V roku 2008 ste na UCM založili Centrum pre bioetiku ako prvé svojho druhu na Slovensku. Ako sa dá bioetika priblížiť čitateľovi, ktorý sa s týmto pojmom doteraz nestretol?

Bioetika je multidisciplinárna akademická oblasť, ktorá vznikla na začiatku 70-tych rokov minulého storočia rozšírením lekárskej etiky. Jej počiatky môžeme sledovať od konca druhej svetovej vojny ako reakciu na nehumánne pokusy nacistických lekárov na väzňoch v koncentračných táboroch. S cieľom zabrániť takémuto zneužívaniu medicíny v budúcnosti sa začala formovať biomedicínska etika, čo je iné pomenovanie pre bioetiku. Jedným z jej hlavných cieľov je vymedziť etické princípy, v rámci ktorých sa bude uskutočňovať biomedicínsky výskum, vrátane testovania nových liekov a liečebných metód na ľuďoch.

Vznikla však tiež ako reakcia na obrovský pokrok výskumu v biológii v druhej polovici 20. storočia, ktorý sa týkal objavenia štruktúry DNA a dešifrovania genetického kódu. Ten má priamy dopad na medicínu a súčasne otvára viaceré kontroverzné témy ako transplantáciu, asistovanú reprodukciu, klonovanie, kmeňové bunky, genetické testy, génovú terapiu, zasahovanie do ľudského genómu či kyborgizáciu ľudského tela. Reaguje tak na technologický pokrok, ktorý sa dá využiť v medicíne. V rámci bioetiky sa tieto nové výzvy analyzujú z rôznych aspektov, od etických, filozofických, medicínskych až po právnické, politické, ekonomické, a tiež z hľadiska celospoločenských dopadov.

Vieme si využitie bioetiky priblížiť na konkrétnom príklade?

Samozrejme. V 60-tych rokoch 20. storočia sa začali do praxe zavádzať podporné dýchacie prístroje, ktoré poznáme napríklad z covidovej pandémie. Tie do medicíny priniesli filozofickú a praktickú otázku ako nanovo zadefinovať, kedy je človek mŕtvy. Dovtedy stačilo, že pacient prestal dýchať a nezarosil zrkadielko priložené k ústam. Zrazu sa objavili otázky, na ktoré dovtedy lekári neboli trénovaní a pripravení. Pokračovať v udržiavaní pacienta na prístrojoch, ktoré za neho dýchajú? Ak áno, dokedy? 

Bioetika u nás stále predstavuje neznámy pojem a pritom jej význam neustále narastá.

To viedlo k novej definícii smrti človeka založenej na mozgovej smrti. Tomu sa musela prispôsobiť aj legislatíva. V opačnom prípade by lekári, ktorí by odpojili pacienta od ventilátora, mohli byť obvinení z úmyselného zabitia.

Nedávno sme tiež museli riešiť bioetický problém súvisiaci s ventilátormi. Koho na ne napojiť a koho nie, keď je pacientov s ťažkým priebehom covidového ochorenia viac, než majú nemocnice ventilátorov.

Ako uvádzate na svojom webe, hlavným cieľom centra je vytvoriť regionálnu sieť špecialistov, ktorí sa zameriavajú na výskum a popularizáciu bioetiky. Prečo je dôležité zaoberať sa popularizáciou tejto oblasti?

Bioetika u nás stále predstavuje neznámy pojem a pritom jej význam neustále narastá.  Popularizácií biológie som sa začal venovať už na strednej škole a s týmto zámerom vyšla v roku 1989 aj moja kniha s názvom Alchýmia života. Nie je jednoduché popularizovať vedu. Nestačí byť dobrým vedcom, pokiaľ to nevie odkomunikovať tak, aby to pochopila aj verejnosť. Akademickej obci niekedy prekáža, že keď popularizujete, zjednodušujete. Začnú vám vytýkať, že ste nepovedali toto či tamto.

Podarilo sa nám doteraz úspešne spolupracovať s partnermi na univerzitách v zahraničí – s London University, New York University, Universität Tübingen, National University of Singapore, KwaZulu-Natal University, Masarykovou univerzitou či Univerzitou Karlovou.   

Na Slovensku sme napriek tomu pomerne malou komunitou, kde bioetika ešte nezapustila korene. Idem na vyšetrenie k lekárovi, mladému absolventovi lekárskej fakulty, ktorý sa ma pýta, kde pracujem. Odpovedám, že prednášam bioetiku a on na to, že čo to je. Samozrejme, pozná lekársku etiku, ale jej širší bioetický kontext už nie.

V dnešnej dobe masívneho spochybňovania vedeckého výskumu je popularizácia vedy naozaj nevyhnutnosť a som rád, že sa v tejto oblasti Slovensko za posledných 10 rokov výrazne zmenilo. Pribudla nám celá nová generácia jej popularizátorov. Hoci je bioetika s vedou v tesnom kontakte, nie je samostatnou vedou, ale humanitnou akademickou disciplínou. Žiaľ, dnes sa pochybuje, či podobné humanitné disciplíny náš trh práce vôbec potrebuje.  

Vo svojom výskume sa venujete aj problematike editácie ľudského genómu. Je genetické vylepšovanie ľudí v súčasnosti najdôležitejšou výzvou bioetiky?

Je to jedna z viacerých aktuálnych výziev. Predovšetkým potrebujeme rozlišovať medzi terapiou a vylepšovaním. Editovanie genetického textu v našich bunkách je tzv. génová terapia. Ide teda o opravu akýchsi preklepov, nahradenie chybného textu tým správnym a opravu náhodných mutácií, ktoré môžu mať v podobe genetických ochorení devastujúce dôsledky pre zdravie.

Alebo, ako kontroverzná bioetická otázka, či sa má editovanie génov použiť aj na vytvorenie vylepšených verzií genetickej informácie a na jej úplné prepísanie. Teoreticky by sa takto dal v budúcnosti vytvoriť aj vylepšený človek (tzv. transhumanizmus) i dokonca nový druh človeka (tzv. posthumanizmus).

Tomuto problému jsa venujeme v našej najnovšej knihe v anglickom jazyku, ktorá vyšla vo švajčiarskom vydavateľstve vedeckej literatúry Peter Lang pod názvom Transhumanism and Posthumanism in the Perspective of Biotechnologies. Ide o výsledok niekoľkoročného výskumu v rámci nášho APVV projektu. Neriešili sme v nej len otázky týkajúce sa bioetiky a filozofie. Porovnávali sme súčasný vývoj aj na základe toho, ako sa na túto problematiku v minulosti nazeralo v žánri science-fiction.

Na čo ste prišli? Stáva sa to, čo bolo v minulosti len sci-fi, realitou?

