Študenti Právnickej fakulty napísali list, v ktorom volali po otvorenej diskusii. Spúšťačom bolo rušenie špeciálnej prokuratúry. Jedným z nich bol aj Marek Janiga – „nepodstatný študent s vyrážkou na nose“ – minimálne tak si ho mnohí pamätajú po urážkach premiéra Roberta Fica.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo si myslí, že protesty na zmenu nestačia
- Ako sa snaží znižovať mieru polarizácie spoločnosti
- Prečo minulý rok odmietal pozvania vystúpiť na politicky organizovaných protestoch
- Že namiesto strachu o budúcnosť Slovenska, cíti zodpovednosť
- Prečo sa vrátil zo štúdia v zahraničí na Slovensko
- Čo mladí ľudia musia robiť, aby ich staršie generácie vypočuli
Ubehol rok od novelizácie trestného zákona, kedy si sa stal pre niektorých vládnych predstaviteľov a časť spoločnosti kontroverznou osobou. Ako vnímaš toto obdobie s odstupom času?
Keď sa spätne pozerám na to obdobie, nič by som neurobil inak, ani keby som mal hodnotiť všetky naše kroky študentskej iniciatívy – od napísania listu až po neskôršie výstupy v médiách. Možno sa vtedy zdalo, že sme vyvolali vlnu kontroverzie, ale neurobili sme nič neslušné ani nerešpektujúce.
Napríklad to, že som neprijal pozvánku na politicky organizované protesty, vnímam ako dobrý krok, rovnako ako to, že som verejne nevyjadril svoj názor na celú tému. Ostali sme neutrálni, nadstranícki a v strede, vďaka čomu sme neskôr mohli zorganizovať už dve diskusie.
Po roku od prvej diskusie sa uskutočnila v marci druhá o dopade zmien trestného zákona a trestného poriadku. Keďže prvá diskusia vyvolala vlnu negatívnych reakcií, nebál si sa, aká bude odozva politikov alebo verejnosti tentoraz?
Určite nie. Prvotné reakcie vychádzali skôr z misinterpretovania našej snahy. Ktokoľvek si pozrel moje výroky komunikované v médiách, prečítal si list alebo akýkoľvek prvotný zdroj, ktorý prišiel od nás, musel vidieť, že nie sme ďalšia politická sila, ale mladí ľudia, ktorým záleží na tom, čo sa deje v oblasti práva, konkrétne trestného. Preto sme sa nebáli zorganizovať diskusiu. Celú iniciatívu sme spustili, pretože diskusia bola prisľúbená aj mediálne, aj verejne.
Prisľúbil ju aj dekan Právnickej fakulty Burda, keď sa skončia politické protesty, no nakoniec sa tak nestalo (zaštítil ju rektor Univerzity Komenského v priestoroch Filozofickej fakulty – pozn. red.). Ani pri jednej z diskusií sme nechceli robiť rebéliu a vystupovať proti fakulte. Naopak, bolo niečo sľúbené a my študenti sme chceli apelovať na to, aby sa to naozaj uskutočnilo. Nemyslím si, že tam bol prítomný strach. Bola to správna vec a stále si za tým stojíme.
Reagovali tentoraz na diskusiu politici?
Nie, a sme radi, že nás nechali robiť si prácu, ktorú sme na začiatku chceli robiť, teda hodnotenie dopadov novely v praktickom živote. Naším cieľom nebolo vyvolať vlnu kontroverzie v médiách akéhokoľvek druhu, ale seriózne a akademicky diskutovať. Problémom bolo, že niektorým sa nepáčilo dať na stôl vecné argumenty, fakty a čísla.
Aj oni už asi spätne pochopili, že pokiaľ nebudú upozorňovať na to, že akademici, profesionáli a ľudia z praxe ukazujú praktické dopady ich zlej novelizácie zákona, negatívne dopady sa k ľuďom nedostanú v takejto miere.
Pri dohadovaní rozhovoru si mi písal, že sa už nechceš venovať urážkam politikov, vyhrážkam a podobne. Si už unavený z takýchto rozhovorov?
