Mentor Berky hovorí o tom, ako vyzerá život rodín v generačnej chudobe, čo znamená budovať dôveru v teréne a prečo sa niektoré rozdiely medzi ľuďmi prehlbujú viac, než by museli.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo je a ako funguje program FILIP,
• čo znamená práca mentora v rómskych rodinách,
• prečo predsudky a strach prevládajú na strane majority,
• ako médiá ovplyvňujú vnímanie rómskych komunít.

V rámci občianskeho združenia Cesta von pôsobíte v mestách Zvolen a Žiar nad Hronom. Ako by ste ich opísali?

Pôsobím v nich už štvrtý rok, no sledoval som ich už skôr, keď som pôsobil v iných organizáciách. Na marginalizovanú rómsku komunitu (MRK) som sa vo väčšej miere zameral až práve v Ceste von. Stalo sa tak, keď som sa začal pýtať, ako sa týmto ľuďom žije. Z môjho pohľadu majú vo Zvolene väčšie možnosti uplatniť sa na trhu práce, keďže tam sú väčšie spoločnosti. A hoci sú aj v Žiari nad Hronom, zamestnanie v nich je menej dostupné.

Výrazný rozdiel medzi týmito komunitami vidím v tom, že v Žiari nad Hronom je viac mladistvých závislých od rôznych látok, pričom na vlastné oči som to videl prvýkrát práve tam. Okrem toho sa tam častejšie vyskytujú aj ďalšie javy, napríklad prostitúcia. Náročné podmienky pre Rómov sú aj vo Zvolene, ale mám pocit, že v Žiari nad Hronom je chudoba hlbšia a prostredie o niečo drsnejšie.

Aká je v týchto mestách nálada medzi ľuďmi?

Pozitívna aj negatívna. V oboch komunitách nájdete Rómov, ktorí dlhodobo pracujú vo firmách, závodoch či v obchodných reťazcoch. Takže majorita vníma, že Rómovia dokážu pracovať, mať stabilné bývanie, slušne vychované deti, vedia sa posúvať dopredu a snažia sa vyjsť z generačnej chudoby. Zároveň vnímam aj tie negatívne postoje, pri ktorých je rómska komunita vnímaná ako tá „zlá“ alebo „hlučná“. Ale tak to zrejme je v každom meste.

Cítite zo strany majority väčšie prijatie, alebo skôr stagnáciu a pretrvávajúce predsudky?

To je ťažká otázka. Vnímam, že práca s touto skupinou je náročná aj pre úradníkov. V Žiari nad Hronom sú preplnené reedukačné zariadenia, detské domovy a chýbajú tam sociálne služby. Pohľad úradníkov je potom často skľučujúci, keďže niekedy majú pocit, že len „zlepujú“ situácie a nemajú presah na reálnu pomoc. Myslím si, že často môžu mať pocit, že veci len „hasia“ a nemajú priestor na reálnu prevenciu či väčšiu pomoc, akú by mohli robiť. Čo sa týka predsudkov majority k stagnácii, ak sa rozprávame o MRK, mnohí si môžu myslieť, že sa to dá vyriešiť rýchlejšie, skôr alebo inak, no generačná chudoba je dlhý proces „liečby“.

Pochopenie generačnej chudoby je náročné. Aj pre mňa, napriek tomu, že som Róm, to bol dlhodobý proces. A práve to pochopenie, prečo sa veci dejú, často chýba.

Spomenuli ste, že v organizácii Cesta von pôsobíte už štvrtý rok. Prečo ste sa rozhodli venovať práci s MRK práve v týchto mestách?

Pochádzam z Banskej Bystrice a predtým som pracoval v miestnej organizácii Návrat, v ktorej som sa venoval rodinám v ohrození. Pracoval som ako tzv. sanačník a okrajovo som sa stretol aj s témou adopcií a pestúnstva. S dospievajúcimi a mladými dospelými som pracoval približne šesť rokov, pričom išlo o moju prvú vážnu prácu.

Avšak chcel som preskúmať aj inú tému a potreboval som zmenu. Keďže Cesta von v Banskej Bystrici neotvárala program FILIP, dostal som sa do najbližších lokalít – do Zvolena a Žiaru nad Hronom. Tieto lokality som mal už zmapované, keďže Návrat pôsobil v rámci Banskobystrického kraja.

Pochádzam z malého mesta Krompachy na východnom Slovensku, kde som od detstva počúvala rasistické poznámky voči Rómom. Trvalo mi roky, kým som si uvedomila, ako veľmi ma toto prostredie formovalo, a že sa musím vedome učiť empatii aj porozumeniu. S akými predsudkami ste sa stretli vy ako mentor?

Keď idem s klientkou na úrad práce, úradníci, ktorí ma ešte nepoznajú, ma často považujú za jej partnera, manžela alebo brata. Na tom sa pobavím, ale samozrejme sa neskôr predstavím ako mentor z organizácie Cesta von. Keďže pracujem priamo s rómskou komunitou, nehovoril by som o predsudkoch, ale o výzvach. Jednou z nich je už len to, že som muž mentor. Muži v osadách často nie sú doma, pretože sú v práci alebo na fuškách, takže sa venujem najmä ženám.

Sú predsudky aj voči tým, ktorí Rómom pomáhajú?

Neraz som bol označený za „slniečkára“ a počul som, že naše myšlienky sú utopistické. Nevnímam sa tak. Stretávam sa aj s názorom, že organizácie sú „práčky na peniaze“. Lenže máme konkrétne výsledky – vieme ukázať, že Rómovia sa dokážu dostať z generačnej chudoby.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti.

Ako sa prejavuje strach majority z minority?

Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že Rómovia žijúci v lokalitách, akými sú Zvolen či Žiar nad Hronom, hovoria o tom, že majorita sa bojí tzv. neprispôsobivých Rómov. Teda tých, ktorí sú hluční alebo žijú v podobných príbytkoch, ktoré možno vidieť v Kortine, v segregovanej rómskej osade na okraji Žiaru nad Hronom.

Majorita sa bojí, že ak by sa človek z týchto pomerov nasťahoval do bytovky alebo sociálneho bývania či bytu vyššieho štandardu, o ktorý požiada mesto, že skončia v podobnom stave. Strach majú aj z toho, že sa tam budú stretávať vo veľkých počtoch a robiť zábavy.

Rodičia z majority nechcú dávať svoje deti do škôl, kde je veľa Rómov, ako to je napríklad v základnej škole vo Zvolene, ktorá sa kedysi volala Jednotka. Neskôr ju prebral riaditeľ Juraj Hipš a vznikla z nej Súkromná základná škola Alma, pričom dnes je z nej prestížna škola, ktorá scitlivuje a priťahuje rodičov s pochopením.

Zároveň vnímam, že stredná vrstva majority absolútne nerozumie triede chudoby a nepozná jej nepísané pravidlá. Naopak, ľudia žijúci v chudobe nerozumejú pravidlám strednej triedy. Tieto dve skupiny sa preto často stretávajú s nepochopením a narážajú na seba, čo vedie k vzniku predsudkov.

Môžete uviesť nejaký príklad?

Neraz som sa stretol s rozhovorom Rómov, ktorí sa medzi sebou rozprávali tak nahlas, že človek by si myslel, že sa bijú. Konkrétne som videl dvoch chlapov, ktorí používali aj vulgarizmy. Až keď som sa započúval, zistil som, že jeden z nich si kúpil nový mobilný telefón, no žena mu niekde zapatrošila nabíjačku.

Hoci išlo o priateľský rozhovor, zvonku to pôsobilo inak. V rozhovore boli použité veľké gestá, emócie či krik. Človek z majority by si myslel, že sa hádajú. Rómovia však majú iný spôsob komunikácie, čo môže u väčšiny vyvolávať strach.

Keď človek z majority zažije negatívnu skúsenosť, napríklad okradnutie alebo ublíženie Rómom, na nevytvorenie predsudkov potrebuje až tri pozitívne skúsenosti. Lenže tie nemá kde získať. Tí „prispôsobiví“ totiž nie sú viditeľní, pretože pracujú, sú doma a majú rodiny. A práve preto sa tieto pozitívne skúsenosti získavajú veľmi ťažko.

Väčšinová populácia si totiž myslí, že „neprispôsobivých“ Rómov je viac, než ich je v skutočnosti. Následne vznikajú nedorozumenia medzi komunitami, respektíve medzi strednou a chudobnou triedou.

Vidíte rozdiely vo vnímaní tejto témy medzi staršou a mladšou generáciou?

Za komunizmu bol systém nastavený tak, že Rómovia museli pracovať a mali určite návyky. Väčšina starších Rómov mi tvrdí, že kedysi bola doba iná, že bola lepšia. Hovoria, že ich generácia bola lepšie vychovaná, vedeli sa správať, mali pracovné návyky, lebo nemali na výber.

Vnímajú to aj na komunikácii v rámci komunity, ktorá podľa nich bola vtedy tiež iná oproti dnešnej – bez vzájomného rešpektu, okrem situácií napríklad na zábavách. Ale osobne som to nezažil, iba sprostredkúvam to, čo som počul od starších.

Mladší Rómovia, ktorí sa už nachádzajú v rôznych patologických situáciách a sú obeťami generačnej chudoby, často nemajú dokončené vzdelanie ani skúsenosť s prácou. To sú veľké systémové problémy. Keď niekto nemá pracovné návyky, vzdelanie a nezažil pozitívnu skúsenosť, ťažšie hľadá vnútornú motiváciu. Netvrdím, že sa to nedá, ale ten proces je dlhší.

Už od začiatku rozhovoru sa venujeme týmto temam a vašej práci. Posuňme sa k programu FILIP. O čo ide?

Program FILIP je zameraný na ľudí v generačnej chudobe. Venuje sa vždy rodinám a snaží sa im pomáhať vybudovať tzv. rozvojový plán. Snaží sa individuálne prispôsobiť ich potrebám a cieľom je, aby vedeli žiť lepšie.

Zahŕňa aj určitý urýchľovač procesov medzi inštitúciami, organizáciami a programom, pričom sa snaží jednotlivca alebo rodinu osamostatniť. Program ich vedie najmä vo vzdelávaní v oblasti finančnej gramotnosti. Naším hlavným partnerom a donorom je Národná banka Slovenska (NBS), ktorá nás samých doučila v tejto oblasti, aby sme ako odborníci vedeli ďalej vzdelávať tieto rómske rodiny.

Samotný názov FILIP má aj symbolický význam. Je to skratka, v ktorej každé písmeno predstavuje jednu hodnotu alebo oblasť, na ktorú sa program zameriava:

• F – finančná gramotnosť,
• I – interná motivácia – teda ako v človeku prebudiť vnútornú motiváciu,
• L – láskavý prístup,
• I – iniciatíva,
• P – prebrať zodpovednosť za svoj život.

Ako by ste opísali vašu každodennú prácu s rodinami?

Zvyčajne sa s rodinami stretávame raz alebo dvakrát týždenne. Na začiatku sa s nimi snažím budovať vzťah, pričom postupne monitorujem ich potreby. Následne stanovujeme ciele, na ktorých spoločne pracujeme. Keď ich máme vytýčené a rodina súhlasí s podmienkami programu, môžeme pokračovať na ďalšie kroky.

Dohodu si prečítame spolu, no podpisujeme ju väčšinou až na treťom až piatom stretnutí. Ak rodina súhlasí a vidím u nej vnútornú motiváciu, zaradím ju do programu. Túto motiváciu je potrebné potom naďalej rozvíjať. Zároveň sa snažím pochopiť, ako rodina funguje a ako si vie napĺňať svoje ciele alebo prekonávať prekážky.

Ako mentor im niekedy aj radím, ale hlavne ich skompetentňujem. Často ide o úplne základe informácie – napríklad na čo majú nárok alebo aké sú ich práva. Postupne sa stávam aj súčasťou ich života. Budovanie dôvery a vnútornej motivácie v niektorých prípadoch trvá dlhšie. Tento proces sa však nesnažím urýchliť tým, že veci spravím za nich.

V akých prípadoch im pomáhate a ako?

Keď si hľadajú prácu, môžem pomôcť, ale nemôžem ju robiť za nich. Okrem budovania vzťahu a práce na cieľoch ich tiež prepájam s ďalšími organizáciami a inštitúciami. Na začiatku si často neveria. Myslia si, že nevedia komunikovať alebo že nebudú rozumieť jednotlivým procesom. Často sa stretávajú s formulármi či žiadosťami, v ktorých sa stratia. Vtedy ich povzbudzujem, aby sa nebáli opýtať znova.

Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo.

Ak chcú na svojich cieľoch naozaj pracovať, je to prirozdená súčasť procesu. Nemôžem sa však snažiť proces príliš urýchliť, pretože potom sú výsledky len krátkodobé. Pri skutočnej vnútornej motivácii si však ciele dokážu udržať dlhodobo.

Spomínali ste budovanie vzťahu s rodinou. Ako si to mám predstaviť?

V každej rodine to vyzerá inak. Prirovnal by som to k budovaniu vzťahov všeobecne – každý na to ide iným spôsobom. Ale keďže ide o profesijný vzťah, často sa stáva, že do rodín vstupujeme cez niekoho iného, kto v nej už pôsobí. Do jednej z nich ma uviedla omama, ktorá s ňou pracovala na rodičovských zručnostiach.

Práve ona zachytila aj ďalší problém – rodina potrebovala oddlženie, pretože muž si nevedel nájsť prácu, keďže mal exekúcie. Do rodiny som preto vstúpil ako odborník, ktorý im vie s touto situáciou pomôcť. Lenže aj keď prídete ako „expert“, rodina vám hneď nedá všetky informácie a dokumenty. Téma financií je obzvlášť citlivá, a to nielen v rómskych komunitách, ale aj v majorite.

Pamätám si konkrétny príklad zo Žiaru nad Hronom. Prišiel som do rodiny, kde ma predstavili, že som z programu FILIP a viem im pomôcť. Najprv sme sa rozprávali o bežných veciach – počasie, deti, bežný život. Až keď sme si prešli tieto neutrálne témy, začal som sa pýtať hlbšie.

Aký bol príbeh tej rodiny?

Žena vyrastala v detskom domove, presťahovala sa za partnerom, mali spolu dieťa a ocitli sa v náročnej životnej situácii. O príbehy klientov sa úprimne zaujímam, pýtam sa otvorene a snažím sa byť autentický.

Postupne som začal riešiť aj konkrétne veci – napríklad či rodina dostáva všetky dávky, na ktoré má nárok. Pani poberala len prídavky na deti, hoci mohla mať aj dávku v hmotnej núdzi. Vysvetlil som jej, že si o ňu môže znovu požiadať. Išli sme preto spolu na úrad a nakoniec jej na účet prišlo približne 280 eur. Predtým viac ako pol roka nemala takmer žiadny príjem.

Táto skúsenosť mala veľký ohlas. Onedlho prišla s prosbou o pomoc aj jej švagriná. V tom momente už som v komunite nebol len „niekto zvonku“, ale človek, ktorý priniesol konkrétnu pomoc.

Program rozvíja aj finančné a nefinančné zdroje rodín. Čo to konkrétne znamená?

Finančné zdroje znamenajú to, že chlap donesie výplatu, dostane rodičovský príspevok, prídavky či iné príjmy. Ako mentor rodiny vediem k tomu, aby si robili pravidelný mesačný rozpočet, pričom spolu riešime, ako rozdeliť financie. Zároveň im zdôrazňujem dôležitosť finančnej rezervy, ktorú mnoho rodín nemá.

Medzi nefinančné zdroje patrí motivácia, duchovné zdroje, zdravie, fyzický zdroj alebo sociálny kapitál (vzťahy a známosti – pozn. red.). Ten je podľa mňa najdôležitejší. Rómovia často fungujú v obmedzenom prostredí a poznajú málo miest. Ich každodenný priestor sa často pohybuje medzi obchodom, osadou a príležitostnými prácami. Rozšíriť si sociálny kapitál o komunitných pracovníkov, úradníkov či mentorov v programe je preto veľmi dôležité.

Veľa sa s nimi rozprávam o fungovaní strednej vrstvy, pretože z chudoby nemôžu preskočiť priamo do vyššej vrstvy. Ani ľudia zo strednej vrstvy neovládajú všetky pravidlá vyššej spoločnosti. Keby som dostal desať príborov, tiež by som nevedel, na čo presne sú určené. Zobral by som si jednoducho ten základný. Preto sa snažím nefinančné zdroje rozvíjať cez rozhovor a prirovnávať ich k fungovaniu strednej vrstvy, pretože spoločnosť sa riadi najmä jej pravidlami.

Televízia Markíza nedávno odvysielala reportáž z materskej školy, v ktorej rómske deti nedostali obed. Dôvodom mal byť nedoplatok. Deti pritom nakrúcali bez ochrany a zdôraznili ich etnicitu. Ako vnímate takéto spravodajstvo?

