Či už ste v kaviarni, reštaurácii alebo nákupnom centre, všade môžete vidieť mladých „superhrdinov“ – brigádnikov – ktorí sa v noci pokúšajú učiť na skúšku, aby mohli na ďalší deň ráno otvoriť podnik. „Veď si mladý, to zvládneš“, je veta, ktorá legitimizuje všetko. Nadčasy, nepredvídateľné zmeny či telefonáty typu „Môžeš dnes prísť?“

Zamestnávatelia sa ohrádzajú flexibilitou, ktorá by mala byť však obojstranná. Často je celý tím firmy zostavený len na študentoch, od ktorých sa očakáva výkon zamestnanca na trvalom pracovnom pomere. Rozvrh sa tak pre šéfa stáva len osobným problémom či nedostatočnou výhovorkou.

Práve štúdium je dôvodom, prečo mladí ľudia potrebujú finančný príjem. Nemôžu len tak odísť, hľadať si nový zdroj financií je dlhodobý proces. V dobe rastúcich cien je brigáda čoraz viac existenčnou nutnosťou, nie voľbou. Nájom sa ešte zo vzduchu nikomu nepodarilo zaplatiť.

V malých podnikoch, ako sú napríklad kaviarne, sú majitelia často len „pekným pozlátkom“. Celý chod prevádzky hádžu na brigádnikov. Ak niečo nefunguje, sú to oni, kto znáša následky. Ak všetko funguje, zabúda sa na akékoľvek pochvalu či povzbudenie.

Výplatná páska je často prezentovaná ako forma vďaky. Teda, ak sa ju rozhodnú poslať načas a neodpočítajú z nej náhodné škody, ako rozbitý pohár či tanier. Aj študenti, aj zamestnávatelia sa snažia šetriť. V dnešnej ekonomike sa im to vlastne nedá ani vyčítať.

Zatiaľ čo si ale rátame každé euro a dúfame, že budeme mať na obede zľavu na Isic, šéfovia si za naše “náhodné náklady” zarezervujú predĺžený víkend v Tatrách.

Študenti by mali byť obozretnejší

Zakonník práce presne vymedzuje, koho a za akých okolností môže zamestnávateľ zamestnávať. Síce to obnáša samé výhody, v realite často dochádza k opačnému scenáru.

Dohodu o brigádnickej práci študentov je povinné uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Bohužiaľ sa ale často začína a končí pri slovách ,,Nastupuješ od budúceho týždňa.”

Zároveň na základe danej zmluvy možno vykonávať prácu v rozsahu najviac 20 hodín týždenne. V praxi to znamená približne 20 hodín práce, 10 hodín „len na chvíľu pomôcť“ a 5 hodín zaistuješ vypadnutého kolegu, pretože študent nemá čo robiť a je predsa flexibilný.

Dalo by sa to prirovnať k toxickému vzťahu. Len bez romantiky a s rozpisom zmien. Rozchod neprichádza do úvahy. Možno by pomohla párová terapia, ale na to ešte nikto nezobral odvahu. A tak hľadáme alternatívy, kedy si aspoň na chvíľu môžeme pozrieť poznámky. Všetko sme upratali, kaviareň je prázdna. Ide len o chvíľu medzi ďalšími cappuccinami.

Ale náš pracovný „partner“ má výnimočný zmysel pre humor. V jeho očiach to vyzerá, že sa asi nudíme, a preto si vymýšľa rôzne úlohy, aby nás zabavil. „Mohla by si prosím pozametať sneh?“ alebo „Keď prestane pršať, poleješ kvety?“

Tieto logické úlohy dokážu vyčerpať viac ako celý deň v práci. Napriek tomu sa ako flexibilný brigádnik postavíme a konáme, lebo hrozí, že by sa niekto mohol uraziť.

Študenti si neodnášajú len fyzické vyčerpanie, ale aj psychické. Neustály nátlak, dostupnosť a nezmyselné úkony vedú k vyhoreniu, najmä ak necítia pochopenie alebo perspektívu rastu. Spoločnosť neustále hovorí o dôležitosti vzdelávania, ale nebuduje priestor, v ktorom by to bolo jednoduchšie.

Aj keď by mali byť vysokoškolské roky najkrajšie, trávime ich medzi prácou a prednáškami bez možnosti osobného života. Nejde o to, že by sme boli leniví. Neprekáža nám študovať a pracovať zodpovedne, musel by sa ale zmeniť prístup k výkonu brigádnikov, ktorý stále kolíše.

