Veda na Slovensku v sebe skrýva množstvo výnimočných výskumov, o ktorých verejnosť často nemá ani tušenie. Vedci zo Slovenskej akadémie vied sa zaoberajú širokým spektrom aktuálnych tém od skúmania materiálov na uskladnenie jadrového paliva až po uchovávanie nárečového bohatstva.

Pre ľudí, ktorí sa bežne nepohybujú vo vedeckom prostredí, sa veda môže niekedy javiť tajomná, môže vzbudzovať rešpekt, ale i strach zo zložitosti a príliš veľkej odbornosti. Niektorí si ani nevedia predstaviť, ako každodenná práca jednotlivých vedcov vyzerá a čo všetko v sebe zahŕňa. Ani my sme neboli výnimkou, no keď sme videli a aspoň na chvíľu sme sa ponorili do fungovania oddelení v Slovenskej akadémii vied, zistili sme, ako veda pomáha napredovaniu modernej spoločnosti

Vedecké inštitúcie na území Slovenska začali písať svoj príbeh v 16. a 17. storočí, kedy sa rodila moderná veda aj v ostatných krajinách. Vyvrcholením dlhoročnej snahy bolo zriadenie Slovenskej akadémie vied v roku 1942. Odvtedy prešla viacerými zmenami, hlavne počas Nežnej revolúcie.

V súčasnosti je SAV samosprávna inštitúcia, ktorá sa zameriava na rozvoj vedy, vzdelanosti, kultúry a ekonomiky. Základný a aplikovaný výskum realizuje v širokom spektre technických, prírodných, humanitných a spoločenských vied.

Pri komunikácii s vedcami či pracovníkmi vedeckej inštitúcie takých rozmerov ako je SAV, si uvedomíte, že ako celok pripomína jedno veľké mravenisko. Všetko musí spolu fungovať a každá malá čiastočka je podstatná pre nasledovné napredovanie výskumu a vedy.

Vôňa vás pohltí už pri vstupe

Keď vojdete do priestorov Jazykového ústavu Ľudovíta Štúra (JÚĽS), poviete si jediné: „Presne takto som si to tu predstavoval/a.“ Navôkol vonia história a knihy. V budove je slabé osvetlenie, pôvodné steny a teplo. Všetci pracujú vo svojej malej útulnej kancelárii obklopení spismi, krabicami z kartotéky, slovníkmi, knihami či organizovaným neporiadkom. Nám pozorovateľom príde fascinujúce sledovať, ako si každý člen ústavu žije vo svojom vedecko-pracovnom svete a sústredí sa na jednu vec.

Vo výskumoch nechávajú kúsok seba, časť svojho života, ktorý majú už navždy prepletený vedou a skúmaním. Slovenská história dýcha z každej strany až vás to opantá. Zo siahodlhých dvadsať metrových skríň zvaných kartotéka sme ostali v nemom úžase. Zažltnutý papier opradený časom a na ňom slovíčka, ktorých význam už viacerí z nás ani nepoznajú. Prehľadne zatriedené podľa abecedy, napísané rukou alebo na písacom stroji. Tí, ktorí milujú slovenský jazyk, jeho gramatiku či jazykovú kultúru, by si tu určite prišli na svoje.

vedci zo Slovenskej akadémie vied
V JÚĽŠ má všetko svoj systém, usporiadanie a vlastné miesto. Výnimkou nie je ani kartotéka ručne písaných slov v nárečiach. Zdroj: Katarína Hrbková

Podobné pocity nás neminuli ani v Ústave materiálov a mechaniky strojov (ÚMMS), ktorý sme navštívili po JÚĽŠ. Ocitli sme sa vo svete výkonných strojov, techniky, čistých línií a presvetlených priestorov. Nechýbalo ani moderné vybavenie a pokojná hudba v kancelárii riaditeľa.