Nemám rád reportáže, ktoré zobrazujú Rómov v negatívnom alebo zovšeobecňujúcom svetle. Aj niektoré reportáže, ktoré robí Kristína Kövešová, v ktorých sú vyobrazené extrémne situácie, mi prídu účelovo dehonestujúce. Chápem, že niektoré problémy treba pomenovať, spôsob spracovania však tomu neraz nepomáha, no naopak, škodí.

Spoločnosť to rozdeľuje – jeden si potvrdí predsudky, druhý sa voči tomu ostro vyhradí. Bolo by lepšie, ak by vznikalo viac preventívnych alebo vysvetľujúcich reportáží, ktoré by vysvetlili, prečo sa veci dejú, prípadne poukázali na riešenia. Keď sa už téma otvorí, mala by sa spracovať citlivo a presnejšie, aby sa spoločnosť ešte viac nepolarizovala.

Myslíte si, že médiá pomáhajú meniť predsudky, alebo ich skôr posilňujú?

Médiá skôr prispievajú k tomu, že spoločnosť sa delí na dva tábory. Pravda musí byť zachovaná, ale zároveň by sa malo dbať na to, ako sa odkomunikuje. Formulácie typu „rómsky občan ukradol“ alebo „v osade sa stalo…“ už samy osebe vytvárajú určitý obraz.

Problém vidím aj v tom, že niektoré reportáže sú skrátené natoľko, že v nich chýba kontext. Ide napríklad o to, keď sa povie, že Rómovia dostali byty zadarmo, no nevysvetlia, že ide o projekty, ktoré majú isté podmienky. Väčšina spoločnosti si z toho potom odnesie negatívny obraz. Ale chápem, že v televíznom spravodajstve na to často nie je priestor.

Na druhej strane sú aj médiá, ktoré sa snažia robiť skôr informatívne správy a dávajú si na jazyk pozor, a to vnímam ako pozitívne.

Marek Berky

Päť rokov pracoval v zariadení núdzového bývania pre rodiny s deťmi v Banskej Bystrici ako asistent sociálnej práce. Ako sociálny pracovník pôsobil šesť rokov v občianskom združení Návrat. Aktuálne pracuje v organizácii Cesta von na pozícii mentora programu FILIP.

Projekt sa venuje téme sexuálneho obťažovania na pracovisku a snaží sa na problém reagovať z viacerých strán. Súčasťou iniciatívy bol prieskum mapujúci najnaliehavejšie výzvy v oblasti sexuálneho obťažovania v pracovnom prostredí na Slovensku, pričom organizácia zverejnila aj výpovede respondentiek a respondentov. V rámci projektu vznikol aj webinár, na ktorom odborníci a odborníčky diskutovali o sexuálnom obťažovaní na pracovisku a možnostiach, ako vytvárať bezpečnejšie pracovné prostredie.

Projekt zároveň priniesol bezplatný online kurz pre zamestnanectvo, zamestnávateľov aj verejnosť, zameraný na rozpoznávanie, prevenciu a efektívne riešenie obťažovania na pracovisku. Súčasťou iniciatívy je aj bezplatný nástroj na sebahodnotenie firemnej kultúry, ktorý firmám pomáha identifikovať oblasti na zlepšenie a podporovať bezpečnejšie pracovné prostredie. So Simonou Šimovičovou sme sa rozprávali aj o tom, čo môže spraviť každý z nás pre vytvorenie bezpečnejších pracovných podmienok.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• čo projekt SOS – Speak Out Safely obsahuje,
• prečo sa do projektu stále zapája málo mužov, hoci sa téma sexuálneho obťažovania týka každého, i keď výrazne častejšie sa s ním stretávajú ženy,
• aké kroky môžu firmy podniknúť, aby predišli sexuálnemu obťažovaniu na pracovisku,
• prečo sa sexuálne obťažovanie vyskytuje v niektorých odvetviach častejšie než v iných.

Občianske združenie (OZ) Ženský algoritmus sa snaží odomknúť potenciál žien v IT a manažmente. Prečo ste sa rozhodli spojiť podporu žien v kariére v týchto sektoroch s témou sexuálneho obťažovania na pracovisku?

Pôsobíme ako most medzi ženami a firmami. Vzdelávame prevažne ženy v manažmente a v technologickom segmente, no komunikujeme aj s firmami – edukujeme ich a diskutujeme o ich firemnej kultúre. Ženy, ktoré školíme a prechádzajú napríklad do IT sektora, nám často hovoria, že zažívajú veci, ktoré nevedia pomenovať a nevedia, ako na ne reagovať. Zároveň si uvedomujeme, že aj firmy chcú bezpečné pracoviská. To bol ten impulz, kvôli ktorému sme sa zamerali na tento projekt a túto tému.

Téme bezpečných pracovísk sme sa venovali už v minulosti. Na projekte Speak Out Safely spolupracujeme s nórskou organizáciou KUN, teda Centrom pre rovnosť a diverzitu. V minulosti sme mali spoločný projekt zameraný na inkluzívne pracoviská. Vnímali sme, že je potrebné otvoriť túto tému, ktorá je na Slovensku napriek alarmujúcim štatistikám stále tabu – každá druhá žena na Slovensku zažila sexuálne obťažovanie.

Prečo ide u nás na Slovensku o prehliadanú tému, hoci je stále veľmi aktuálna?

Téma je na Slovensku prehliadaná možno práve kvôli tomu, že nám chýba  vzdelávanie v tejto oblasti. V mnohých situáciach si neuvedomujeme, že už ide o sexuálne obťažovanie. Máme ho často spojené práve s fyzickými prejavmi, zatiaľ čo môže mať mnoho podôb od toho fyzického cez verbálne – dvojzmyselné poznámky, „vtipy“, komentovanie vzhľadu a podobne – až po neverbálne, teda gestá, pohľady, fyzické, ale zároveň aj digitálne. 

Naše hranice sú mnohokrát posunuté, a to vedie k tomu, že spochybňujeme samých seba a pýtame sa, či to, čo sme zažili, je sexuálne obťažovanie. Preto sa o tejto téme vo veľkej miere nehovorí. Súvisí to aj s nastavením spoločnosti, najmä s témami rodovej rovnosti a ďalšími príbuznými oblasťami.

Spomenuli ste posunutie hraníc. Ako to myslíte?

Vysvetlím to na príklade Nórska, s ktorým na projekte spolupracujeme. Patrí medzi lídrov v oblasti rodovej rovnosti a aj preto sa tam na tieto témy pozerá inak. Majú tieto politiky dlhodobo zakotvené v spoločnosti a inak sa tam pozerajú aj na rodové stereotypy. Keď sme porovnávali pomer respondentov a respondentiek – u nás odpovedalo len 10 % mužov. V Nórsku to bola približne štvrtina.

U nás je to stále spojené aj so stereotypmi o mužoch, že majú byť silní, neplakať, zvládať všetko. S tým sa chlapci stretávajú od detstva, čo môže viesť k tomu, že si nechcú priznať vlastnú skúsenosť alebo ju potláčajú. Sexuálne obťažovanie sa pritom netýka len žien, ale aj mužov. Nezáleží na rode, ide o skúsenosť, ktorá môže zasiahnuť kohokoľvek. S tým súvisí aj to, ako pristupujeme k hraniciam. U nás sa často reakcie zľahčujú – „si príliš citlivá“, „bol to len vtip“, „nepreháňaj“. Z prieskumu však vieme, že ženy niekedy pozitívne prekvapila reakcia firiem, keď sa ozvali. Zároveň sa objavovali aj skúsenosti, kde bola ich výpoveď spochybnená alebo zosmiešnená. Tomu hovoríme sekundárna viktimizácia – keď sa skúsenosť človeka spochybňuje a musí ju prežívať nanovo.

Ak cítim, že mi niečo nie je príjemné, mám právo sa ohradiť.

Aké ženy sa do projektu hlásia?

Účastníci sú naozaj rôznorodí, no často ide o ľudí na manažérskych pozíciách a z personálnych oddelení. Práve oni dokážu meniť firemnú kultúru a nastavenie pracoviska. Na druhej strane máme aj ženy a mužov, ktorí sa o túto tému zaujímajú. Zmena nemusí prichádzať iba zhora. Môže prísť aj zdola – od ľudí, ktorých sa táto téma priamo dotýka a ktorí si chcú nastaviť funkčné a bezpečné pracovné prostredie. Práve takto sa to dá výrazne posúvať dopredu.

Čo sa účastníci kurzu naučia?

Tento kurz je naozaj komplexný. Často sa táto téma vzdeláva len vo forme jedného workshopu alebo dlhších prednášok. My sme však priniesli komplexný kurz zameraný na prevenciu sexuálneho obťažovania. Začíname tým, že si vysvetľujeme, ako sa sexuálne obťažovanie prejavuje. Ako som hovorila, má rôzne formy a rôzne prejavy. Zároveň hovoríme o tom, ktoré profesie a odvetvia sú naň náchylnejšie, kde k nemu dochádza častejšie – napríklad práca v noci alebo v hotelierstve a podobne. Rovnako ide aj o prostredia s výraznou rodovou nevyváženosťou.

Súčasťou kurzu je aj téma tzv. šedých zón, teda situácií, ktoré sa nám nezdajú v poriadku, ale zároveň si nie sme istí, či už ide o prekročenie hranice. Učíme, ako ich rozpoznať. Venujeme sa nielen ľuďom, ktorí majú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním, ale aj firmám. Hovoríme im, ako si nastaviť funkčné procesy, ako pristupovať k reportingu a ako týmto situáciám predchádzať. Hlavným cieľom je predchádzať sexuálnemu obťažovaniu. Obsah je nastavený tak, aby si v ňom našli relevantné informácie zamestnanci aj vedúce pozície či zamestnávatelia, ktorí ovplyvňujú nastavenie firemných politík.

Ako rozlíšiť, kedy ide o obťažovanie a kedy len o nevinný komentár?

Hranica je naozaj subjektívna. Často sa stretávame s tým, že ľudia nevedia určiť, kde ju majú. Tú si však musíme vedieť určiť sami. V týchto situáciách ide najmä o to, čo cítime. Je dôležité dôverovať vlastným emóciám. Ak cítim, že niečo mi je nepríjemné, mám právo sa ohradiť a nastaviť si svoje medze. Zároveň, ak existujú medzi ľuďmi blízke vzťahy, kde si dovolia vtipy a je to pre obe strany v poriadku, je to tiež akceptovateľné. Musí to však byť v poriadku pre všetkých zúčastnených.

Preto je dôležité ku každému prípadu pristupovať individuálne a vnímať, ako sa daný človek cíti. V kurze sa preto snažíme účastníkom pomôcť rozpoznať tieto situácie, dôverovať tomu, čo cítia, a zároveň ich vybaviť tým, ako môžu v danej situácii reagovať.

Okrajovo sme spomenuli aj mužov. Ako často sa zapájajú do programu?

Máme skúsenosť, že do programu sa zapájajú aj muži, hoci ich podiel je štatisticky výrazne nižší. V našich aktivitách sa však cielene snažíme vytvárať priestor aj pre nich. Viaceré skúsenosti žien sú totiž neprenosné a práve otvorený rozhovor umožňuje mužom pozrieť sa na tieto témy z iného uhla pohľadu. Keď sú súčasťou rozhovoru ženy i muži, prirodzene sa mení jeho dynamika. 

Aké konkrétne výsledky priniesol váš program?

Program, ktorý sme realizovali, priniesol tri výstupy. Prvým bol prieskum, ktorý sme robili ešte pred tvorbou obsahu kurzu. Prieskum medzi zamestnanectvom nám priniesol práve tie nuansy a otvorené odpovede, vďaka ktorým sme vedeli lepšie navnímať jednotlivé skúsenosti. Tie sa v kvantitatívnych dátach ukazujú len veľmi obmedzene. Pomohol nám aj pri ďalšej komunikácii smerom k verejnosti. Do prieskumu sa zapojilo takmer 120 ľudí, z toho 90 % žien a 10 % mužov. Pýtali sme sa na skúsenosti so sexuálnym obťažovaním. Zistili sme, že 50 % žien sa s ním stretlo, no len štvrtina ho nahlásila. V 40 % prípadov išlo o závislý pracovný vzťah, čo prináša obavy o kariéru, financie či vzťahy na pracovisku.

Najčastejším dôvodom nenahlásenia bol strach z toho, že proces nebude anonymný alebo že to ovplyvní ich ďalšie fungovanie vo firme. Preto je kľúčové nastaviť vo firmách jasné a bezpečné postupy a posilniť dôveru v celý proces. Zároveň sme zistili, že niektoré prípady viedli až k odchodu zo zamestnania, čo je zásadná strata aj pre firmy. Na druhej strane, väčšina ľudí by vzdelávanie v tejto téme uvítala. Aj to je pre nás impulz pokračovať ďalej – cieľom je najmä prevencia.

Utkvela vám v pamäti nejaká spätná väzba od niekoho z účastíkov?

Jedna vedúca tímu sa snažila podobné situácie riešiť tak, že zamestnancov tlačila k tomu, aby ich nahlasovali, pretože im chcela pomôcť. Po absolvovaní kurzu pochopila, že to nemôže robiť, pretože každý zážitok je individuálny a každý ho prežíva iným spôsobom. Teraz sa snaží ponúkať podporu a pomoc, ale rešpektuje ich rozhodnutia. Pre nás bolo dôležité vidieť, že dobre mienený tlak nemusí pomôcť, a že citlivý prístup je pri týchto problémoch kľúčový.

Nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti.

Po absolvovaní vzdelávania vo firmách máte už aj spätnú väzbu od účastníkov. Čo vám firmy po skončení kurzov najčastejšie komunikujú alebo aké reakcie od nich dostávate? 

Tešíme sa zo spätnej väzby a z toho, čo vnímame aj od firiem. Veľmi oceňujú najmä praktickú rovinu vzdelávania – konkrétne prípady, ako riešiť reportovanie a celý proces nahlasovania. Pozitívne reagovali aj na prípadové štúdie, kde boli reálne situácie a detailne popísané možnosti riešenia. Pomohlo im to lepšie si predstaviť jednotlivé scenáre a premýšľať, ako by ich vedeli nabudúce riešiť efektívnejšie.

S firmami zároveň dlhodobo spolupracujeme a snažíme sa zdieľať aj príklady dobrej praxe. V rámci blogu Women Friendly Companies spolupracujeme s firmami, ktoré sa snažia budovať bezpečné pracoviská s dôrazom na rodovú rovnosť a vedome pracujú s firemnou kultúrou. Aj napriek tomu, že na Slovensku stále pretrvávajú rodové stereotypy, vidíme aj pozitívne príklady firiem, od ktorých sa dá inšpirovať. Práve tie sa snažíme zviditeľňovať.

Aké stereotypy o ženách a mužoch najviac brzdia otvorenú diskusiu o obťažovaní a rodovej rovnosti?

Často ide o zľahčovanie sexuálneho obťažovania. Mnohé poznámky sa označia ako „len vtip“, nevhodný komentár na vzhľad ženy sa zase zmení na „kompliment“. Práve to výrazne komplikuje situáciu. Často si ani samotný človek neuvedomí, že ide o sexuálne obťažovanie, preto je dôležité o tom hovoriť. Ak vzdelávanie prenikne do firiem, môže sa stať, že sa ľudia v týchto situáciách zastavia a uvedomia si dopad svojich slov. Kompliment sa dá vyjadriť aj inak – ocenením práce, prezentácie, výkonu či výsledkov, nie vzhľadu.

Dá sa zmeniť toxická firemná kultúra, keď sa obťažovanie dlhodobo toleruje alebo bagatelizuje?

Verím, že pracovnú kultúru sa zmeniť dá, ale vyžaduje si to pozornosť a aj schopnosť neprehliadať situácie, keď sa dejú. Veľmi pomáha, keď sa dokážeme ozvať – aj v drobných situáciách, napríklad keď poviem, že mi niečo neprišlo v poriadku alebo vtipné. Týmto dávame najavo, že takúto kultúru na pracovisku nechceme. Začína sa to jednotlivcom, ktorý sa ozve, ale práve to vytvára priestor, aby sa pridali aj ďalší. Naopak, ticho často znamená, že sa takému správaniu necháva priestor pokračovať.

Ako komunikovať, keď jedna strana nechce o tejto téme hovoriť?

Dôležité je navnímať situáciu a poukázať na konkrétne príklady. Podobne to funguje aj vo vzdelávaní o rodovej rovnosti, pri ktorom sa často stáva, že ľudia si tému „zaškatuľkujú“. Preto je nie je vhodné začať obviňovaním druhej strany, ale pomenovaním vlastnej skúsenosti a nastavením hraníc, napríklad vetou: „Toto sa mi nepáčilo, prosím, už to neopakuj.“

Takýto spôsob komunikácie pomáha otvárať citlivé témy postupne a menej konfrontačne. Dôležité je presunúť pozornosť na vlastné prežívanie. Takto môže druhá strana scitlivieť a lepšie pochopiť problematickú situáciu.

