Reportáž: Keď fotografia spája svety. Študenti zachytili život v kláštore aj príbehy klientov centra
Priestor chodby na Skladovej na mňa pôsobil úplne inak než zvyčajne. Keď som prechádzala pomedzi fotografie vystavujúcich, mala som pocit, že nevstupujem len na výstavu, ale skôr do niečoho veľmi intímneho a ľudského.
Vystavené diela autorov a študentov z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (FMK UCM) vo mne vyvolávali tiché zastavenie – akoby som sa na chvíľu ocitla v príbehoch klientov zo sociálneho centra v Spišskom Štvrtku.
Podujatie sa konalo 20. mája o 16:00 v Galérii Ľudovíta Hlaváča na Skladovej 3 v Trnave. Návštevníkov hneď pri príchode privítal raut v podobe domácich muffinov, koláča a welcome drinku. Súčasťou otvorenia bol aj slávnostný príhovor docenta Jozefa Sedláka. Výstava AKRONYM predstavila fotografie, ktoré vznikli počas fotografického workshopu, na ktorom sa stretli študenti, doktorandi a pedagógovia.
Prostredníctvom týchto fotografií autori zachytili atmosféru historických priestorov, život rehoľných minoritov aj spoluprácu s klientmi Centra sociálnych služieb v Spišskom Štvrtku. Výstava ukázala kláštor ako miesto osobných príbehov, duchovného rozmeru a stretávania rozdielnych svetov.
Komplex kláštora a priľahlých priestorov sa pre účastníkov workshopu stal nielen vizuálnym objektom, ale aj miestom kontrastu rôznych životných skúseností a perspektív, ktoré sa v tomto priestore prirodzene stretávajú.
Účastníčka workshopu: Fotili sme, kým sme sa kamarátili
Silnou súčasťou projektu boli aj osobné skúsenosti autorov, ktorí si počas workshopu vytvárali vzťahy s klientmi. Jedna z vystavujúcich autoriek, doktorandka Ivana Galat, priznala, že na začiatku mala z celého projektu obavy: „Rozprávali sme sa aj s Petrom Lančaričom (pedagóg na FMK UCM – pozn. red.) o tom, aké to bude. Báli sme sa, či to nebude pre nich nepríjemné, že tam prídeme, budeme ich neosobne fotografovať a potom odídeme. Veľmi rýchlo sa to však otočilo a vytvorili sme si k nim vzťah.“
Podľa nej sa z fotografovania postupne stalo prirodzené spoznávanie ľudí a ich príbehov. „Nekamarátili sme sa len počas fotenia, ale fotili sme, kým sme sa kamarátili,“ dodala.
Silné emócie počas workshopu prežívali aj ďalší účastníci. Ďalšia študentka opísala, že prvé dni boli pre ňu veľmi náročné. „Myslela som si, že to zvládnem a nič to so mnou neurobí. Keď som tam však vošla, mala som pocit, že sa rovno otočím. Nevedela som spracovať všetko, čo som za taký krátky čas videla,“ priznala.
Postupne si však účastníci vytvorili s klientmi blízke vzťahy. „Vytvorili sme si veľmi pekné kamarátstva. Doteraz si s jednou klientkou volávam a celý projekt mi otvoril oči v mnohých veciach,“ dodala študentka.
Aj fotograf Peter Lančarič priznal, že projekt bol emocionálne náročný pre všetkých zúčastnených.
Spoločný prvok? Zachytiť človeka citlivo a autenticky
Rozmanitosť pohľadov bolo možné vidieť aj na samotných vystavených fotografiách. Každý z autorov zachytil prostredie Spišského Štvrtku a ľudí v ňom vlastným spôsobom – niektoré fotografie pôsobili intímne a ticho, iné zachytávali silné emócie či momenty každodenného života.
Na výstave sa prelínali zábery historických priestorov gotického kostola a kláštora s portrétmi klientov Centra sociálnych služieb. Práve kontrast sakrálneho priestoru a osobných príbehov ľudí vytváral veľmi silnú atmosféru celej expozície.
Návštevníci si mohli pozrieť práce profesionálnych autorov aj študentov, ktorí do projektu priniesli rozdielne pohľady a skúsenosti. Spoločným prvkom všetkých fotografií však zostala snaha zachytiť človeka citlivo a autenticky.
Fotograf a pedagóg Peter Lančarič zachytáva na svojich fotografiách intímny moment z bežného dňa klientky centra. Kompozícia pôsobí prirodzene a nenútene, akoby zachytávala obyčajný, ale silný moment každodennosti.
Doktorandka Magdaléna Tomalová zas na svojich fotografiách prepája dva rozdielne priestory a emócie. Horný záber zobrazuje staršiu pani ležiacu na posteli, pričom fotografia pôsobí pokojne a osobne. Spodná fotografia zachytáva interiér kostola s postavou kráčajúcou stredom chrámovej lode. Spojenie oboch záberov v diptychu vytvára kontrast medzi osobným priestorom človeka a duchovnou atmosférou kostolného prostredia.
Študentka Katarína Zvolenská na svojich fotografiách zachytila kontrast geometrických tvarov, ktoré pripomínajú kostolné dlaždice a dotyku, čo vytvára zaujímavé napätie medzi priestorom a človekom.
Spodná fotografia vyžaruje výraznú živosť a emotívnosť. Muž s výraznou mimikou a zdvihnutými rukami pôsobí spontánne, hravo a energicky. Autorka zachytila prirodzený moment plný emócie, ktorý pôsobí autenticky a bezprostredne. Spojenie oboch záberov vytvára kontrast medzi detailom, symbolikou a ľudskou expresivitou.
Nejde o prvý workshop
Ateliér komunikácie v médiu fotografie (AKMF) pritom podobné workshopy už v minulosti organizoval. Napríklad v roku 2024 sa účastníci venovali dokumentovaniu rómskej komunity v Podhoranoch na severnom Spiši. V roku 2025 sa zase v rómskych osadách Rudňany a Poráč zamerali na tému Nový dokument – prirodzený svet v neprirodzenom svetle v rámci mobilných fotodielní Sila okamihu.
Aktuálna výstava tak nadviazala na dlhodobú tradíciu prepájania fotografie s reálnymi príbehmi a marginalizovanými komunitami, zameriavajúc sa pri tom na sociálny dokument.
Viac som si uvedomovala samotné starnutie
Fotografie na výstave prepájali prostredie kostola, kláštora a Centra sociálnych služieb do jedného vizuálneho celku. Autori sa nesnažili zachytiť iba samotný priestor, ale predovšetkým atmosféru a emócie, ktoré počas workshopu prežívali.
Niektoré zábery pôsobili ticho a melancholicky, iné boli plné spontánnosti, blízkosti a ľudskej energie. Práve kontrast medzi pokojom sakrálneho priestoru a každodennosťou ľudí žijúcich v centre vytváral silnú vizuálnu aj emocionálnu rovinu celej výstavy.
Každý z autorov pristúpil k téme vlastným spôsobom, čo bolo na výstave veľmi cítiť. V jednotlivých dielach som vnímala osobné prežívanie autorov, ich vzťahy s klientmi aj momenty, ktoré spolu v Spišskom Štvrtku zažili. Pri prechádzaní výstavou som si viac uvedomovala samotné starnutie a prítomnosť starších ľudí v týchto príbehoch. Nepôsobilo to na mňa ťažko, skôr prirodzene, ale zostala vo mne myšlienka, že je to etapa života, ktorá sa dotýka každého z nás a raz sa jej nevyhneme.