Paradoxom tohto čistého priestoru bola pracovná dielňa s hliníkovým práškom, preplnenými škatuľami a plastovými nádobami. Pracovníci v nej majú možnosť vyrábať experimentálne zariadenie, otestovať, osadiť snímačmi a sprevádzkovať. „Časť našich strojov sme kúpili, časť sme si vyrábali sami. Najväčšiu cenu má pre nás podomácky vyrobené zariadenie,“ uviedol inžinier Peter Krížik. Nadšenie pre inováciu, snahu napredovať, držať trend a zlepšovať život, cíti aj obyčajný pozorovateľ. Títo odborníci potrebujú len nápady, poznatky, laboratórne zariadenie a financie, s ktorými to nemajú vždy jednoduché.

Jedna inštitúcia, ale viacero zameraní

Prídete na neznáme miesto a vôbec nemáte pocit, že ste tu prvýkrát. Ľudia naokolo prívetivo odpovedajú na každú otázku z nášho zoznamu, od ktorého sme aj tak po chvíli upustili. Nechali sme sa uniesť fascinujúcimi príbehmi. Veda vie naozaj zaujať. O to viac, keď vám o nej hovoria inteligentní ľudia z odboru.

Nevynechali sme jazykovú poradňu, ktorá denne odpovedá na otázky verejnosti ohľadom slovenčiny, ani ľudí, ktorí sa venujú nárečiam. Rovnako aj v Ústave materiálov a mechaniky strojov nám ochotná vedecká tajomníčka ústavu, Alena Opálková Šišková, poukazovala zákutia vedeckého ústavu. Ten vznikol v roku 1973 spojením Ústavu kovových materiálov a Ústavu mechaniky strojov. Pre všeobecné informácie sme zašli k riaditeľovi inžinierovi Martinovi Noskovi. Nahliadli sme do oddelenia mikroskopie a aj do dielne, kde aktuálne prebieha prášková metalurgia.

Každý deň iná výzva

Ako vo väčšine zamestnaní, pracovníci ústavov prídu ráno do práce. Teda vlastne len fyzicky, pretože pracujú nonstop, aj keď sú práve doma. Podľa nich to ani nijak inak nejde. „Tu v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra nám stačí počítač, internet a prístup do databáz. Nepotrebujeme žiadne laboratóriá, iba kartotéku, z ktorej čerpáme. Tá jediná sa nedá priniesť domov a pracovať formou „home-office“. Cez pandémiu to pre nás znamenalo, že ak sme si potrebovali niečo zistiť z kartotéky, mohli sme si zobrať určitý počet kartotečných lístkov domov, ale, samozrejme, nedalo sa to so všetkými. Museli sme prísť fyzicky do práce a overiť si to. Počas lockdownu to bolo naozaj ťažké, “ porozprával nám vedecký pracovník doktor Chochol o tom, ako fungujú v ústave najmä teraz cez pandémiu.

Okolo týchto ľudí sa stále niečo deje. Ide o terénne výskumy a ich následné spracovanie, dopĺňanie informácií z prameňov, zadania od firiem či vlastná motivácia. „Každý deň pracujeme na niečom novom. Tie najnaliehavejšie úlohy urobíme čo najskôr. Odskakuje sa od práve rozrobenej práce a potom sa k nej vraciame späť,“ objasnila nám vedúca oddelenia nárečí, promovaná filozofka Adriana Ferenčíková.

Časť výskumov môže byť aj priemyselne orientovaná, tak fungujú v Ústave materiálov a mechaniky strojov (ÚMMS). Zákazky od firiem si na začiatku týždňa rozdelia a na jeho konci spisujú vyhodnotenie výsledkov. „Robíme zákazky pre firmy, ktoré chcú vyvinúť nový materiál. Napríklad taký, ktorý slúži na uskladnenie jadrového paliva. Máme vymedzený čas a jasný harmonogram,“ porozprával o svojej každodennej práci Peter Krížik, vedecký pracovník SAV.

Vedci chcú pomáhať

Zaujímavé profesie s výpovednou hodnotou verejnosť vždy lákali. Na oboch ústavoch sa našlo niečo, čo nám vyrazilo dych. Napríklad výskum v oblasti medicíny, ktorý môže priniesť obrovský pokrok. Biodegradovateľné kovy sú materiály, ktorými lekári dávajú „dohromady“ chrbtice alebo iné časti tela po nehodách, zlomeninách a neskôr ich vyberajú. „Naším cieľom je vytvoriť materiál, ktorý sa v tele rozpustí kontrolovateľne. Najprv splní účel a potom sa rozpustí. Je to výzva, pretože korózia kovov prebieha nekontrolovateľne, veľmi pomaly alebo vôbec,“ predstavil nám víziu ústavu Peter Krížik.