Simona Šimovičová

Pôsobí ako senior projektová manažérka v občianskom združení Ženský algoritmus, predtým zastávala pozíciu junior projektovej manažérky v 2BCognitus. V rámci Ženského algoritmu pracovala na projektoch Speak Out Safely a Back in Business. Aktuálne sa venuje primárne témam rodovej rovnosti. Má vyštudovanú Technickú univerzitu v Košiciach.

Belušáková patrí medzi odborníčky, ktoré stoja v centre modernej reprodukčnej medicíny na Slovensku. V praxi prepája klinickú skúsenosť s najnovšími poznatkami v oblasti liečby neplodnosti a dlhodobo sa venuje aj rozvoju personalizovaného prístupu k pacientom v centre GYNCARE.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

• prečo sa zvyšuje počet párov s neplodnosťou,
• kedy začať uvažovať o vyšetrení plodnosti alebo zmrazení vajíčok,
• ako vplýva stres, spánok a životný štýl na menštruačný cyklus,
• prečo je školská sexuálna výchova na Slovensku nedostatočná.

Naozaj sa dnes stretáva každý ôsmy pár s neplodnosťou?

V súčasnosti je to, bohužiaľ, už každý šiesty pár.

Prečo je to tak?

Vedú sa o tom rozsiahle vedecké diskusie a jednoznačný záver zatiaľ nemáme. Určite na tom má podiel vplyv prostredia, v ktorom žijeme. Najzávažnejším faktorom je však odsúvanie tehotenstva, materstva a otcovstva do vyššieho veku.

Kedy by mala mladá žena začať uvažovať o vyšetrení plodnosti?

V momente, keď začne uvažovať o vlastnej rodine. Odporúčame začať určite ešte pred 30. rokom života.

A kedy by mala začať rozmýšľať nad zmrazením vajíčok?

Je to veľmi individuálne. Závisí to od reprodukčných faktorov, veku a predchádzajúcej anamnézy. Dôležité je zistiť, či mala v minulosti gynekologické problémy alebo operácie v brušnej dutine, ktoré by mohli vaječníky poškodiť.

Syndróm polycystických vaječníkov (PCOS) sa často spája s neplodnosťou. Aké sú jeho typické prejavy a možnosti liečby?

Naozaj patrí medzi najčastejšie príčiny, s ktorými pacientky prichádzajú do centier asistovanej reprodukcie. Najčastejším prejavom, ktorému ženy neprikladajú väčší význam, je nepravidelnosť menštruačného cyklu. Napríklad raz príde po 28 dňoch, inokedy po 35 či 40. To je zjednocujúci prvok pre syndróm polycistických vaječníkov, pretože ide o veľmi rôznorodé ochorenie s rozličným pôvodom.

Párom, ktoré trápia problémy s neplodnosťou, môže pomôcť asistovaná reprodukcia. Kedy by o nej mali začať uvažovať?

Kľúčovým faktorom je opäť vek. Pokiaľ majú pacienti do 30 alebo 31 rokov, mali by sa ohlásiť a na prvé vyšetrenie prísť po 12 mesiacoch pravidelného pohlavného styku v prípade, ak sa im nedarí otehotnieť. Ak sa rozprávame o starších pacientoch vo veku 34 až 36 rokov, odporúčame nečakať dlhšie než šesť mesiacov. Pokiaľ sú vo veku 38 – 39 rokov, radíme prísť na konzultáciu okamžite.

Liečba neplodnosti je v podstate boj s časom. Keď zhodnotíme základné parametre, môžeme nastaviť individuálny plán, teda to, ako by daný pár chcel ďalej pokračovať.

Čo by mali pacientky vedieť pred samotným vyšetrením?

Asistovaná reprodukcia zahŕňa viacero metód, a preto sa líšia aj očakávania. Prvú skupinu tvoria konzervatívne metódy, čiže hovoríme o snahe spontánneho otehotnenia. Cieľom je správne načasovanie styku v správnom období menštruačného cyklu, teda ovulácie. V druhej skupine sú metódy umelého oplodnenia. Pracujeme pri nich s vajíčkami a spermiami mimo tela pod skúmavkou.

Ženy by pred návštevou centra mali v čo najväčšej miere poznať svoju anamnézu, takže informácie o svojom menštruačnom cykle, ale aj o zdravotnej histórii rodiny, napríklad mamy alebo sestier.

Často sa hovorí, že po pôrode menštruačné bolesti ustúpia alebo zmiznú. Vychádza takéto tvrdenie z medicínskych poznatkov alebo ide o mýtus?

To závisí od pôvodu menštruačných bolestí. Jednou z príčin bolesti v podbrušku môže byť nepoznaná infekcia. Druhou je ochorenie nazývané endometrióza. Ide o stav, pri ktorom sa bunky podobné tým zo sliznice maternice objavujú aj inde v brušnej dutine, pričom sa správajú ako tie v sliznici. To znamená, že reagujú na zmeny v hormonálnych hladinách počas menštruačného cyklu. Počas menštruácie preto krvácajú do brušnej dutiny, čo môže spôsobovať bolesť.

Vyšetrenie v centre asistovanej reprodukcie neznamená automaticky začiatok umelého oplodnenia.

Endometrióza postihuje približne každú desiatu ženu. Ako rozpoznať jej príznaky?

Najčastejším príznakom je práve bolesť. Problémom však je, že aj dnes trvá päť až sedem rokov, kým sa podarí stanoviť diagnózu.

Existuje prevencia alebo spôsob, ako znížiť riziko jej vzniku?

Nie. Presnú príčinu vzniku nepoznáme. Zvažujú sa rôzne faktory: genetické, imunologické aj environmentálne, no jednoznačnú odpoveď nemáme. V súčasnosti nevieme zasiahnuť preventívne.

V poslednom období narastá trend vysadzovania hormonálnej antikoncepcie. Prečo sa to deje?

V populácii je silný antihormonálny postoj, či už ide o hormonálnu antikoncepciu, alebo o hormonálnu substitučnú liečbu u starších žien, ktoré hormóny potrebujú, aby sa cítili lepšie. Druhým prípadom môže byť hormonálna liečba endometriózy. Myslím si, že ide o nesprávne pochopenie významu hormónov.

Ako hodnotíte hormonálnu antikoncepciu z hľadiska bezpečnosti a účinnosti?

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ak ju žena užíva pravidelne a dlhodobo, nehrozia jej problémy. Z hľadiska reprodukcie problém môže nastať, ak ju užíva dlhodobo. Povedzme, že ju začne užívať v 15 rokoch a vysadí ju po štyridsiatke, kedy chce otehotnieť. Maternica v tomto prípade môže zostať nevyvinutá, kvôli čomu bude najprv potrebné podporiť jej dozretie do reprodukčného veku. Až potom s tým môžeme niečo robiť.

Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej.

Existujú alternatívy k hormonálnej antikoncepcii?

Áno, no sú menej spoľahlivé. Ide napríklad o bariérovú antikoncepciu – kondómy. Menej účinnou metódou sú spermicídne gély. Používajú sa rôzne mydlá a gély, ktoré by mali spermie zabiť alebo zabrániť tomu, aby sa dostali do maternice. Najmenej spoľahlivou metódou je výpočet plodných dní.

Ako by mala vyzerať ideálna konzultácia pred predpísaním antikoncepcie?

Obvodný gynekológ by mal pacientku oboznámiť so všetkými rizikami, zistiť jej plány do budúcnosti a rodinnú anamnézu, napríklad výskyt trombózy. Dôležité je aj upozorniť na to, že počas jej užívania by žena nemala fajčiť.

Mužská antikoncepcia je obmedzená, no jej ďalšie typy sú vo vývoji. Zodpovednosť za ochranu pred počatím preto stále nesú ženy. Prečo je tento stereotyp taký silný?

To je skôr filozofická než medicínska otázka. Žena je nositeľkou dieťaťa, a preto zodpovednosť zostáva najmä na nej. Každá zodpovedná žena si overí, či muž antikoncepciu užíva, alebo neužíva. Musíme sa však na to pozrieť aj zo širšia. Pokiaľ s niekým máme pohlavný styk, musíme sa chrániť aj pred pohlavne prenosnými chorobami.

Očkovanie proti HPV (ľudskému papilomavírusu – pozn. red.), ktoré slúži ako prevencia rakoviny krčka maternice, sa odporúča už vo veku 12 až 15 rokov. V tomto období je hradené zdravotnou poisťovňou, no v dospelosti si ho pacientky platia samy. Ako by mali ženy pristupovať k očkovaniu?

Očkovanie proti tomuto vírusu sa odporúča absolvovať ešte pred prvým pohlavným stykom, ideálne medzi 12. a 15. rokom života. Potrebné sú tri dávky za sebou. Očkovanie veľmi odporúčam. Napríklad v Austrálii majú vysokú preočkovanosť, vďaka čomu tam takmer vymizla rakovina krčka maternice, ktorá má pôvod práve v HPV víruse.

Ako je to na Slovensku?

U nás je postoj k očkovaniu podobný názoru na hormóny. Ľudia nemajú dostatočné poznatky o vakcínach a ich vývoji. Diskusia, ktorá prebehla počas pandémie Covid-19, nepomohla ani iným typom očkovania. Bojíme sa všetkého nepoznaného. Odporúčam preto nasledovať odporúčania lekára.

Stretávate sa s tým, že nepravidelnosť menštruačného cyklu sa zvyšuje kvôli vysokému stresu, ktorému sú ženy vystavované?

Áno, ale stres nie je hlavným spúšťačom nepravidelného cyklu. Hlavným faktorom je nedostatok spánku. Najmä toho hlbokého, ktorý ovplyvňuje ovuláciu, a teda aj pravidelnosť cyklu.

Na zvýšený stres vplýva aj informačné preťaženie zo sociálnych médií. Zároveň ide o prostriedok, cez ktorý sa môžu ľudia dostať k mnohým dezinformáciám. Stretávate sa s tým, že dnešné dievčatá a mladé ženy sú nimi ovplyvnené?

Áno, a nielen mladé, ale aj staršie ženy. Najčastejšie sa týkajú očkovania. Avšak je to individuálne, takže každá pacientka si nájde tú svoju. V takom prípade musíme vysvetliť, že sa to netýka práve jej. Niekedy nejde úplne o dezinformáciu, ale pacientka sa v tom jednoducho naďalej vidí.

Už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty.

Sú dnes ženy otvorenejšie v komunikácii o gynekologických problémoch?

Aj v tomto prípade to je individuálne. Zvyčajne však platí, že pacientky plánujúce rodinu sú pripravenejšie na otvorenú komunikáciu a intímne otázky.

Hanbia sa ženy pred inými ženami – gynekologičkami?

Neviem to posúdiť, keďže nie som muž. Niektoré preferujú mužského gynekológa, iné naopak ženskú lekárku.

A je väčší problém komunikácia medzi generáciami?

Komunikácia medzi mladšími a staršími sa líši od tej, ktorú vedú vekovo približne rovní. Mladší majú viac informácií a majú tendenciu rozprávať sa otvorenejšie.

V čom konkrétne sú otvorenejší pri komunikácii?

V osobných záležitostiach a pri odpovediach na to, ako to beží v ich spálni.

Ako by mala vyzerať komunikácia medzi partnermi o ženských problémoch?

Niektoré páry komunikujú otvorene o všetkom. V iných muž sedí ako na ihlách, pričom v mojej ordinácii nevydrží dlhšie ako päť minút. Ale stretla som sa aj s pármi, v ktorých muž odpovedá za ženu. Nedá sa to nejakým spôsobom škatuľkovať, pretože záleží od nastavenia danej dvojice.

Chcela by som otvoriť aj tému sexuálnej výchovy na školách. Vysvetľuje deťom danú problématiku dostatočne?

Mladí vo veku od 9 do 11 rokov by mali mať aspoň základné povedomie o tom, čo sa s nimi počas najbližších rokov počas puberty bude diať. Lenže informácií v našom školskom systéme je málo, často nedostanú žiadne. Potom si ich hľadajú sami, pričom nevyužívajú najvhodnejšie zdroje, ale skôr sociálne siete, YouTube či iné videoplatformy.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nás na základnej škole navštívila gynekologička, ktorá nám poskytla len základné informácie a pomôcky. Od chlapcov som počula niečo podobné. Myslíte si, že je to dostatočné?”

Nie. Minimálne v mojej generácii to fungovalo tak, že už v treťom alebo štvrtom ročníku sme sa rozprávali o tom, čo je pohlavný systém a čo nás čaká počas puberty. Neskôr, asi v piatom alebo šiestom ročníku, prebehla návšteva s vložkami a ďalšími pomôckami, pričom chlapcom sa ukazovali kondómy. Ďalšia hodina prebiehala približne vo veku 14 až 15 rokov, kedy už existovalo riziko, že vstupujú do prvých sexuálnych kontaktov.

Viera Belušáková

Je vedúca lekárka centra asistovanej reprodukcie GYNCARE a skúsená odborníčka v oblasti gynekológie a reprodukčnej medicíny. V odbore pôsobí viac ako 15 rokov a špecializuje sa najmä na diagnostiku a liečbu neplodnosti. Štúdium všeobecného lekárstva absolvovala na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci a atestáciu získala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Prišla k babke a sadla si za stôl. Veštila jej z tureckej kávy, respektíve z toho, čo zostalo na dne šálky. Volala ma „Emmka Kremka“. Nemala som tú prezývku rada. Dnes sa na nej už pousmejem. Ona sama niesla prezývku, ktorá bola horšia: „Hanča cigánka.“ Vtedy som ešte nechápala, že to nie je len prezývka.

Dieťa, ktoré sa snaží pochopiť svet, si neuvedomuje, že niektorí ľudia majú osud napísaný už pri narodení. Vyrastala som obklopená predsudkami o rómskej komunite. Neboli výnimočné, ale bežné. A práve to je problém. „To sa nerobí, to robia len cigáni,“ zneli zaužívané frázy, „ak nebudeš poslúchať, nechám ťa u cigánov.“

Aj ja som tie slová používala. Nie preto, že by som rozumela, ale preto, že som ich počúvala. Predsudky sa učíme nenápadne, ticho, ako vzorec, ktorý sa vpíše do očí, do držania tela, do hlasu. Učia nás, kto je menejcenný, koho sa báť, koho obchádzať. Nie je to pravda, iba naučený pohľad.

Čím staršia som bola, tým viac som si uvedomovala, aké nefér to je. Pred dvoma rokmi kolovalo po Facebooku video, na ktorom v neďalekej Dobrej vôli robotníci v oranžových vestách pílili strom. Keď spadol na zem, masa ľudí sa rozutekala po drevo. Priznám sa, sama som sa pri ňom najprv pousmiala. Až neskôr som si v duchu položila otázku: ,,Kde to, žijem? Ľudia sa musia naháňať za drevom aby si zakúrili alebo to použili na dostavania chatrče.”

Empatiu som musela objaviť nanovo

Zlom prišiel neskôr. Začala som vnímať realitu, že nie každý začína na rovnakej štartovacej čiare. Ísť do školy pripravený znamená niečo úplne iné, keď máte doma teplo, vodu, jedlo, a niečo úplne iné, keď si vodu musíte priniesť z potoka, prevariť ju a až potom môžete myslieť na školské úlohy.

Dve slová, ktoré som tu ešte nespomenula, iba opisovala. Generačná chudoba. Na celom svete vyzerá tak isto. Vyše polovica rómskych domácností žije bez sprchy alebo úplne bez kúpeľne. Neuvedomujeme si, že dieťa, ktoré sa narodí do chudoby, má takmer nulovú šancu žiť iný život ako jeho rodičia. Ak sa narodíte v osade, vaše šance sú mizivé.

Nedávno som sa rozprávala so známou, ktorá pracuje ako sociálna pracovníčka. Hovorila mi, aké sú posledné mesiace pre ňu náročné. Detské domovy sú plné, deti sú na čakacích listinách – väčšina z nich sú Rómovia. Nie je to náhoda ani chyba jednotlivcov. Ide o dôsledok prostredia, do ktorého sa narodili, a systému, ktorý im neposkytuje rovnaké možnosti. Spoločnosť rozhodla, kto dostane šancu a kto nie. Riešenia máme, ale neaplikujeme ich do praxe.

Na Slovensku často strácame solidaritu s tými, ktorí sú na okraji. Ak nedosahuješ štandard, povieme si: „Môžeš si za to sám.“ Nevidíme začiatok cesty, okolnosti, ktoré formovali život, ani systém, ktorý ho predurčil. Nie je všetko otázka snaženia, nie je všetko otázka viny. Empatiu som sa musela naučiť nanovo. Pochopiť, že jazyk, ktorý som používala ako dieťa, nebol nevinný.