Študentka Katka sa zamestnala ako platená stážistka v malej firme, kde tvorila obsah na web a sociálne médiá. Spočiatku sa zdalo byť všetko v poriadku. S kolegami si sadla a boli dobrý kolektív, no po roku si začala všímať prvé „red flagy“. Keď sa medzi kolegami spýtala, či si myslia, že by jej mohli zvýšiť plat (keďže naďalej pracovala len za minimálnu mzdu), odbili ju, že určite nie, lebo firma na to nemá peniaze.

Napriek tomu, že Katka robila kvalitnú prácu, mala pocit, že jej snaha je nedocenená nielen z finančného hľadiska. Situácia sa zhoršila, keď prestúpila na iné oddelenie. Jej kolegovia ju zrazu začali ohovárať za jej prácu. Namiesto toho, aby s ňou priamo komunikovali, kde robí chybu. Z toxického pracovného prostredia sa preto rozhodla odísť. „Radšej pôjdem niekam, kde si ma budú vážiť ako človeka nielen ako lacnú pracovnú silu na tvorbu obsahu,“ ozrejmila Katka.

Spätnú väzbu potrebujú ako „lajky“

Psychológ a spoluzakladateľ organizácie Otvorená hra Michal Šoltés si myslí, že generácia Z (ľudia narodení medzi rokmi 1997 – 2012 – pozn. red.) potrebuje v práci dostávať jasné informácie a častú spätnú väzbu. Od malička vyrastali so smartfónmi, s internetom a zvykli si na okamžitý prístup k informáciám. Šoltés ako mileniál (človek narodený medzi rokmi 1981  – 1996 – pozn. red.) ohodnotil sám seba, že robí dobrú prácu a v priemere raz za rok mu stačí spätná väzba. Naopak Gen Z ju potrebuje počuť ihneď.

Generácia Z chce stihnúť prácu čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

Tiež si vyžadujú vedieť, čo ich práca znamená pre firmu a byť za ňu adekvátne odmenení. V praxi to môže vyzerať napríklad tak, že ich na konci dňa šéf pochváli za dobré čísla alebo za kvalitne odvedenú prácu odovzdanú ešte v predstihu, vďaka čomu, môžu odísť skôr domov. Podobné situácie im napovedajú, že snaha mala zmysel. „Akonáhle týmto mladým firma nepovie, že ich práca je užitočná, v podstate, že ich „lajkuje“, tak strácajú kontakt s firmou a môže im pripadať fádna,“ vysvetlil Šoltés.

Psychológ zároveň dodal, že aj mladí zamestnanci môžu byť proaktívni. Výkon ani transparentnosť nemá byť jednostranná. Tak ako manažér môže poskytnúť viac informácii zamestnancom, aj pracovníci sa môžu viac pýtať, čo môžu zlepšiť. Obe strany majú určitý podiel, aby spoločne vytvorili 100 %.

Gen Z neznáša pretvárky

Dobré vzťahy na pracovisku sú univerzálnou témou pre všetky generácie, no zetkárom na nich extrémne záleží. „Nemajú radi masky, manipulácie či politikárčenie a hranie rôznych hier. Staršie generácie to skôr znesú, lebo na to boli naučení aj počas komunizmu, kedy museli hrať rôzne pretvárky. Mladá generácia už toto riešiť nechce,“ uviedol psychológ Šoltés.

Naviac doplnil, že generácia Z citlivo vníma, aký úprimný a bezprostredný je k nim ich nadriadený. Nemal by pôsobiť v roli učiteľa, ktorý má od nich odstup a pozerá sa na nich zhora. „Na brigáde sme mali hroznú riaditeľku, stále nám rozkazovala, čo máme robiť. Všetci sa jej báli. Úplne mi to znechutilo prácu,“ zdôverila sa so svojou skúsenosťou študentka Sára. Podľa Šoltésa by manažéri mali ukázať, že v prvom rade vnímajú svojich pracovníkov ako ľudí, nie ako stroje. Mali by sa zaujímať o životy svojich zamestnancov aj mimo práce a viesť s nimi prirodzenú komunikáciu.

Hustle kultúru strieda work-life balans  

Psychológ vysvetlil, že mladí chcú stihnúť prácu čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Ubíja ich, keď nemajú čo robiť a strácajú čas. Pri voľných chvíľach v práci často vyťahujú mobily, pretože ich mozog zvyknutý na neustále stimuly si pýta viac podnetov. Šoltés hovorí, že Gen Z dokáže byť extrémne výkonná. S tým sa však zvyšuje aj riziko, že vyhoria skôr než iné generácie.

Mladí často nevyhodnotia dostatočne včas, že sa blížia k vyhoreniu. Prechádzajú tak z jedného extrému do druhého. „Mám obdobie, kedy sa zavriem a makám ako workoholik, pričom na seba vôbec nemyslím. Potom prichádza obdobie, kedy si vyžadujem len čas pre seba. Teraz sa už snažím dávať aspoň deň alebo dva voľna na mentálny oddych,“ opísala študentka Laura snahu dodržiavať balans medzi pracovným a osobným životom.

