Čo všetko si musel spraviť pre to, aby si dostal stáž?

Spolu s ďalšími deviatimi študentmi UCM som absolvoval online kurz angličtiny. Boli sme také pokusné králiky, keďže to bol pilotný projekt. Trval desať týždňov. Každý týždeň sme sa zoznamovali s inou témou. Jednotlivé kategórie sa skladali vždy z klasických cvičení, aké poznáme zo školy, a slovíčok.  Okrem toho sme sa spolu s ostatnými študentmi mali zapájať do fóra a v angličtine diskutovať o zadanej téme. Na ňu sme mali za úlohu vypracovať report alebo niečo podobné. Je škoda, že z našej skupiny desiatich ľudí, ktorá pozostávala zo študentov UCM, sme sa do diskusie zapájali asi iba traja.

Ako si sa dozvedel o kurze?

Navrhla mi ho moja vyučujúca angličtiny Denisa Kráľovičová. V druhom ročníku som paradoxne nespravil skúšku z angličtiny a preniesol som si ju. Skúšku som nespravil z rôznych dôvodov, ale angličtinu som ovládal, pretože som vyrastal v zahraničí. Spočiatku som nevedel, či mám do toho ísť, ako to zosúladím s prácou a štátnicami. Nakoniec to všetko do seba super zapadlo. Výhodou bolo, že som sa kurzu mohol venovať večer po práci a vyhradiť si čas podľa toho, ako mi to vyhovovalo.

Čo teda nasledovalo po ukončení kurzu?

Po jeho ukončení vybrali dvoch uchádzačov, ktorí mali za úlohu napísať esej v angličtine o tom, prečo chcú ísť do USA. Tiež sme si mali vybrať tému, ktorú chceme na stáži rozpracovať. Moja téma bola Migračná kríza v Európe a americký pohlaď a americké riešenia krízy. Následne sme museli ešte prejsť video-pohovorom, kde sme hovorili o sebe a o svojej téme už s ľuďmi z Voice of America. Nakoniec ma vybrali a 20. septembra som odletel do Washingtonu.

Koľkým ľuďom sa podarilo zúčastniť stáže?

Z každej krajiny vybrali jedného človeka. Do tohto pilotného programu bolo zapojených 10 štátov strednej a východnej Európy, a to Slovensko, Bielorusko, Bosna a Hercegovina, Kosovo, Litva, Macedónsko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko a Ukrajina.

Stážoval si v médiu s názvom Voice of America. Povedz nám o ňom niečo viac.

Voice of America prevádzkuje rádio, internetovú televíziu a web. Vysielajú do krajín, kde je utláčaná sloboda slova. Čítajú ho všetci okrem Američanov. Majú aj podstránku „Learning English“, kde publikujú články prerobené do jednoduchšej angličtiny. V redakcii to fungovalo ako hodinky, všetci tam spolupracovali. Využívajú všetky dostupné moderné technológie.

Spomínal si rozhodujúcu skutočnosť, kvôli ktorej si tam išiel. Bolo ňou to, že stáž bola platená. Čo všetko to zahŕňalo?

Preplatili mi letenku aj ubytovanie. Na hoteli sme mali zaplatené raňajky. Na dva týždne som dostal 1 000 dolárov. Nedalo sa z toho ušetriť, ale pokrylo mi to skoro všetky výdavky. Za bežný obed tam človek zaplatí 20 dolárov. Na rozhovory sme chodili taxíkom. Zo svojich peňazí som tam minul asi iba stovku.

Absolvovali ste rôzne prednášky. Dozvedel si sa niečo nové?