Na jednom kopci je majorita. Na druhom minorita. V Krompachoch stačí prejsť za kopec smerom na železničnú stanicu a uvidíte rozdiel. Nie je to len fyzická vzdialenosť, ale aj vzdialenosť vo vnímaní. Otázka je, či dokážeme túto vzdialenosť prekonať. ,,Andre savore manuša hin vareso, so lendar šaj sikhľos,” znie rómske príslovie, ktoré by sme preložili následovne, „v každom človeku na svete je niečo, čo sa od neho môžeš naučiť.”

Peter Šebo pôsobí v oblasti digitálneho marketingu a organizuje odborné konferencie na Slovensku a v Česku. V roku 2023 s kolegyňou Barborou Okruhľanskou založili projekt Digitálni rodičia, kde sa venujú vzdelávaniu rodičov a učiteľov o digitálnom svete detí. Týždeň po našom rozhovore získal ocenenie Marketer roka 2025.

V rozhovore sa ďalej dozviete:  

• Ako rozpoznať škodlivý online obsah a ako o ňom hovoriť bez hystérie.
• Kedy je dieťa pripravené vstúpiť do digitálneho sveta.
• Ako funguje kódovaný jazyk detí online.
• Ako nastaviť zdravý vzťah k online svetu v domácom prostredí.

Kedy ste sa vy osobne stali digitálnym, teda, koľko ste mali rokov, keď ste sa prvýkrát začali reálne stretávať s digitálnymi technológiami?

Je to veľká prehistória. Mal som šťastie, že otec pracoval s telekomunikáciami a počítačmi. V roku 1988 alebo 1989 sme mali ten veľký, sivý a pomalý počítač. Pamätám si, že som machroval v škôlke, že  mám doma počítač a hrám na ňom formulu. Dokonca som ho raz doniesol s otcom do škôlky, aby sme ukázali deťom, ako taký počítač vyzerá.

Čo sa týka digitálu a internetu, odjakživa ma to lákalo. Predtým než som sa venoval súčasnému zamestnaniu som pracoval v rôznych neziskových organizáciách. Vždy som mal na starosti marketing, ale v kombinácií práve s digitálnym prostredím. Vtedy to boli web stránky a blogy. Neskôr prišli sociálne siete a teraz vidíme to šialenstvo, ktoré sa rozpútalo okolo nás. Zjednodušene celý život, profesionálne od roku 2006.

Za úplného digitálneho prisťahovalca vás teda považovať nemôžeme. Ja som vyrastala s internetom ako samozrejmosťou. Kde sa podľa vás svety digitálneho domorodca a prisťahovalca nikdy nestretnú?

Pokojne ma volajte digitálny dinosaurus. Nestretnú sa v tom, že my dinosaury na internete robíme trochu iné veci a ten čas trávime inak. Ak to porovnám ja verzus moje deti, tak pre decká je internet priamym zdrojom zábavy, kamarátstiev a hier. Čo je v poriadku, sú to deti. My, dospelí, na internete hlavne pracujeme, čítame si maily, robíme pomerne nudné veci a okrem toho pozeráme „reelska“ a TikToky, ale nechválime sa tým.

Prečo táto doba potrebuje podcast Digitálni rodičia?

Nepotrebuje ho doba, potrebujú ho rodičia a učitelia. A to preto, lebo im doma vyrastajú digitálni domorodci. Práve preto sme sa s Barborou Okruhľanskou rozhodli ten podcast robiť, lebo sme videli, že my sa v tom svete hýbeme, pretože pracujeme v digitálnom marketingu, ale dospelí, ktorí sa tomu nevenujú profesionálne, sú v tom stratení.

V takom prípade zaujmú jeden z dvoch veľmi zlých postojov – ultraliberálny, pri ktorom si povedia, rob si čo chceš, hádam ťa to nezabije alebo ultrakonzervatívny, kedy by chceli všetko zakázať. Oba sú zlé, hoci ten druhý je ešte horší, pretože dnešné deti nemôžu zostať úplne offline. Nemôžeme sa tváriť, že deti dokážu vyrastať bez smartfónov a bez sociálnych sietí iba preto, lebo my, starší ľudia, sme to kedysi dokázali.

Prvú epizódu ste odštartovali v januári 2023. Bolo niečo, čo vás vtedy ako rodičov osobne prebudilo k tomu, že digitálna gramotnosť už nemôže byť okrajová téma?

Prebudilo nás, keď nás oslovili kamaráti, ktorí hovorili: ,,Peťo, Baška, vy robíte s digitálnym svetom, rozumiete sociálnym sieťam, poďte nám poradiť, ako to nastaviť doma, ako pracovať s deťmi. Stále pozerajú do obrazoviek, sú na tom závislé.” Všetci to poznáme, všetci to máme doma. Z tohto pohľadu sme si povedali, že nebudeme radiť ľuďom po jednom a odpovedať stále na tých istých desať otázok dookola, ale že bude lepšie, keď vytvoríme podcast.

Ako ste už načrtli, vy aj vaša kolegyňa pracujete v marketingu, čo vám dáva prirodzený náskok pred inými rodičmi. Ako ovplyvňuje vaša profesia prístup k digitálnej výchove doma?

Dáva nám to náskok nielen pred rodičmi, ale máme to šťastie, že aj pred deťmi. Deti sú často v brutálnom náskoku pred svojimi rodičmi. Ony doma nastavujú Wi-Fi, heslá, vysvetľujú, čo znamenajú rôzne skratky, a aké aplikácie sa aktuálne používajú. Hlavný náskok nie je ani tak pred rodičmi či učiteľmi, ale práve pred deťmi.

Zároveň však musím povedať, a Baška to vždy potvrdí, keď to spomeniem na prednáške, že to, o čom hovorím, doma sám často porušujem. Všetky chyby, na ktoré upozorňujem, som urobil. Úplne všetky. Jediný rozdiel je v tom, že viem, že som tú chybu spravil, viem, že nabudúce to musím urobiť inak, a viem presne, kde som zlyhal.

Emoji špagiet neznamená, že niekto má rád špagety, ale že si od dievčaťa pýta nevhodné fotky.

Kedy spoznáte, že vaše dieťa je pripravené samostatne fungovať v digitálnom svete?

Je to absolútne individuálne. Psychológovia hovoria o veku medzi 13. a 15. rokom života. V reálnom svete je však táto informácia takmer nepoužiteľná a psychológovia si to veľmi dobre uvedomujú. Nie je možné situáciu udržať tak, že celá trieda si všetko dohaduje cez mobil, pozerá videá a hrá hry, a len jedno dieťa bude „mimoň“.

Je to veľmi podobné, ako keď sa ma niekto spýta, ako viem, že je moje dieťa pripravené jazdiť na bicykli. Odpoveď je jednoduchá. Vtedy, keď mu bicykel kúpim, dám mu helmu, chrániče a nepoviem mu: ,,Tu máš bicykel a pán Boh s tebou, snáď sa nezabiješ“. Prvých niekoľko kilometrov pri ňom bežím. Až keď vidím, že to zvláda samo, vtedy je pripravené.

V digitálnom svete používajú deti emojis, skratky alebo trendy, ktoré môžu mať úplne iný význam pre rodičov než pre nich. Ako rodič môže spoznať, čo tieto signály skutočne znamenajú?

Veľa kyberšikany sa deje práve prostredníctvom nevinných obrázkov, emotikonov či rôznych slovíčok, ktorým rodičia často nerozumejú. Ide o kódovanú reč, ktorou si deti medzi sebou odosielajú správy. Či už milé, alebo aj nemilé. Všetkým rodičom a učiteľom určite odporúčam seriál Adolescence. Pointu nebudem prezrádzať, ale presne o toto ide.

My máme na webe niečo, čo sme nazvali slovník digitálneho rodiča. Tam rodičia nájdu výrazy, ktoré počujú doma, no nerozumejú im. Máme tam aj vysvetlenie emotikonov. Emoji špagiet neznamená, že niekto má rád špagety, ale že si od dievčaťa pýta nevhodné fotky. Takto sa dozvedia veci, o ktorých by inak netušili.

Seriál Adolescence bol vlani veľmi rozoberaný. Keby ste si mali z tohto seriálu vybrať jednu tému alebo moment, ktorý by ste odporučili otvoriť doma?

Pamätám si scénu, kde otec so synom sedeli v zborovni a vysvetľovali si, čo znamenajú jednotlivé emotikony. Hlavná postava seriálu pritom bola šikanovaná pred očami všetkých, no nikto si to nevšimol. V seriáli samozrejme figurovali aj negatívne vplyvy, ako napríklad manosféra. Tento moment by som určite vyzdvihol. Seriál by som si pozrel spolu s tínedžerom a následne by som sa s dieťaťom rozprával o významoch jednotlivých symbolov.

Význam emotikonov sa stále mení. Nejde len o statickú sadu symbolov, ale o veľmi fluidný jazyk. Rodičom to preto často komplikuje situáciu, pretože nedokážu držať krok s kódovanou komunikáciou detí. Každá trieda či komunita má pritom svoj vlastný kód plus zopár globálnych symbolov.

Ešte ostaňme pri tejto otázke. Aký je váš tip, ako s deťmi o tom komunikovať?

Úplne normálne, opýtate sa ich na to. Ak v tom svete nie ste doma, vypočujte si pár našich epizód a v každej z nich dostanete pár tém, ktoré viete okamžite doma otvoriť. V jednej epizóde nám psychologička prezradila veľké tajomstvo, že existuje viac otázok než tie dve základné – „Čo bolo v škole?“ a „Čo ste mali na obed?“

Existuje oveľa viac otázok, ktoré sa ich môžeme opýtať. Napríklad: „A čo je to za hru, ktorú teraz hráte celá trieda? Ukáž mi kúsok z nej.“ alebo „A ten influencer, čo ho pozeráš, o čom vlastne točí tie videá?“ To sú otázky, o ktorých sa dá rozprávať. Ak ich doma neotvárame, budeme veľmi prekvapení, keď sa stane niečo veľmi zlé.

Mnohé online trendy sú prchavé a nemajú hlbší význam. Ako majú rodičia rozlíšiť medzi neškodným trendom a obsahom, ktorý už stojí za pozornosť?

Obsah na internete rozlišujem do troch skupín. Užitočný, ktorý by sme chceli, aby naše deti sledovali, škodlivý, ktorý by vôbec nemali vidieť a medzi týmito dvomi extrémami je tretí, takzvaný zbytočný. Dospelým príde nezmyselný, ale pokiaľ dieťa nenavádza na hlúpe výzvy, nenadáva sa v ňom a nikto sa tam neodhaľuje, má právo sa zabávať.

Deti sa v zábave podobajú na nás. Vyrastali sme na Tomovi a Jerrym či Vlkovi a zajacovi, kde Tom mlátil panvicami, zjedol dynamit a prešiel mu vlak po kolenách. Vtedy to tiež nebolo edukatívne ani užitočné.

Práca s AI si vyžaduje rovnakú zodpovednosť ako fotenie či natáčanie v reálnom svete.

Keď ste spomínali tie tri kategórie obsahu, pri škodlivom obsahu ide už o tenkú hranicu, ak sa rozprávame o deepfakeoch a AI videách. Ako pomáhať deťom rozoznávať ich od skutočných videí, keď to často nedokážu ani rodičia?

Deepfake-y, rovnako ako všetko ostatné, prinášajú z pohľadu výchovy dva nepríjemné momenty. Prvým je šírenie dezinformácií a druhým kyberšikana. Mnohé deti využívajú AI nástroje na to, aby napríklad vymenili hlavu spolužiaka za niečo nevhodné. To môže veľmi ublížiť, aj keď dieťa tvrdí, že je to „len AI zábava“.

Práca s AI si vyžaduje rovnakú zodpovednosť ako fotenie či natáčanie v reálnom svete. Ak niekoho zosmiešniš, či už klasicky alebo cez AI, je to rovnako škodlivé. Preto ich musíme naučiť, že vytvoriť zosmiešňujúci obrázok cez AI je rovnako neslušné ako niekoho odfotiť na záchode. Výchova v digitálnom svete znamená naučiť ich zodpovednosti.

Čo je najčastejšia veta rodiča, po ktorej sa dieťa už o svojom online svete viac neotvorí?

Nie je to veta, ale gesto. Keď dieťa príde s banalitou ako vtipné „reelsko“, level v hre či YouTuber, musím sa ovládnuť a negúľať očami. Keď sa to rodičom podarí a ešte aj prejavia záujem o to, čo im ukazujú, prvýkrát vstúpia do ich sveta a zároveň si začnú formovať názor na to, či je daný obsah užitočný alebo škodlivý.

Vety typu „Daj mi pokoj, choď radšej von, nezaujímajú ma tvoje hlúpe hry a influenceri“ dieťaťu dáva jasný signál, že rodič jeho online svet ignoruje, a ono si ho bude riešiť samo, až kým to nedopadne zle. Samozrejme, súhlasím, vonku hrať futbal alebo ísť na prechádzku je fajn, ale nemôžeme tým nahradiť záujem o digitálny svet.

Vytvorili ste kartovú konverzačnú hru, ktorá vzdeláva nielen rodičov, ale aj deti. Ako ste pri jej tvorbe premýšľali o rovnováhe medzi zábavou a obsahom, aby dokázala otvoriť citlivé témy?

Cieľom pri jej hraní nie je výhra, ale otvorenie diskusie. A práve preto sme hru vytvorili obojstranne – 80 otázok od detí na rodičov a 80 od rodičov na deti. Ak by to boli len otázky na deti, po pár kolách by ich to prestalo baviť. Hra funguje tak, že sa striedate – rodič vstupuje do sveta dieťaťa a naopak.

Napríklad deti sa ma radi pýtajú „Tati, akej farby bola tráva, keď ste mali čiernobielu televíziu?“ alebo „Ako ste sa dohodli na stretnutí bez mobilu?“ Takto sa vtipne vraciame do sveta pred internetom a mobilmi.

Hra zároveň otvára aj seriózne témy. Rodičia sa musia priznať napríklad k tomu, či to sami nepreháňajú s mobilom, a deti vidia, že aj dospelí robia chyby. Sekcia kvíz s kartičkami, kde sú otázky na jednej strane a odpovede na druhej, ukazuje deťom, že vedia byť lepší ako dospeláci. Prehráte 12-0, 15-0, ale práve to otvára debatu.

Ako ste testovali, či otázky nebudú pre deti príliš konfrontačné, ale zároveň neskĺznu do povrchnosti?

Otázky sme konzultovali s viacerými detskými psychológmi z centra Detstvo bez násilia, ktorí ich recenzovali, kontrolovali a upravovali. Potom sme hru testovali aj na vlastných deťoch. Sledovali sme, ktoré otázky im šli ľahko, a ktoré ich zaujali. Následne sme hru rozposlali našim blízkym a spätná väzba bola jasná – deti to baví.

Dospelý si založí desať profilov, lebo môže, a deväť z nich predá.

Ako majú rodičia reagovať v momente, keď zistia, že ich syn sleduje Andrewa Tatea, ktorý normalizuje mizogýniu alebo dcéra podlieha trendu #SkinnyTok, kedy mladé influencerky propagujú poruchy príjmu potravy ako zdravé?

Prvá reakcia rodiča nesmie byť hysterická. Ak sa začne chytať za hlavu, vykrikovať alebo podávať dramatické reakcie, dieťa sa zľakne, uzatvorí a tam končí debata. Vo vnútri samozrejme rodič môže vybuchovať a mať chuť mobil vyhodiť z okna, ale prvé pravidlo je zachovať pokoj. Pomáha klásť otázky typu „Fakt ho sleduješ?“ alebo „Čo ťa na ňom baví?“

Dieťa môže odpovedať: „Vieš, on cvičí, motivuje chalanov, aby cvičili a dobre vyzerali.“ Rodič by potom mal pokračovať: „A vieš aj niečo iné, čo hovorí?“ Dieťa odpovie: „Niečo o babách, ale to nepočúvam.“ Dieťa si často neuvedomuje, že influencer implicitne tvrdí, že ženy nie sú rovnocenné mužom.

Nejde o to, aby rodič ukázal, že ide o katastrofu, ale normálnym rozhovorom rozobrať problematiku. V manosfére sa totiž diabol skrýva v detailoch. Chytí tínedžerov na zdravý životný štýl, výber partnerky či vidinu bohatstva. To sú normálne sny chalanov, neklamme si. Ale keď sa to otočí do nadradenosti a ponižovania, vzniká toxický vzorec.

Keď vidíme, že niektoré krajiny zavádzajú alebo zvažujú zákaz sociálnych sietí pre deti do 16 rokov, pomohlo by to chlapcom a dievčatám, ktorí sa dnes online dostávajú k radikalizáci?

Áno, pomohlo by to. Som úplne za to, keby sa celá spoločnosť dohodla a našla technické riešenie, ako deťom zabrániť v prístupe na sociálne siete do 16 rokov. Lenže tu sa končí ružový sen a začína realita. Hoci sme podávanie alkoholu mladistvým zakázali, stále sa nájdu regióny na Slovensku, kde na rodinnej oslave nalejú aj 15-ročným.

