Je každoročnou pripomienkou, že planéta, ktorú nazývame domovom, si zaslúži našu pozornosť. Tento rok som sa rozhodla Deň Zeme stráviť trochu netradične – v tichu prírody, bez obrazoviek, len s batohom na chrbte a so zrakom upreným na krajinu predo mnou.
Každý rok sledujem, ako sa v tento deň ľudia čistila brehy vodných plôch, sadia stromy či zveľaďujú svoje najbližšie okolie. Pomáhať prírode sa dá rôznymi spôsobmi. Ja som sa rozhodla stráviť ho v prírode. Moja cesta viedla do Kvačianskej doliny a na Liptovskú Maru – dve miesta, ktoré hovoria vlastným jazykom o kráse aj krehkosti našej planéty. Svoj pobyt v prírode som spojila s digitálnym detoxom. Všetky inteligentné zariadenia s výnimkou mobilu som nechala doma. Aj ten však zostal v režime lietadlo a poslúžil mi len ako fotoaparát.
Vypnuté notifikácie, zapnuté zmysly
Moje offline dobrodružstvo začína hneď ráno. Po prebudení ma zvyk pokúša siahnuť po telefóne a skontrolovať, čo je nové. Ale nie dnes. Žiadne stories, žiadne správy. Len ja a príroda.
Po raňajkách nasadám do auta a vydávam sa smerom do obce Kvačany. Cestou pozorujem krajinu – lúky, stromy v jarnom rozkvete a hory v diaľke. Táto cesta pre mňa nie je nová, chodím tadiaľ pomerne často. Avšak, zrazu mám pocit, že niečo je iné, že vidím viac. Možno preto, že sa pozerám a vnímam prírodu, ktorá ma obklopuje.
Toto je jeden z prvých momentov uvedomenia si, že prostredie, v ktorom žijem beriem ako samozrejmosť. Život na Liptove je pre mňa taký bežný, že som zabudla na to, aký je nádherný. Spočiatku vnímam môj deň ako únik z reality, avšak je to návrat. Návrat k sebe a k Zemi.
Kvačianska dolina – ticho, ktoré lieči
Niektoré miesta vedia rozprávať aj bez slov. Kvačianska dolina je jedným z nich. Nie je len miestom krásnych výhľadov, ale aj tichým archivárom histórie. Leží medzi obcami Kvačany a Veľké Borové. Oddávna slúžila ako spojka medzi Liptovom a Oravou. Chodili cez ňu pastieri, obchodníci a pocestní. Veľa informácií z histórie poskytujú návštevníkom informačné tabule rozmiestnené naprieč dolinou.
Vstup do nej je ako prechod do iného sveta. Už prvé metre ma obklopujú vysoké stromy, zatiaľ čo kráčam po úzkom chodníku, ktorý sa kľukatí popri potoku – Kvačianke. Zvuk tečúcej vody v potoku, spev vtákov a zvuk jemného vánku na mňa pôsobia veľmi príjemne. Pociťujem neskutočný pokoj, ktorý som veľmi potrebovala.
Po chvíli si uvedomím, že kráčam pomalšie. Nie preto, že by som musela, ale preto, že chcem. Celý život sa za niečím naháňam. Neustále niekam utekám, potrebujem stihnúť veľa vecí naraz a z každej strany pociťujem nátlak. Tu je to iné. Príroda nenalieha. Nenúti ma ponáhľať sa. Práve naopak – dáva mi priestor spomaliť.
Kvačianska dolina nie je len vizuálny zážitok – je to terapia. Každý element pôsobí ako pripomienka toho, čo často prehliadame. V rôznych úsekoch sa nachádzajú lavičky – miesta, kde sa môže človek zastaviť a vnímať prírodu. Na chvíľu si sadám. Nepočujem nič a predsa všetko.
Hoci nie som v doline sama, ostatných ľudí nevnímam. Sústredím sa len na zvuky prírody. Človek si tu rýchlo uvedomí, ako sme si zvykli na hluk a ako dobre padne jeho neprítomnosť.
Kríže medzi stromami
Cestou dolinou si všímam drobné drevené kríže. Niektoré stoja osamelo pri chodníku, iné sa takmer strácajú medzi koreňmi stromov. Neobchádzam ich bez povšimnutia. Pri každom sa zastavím. Všetky pripomínajú, že hoci je Kvačianska dolina nádherná, skrýva v sebe aj smutné príbehy. Spomínajú na tých, ktorí tu zahynuli – či už pri nešťastiach na turistických trasách, alebo v starších časoch, keď dolina slúžila ako prístupová cesta medzi dedinami a ľudia sa cez ňu presúvali aj v zime.
