Niektoré životy začínajú na nerovnom štarte. Rómske deti dospievajú obklopené predsudkami, rasizmom, diskrimináciou, a ich šance na lepší život sú mizivé. A ja? Ja som tá privilegovaná.
Prišla k babke a sadla si za stôl. Veštila jej z tureckej kávy, respektíve z toho, čo zostalo na dne šálky. Volala ma „Emmka Kremka“. Nemala som tú prezývku rada. Dnes sa na nej už pousmejem. Ona sama niesla prezývku, ktorá bola horšia: „Hanča cigánka.“ Vtedy som ešte nechápala, že to nie je len prezývka.
Dieťa, ktoré sa snaží pochopiť svet, si neuvedomuje, že niektorí ľudia majú osud napísaný už pri narodení. Vyrastala som obklopená predsudkami o rómskej komunite. Neboli výnimočné, ale bežné. A práve to je problém. „To sa nerobí, to robia len cigáni,“ zneli zaužívané frázy, „ak nebudeš poslúchať, nechám ťa u cigánov.“
Aj ja som tie slová používala. Nie preto, že by som rozumela, ale preto, že som ich počúvala. Predsudky sa učíme nenápadne, ticho, ako vzorec, ktorý sa vpíše do očí, do držania tela, do hlasu. Učia nás, kto je menejcenný, koho sa báť, koho obchádzať. Nie je to pravda, iba naučený pohľad.
Čím staršia som bola, tým viac som si uvedomovala, aké nefér to je. Pred dvoma rokmi kolovalo po Facebooku video, na ktorom v neďalekej Dobrej vôli robotníci v oranžových vestách pílili strom. Keď spadol na zem, masa ľudí sa rozutekala po drevo. Priznám sa, sama som sa pri ňom najprv pousmiala. Až neskôr som si v duchu položila otázku: ,,Kde to, žijem? Ľudia sa musia naháňať za drevom aby si zakúrili alebo to použili na dostavania chatrče.”
Empatiu som musela objaviť nanovo
Zlom prišiel neskôr. Začala som vnímať realitu, že nie každý začína na rovnakej štartovacej čiare. Ísť do školy pripravený znamená niečo úplne iné, keď máte doma teplo, vodu, jedlo, a niečo úplne iné, keď si vodu musíte priniesť z potoka, prevariť ju a až potom môžete myslieť na školské úlohy.
Dve slová, ktoré som tu ešte nespomenula, iba opisovala. Generačná chudoba. Na celom svete vyzerá tak isto. Vyše polovica rómskych domácností žije bez sprchy alebo úplne bez kúpeľne. Neuvedomujeme si, že dieťa, ktoré sa narodí do chudoby, má takmer nulovú šancu žiť iný život ako jeho rodičia. Ak sa narodíte v osade, vaše šance sú mizivé.
Nedávno som sa rozprávala so známou, ktorá pracuje ako sociálna pracovníčka. Hovorila mi, aké sú posledné mesiace pre ňu náročné. Detské domovy sú plné, deti sú na čakacích listinách – väčšina z nich sú Rómovia. Nie je to náhoda ani chyba jednotlivcov. Ide o dôsledok prostredia, do ktorého sa narodili, a systému, ktorý im neposkytuje rovnaké možnosti. Spoločnosť rozhodla, kto dostane šancu a kto nie. Riešenia máme, ale neaplikujeme ich do praxe.
Na Slovensku často strácame solidaritu s tými, ktorí sú na okraji. Ak nedosahuješ štandard, povieme si: „Môžeš si za to sám.“ Nevidíme začiatok cesty, okolnosti, ktoré formovali život, ani systém, ktorý ho predurčil. Nie je všetko otázka snaženia, nie je všetko otázka viny. Empatiu som sa musela naučiť nanovo. Pochopiť, že jazyk, ktorý som používala ako dieťa, nebol nevinný.
Na jednom kopci je majorita. Na druhom minorita. V Krompachoch stačí prejsť za kopec smerom na železničnú stanicu a uvidíte rozdiel. Nie je to len fyzická vzdialenosť, ale aj vzdialenosť vo vnímaní. Otázka je, či dokážeme túto vzdialenosť prekonať. ,,Andre savore manuša hin vareso, so lendar šaj sikhľos,” znie rómske príslovie, ktoré by sme preložili následovne, „v každom človeku na svete je niečo, čo sa od neho môžeš naučiť.”