Obávam sa, že zákaz sociálnych sietí je dnes skôr téma na ľahké získanie politických bodov. Ak by sme sa na tom aj zhodli, otázka znie, ako by sme to dosiahli. Jednoduchá odpoveď znie: musí sa preukázať občianskym preukazom. A vtedy sa pýtam, naozaj chceme, aby nadnárodné spoločnosti ako Meta či Google uchovávali citlivé údaje našich detí? Absolvovať by to museli aj dospelí, takže tieto korporácie by v skutočnosti mali doklady polovice zemegule.

Druhý problém sa dá vysvetliť na príklade cigariet. Ak sa dnes dieťa k ním chce dostať, poprosí staršieho súrodenca alebo dospelého pred trafikou. A teraz si to predstavme na sociálnych sieťach. Dospelý si založí desať profilov, lebo môže, a deväť z nich predá. Od tej chvíle je dieťa „späť v hre“, účet je overený ako dospelý a systém nemá šancu zistiť, kto ho reálne používa. Vznikne tak čierny trh s účtami a úplne sa to vymkne spod kontroly.

Peter Šebo

Zakladateľ a Chief Data Officer (CDO) PS:Digital, pracoval ako redaktor pre digitálny marketing v odbornom mesačníku Stratégie, neskôr ako digitálny riaditeľ vydavateľstva Sanoma Magazines (Ecopress Magazines), či ako New Business Manager pre Zoznam.sk (2011 – 2013). Pravidelne organizuje odborné konferencie z oblasti digitálneho marketingu v SR aj ČR. Spoločne s Baborou Okruhľanskou v roku 2023 založili Digitalni rodičia. V roku 2025 získal ocenenie Marketer roka.

More bolo v ten deň divokrásne. Unášalo ma ďalej a ďalej od brehu. Nechala som ho. Nebránila som sa – aj keby som chcela, nevedela som plávať. Voda mi pomaly zaliezala dole hrdlom a oči som mala plné mora. Sĺz. Bola som už príliš ďaleko na to, aby som zmenila situáciu, v ktorej som. Nečakala som, že v ten deň zradí moju detskú nevinnosť práve On. Lúče slnka mi zahmlievali pohľad na okolie. Ak by som sa vlnám vzoprela, nemohla by som sa nadýchnuť. Vtiahli by ma hlbšie k sebe a utopila by som sa. Zmohla som sa len na výkriky o pomoc.

Odrazu som ucítila jemný dotyk. Zachránila ma cudzinka. Nie On, na ktorého som čakala. Pamätám si, že bola jemne opálená, mala hnedé oči. Spočiatku som na jej tvári zazrela iba strach. Neskôr som si všimla aj jej milý úsmev. Hnevá ma len jedno – neviem jej meno. Poďakovala som sa jej lámavou angličtinou, ešte stále lapajúc po dychu. Jej pohľad na mňa bol len strach a preľaknutie. Nakoniec doplával aj ten, ktorý tam mal už dávno byť. Asi pár minút po tom, čo si ma more už pripravovalo na večeru.

Zdržal sa na brehu. Povedal, že fúkal silný vietor a musel sa ,,postarať“ o plážovú osušku a obložiť ju kameňmi. Prečo to bolo dôležitejšie ako fakt, že som sa ja, jeho dcéra, topila? Prečo si skôr nevšimol, že mi dochádza dych? Že som tak ďaleko od neho? Myslela som si, že sa budem báť znova vojsť do vody, že sa nikdy nenaučím plávať.

Ale ironicky, je to práve On, s ktorým som sa nikdy nenaučila plávať v našom vzťahu. Môj otec. Ocko. Tatko. Biologický otec. Nech použijem akékoľvek slovo, zdá sa mi vzdialené. V ten deň na pláži v Chorvátsku som vedela, že sa niečo navždy zmenilo. Nebolo to len o vode alebo panike. Bol to moment, kedy som stratila poslednú kvapku dôvery.

Nočné mory som mala dlhé roky. Zbavila som sa ich tento rok. Práve pred piatimi mesiacmi to bola posledná noc, čo ma tento deň prenasledoval aj v snoch. Bolo to vtedy, keď som tento text dopísala. Prebúdzala som sa uprostred noci, spotená, trasúca sa a so slzami v očiach.

Nebála som sa utopenia vo vode, ale v spomienkach. Plávala vo vine, v tichu, vo všetkom, čo sa v ten deň nepovedalo. Približne každé tri mesiace som to prežívala znova. Tá istá scéna. Tá istá bezmocnosť. Tá istá otázka: ,,Prečo neprišiel skôr?” Cudzinka ma vytrhla nielen z mora, ale aj z viery, ktorú som roky nosila v sebe, že ma ochráni.

Mala som iba štyri roky, no nebola som hlúpa. Videla som, čo urobil a čo neurobil. Jeho meškanie bola voľba, a tá sa vo mne stále ozýva. Táto osoba hlboko ovplyvnila to, kým som teraz. Chýba mi. Nebudem klamať. No dal mi jednu superschopnosť. Pomohol mi pochopiť, že nie každý, kto ťa má podmienečne milovať, vie ako. Naučila som sa počúvať svoje inštinkty, viac si vážiť prítomnosť ako sľuby a nikdy nečakať na niekoho, kto váha, keď na tom najviac záleží. Napriek tomu sa k moru vraciam, lebo ono ma nesklamalo. On áno.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo ocenenie z Kolumbijskej univerzity vníma aj ako uznanie pre slovenskú žurnalistiku,
• v čom je dnešný tlak na novinárov horší než počas mečiarizmu,
• aké faktory stáli za prepadom Slovenska v rebríčku slobody tlače,
• prečo po 11 rokoch odišla z pozície šéfredaktorky a akú rolu zohráva v redakcii dnes.

Absolvovali ste magisterské štúdium na Fakulte žurnalistiky v Bratislave. Neskôr v roku 2007 ste získali magisterský titul na prestížnej Kolumbijskej univerzite. Aký je rozdiel medzi štúdiom v Amerike a na Slovensku?

Pamätám si veľmi živo, ako som začala štúdium na Katedre žurnalistiky. Tri mesiace som študovala v komunistickom režime a potom prišla Nežná revolúcia. Učiteľský zbor, ktorý vtedy pôsobil na katedre žurnalistiky, bol naozaj na zaplakanie. Boli to ľudia, ktorí nikdy v živote nerobili praktické novinárstvo. Mnohí z nich boli komunistické kádre, ktorí učili kritiku buržoáznych médií, históriu podnikovej tlače na Slovensku. Ak by neprišla revolúcia, tak na skúšky by sme sa museli učiť, aké podnikové noviny vydávali vo Vrútkach a ďalších mestách. Po revolúcií títo ľudia prešli ako keby rýchlokurzom a zrazu začali vyučovať etiku médií alebo históriu západnej tlače. Už vtedy som vedela, že títo ľudia ma neobohatia.

Začala som si čítať, aké sú najlepšie novinárske školy. Kolumbijská univerzita bola vždy vnímaná ako slonovinová veža novinárstva. Sídli tam aj Pulitzerova komisia, ktorá odovzdáva Pulitzerove ceny. Uložila som si ju ako sen, ktorý sa mi splnil, až keď som bola šéfredaktorka The Slovak Spectacor. Hoci je pravda, že som sa zadĺžila – ročné školné stálo 86-tisíc dolárov – no mala som šťastie, keďže som získala štipendiu, Ocitla som sa v skupine Siga Gisslera, ktorý bol administrátorom Pulitzerových cien. Naozaj mal najtvrdší kurz praktického novinárstva. Výučba prebiehala ako keby ste vstupovali do redakcie. Váš mentor bol váš editor.

Prvou úlohou bolo, aby som nastúpila na metro, odviezla sa na hlavnú stanicu a oslovila pár ľudí. Na základe rozhovorov s nimi som si mala vybrať tému na spracovanie. Musela som získať ich telefónne čísla a mená. Keď som sa vrátila naspäť, mala som hodinu na napísanie textu. Aj pre mňa bola táto úloha náročná, pretože cvičila niečo, čo u nás nie je veľmi rozšírené. V tejto dobe, vo vaše generácii už pomaly vymiera schopnosť rozprávať sa s cudzími ľuďmi.

Ak by sme to mali zhrnúť, znamená to, že v Amerike sa išlo po praxi a na Slovensku sa učila iba teória?

Nie je to úplne tak. Ešte predtým než som šla na Kolumbijskú univerzitu, od roku 1994 do roku 1995 som mala Fullbrigtove štipendium na inej škole, ktorá bola výborná v teórií. Učiť sa teóriu žurnalistiky neznamená to, že sa budete učiť do nemoty históriu slovenskej žurnalistiky alebo umelo vytvorené konštrukty redigovania. Učila som sa napríklad psycholingvistiku, zaujímala ma aj hermenautika, teda interpretácia textu. Rozobrať text, a skúmať ako si ho môže neskôr interpretovať čitateľ. Na týchto hodinách sme rozoberali manipulačné techniky a propagandu.

Je to výhovorka, že my sme učili teóriu, aby škola nepripravila mladých novinárov na vstup do praktického života. Najmä preto, že ani v novodobých redakciách, nemôže fungovať princíp mentorov. Keď prídete do redakcie, ktorá je rozbehnutá, nie je na to čas. Vidím to aj keď študenti prichádzajú na letné stáže alebo prax. Vždy si vyberám podľa toho, či uchádzač je schopný napísať text, ktorý nie je názorový. Ak sa opýtam, čo chce písať a odpovie mi, že komentár, tak mu poviem, že je to brutálne ťažké. Zvyknem sa pýtať aj na tému, ktorej sa hlbšie venujú. Vždy som bola otvorenejšia študentom, ktorí mi povedali, že ešte nemajú zameranie, ale sú pripravení pracovať so zdrojmi a komunikovať s ľuďmi.

Tento rok boli oznámení výhercovia prestížnej ceny, a vy ste boli medzi nimi. Keď ste sa dozvedeli, že ste získali Columbia University Alumni Award, čo vám prebehlo hlavou?

Veľká hrdosť. Spomenula som si na deň, keď som stála pred katedrou žurnalistiky na kampuse Kolumbijskej univerzity. Uvedomila som si, aké je to úžasné, že som sa tam ako študentka vôbec dostala. Nesnívala som o tom, že táto škola by ma mohla niekedy oceniť. Prebehla mi hlavou celá ta genéza – keď som tam bola prvýkrát v roku 1996, neskôr som sa tam vrátila v 2006 ako študentka, a dnes ako ma ocenili.

Vnímate to aj ako uznanie pre slovenskú žurnalistiku?

Určite áno. Nikto z nás nie je izolovaný jav. To, že som sa ako šéfredaktorka dostala k takýmto príležitostiam, je výsledkom práce a podpory mnohých ľudí. Toto ocenenie patrí aj Alexejovi Fulmekovi, ktorý ma počas štúdia vždy podporoval, aj finančne. A patrí aj Petit Pressu. O to silnejšie to pre mňa je, že som doposiaľ jediná Slovenka, ktorá túto cenu získala.

Aj ja som bola jedna z tých študentov, ktorí začali tieto protesty. Dnes si neuvedomujeme, čo všetko by znamenala strata tejto slobody.

Pôsobili ste ako novinárka už v 90. rokoch. V čom sa najviac líši tlak, ktorému novinári čelili počas mečiarizmu, od toho dnešného?

Veľkým rozdielom sú sociálne médiá a hybridná vojna. V tých mečiarovských časoch som ešte nepôsobila vo veľkom, významnom médiu a nerobila ani investigatívnu žurnalistiku. Nebola som fyzicky ohrozovaná, ale ak si spomenieme, mnohí kolegovia, ktorí pokrývali témy ako mafia a snažili sa robiť investigatívu v tejto oblasti, boli ohrození. Dostávali sa do veľmi nebezpečných situácií. Spomenieme napríklad Arpáda Soltész, ktorý písal práve o týchto skupinách.

Dnes je situácia horšia hlavne kvôli tlaku, ktorý prichádza z online prostredia. Je dosť vážny. Môže to ohroziť aj psychické zdravie novinárov. Nie je to menšia výzva ako v minulosti.

V roku 2014 ste nenastupovali priamo z redakcie SME, ale z pozície šéfredaktoky anglicky písaného týždenníka The Slovak Spectactor. Ako váš prechod vtedy prebiehal?

Plánovala som odísť s Matúšom Kostolným, terajším šéfredktorom Denníka N. Boli sme výborný priatelia. Keď som sa dozvedela, že do vydavateľstva vstupuje Penta, a veľká časť Denníka SME odchádza, aj ja som zvažovala odchod. Potom si ma do kancelárie zavolal Alexander Fulmek, a povedal mi jednu myšlienku s tým, že mu nemám hneď odpovedať.

Chcel, aby som sa stala šéfredaktorkou denníka SME. Úplne som zamrzla a následujúce dva týždne som s tou myšlienkou pracovala. Zvažovala som to, ale aj si predstavovala, čo by to pre mňa znamenalo. Neskôr, keď sme sa o tom rozprávali, sľúbil mi, že sa bude snažiť ako vydavateľ Pentu vytláčať, aby nemala dosah na redakciu.

Po jedenástich rokoch v pozícii šéfredaktorky sa zrazu vraciate do redakcie v inej roli. Ako by ste opísali pozíciu, ktorú zohrávate v redakcii teraz?

Myslím, že som pre kolegov stále morálnou autoritou, čo ma veľmi teší a vážim si to. Stále sa na mňa budú obracať, aby so mnou mohli preberať ich články. Moja nová pozícia je šéfkomentátorka. Budem sa snažiť písať čo najviac. Naďalej však budem mojich kolegov reprezentovať. A onedlho oznámim aj vznik novej novinárskej organizácie, kde budem zohrávať určitú úlohu a budem sa snažiť mojim kolegom pomáhať poradenstvom či podporou.

Úľava spočíva v tom, že nemusím všetko kontrolovať a necítim, že za všetko musím niesť zodpovednosť.

Čo vás viedlo k rozhodnutiu odísť z pozície šéfredaktorky?

Čas. Jedenásť rokov je príliš dlhý čas, aby niekto vykonával túto pozíciu. Zároveň som chcela odísť v čase, keď mám ešte mentálnu silu a mám schopnosť písať, tvoriť a robiť to novinárstvo, ktoré som väčšinou viedla.

Na tlačových konferenciách koaličných politikov sa často opakovali mená šéfredaktorov vrátane vášho. Cítili ste po odchode z tejto pozície určitú úľavu?

Nenazvala by som to úľavou. Naďalej prichádzajú útoky a výhražné maily. Politici zároveň stále môžu čítať moje komentáre. Zmena je samozrejme v tom, že noviny nereprezentujem ako šéfredaktroka, ale zastupujem ich iným spôsobom. Úľava spočíva v tom, že nemusím všetko kontrolovať a necítim, že za všetko musím niesť zodpovednosť.

Slobodu vnímam ako možnosť rozhodovať sa, konať a niesť za to zodpovednosť, žiť podľa svojich hodnôt. Po mnohých rokoch v médiách, v čom sa zmenilo vaše vnímanie pojmu sloboda?

Ľudia si oveľa menej uvedomujú, čo to znamená pre ich každodenný život. Myslím si, že tento pojem sa devalvoval od čias, keď sme stáli na námestiach. Aj ja som bola jedna z tých študentov, ktorí začali tieto protesty. Dnes si neuvedomujeme, čo všetko by znamenala strata tejto slobody. Na druhej strane žijeme časy zneužívania tohto pojmu, lebo niektorí politici majú pocit, že majú určovať hranice slobody pre celú spoločnosť, a že sloboda im neprináša povinnosti, čo samozrejme nie je pravda.

Slovensko sa v najnovšom rebríčku slobody tlače Reportérov bez hraníc prepadlo o deväť miest a skončilo na 38. priečke zo 180 krajín. Aké sú podľa vás hlavné faktory, ktoré k tomu prispeli?

Jednoznačne zmena vlády. Keď nastúpila vláda Roberta Fica, oni boli pripravení podmaniť si verejnoprávne média a myslím, že išli tvrdo týmto smerom. Druhým faktorom sú ešte intenzívnejšie útoky na novinárov, ktoré premiér a jeho vláda podnecuje. Robert Fico často využíva tlačové konferencie na to, aby útočil na novinárov. Občas aj nevyberavo hovorí konkrétne mená novinárov. Aj to je faktor, prečo sa zhoršila sloboda tlače.

V čase, keď politici čoraz viac komunikujú cez sociálne médiá, obchádzajú médiá a tvoria si vlastnú realitu. V čom sa v tomto prípade vaša úloha ako novinárky mení?

Úloha novinára sa nemení. Stále by som mala a chcela kontrolovať mocných. Stavať zrkadlo moci. Pribúda úloha vysvetľovania čitateľom. Prečo to robíme, a ako robíme niektoré texty, a ako pristupujeme k investigatíve. V spoločnosti je veľký zmätok, čo sú názory, čo je kritika, a čo je útok. V tomto vidím úlohu pre každého novinára, aby dokázal pomôcť spoločnosti sa v tomto orientovať.