Áno. Technológie manipulovania s celými génmi sa používajú na liečbu už viac ako dve desaťročia. Až teraz sa ale vyvinuli nové biotechnologické nástroje, ktoré sú mimoriadne presné a efektívne a umožňujú meniť text genetickej informácie na úrovni jedného písmena. Za objav tejto technológie udelelili v roku 2020 Nobelovú cenu dvom vedkyniam – J. Doudnovej a E. Charpentierovej. 

V dnešnej dobe masívneho spochybňovania vedeckého výskumu je popularizácia vedy naozaj nevyhnutnosť.

Vďaka technológii editovania génov sa okamžite začali vyvíjať, a dnes už čakajú na schválenie, nové génové terapie na viaceré genetické ochorenia, s ktorými sme si doteraz nevedeli poradiť. Musím však zdôrazniť, že hovoríme o génovej terapii, ktorá nie je dedičná. Opravujú sa gény v poškodených tkanivách tela pacienta, ale nie v jeho pohlavných bunkách. Akokoľvek geneticky zasahovať do pohlavných buniek alebo raných embryí je na Slovensku a v drvivej väčšine krajín na svete legislatívne zakázané, pretože by išlo o zásahy, ktoré by sa prenášali na nasledujúce generácie. To je tiež veľkou súčasnou bioetickou témou. 

Už aj na Slovensku sa objavujú správy, že poisťovne by mali preplácať génovú terapiu. Ktorí rodičia si však môžu dovoliť zaplatiť pre svoje choré deti najdrahší liek na svete? Opäť tu máme nielen ekonomický, ale aj veľký etický problém. Ako spravodlivo rozdeliť obmedzené zdroje? Ako zariadiť, aby sa génová terapia dostala ku každému pacientovi, ktorý ju potrebuje, a nebolo to na úkor iných pacientov, keďže poisťovne majú len limitovaný rozpočet?

Ďalšou dôležitou otázkou súčasnosti je, že do akej miery môže v medicíne umelá inteligencia (AI) nahradiť človeka. Roboty riadené AI môžu niektoré operácie robiť presnejšie ako človek. Zveríte operáciu svojho mozgu robotovi s menšou chybovosťou alebo neurochirurgovi? Ak takýto robot urobí chybu, kto ponesie zodpovednosť? Nemocnica, v ktorej pacienta operovali, firma vyrábajúca robotov, alebo spoločnosť, ktorá dodala umelú inteligenciu? A to nehovorím o bioetickom probléme, ako takého robota otestovať na živom pacientovi v rámci etických princípov klinického výskumu.

Jedným z vašich výskumov je realizácia tzv. Konšpiračného indexu, ktorý ste v auguste minulého roku uskutočnili v spolupráci s agentúrou FOCUS na vzorke viac ako 1500 respondentov. Ako tento prieskum súvisí s bioetikou?

V rámci výskumu, ktorý sme robili ako časť veľkého covidového projektu udeleného pre UCM, sme sa zameriavali na hľadanie odpovede na otázku: Ako by bola verejnosť na Slovensku v prípade ďalšej pandémie ochotná akceptovať nové vakcíny? Cieľom bolo poradiť budúcim vládam, ako by v takomto prípade mali na situáciu zareagovať. Respondentov sme sa napríklad pýtali, prečo by sa dali alebo nedali v takom prípade zaočkovať. Keďže vieme, že do postojov k očkovaniu, bohužiaľ, zasahujú rôzne konšpiračné teórie a dezinformácie, do dotazníka sme zahrnuli aj túto dimenziu. 

Takzvaný Konšpiračný index vytvorili vedci z Parížskej univerzity ako nástroj umožňujúci porovnávať krajiny medzi sebou. Máme rôzne podobné indexy. V ekonómii je to index hrubého domáceho produktu prepočítaný na jedného obyvateľa. Konšpiračný index sa počíta ako priemer kladných odpovedí na špeciálnu batériu otázok konšpiračného charakteru.

Sú tisícky výskumov o tom, prečo je z psychologického hľadiska človek viac alebo menej náchylný uveriť konšpiráciám. Len veľmi málo výskumov však skúma konšpiračné teórie podľa metodiky, ktorá umožňuje porovnávať štáty medzi sebou na makro úrovni, teda na úrovni celého štátu.

Francúzski vedci vypočítali hodnoty Konšpiračného indexu pre dve desiatky krajín, v ktorých boli k dispozícii dáta z celoštátnych prieskumov. Slovensko medzi nimi nebolo, lebo takéto dáta neexistovali, kým sme ich my v našom výskume nezískali. Vďaka tomu sme mohli hodnotu Konšpiračného indexu pre Slovensko vypočítať a porovnať s hodnotami francúzskych vedcov. S prekvapením sme zistili, že jeho hodnota sa dá porovnať s hodnotami rozvojových krajín.

Výsledky pomerne šokujúco ukazujú, že sme jedna z najzakonšpirovanejších krajín sveta. Pre denník SME ste sa však vyjadrili, že úroveň vzdelania v tom významnú úlohu nezohráva. Existuje na to iné vysvetlenie?

Výsledky Konšpiračného indexu, ktoré sme namerali pre Slovensko, sú v istom zmysle anomáliou, ktorú zatiaľ nevieme dostatočne vysvetliť. Slovensko rozhodne nie je z objektívneho ekonomického hľadiska rozvojovou krajinou. Naopak, mali by sme kopírovať susedné krajiny. V Poľsku má index polovičnú hodnotu. Čím sa od Poľska líšime? Je to rovnako postkomunistická krajina ako my.

Vo vašej knihe Boj s drakom, ktorá vyšla pred vyše 30 rokmi, o nás Slovákoch hovoríte, že sme jeden z najmladších národov, dokonca mladší, než si sami pripúšťame. Je možné hľadať paralely práve v tom, ako mladé demokracie vnímajú vonkajší svet a do akej miery podliehajú dezinformáciám, hoaxom či propagande?

To je veľmi dobrá hypotéza, ktorú ste práve prepojili s ďalšou, vyslovenou mojím kolegom, politológom Jozefom Lenčom. Položil som mu otázku, čo má Slovensko spoločné s rozvojovými krajinami. Odpovedal, že možno akýsi druh postkoloniálnej mentality, ktorá je typická pre politicky mladé národy. Tá naša môže pochádzať z čias, keď sme boli súčasťou Habsburskej monarchie, neskôr Rakúsko-Uhorska a Československa. V súčasnosti sme zase súčasťou Európskej únie. Nie je v tomto prípade dôležité či sme naozaj boli ,alebo sme kolóniou, ale či to veľká časť Slovenska takto vníma.

prof. RNDr. PETER SÝKORA, PhD.

