolike ako pripomienka nevyhnutnosti smrti v rôznych interpretáciách. Pri zostavovaní výstavy sme nemali potuchy o prichádzajúcom ataku novodobého moru – Covidu-19, a tak jej uvedenie v najhoršom čase eskalácie globálnej infekcie nadobúda nadčasovú hodnotu v posolstve „Vanitas vanitatum et omnia vanitas…“ (Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť).

Pokúsili sme sa tak vytvoriť priestor pre ojedinelý dialóg, skúmajúci prchavú povahu života, ktorý pri nestálosti vedomia zvyšuje hodnotu súčasnosti, a to z viacerých uhlov pohľadu: ako oslavu či adoráciu smrti, znamenie márnosti či zobrazenie zmien a rôznych foriem transformácie.

4 dekády tvorby Jozefa Sedláka

Rozsiahla tvorba Jozefa Sedláka sa pohybuje na pomedzí viacerých žánrov, a to od subjektívneho dokumentu cez inscenovanú fotografiu i experiment ku konceptuálnym dielam a inštaláciám. Výstavný projekt sa zameriava na inscenované a konceptuálne polohy tvorby, ktoré uvádzame v deviatich vybraných celkoch v časovom diapazóne štyroch dekád, spojených tematickou naráciou a osobitou symbolikou.

Fotografické objekty v cykloch Latencia (2011) a Portréty pod tvárou (1995 – 2017) symbolizujú prchavosť času, prelínanie spomienok, konfrontáciu identity či „metafyziku fotografie“, prekračujúc hranice média. Sekvencia Päť sekúnd klinickej smrti (1979) je pozastavením sa v medzičase na krehkej hranici života a nekonečna. Na výstave priamo komunikuje s adoráciou zomrelých v inštalácii Svätí (1977 – 2016), spomienkovými príbehmi o blízkych v časozbere fotografických záznamov takmer cez tri desaťročia.

Akcentom prezentovanej témy sa stáva fotografia z cyklu Intuícia násobku (1994) s nepriamou referenciou na klasické „Memento mori“. Séria diptychov O demokracii svetla II. (1989 – 2011) spája klasické analógové fotografie s digitálne transformovanými konceptuálnymi skicami. Sú symbolikou tvarov, svetla a rúk, tvoriac vyzývavý dialóg subtílnych chemických čiernobielych fotografií s digitálne generovanými farebnými plátnami, poukazujúc tak na neobmedzené možnosti postprodukcií vo veku nových technológií.

Modifikáciami z bohatého autorského archívu sú aj inštalácie monumentálnych diel z cyklov Pocta inštalácii (1995 – 2018) a O demokracii svetla I. (1989 – 2018). Nadväzujú na luminografické diela z 90. rokov 20. storočia: multiplikácia motívov vytvára expresívne novodobé „kostnice“ a autorskú svetelnú abecedu – „gramatiku vnútorného svetla“. Nekompromisné a silné posolstvo prezentovaných diel uzatvára nóvum – konceptuálna mozaika Firenze (2013). Tvorí rekonštrukciu renesančných náhrobkov projekciou súdobých portrétov rodinných príslušníkov autora s referenciou na „vizuálne vzkriesenie“.

Výstava zámerne spája a prelína štyri dekády tvorby Jozefa Sedláka v predmetnej téme posledných reflexií bytia, a to v rôznych mediálnych formátoch. Poukazuje pritom na nekompromisný vývoj média a otváranie nekonečných technologických možností pre hmotné spracovanie klasického odkazu „Memento mori“.

Nadčasovosť ideového, filozofického a estetického odkazu poukazuje na význam autorovej tvorby v kontexte súčasnej histórie stredoeurópskej fotografie i výtvarného umenia.

Mgr. Lucia Benická, kurátorka výstavy

Dôležité informácie

Galéria umelcov Spiša, Spišská Nová Ves
22. 2. 2021 – 6. 6. 2020
Sprístupnenie výstavy z dôvodov pandémie: od 22. 2. 2020
Kurátorka výstavy: Mgr. Lucia Benická

Marcus Oliver Obert je študentom 2. ročníka na Vysokej škole výtvarných umení – odbor Fotografia a nové médiá. Vystavované práce boli ukážkou jeho doterajšej umeleckej tvorby. Vernisáž sa niesla vo forme interaktívnej výstavy s viacerými digitálnymi a svetelnými inštaláciami, ktoré doplnil autentický hudobný podmaz od Sub:tearz crew. O príjemnú večernú atmosféru sa postaral bar Zelený kríček. Celá udalosť pôsobila komornejším dojmom s približne 25 až 30 návštevníkmi.