Čo robiť v situácií, ak nie je možné položiť konfrontačnú otázku?

Máme zažitú prácu, keď na tlačovke premiér Fico odmietne odpovedať, tak sa tú istú otázku opýta ďalšie médium. Druhá možnosť je, že ak teda odmietnu odpovedať, v článku čitateľovi vysvetlíte, že toto bola naša otázka, ale politik na ňu neodpovedal. Netreba to vzdávať. Treba sa snažiť a ísť priamo do parlamentu, na úrad vlády, a ak toho politika uvidíte, treba sa snažiť položiť tú otázku, lebo je to súčasť našej práce.

Mali by médiá reagovať na to, že im časť verejnosti prestáva dôverovať? Bude lepšie, ak budú viac vysvetľovať, alebo jednoducho pokračovať vo svojej práci a neobhajovať sa?

Určite sa majú a robia to dlhodobo. Robíme vlastné výskumy a prieskumy, v ktorých zisťujeme, čo na našej práci čitatelia oceňujú, čo im chýba a aké majú výhrady. Zároveň si však nemyslím, že samotným vysvetľovaním vieme získať späť celú stratenú dôveru. Nedôvera v médiá totiž nevychádza len z toho, že by médiá robili nekvalitnú prácu.

Je to súčasť oveľa širšieho hybridného útoku, ale aj výsledkom autokratických tendencií. Do verejného priestoru sa systematicky podsúva presvedčenie, že kritické médiá sú platené zo zahraničia, že sa snažia zvrhnúť vládu alebo bezhlavo útočia na štátnych predstaviteľov, hoci v skutočnosti si len plnia svoju úlohu.

Keď už sme pri komunikácii cez sociálne siete, tak môžeme hovoriť aj o tom, ako sa novinári správajú na sociálnych sieťach. Niektoré redakcie vo svete, napríklad Associated Press, už prijali aj etické kódexy správania sa novinárov v online priestore. Myslíte si, že by niečo podobné malo zmysel aj u nás?

Máme kódexy a viaceré médiá ich v posledných rokoch upravili. V našom sme napríklad pridali časť, ktorá kolegom vysvetľuje, ako sa správať na sociálnych sieťach, a akým spôsobom prezentovať svoje názory. O týchto témach často diskutujeme aj na poradách. Je to správna cesta – a myslím si, že podobne k tomu pristupujú aj ďalšie redakcie na Slovensku. Malo by to byť zlatým štandardom. Ich súčasťou by malo byť aj jasné usmernenie, ako pracovať s umelou inteligenciou, a do akej miery ju do procesu vpúšťať.

V posledných rokoch sa často hovorí o tom, že tlak na novinárov už neprichádza len z politickej moci, ale aj od samotného publika. Rezonuje táto téma vo vašej redakcii?

Tlak zo strany publika tu vždy bude. My chceme robiť žurnalistiku, ktorá je pre čitateľov relevantná – chceme počúvať, čo by radi videli a čítali, no zároveň platí, že sa nemôžeme uzatvárať do bublín. Musíme pripravovať aj taký obsah, o ktorom sme presvedčení, že je dôležitý, aj keď nie je na prvý pohľad populárny.

Najmä pri menších médiách sa môže stať, že sa budú príliš prispôsobovať svojmu publiku. Tým si však zúžia vlastnú čitateľskú základňu a riskujú, že sa stanú médiom „na mieru“ pre úzky okruh ľudí, čo nemusí dopadnúť dobre.

Nie je silou vnútorne sa rozpadávať, trpieť online útoky a nehovoriť o tom.

Útoky na novinárov, ale aj odborníkov, vedcov sa stupňujú. Akú ,,mentálnu výbavu” by mal mať súčasný novinár, s čím ísť do tejto profesie?  

Ťažko sa mi rozpráva o mentálnej výbave, pretože si nemyslím, že novinár ma znášať takéto útoky. Viem, že kedysi moji starší kolegovia mali taký pocit, že to je súčasťou ich práce, že musia všetko zniesť a absorbovať takéto útoky. Ja si to nemyslím.

Mentálna výbava je skôr o tom, že novinár by mal byť dostatočne zvedavý. Rovnako by mal byť schopný komunikovať, ak čelí nejakým tlakom. Nemal by to považovať za slabosť. Naozaj sa prehadzujú tie definície, čo je slabosť a čo je sila v tejto profesii. Nie je silou vnútorne sa rozpadávať, trpieť online útoky a nehovoriť o tom.

Mám otázku, ktorá bude možno zaujímať viacerých našich študentov. Veľa z nich pracuje v STVR, stále je to taká vstupná brána do sveta médií, keďže sa tam častejšie menia ľudia.  Je STVR stále dobrá cesta?

Nepovedala by som, aby nechodili do STVR, ale aby si nastavte si hranice. Odporúčam im aby si skúsili nájsť redaktorov, ktorí stále robia nezávislú prácu. A nech nezabudnú na novinárske princípy. Ak uvidia, že sa porušujú – nech idú ďalej.

Viem, že momentálne nie je veľa možností a príležitostí na slovenskom mediálnom trhu. Zároveň je pravdou, že mnohí nevydržia dostatočne dlho. Majú pocit, že v tejto profesii sú nedostatočné platy, práca cez víkend, obrovská psychická záťaž a ešte aj online nenávisť. Ľudia si to vyhodnotia, že to za tie peniaze nestojí.

Ak majú lásku k novinárstu, chcela by som ich poprosiť, aby vydržali. Na začiatku je to ťažké – naučiť sa rutinu, vystavať text – príde to až po piatich rokoch. Ale oplatí sa vydržať, lebo nakoniec sa stanú súčasťou komunity, ktorá kontroluje vládnu moc a otvára dôležité témy.

Pew Research Center poukázal na prieskum, že od roku 2020 počet mladých ľudí, ktorí sledujú správy na TikToku sa viac než zdvojnásobil, a to na 55 %. Ako môžeme efektívne pomôcť mladým ľuďom rozlišovať dezinformácie od spoľahlivých správ?

Keďže vieme, že mladí ľudia berú mnohé informácie z TikToku, musíme to zohľadniť a prispôsobiť sa. Vo veľkých svetových médiách, ako je Washington Post, na to majú vlastný kanál.

Takže táto otázka je na stole aj v denníku SME.

Áno, premýšľame nad tým, aký obsah a akou formou dávať na TikTok. Stále verím, že TikTok môže byť len vstupnou stanicou – miestom, kde mladí ľudia zachytia základnú informáciu, no potom by mali prirodzene prejsť k serióznejším médiám, kde si o tej istej téme prečítajú viac. TikTok im totiž neprinesie hĺbkový kontext, ani nevysvetlí zložitejšie fenomény.

Mali by s nimi hovoriť iným jazykom alebo im radšej dôverovať, že zvládnu aj náročné témy?

Jedna vec je prilákať mladých ľudí na naše weby. Nemyslím si však, že nezvládnu náročnejšie formáty. Ak majú v budúcnosti robiť zodpovedné politické rozhodnutia, vedieť, koho voliť či ako sa starať o svoje zdravie, potrebujú čítať aj komplexnejšie texty, nielen pozerať krátke videá. Dôverujem im, že dokážu absorbovať aj zložitejšie témy.

Kedysi sa do „novinárčiny“ išlo s vierou, že médiá majú moc zmeniť veci. Sú médiá stále tým povestným strážnym psom demokracie?

Jednoznačne sú. Práve preto, keď zlyhávajú všetky kontrolné mechanizmy – či už Najvyšší kontrolný úrad, štátne orgány alebo parlamentné výbory – médiá zostávajú poslednou inštanciou. Sú to práve médiá, ktoré môžu priniesť informácie o tom, že politici kradnú, že sa zneužíva proces tenderov, alebo že sa európske peniaze odkláňajú od svojho pôvodne deklarovaného cieľa.

Beáta Balogová

Je absolventkou Kolumbijskej univerzity v New Yorku, kde študovala žurnalistiku. V roku 2020 získala Európsku novinársku cenu v kategórii názorov a komentárov a je členkou Výkonného výboru Medzinárodného tlačového inštitútu (IPI). Momentálne je šéfkomentátorkou denníka SME, kde predtým 11 rokov stála na čele redakcie, a ešte predtým viedla 12 rokov anglický týždenník The Slovak Spectator.

Ráno čakám na sedmičku. Zima je poriadne ostrá. Presne taká ostrá, ako keď príde autobus a naplní sa rýchlejšie než parlament pred hlasovaním o novom zákone. Dvere sa zavrú, motor zahučí a pohneme sa. Samozrejme, dodržujeme povolenú rýchlosť. Ak chceme pochopiť Slovensko, stačí si sadnúť do autobusu. Tento plechový sociálny experiment totiž funguje podľa vlastných predpisov. Niekedy lepšie, niekedy horšie. Ako zmeny v našej ústave.

V mojom autobuse vládne superhrdina. Vodič. Jeho superschopnosťou je udržať poriadok. Niekedy aj s úsmevom na tvári, ale rukou vždy pevne na volante – vašej dôvere. Jeho maskou je pokojný výraz. Ak príde hrozba, vytiahne rétoriku. Sľuby a výhovorky mení na neviditeľnú pravdu. Manipulácie a intrigy sú predsa v móde.

Autobus má svoje zvyky. Ticho je bezpečnejšie než rozhovor. Pohľad z okna je útek. Slúchadlami sa skryjeme do ulity. Reči o politike začínajú pri meškaní a končia pri vetách: „Tu to nikdy nebude lepšie.“ No ak niekto upozorní na vypadnutú peňaženku, atmosféra v autobuse sa predsa len chvíľu zjemní.

Meškanie je slovenská metafora. Nadávame, že nejdeme dopredu, ale keď sa pohneme, polovica chce vystúpiť, lebo „to ide zlým smerom“. Všetci si myslia, že by to vedeli lepšie. Niektorí kričia, že treba nový autobus. Iní by radšej išli peši, len aby nemuseli sedieť vedľa „tých druhých“.

V ušiach mi zvonia hlasy, ktoré už ani nehľadajú pravdu, len potvrdenie vlastného strachu. Každý má svoj kanál, svoju verziu Slovenska. Kým sa hádame, parlament predkladá zákon o hazarde. Zatiaľ čo štát sám zarába na lotériách. Na morálku sa hráme rovnako, ako keď tipujeme výsledky.

Všetci vedia, že pravdepodobnosť výhry je mizivá, ale skúšame to znova. Ak by existoval šport v popieraní faktov, kričali by sme: ,,Takto sa to robí do psej matere!“ Vyčkávame, kým ten druhý spraví chybu. Spoločnosť sa trasie na výtlkoch a namiesto opravy cesty sa hádame, kto ich spôsobil.

Autobus je prierez krajiny. Ráno vidím ako sa v ňom tlačí únava. Večer už len ticho. Ľudia šetria, no zhora počúvajú reči o konsolidácii, ktorá nedáva zmysel. Kým minister letí za veľkú mláku za vyše 13-tisíc, bežný človek si dvakrát rozmyslí, či natankuje plnú alebo polovičnú nádrž. Životný štandard klesá, rozdiely rastú.

V tomto momente si povzdychnem: „Bolo by jednoduchšie, keby som bola princezná Arabela.“ Autobus sa nakláňa do zákruty. Ľudia sa zaprú nohami, hľadajú neznámu rovnováhu. Slovensko je hlučné, rozdelené a unavené, ale stále aj láskavé, pozorné a skromné. Arogancii sa učíme od tých, ktorí nastúpia bez lístka, no rozkazujú vodičovi, kam má ísť. Musím sa priznať. Som tichý pozorovateľ. Odvážnejšia som na papieri. Tam sa dá hovoriť bez kriku.

Pavel Bielik, vedúci športového oddelenia Denníka N, pozná každodenné strasti novinárskej profesie. ,,Informácií je nesmierne veľa a je dôležité ich triediť, prehodnocovať a vyberať tie kľúčové. Je to výzva a jednoduché riešenie asi neexistuje,” opisuje Pavel. Prax a cit pre výber relevantných tém je podľa neho kľúčová. Keďže mnohé témy rýchlo starnú, menej skúsení novinári čelia v práci dileme, čo spracovať.

Taktiež hovorí, že problémom je, ak si žurnalisti, ktorí začnú pracovať pre bulvárne médiá, prenesú svoje zvyklosti do serióznej žurnalistiky. Práve v tomto type médií sa nekladie dôraz na kvalitu, ale prevládajú skôr špekulácie a „drby“. Bielik Radí, aby mladí čítali kvalitné domáce a zahraničné weby, ktoré naučia postupne rozlišovať hodnotné zdroje informácií. ,,Vždy si položte otázku, či je téma zaujímavá, prečo je zaujímavá a čo nové ňou prinesiete,“ dodáva.

Príznaky informačného preťaženia zahŕňajú pretrvávajúce napätie, úzkosť, frustráciu, či dokonca neschopnosť absorbovať ďalšie informácie.

Vo svojej rutine poukazuje na pravidelný pohyb a plánovanie: ,,Športujem vonku, bez ohľadu na ročné obdobie. Pomáha mi to udržať rovnováhu a znižovať stres. Rovnako plánujem aj každodenné úlohy, aby som minimalizoval chaos.”

Keď sa hlava preplní

Prirodzený dôsledok dnešnej digitálnej doby vykresľuje školská psychologička Ema Benka: „Sme neustále pripojení, notifikácie nás lákajú každých pár minút a mozog nikdy nemá skutočný pokoj.“ Informačné preťaženie sa môže prejaviť rôzne – niekto sa cíti unavený, iný zasa nervózny alebo pod tlakom, čoho výsledkom môže byť až vyhorenie. 

 „Príznaky informačného preťaženia zahŕňajú pretrvávajúce napätie, úzkosť, frustráciu, či dokonca neschopnosť absorbovať ďalšie informácie,“ uvádza psychologička. Odporúča tieto stavy neignorovať, pretože môžu viesť k vážnym psychickým problémom. Za podstatné považuje naučiť sa včas rozpoznať príznaky a pracovať na ich eliminácií.

Študentom radí, aby si udržovali zdravý životný štýl, a tak mali schopnosť všímavosti, uvedomenia si svojich pocitov a myšlienok. Taktiež upozorňuje budúcich novinárov, aby si našli rovnováhu medzi pracovným, študijným a osobným životom. Relaxačné techniky, humor, tvorivá práca, koníčky a iné veci, z ktorých máme radosť, sú tiež dobrým pomocníkom.

Negativita prevyšuje dobro

Cambrige English Dictionary definuje informačné preťaženie ako situáciu, v ktorej dostávate príliš veľa informácií naraz a nedokážete o nich jasne premýšľať. Podľa prieskumu realizovaného spoločnosťou GlobeScan 78 % ľudí v 31 krajinách a oblastiach verí, že svet sa mení príliš rýchlo, aby sa s tým zvládli vyrovnať. Výsledkom je pocit úzkosti.

Výskum publikovaný v PLOS One poukazuje na fakt, že v titulkoch sa objavuje stále viac zlých správ ako kedykoľvek predtým. Analýza 23 miliónov titulkov zo 47 spravodajských zdrojov v USA zistila, že počet negatívnych titulkov sa od roku 2000 zvýšil a pribudli správy o hneve, znechutení, strachu a smútku.

86 % ľudí tvrdí, že správy čerpáme prostredníctvom smartfónu, počítača alebo tabletu.

Pravdepodobnejšie človek klikne na správu s negatívnym podtónom ako na neutrálnu či pozitívnu informáciu. Záporné správy sa šíria rýchlejšie s väčším počtom ľudí, ktorí ich zdieľajú. Podľa výskumu publikovaného v časopise Nature sa tiež stanú rýchlejšie virálnymi.

Dôvodom tohto všetkého je kognitívny proces nazývaný „attentional bias“ (sklon k zameraniu sa na niečo – pozn. redaktorky). Negatívne správy aktivujú ľudskú reakciu na hrozbu a spôsobujú, že pozornosť a energia sa venuje do niečoho, čo inštinkty považujú za nebezpečné alebo čo si vyžaduje rýchlu reakciu.

Je toho veľa a je to prístupné

Ďalším faktorom preťaženia je prevaha spravodajských informácií – pribúdanie kanálov, platforiem a zdrojov. Správy možno získať rôznymi spôsobmi, pričom podľa prieskumu Pew Research Center 86 % ľudí tvrdí, že správy čerpáme prostredníctvom smartfónu, počítača alebo tabletu.

Každý z času na čas zažije informačné preťaženie, najmä keď sa púšťa do niečoho nového

Jedným z problémov týchto zdrojov je ich prístupnosť a okamžitosť. Na rozdiel od minulosti, kedy bol prístup k správam limitovaný, dnes na nás informácie číhajú kedykoľvek a kdekoľvek či po ceste do práce, v škole, pri varení a podobne.

Ako sa z toho nezblázniť?