Všetky tri stupne vysokoškolského vzdelania ukončil na Univerzite Karlovej v Prahe. Pôsobil na univerzitách v Glasgowe, Londýne, Spojených štátoch a Singapure. Od roku 2005 bol členom Etickej komisie Ministerstva zdravotníctva SR a členstva v nej sa vzdal v roku 2021. Svoje rozhodnutie odôvodnil neetickou očkovacou stratégiou. Je riaditeľom Centra pre bioetiku na Katedre filozofie a aplikovanej filozofie FF UCM.

Prečo Slovensko patrí medzi najzakonšpirovanejšie krajiny Európy?

Bárdy: Slovenský človek je veľmi zraniteľný voči dezinformáciám a propagandám. Rovnako inklinuje k autoritatívnym a autokratickým vodcom. Od roku 1993 vyhral len Vladimír Mečiar, Robert Fico a Igor Matovič. Čo ukazuje provodcovský syndróm slovenského občana.

Potrebujeme pána s bičom, ktorý nás šľahá po chrbte. Ak ho nevidíme u nás, potom ho hľadáme niekde v zahraničí. A keď ho nájdeme, zvyčajne je to niekto, kto sa v medzinárodnom ponímaní prezentuje práve tým, že sa snaží fungujúce demokratické štruktúry rozvrátiť dezinformáciami.

Kostolný: Neexistuje jedno vysvetlenie, alebo jeden základný argument. Nefunkčná verejnoprávna televízia a rozhlas sú súčasťou. To je niečo, čo nás odlišuje od okolitých krajín. Nedá sa hovoriť o Maďarsku a Poľsku, kde verejnoprávne médiá zneužila politika absolútne. Keď ľudia hovoria, že neveria médiám, sčasti to znamená, že nemôžu veriť práve verejnoprávnym médiám.

Úlohou médií je kontrolovať politikov a verejný priestor.

Druhý dôvod, ktorý je špecifický pre Slovensko, je miera zakonšpirovanosti a d******* politikov. Nie je úplne bežné, aby exoti a pandrláci, ktorí by v iných krajinách boli niekde na okraji, sú u nás premiérmi. Tí ľudia systematicky útočia na médiá, na zdravý rozum tejto krajiny a spochybňujú všetko, čo by im potom komplikovalo schopnosť vládnuť, vyhrávať voľby a podobne.

Mám pocit, že v posledných rokoch ataky a spochybňovanie novinárov zo strany politikov je čoraz častejšie a naberá na intenzite. Pociťujete aj vy nárast politických atakov v posledných rokoch?

Bárdy: Nepamätám si na obdobie, kedy by útoky neboli. V základnej výbave opozičného politika je predstava, že keď média kritizujú vládu, tak sú automaticky na ich strane. Nie sme tu preto, aby sme robili politickú kampaň pre ktorúkoľvek politickú stranu. Našou úlohou je kontrolovať politikov a verejný priestor. Nemám, možno okrem vlády Ivety Radičovej, nejakú ucelenú predstavu o tom, kedy média neboli pod tlakom politikov. Áno, v poslednej dobe to narastá. Ale narastá to primárne kvôli sociálnym sieťam, pretože ich algoritmus nie je milosrdný.

Politici dnes môžu povedať, že nepôjdu do televíznej diskusie práve preto, že publikum majú na sociálnych sieťach. Je toto problém do budúcnosti pre médiá, prípadne môže sa stať, že čoraz viac politikov bude na sociálnych sieťach a tým budú úplne ignorovať napríklad tradičné mienkotvorné média?

Kostolný: To sa už deje. V týchto voľbách to vyskúšal Robert Fico, ktorý odmietol ísť do Markízy. Zjavne sa dajú vyhrať voľby bez toho, aby Markíza plnila funkciu hlavného média v krajine. Na konci dňa to znamená, že politici sa budú ešte viac uzatvárať do svojich vlastných skupín.

Viete osloviť veľké množstvo ľudí aj priamo cez vlastné sociálne siete. Oslovujete však iba časť verejnosti. Politici sa tým vzdávajú možnosti hovoriť aj k ľuďom, ktorí nie sú ich fanúšikovia.

Ja som vnútorne pokojný, lebo robím v médiu, ktoré nikdy nebude najmasovejšie médium v krajine. Nemám ambíciu ľudí nútiť, aby čítali Denník N. Je doplnkom vo verejnej debate. Dokážeme prinášať témy, ktoré potom riešia všetci ostatní.

V posledných rokoch dezinformácie prebral politický mainstream. Kam to spoločnosť môže posunúť? Robia to, pretože tomu naozaj veria alebo ide o čistý politický kalkul na to, aby si nahrabali politické body a mali čo najviac voličov?

Bárdy: Asi kombinácia. Dezinformácie tu sú minimálne tak dlho ako informácie. Druhá svetová vojna tiež nezačala nejakým serióznym vyhlásením druhej svetovej vojny. Ale konšpiráciami o tom, že Poliaci napadli nemeckú posádku a Nemecko má logicky právo brániť sa.

Treba si povedať, že dezinformácie tu boli, sú a budú. Teraz, častejšie ako inokedy, sú témou verejnej debaty. Namiesto toho, aby sa argumentovalo faktami, argumentuje sa názorom. Môžeme viesť diskusiu, či tá stolička je pohodlná alebo nepohodlná. No nemali by sme sa baviť, či je plastová alebo drevená. Lebo to vidíme. Verejná diskusia, hlavne politická, sa z roviny faktografickej a faktickej presunula do emotívnej.

Na sociálnych sieťach sa stalo akousi novou normou radikalizovať vyjadrenia. Pretože len vtedy zostanete viditeľní. Politici sú ochotní hulvátskym spôsobom zanechať za sebou znetvorenú spoločnosť. Máme nízke percento dôverovať komukoľvek inému okrem seba samého. Bez dôvery človeka s človekom nemôžeme budovať spoločenstvá. Či už ako susedské spolunažívanie, nejaká väčšia komunita alebo štát. Tento problém nabúrava jednotu štátu a medzinárodných spoločenstiev.

Kostolný: Máme tendenciu utápať sa v žiali a smútku. V tom, aké to je zlé. V tejto krajine sa, popri tom všetkom zlom, odohrávajú aj nádejné veci. Vidíme to aj v politike. Vládu zostavili Fico, Danko a Pellegrini s veľmi tesnou väčšinou. Druhá časť politického spektra vzbudzuje nádej. Sú tam ľudia, ktorí rozmýšľajú a snažia sa nejakým spôsobom meniť veci a nerobiť ich tak, ako ich robia Fico alebo Danko.

Všeobecná nedôvera a skepsa prináša a generuje aj túžbu ľudí, ktorí to nechcú vzdať a chcú budovať spoločenstvá. A ja sa chcem na týchto ľudí pozerať. Som presvedčený, že po rokoch zmaru musí prísť obdobie, kedy bude pozitívne. Tak fungujú ľudia a na Slovensku to nemôže byť inak. Aj tu musia nakoniec zvíťaziť ľudia, ktorí budú chcieť niečo budovať a robiť niečo pozitívne.

