Kvôli nadmernej konzumácii alkoholu vo svete zomrú 3 milióny ľudí ročne, čo predstavuje jedného človeka na približne 10 sekúnd. Slovensko patrí medzi európske krajiny, v ktorých je problém s alkoholom najväčší. V roku 2020 diagnostikovali lekári závislosť od alkoholu viac než 20-tisic ľuďom. Počet liečených pacientov každoročne stúpa.

Aká bola tvoja prvá skúsenosť s alkoholom?

Prvý krát to bolo keď som mala 12 rokov. V tom čase som sa pohybovala v zlej partii, kde na mňa tlačili aby som si vypila a potom to už tak nejak išlo samé. Asi do mojich 15-tich rokov som zvykla piť každý druhý víkend, neskôr už to bol každý víkend. Keď som dovŕšila plnoletosť, tak sa moja konzumácia alkoholu ešte viac zintenzívnila. Už som nemusela riešiť kto mi ho kúpi pretože som si ho mohla zaobstarať sama a kedykoľvek som chcela, takže som začala piť v podstate každý deň.

Mala si nejaký dôvod k takejto častej konzumácii alkoholu?

Od detstva navštevujem psychiatra, nakoľko mám isté psychické problémy pri ktorých nedokážem zvládať úzkosť a všetky tie stavy, ktoré s ňou prichádzajú. Alkoholom som sa snažila tieto pocity utlmiť. Okrem toho som pred rokom na liečení zistila, že mám v rodine predispozíciu na alkoholizmus. Môj starý otec bol alkoholik, no ja som ho nepoznala pretože zomrel ešte predtým než som sa narodila. Alkoholizmus síce je choroba, no dovtedy som nevedela, že táto predispozícia funguje tak isto, ako každá iná predispozícia na nejakú chorobu.

Vravela si, že si sa alkoholom snažila utlmiť negatívne pocity. Ako si sa teda cítila po tom ako si si vypila?

Zo začiatku bola pre mňa opitosť srandou. Bola som veselá a vedela som sa dobre zabaviť. Neskôr to začal byť takpovediac únik v tom zmysle, že som nič necítila. A keď aj áno, bola som tak opitá, že mi nevadilo plakať alebo mať depresie. Keď som mala v sebe alkohol, až tak hlboko som nepreciťovala tie pocity.

Ako tento „únik z reality“ vnímaš teraz s odstupom času?

Samozrejme, celé to bolo len „na oko“. Alkohol reálne nepomáha vyriešiť žiadne problémy, tie si vie človek vyriešiť len sám vo svojej hlave, prípadne s lekármi a s pomocou správnej medikácie.

Nevážila som si samu seba ako človeka. Nezáležalo mi na sebe.

Uvedomovala si si vtedy, že už to s pitím alkoholu preháňaš?

Áno, ale veľkú váhu som tomu neprikladala. Navyše som si to spočiatku nechcela priznať, no vo chvíľach triezvosti som pociťovala „absťáky“. Mávala som strašné depresie a pocity smútku. Okrem toho som sa dosť hanbievala za to, čo som opitá robila deň predtým a preto moje boli myšlienky také, že sa znova opijem aby som na to nemyslela. Celé sa to teda zase zopakovalo. Bol to taký začarovaný kruh. Neskôr pre mňa pitie začala byť už iba rutina aby som vypla, a nie aby som sa zabavila alebo uvoľnila.

Nemala si obavy z toho, že ti alkohol môže spôsobiť vážne zdravotné problémy či dokonca až smrť?

Vôbec som to vtedy neriešila, bolo mi to jedno. Nevážila som si samu seba ako človeka a nezáležalo mi tak na sebe. Teraz, v tomto štádiu života v akom sa práve nachádzam viem, že zomrieť nechcem. Vtedy som ale mala také myšlienky, že ak aj zomriem tak aspoň zomriem opitá.

Máš nejaký naozaj veľmi negatívny zážitok počas toho ako si bola opitá?