Tieto kríže nám hovoria o sile, kráse a nevyspytateľnosti prírody. Zrazu kráčam inak. Viem, že príroda, akokoľvek liečivá, môže byť aj nebezpečná. V tomto momente som si prvýkrát naplno uvedomila, aké vzácne je vrátiť sa z výletu bezpečne domov.
Stretnutie s mlynmi
Po asi hodine kráčania objavujem ikonické mlyny Oblazy. Sú svedkami toho, že aj technológie môžu byť v súlade s prírodou. Nachádzajú sa v srdci Kvačianskej doliny a vznikli v prvej polovici 19. storočia. Slúžili predovšetkým obyvateľom okolitých dedín – mleli v nich obilie a pílilo drevo. Vodné koleso poháňalo mlyny a čerpalo silu z potoka Kvačianka.
Aj dnes fungujú naplno. Nehučia ako motory, neblikajú ako reklamy, ale pracujú. Návštevníci môžu vidieť, ako sa mleli zrná či ako funguje mechanická píla. Sú sprístupnené turistom ako živé múzeum a zároveň dôkaz, že aj tradičné technológie môžu prežiť v súlade s prírodou. Stali sa aj významnou kultúrnou pamiatkou, ktorá dopĺňa prírodný ráz doliny. Dávajú doline ďalší rozmer – ten ľudský.
Počas celej prechádzky dolinou stretávam ľudí, tu ich je však suverénne najviac. Mlyny Oblazy sú miestom, kde si väčšina turistov spraví prestávku. Nečudujem sa. Je to tu nádherné. Sedím a pozorujem ľudí okolo seba. Hoci sme všetci úplne iní, príroda nás spojila.
Milo ma prekvapilo, že len minimum ľudí používa telefóny. Určite sem väčšina ľudí nešla s rovnakým zámerom ako ja – osláviť Deň Zeme bez technológií. A predsa ich príroda prinútila odložiť všetky zariadenia. Nikto im nezakazuje používať telefóny, napriek tomu sedia, rozprávajú sa a vnímajú okolie. Príroda má neskutočnú silu, ktorá nás dokáže veľmi rýchlo ovplyvniť, častokrát bez toho, aby sme o tom vedeli.
Legendárne sú kozy, ktoré sú súčasťou miestnej atmosféry. Voľne sa pohybujú po lúkach okolo areálu a nevyzerajú, že by ich prítomnosť turistov nejako vyrušovala. Práve naopak. Niektoré s radosťou pózujú na fotkách, iné sa hrajú na kamzíkov a lezú po skalách. Pracovníci mlynov mi prezradili, že tam nie sú náhodou. Okrem toho, že patria k miestnej minifarme, pomáhajú prirodzeným spôsobom udržiavať krajinu. Spásajú trávu a udržiavajú lúku pod mlynmi v ekologickom režime.
Na dne Liptovskej Mary
Po putovaní Kvačianskou dolinou sa cestou domov zastavujem pri Liptovskej Mare. Odjakživa si ju pamätám ako rozľahlú vodnú plochu, kde sa obzor strácal vo vode. Tentoraz ma však privítal pohľad, ktorý nebol veľmi príjemný. Predo mnou sa rozprestiera suchá, popraskaná zem. Dno, ktoré by mala pokrývať voda, je teraz dostupné ľudskou nohou.
Inokedy by som v tomto období sedela pri vode a pozorovala hladinu. Ale voda nikde – namiesto nej je len vyprahnutá zem. Je to zvláštne zakončenie dňa. Namiesto pokojného odpočinku pri vode si odnášam pocit nepokoja. Ale možno práve to mám cítiť, lebo niekedy nás príroda neupokojuje, ale budí.
Miesto, ktoré si pamätám ako modrú hladinu, sa zmenilo na zrkadlo nedostatku. V tejto chvíli som pochopila, že Deň Zeme nie je len o pekných zážitkoch v prírode. Môže byť aj o nepokoji, ktorý zostane, keď z prírody odchádzame. O vedomí, že ak nechceme, aby takéto miesta úplne zmizli, musíme sa o ne začať starať. Nielen raz do roka.