Aktuality aj Denník N sú v investigatívne veľmi dobré médiá a mám pocit, že veľká časť spoločnosti na tieto zistenia vôbec nereflektuje. Prečo?

Bárdy: Veľa ľudí poriadne nerozumie čo je investigatíva. Pre mnohých je ťažko uchopiteľná hlavne tá, ktorá sa týka korupčných tém. Keď sa bavíme rádovo o miliónoch eur, pre drvivú väčšinu ľudí ide o nepredstaviteľné číslo. Viac si vedia predstaviť, keď napríklad sused zbúra druhému susedovi plot. Susedské spory sú jednoduchšie chápané ako veľké korupčné kauzy s veľmi komplikovanými schémami.

Keď Jano Kuciak u nás pracoval, nerozumel som mnohým veciam, ktoré písal. Išlo o naozaj veľmi prešpekulované procesy ako zakryť tresnú činnosť korupčnou. A keď tomu nerozumiem ja, ako to môžem čakať od iných ľudí? Nie som nahnevaný, smutný ani skeptický, keď sa ľudia odkláňajú od investigatívnej žurnalistiky. Skôr je to pre mňa motivácia hovoriť s autormi, aby písali zrozumiteľnejšie.

Roky sa budeme ako spoločnosť vyrovnávať s tým, v akej špine sa brodíme.

Kostolný: Môžeme sa rozprávať, koľko percent ľudí je vôbec ochotných konzumovať alebo prijímať náročnejšiu žurnalistiku a koľko percent ľudí chce len pozerať obrázky a ľahké texty. Čo sa nám deje je, že tých obrovských káuz bolo tak nehorázne veľa, až sa tie informácie nedali uniesť. V nejakom bode musí nastúpiť prirodzená obrana.

Vražda Jána Kuciaka to svojím spôsobom naštartovala. Nikto z nás nevedel dopredu odhadnúť ako pracovať s tým množstvom informácií, ktoré sa vyplavili na ľudí. Plus posledné tri roky vidíme obrovskú protiofenzívu a snahu spochybniť všetko. To, čo robí Robert Fico a jeho ľudia posledné tri roky, a to, čo im nakoniec stačilo na to, aby sa vrátili späť k moci bolo, že spochybnili všetko.

Kde je hranica uneseľnosti informácií inými? Ľudia nerozumejú. Určite sa to dá robiť lepšie, to je jasné. Ale základom je presýtenosť kauzami. Roky sa budeme ako spoločnosť vyrovnávať s tým, v akej špine sa brodíme. A my sa v nej brodíme ďalej. Omyl by bol myslieť si, že sa to vyčistilo. Teraz si to už nemyslí nikto, lebo sa vraciame späť.

Aby sme neboli len pri vonkajších faktoroch, ktoré ovplyvňujú dôveru ľudí v médiá, ako zlyhávajú samotné tradičné médiá a čo robia zle, že sú hodnoty dôvery také nízke?

Bárdy: V prvom rade robíme chyby. Nie práve faktické chyby a úplne odmietam, že by sme cielene klamali. Dokonca sa za ne ospravedlňujeme a snažíme sa na nich poučiť. Zároveň, možno sme boli odtrhnutí od reality. Asi je to aj veľkosťou redakcie. Dostali sme sa do nejakej bubliny tém, ktoré sme si mysleli, že sú dôležité a zabudli sme sa venovať tým, ktoré sú naozaj dôležité.

Ukázalo sa to nielen v prípade médií, ale aj v prípade politikov. V predvolebnej kampani rezonovali témy, ktoré naozaj neboli až tak dôležité. Napríklad medveď hnedý alebo plagát bratislavského mestského divadla.  

Možno sme tiež netrafili úplne náladu spoločnosti. Na druhej strane, vždy sa snažím hľadať balans čomu by sme sa mali venovať. Či sa pýtať ľudí, alebo by sme mali sami nastoľovať témy. Odpoveď je niekde uprostred. V čom však v Aktualitách robíme zásadnú chybu by som skôr potreboval počuť od ľudí, ktorí Aktuality sledujú. Som príliš vnútri na to, aby som ju vedel nájsť. Lebo keby som ju poznal, tak sa ju snažím odstrániť.

O Denníku N a o SMEčku sa veľmi často hovorí, že to sú médiá bratislavskej kaviarne. Tiež ste spomínali, že častokrát riešia nejaké témy, ktoré nerieši Slovák v bežnej domácnosti. Ako sa s tým dá bojovať, a teda, uvedomujú si média uzavretosť vo svojich vlastných bublinách?

Kostolný: Je to úplne pochopiteľné a logické. Veľká politika sa odohráva v Bratislave, veľké veci sa dejú v Bratislave a médiá to pokrývajú. To vytvára dojem, že sa venujú iba Bratislave. Máme redakciu, kde je väčšina ľudí v hlavnom meste. Slovensko je malá krajina na to, aby ste museli mať sieť regionálnych štábov po celej krajine. Viete urobiť rozumný dvojdňový výjazd aj na najvýchodnejší cíp krajiny a o dva dni sa vrátiť späť.

Máme profesné, etické a vnútroredakčné regulácie. Snažíme sa pristupovať s pokorou k faktom a nepúšťať von neoverené veci. Ak máte na jednej strane médiá, ktoré sa pokúšajú precíznou, pomalou, zodpovednou prácou overovať, a na druhej strane máte človeka, ktorý vypúšťa každý deň nejaké nové klamstvo, tak logicky zaplaví priestor ten druhý, ktorý nemá žiadne brzdy.

Jasné, že máme milión chýb. Nie sme dokonalí, lebo je nás obmedzený počet. Nemáme nekonečné zdroje a nekonečné kapacity. Nevieme reagovať vždy dobre a primerane. To je jednoducho niečo, čomu sa môžeme priblížiť.

Bárdy: Keď Robert Fico prehral prezidentské voľby v roku 2014 proti Andrejovi Kiskovi, obvinil vtedy predsedníctvo Smeru, že nekonali v jeho prospech. Poveril vtedy Pavla Pašku, vtedajšieho predsedu parlamentu, aby pripravil novú programovú konferenciu Smeru. Boris Zala, ako zakladajúci člen Smeru, ho označil až za fašisticko-musolinistický. Jeho základom bolo vyhradenie sa Smeru voči Bratislave.

Bratislava vraj nerozumie Slovensku. Sú to ľudia odtrhnutí od reality. Iba zdravý, sedliacky rozum z regiónov je ten, ktorý dokáže zachrániť Slovensko. A Smer bude zastupovať hlas ľudu, hlas dobrého človeka z regiónu.