Ak ste si mysleli, že tri strany dotazníkov, ktoré sme občas dostávali v škole, je veľa, mali by ste vidieť tie, čo pripravujú pracovníci v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra. Sú vo forme celej knihy. „Týchto tritisíc štyristo otázok sa skúmalo vo všetkých lokalitách, ktoré sa vyskytujú v atlase. Nazýva sa to aj terénny výskum a niečo takéto zostavujeme aj desať rokov,“ prezradil Martin Chochol.

Neskôr ho použijú ako odrazový mostík k tvorbe Atlasu nárečí. Mimochodom, prvý vyšiel v roku 1958 a podieľala sa na ňom aj Adriana Ferenčíková, ktorá nás okamžite vedela podľa intonácie a prízvuku zaradiť do konkrétnej oblasti Slovenska k nárečiu.

Spomeňte si na hodiny biológie a na optické mikroskopy, ktoré dokázali zväčšiť objekt 1 200-krát. Tie na mikroskopickom oddelení Ústavu materiálov a mechaniky strojov to vedia až 100-tisíckrát. „Pri transmisnom mikroskope hovoríme o zväčšení na úrovni atómov. Každý materiál má iné zloženie atómov a podľa toho vieme identifikovať, o aký materiál a farbu ide,“ objasnili vedeckí pracovníci. Tí sa dostávajú k vzorkám od archeológov, k biologickým prototypom či ku vzorkám z ústavu polymérov.

Musia mať rozhľad a musia zabrdnúť do viacerých období, aj odborov. Z náleziska v Spišskom Štvrtku majú vedci zistiť, či už v tých časoch existovala zlievareň tritisíc rokov pred našim letopočtom. Všetko vedie k tomu, že áno,“ objasnil multidisciplinaritu tohto oddelenia riaditeľ ústavu Nosko. 

Na oddelení mikroskopie sa venujú charakterizácii materiálov, ich chemickému zloženiu, mikroštruktúre, hrúbke a veľkostiam zŕn v materiáloch. Zdroj: Adriána Brňáková

Ceny patentov sú vysoké

Nemôžeme skrývať svoje nadšenie. Hltáme každé jedno slovo a obdivujeme pracovný postup, ktorý nám v ústavoch opisujú a ukazujú. Prišla reč na patenty. Jediné, čo sme kedy o nich zachytili, bolo, že patent na žiarovku nemali pripísať Edisonovi, ale hodinárovi, ktorý nemal peniaze na zaregistrovanie objavu. A potom nám došlo prečo. V prvom rade treba prísť na niečo, čo má zmysel patentovať. „Na ÚMMS sme 10 rokov skúmali jemnozrnné hliníkové prášky. Hliník stráca mechanické vlastnosti už pri 200 stupňoch, no tieto prášky sú stabilné do teploty 500 stupňov,“ prezradil o ich výskume riaditeľ. 

Ohlásiť patentovú prihlášku je pomerne lacné a ráta sa v desiatkach eur. No to, čo nasleduje potom, nie je lacný špás. Validácia patentov sa v európskych krajinách pohybuje v desiatkach tisíc eur. Najideálnejší patent je taký, ktorý si nájde nejaká firma a investuje doň. „Keď vidíme, že nie je záujem zo strany firiem, tak si len zaplatíme patentovú prihlášku a máme čiarku, že máme patent, ale neposúvame ho ďalej,“ doplnila naša „sprievodkyňa“ Šišková.

Jazyková poradňa praskala vo švíkoch

Vchádzame do jazykovej poradne a za stolom pri počítači sedí pani, ktorá má pred sebou telefón. Keď jej od 9. do 11. hodiny zazvoní, volajúcemu s otázkou ohľadom slovenského jazyka odpovedá. Denne do poradne prichádza množstvo otázok. Odpovedajú, samozrejme, len na tie slušné, nie vulgárne. Pracujú aj z domu, ale počas home office odpovedajú len mailom.

