V bratislavskom obchodnom centre Vivo! sa nachádza prevádzka, ktorá okrem stabilnej práce ponúka svojim zamestnancom individuálny prístup, pochopenie a prijatie.
Terapeutická a tréningová kaviareň Lepší príbeh pôsobí na prvý pohľad obyčajne. Po prezretí nápojového lístka sa však zákazník dozvie, že ide o nekonvenčný typ prevádzky, v ktorej ho budú obsluhovať zamestnanci zotavujúci sa z duševného ochorenia. Téma duševného zdravia a starostlivosti oň dostáva v mediálnom diskurze stále viac priestoru. Z prieskumu Ligy za duševné zdravie vyplýva, že až 15 percent mladých ľudí do 18 rokov má skúsenosť s psychickými chorobami.
Ich integrácia do spoločnosti, ale najmä na pracovný trh je náročná. Kvôli ochoreniam im často chýbajú pracovné skúsenosti, ktoré by ich v pomyselnom rebríčku uchádzačov posunuli vyššie. Práve s týmto zámerom vznikla kaviareň, kde zamestnanci získajú potrebné skúsenosti a vyplnia “biele miesta” v životopise. Martin Zambor je psychoterapeut a stojí za myšlienkou prvej prevádzky svojho druhu na Slovensku. „V civilizovanom svete je to bežné, len u nás tento koncept chýbal,“ vysvetľuje. Ľudia s duševnými chorobami tiež potrebujú prácu. Nie sú o toľko odlišní od zdravých jedincov, v čom ma utvrdila aj návšteva kaviarne.
Atypická obsluha a životné príbehy
V úvode nášho rozhovoru za ním prichádza jedna z obsluhujúcich s otázkou, či jej môže pomôcť s vyúčtovaním stola. Martin sa ochotne stavia a odchádza za bar. Kaviareň spolu s Martinom vedie aj Katarína Nogová. Aktuálne majú dvadsať kolegov v tzv. zotavení (zamestnanci s rôznymi psychickými ochoreniami) a desať trénerov. Na smene je vždy prítomný aspoň jeden tréner, na ktorého sa kolegovia v zotavení môžu kedykoľvek obrátiť. „Ak sa nám kaviareň naplní , idú a pomáhajú s čím treba,“ doplní Martin. O chvíľu sa jeho slová stávajú realitou a sám odchádza krájať kakaový závin, ktorý odnáša staršej pani.
Zamestnancov v zotavení majú na rozličných spektrách, od ADHD, cez depresie a úzkosti, až po psychózy. Martin otvára aj tému LGBTI+ komunity. Hovorí, že ak niekto povie, aby ho oslovovali iným menom, urobia tak. „Snažíme sa byť prijímajúci, pretože taký svet by sme chceli aj pre seba,“ dodáva a dopíja kávu. Predsudky a stereotypizácia sa spájajú nielen s ľuďmi, ktorí trpia psychickým ochorením, ale rovnako aj s tými, ktorí nespadajú do fiktívneho ideálu “normálnosti”.
U zamestnancov v zotavení niekedy absentuje podpora a pochopenie od rodiny. Blízky by chceli, aby pracovali s “normálnymi” ľudmi. „Znamenalo by to, že aj oni sú normálni a zdraví,“ s povzdychom opisuje rodinné situácie. Martin nikdy nechcel podnikať v gastre, ani jeho prevádzka nie je o káve. Ako sám hovorí, ide mu najmä o medziľudské vzťahy a sebaprijatie zo strany zamestnancov. Chce im podľa vlastných slov pomôcť porozumieť chorobe a nájsť svoje hranice.
Zákazníci v oblekoch
Väčšina zamestnancov pracuje na štvorhodinové smeny. Vedenie však vždy uplatňuje individuálny prístup v závislosti od ťažkostí, s ktorými daný človek prichádza. Počas mojej návštevy som mala možnosť sledovať ako prebieha krátka porada s odchádzajúcou a prichádzajúcou smenou. Martin privíta kolegyňu otázkou, aký mala víkend. V rozhovore prevláda priateľská atmosféra. Dohadujú sa, čo by chcela robiť, ako sa cíti, či zvláda komunikáciu so zákazníkmi, alebo preferuje chystanie objednávok za barom.
Kaviareň sa postupne začína napĺňať a s menším omeškaním prichádza aj druhý zamestnanec. Kráča rovno za bar, kde začína s umývaním riadu. Dôchodkyne, ktoré si dlhšie vychutnávali kávu, sa chystajú na odchod. S úsmevom zaplatia a so slovami: „Ešte sa zastavíme,“ odchádzajú. Prevádzka sa nachádza vo vnútri obchodného centra. „Počas teplejších dní zákazníci preferujú sedenie na terase, ktorú nemáme,“ objasňuje Martin nepredvídateľnosť počtu zákazníkov.