Neskôr sa to zmenilo, ale tendencie vytvárajúce akúsi medzeru. Medzi regiónmi a Bratislavou tu zostali, a sú naďalej živené. A nielen ním. Igor Matovič si takisto žije svoju populistickú hru o elitách odtrhnutých od reality a o tom, že obyčajný človek je nositeľom toho správneho. Vraciam sa k tomu, čo povedal Matúš, že spochybnením všetkého sa snažia sami seba odviniť a ukazovať sa v lepšom svetle.

Okrem názorových bublín tu máme ešte jednu zaujímavú vec. Vnímate politický aktivizmus v médiách ako prítomnú vec?

Kostolný: Myslím si, že médiá by mali mať schopnosť prinášať témy a ovplyvňovať verejnú diskusiu. Nesúhlasím, keď ľudia, špeciálne politici, hovoria, že médiá majú len zaznamenávať to, čo sa deje okolo nás. Médiá nie sú len kronikári doby. Úlohou médií nie je iba bez farby, chute a zápachu zapisovať to, čo sa kde škrtlo. V tom prípade nechcem byť novinár. Úlohou médií je aj vzdelávať, zabávať, provokovať, otvárať a posúvať debatu smerom dopredu, zlepšovať spoločnosť okolo nás.

Hovoria nám, že sme stranícky denník PS. Po prvé, skúsme nejaké konkrétne fakty. Po druhé, robím v novinách 29 rokov, už to bude v budúci rok 30 a šéfredaktorom som 17 rokov. Za ten čas nás obviňovali, že sme noviny KDH. Potom sme boli noviny SDKÚ. V čase, keď bol Dzurinda premiérom nás volali Modré noviny. V tom istom čase nás Dzurinda neznášal a hovoril, že pomáhame KDH. A tak je to stále a dookola a znova.

Nie je žiadna strana, pre ktorú by som ja alebo moji kolegovia niečo robili. Jasné, že mám osobné názory. Predstava, že novinár je sklenená figúrka, ktorá nemá city a emócie, že ho nič nebolí alebo nič neteší je nezmysel. Novinári sú ľudia ako všetci ostatní. Predstava, že sú chladní a iba zaznamenávajú, čo sa kde povedalo je urážka. Tak by si novinárov predstavovali politici.

Politici by chceli, aby novinári písali len to, čo im nadiktujú. Ak robíte niečo, čo ich kontroluje a spochybňuje ich tlačové správy, a ak ste schopní priniesť fakty a argumenty, nielen kričať, tak sú z toho nervózni. Pretože zrazu ich divadlo, ktoré vyrábajú, je nabúrané. Preto na nás útočia.

Hlásim sa k tomu, že sme aktivisti. Ja na tom nevidím nič zlé. Aktivisti v zmysle, že mám záujem, aby sa debatovalo, aby sme boli súčasťou, a aby sme otvárali témy vo verejnej debate. Žiadna strana ma k tomu nevedie.

Som tak slobodný, ako si neviete predstaviť, že som slobodný. Ani ja som si to nevedel predstaviť. Je to fantastické, pretože žiadna firma, žiadna politická strana, žiadny veľký inzerent, nikto mi nediktuje čo mám robiť. Nás z veľkej časti platia naši predplatitelia, naši čitatelia, a oni nám dávajú slobodu a nezávislosť robiť to tak, ako si myslíme, že to máme robiť. Robíme chyby? Určite. Každý deň. Veľké, malé, niektoré, ktoré ma trápia a mrzia. Určite však nie sme manipulátori, ktorí by zámerne šírili klamstvá a robili by aktivistické hry.

Vždy sa na začiatku akademického roka mojich študentov pýtam, koľkí z nich si platia nejaké mienkotvorné noviny alebo médium. Vždy ma dosť šokuje, že ide o výraznú menšinu. Čo sa dá robiť, aby takýchto ľudí bolo viac?

Bárdy: Zastupujeme dva úplne odlišné biznis modely. My takmer nič nezamykáme. Prešli sme na systém, ktorý má britský The Guardian. Nezamykať obsah, ale povedať ľuďom, že vďaka tomu, že nám prispievajú mesačne, tak je náš obsah otvorený aj pre ľudí, ktorí by za obsah neplatili. Či už z dôvodu, že platiť nechcú, alebo pretože na to nemajú. A pokiaľ médiá nebudú mať svoju dôveryhodnosť, tak ľudia platiť nebudú.

Ešte jeden doplnok. Pán Bárdy, neviem či Aktuality nie sú jediné také výrazné online-ové médium, ktoré nemá predplatné.

Bárdy: Aj ďalší ako aj Pravda a Nový čas nemajú predplatné. Nechcel by som bulvár dávať nabok. Sú to veľké médiá. Spomínali sme tu na pol vety vraždu Jána Kuciaka. V Česku sa najviac venoval vražde Jána a Martiny práve bulvár, Blesk a AHA. To boli médiá, ktoré mali najpresnejšie informácie. Napríklad televízia Joj robí bulvárnejšie spravodajstvo. Vďaka tomu zasahujú určitú skupinu ľudí a vedia do policajných správ dostať aj veci, ktoré sa týkajú policajnej prevencie. Čo je užitočné. Inde by to tí ľudia možno prehliadli.

Nový čas je dlhodobo najpredávanejší bulvárny denník na Slovensku a asi mesiac dozadu ho kúpila finančná skupina Penta cez svoj News and Media Holding. Do akej miery je kúpa Nového času pre nezávislosť žurnalistiky na Slovensku problematická? Vytvára si Penta monopol?

Bárdy: Väčším ohrozením by to bolo, keby ho kúpili pred desiatimi rokmi. Ukazuje sa, že Penta nevie podnikať vo vydavateľskom biznise. Na čo siahli, to pokazili. Čo malo nejaké čísla, má ich menšie. Kde bola nejaká dôveryhodnosť, je nižšia. To je ako pesnička od Pražského výběru, kde sa spieva: „kde jednou šlap tam více tráva nerostla“. Otázka je, či to robia zle, pretože to nevedia robiť dobre, alebo či to úmyselne kazia.

Generácie čitateľov printových denníkov sa menia. Nie sú v mnohých prípadoch rastúce. Nevieme, čo chce Penta urobiť. Či nechá napríklad Nový čas ako print a bude tlačiť na to, aby sa predávala printová verzia. Či Plus ostane printová alebo len online. Nemyslím si, že si News and Media Holding vytvára monopolné postavenie na Slovensku. Skôr ničí prirodzený vydavateľský enviroment, ktorý tu v minulosti bol.

Kostolný: Nový čas doteraz robil relatívne dobrú bulvárnu žurnalistiku. Spôsob, ako dodnes pracoval bol určite profesionálnejší ako to, čo robila Pluska. Je pravdepodobné, že úroveň Nového času pôjde dole. Nie je to najväčšia udalosť roka, už dávno nemá tú silu, ktorú mal predtým.