Takých bolo veľa. Minimálne raz týždenne sa stalo niečo, čo bolo pre mňa a hlavne pre moje okolie veľmi ponižujúce a traumatizujúce. Mne ani tak nezáležalo na tom, že ubližujem sebe ale skôr svojej rodine, vtedajšiemu priateľovi a kamarátom. Miestami to dospelo do takého štádia, že som sa chcela opiť, lebo som sa hanbila vyjsť z izby keď som sa zobudila doma a nevedela som ako som sa tam vôbec dostala.

Hovoríš, že si sa hanbila vyjsť doma z izby. Vedela tvoja rodina o tomto probléme?

Doma som to vždy uhovorila len na jeden-dva poháriky aj keď som bežne píjavala litre vína denne. Tým, že som bola na silných liekoch mi to asi verili, pretože to nejak neriešili. Až neskôr im môj bývalý priateľ oznámil, že pijem každý deň. Rodičia mi vtedy povedali, aby som išla na liečenie.

Liečila som sa s ľuďmi, ktorí kvôli alkoholu prišli o deti alebo prepili celý svoj majetok.

Išla si sa liečiť len kvôli rodine alebo si aj ty sama cítila potrebu niečo so závislosťou začať robiť?

Ja som sa spočiatku snažila prestať sama bez liečenia ale nedokázala som to. Aj keď asi som to chcela viac kvôli druhým než kvôli sebe. Nakoniec som ale upadla do takého zúfalstva, že som sa podrezala a skončila na psychiatrii. Tam som sa potom rozhodla, že sa pôjdem liečiť. Určite som to ale prvý mesiac liečenia nerobila kvôli sebe.

Bolo to teda spočiatku vôbec efektívne?

Keď sa ide človek liečiť, tak je to úspešné naozaj len v momente, kedy to robí kvôli sebe a nie kvôli druhým. Ak chce človek stále piť alkohol, tak aj piť bude. Ja som na liečenie išla s tým, že tam vydržím rok a potom budem piť znova a všetko bude úplne v pohode. Chodila som na ambulantnú liečbu, čiže som každý týždeň dochádzala do Bratislavy na Hraničnú, kde som podstupovala skupinové terapie a odbery moču.

Nastal počas liečenia určitý zlomový moment, ktorý ťa presvedčil, že to chceš robiť kvôli sebe?

Určite áno. Keď som počula príbehy ostatných ľudí z terapie, tak som si uvedomila, že som to podchytila ešte v pomerne skorom štádiu. Boli tam ľudia, ktorí kvôli závislosti prišli o deti alebo prepili celý svoj majetok. Po niekoľkých týždňoch vytriezvenia som si sama uvedomila, čo všetko ma to pitie stálo, a že nechcem aby ma to stálo ešte niečo navyše. Vtedy ma takpovediac osvietilo a povedala som si, že už nechcem piť nikdy.

Deti si neuvedomujú riziká, ktoré so sebou alkohol prináša.

Dnes úspešne abstinuješ už viac než jeden a pol roka. Zmenilo sa v tvojom živote niečo?

Napríklad chute na alkohol nemám vôbec. Tiež sa mi do veľkej miery zvýšilo sebavedomie. Ak príde akákoľvek situácia tak si poviem, že ju zvládnem, pretože som zvládla extrémne náročnú vec, a to prekonať závislosť. Som na seba hrdá za to, že to všetko zvládam, a že som objavila svoju hodnotu a nepotrebujem k tomu alkohol. Určite ale ostávam obozretná, nakoľko ten alkohol je všade ale verím si a viem, že som na dobrej ceste.

Čo by si na záver odkázala tínedžerom, možno dokonca deťom, ktoré experimentujú s alkoholom?

Určite by som im odkázala, nech od toho držia ruky preč. Viem, je to úplne iné keď si tínedžer a máš niečo zakázané a prídu prvé párty. Väčšina z nich si chcú vypiť aby sa zabavili alebo sa cítili ako dospelí. V tom veku si ešte neuvedomujú riziká, ktoré to prináša a neskôr môžu skončiť tak ako ja alebo veľa ďalších iných ľudí. Okrem toho mi príde smutné, že je alkohol tak veľmi propagovaný a tak ľahko dostupný, že si ho vedia zaobstarať aj deti.

