Pojem klauzúrna výstava som prvýkrát počul až na univerzite. Predstavil som si ľudí v honosnom oblečení, popíjajúcich drahé šampanské s malíčkom hore. Výstava absolventov ateliéru KEFA môj pohľad zmenila.
Dlho som sa nepovažoval za človeka, ktorý by vedel v umení nachádzať skrytú hĺbku. Ako som však dospieval a môj názor na spoločenské problémy a témy sa vyvíjal, aj ja som si v umeleckých dielach začal všímať súvislosti a prepojenia. Počas mojich doterajších rokov štúdia som vďaka šťastene spoznal viacero fotografiek a fotografov z Kreatívno-experimentálneho fotografického ateliéru (KEFA). Dvaja z nich boli súčasťou spomínanej Klauzúrnej výstavy, ktorú som navštívil 8. apríla v podniku OOZI na Skladovej ulici.
Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa jej chcel zúčastniť. Miesto výstavy zvolili organizátori výborne a hneď pri vstupe pre nás nachystali prípitok. Fotky klauzuristov do priestoru výborne zapadali či už farbami, alebo energiou, ktorá z nich vyžarovala. Klauzúrna výstava KEFA prezentovala fotografie 7 autorov a autoriek – Anety Ľubčikovej, Daniely Baštekovej, Kristiána Kováča, Mareka Tvarožného, Matúša Andráša, Romana Miču a Samuela Sczyrzického, ktorých pedagogicky viedla vedúca ateliéru doktorka Lucia Škripcová.
Začiatok neurobil dobrý dojem
Niekoľko minút pred otvorením sa začali v priestoroch výstavy zhromažďovať návštevníci. V ich tvárach a aj v tvári doktorky Škripcovej bolo vidieť nervozitu. Chýbali fotografi, ktorí im mali túto výstavu zachytiť objektívom. Po pár minútovom meškaní sa nakoniec podarilo klauzúru otvoriť. Úvodný a zároveň aj jediný príhovor mala klauzuristka Daniela Bašteková. Osobne mi tam však chýbal príhovor Lucie Škripcovej.
Po oficiálnom otvorení sa ľudia presunuli k jednotlivým fotografickým sériám, začali diskutovať a skúmať jednotlivé snímky. Šmrc výstave dodával aj DJ Franzen, ktorého môžu študenti univerzity poznať aj zo študentských parties. Hudobný doprovod sedel k výstave fantasticky.
Pestrosť tém bola veľká
Autori a autorky vystavovaných fotografiií si mohli zvoliť rôzne témy, ktoré musela schváliť doktorka Škripcová. Na nafotenie mali necelé dva semestre. Aneta Ľubčíková nazvala svoju sériu „V cudzom svete“. „Moja séria zachytáva tri odlišné a jedinečné ženy v prírode. Majú na sebe relatívne maskulínne oblečenie,“ povedala Aneta. Oblečením a tým, kde snímky nafotila, sa snažila vytvoriť kontrast. Sériu ozvláštnilo aj počasie, ktoré bolo počas fotenia pochmúrne a dodalo fotkám hĺbku.
Séria Daniely Baštekovej niesla názov „Uzemniť sa“. Fotografie odrážajú vnútorné prežívanie autorky v súvislosti so súčasnou enviromentálnou situáciou. „Uvedomujem si, že často zabúdam na to skutočne podstatné, vedome vidieť a vnímať Zem. Nič viac netreba,“ povedala. Ďalším z vystavujúcich bol Kristián Kováč, ktorý na výstavu priniesol na prvý pohľad iný typ fotografií. Bola ňou séria športových záberov s názvom „m o m e n t u m“, ktorú opísal takto: „Rozhodol som sa zamerať na jedného hráča, D’Mitrica Trycea, a vytvoriť vizuálne rozprávanie, ktoré zachytáva nielen jeho výkon, ale aj osobnosť.“
Príjemné emócie, no iba na pár hodín
Pri zamýšlaní sa nad fotkami sa pri mne pristavil jeden z oragnizátorov. Začali sme sa rozprávať a medzi rečou mi napadla otázka, do akého dátumu si budú môcť návštevníci prísť pozrieť vystavované diela. Odpoveď ma zaskočila. Povedal mi, že výstava je dostupná len na pár hodín a potom už série nebudú nikde vystavené. Zostal som sklamaný. Dôvodom bolo, že organizátori začali výstavu riešiť o niečo neskôr, než by bolo vhodné. Prišlo mi to ako nevyužitá príležitosť a zároveň som ľutoval ľudí, ktorí sa výstavy nezúčastnili. O to viac som si začal klauzúru užívať.
Marek Tvarožný nazval svoju sériu „Nepoznané ja“. Táto séria priniesla autoportrét autora. Postaviť sa pred objektív bol pre neho krok mimo komfortnú zónu: „Konfrontoval som sa so svojím najhlbším strachom – obavy z osamelosti.“ Matúš Andráš zachytával vo fotografiách čisté línie modernej architektúry Bratislavy a sériu nazval „Svetlo a tieň“. Jeho fotky boli čiernobiele. „Toto spracovanie posilňuje dôraz na kontrast a kompozíciu, pričom odstraňuje všetky rušivé prvky a necháva vyniknúť samotnú geometriu budov,“ povedal.
Klauzuristi nám dovolili nahliadnuť aj do ich prežívania
Ďalším klauzuristom bol Roman Miča. Séria s názvom „CHAOS“ poskytla návštevníkom pohľad do jeho súkromia a prežívania, ktorý sa snažil zachytiť objektívom. „Niekedy je všetko neprehľadné, hlučné a nepochopiteľné. Moja séria znázorňuje momenty bez pravidiel, kde nechávam chaos hovoriť za mňa,“ priznal. Fotograf Samuel Sczyrzicki nazval svoju sériu „Za maskou krásy“. Vo svojich dielach poukázal na súčasnú dobu, ktorú definujú sociálne médiá. „Krása je na nich často definovaná filtrami a ideálmi spoločnosti. Nasadzujeme si masky, aby sme zapadli a vyhoveli očakávaniam,“ povedal. Sériou sa snažil zachytiť akýsi tlak spoločnosti byť dokonalý.
Klauzúrna výstava KEFA mi priniesla chvíľku upokojenia do veľmi rušných dní. Atmosféra, ktorá sa niesla celou výstavou bola veľmi uvoľnená. Príjemní ľudia, podnetné rozhovory, dobré jedlo a hlavne umenie. Tieto slová vystihujú túto klauzúru asi najlepšie.
Na prvý pohľad si môže človek pomyslieť, že odfotiť prírodu, ľudí či šport môže hocikto. No táto výstava ma presvedčila o opaku. V súčasnej spoločnosti sa umenie, umelci a umelkyne často dohonestujú a urážajú. Som rád, že aspoň naša univerzita ich podporuje a poskytuje priestor na realizáciu.