Keďže je kaviareň v blízkosti biznis centra, jej pokojná atmosféra často slúži na pracovné stretnutia. Počas mojej prítomnosti do nej zavítali stáli zákazníci z neďalekej kancelárie. Objednali si osviežujúci espresso tonic a pustili sa do neformálnej debaty. Pri odchode mi stihli poskytnúť krátky rozhovor. „Do kaviarne chodím pravidelne, pretože je v tomto obchodnom centre najlepšia. Oproti ostatným je v nej atmosféra a obsluha v pozitívnom zmysle iná,“ nešetril komplimentami jeden z nich. Jeho český kolega doplnil, že ho zaujal koncept a celý príbeh.
Martina sa preto pýtam, aká je celková odozva verejnosti. Reakcie sú podľa neho zväčša pozitívne, zákazníci sú ústretoví a ako vedúci sa s nimi snaží aktívne komunikovať. Aj vitrínu na zákusky sa im vraj podarilo zaobstarať výlučne z príspevkov podporujúcich zákazníkov. Na sociálnych sieťach mali výzvu a za tri mesiace stála vitrína pri vchode.
Podpora od nadriadených je samozrejmosťou
Martin dodáva, že sa občas nájdu aj jedinci, ktorým niečo prekáža a zašomrú si. Zamestnankyňa v zotavení mu prezradila, že zažila situáciu, kedy sa po nepríjemnej konfrontácii zo zákazníkom psychicky zrútila a kaviareň museli na chvíľu zatvoriť. „V takýchto prípadoch, je na prvom mieste zamestnanec a jeho psychická pohoda,“ vysvetľuje. Iná kolegyňa ozrejmuje, že prevádzka je hneď vedľa kina, preto sa občas zákazníci ponáhľajú. Celý proces sa snažia urýchliť vetami: „Už to tu malo byť,“ alebo, „Prečo to tak dlho trvá?“
O tréningovej kaviarni sa zamestnanci najčastejšie dozvedia od svojich psychiatrov zo stacionára (denná forma doliečovania duševných porúch). Zamestnankyne, s ktorými som sa rozprávala ja, mi spomenuli článok Denníka N. Obe kolegyne sa zhodujú, že na pracovisku prevláda pokoj a pochvaľujú si skvelý kolektív. Zdôrazňujú, že so šéfmi sa vždy dá dohodnúť a oceňujú ich individuálny prístup. „Zatiaľ neviem dobre napeniť mlieko na cappuccino. Musím ešte trénovať,“ so smiechom uzavrie rozhovor jedna z nich.
Objednané nápoje postupne vynášajú k stolom a na mňa sa už usmieva jedna z prichádzajúcich tréneriek, ktorá hneď vyzvedá, kto som. „Našou úlohou je hlavne podporovať kolegov v zotavení a riešiť situácie, s ktorými si nevedia poradiť,“ popisuje svoju prácu. Po chvíli si objedná a vyzdvihuje potrebu byť všímavý. Je tiež dôležité klásť dôraz na to, ako sa kolegovia cítia. Trénerka pri podniku stojí od jeho zrodu a odhaľuje, že pôvodne išlo o tmavú fajčiarsku kaviareň. „Okrem tapetovania sme museli premaľovať aj strop, z čoho mi na pamiatku ostali okvapkané tenisky,“ smeje sa.
Stigma a odsudzovanie na najvyšších miestach
Vo februári verejnosťou otriasli slová ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej. Hrubo a s diskriminačným podtónom sa vyjadrila k zamestnávaniu ľudí v psychiatrickej liečbe. Jej slová boli ostro kritizované a dotkli sa aj Martina: „Predsudkom čelíme stále.“ Spomína na kontrolu z Národného inšpektorátu práce, ktorá mu tvrdila, že ich zamestnanci sú potenciálne ohrozenie. Vraj preto, že sú psychicky chorí a majú prístup k horúcej vode a nožom.
Pri prijímaní zamestnancov je potrebné doložiť vyhlásenie od psychiatra, s ktorými aktívne spolupracujú. Zvýšenú pozornosť venujú rizikám a pre svojich zamestnancov budujú podmienky na rast. Ďalší stereotyp podľa Martina je, že ľudia s duševnými poruchami majú zvýšenú kriminalitu. Toto tvrdenie v reakcii na vyjadrenia ministerky kultúry vyvrátili odborníci z oblasti psychiatrie. V príspevku na sociálnej sieti uviedli, že je to mnohokrát naopak. Kvôli svojej krehkosti a zraniteľnosti sú jedinci s duševným ochorením častejšie obeťami násilia, ubližovania a trestných činov.
