Reportáž: V ústave sociálnej starostlivosti v Spišskom Štvrtku sme objektívmi zachytávali to, čo býva ticho obchádzané

Kostol a ústav sociálnej starostlivosti stoja len pár krokov od seba, akoby ich delila iba hranica, ktorú si človek uvedomí až v momente, keď medzi nimi prejde. Navonok ide o bežnú súčasť malej obce, no pri bližšom pohľade sa začína ukazovať silný kontrast dvoch svetov.

Kostol pôsobí ticho a nemenne, ako priestor tradície a istoty. O niekoľko metrov ďalej je však ústav, kde sa každodennosť odohráva úplne iným tempom a v inom kontexte. V okrese Levoča kedysi fungovalo viacero zariadení sociálnej starostlivosti, ktoré boli jasne rozdelené podľa toho, komu slúžili. Boli oddelené zariadenia pre mužov, ženy, seniorov aj pre deti. Ústav v Spišskom Štvrtku mal však špecifickú minulosť.

Dlhé roky bol určený iba pre ženy. Toto nastavenie sa zmenilo až po tom, ako sa začalo hovoriť o neférovom prístupe pri prijímaní klientov. Dnes je zariadenie s kapacitou sto ľudí už zmiešané. Je medzi nimi šestnásť mužov, zvyšok tvoria ženy.

Za dverami tohto zariadenia sa prepletajú tri celkom odlišné svety. Stretávajú sa tu ľudia so schizofréniou, klienti bojujúci s demenciou a seniori, pre ktorých sa toto miesto stalo konečnou stanicou na ich životnej ceste.

Život tu má však aj svoje bolestivé ticho. Sú tu obyvatelia, na ktorých rodina celkom zabudla. Mnohí nevideli svojich blízkych celé roky. Iní boli rodinou dokonca zneužití, pričom ich príbuzní prichádzajú na návštevu iba vtedy, keď z toho môžu mať osobný prospech. Napriek všetkým ranám osudu, tu stále žiari nádej a úcta k životu, pretože najstaršia obyvateľka sa tento rok, ak Boh dá, ako sama hovorí, dožije obdivuhodných sto rokov.

Moment keď sa všetko zastavilo

Po vstupe do ústavu som počula som hluk a cítila pohľady. Nie nepríjemné alebo zákerné. Bola som sledovaná očami ľudí, ktorí sa tešia na náš príchod a z ktorých cítiť šťastie a lásku, ktorú sú pripravení odovzdať. Okrem pozdravu a úsmevu som kvôli počiatočnej nervozite nevedela, čo mám robiť. Predsa len, do ich sveta náhle vstúpil zástup šestnástich ľudí s fotoaparátmi, ktorí sa snažia nájsť hranicu medzi tým čo fotiť a na čo sa len pozerať, alebo, dokonca ani nepozerať. Prvých pár minút som len chodila po chodbe a predýchavala silu toho, čo som za ten krátky čas videla. Tento pocit však veľmi rýchlo zmizol.

Cítila som dotyk na mojej ruke a hneď za tým počula otázku: “Odfotíte nás, prosím?” Okamžite som chytila foťák a začala ho nastavovať. Medzitým sa na mňa dve ženy už doširoka usmievali a čakali kým stlačím spúšť. Takýto prístup mala väčšina z nich. Predvádzanie sa pred objektívom, tancovanie, spievanie, silné objatia, krik od šťastia, že niekto prišiel a môžu sa odfotiť so svojou najlepšou kamarátkou.

Povahy každého jedného človeka, s ktorým som mala tú česť stráviť aspoň chvíľku, mi zmenili pohľad na svet a neskutočne mi spríjemnili pobyt v kláštore. Ďalšie dni som sa na nich nesmierne tešila a naše stretnutia sme začínali radostnými zvítaniami plnými objatí a užívania si vzájomnej prítomnosti.

Obyčajnosť každodennosti

Keď sme vstúpili do spoločenskej miestnosti, naskytol sa nám pohľad na prežívanie ich bežného dňa. Sedeli pri stoloch a sústredene vyfarbovali omaľovánky, zatiaľ čo ostatní na gaučoch spoločne sledovali televíziu. Každý sa zabával po svojom. Niektorí sa práve vrátili zo záhrady, iní sa pomaly prechádzali po chodbe. V každom kúte budovy sme cítili inú atmosféru. Niekde si niekto pokojne zdriemol, iní zasa len tak sedeli a mlčky sledovali okolie.

