Jedno euro môže znamenať veľa, no nie vždy skončí tam, kde má. Projekt hlinený dukát preto mení spôsob pomoci ľudom bez domova v Trnave. Namiesto peňazí ponúka jedlo a konkrétnu pomoc. Cestu dukátu sme zmapovali od jeho výroby až po chvíľu, keď sa dostane k človeku v núdzi.
„Pani, nemáte jedno euro, aby som si mohol kúpiť obed,“ pýta sa ma muž bez domova stojaci pred obchodom s dvoma igelitkami. V hlave sa mi objavila automatická odpoveď – nie a prechádzam okolo neho. Pred vstupom do obchodu sa však otočila a odpovedala mu: „Nemám drobné, ale viem vám kúpiť jedlo. Čo si prosíte?“ Ako býva zvykom, moju ponuku odmietol nie úplne slušným spôsobom a naďalej žiadal iba peniaze.
Všetci však vieme, že tie by neslúžili na naplnenie jeho žalúdka, ale na zahriatie celého tela. Pri darovaní peňazí ľuďom bez domova je totiž otázne, kde skončia. Buď im pomôžete, alebo im prispejete na látky, ktoré len zhoršia ich už tak problematickú situáciu. Trnavská arcidiecézna charita preto vymyslela projekt Hlinený dukát, ktorý sa nedá obísť.
Na jedlo, nie na závislosť
Hlinené platidlo si môžete zakúpiť na deviatich miestach v Trnave. Dukát, ktorý si kúpite, však nie je na pamiatku, ale na pomoc ľuďom bez domova. Za cenu jedného eura dokážete darovať teplé jedlo alebo balíček pomoci. Po zakúpení tento dukát odovzdáte človeku bez domova a nasmerujete ho do podniku, kde si ho môže vymeniť za jedlo alebo do Centra pomoci človeku, kde mu dukát vymenia za potravinový balíček.
Prvýkrát som si všimla automat pri Kostole sv. Heleny, keď som opúšťala moju obľúbenú kaviareň, ktorá sídli oproti. Prečo je vedľa kostola automat? Táto tajomná skrinka ma prilákala. Dozvedela som sa z nej, ako tento projekt funguje. Rozhodla som sa, že chcem vedieť viac a vidieť, ako táto pomoc prebieha v praxi, ale aj v zákulisí výroby.
Pre niekoho najlepší, pre niekoho jediná možnosť
V Trnave si ľudia bez domova môžu vymeniť hlinené platidlo za rýchle občerstvenie v Bufete u Tibiho. Podnik sídli na Hviezdoslavovej ulici a hovorí sa, že má najlepší kebab v meste. Zrejme to potvrdzuje aj dlhý rad čakajúcich stravníkov, ktorý sa pred ním pravidelne tvorí.
Od predavačky som sa dozvedela, že túto možnosť využívajú ľudia bez domova často: „Dnes máme už osem dukátov, niektoré dni ich býva aj 20.“ Hodnota dukátu je jedno euro. Podľa toho, koľko ich majú, si môžu vybrať, čím zasýtia hlad. Najčastejšie si vyberajú hot-dog za 1,20€, no ak majú štyri dukáty, zvolia si aj spomínaný kebab.
Miesto, kde hlina získava novú hodnotu
Vo dvore arcidiecéznej charity ma víta Zuzka, ktorá v charite pracuje ako koordinátorka dobrovoľníckeho centra. Hneď na začiatku zisťujeme, že nás spája rovnaká škola. Zuzka vyštudovala Fakultu masmediálnej komunikácie a pôsobila aj v študentskom rádiu Aetter. Po škole pôsobila regionálnej televízii a taktiež zastávala aj PR pozície v dobročinných organizáciách. K práci v Trnavskej arcidiecéznej charite sa dostala po materskej dovolenke.
Dobrovoľnícke dielničky sa konajú každý utorok od 9 do 11 hodiny. Na jednej z nich som sa zúčastnila aj ja. Po príchode som pri dlhom stole našla sedieť šesť žien. Pred nimi boli rozložené šálky s čajom a koláčiky, zatiaľ čo pracovná časť stola patrila hlineným dukátom, ktoré tu dobrovoľníci vyrábajú. Nechýbali ani kartónové krabičky určené na ich balenie. Popri popíjaní čaju a skladaní krabičiek sa dobrovoľníčky postupne schádzali, každý nový príchod oznamoval hlasný zvonček nad vchodom.
Projekt aj za hranicami Trnavy
Zuzke rozprávam o mojej skúsenosti s človekom bez domova a o tom, prečo ma tento projekt zaujal. Taktiež ma zaujímalo, či existuje ešte nejaká pobočka s jedlom v Trnave, ktorá prijíma dukát ako spôsob platby. Okrem bufetu, ktorý som navštívila, sa do projektu zapája aj ďalšie rýchle občerstvenie na ulici Generála Goliána. Na internetovej stránke arcidiecéznej charity sa však táto informácia nenachádza, keďže ide o novú spoluprácu.