V prvom rade si treba stanoviť hranice a korigovať príjem informácií. Existujú rôzne aplikácie, ktoré upozornia pri presiahnutí nastaveného časového limitu na kľúčových platformách. Podľa Harvard Business Review každý z času na čas zažije informačné preťaženie, najmä keď sa púšťa do niečoho nového. Aby ho človek zvládol, musí pracovať s dvomi vecami: so sebou a so svojím mozgom.

Pri spozorovaní príznakov, ako sú bolesť hlavy, únava, frustrácia alebo zmeny nálady, ich netreba ignorovať ani prepadať panike. Namiesto toho je lepšie si uvedomiť: „Som v novej situácii a mám sa veľa čo učiť. Je v poriadku cítiť sa takto.“

Táto forma uistenia samého seba pomáha normalizovať skúsenosť a uľahčuje zvládanie emócií. Práve emócie sú prirodzeným signálom pre lepšie pochopenie seba a svojich hodnôt. Pri informačnom preťažení môžu naznačiť, čo presne zahlcuje myseľ a ako na to najlepšie reagovať.

Ďalším pomocníkom, ktorý odporúča školská psychologička Ema Benka, je čas strávený s priateľmi a rodinou. Mať niekoľko dobrých priateľov je spojené so všetkými druhmi pohody a duševného zdravia. Budovať vzťahy a zamerať sa na pomoc druhým je dobrá náhrada za „scrollovanie“, ktorá poskytne aj pozitívny pocit naplnenia.

Preťaženie je možné vyvážiť aj konaním nezištnej činnosti – prispievať do komunity či zapájať sa do dobrovoľníctva svojím talentom, schopnosťami a činnosťami s pozitívnym prínosom.

Nie každý si do hĺbky uvedomuje presnú definíciu slova dobrovoľníctvo. Vedeli by ste priblížiť, čo znamená?

Od roku 2011 existuje zákon o dobrovoľníctve a ten uvádza, že je to činnosť vykonávaná v prospech iných, na základe slobodného rozhodnutia, vo voľnom čase a bez nároku na odmenu.

Dobrovoľnícku činnosť môže vykonávať každý a to v rôznych oblastiach. Napríklad sociálna, humanitárne organizácie a organizácie na ochranu ľudských práv, kultúrna oblasť, ochrana životného prostredia či športová a vzdelávacia činnosť.

Aké osobné skúsenosti vás najviac formovali na ceste k dobrovoľníctvu?

Moje dobrovoľnícke začiatky boli na festivale Pohoda, kde sme za lístky strážili stanové mestečko. Vtedy som si ani neuvedomovala, že vlastne dobrovoľničím. Neskôr ma oslovila nezisková organizácia Bronco, kde som dobrovoľničila na druhom Trnavskom rínku. Najprv v dielničkách s deťmi, čo nebolo pre mňa, ale ďalší rok už ako koordinátorka dobrovoľníkov. Je dobré, ak si vieš nájsť to, čo ti je blízke. Môžeš chcieť pomôcť, ale ak je to dobrovoľnícka činnosť, v ktorej sa necítiš dobre, tak ťa to môže demotivovať.

Môže dobrovoľník vyhorieť?

Áno, stáva sa to. Ale ak je dobrovoľnícky program dobre nastavený a má kvalitného koordinátora, dá sa tomu predísť. Ak ponúkneme príležitosť a môže sa prihlásiť ktokoľvek, môže to viesť k problémom. Osobne rozdeľujem dobrovoľníctvo na „mäkké“ a „tvrdé“. Mäkké je keď ideme upratovať, pomôcť na festivale alebo niečo natierať. Tvrdé dobrovoľníctvo, napríklad sprevádzanie umierajúcich do hospicov, si vyžaduje väčšiu prípravu. Organizácie ako Vrba pracujú s tímami psychológov a supervízorov, ktorí zabezpečujú, že dobrovoľníci sú pripravení.

Nie je dobré, ak sa niekto, komu zomrie blízky človek, rozhodne ísť do dobrovoľníctva, aby sa „vyrovnal“ so smútkom. To neprospieva ani jemu, ani tým, ktorým chce pomáhať. Na to tu sú koordinátori a mentori, ktorí môžu poradiť, kedy je čas na prestávku a naozaj potrebnú pauzu, aby sa dobrovoľník nestratil v tom, čo robí.

Výskumy ukazujú, že každý si vie nájsť dve hodiny týždenne na dobrovoľníctvo, nech už má klasickú pracovnú dobu alebo pracuje na smeny. Ak sa tomu človek naozaj venuje, dá sa to zladiť, ale nemalo by to byť na úkor vlastného zdravia. Niekedy je lepšie na chvíľu spomaliť, oddýchnuť si, cvičiť alebo čítať, aby sme nevyhoreli. Keď sa človek vyčerpá, môže to ublížiť nielen jemu, ale aj tým, ktorým chce pomáhať.

Najprv by sme mali ošetriť seba a svoje okolie a až potom sa venovať pomoci ostatným.

Ako sa vaša predstava o dobrovoľníctve zmenila od začiatku kariéry až po súčasnosť?

Keď je človek mladý, plný entuziazmu, môže mať pocit, že dobrovoľníctvo je niečo, čo by mal robiť každý. Na začiatku to môže byť skvelé, človek je nadšený. O dobrovoľníctve rozpráva všetkým okolo seba. Ale časom si uvedomí, že nie každý by mal byť dobrovoľníkom a že dobrovoľníctvo nie je len o tom, byť všade a robiť všetko. Je dôležité robiť to kvalitne, nie kvantitatívne.

V organizáciách je často problém s koordináciou. Majú veľa potenciálnych ľudí, ale nemajú vytvorený kvalitný systém, ako sa o nich postarať. Stáva sa, že dobrovoľník príde do organizácie a nevie, čo má robiť, kam si má odložiť veci alebo ako dokončiť úlohu, ktorú dostal. Organizácie to nerobia zámerne. Tlak, ktorý panuje, napríklad ak pomáhajú v sociálnych službách, je veľmi vysoký.

Aký je aktuálny záujem mladých ľudí, najmä vysokoškolákov, o dobrovoľnícke aktivity vo vašom centre?

Nemyslím si, že mladí ľudia nemajú záujem o dobrovoľníctvo, ale práca s nimi je náročnejšia. Hlavne čo sa týka dlhodobého zapojenia. Je potrebné nájsť spôsob, ako s nimi komunikovať – cez sociálne médiá, ich jazyk a záujmy. Možno stačí aj prednáška na univerzite o tom, aký vplyv má dobrovoľníctvo, aj keď výsledky môžu byť skromné – z 20 ľudí sa nám ozve len jeden. Dôležité je aj budovanie vzťahov v komunitách.

Ktoré iniciatívy alebo zmeny by mohli prispieť k tomu, aby sa dobrovoľníctvo stalo pre mladých ľudí ešte atraktívnejšie a dostupnejšie?

Myslím, že cez mládežnícke parlamenty, ale aj mnohé ďalšie iniciatívy a angažovaných ľudí na Slovensku, sa dá veľa dosiahnuť – len si treba tieto príležitosti vyhľadať. Je dôležité odvážiť sa a ísť to vyskúšať.

Do akých konkrétnych projektov alebo aktivít sa môžu vysokoškoláci u vás zapojiť?

Momentálne spolu s ostatnými centrami a Platformou dobrovoľníckych centier spúšťame Národnú databázu dobrovoľníckych príležitostí. Portál Growni už dlhé roky ponúkalo lištu s dobrovoľníckymi príležitosťami, no nikdy to nebolo poriadne ošetrené. Tak sme spojili sily a cez Growni vznikla národná databáza, ktorá sa prepojí aj s našimi krajskými databázami.

Je skvelé, že každý si môže otvoriť stránku, vyselektovať si ponuky podľa mesta a kraja a nájsť všetky dostupné príležitosti na jednom mieste. Všetky organizácie sú tam overené, čo zaručuje ich dôveryhodnosť.

Čo všetko môžu mladí ľudia získať z dobrovoľníckych činností, ktoré môžu následne využiť v každodennom živote?

Pre mňa osobne dobrovoľníctvo prináša každodennú pokoru. Učí ma nepozerať sa na seba ako na niekoho, kto je lepší než ostatní a nežiť len v svojej bubline. Cez dobrovoľníctvo sa dostávam z komfortu do nekomfortnejších situácií, čo mi pomáha lepšie vnímať realitu a byť vďačná za to, čo mám.

Okrem toho môže dobrovoľníctvo pomôcť aj profesijne. Ak firma posúdi dva podobné životopisy a v jednom vidí, že uchádzač sa venuje dobrovoľníctvu, môže to byť rozhodujúci faktor pri výbere. Dobrovoľnícka činnosť ukazuje, že človek je zodpovedný, angažovaný a schopný pracovať v rôznych podmienkach, čo môže byť pre zamestnávateľa veľmi cenné.

Čím sa dobrovoľníctvo odlišuje od iných spôsobov angažovanosti a prečo by sa táto činnosť mala považovať za dôležitú?

Dôležitá je výchova k tomu niečo vracať do spoločnosti a nebyť tu len sami pre seba. Nemali by sme sa pozerať iba na to, čo máme, ale aj na to, čím môžeme prispieť. Vidíme to aj v iných krajinách, kde je ekonomika a životný štandard na vyššej úrovni. Práve k tomu stavu môže prispievať rozvinutá občianska spoločnosť.

Dobrovoľníctvo prispieva k zdravej spoločenskej klíme a mysleniu.

Neznamená to, že každý musí dobrovoľničiť, je to individuálne – či už ide o odborné dobrovoľníctvo, prácu raz do roka, alebo pomoc formou finančných príspevkov organizáciám.

Ako DCTK zabezpečuje dodržiavanie práv dobrovoľníkov v praxi?

Sprostredkovávame manažment dobrovoľníkov a akreditovaný tréning od ministerstva školstva, ktorý vedú odborníci. Zmluva nie je vždy potrebná, zákon to definuje ako písomnú alebo ústnu dohodu. Pri krátkodobom dobrovoľníctve, ako upratovanie na jeden deň, zmluva nie je nutná. Pri dlhodobom je vhodná, rovnako ako dodržiavanie BOZP.

Zákon jasne stanovuje práva dobrovoľníka. Je škoda, že niektoré firmy hľadajú dobrovoľníkov na pozície, ktoré by mali byť platené. V takých prípadoch by mali dotyční požiadať o viac informácií alebo odísť.

Vo februári minulého roka parlament schválil novelu zákona o dobrovoľníctve. Zmenila fungovanie dobrovoľníckeho centra?

Pre nás osobne nie. História dobrovoľníctva na Slovensku nie je dlhá, má 23 rokov a stále ju formujú tí istí ľudia. Novelizácia nám rozviazala krídla a pomohla lepšie komunikovať jeho rôzne formy. Napríklad firemné dobrovoľníctvo, ktoré doteraz nebolo legislatívne dobre podchytené, najmä čo sa týka vykazovania činnosti zamestnancov počas pracovného času.

Chýbali aj kapacity na koordinátorov, ktorí by mali byť platení. Pred novelizáciou neexistoval jasný spôsob financovania tejto pozície. Novela priniesla dotačnú akreditáciu pre organizácie, ktoré prechádzajú kontrolou kvality a musia spĺňať stanovené štandardy. Na základe toho môžu získať financovanie. Aj keď po voľbách to bolo kostrbaté, sme radi, že akreditácia bola spustená v auguste a prihlásilo sa do nej sto organizácií z celého Slovenska.

Rétorika súčasnej vlády voči mimovládnym organizáciám a tretím sektorom sa v posledných mesiacoch stala čoraz ostrejšou. Ako vnímate túto zmenu a čo si o nej myslíte z pohľadu riaditeľky DCTK?

Je to škoda. Máme zle nastavené zákony. Ministerstvo vnútra schvaľuje registráciu občianskych združení a neziskových organizácií na základe určitých kritérií, ktoré sú veľmi všeobecné. Po ekonomickej stránke je systém veľmi kostrbatý, čo škodí mimovládkam. Zákony sú benevolentné. Mnohé organizácie sú transparentné, ale sú tu aj „špekulanti“, ktorým to zákon umožňuje. To potom hádže všetkých do jedného vreca a môže to viesť k tomu, že bežný človek môže mať skreslené predstavy o fungovaní mimovládneho sektora.

Veľa ľudí si tiež neuvedomuje, že niektoré organizácie suplujú úlohy štátu a samospráv.

Nerada sa však vyjadrujem o politike verejne. Samozrejme, mám svoj názor a podľa neho volím, ale pre centrum je lepšie zostať apolitický a neutrálny. Sústreďujeme sa na našu prácu a venujeme sa tomu, čo robíme. Radšej dávame svoju energiu do vecí, ktoré majú pozitívny zmysel a môžu byť dobrým príkladom. Ak je to potrebné, vieme sa vymedziť proti neprávosti a zlu, ktoré sa deje.

Organizujete Srdce na dlani a Týždeň dobrovoľníctva. Predstavte nám, čo tieto udalosti predstavujú pre dobrovoľníkov, ale aj komunitu?

Ako dobrovoľnícke centrum sa podieľame na národných kampaniach dvakrát do roka – Týždeň dobrovoľníctva a Srdce na dlani, ktoré práve prebieha. Týždeň dobrovoľníctva má širší mediálny výtlak a zapája všetky centrá na Slovensku. My tomu interne hovoríme „ochutnávka dobrovoľníckych príležitostí“. Každoročne obľúbenou aktivitou sú práce na záchrane hradu Dobrá Voda, ale aj pomoc na podujatí pre deti ohrozené sociálnym vylúčením, zbieranie odpadkov, triedenie oblečenia a kníh či venčenie psíkov z útulku

Tento rok sa zapojilo 25 organizácií, ktoré spolu pripravili 41 pestrých dobrovoľníckych príležitostí. Na našom webe môžete nájsť množstvo dobrovoľníckych aktivít, ktoré sú dostupné nielen v našom kraji, ale aj po celom Slovensku. Nič vás nezaväzuje, že sa musíte opakovane zapojiť, ale máte možnosť vyskúšať rôzne aktivity. V tom týždni je aj príležitosť pre organizácie predstaviť sa a ukázať, čo robia.

Málokto vie, že existuje koeficient, ktorý umožňuje prepočítať hodnotu dobrovoľníckej práce na peniaze. Každoročne sa tento koeficient aktualizuje podľa valorizácie a dobrovoľnícka práca sa rozdeľuje na rôzne typy – od expertnej práce po údržbové a upratovacie činnosti. Po týždni dobrovoľníctva spracúvame výstupy, kde prepočítame počet odpracovaných hodín na hodnotu, ktorá ukazuje, koľko peňazí by sa inak muselo investovať do týchto činností. Tento rok sa na nich zúčastnilo 418 dobrovoľníkov a odpracovali spolu 1674,5 dobrohodín. V prepočte na ekonomickú hodnotu práce je to 9444,18 eur.

Srdce na dlani je program, ktorý oceňuje dobrovoľníkov a organizácie. Počas celého mesiaca zbierame nominácie a propagujeme ich. Tento rok sme mali 39 nominácií. Postúpili do krajských ocenení a následne aj do národného kola. Minulý rok sme mali veľký úspech, keď sme získali tri ocenenia na národnej úrovni, čo nás veľmi teší.

Máte konkrétne príklady podujatí, ktoré pomohli zlepšiť vzťahy v komunite prostredníctvom zapojenia dobrovoľníkov?

Na príklade Kubíku môžeme ukázať, ako organizujeme Trnavský rínek, ktorý tento rok oslavuje už jedenásty ročník. Je krásne vidieť, aká silná je táto komunita. Mnoho ľudí má rôzne povinnosti alebo sú v zahraničí, no na rínek prídu aj o šiestej ráno, aby nám pomohli s prípravami, roznášaním stolov. Cítia, že to, čo robíme, má zmysel, a že sú naše úmysly dobré. Vďaka tomu sa k nám pravidelne vracajú, pretože majú pocit, že prispievajú k niečomu hodnotnému pre Trnavu.

V akých konkrétnych oblastiach vidíte najväčší potenciál na zlepšenie alebo zmenu v rámci dobrovoľníckej komunity v Trnavskom kraji?

Verím, že od budúceho roka sa nám podarí zvýšiť počet zamestnancov v centre, čo nám umožní rozšíriť naše aktivity a dosiahnuť väčší dosah. Cieľom je stabilizovať samotné centrum, ktoré má veľa nápadov a potenciálu, no doteraz sme sa stretávali s obmedzenými personálnymi kapacitami. Tento základ nám umožní v budúcnosti vytvoriť viac príležitostí pre dobrovoľníkov. Plánujeme navštíviť stredné školy, kde budeme prezentovať tému dobrovoľníctva a spolu s inými organizáciami budeme pracovať na skvalitňovaní a popularizácii príležitostí.