Jedna z najzaujímavejších prednášok bola o tom, akými pomocníkmi môžu byť smartfóny pri novinárčine. Ak nastane nejaká nečakaná situácia, nepotrebujete okolo seba tím ľudí. Viete si to sami nahrať, zostrihať priamo v mobile a pomocou internetu zavesiť na web. Myslím si, že to bude na Slovensku v budúcnosti taktiež rozšírené. Využívať by to mohli najmä internetové stránky, ktoré majú nižšie rozpočty. Ďalšia prednáška, ktorá sa mi páčila, bola o písaní na web. Čo by tam malo byť odlišné oproti písaniu v bežných novinách, je, že článok by mal využívať tzv.  „F-Shaped Pattern“. Ide o to, že čitatelia sledujú článok do tvaru písmena F. Príspevky by mali byť užšie, nemali by byť písané na šírku, ale na výšku. Mali by byť predelené fotkami či podtitulkami. Niektoré praktické vylepšenia som už navrhol vedeniu Tlačovej agentúry Slovenskej republiky (TASR).

Čo všetko ti stáž priniesla?

Môj prvý publikovaný článok. V mojej práci nepíšem, robím len videoreportáže, takže to bola pre mňa zmena. Zistil som, aké náročné je písať v odbornej angličtine. Získal som nové kontakty na ľudí z rôznych krajín, ako aj na odborníkov a analytikov z USA. Samozrejme, zlepšil som si aj hovorenie v cudzom jazyku, nakoľko som musel všetky rozhovory viesť v angličtine, čo nebolo až také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdalo. V neposlednom rade to bola neoceniteľná prax pre moju budúcu kariéru v médiách. S ostatnými účastníkmi stáže sme sa dohodli, že sa každý rok stretneme v inom štáte. Jeden deň sme strávili na Ministerstve zahraničných vecí USA. Mali sme stretnutia s diplomatmi a úradníkmi, ktorí sa zaujímali a pýtali sa nás na slobodu tlače v jednotlivých krajinách, na školstvo a celkovú politickú situáciu.

Prečo si sa rozhodol nastúpiť na vysokú školu, aj keď už dlhšie pracuješ v médiách?

Už pri nástupe v TASR mi povedali, že si musím spraviť vysokú školu. Okrem pár výnimiek ju tam majú všetci. K praxi totiž potrebujete ovládať aj základnú teóriu. V Bratislave nie je žiadny podobný odbor, kde by som mohol študovať externe, preto som sa rozhodol pre FMK.

Vyučujúca FMK Mgr. Denisa Kráľovičová, PhD., kontaktná osoba pre spoluprácu s Veľvyslanectvom USA, k stáži doplnila ešte zopár informácií.

„Jurajov  štipendijný pobyt je  výsledkom úspešnej  spolupráce FMK UCM a Veľvyslanectva  USA v Bratislave.  Štipendijný pobyt vo VOA získal ako  najlepší  z 10 študentov našej fakulty, ktorí boli zapojení do pilotného overovania projektu English for Journalists. Do projektu bolo zapojených 10 krajín sveta, pilotné overenie kurzu prebiehalo  10 týždňov počas letného semestra 2014/2015. Schvaľovanie najúspešnejších absolventov  kurzu, ako aj ich vyhlasovanie, zabezpečovali  novinári z praxe  z VOA v USA.  Záverečné vyhlasovanie víťazov prebiehalo v 10 krajinách  naraz prostredníctvom videohovoru.  V budúcnosti plánujeme ponúknuť tento kurz aj ďalším študentom.

V rámci  úspešnej spolupráce s Veľvyslanectvom  USA participujeme už šesť rokov na Salzburg Academy on Media and Global Change. Momentálne už vieme zaručiť možnosť zúčastniť sa tohto medzinárodného eventu aj počas leta 2016. Viac informácií o Salzburg Academy on Media and Global Change, ako aj o samotnom výberovom konaní poskytneme v priebehu akademického roka v Atteliéri a na webe FMK UCM. Taktiež sa môžete v ďalších číslach Atteliéru tešiť na rozhovory s úspešnými študentmi a pedagógmi, ktorí absolvovali Salzburg Academy on Media and Global Change. Všetky doteraz realizované aktivity, do ktorých sme sa zapojili v spolupráci s Veľvyslanectvom USA prebiehali za účelom podporiť medzinárodný charakter fakulty, motivovať samotných študentov k získavaniu medzinárodných skúseností a v neposlednom rade zvýšiť  ich možnosti úspešne sa presadiť na trhu práce. Tak držme si palce a „Think globally, work locally!“ “