V skutočnosti môžete byť spokojní, lebo zažívate najdramatickejšie chvíle médií. Nikdy predtým sa zmeny v médiách nediali tak rýchlo, razantne a opakovane. A je pravdepodobné, že to tak bude aj v najbližších piatich až desiatich rokoch. To, čo sa dnes zdá, že je funkčný model, už o rok alebo dva nemusí byť. To, čo sa zdá, že prežije, nemusí prežiť.

Verím, že predplatné je cesta do budúcnosti. Všetky médiá, ktoré mali zabehané spôsoby ako prežiť, čiže predávať papierové výtlačky, inzerciu, dostávať za to relatívne veľa peňazí a potom ich používať na fungovanie redakcie, to viac-menej končí. Predplatné sa zdá ako udržateľná možnosť. Budujeme si priamy vzťah s čitateľmi, čo je podľa mňa oveľa lepšie a zdravšie ako povrchný klikací vzťah.

Čo si myslíte o regulácii konšpiračných médií a ako veľmi ich treba regulovať, aby nešlo o úplnú cenzúru?

Kostolný: Predstava, že ich nemusíme regulovať, ktorá tu bola posledných x rokov, je podľa mňa mylná a vedie nás do záhuby. Nejde o cenzúru. Vo verejnom priestore poletujú akékoľvek nezodpovedné klamstvá, útoky a odpornosti bez potrestania. To nemôže ďalej pokračovať. Na začiatok si musíme povedať, že umlčať ľudí, ktorí šíria klamstvá, nenávisť a agresivitu, nie je cenzúra.

Klamstvá nám vŕtajú dieru do lode. Ak to nebudeme riešiť, tak sa potopíme.

Keď vedľa vás v krčme sedí niekto, kto rozpráva absolútne blbosti, poviete mu, že má prestať. Prestanete sa s ním stretávať. Odídete alebo nejakým spôsobom budete argumentovať, že to tak nemôže byť. Ak to nechávame vo verejnom priestore bez akejkoľvek kontroly a bez akejkoľvek reakcie, ako spoločnosť prejavujeme slabosť. Lebo tieto klamstvá nám vŕtajú dieru do lode. Ak to nebudeme riešiť, tak sa potopíme.

Bárdy: Doplním. Malo by to mať nejaké úplne jasné pravidlá, aby nedochádzalo k zneužívaniu druhou stranou. Že si oni povedia, že konšpiračné médium sú Aktuality alebo N-ko a zavrú nás alebo vypnú.

Ak by médiá v istej miere začali ignorovať výroky politikov a začali sa venovať iným témam, nezobrali by politikom zbrane z ruky?

Bárdy: Ukázalo sa, že ignorovanie politikov neprináša želané ovocie. V čase sociálnych sietí mi príde ako úplná hlúposť ignorovať politikov. Ďalej, naša úloha je reflektovať politicko-spoločenské dianie. Reagovať naň a posúvať verejnú diskusiu, kultivovať ju alebo rozširovať. Ignorovaním ľudí a politikov to nie je zlučiteľné.

Kostolný: Tento argument sa opakuje často. Niektorí hovoria, že tým, že chodíme na ich tlačovky a že o nich píšeme, tak im pomáhame. A je to úplne základný rozpor. Ja ako občan mám plné zuby výrokov niektorých politikov. Naozaj ma nebavia a ignorujem ich. Ja ako novinár si to nemôžem dovoliť. Ľudí, špeciálne ak sú v exekutívnych pozíciách, ak sú zvolení, riešia verejné statky, verejné peniaze, rozhodujú o našej budúcnosti, o školách a nemocniciach, nemôžeme ignorovať. Ignorovaním nič nedosiahneme.

Neznamená to, že máme dávať amplión pred ich ústa a každú blbosť, ktorú povedia, hneď šíriť.

Ale napríklad s fašistami sa podľa mňa nemá rozprávať. Myslím si, že sa s nimi nemáme rozprávať v médiách. A to neznamená, že ich máme ignorovať. Máme písať o fašistoch. Ale nemyslím si, že sa ich máme pýtať na to, čo si myslia o daniach alebo čo si myslia o školstve a podobne. Fašisti sú ľudia, ktorí chcú zničiť demokratický systém, v ktorom žijeme. Máme ich konfrontovať s tým, ako kradnú, ako sú neschopní, akí sú zlí a nebezpeční. Ale neznamená to, že máme dávať amplión pred ich ústa a každú blbosť, ktorú povedia, hneď šíriť.

Bárdy: A toto by malo platiť pri všetkých politikoch. Nemali by sme byť len prietokový ohrievač akéhokoľvek politika, ktorý niečo povie a my to proste dáme našim čitateľom, divákom a poslucháčom. Takže malo by to vždy prejsť nejakou konfrontáciu. 

V rozhovore sa tiež dozviete:

• ako ovplyvnilo moderovanie O 5 minút 12 jeho životný rytmus,
• kto tvorí mediálny tím prezidentky,
• prečo jeho sociálne siete zomreli,
• ako by vyzeral návrat hovorcu do spravodajstva,
• či má obavy, čo sa stane s RTVS,
• prečo ako novinár zažíval pocit márnosti.

Naši študenti ťa môžu poznať ako moderátora politickej relácie O 5 minút 12. V nej si takmer po piatich rokoch skončil s tým, že si už z politiky unavený. Po roku a pol si nastúpil na hovorcovský post. Tá pauza ti dlho nevydržala.

Asi preto sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Vtedy som bol unavený z niečoho iného, než zo samotnej politiky. Na rovnaké otázky som roky dostával rovnaké odpovede a po tých piatich rokoch som mal pocit, že už nemám kam rásť ja, ani relácia a bolo fér to povedať. A tak som to komunikoval aj novému vedeniu. Vražda Jána Kuciaka však úplne zmenila atmosféru v spoločnosti a pretransformovalo sa to aj do politického diania. Keď som dostal ponuku od Zuzany Čaputovej, nedokázal som povedať nie. Celé mi to dávalo zmysel.

Nechýba ti moderovanie?

Chýba.

Novinárčina?

Dá sa povedať, že či už v rádiu alebo v televízii, bol som dvadsať rokov zvyknutý rozprávať na červenú, čo mi zíde na um. Dostal pokyn od režiséra: „Strižo hovor niečo, potrebujeme vyplniť tri minúty“. V súčasnosti je to presne naopak. Musím čakať, kým sa dohodneme na tom, čo budem môcť povedať. Miera zodpovednosti je úplne iná. Vtedy som bol zodpovedný sám za seba. Ak by som to pokazil teraz, spravil by som hanbu hlave štátu. V tomto je to trochu zlatá klietka.

Ponuku od hlavy štátu si podľa vlastných slov dostal od Martina Burgera, vtedajšieho stratéga prezidentskej kampane. Iniciatíva, že budeš hovorcom prišla priamo od Zuzany Čaputovej?