Ľudová strana Naše Slovensko predložila celkovo dva návrhy o umelom prerušení tehotenstva. V prvom návrhu sa hovorí o skrátení lehoty na vykonanie interrupcie z pôvodných dvanástich týždňov na osem. Druhý alternatívny návrh ĽSNS hovorí o možnosti interrupcie len vtedy, ak tehotenstvo ohrozuje život ženy, ktorá dá následne súhlas na vykonanie zákroku.

Návrh povoľoval umelé prerušenie tehotenstva aj v takom prípade, ak je podozrenie, že žena otehotnela v dôsledku trestného činu, pričom jej gravidita nepresahuje dobu dvanástich týždňov. V poslednom prípade by bola interrupcia možná vtedy, ak ide o geneticky chybný vývoj plodu, čo musí byť taktiež preukázané.

Poslankyňa Anna Záborská však predložila pozmeňujúci návrh k vlastnej novele, čím sa prijatie novely zákona o zdravotnej starostlivosti skomplikovalo. Hovorí sa v ňom o tom, že žena bude mať pred umelým ukončením tehotenstva právo požiadať o druhú lekársku správu, ak pôjde o ohrozenie života matky alebo plodu. V počiatočnom návrhu však bolo, že povinnosťou ženy by bolo predložiť aj druhý lekársky posudok, ktorý bude z iného zdravotníckeho zariadenia.

Za návrh Záborskej z klubu OĽaNO hlasovalo 58 zo 117 prítomných poslancov. Stačil by jeden hlas od prítomných alebo dva nové hlasy od neprítomných poslancov a interrupčná legislatíva by bola zmenená. Jediným dôvodom, prečo Záborská tieto hlasy nemala, bola absencia poslancov na hlasovaní.

Existujú dva spôsoby, ako sa dajú vykonať interrupcie

Na Slovensku sa interrupcie vykonávajú podľa katolíckeho vzoru do dvanásteho týždňa tehotenstva. V tomto období sa plod začína hýbať.

Prvým štátom sveta, ktorý prijal legálne interrupcie bolo Rusko, a to v roku 1920. Na Slovensku sú interrupcie legálne od roku 1986. Zo 46 štátov Európy sa interrupcie môžu legálne vykonávať v 40 krajinách.

Všeobecne existujú dva typy interrupcií. Prvou možnosťou je tabletka, ktorú je možné podať do 63. dňa tehotenstva. Tá v princípe oddelí plodu výživu a následne ho pôrodnými cestami vypudí z tela von. Tento typ interrupcie je na Slovensku nelegálny.

Druhou metódou je chirurgický zákrok, ktorý sa delí na dva typy. Prvým je takzvaná mini interrupcia, ktorá sa vykonáva do 45. alebo 55. dňa tehotenstva ,,vysatím“ plodu z maternice. Tento typ interrupcie sa od klasického typu líši iba veľkosťou použitej kanyly, keďže dilatácia krčka maternice je menšia. Veľkosť kanyly závisí od dĺžky tehotenstva. Čím staršie je tehotenstvo, tým širšiu kanylu treba použiť. Druhým typom je klasická interrupcia, kyretáž, ktorá sa vykonáva do dvanásteho týždňa tehotenstva. Prebieha v celkovej anestéze.

Interrupcia sa v minulosti vykonávala drastickými spôsobmi

Prvé zmienky o interrupciách pochádzajú z roku 1850 pred Kristom. Kvôli vzniku osobného vlastníctva bolo prerušenie tehotenstva čoraz viac regulované. Súviselo to s dedením v pokrvnej línii.

V minulosti si ženy vymýšľali rôzne metódy, ako sa plodu ,,zbaviť“. Boli to rôzne odvary z byliniek v kombinácii s hubami. V mnohých prípadoch boli tieto zmesi toxické a často spôsobovali úmrtia žien.