Stráca sa záujem o kultúrny rast

„Vyjadrujem nefunkčnosť kedysi živých bodov primárne alternatívnej kultúry v meste, v ktorom sa stráca zmysel pre kultúrny rast. Vizuálnou dynamikou pripomínam čas mojej generácie a naznačujem pretrvávajúci potenciál týchto už inak zaniknutých miest. Statickosť obrazu konfrontujem s analógovým zvukom, vytvoreným autentickými stopami z daných miest,“ povedal autor o jeho práci s názvom Post Potential.

Prezentované projekty (statické i dynamické) poukazovali na fenomén dnešnej doby, pričom zdôrazňovali neschopnosť zaznamenať všetko, čo sa okolo nás deje. Statické vizualizácie obohatili svetelné efekty, ktoré evokovali efemérnosť a absenciu obrazov. Tematicky ladená hudba zjednotila celý koncept výstavy a navodila atmosféru, ktorú autor prezentuje ako „absenciu kultúry, intimity a mágie“.

Čo na to hovoria prítomní? „Ešte som sa nezúčastnila na podobnej akcii, a tak som spočiatku bola prekvapená, akou formou bola vernisáž pripravená. Zaujal ma koncept celého projektu, bolo to esteticky zladené a hudba dotvárala celkový dojem. Cítila som novodobé poňatie umeleckých diel, avšak menej sa mi pozdávala udalosť ako celok. Niesla sa v štýle uzavretej spoločnosti. V konečnom dôsledku sa mi atmosféra večera a vystavované práce veľmi páčili,“ opísala Lívia, návštevníčka výstavy, svoj zážitok zo svojej prvej vernisáže v rámci projektu Are you art?!.

Pozrite si aj krátku ukážku inštalácie z výstavy:

Priestor pre mladých umelcov

Základom projektu Are you art?! sú inštalácie vo forme interaktívnej výstavy. Na prvej vernisáži uviedli bakalársky projekt fotografky Emy Lančaričovej s názvom Sypká nehmatnosť smrti. Druhá výstava sa volala Metalanguage. Na nej, spolu s fotografkou prvého projektu, predstavili aj grafického dizajnéra Ervína Gejdoša a ich poňatie materiálu bez symboliky a priradeného významu.

Ďalšie podobné akcie a pokračovanie projektu Are You Art?! môžete sledovať na facebookovej stránke Malého Berlína alebo ich web stránke. Autorovo portfólio nájdete na Instagrame marcus_oliver_obert.

Doteraz bola v galérii sprístupnená výstava Goral na gory.

Portrét alebo príbeh blízkej osoby sú frekventované témy v rámci viacerých žánrov média fotografie. Pri umeleckom, no tak isto i pri pedagogickom procese komunikatívne a kontaktne iniciujú vizuálne prerozprávanie identity, intimity, statusu či dizajnu jednej alebo viacerých osôb.

Analytický portrét môže vyplniť prázdny priestor

Koncept portrétu – príbehu – naratívu spúšťa a umožňuje vo vedomí a podvedomí (mimo osobnej i obecnej empírie) kontext imaginatívnej (sprítomňujúcej) spomienky na históriu osobných vzťahov. Zároveň umožňuje aj to, aby autor spolu s ňou vytvoril na základe vlastných skúseností analytický portrét – príbeh. Portrét tak v koncepte naratívu môže vyplniť prázdny priestor a miesta toho, čo sa stalo symbolom a čo sa má stať archetypom – sociálnymi a umenovednými dejinami.

V portréte a príbehu musí existovať interpretačný bod (Barthesovo Punctum). Ten umožňuje percipientovi dekódovať a objavovať dôvod, kedy sa publikum (divák) stáva súčasťou dejinného času portrétovanej osoby.  Osobný vzťah a poznanie kreuje „život“ v najmenších (detailných) prvkoch, ako sú gestá, fragmenty šiat, rúk, vecí na stole a pod. Tento model scénického rozprávania je metodológiou asociačného portrétu, zanamenávajúceho  intimitu vecí a priestoru, ktorá je portrétom a príbehom danej osoby.