Zrejme boli viaceré úvahy a kandidáti. Nepátral som po tom. Možno budúci rok nastane čas si to celé dopovedať. Faktom ale je, že ja som sa predtým osobne s prezidentkou nepoznal.

Aké faktory zohrávali úlohu v rozhodovaní, či ponuku príjmeš alebo nie?

Obdobie od vraždy Jána Kuciaka, ktorá otriasla spoločnosťou, až po prezidentské voľby, bolo veľmi silné. Ľudia sa živo zaujímali o dianie, cítil som aj väčší záujem o moju prácu v televízii, profesionálne som sa posunul.

Po skúsenosti s moderovaním O 5 minút 12 som sa musel zamyslieť aj nad tým, ako táto práca zasiahne do môjho osobného života, keďže som päť rokov robieval cez víkendy a to je únosné len nejaký čas. Tušil som, že ak do toho pôjdem, znova nebudem pánom svojho času a že budem mať kalendár, ktorý nebudem vedieť ovplyvniť.

Napokon pri rozhodovaní vyhralo to, čo idem robiť, pre koho a že mi bude cťou byť pri tom. Pri prvej prezidentke.

Predpokladám, že Zuzana Čaputová je príkladom človeka, ktorý dôsledne dbá na to, aby ľudia okolo nej zdieľali tie isté hodnoty, aké má ona.

Je to prirodzené, bez toho by to nedávalo zmysel. Môže tam byť človek, ktorý má iné názory na dosiahnutie čiastkových cieľov, ale myslím si, že bez hodnotového súznenia sa táto práca vykonávať nedá.

Bežný pracovný deň v mojom živote momentálne neexistuje.

Ak sa za posledné roky nič nezmenilo, tlačové oddelenie pani prezidentky tvoria štyria ľudia.

V porovnaní s tímami iných prezidentov je nás dosť málo. V tíme je oficiálny fotograf, kolegyňa s kolegom, ktorí majú na starosti najmä obsah na sociálne siete, máme Jakuba Godu ako odborníka na dezinfoscénu a riaditeľom odboru je bývalý novinár Jozef Matej.

Ako si môžu študenti predstaviť tvoj bežný pracovný deň?

Bežný pracovný deň v mojom živote momentálne neexistuje. Každý deň je iný a to, čo sa udeje je z veľkej miery nepredvídateľné. Z minúty na minútu sa môže zvolať mimoriadna porada, trvajúca aj niekoľko hodín, je potrebné na niečo reagovať, prípadne flexibilne sprocesovať nejaký krok hlavy štátu. Inak vyzerá deň na regionálnom výjazde, inak v kancelárii a inak na zahraničnej ceste.

A sú chvíle, keď sme vo vleku historických udalostí. Tak to bolo aj v uplynulých týždňoch po parlamentných voľbách a pri zostavovaní novej vlády (diskusia sa realizovala dva týždne po vymenovaní štvrtej vlády Roberta Fica, pozn. red). Vtedy sa aj inak pristupuje k programu prezidentky, aby mala priestor na rokovania s politickými lídrami.

Jej pracovný kalendár sa priebežne plní, medzitým je niekde bežný deň, ale ťažko povedať ako presne vyzerá.

Sprevádzaš ju na úplne všetkých domácich a zahraničných cestách?

Nie úplne na všetkých, ale na väčšine áno.

Predpokladám, že si na svoju pozíciu nastupoval s nejakými očakávaniami toho, čo tá práca obnáša. V čom sa naplnili a v čom naopak nie?

Až v paláci som si uvedomil ako som, ani ako novinár, ani ako občan, neregistroval všetky kroky prezidentov v minulosti. Teraz to vidím z druhej strany.

Ak by bol niekto prezidentom 10 rokov, zažil by tri vlády. Zuzana Čaputová ich zažila päť.

Byť prezidentom je jedna z najnevďačnejších prác na svete. Ľudia si do vás vkladajú všetky želania a zároveň aj frustrácie a akoby očakávali, že všetko vyriešite a automaticky viete na všetko reagovať. Na druhej strane platí, že nech urobíte čokoľvek , nevyhoviete všetkým. 

Spomínal si, že byť prezidentom je nevďačná práca. Mandát Zuzany Čaputovej bol však objektívne poznačený mnohými kumulovanými krízami. Pandémiou covidu, po nej vojnou na Ukrajine, pádom vlády, nástupom úradníckej. Veronika Gulášová, ktorá pôsobila v kancelárii prezidentky povedala, že v dôsledku týchto kríz pani prezidentka nikdy nezažila, aké je to byť prezidentkou v normálnom období. Toto ste vnímali aj vy vo vašom tíme?

Samozrejme. Za normálnych okolností sa počas dvoch mandátov prezidenta vystriedajú tri vlády. Počas piatich rokov mandátu Zuzany Čaputovej sa ich vystriedalo až päť. Všetko, čo sa za tie roky stalo, bola veľká lekcia z politiky, krízového manažmentu aj krízovej komunikácie. Napríklad počas covidu sa v absolútne novej situácii rodili ťažké rozhodnutia. Je pravda, že prezidentka počas svojho funkčného obdobia nezažila pokojné časy.  

Prejdime k tvojim právomociam hovorcu. Z novinárskej praxe si zvyknutý vystupovať nestranne a objektívne. Do akej miery si musíš dávať väčší pozor na vyjadrenia v pozícii, keď reprezentuješ hlavu štátu?

Moje sociálne siete kvôli tomu v zásade zomreli. Je pre mňa kľúčové, že sa myšlienky a posolstvá prezidentky komunikujú cez jej oficiálne profily a svoj hlas vnímam ako hlas sprostredkovateľa pri takých témach, ktoré nekomunikuje priamo prezidentka.

Zuzana Čaputová si z veľkej časti politického spektra vypočula kritiku. Môžeš do takého politického súboja vstupovať?

Kritika je normálna vec a patrí k demokracii. Ale všetci vieme, že tu sa rozprávame o absurdných klamstvách a urážkach. Je to prosto primitívne. Ak chcete klamať a urážať, máte neohraničený priestor, celý vesmír. Ak sa chcete držať pravdy, faktov a zákonov, máte priestor presne vymedzený a limitovaný.  

Zmenila sa tvoja práca od výsledku volieb?

Nie. Ako by si si to predstavoval?

V zmysle komunikácie novej vlády.

Budem musieť komunikovať s iným tímom ľudí. To sa priebežne dialo aj po minulé roky. Uvidíme kto sa stane hovorcom premiéra.

V podcaste s Monikou Tódovou si povedal, že polarizácia spoločnosti je v posledných rokoch naozaj výrazná. Máme tu dezinformácie, ktoré nešíria len dezinfoweby, ale aj veľká časť politikov, neregulované sociálne médiá. Čo robiť, aby sme sa z tejto špirály dostali von?