Keď v marci prepukla pandémia, v jazykovej poradni zvonil telefón neustále. Neistí učitelia a rodičia, ktorí sa začali učiť so svojimi ratolesťami, či samotní študenti denne vyzváňali na linku poradne s prosbou o pomoc ohľadom slovenčiny. „Denne odpovedáme na priemerne 10 otázok telefonicky. Počas pandémie nastal enormný nárast. Prichádzalo ich v priemere 60 denne,“ spomína pracovníčka oddelenia jazykovej kultúry.

Budúcnosť plánujú dopredu

Práca vedca často pôsobí náhodne, ale zahŕňa v sebe aj plánovanie a vízie. V ÚMMS vždy pripravujú akčný plán na určité obdobie. Aktuálne tvoria ďalší a ich cieľ je jednoznačný. Musia nájsť globálnu tému, ktorá prispeje k zlepšeniu života v rámci odboru, ktorý riešia. Vždy sa snažia nájsť výskum, ktorý nebude prospešný len pre Slovensko, ale o ktorý bude aj globálny záujem, napríklad ako v prípade klimatickej zmeny. 

Aktuálne vyšiel na JÚĽŠ tretí zväzok Slovníka slovenských nárečí od písmena P po R. Neustále je čo aktualizovať, vylaďovať a zisťovať. Slovenské nárečia sú jedinečné a bohaté. Pramene, z ktorých jazykovedci čerpajú, prinášajú stále nové slovíčka, no slovník sa neaktualizuje, pretože jeho príprava je časovo náročná. „Uchovávať nárečové bohatstvo je dôležité, nakoľko v súčasnosti nárečia ustupujú,“ hovorí riaditeľka JÚĽŠ, docentka Gabriela Múcsková.

Prvý zväzok Slovníka slovenských nárečí vyšiel už v roku 1994, ďalší v roku 2006 a posledný tento rok. Zdroj: Katka Hrbková

Služba verejnosti

Nahliadli sme aj do zákulisia tvorby najmladšieho oddelenia, do Slovenského národného Korpusu, o ktorom sme, priznáme sa, veľa nevedeli. Neznámy názov skrýva databázu textov v rôznych štýloch a žánroch, ktorý sa skladá z publicistiky, odborných textov a beletrie. V jednoduchosti to môžeme opísať ako obrovský digitálny súbor, ktorý obsahuje veľa menších súborov. „Na základe tohto môžeme vytvárať špecializované korpusy, napr. Špecializovaný korpus ekonomických textov. Aj široká verejnosť môže používať Korpus pri práci s výskumom,“ ozrejmuje jeho funkciu odborná pracovníčka, doktorka Gajdošová.

Teraz vyrábame Slovník slovenského jazyka, na ktorom primárne pracujú všetci z oddelenia,“ objasňuje Chocholová. Paralelne vždy pracujú na dvoch zväzkoch. Keďže teraz dokončili štvrtý zväzok, už majú urobenú približne polovicu z piateho. Ako sme si mohli všimnúť, každodenná činnosť jazykovedcov sa stále mení. Ak robia výkazy, musia k tomu evidovať aj svoju publikačnú činnosť výsledkov, vedecké články, štúdie či projektové činnosti. Chce to veľa trpezlivosti a času. A ako sa ľudovo povie, je to beh na dlhé trate.

Mladých veda neláka

Rodičia deti nevedú od útleho veku k vede, čo má za následok nízky záujem o skúmanie, a tak nemajú mladí ľudia k vede vzťah. „Dostávame sa do uzavretého kruhu. Spolupráce s firmami vyriešime, ale tie myšlienky by sme mohli ďalej rozvíjať a na to nemáme kapacitu. Tu vidíme výborný priestor na bakalárky, diplomovky, ale chýbajú študenti,“ povedal nám o nedostatku mladých ľudí vo vedeckých ústavoch riaditeľ Ústavu materiálov a mechaniky strojov, Nosko. Odkazujú, že ak študenti chcú prísť s vlastným nápadom, majú dvere otvorené.