Nemyslím si, že som unavený, skôr to nechcem príliš zdieľať. Mladých ľudí to môže odrádzať od toho, aby boli aktívni vo verejnom živote. Do môjho života to nezasahuje tak výrazne, ako sa môže zdať. Urážok a vyhrážok dostávam veľa, ale neodradia ma od toho, aby som bol aktívny. Nechcem o tom príliš rozprávať, pretože som to už viackrát pomenoval. Vieme sa venovať iným témam, ktoré možno mladých povzbudia a ukážu im, že to má zmysel.
Pozitivizmus a optimizmus sú cestou, ktorú musíme zachovať aj v tejto náročnej dobe.
Tejto negatívnej časti netreba venovať veľkú pozornosť. Prakticky sme to videli, keď Daniel Bombic z Anglicka zdieľal moje telefónne číslo a iné osobné informácie. Tým, že sme mu dávali pozornosť a upozorňovali naňho, sa stal slávnym, namiesto toho, aby sme tieto veci ignorovali a nezaoberali sa nimi. Samozrejme, riešim to trestno-právnou cestou, ale nemá veľký prínos o tom donekonečna hovoriť.
Aj v prípade došlo k nejakému posunu?
Momentálne sme na Ústavnom súde. Prípadu je pridelený senát a už pár mesiacov čakáme, ako sa k tomu súd postaví.
Rušenie špeciálnej prokuratúry spustilo na Slovensku taktiež aj vlnu protestov, ktoré pokračujú doteraz. Vidíš v nich stále zmysel?
Určite áno. To, že človek dokáže prísť na námestie a v prvom rade slušne a vecne vyjadriť svoj názor, je vždy fajn. Avšak je to len jeden z krokov, ktorý nie je všeliekom na túto situáciu. Často som na protestoch vnímal, že nie sú dostatočné, a že by sme sa z námestia mali presunúť možno do akcie v regiónoch a organizovať skôr diskusie s ľuďmi s rôznymi názormi.
Zdieľať si navzájom informácie o tom, ako sa vieme rozprávať s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme, a ako vieme zmierniť rozdelenosť spoločnosti a polarizáciu namiesto toho, aby sme ju zväčšovali. Samozrejme, vnímam na protestoch aj veci, ktoré by sa im dali objektívne a kriticky vytknúť, ale nedovolím si kritizovať nikoho, kto na ne chodí. Ja osobne na ne chodím tiež, keď sa mi dá. Organizujeme ich aj tu v Bruseli (Marek je momentálne na v Bruseli na stáži v Európskom parlamente – pozn. red.), akurát dnes budem moderovať protest slovenských občanov.
Ale sú tam určité veci, ktoré možno nestačia. Ak by dnes boli voľby, vládna koalícia, respektíve parlament, by vyzeral žiaľ podobne ako teraz. V tomto prípade je zvláštne požadovať zbúranie niečoho, keď je veľmi možné, že by sa to postavilo znova a presne tým istým spôsobom.
Aká je potom tvoja motivácia občiansky sa angažovať, keď si spomenul, že ak by sa dnes konali voľby, zloženie parlamentu by sa v podstate nezmenilo?
Konkrétne v Bruseli je to dôležité, nakoľko sa tu do veľkej miery formuje európska a zahraničná politika. Aj počas môjho pôsobenia a stáže sa stretávam s mnohými medzinárodnými aktérmi, ktorí sa na Slovensko pozerajú ako na štát kolaborujúci s Ruskom. Niektorí možno trochu miernejšie, ako na zvláštnu entitu v rámci Európskej únie, ktorá tam úplne nechce patriť.
Musíme ukázať ľuďom v Bruseli, že premiér Slovenskej republiky nezastupuje názor všetkých Slovákov, ale možno len menšiny, pokiaľ ide o cestu do Moskvy a tak ďalej. Tento nesúhlas je potrebné ukazovať aj v regiónoch, kde som tiež vystúpil na rôznych miestach. Dôležité je stretnúť sa, zoznámiť a hľadať ďalšie spolupráce, ako by sa v daných regiónoch dali meniť konkrétne veci. Na druhej strane netreba veľmi tlačiť na pílu s veľkými požiadavkami a očakávať zmenu len tým, že budeme na proteste. Nestačí to, zmena si vyžaduje oveľa väčšiu akciu.