Podľa Šoltésa by si firmy mali všímať, keď mladí pracujú nadmerne. Síce potrebujú, aby šéf ocenil ich výkon, ale zároveň ich netlačil k vyšším cieľom. Mohli by tak vyhorieť a dlhodobo znížiť výkonnosť. Navrhol, že v praxi by ich zamestnávatelia mali podporiť k oddychu prostredníctvom poukážky do wellnessu či prístupom k psychológovi na pracovisku.

Zetkári chcú žiť svoj život, ale nie taký, v ktorom dominuje práca.

Ak sú zamestnanci vyhorení alebo nepociťujú dostatok uznania, ich správanie môže viesť ku „quiet quitting-u“. Tento termín označuje situáciu, kedy sa zamestnanec prestane angažovať vo svojej práci a vykonáva len minimum, ktoré jeho pozícia vyžaduje. Fenomén sa začal šíriť aj prostredníctvom videí na TikTok-u, v ktorých sa zetkári „vyparili“ v sekunde, čo skončil ich pracovný čas či sebavedomo odmietali nadčasy od svojho nadriadeného.

Práca, ktorá sa prispôsobuje životu

„Z pohľadu študenta by som si ideálne predstavoval prácu, tak 50 na 50, teda časť v kancelárii, ale zároveň s možnosťou pracovať aj z domu. Do budúcna, ak by som pracoval na plný úväzok, preferoval by som 75 % času v kancelárii a zvyšok práce si zobrať domov,“ odpovedal študent Jakub na otázku, aký má pohľad na home-office.

Generálna riaditeľka personálnej a pracovnej agentúry Manpower Group ČR Jaroslava Rezlerová si myslí, že generácia Z výrazne zmení modely práce. Hovorí o tzv. me-ekonomike, v zmysle ja budem diktovať, ako bude ekonomika fungovať na základe mojich preferencií a požiadaviek. Podľa Rezlerovej zetkári chcú žiť svoj život, ale nie taký, v ktorom dominuje práca.

Pre slovenský magazín Forbes uviedla: „Pôjde o oveľa individuálnejšie dohody medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Nebudú existovať všeobecné pravidlá. Každý bude mať iné potreby a bude sa k nim pristupovať individuálne.“ Dodala, že veľké zmeny môžeme očakávať do piatich rokov. Firmy podľa nej budú ponúkať aj štvordňový pracovný týždeň, ktorý ona sama odporúča.

Odkiaľ mladí načerpajú skúsenosti?

Situáciu na pracovisku v mediálnom sektore ozrejmil generálny riaditeľ Slovenského rozhlasu Roman Bomboš. Často im chýba generácia miléniálov a mladá generácia sa naopak neustále mení. „Zatiaľ, čo kedysi platilo, že v redakcii bolo napríklad 20 skúsených starších redaktorov na jedného alebo dvoch mladých nováčikov, dnes je situácia opačná. To vnímam ako nevýhodu mladej generácie, že nemá dostatok času na čerpanie skúseností,“ vyjadril sa editor televízie ta3 Juraj Kučera.

78 % ľudí z generácie Z na Slovenku uvažuje o zmene zamestnania.

Zamestnávatelia musia vytvoriť prostredie, ktoré ponúkne generácii Z možnosti rozvoja a mentoringu. Lívia Bachratá, riaditeľka pre Public Affairs spoločnosti Edenred, vníma ochotu investovať do školení a podpore mladých talentov ako dôležitý aspekt budovania dlhodobej pracovnej sily.

Generácia Z sa nebojí podať výpoveď

Podľa prieskumu JobsIndex realizovanom v roku 2023 až 78 % ľudí z generácie Z na Slovenku uvažuje o zmene zamestnania. Rovnako viac ako tretina ľudí do 24 rokov zmenila prácu v priebehu roka. „Generácia Z sa nebojí v prípade nespokojnosti zmeniť prácu a necíti k zamestnávateľom takú silnú väzbu ako predchádzajúce generácie,” informovala spoločnosť Alma Career, prevádzkovateľ portálu Profesia.sk pre denník Pravda.

Firmy sa potrebujú pripraviť na to, že zetkári sa neuspokoja len tak s čímkoľvek v porovnaní so staršími generáciami. Nemajú problém odísť, ak im práca nedáva zmysel, upozornil psychológ a spoluzakladateľ organizácie Otvorená hra Martin Čajko. Zamestnávateľom už preto nebude stačiť využívať strach a manipulovanie na udržanie zamestnancov. Musia vytvárať hodnotné pracovné prostredie, ktoré dáva ľuďom zmysel.