Do budúcna potrebuje robiť ďalšie výskumy aj Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra. Mali by skúmať výskyt syntaxu či syntaktických rozdielov v nárečiach. „Roboty je veľa, ale pripravených, šikovných a dobrých ľudí je málo,“ hovorí doktorka Ferenčíková. Našťastie, o chvíľu stretávame mladú doktorandku, ktorá hľadá atlas a s vydýchnutím si pomyslíme, že predsa len niekto zachová našu minulosť v slovníkoch. 

Vedecká výchova v osnovách

Poväčšine robia študenti na témach, ktoré im vypíšu vedúci na oddeleniach. „Ak sa chce niekto zapojiť, môže tak urobiť aj formou letných stáží. Vytvoríme mu prostredie a určíme, s kým môže pracovať,“ uvádza Alena Šišková. Spolu s riaditeľom dopĺňajú, že ústav organizuje aj vzdelávacie aktivity pre deti základných škôl: „Deti z jednej školy chodia každý rok na deň nahliadnuť do vedeckého sveta, aby sme ich dostali bližšie k vede. Každý rok sa venujeme niečomu inému. Teraz robíme aj letnú školu mladých vedcov. Deti si sami napíšu tému, ktorej sa chcú venovať a my to potom zariadime.“ 

Letná škola ale spadá pod občianske združenie, ktoré spolu s viacerými vedcami z rôznych ústavov založili. Tieto deti potom celý týždeň pracujú s nejakým vedcom. Deti si robia o tejto práci reálny obraz a získajú poznatky priamo z praxe.Teraz pripravujeme komplexný projekt na vzdelávanie, ktorý by mal slúžiť na vytvorenie súboru pokusov interaktívnej vedeckej výchovy, aby to bolo možné implementovať do osnov,“ uvádza ďalej Nosko. Ako vyplynulo z rozprávania, deti veda baví. Problémom však je, že im chýba prax v skúšaní vedeckých pokusov. Nedostatočná je aj „škola hrou“, a tak je nízka aj inklinácia k vede či motivácia vymyslieť niečo vlastné.

vedci zo Slovenskej akadémie vied
Vysokoteplotný hliník, ktorý je pripravený z ultrajemných práškov, vyvinuli v ÚMMS. Zdroj: Adriána Brňáková

Veda je nekonečná studňa

Život vedca môžeme nazvať misiou, v ktorej svoje nadobudnuté poznatky túži posúvať ďalej. Riaditeľ ÚMMS inžinier Nosko dodal: „Pre mladých vedcov je dôležité, aby čítali, boli rozhľadení, čerpali informácie z novín, zákonov, reforiem. Musia denne počúvať, zbierať podnety, konfrontovať sa s inými odborníkmi a prísť na nové nápady na konferenciách, ktoré sa uskutočňujú v zahraničí.“

Veda ako pracovná disciplína je neobmedzená a nových nápadov v nej nikdy nie je dosť. No bez toho, aby sme sledovali dianie u nás a vo svete sa stráca aktuálnosť a reakcia výskumov, čo zabezpečuje napredovanie súčasnej spoločnosti. „Veda je už raz taká. Stále sme tí, ktorí sa každý deň učia. Reflektujeme svet, ktorý je okolo nás,“ poznamenala odborná pracovníčka Slovenského národného korpusu JÚĽŠ doktorka Katarína Gajdošová.

Počas návštevy SAV sme stretli množstvo skúsených vedcov. Každý z nich pôsobil jedinečne, vyžaroval úplne inú energiu a venoval pozornosť odlišnej oblasti výskumu. Spájala ich ale jedna vec. Samozrejme, odhliadnuc od toho, že všetci pracujú pre rovnakú inštitúciu. Spoločnou črtou, ktorú sme nemohli prehliadnuť, bol prístup k práci, ktorý vnímajú ako poslanie.

Profesii venujú veľkú časť svojho ja. Chvíľami by sa mohlo zdať, ako keby sa ani nikdy nezastavili – neustále vzdelávanie, zbieranie informácií, skúmanie či počúvanie podnetov z okolitého sveta k nim už jednoducho patrí.