Juraj Kosnáč: Má 25 rokov. Po skončení strednej školy prešiel rôznymi zamestnaniami. Stále sa však hral s videom a kamerou. Už 5 rokov pracuje v TASR na pozícii videoredaktora. Je externým študentom štvrtého ročníka na FMK. Vyrastal v zahraničí, žije v Bratislave.

Autor: Diana Veizerová

Foto: Dada Kováčová, archív Juraja Kosnáča, archív Denisy Kráľovičovej

Dôvody prečo si niekto vyberie na svoj pobyt práve našu univerzitu v maličkom Slovensku, sme zisťovali od študentov z Turecka. Všetci traja sem prišli počas ich štvrtého ročníka psychológie. Prvé dojmy z pobytu na Slovensku boli prekvapenie a radosť, pretože sa veľmi chceli programu Erasmus zúčastniť a zlepšiť si angličtinu. Bohužiaľ, nemajú veľa príležitostí rozprávať sa anglicky, pretože bývajú spolu.

Pre výber Slovenka mali jasné dôvody: „Slovensko je omnoho lacnejšie než iné európske krajiny a má dobrú polohu. Je blízko k rôznym zaujímavým miestam. My napríklad chceme ísť na výlet do Talianska, čo je z tadeto viac uskutočniteľné než z Turecka.“ Najvýraznejším prvým dojmom bol pre nich pokoj, ktorý tu vládne. „Nikdy predtým sme neboli niekde, kde je tak ticho a pokojne. Ulice sú skoro prázdne a všade je veľa zelene.“ Tento rozdiel zaznamenala hlavne Gamze z Istanbulu. Gül a Anil sú síce z o niečo menších miest, v ktorých sa však populácia aj tak pohybuje v miliónoch. Samozrejme sa to odzrkadľuje aj v tom, že ich školy sú omnoho väčšie a plnenie zadaní hektickejšie. „Profesor u nás doma nemôže povedať, že je povolené pár hodín vynechať. Musíme študovať, chodiť do školy, robiť úlohy a neustále tvrdo pracovať. Preto je to tu pre nás taká menšia dovolenka. Ešte aj na našu prvú prednášku sme čakali dosť dlho.“

Za ďalšiu výhodu považujú aj bývanie na Bottovej. Naši študenti nie sú zo slovenských internátov nadšení, ale Gamze hovorí, že oproti jej internátu v Turecku je to ako nebo. Hlavne keď sa vezme v úvahu nízka cena. Napriek ich chvále, našli sa aj takí, čo po dvoch dňoch odišli, pretože sa im nepáčilo ani ubytovanie, ani mesto. Podľa Gül, Gamze a Anila je to zbytočne negativistický prístup. „Každý deň len nadávali ako sa im nič nepáči. Niet divu, keď sú takí negativisti. My sme si pobyt spríjemnili napríklad návštevou Bratislavy a veľmi sa nám tam páčilo. Tiež sa chystáme ísť pozrieť do Košíc, prípadne iných miest.“ Keď sa nudia, idú sa prejsť po Trnave. Veľmi si cenia, aký je tu čistý vzduch. V ich rodných mestách (Izmir, Adana, Istanbul) síce viac prúdi život a energia, ale kúsok tichého, zeleného miestečka by ste tam hľadali pomerne dlho. Slovenský jazyk im pripadá veľmi komplikovaný a za najpoužívanejší výraz považujú slovo dobre. „Všetko je u vás dobre. Dobrý deň, dobrú noc, odpoveď na všetko môže byť dobre. Je to milé.“

Ak by ste chceli spríjemniť pobyt zahraničných študentov v Trnave, môžete sa stať Erasmus budddy-m (kamošom). Alebo ich aspoň zobrať na nejakú tú Beániu. Priateľ v zahraničí sa zíde vždy.