Slovensko je v súčasnosti rozdelené na dva tábory – my a oni. Nevieme sa medzi sebou rozprávať?
To je v podstate celá idea, s ktorou sme ako študenti na začiatku prišli. Pokiaľ sa v tejto krajine prijíma tak zásadná zmena trestného práva, verejnoprávnych médií alebo mnohých ďalších vecí, má prebehnúť seriózna, pluralitná, vecná, odborná a slušná diskusia. Ale neprebieha, bohužiaľ, často ani v našej bubline. Preto sa snažím byť kritický v rámci mojej vlastnej bubliny, či už na Facebooku alebo v osobnom živote.
Žijeme v úžasnej krajine, kde máme možnosť meniť veci a nikto nám v tom nebráni.
Myslím si, že sa ešte vieme rozprávať, ale hlavne musíme vedieť, ako sa rozprávať. Musíme sa zhodnúť na základných veciach týkajúcich sa smerovania našej krajiny. Nehovorím, že sa máme zhodnúť na každej kultúrno-etnickej téme alebo každej názorovej a ideologickej otázke, ale skôr na tom, že smerovanie na západ, transparentné vládnutie a neútočenie ad hominem (obmedzovanie útokov na osoby s iným názorom – pozn. red.) je v záujme Slovenskej republiky.
Dôvod, prečo som minulý rok odmietol pozvania vystúpiť na politicky organizovaných protestoch, bolo presne to, že mojím cieľom je primárne hovoriť s ľuďmi, ktorí majú iný názor ako ja, približovať im ten môj, počúvať ich, aby som ich lepšie pochopil a prípadne aj argumentoval.
Čo by sme mali robiť, aby sme stierali rozdiely medzi nami?
Ja osobne rád diskutujem s ľuďmi, ktorí majú iný názor. Predtým, keď som sa rozprával s niekým s odlišným názorom na akúkoľvek tému, mal som tendenciu ho poučovať, podkladať tvrdenia argumentmi a rôznymi dátami. Neskôr som zistil, že aj keď som debatu vyhral podľa debatných pravidiel, človeka som postavil do defenzívnej pozície. Preto začal skôr útočiť a mal pocit, že sa na neho vyvyšujem.
S postupom času som pochopil, že oveľa lepšia stratégia je pýtať sa otázky. Nie z nejakého umelého záujmu, ale aby som seriózne pochopil, v čo daný človek naozaj verí. Väčšinou ide o hlbšiu vieru v niečo, čomu my neveríme. Na základe smerovania mojich otázok sám príde na to, že podľahol dezinformáciám. Možno na konci dňa na to prídem ja. Táto stratégia mi najviac pomohla neargumentovať ako v Slovenskej debatnej asociácii, ale pýtať sa otázky. Taká je najlepšia cesta k spoznaniu pravdy.
Témou aktuálneho čísla atteliéru je strach z budúcnosti. Čoho sa ty osobne obávaš?
Neviem, či z niečoho vyslovene cítim strach. Nechcem, aby to znelo, že som nejaký hrdina. Každá oblasť, v ktorej sa my mladí cítime neisto alebo ktorá predstavuje výzvu, je pre mňa príťažlivá, pretože v nej môžeme zohrávať dôležitú úlohu. Napríklad vojna na Ukrajine, o ktorej vieme šíriť povedomie alebo humanitárne pomáhať tam či utečencom tu. Vieme robiť potrebné zmeny, a preto to vo mne nevyvoláva strach, ale skôr pocit zodpovednosti.
Chcem žiť v našej krajine a stráviť tu niekoľko desiatok rokov, teda dúfam. (smiech) Budem sa musieť pozrieť svojim deťom do očí a odpovedať na otázky: Čo som robil pre ochranu planéty? Ako som prispel v oblasti medzinárodného práva, keď Rusko napadlo Ukrajinu? A čo som robil v čase, keď Robert Fico ničil právny štát a médiá na Slovensku? Žijeme v úžasnej krajine, kde máme možnosť meniť veci a nikto nám v tom nebráni. Jedinou hranicou sme my sami, naše odhodlanie a to, koľko sme ochotní obetovať.