Myslíš si, že na toto poznám odpoveď?

Osobný názor povedať vieš.

Ten, kto rozlúskne túto otázku, si zaslúži Nobelovu cenu. Ešte pred 20 rokmi neexistovali Youtube či Facebook a je fascinujúce, aké tempo to v krátkom čase nabralo. Sociálne siete absolútne zmenili to, ako informácie príjmame, zmenili politickú komunikáciu a prestal fungovať gatekeeping (novinárska selekcia informácií, ktoré sa dostanú do médií, pozn. red.). Keď ste si kedysi otvorili noviny, nepodstatné veci sa do nich nedostali. Teraz to neplatí, žijeme v záplave zbytočných informácií, kliká sa na okázalé titulky.

Novinár lieta z témy na tému a nikdy nič neuzavrie. Odvysielam reláciu a zajtra na ňu všetci zabudnú. Bol to pocit márnosti.

Správcovia sociálnych sietí by mali zmeniť svoj prístup a nerobiť to len ako biznis. Mali by za šírený obsah prevziať väčšiu zodpovednosť. V nejakej sérii predvolebných rozhovorov bol aj rozhovor s ľuďmi, ktorí na internet doslova pumpujú konšpirácie s jediným cieľom – zarábať na tom. Musíme sa s tým naučiť žiť.

Včera mi v diskusii Matúš Kostolný povedal, že je za nejakú formu regulácie dezinfowebov zo strany štátu. Je to podľa teba riešenie?

Vo všeobecnej rovine poviem, že áno. Ale vidím tam veľa praktických úskalí. Na základe čoho, ako, nájsť tú zhodu… Prerástlo nám to cez hlavu, ale bavme sa o tom. Je to fér riešenie.

Prezidentka sa rozhodla opätovne nekandidovať a budúci rok v júni jej vyprší mandát. Čo budeš robiť po skončení mandátu? Viem, že pôsobíš na Katedre žurnalistiky UK.

Ešte neviem, čo presne budem robiť. Štúdium mám v súčasnosti prerušené, som v štádiu tesne pred dokončením dizertačnej práce. Nemal som kapacitu sa tomu venovať naplno.  

V spravodajstve a publicistike človek lieta z témy na tému a nikdy nič neuzavrie, pretože po niekoľkých hodinách či dňoch sa téma úplne zmení. Na odvysielanú reláciu na druhý deň všetci zabudnú. A to bol pre mňa niekedy pocit márnosti. Aj preto som išiel na akademickú pôdu. Chcel som niečo konečne pochopiť a rozpracovať do hĺbky. Po rokoch lietania po témach som sa musel naučiť koncentrovať sa.

Ak sa ti podarí dokončiť dizertačnú prácu, láka ťa učiť?

Láka ma kreatívna práca, ktorá ma bude napĺňať a dávať mi zmysel. Chcem byť vo verejnom priestore znova sám za seba. V zásade ma lákajú aj médiá. Uvedomujem si, že hranica návratu je klzká a z mojej pozície nemôžem ísť napríklad rovno späť do spravodajstva. Neviem, ako to bude vyzerať, a to je na tom teraz to najčarovnejšie. Po dlhom čase je zaujímavé nevedieť, čo presne príde.   

Načrtol si, že by sa hovorcovia nemali vracať do spravodajstva. Ako veľmi to platí a kde je tá hranica?

Nie je to uzavretá debata. Keď sa na to spýtaš Mariána Leška, tak striktne to nevidí. V západnej žurnalistike sa z takýchto ľudí stávajú senior editori alebo komentátori s poznámkou, že všetci presne vedia, čo robili predtým. Tá debata môže mať jeden aj druhý záver. Ja to vnímam tak, že ten návrat by nemal byť úplne bezprostredný.

Je rozdiel v tom, keď sa z takejto pozície vraciaš do verejnoprávnej RTVS alebo do súkromného média?

Myslím, že áno. Ak teda ešte budeme mať verejnoprávne médiá. Verejnoprávne médium má v sebe zákonom zakódované svoje poslanie. Komerčná televízia má predovšetkým tvoriť zisk a má flexibilnejšie pravidlá.

V RTVS sa nikdy nevytvorila kontinuita, na to, aby tam vznikol redakčný duch a ustálili sa pomery.

Si úzko prepojený s RTVS, bol si tam dlhé roky. Máš obavy čo sa s ňou stane?

Tie obavy sprevádzajú rozhlas a televíziu odjakživa a sú na mieste aj v súčasnosti. Záleží mi na dobrej kondícii RTVS. Zažil som tam dobré časy, no boli aj také, počas ktorých sa debatovalo o zrušení STV. V porovnaní s Českou televíziu sa v RTVS nikdy nevytvorila kontinuita, aby vznikol redakčný duch a ustálili sa pomery.

Nie je z tohto pohľadu škoda, že si odišiel?

Nemyslím si, že ak by som tam zostal, stal by sa zázrak.

Kontinuita.

Aha, kontinuita. Ona bola narušená iným spôsobom a nie tým, že práve ja som sa rozhodol dobrovoľne odísť.

Ako využiť čas na vysokej škole čo najlepšie, aby mohli študenti vykonávať povolanie hovorcu či novinára?

Myslím si, že pre novinára je kľúčová zvedavosť. Chodiť s otvorenými očami a zaujímať sa o svet. Neprestať sa pýtať. V mojom okolí je teraz veľa detí a tie sa stále pýtajú „Prečo?“. Keď sme dospelí, v istej chvíli to prestaneme robiť. Novinár by podľa mňa nemal súdiť názory a konanie ľudí, ale naopak, snažiť sa pochopiť a hľadať dôvody, prečo tak rozmýšľajú a konajú. Preto potrebuje aj trochu pokory.

Na Slovensku sa vedú dlhé debaty o tom, že by tu mali mladí ľudia zostať. Ty si sa verejne vyjadril, že si v dobrom slova zmysle patriot. Platí to stále?

Áno. Môj vzťah k Slovensku mi nikto nevezme. Je to zrejme aj tým, že sa živím slovenčinou. Každý z nás si k Slovensku môže vybudovať vzťah a nemusí byť patetický, v zmysle, že všetci milujeme Tatry a ideme pásť ovce. Sú tu naši najbližší, spomienky a miesta, ktoré nosíme v srdci. Ak tomu prestaneme dávať energiu, aj tí čo sa chcú vrátiť, sa už možno nebudú mať kam.

MARTIN STRIŽNEC

Je hovorca prezidentky SR Zuzany Čaputovej a bývalý slovenský novinár. Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského, kde stále pôsobí aj ako interný doktorand. Pracoval ako moderátor spravodajstva v Rádiu Expres a televízii TA3. Pred nástupom do funkcie hovorcu moderoval v RTVS diskusnú reláciu O 5 minút 12.