Ďalším spôsobom bol aj úder do brucha, kopnutie, či silný náraz. Jedným zo spôsobov boli aj pijavice, ktoré sa prikladali na pošvovú časť. Tento spôsob bol prekvapivo účinný. Najviac drastickým spôsobom bolo vkladanie ostrých predmetov do pošvy, ako napríklad drôtov s ostrým koncom.

S nástupom priemyselnej revolúcie a vstupom žien do výrobného a vzdelávacieho procesu začali ženy nadobúdať čoraz väčšie práva. V Sovietskom zväze boli interrupcie povolené najmä kvôli potrebe pracovnej sily, ale zároveň kvôli zbúraniu feudálnej spoločnosti.

Na Slovensku je 5,458 miliónov obyvateľov. Z toho je 2 789 872 žien. 15 106 z nich uskutočnilo v roku 2019 prerušenie tehotenstva, pričom 1 346 žien bolo bez trvalého bydliska na Slovensku. S týmito hodnotami nás oboznamuje štatistický úrad Slovenskej republiky. A toto číslo sa stále zvyšuje.

Nelegálne vykonávanie interrupcií, ktoré uskutočňujú jednotlivci bez potrebných zručností a v nevyhovujúcom prostredí, môže mať fatálne následky. Svetová zdravotnícka organizácia uvádza, že ročne takto zomrie až okolo 68-tisíc žien, pričom ďalších päť miliónov trpí dočasnými alebo permanentnými postihnutiami.

V modernej spoločnosti by sme sa mali posúvať vpred a nenútiť ženy vracať sa naspäť do časov, v ktorých bol prístup k interrupciám značne obmedzený a životu nebezpečný. Zo štatistík Národného centra zdravotníckych informácií vyplýva, že ženy z krajín, v ktorých je interrupcia zakázaná, hľadajú iné alternatívy v iných krajinách, ako napríklad momentálne, poľské ženy u nás.

Sprísnenie interrupcií v žiadnom prípade nerieši pôvod toho, prečo žena dieťa nechce. Lepšou alternatívou by určite bolo zavedenie sexuálnej výchovy na školách, cenovo dostupnejšia antikoncepcia, či lepšie vytvorené zázemie pre mladé rodiny.

Už dlhšie sme sa s pánom riaditeľom Greššom a aj s umeleckým šéfom pánom Sprušanským dohadovali, že by som do Nitry s niečím prišla a tak sme hľadali vhodný titul. Keďže pán Sprušanský  niektoré moje komédie, ktoré som režírovala v iných divadlách videl, povedali si, že v rámci ich dramaturgického plánu, by chceli nejakú súčasnú komédiu. Preto sme hľadali na aktuálnom európskom dramatickom trhu a spoločne nás zaujala práve táto hra Druh: Žena.

Takže zavážila pri výbere aj téma feminizmu, ktorá v hre vystupuje a  začína sa sama o sebe akoby znovu rozoberať a dostávať do popredia?

Ani nie. Pre mňa je základnou otázkou pre celú tuto inscenáciu to, na čo vlastne tých divákov budem pozývať. Aj mužov, aj ženy. Otázka znie: “Čo je úlohou dnešnej ženy? Aká má žena byť aby bola dobrá, spoločensky uznaná a aby bola zároveň šťastná?” Toto je pre mňa taký hlavný claim.

Aký máte názor na feminizmus? Keby stretnete Margot Mason, hlavnú hrdinku, čo by ste na nej  ako na feministke vyzdvihli a naopak, na čo by ste jej povedali: “Margot, toto zmeň.  Myslíš to dobre ale takto to nefunguje.”