Téma sa stala priestorom na vyjadrenie zápletky

Téma „Portrét alebo príbeh“ sa stala pre študentov tvorivým ateliérom. Stala sa priestorom na vyjadrenie „sujetu“ (zápletky) plynutia udalostí v rôznych častiach Slovenska, s rôznymi ľuďmi, prevažne blízkymi  (brat, sestra, priateľ, priateľka, rodičia, starí rodičia…), profesiami, prostrediami a vzťahmi.

Táto schéma a napätie medzi predstavou a realitou – hlukom tam vonku a tichom vo vnútri – bola podmienená funkciou pamäti nereprezentujúcej tendenciu viazať žánre portrétu a naratívu len na zaznamenanú osobu.

Tento „obrat k obrazu – príbehu” je „obrat k príbehu diváka” s potenciálom silných sebareflexívnych podnetov. Tie predstavujú určitú parabolu – schopnosť prepájať jednotlivé príbehy (portréty) s osobnou projekciou. Ide teda o premietnutie autorovho myšlienkového postupu: z hľadiska fotografie niekedy ťažko prístupné a identifikovateľné, ale univerzálne rozpoznateľné v situáciách, ktoré sa autor rozhodne zverejniť.

Fotografia potrebuje interpretovať viac než „očami viditeľné“

Mladá generácia študentov – fotografov si prisvojuje aktuálny vizuálny jazyk ako sociálny koncept odtrhnutý od všeobecnej ikonografie ukotvenej v histórii. Napriek tomu, že sa mnohé veci recyklujú, metodologicky posúva poetiku videnia reality (vzťahov, identity človeka, práce, objektov, vecí) nielen do kontextu obžaloby a falzifikácie (tzv. posthumanistického dokumentu), ale aj emocionálneho, subjektívneho konštruktu  vypätej estetizujúcej situácie na hranici gýču. V tomto uchopení (kódovaní) je aj citlivosť k pochopeniu vlastnej evolúcie, existenciálneho, duchovného a sebapoznávacieho postoja autora s otázkou (možno intuitívnou) po normotvorných hodnotách, zmysle poslania a význame umenia.

Z pozície pedagóga je to otázka prístupu k interpretácii diela a významu posolstva (témy predmetu). Interpretácia potrebuje interpretovať viac než „očami viditeľné“ a musí dávať vždy zmysel. Jazyk interpretácie je nevyhnutná forma overovania inštitucionálnej a umenovednej normy (pedagogického vedenia), ale aj asociatívnej moci videnia jednotlivca. Ako a čo interpretovať je vždy príbehom o stretnutí, o interakcii, o vzťahu, o dialektike. V pedagogickom procese je to predpoklad, že už „niečo“ existuje v objektívnom stave, v identite autora, skôr, ako sme to začali interpretovať.

Výstava fotografií študentov predmetu žurnalistická fotografia predstavuje talentovaných mladých ľudí, ktorí prijali „riziko“ otvorenia sa – ich vnútorného sveta, uvažovania a prežívania vzťahu k blízkym rodinným osobám, priateľom. Výstava zaznamenáva veľa vecí, analyzuje a odhaľuje, ale je stále aj  „mystagógiou“. Umožňuje nám vniknúť len čiastočne do tajomstva príbehu, intimity osoby či duchovného sveta a pritom ho nezneuctiť. Výstava nás nabáda k tomu, aby sme iným spôsobom vyjadrili to, čo sa nevyjadruje slovami, ale obrazom.

Autorom textu je Jozef Sedlák.

AVart Academy sa obsahovo neodlišuje od Ateliéru experimentálnej fotografie – KEFA, ktorý Antonios na FMK vyučuje. „Ja som stále ja. To znamená, že ja nedokážem vytvoriť ako keby dva rozdielne sylaby, pretože mám akúsi filozofiu, ako by som chcel toho človeka naučiť alebo mu pomôcť ďalej sa rozvíjať v svojej kreativite,“ vysvetľuje princíp výučby Vlachou.

V súčasnosti prebiehajú dva dvojsemestrálne programy – PhotoJam (fotka) a WindRewind (video). Výstupom ich absolventov je fotografická výstava a premietanie krátkych videí. Ak pôjde všetko podľa plánu, o rok sa môžeme tešiť aj na ďalší program, a to grafický dizajn.

Možnosť záverečnej výstavy zaujala aj študentov. „Prihlásila som sa tam preto, lebo v tom vidím šancu, ako sa naučiť produkovať dobré fotky. Tiež ma zaujalo ich portfólio a to, že sa na konci kurzu spraví výstava,“ objasnila dôvody druháčka Ivana Vyšná.