Na porovnanie sme zistili aj pár informácii o tom, čo čaká Slováka na Erasme v zahraničí. Všetko podstatné nám zodpovedala Ľubica Bôtošová, študentka z Fakulty masmediálnej komunikácie. Jeden semester študovala v Dubrovníku (Chorvátsko), kde zažila veľa zábavy a získala mnoho skúseností.

Často sa hovorí, že ak idete do južných krajín, Erasmus je jedna veľká párty, čo sa naopak nedá povedať o tých severských. Ľubica s tým tak úplne nesúhlasí: „Je pravda, že v Nemecku a severských krajinách sa musíš učiť viac a nie je to len zábava. Avšak, na mojej škole sme sa tiež museli učiť a chodiť na prednášky. Práveže mi starší poradili, aby som si zvolila veľa predmetov. Aspoň som sa nenudila, ale zároveň som sa ani nebála, že tie predmety neurobím. Hodiny boli väčšinou zaujímavé a všetci boli veľmi milí.“ Prístup ľudí na škole bol o niečo iný než u nás: „Oni nič neriešia, ani sa neponáhľajú. Keď som nemala niečo vyplnené, alebo som si chcela meniť predmety kvôli nedostatočným kreditom, referentka ma upokojovala, že mám čas a nemusím sa stresovať a vybavovať to hneď.“

Ako to ale vyzerá v začiatkoch? „Čo je nezvyčajné pri výbere študentov na Erasmus na našej škole je to, že si vyberáš jednu preferovanú univerzitu. Inde si môžu voliť viacero možností než len jednu. Tiež viem, že na iných školách nie je veľký problém dostať sa na Erasmus, zatiaľ čo u nás sa musíš skutočne vedieť presadiť,“ hovorí Ľubica, ktorá sa na program hlásila už v prvom ročníku. V zahraničnej škole ju vďaka jej výrečnosti hneď zobrali do rozhlasu. Tam v angličtine moderovala spolu s ďalšími zahraničnými aj miestnymi študentmi. „Páčilo sa mi, že sme v škole robili často prezentácie. A tiež k nám pristupovali trochu miernejšie, ako k miestnym študentom. O zábavu a program sa nám zo začiatku starala organizácia erasmus student network. Jedno čo ma ale mrzí, že si nikto netrúfal učiť nás po chorvátsky, pretože v škole na to nemali špecialistov.“

Na ubytovaní neušetrila tak, ako Turci študujúci u nás, pretože konkrétna univerzita v Dubrovníku je mladá a stále nemá internát. Našťastie je tam mnoho možností prenájmu, ktoré využívajú cez leto turisti. Kto sa najviac obáva toho, či si zlepší angličtinu, platí pre neho odpoveď: Ako si zariadiš, tak máš. „Je jedno kde si. Dôležité je s kým si a aké si to urobíš,“ potvrdzuje známu pravdu Ľubica. „V zahraničí je dôležité nájsť si niekoho, kto ti bude oporou. Nie len kamarátskou, ale aj takým spôsobom, že ti je mentorom. Ten môj ma krotil hlavne v rôznych výletoch. Raz sme si s babami na týždeň prenajali auto a išli sme do Srbska, Bulharska, Grécka…samozrejme opatrnosti nie je nikdy dosť. Našťastie taký Dubrovník je veľmi, veľmi bezpečné miesto.“ Kto neskúsi, nezažije. Preto sa aj napriek strachu rozhodla ísť a neľutuje. Ak by mal niekto skutočné obavy, nemusí ísť až tak ďaleko. Na výber je aj Česko a Poľsko. Z tade by sa už dalo zbehnúť na mamine halušky, no nie?

Foto: Ivana Vyšná, archív respondentov