Takže namiesto strachu o budúcnosť Slovenska cítiš skôr zodpovednosť?
Áno. Strach by som cítil, keby som vedel, že nič nemôžem ovplyvniť a že Slovensko je pevne v rukách jedného muža, ktorý ovláda úplne všetko, ako v Rusku. To však nie je náš prípad a verím, že ani v najbližších rokoch nebude, aj keď k tomu určitým spôsobom smerujeme.
Pozitivizmus a optimizmus sú cestou, ktorú musíme zachovať aj v tejto náročnej dobe. Keď sa pozrieme na akékoľvek náročné obdobie na Slovensku či vo svete, pozitívny prístup pomáhal. Najväčším nepriateľom komunizmu a podobných režimov bol práve humor. Lasica a Satinský svojou pozitívnou energiou búrali režim. Aj toto mi pomáha necítiť strach a vyrovnať sa s realitou.
Takisto je pre mňa osobne dôležitá viera v Boha, pre niekoho iného môže ísť o vieru v iné hodnoty. Neúspech ani externé okolnosti ma tým pádom do veľkej miery nedokážu vykoľajiť.
Strach z budúcnosti si zažil aj počas svojich zahraničných ciest, najvýraznejšie pravdepodobne na Ukrajine. Ako sa s ním vyrovnávali miestni obyvatelia?
Na Ukrajine som paradoxne nezažil najväčší strach z budúcnosti. Ľudia tam ho berú do vlastných rúk a snažia sa z neho urobiť konkrétne činy. Nie sú len schovaní v pivniciach a nečakajú, kým sa vojna skončí. Sú veľmi aktívni, napríklad v rôznych občianskych združeniach, startupoch či pomoci vojakom, civilistom a deťom.
Nikdy by som si nedovolil odsúdiť človeka, ktorý odišiel študovať do zahraničia.
Najväčšiu obavu o budúcnosť som zažil pri ľuďoch v Iraku, pretože ich budúcnosť je objektívne nijaká. Pôsobil som tam na projektoch budovania studní, čo je pre nich existenčný problém. V jednom obkľúčenom utečeneckom tábore žije etno-náboženská skupina Jezídov, na ktorej Islamský štát spáchal genocídu. Tam som cítil najväčšiu bezmocnosť toho, že nevedia nijakým spôsobom pomôcť ani sebe, ani rodine, ani krajine.
Ako sa ľudia v konfliktných zónach vyrovnávajú so strachom v porovnaní s ľuďmi na Slovensku?
Stretávam sa s ľuďmi s neuveriteľnými príbehmi, ktorí pracujú 24/7, aby ich krajina mala budúcnosť. Strach z budúcnosti ich zväzuje najmenej. Možno aj to ma motivuje zamerať sa skôr na zodpovednosť ako na obavy. Na Slovensku nás zväzuje strach z budúcnosti oveľa viac, hoci objektívne nie je až taký veľký.
Myslím si, že existujú len tri možnosti. Buď ťa strach zlomí, spôsobí ti psychické problémy a nedokážeš sa pohnúť v osobnom alebo verejnom živote. Alebo ťa strach spraví pasívnym, vytesníš ho za svojho života a budeš žiť bez toho, aby si reflektoval na krajinu – to sú tí, ktorí nevolia a riešia si len svoje veci.
Treťou možnosťou je, že ťa strach motivuje k tomu, aby si prevzal zodpovednosť za nejakú oblasť a snažil sa ju zlepšiť. Nehovorím o veľkých projektoch, ale o svojej dedine, okruhu kamarátov, krúžku, ročníku a tam urobiť zmenu. Ja som si vybral tretiu cestu, ktorá mi najviac vyhovuje.
Väčšinou hovoríš o cestovaní a štúdiu v zahraničí v pozitívnom zmysle. Máš aj nejaké negatívne skúsenosti z ciest mimo Slovenska?
Už som bol v približne 46 krajinách, tým pádom viem porovnávať rôzne veci. V mnohých z nich som strávil určitý čas, buď rok, alebo niekoľko mesiacov, teda neporovnávam ich iba z pohľadu turistu.