Dobrú otázku ste si pripravili, múdro (smiech). Ešte keď sme skúšali, tak sme sa s hercami veľa rozprávali o tom, že napríklad, keď čítate časopisy, nie len tie ženské ale aj mužské, tak tam nájdete veľmi veľa všelijakých instantných rád tipu 10 krokov ako byť šťastná, 10 krokov ako nájsť ideálneho muža… Na jednej strane to čítam, pretože to je oddychovka a na druhej strane si z toho robím žarty. Preto, keby som stretla Margot Mason, tak by som s ňou určite išla do vášnivej debaty, ktorá by možno skončila aj trhaním si vlasov. Pred pár rokmi to však u mňa takto nebolo. Mala som veľmi jednoznačný názor na to, aká by žena mala byť. Mala by byť úspešná, dosahovať výsledky a mať väčší priestor než dostáva ale rokmi sa tie hrany obrusujú. Dnes si myslím, že každá žena má právo vybrať si svoju cestu. Niektorá sa cíti dobre v pozícii iba milujúcej matky a chce byť doma, celý svoj čas a priestor venovať rodine. Iná sa rozhodne, že je výnimočná v niečom pracovne a tak dá prednosť práci. Ale ako aj v hre postava Molly hovorí: ,,Možno budem budhistickou horolezkyňou alebo budem spievať v kapele,” každá žena má právo vybrať si svoju individuálnu cestu a kráčať za tým svojím šťastím. Nepodliehať vonkajšiemu vplyvu a mať možnosť rozhodnúť sa sama za seba. Toto je pre mňa nejakým spôsobom zásadné.

Ako prebiehal konkurz na výber hercov do hlavných postáv? Mali ste už nejakú predstavu, odporúčania alebo to bol skôr beh na dlhé trate?

Minulú sezónu som sa chodila pozerať na hercov a ich repertoárové inscenácie a už som vedela, že máme tento text. Tých najvhodnejších kandidátov, ktorých som hľadala som si v podstate vyberala z umeleckého súboru Divadla Andreja Bagara v Nitre plus pozvali sme aj jedného hosťa a tým je slečna Danica Matúšová. Takže som sa rozhodla na základe toho. Vedela som, že úplný ideál na hlavnú postavu Margot Masonovej je pani Pavlíková. Vedela som, že prijímajú novú členku súboru, mladú Janku Kovalčíkovú, takže tá ideálne, nielen vekovo ale aj svojim temperamentom  náleží k  postave Molly. Skormútenú a frustrovanú postavu Tess pre mňa veľmi dobre reprezentuje slečna Matúšová a pri mužoch to bolo jasné od prvého momentu.

Stres pred premiérou – ako ho ventilujete?

Po hlavnej skúške som mala pocit, že to je v pohode a všetko dáme ale potom mi zovrelo hrdlo.  Nemohla som spať. Je toho samozrejme veľa. Na jednej stránke vidíte, že hra už má nejakú fázu ALE –  potrebujete ju ešte dopracovať aj po zložke svetelnej, aj po zložke technickej stavby, po zložke hudobnej aj zvukovej, samozrejme doladiť samotnú hereckú akciu. Aj keď to tak vyzerá, že režisér už len tak sedí, pravdou je, že hlava najviac pracuje práve posledné dva týždne pred premiérou. A navyše, už  viac nie je tá fáza zábavy, kedy vtipkujeme a vymýšľame ako to zahrať. Aj pre hercov to je únavné, lebo zábava sa už mení na drinu. Javisko je veľké, musia ho ubehať, uchodiť, do toho veľmi veľa textov. Aj ja už mám takú ich energiu, preto teraz rýchlo rozprávam. Už som v tom nasadení (smiech).

Slávnostná premiéra bude už  zajtra 24. apríla o 18:30 v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Keďže hra bola nominovaná na Olivierovu cenu, jej kvalita je zaručená. Komédia Druh: Žena vtipne, aktuálne a provokujúcim spôsobom rozoberá pohľady na súčasné mužsko-ženské vzťahy a zasahuje i do témy feminizmu. Určená je všetkým vekovým kategóriám, rovnako ako ženám, tak aj mužom Obe pohlavia sú srdečné vítané.

Autor: Simona Mičová