Dozvedám sa, že tieto podniky raz za pol roka vyúčtujú sumu, v ktorej vydali jedlo výmenou za dukáty. Charita ich následne prepláca. Projekt sa časom rozrástol aj do ďalších miest. Trnavská arcidiecézna charita rozšírila automaty na dukáty aj do Galanty či Dunajskej Stredy, kde si okrem slovenského popisu vyžiadali aj ten v maďarčine.
Okolo stola sa nazbieralo už deväť žien, ktoré pracujú na ukladaní dukátov do krabičiek. Jedna z nich však nesedí, no vždy čiperne stojí a pracuje. Chvíľu mi asistovala aj pri robení fotiek: „Aha, toto je pekne, to si môžete odfotiť.“ Jej pomoc som s úsmevom prijala a odfotila kasičku s dukátmi, ktoré sa dajú zakúpiť na mieste. Popri fotení zisťujem, že do dobrovoľníckeho centra chodí od roku 2022.
Premena hliny na dukát
Výrobu mincí mi ukazuje študentka Tánička z Trnavskej univerzity, ktorá ponuku o dobrovoľníctve našla na internete. Hlinené dukáty sa tvarujú z keramickej modelovej hmoty v terakotovej farbe. Proces je jednoduchý, ale zároveň precízny. Hmotu sme rozvaľkali na hrúbku vhodnú do krabičiek. Pomohli nám pri tom vešiaky, na ktoré sme položili valček.
Do hliny sme následne pomocou razítka vykrojili samotný tvar dukátu. Pred použitím razítka sme ho jemne naolejovali, aby sa neprilepil na hlinu. Vykrojený dukát sa potom nadvihol pomocou špachtle. Z druhej strany sa do dukátu potom otlačil znak Trnavskej charity. Posledný a zároveň najťažší krok spočíva vo vybraní dukátu z formy v čo najlepšej podobe.
Môj prvý dukát sa prekvapivo podaril, vďaka čomu som sa úspešne mohla posunúť na ďalšie. Sústredením sa na hmotu predo mnou som na chvíľu dokázala „vypnúť“. Príjemnú atmosféru dopĺňal rozhovor žien, ktoré riešili neskoré sadenie paradajok, ale aj nové známosti.
Zmysluplne strávený čas
Veľmi milé bolo, keď staršia žena prišla s papierom v ruke. Oznámila nám, že nám chce niečo prečítať. Na papieri mala napísaný citát o čase a o tom, ako by sme si ho mali vážiť. Motivačný verš našla deň predtým na internete, ale pre jeho dĺžku si ho musela prepísať do papierovej podoby. Motivačné okienko zakončila vetou: „Koľkokrát idem okolo kostola a poviem si: ,Dobre, že tam nie som na parte.‘“
Aj vďaka jej citátu som si uvedomila, že dobrovoľníctvo môže byť zmysluplnou náplňou voľného času. Dozvedela som sa, že do centra nechodia len dobrovoľníčky, s ktorými som sa stretla, ale aj zamestnanci z firiem zapájajúcich sa do dobrovoľníckych programov.
Firemní dobrovoľníci pomáhajú vyrábať dukáty, vydávať stravu v Centre pomoci človeku alebo upravujú záhradu v Domove pokojnej staroby v Cíferi. Firma sa môže zapojiť aj tak, že zrealizuje zbierku potravín či iných potrieb.
Z komunitného centra som odišla po dvoch hodinách, počas ktorých som sa na chvíľu stala dobrovoľníčkou. Dukáty, ktoré som vyrobila spolu s dievčatami, budú schnúť sedem dní. Následne budú distribuované do predajných miest a automatov. Jeden z nich sa nachádza vedľa charity, odkiaľ som si jeden dukát kúpila.
Cieľová stanica dukátu
Zakúpené platidlo som pri sebe nosila dlhšie. Vždy som ho chcela mať pri sebe, aby som ho vo vhodnej chvíli mohla darovať niekomu, kto ho bude potrebovať. Myslela som si, že sa tak stane čoskoro, no opak bol pravdou. Dukát som napokon darovala mužovi, ktorý sedel so ženou na lavičke pred obchodným domom Jednota v strede mesta.
Kým som nabrala odvahu na jeho darovanie, trvalo to dlhšiu chvíľu. Nakoniec som sa odhodlala a opýtala sa ho, či tento projekt pozná. Jeho odpoveď znela jasne: „Áno, poznáme, na Hviezdoslavovej sa dá vymeniť za jedlo.“ Dukát som mu vložila do ruky a popriala mu pekný zvyšok dňa. Na oplátku som dostala milý úsmev a poďakovanie.
Odvtedy v kabelke nosím hlinený dukát. Možno to je práve ten, ktorý som v dielničke sama vyrobila. Keď stretnem niekoho, komu môže aspoň trochu pomôcť, budem pripravená ho darovať. Pretože pomoc nemá byť odkladaná na „ideálny moment“, ale má prichádzať prirodzene – vtedy, keď ju vieme poskytnúť.
Reportáž: Hlinený dukát namiesto drobných. Ako pomôcť ľuďom bez domova v Trnave?