Zuzana Šujanová

Abloventka FMK, ale aj dobrovoľníčka srdcom aj dušou. Dobrovoľníctvu v rôznych podobách sa venuje od roku 2014. Od roku 2022 je zakladateľka a manažérka občianskeho združenia DCTK, ktorá si plní sen o prinášaní osvety o dobrovoľníctve aj všetkým dobrým ľudom a organizáciám v Trnavskom kraji.

Vietnamská komunita sa v roku 2023 stala 14. národnostnou menšinou na Slovensku. Hoa Nguyễn Thị, dnes ju všetci poznajú pod menom Kvet Nguyen, sa tu narodila v roku 1995. Mladá fotografka, špecializujúca sa na témy inakosti a identity, uchvátila mnohých svojou debutovou knihou Všetko čo nás spája.

Utkaná na pomedzí

„Kto som?“ je otázka, s ktorou aspoň raz za život zápasíme nie jeden z nás. Pre niektorých je odpoveď jednoduchá, ale pre ľudí, ktorí žijú medzi dvoma kultúrami, je hľadanie identity komplikovaným procesom. Kniha Všetko čo nás spája, prináša osobný príbeh, v ktorom sa ponárame do deja napísaného v krátkych esejach.

Nie pri jednej som si povedala, že by mohla mať pokojne aj o desať strán viac. Každá kapitola prináša so sebou mnoho otázok. Odvíjajú sa nielen z jej vlastnej skúsenosti, ale prerozpráva aj príbehy svojej rodiny a života na pomedzí dvoch kultúr.

V knihe sa stretávame s otázkami identity, príslušnosti a toho, ako si nájsť svoje miesto vo svete, ktorý nám často ukazuje, že nás chce mať zadefinovaných iba v jednej škatuli. Už samotný názov knihy naznačuje, že musíme stavať mosty medzi sebou a ostatnými, aby sme lepšie pochopili seba aj svet okolo nás.

„Na papieri som síce Slovenka, ale neustále musím dávať tomuto faktu zmysel. Aj preto som napísala túto knižku.“ Tento citát už v úvode výstižne vystihuje dilemu, ktorú Kvet prežíva – na jednej strane ju slovenská spoločnosť vníma ako niekoho „iného,“ na strane druhej však vietnamská kultúra už pre ňu nie je úplným domovom.

Nie je to len kniha o vietnamskej komunite – je to kniha pre každého, kto sa niekedy cítil, že stojí medzi dvoma svetmi.

V hlave mi utkvela veta, ktorú jej mama ako malej hovorila. Ak chce povedať, že idú do Vietnamu, má povedať, že idú „domov“ – về Việt Nam. Keď idú na Slovensko, idú „naspäť“ – sang Slovakia.  Je to neustále balansovanie medzi dvoma svetmi, ktoré často nedovoľujú, aby človek patril plnohodnotne do ani jedného z nich.  

Jemne píšem, silno cítim

Autorka sa k čitateľom prihovára priamočiaro a do istej miery s ľahkosťou. Nenájdete tu kvantum umeleckých výrazov, ale práve jednoduchosť, miestami až strohosť, dodáva textu hĺbku. Kvet neplytvá slovami, neponúka čitateľovi prázdne frázy, ale surovú a autentickú realitu.

Vynárajú sa otázky, ktoré presahujú jej príbeh. Prečo si mnohé vietnamské rodiny zvolili bývalé Československo za svoj nový domov? Ako sa druhej generácii prisťahovalcov prischla prezývka „banánové deti“? A prečo sú tu vietnamské rodiny často spájané práve s gastro prevádzkami či predajňami s textilom?

Nie je to len kniha o vietnamskej komunite – je to kniha pre každého, kto sa niekedy cítil, že stojí medzi dvoma svetmi, či už kultúrnymi, rodinnými, alebo osobnými. Táto kniha bola pre mňa dôležitým pripomenutím, že identita nie je nemenná – je to proces, ktorým neustále prechádzame.

Zrkadlím vlastnú nevedomosť

Po kapitole Dedičná trauma som ostala premýšľať. Definícia „slovenská Vietnamka“ neexistuje? Veď v Spojených štátoch sa bežne stretávame s definíciou ako Afroameričan alebo Ázijský Američan. Počas čítania tejto knihy som sa veľakrát hanbila – za to, ako málo viem, za momenty, kedy mi chýbala ľudskosť a empatia a aj za to ako sa ,,u nás“ žije ľuďom, ktorí sú čo i len trochu iní.

Prinútila ma byť viac kritická k vlastným postojom – zamyslieť sa nad tým, ako vnímam ľudí z rôznych kultúr a kde siahajú moje vedomosti a otvorenosť. Snažím sa byť otvorená, no stále som si vedomá svojich obmedzení a niekedy sa ťažko zbavujem stereotypov.

Oceňujem spôsob, ktorým prepája inakosť s ženskosťou.

Ako čitatelia máte pocit, že Kvet presne vie, kedy sa má vyjadriť a kedy radšej nechať ticho hovoriť za ňu. Nie je to kniha, ktorá vás uchváti komplikovaným dejom alebo rozvinutými zápletkami, skôr vás chytí za srdce svojou úprimnosťou a hľadaním odpovedí na otázky, ktoré sú univerzálne.

Fotografie, ktoré sú súčasťou knihy, pridávajú na jej intimite – sú akýmsi vizuálnym denníkom, ktorý dopĺňa slová a vytvára ešte hlbší vzťah medzi autorkou a čitateľom. Pri prezeraní máte pocit, že sa na chvíľu stávate súčasťou života Kvet, akoby ste sa s ňou prechádzali ulicami jej sveta.

Životy prepletené históriou

Postavy v tejto knihe sú životy, ktorými autorka prechádza. Najvýraznejšie sú vzťahy s rodinou. Rodičia, ktorí sa snažia uchovať vietnamské tradície a dcéra, ktorá sa snaží nájsť rovnováhu medzi tým, čo sa od nej očakáva a tým, čo chce ona sama. Zároveň v príbehu rodine vzdáva úctu za odvahu, bez ktorej by neprežili.

Príbeh Nguyen pôsobí osobne a politicky na viacerých úrovniach. Oceňujem spôsob, ktorým prepája inakosť so ženskosťou. Citlivo opisuje, ako západný ideál krásy ovplyvnil jej sebaobraz, aký tlak pociťuje zo strany rodiny, aby si našla Vietnamca a ako prežíva svoju zmiešanú identitu – príliš slovenská pre Vietnamcov, príliš vietnamská pre Slovákov.

Autorkine intímne spomienky na slovensko-vietnamské Vianoce, školské besiedky, vzťah k rodičom emigrantom a jej reflexie o kultúrnej a rodovej identite v sebe nesú silný osobný odkaz. ,,Zdedila som príbeh našej krajiny spolu s príbehmi svojich predkov, vo mne sa sústreďuje celá história mojich predkov. A keďže som sa narodila na Slovensku, stáva sa táto história aj čriepkom slovenských dejín,“ píše.

Kniha, ktorá má naozaj spájať

Kiežby bolo takýchto kníh na Slovensku viac, kiežby si ju prečítal každý a kiežby sme investovali viac energie do precitnutia a rozvíjania vlastnej empatie. Všetko, čo nás spája vám ponúkne pohľad na život, ktorý je plný kontrastov. Zároveň dokazuje, že práve tieto kontrasty nás spájajú.

Absolventka FMK a dnes novinárka Denníka N Lucia Osvaldová sa vo svojej práci primárne venuje politickému spravodajstvu a extrémizmu.

V posledných mesiacoch Robert Fico rozdelil spoločnosť jeho vyhlásením, ktorým označuje Denník N, SME, portál Aktuality a Televíziu Markíza za nepriateľské médiá, čím kopíruje kroky Viktora Orbána. Budeme na tom podobne ako Maďarsko?

Tento problém sa nedá tak jednoducho zovšeobecňovať. Nepriateľské kroky voči médiám sú v politike prítomné už dlhšie. Zažívame veľkú vlnu hejtu. Situácia sa stala ešte citlivejšou po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. S nárastom dezinformácií a prítomnosťou osôb z tejto oblasti v politike sa útoky na médiá zintenzívňujú. Či to povedie k situácii podobnej Maďarsku, to zatiaľ nevieme. Dúfajme, že nie.

Má byť v súčasných podmienkach sloboda tlače predmetom obáv?

Určite. Sloboda tlače je základným pilierom demokratického právneho štátu. Je nevyhnutné, aby novinári mohli vykonávať svoju prácu slobodne, bez strachu zo zastrašovania alebo tlaku. Ich nezávislosť je kľúčová pre spravodlivý a informovaný spoločenský diskurz.

V náplni tvojej práce je aj pokrývanie diania v parlamente. Aká nálada je momentálne medzi vašimi kolegami?

Sme dlhodobo výrazne vyčerpaní. Momentálne v parlamente prebieha obštrukcia zo strany opozície, čo nám značne komplikuje prácu (pozn. red.: rozhovor bol realizovaný ešte pred schválením novely Trestného zákona). Snažíme sa sústrediť na pokrývanie udalostí, ale je to náročné. Okrem toho sa udiali ďalšie veci – autonehoda Andreja Danka či spory na právnickej fakulte. Tiež je dôležité spomenúť snahu o schválenie novely Trestného zákona a z nej vyplývajúce skrátenie premlčacej lehoty v prípade znásilnení.

Parlament je súčasťou našej práce a musíme ho pokrývať, aj keď to vyžaduje veľa úsilia. Opozícia má právo na obštrukcie, ale je to pre nás občas výzva. Už sa nestáva, že po hlasovaní o piatej môžeme ísť domov. Naopak, zostávame dlhšie, často do neskorých večerných hodín.

Tvojou doménou je politické spravodajstvo a extrémizmus. Spomenieš si na konkrétny článok, pre ktorý si doposiaľ znášala najväčšiu kritiku?

Kvôli mojim textom o extrémizme dostávam slušnú dávku kritiky najmä z dezinformačnej scény. Niektorí ma označujú za „slniečkára”, či spochybňujú moju dôveryhodnosť kvôli môjmu veku. Čo sa týka politikov, ešte pred voľbami ma pán Mazurek verejne kritizoval v Kulturblogu, kedy mi odporúčal, aby som ich naďalej sledovala, aby som sa ,,niečo priučila”. Vedia, že citujem vyjadrenia z ich vysielania, keďže sa týmto témam venujem.

Kritika je prirodzenou súčasťou práce novinára, najmä ak mapujeme správanie politikov. Väčšia vlna kritiky prišla po mojej účasti na neonacistickom koncerte bývalého poslanca a hovorcu hnutia Republika – pána Ďuricu. Nepáčila sa mu reportáž a neskôr mi venoval dlhý status.

V rokoch 2015 až 2018 si pracovala pre RTVS ako redaktorka Rádiožurnálu. Čo si myslíš o návrhu na rozdelenie inštitúcie na samostatný rozhlas a televíziu?

Vzhľadom na politickú povahu tejto záležitosti sa radšej nebudem vyjadrovať, ale z mojej osobnej skúsenosti v RTVS môžem povedať, že spolupráca medzi rozhlasom a televíziou v spravodajstve fungovala dobre. Redaktori si navzájom pomáhali, či už som pracovala v rozhlase a môj kolega v televízii, alebo naopak. Myslím si, že to pozitívne ovplyvňovalo kvalitu spravodajstva a odvysielaných príspevkov. Z mojich informácií a skúseností nemám dojem, že by RTVS finančne zvládla takéto rozdelenie. Chápem však, že pre koalíciu to môže byť mocenský krok a politické rozhodnutie, ktoré zrejme urobia.

Projekt Mediadelcom, ktorý sa zameral na analýzu mediálneho prostredia za posledných 20 rokov naznačuje, že Slovensko sa nachádza na spodku v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami v mediálnej gramotnosti. Aké kroky by sme mali podniknúť na zlepšenie tejto situácie?

Kľúčovou prioritou by malo byť zvyšovanie povedomia o dezinformáciách a hoaxoch medzi žiakmi, študentmi a dospelými. V Denníku N sa o to aktívne snažíme. Môj kolega organizuje workshopy na stredných školách, kde žiakov učí, ako rozpoznávať dezinformácie a hoaxy a ako rozlišovať dôveryhodné zdroje od tých menej spoľahlivých, ktoré nájdu na internete. Verím, že posilňovanie boja proti dezinformáciám by malo zahŕňať nielen workshopy, ale aj hodiny a webináre venované tejto téme.

Mnoho informácií, ktoré sa šíria online, často nie je pravdivých a preto je dôležité, aby sme poskytovali nástroje na kritické myslenie a hodnotenie informácií.

Si absolventkou FMK, momentálne pokračuješ v doktorandskom štúdiu na Karlovej univerzite v Prahe. Ako ti univerzita pomohla formovať si obraz o médiách ako vtedajšej študentke?

Veľmi prínosným bol pre mňa časopis Atteliér, kde som stretla vtedajšiu šéfredaktorku Nového času Júliu Kováčovú, ktorá mala náš kabinet na starosti. Naozaj sa nás snažila „cepovať“ a ukázať nám, ako to vyzerá v reálnych médiách. Pre mňa, ako čerstvého absolventa, bol začiatok v novinárstve veľmi náročný. FMK mi v tomto smere pomohla aj tým, že mi umožnila stážovať už počas školy.

Sú vedomosti a prax , ktoré si počas štúdia nadobudla, nápomocné aj v tvojej terajšej práci?

FMK mi poskytla základné pochopenie fungovania printových médií, avšak viac sa vtedy zameriavala na teóriu, než na praktické skúsenosti, ktoré sú v novinárstve kľúčové. Je dôležité poznať základy, ale prax je v novinárstve skutočným učiteľom. V kritických situáciách, ako je pád vlády alebo tvorba reportáže, ustupujú teoretické aspekty do úzadia a dôležité je mať schopnosť rýchlo, efektívne a presvedčivo pracovať s overenými faktami.

Bolo niečo, čo ti FMK nedokázala poskytnúť a bolo nevyhnutné túto skúsenosť nadobudnúť v praxi?

Keď sa na to spätne pozerám, chcela by som viac praktickejších predmetov. Vedieť, ako to funguje v redakcii a v teréne. Už len keď sa človek ocitne prvýkrát na Úrade vlády, nevie ako čo funguje. Pre politických novinárov by bolo dobré mať seminár či kurz so základnými znalosťami fungovania legislatívnych procesov či politiky na Slovensku. Chápem, je to vysoká škola, počas ktorej musí človek pracovať sám na sebe, pokiaľ chce preraziť.

Aký moment v tvojom kariérnom živote vnímaš ako zlomový?

Prvým bol príchod do RTVS, ktorý mi otvoril dvere do novinárskeho sveta. Naučila som sa poskladať rozhlasový príspevok, správne dýchať a čítať. Ten druhý a kľúčovejší moment, bol môj odchod a odchod ďalších kolegov z RTVS na znak protestu proti vtedajšiemu vedeniu. Nesúhlasili sme so zásahmi do spravodajstva, ktoré sa tam diali. Vtedy som nastúpila do Denníka N, zmenila som médium a tým pádom aj celý spôsob fungovania práce. Zatiaľ som veľmi spokojná.

Naši študenti sa v mnohých prípadoch rozhodujú aj pre novinársku kariéru. Ako môžu podporiť dôveru v médiá a angažovať sa v aktuálnych spoločenských témach?

Tu mi napadá konkrétny prípad, keď pred Vianocami Robert Fico vyhlásil, že Denník N, SME, portál Aktuality a televízia Markíza sú nepriateľské média, ktoré budú neželanými hosťami na Úrade vlády. Študenti žurnalistiky z Univerzity Komenského vtedy pred spomínaným Úradom vlády protestovali, čo demonštruje ich túžbu po slobodných médiách. Zároveň by však novinári mali zostávať neutrálnymi a vyhýbať sa politickému angažovaniu. Nemali by sme podpisovať napríklad ani petície. Študenti sa môžu angažovať už len tým, že sa budú zaujímať o to, čo sa okolo nich deje, či podporovať napríklad aktivity mimovládok.

Vieme, že na Slovensku je šírenie konšpirácií a dezinformácií veľkým problémom. Aký postup využívate pri overovaní správ a informácií v redakcii vy?

Nepreberáme neoverené informácie z dezinformačných webov. Ak sa na nich nejaké zaujímavé informácie objavia, starostlivo ich overujeme. Aj pri rôznych senzačných správach platí, že ich novinár musí mať overené aspoň z dvoch nezávislých zdrojov.

Je redakcia otvorená stážistom?

Áno. Myslím, že stážistov mávame celoročne, najviac však počas leta.

Čo študent musí mať, aby mohol písať pre Denník N?

Musí niečo cvične napísať. Na základe týchto textov sa uchádzači vyhodnocujú a vyberajú. Neskôr musí prichádzať s vlastnými témami, ktorým by sa chcel venovať, mať chuť, vytrvalosť, odvahu a odhodlanie naučiť sa nové veci. Aj my, skúsenejší novinári sa učíme každý deň.