Inscenácia Terapia: Kde je moja čokoláda? Divadla Jána Palárika v Trnave kombinuje terapiu, humor i moderný jazyk, vďaka čomu spoznáte lásku z úplne inej perspektívy. Nebude to romantika, ale realita zabalená do smiechu, ktorá osloví aj Generáciu Z.
Vzťahy sú tým najkomplikovanejším procesom v ľudskom živote. Približne takto to pomenovala psychologička počas nášho sedenia. Ovplyvňujú naše vnímanie sveta, pohľad na seba samého, predstavy o budúcnosti, skresľujú nám realitu a už viac prestávame myslieť ako samostatní jedinci. Z ja sa odrazu stane my. Sme na ceste, neviem, či sa nám bude dať, áno, prídeme.
Téma lásky bola pre divákov sympatická odvždy. Už v Sofoklových hrách sme hovorili o Haimónovi, ktorý sa pri pohľade na jeho mŕtvu lásku Antigonu prebodne mečom. Podobný osud dvoch milencov zo znepriatelených rodín nám predostrel aj Shakespeare svojou tragédiou Rómeo a Júlia. V divadelných hrách 21. storočia tiež hovoríme o láske a vzťahoch, no v o čosi modernejšom nadhľade.
Čo ak by Rómeo a Júlia chodili na párovú terapiu? Možno by prišli na to, že impulzívna žiadosť o ruku pár hodín po spoznaní nie je práve najlepší nápad. Na terapeutickom gauči by pravdepodobne dospeli aj k úsudku, že nenávisť medzi rodinami nie je ich vina a aj oni majú právo ísť vlastnou cestou. Dokonca nie je vylúčené ani to, že by si ich tragický nápad s falošnou smrťou napokon rozmysleli.
Terapia prenáša bežné situácie na javisko
„Kde je moja čokoláda?“ je jednou z dvoch originálnych verzií inscenácie Terapia. Diváci si môžu jednotlivé časti pozrieť v ľubovoľnom poradí – a ak im jedno terapeutické sedenie nestačí, môžu sa vrátiť aj na pokračovanie. Scenáristka Lucia Mihálová sa vo svojich dialógoch snaží preniesť na javisko každodenné situácie a dynamiku partnerských vzťahov s humorom a nadhľadom.
Hoci mala inscenácia premiéru už v polovici októbra 2024, jej neustále vypredané predstavenia jasne dokazujú, že si u divákov aj s odstupom času udržiava vysoký záujem i pozitívne ohlasy. Publikum kričalo diverzitou – príbeh a herecké situácie si našli svojho diváka naprieč rôznymi vekovými kategóriami.
Cieľom bolo odovzdať myšlienku divákom
Už pri príchode do sály zaujala netradičná scéna z plexiskla, ktorá bola nesvietená farebným svetlom. Počas predstavenia sa táto plastová stena niekoľkokrát premiestňovala, čím sa dynamicky menil priestor a vytvárali sa tak nové prostredia podľa potreby deja. Scéna pôsobila už na prvý pohľad čisto a premyslene. Tvorcovia využili minimalistický prístup, kde sa na javisku nachádzalo len to, čo bolo skutočne podstatné. Inscenačný tím tak stavil skôr na silu textu a výpovede než na efektnosť či preexponovanú scénografiu.
Odvážnym prvkom inscenácie bolo už v samotnom úvode osvetlenie publika, čím sa narušila tradičná bariéra medzi javiskom a hľadiskom. Počas prvého výstupu komunikovala postava terapeutického gauča výlučne s divákmi – kládla im otázky, poukazovala na náhodne vybraných jednotlivcov či páry, čím autenticky prešla do samotného deja. Publikum reagovalo rozmanito. Niektorí sa smiali na ostatných, iní sa snažili čo najviac splynúť so sedačkou v nádeji, že ich pohľad herca minie.
Inscenácia, ktorá nastavuje zrkadlo
Na javisku sa stretávajú rôzne pohľady na lásku. Terapeutický gauč zastupuje racionálny a analytický prístup, zatiaľ čo Cupid prichádza s mytologickou symbolikou. Astrológia a hormón lásky zasa balansujú medzi duchovnom a chémiou. Každá postava vnáša do diskusie svoj pohľad alebo teóriu o tom, ako vzniká láska, čo ju ovplyvňuje a prečo s nami tak často zamáva. Tento rôznorodý zhluk postáv pôsobí ako zhmotnená vnútorná debata, ktorú vedie každý z nás. Najmä v situáciach, keď sa snažíme pochopiť vlastné pocity či vzťahy.