Mnohí z nich si v ten moment užívali našu pozornosť a so záujmom sa nechali fotiť. V ten moment by ste na druhom poschodí počuli padnúť ihlu, no ak by ste zišli o poschodie nižšie, dostali by ste sa na takzvanú diskotéku, ktorú viedla pani s kabelkou plnou nazbieraných pokladov zo zeme.

Bolo to úžasné, no zároveň aj psychicky náročné. Po dvoch dňoch pravidelného fotenia som sa sama len tak prechádzala po chodbe, s vypnutým fotoaparátom zaveseným na ramene. Nasávala som atmosféru, zdravila ľudí, a prihovárala sa im. Nakoniec som skončila v izbe jednej dôchodkyne, kde som strávila zvyšok naplánovaného fotenia.

Dlho sme sa rozprávali, držali sa za ruky a sem tam sa len prešli po chodbe. V tom momente som vôbec nechcela fotiť. Chcela som sa jej naplno venovať a presne to som aj urobila. Fotoaparát som mala odložený a ani mi nenapadlo poň siahnuť. Venovala som jej svoju pozornosť na sto percent. Rozprávala mi príbehy zo svojho života, pri ktorých som sa nakoniec rozplakala. Nechcela som, aby to videla, tak som si len nenápadne utrela slzy z líc do rukáva a počúvala som ju ďalej.

Dotyky bez hraníc

Zažila som neskutočný fyzický kontakt, aký som dovtedy nepoznala. Nezáležalo na tom, v akom stave za nami prišli. Či boli špinavé od obeda, mokré od sĺz alebo slín, vždy sme ich vrúcne privítali. Objali sme ich, chytili za ruku, nechali sa pobozkať na líce a dovolili im pritisnúť sa k nám. Bolo v tom niečo neskutočne prirodzené a úprimné.

Jeden deň sme s nimi išli von, pozrieť sa, ako fungujú v bežnom prostredí. Hrabú lístie, zbierajú konáriky, sadia kvety v skleníku, hrajú pétanque, alebo len ticho sedia na lavičke a vyhrievajú sa na slnku. Nie všetci však mohli ísť von. Niektorí museli zostať vo vnútri kvôli svojmu zdravotnému stavu, no aj to k tomu patrí.

Posledný deň sme so sebou priniesli gitaru a urobili im malý koncert. Hrali ich obľúbené pesničky, spievali sme s nimi, tancovali, sedeli pri nich a len si užívali ich radosť zo zmeny prostredia. Nebolo na tom nič negatívne. Všetko bolo krásne, no zároveň sa to nedalo sledovať bez jemnej bolesti v srdci. Teda aspoň pre mňa.

Navzájom si neskutočne pomáhajú. Ich priateľstvá presahujú hranice nášho chápania aj zvládania. Poznajú sa do najmenších detailov a dokážu veľmi rýchlo reagovať, keď sa niečo deje. Vedia sa navzájom upokojiť, podporiť a podať si pomocnú ruku v momentoch, keď si už sami nevedia dať rady.

Svet, ktorý drží pokope sám seba

Zažila som aj jeden nepríjemný moment, pri ktorom som nevedela zareagovať – či mám pani zastaviť v tom, čo robila, či na mňa nevybehne, či sa jej alebo mne pri reagovaní niečo nestane. Úplne som zamrzla. V hlave som vedela, že by som mala konať, no strach ma v tej chvíli úplne paralyzoval.

Po chvíli prišla jedna z ubytovaných, taká ich prirodzená „šéfka“, ktorá vie každému pomôcť. Celú situáciu zvládla s neuveriteľným pokojom a všetko sa do pár sekúnd upokojilo. Práve vtedy som si naplno uvedomila, ako silno sú na seba napojené a ako sa dokážu podržať aj v tých najťažších chvíľach. Ukázalo mi to, že aj napriek rôznym diagnózam, ktoré si so sebou nesú celý život a za ktoré sú často odsudzované, sú to neskutočne múdre a šikovné ženy. Ženy s obrovskou empatiou a láskou, ktorá z nich prirodzene vyžaruje.

Odchádzala som odtiaľ s pocitom, že som dostala oveľa viac, než som dokázala dať. Zmenilo mi to pohľad na veľa vecí. Na blízkosť, na ľudí, aj na to, čo vlastne znamená byť pre niekoho naozaj prítomný. Uvedomila som si, že nemusíme všetko fotografovať, niektoré momenty majú zostať len v nás. Bol to zážitok, na ktorý sa nedá len tak zabudnúť. Každého jedného človeka, ktorého som tam stretla, si nesiem v sebe, žijem nimi a stále na nich myslím. A keď som odchádzala, mala som pocit, že možno predsa v nich kúsok zo mňa zostal.