V nasledujúcich scénach sa ukázalo, že herci stvárňujú viacero postáv v rámci jedného predstavenia. Okrem dospelých a batoľat stvárnili dokonca i mopslíkov, ktorí zároveň odkazujú na druhú verziu inscenácie Terapia: Prečo máme mopslíky? V oboch inscenáciách vystupuje rovnaká dvojica – Dominik a Soňa – v kombinácii s iným párom. Časť Kde je moja čokoláda nám predostrela s Karola a Niku, predstaviteľov tradičného vzťahu zo strednej vrstvy, ktorí riešia rekonštrukciu bytu, výchovu dvojičiek či šetrenie na nové auto. Naopak, Dominik a Soňa pochádzajú z vyššej vrstvy, vlastnia spoločnú dentálnu kliniku, nemajú deti, ale mopslíkov a fungujú v otvorenom vzťahu.
Aj keď vzťahy môžu byť rozdielne navonok, v jadre často riešime tie isté otázky
Kontrast medzi dvoma pármi nie je náhodný. Tvorcovia tým zrejme chceli ukázať, že aj keď vzťahy môžu byť rozdielne navonok, v jadre často riešime tie isté otázky. Bez ohľadu na to, či ide o pár z tradičného prostredia, ktorý sa sústredí na výchovu detí a zápasí s nedostatkom financií, alebo o moderný, ekonomicky zabezpečený vzťah s otvorenými pravidlami. Obidva páry čelia pochybnostiam, nedorozumeniam, túžbe po pozornosti či blízkosti. Inscenácia tak jemne nastavuje zrkadlo rôznym podobám partnerského života a ponúka priestor na zamyslenie.
Na svoje si príde aj Gen Z
Inscenácia Terapia: Kde je moja čokoláda? môže byť pre mladšiu generáciu atraktívne najmä vďaka modernému jazyku, ktorý používa. Postavy bežne pracujú so slovami ako skibidi, smalltalk či redflag, ktoré môžu byť mladým známe. Jedna zo scén dokonca pracuje s konceptom červených a zelených vlajok, ktoré herci fyzicky držia v rukách. Počas rozboru konkrétnej partnerskej situácie označujú, čo je v poriadku a čo už môže byť problém. Okrem toho, že takéto využitie pôsobí vtipne, vytvára silné prepojenie s generáciou Z. Tá tieto pojmy vníma ako prirodzenú súčasť svojho vyjadrovania. Pre staršieho diváka však nemusia byť tieto nuansy pochopené správne a môžu pôsobiť mätúco.
Kvalitu celého predstavenia výrazne ovplyvnili herecké výkony, ktoré boli presvedčivé aj silné po emocionálnej stránke. Michal Jánoš, známy napríklad zo seriálu Búrlivé víno, sa v inscenácii predstavil v niekoľkých kontrastných úlohách: ako terapeutický gauč, Dominik či dokonca batoľa. Napriek náročnosti a rôznorodosti týchto postáv dokázal každú z nich presne vystihnúť – charakterovo, fyzicky, emočne a najmä prirodzene.
Jeho herecká partnerka Silvia Soldaňová, ktorú môžete poznať aj zo seriálu Kuchyňa, nadchla najmä svojim speváckym prejavom a energickým nasadením. Napriek tomu sa počas predstavenia objavili brpty, ktoré miestami pôsobili rušivo, ba zdanlivo herečku vyhadzovali zo svojej role. V niektorých scénach jej prejav pôsobil zbytočne expresívne. V rámci komediálneho žánru sa to však do určitej miery môže tolerovať ako súčasť výraznej hereckej štylizácie.
Atmosféru deja podporili spevácke čísla
Aj keď sa ku koncu predstavenie mohlo zdať mierne zdĺhavé, záverečná pesnička opäť strhla pozornosť divákov. Išlo o koláž skladieb o láske od rôznych interpretov, ktoré herci spojili do jedného celku. Energicky, vtipne a zároveň výstižne tak dodali bodku celej inscenácii. Publikum sa bavilo, mnohí si dokonca potichu pospevovali.
Musím priznať, že ma inscenácia natoľko vtiahla do deja, že som si dokonca zabudla zapisovať poznámky. Ak aj vy chcete aspoň na chvíľu zabudnúť na svoje povinnosti či starosti a zároveň sa kultúrne obohatiť, inscenácia Terapia: Kde je moja čokoláda? je tým správnym výberom aj pre vysokoškolákov. Možno vás dokonca aj prinúti zamyslieť sa nad vlastnými vzťahmi.