Určite viem pomenovať negatívne stránky každej z týchto krajín, ale to je taká naša slovenská vlastnosť. Zameriavame sa na negatívne aspekty, na to, čo by sa dalo skritizovať a čo nefunguje. Aj toto nás Slovákov drží, aby sme sa posúvali dopredu.
Študoval som v USA na strednej škole, mnohé veci som v porovnaní so Slovenskom nechápal a prišli mi nezmyselné, vrátane nastavenia a vnímania niektorých hodnôt, napríklad peňazí. Ale na konci dňa som sa snažil odniesť si odtiaľ niečo pozitívne pre našu krajinu.
Čím by sme sa teda mohli konkrétne Amerikou inšpirovať?
Najväčšia vec, ktorú by sme si od nich mohli zobrať, je hrdosť na to, že som Slovák, v ich prípade Američan, aj keď s mnohými vecami nesúhlasím. S tým súvisí aj to, že keď rozprávam o Slovensku, nebudem vždy spomínať len negatívne veci.
Keď sa stretávam so Slovákmi v zahraničí, majú tendenciu hovoriť, že „toto je u nás zlé a vy tu máte toto dobré“ a podobne. Realita je pritom úplne iná. To je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo mladí odchádzajú do zahraničia. Nevieme predať to, čo doma máme, pritom mnohokrát to funguje aj lepšie.
V čom sa môžeme inšpirovať zo zahraničia v oblasti školstva?
Rozprával som sa s ministrom školstva Fínska, ktorého školský model je celosvetovo uznávaný, možno až považovaný za najlepší. Počas rozhovoru som vnímal, že je dôležité, koľko informácií dostanete v škole, no najdôležitejšie je, akú osobu z vás škola vychová.
Na Slovensku som zažil veľa úžasných vyučujúcich, či už na strednej, alebo vysokej škole, ktorí svojím prínosom môžu pôsobiť v najlepších svetových školách. Dali mi oveľa viac, ako keď som študoval napríklad vo Francúzsku. Snažili sa študentom odovzdať viac než len informácie, čo je pozitívne.
Pre študentov vracajúcich sa zo zahraničia si v minulosti organizoval školenia, kde ste riešili otázky „Prečo zostať?“ a „Prečo sa vrátiť?“. Aké argumenty si im ponúkal?
Dva roky som robil v programe, ktorý pripravuje aj školenia pre ľudí vracajúcich sa z USA. Téma nie je vyslovene zameraná na to, aby ostali na Slovensku. Nemám všeliek, aby neodchádzali. Rozumiem, prečo chcú odísť, ale skôr sa ich pýtam, či sa chcú vrátiť a ako by mohli zmeniť negatívne veci, ktoré pomenovali, či už vo svojej dedine, alebo krajine. Často tam cítim rezignáciu na veci verejné a neochotu realizovať sa v krajine.
Mladí potrebujú ukázať, že ich treba počúvať.
Nesnažím sa im vysvetľovať, prečo by mali zostať, ale pýtam sa na praktické veci, ktoré môžu zmeniť. Nikdy by som si nedovolil odsúdiť človeka, ktorý odišiel študovať do zahraničia. Možno chce nabrať nové hodnoty a pohľady, ktoré nie sú také toxické. Snažím sa ich motivovať, aby sa so svojimi hodnotami a skúsenosťami vrátili späť na Slovensko a zmenili veci, ktoré tu nefungujú. Je to ale náročné, obzvlášť po minulom roku. Študenti povedia, že chcú zostať na Slovensku, no potom položíš otázku a premiér ťa za to zosmiešni na Facebooku.
Prečo si sa ty osobne rozhodol vrátiť na Slovensko?
V našej krajine je mnoho problémov, ktoré môžem zmeniť. My mladí sme zaseknutí v tom, že vnímame veľa svetových problémov, od klimatickej krízy, cez vojnu až po geopolitickú situáciu. Zdieľame veci na sociálnych médiách, ale reálne sa nesnažíme založiť občiansku iniciatívu, ktorá by s tým niečo robila. Sme malá krajina, v ktorej vieme veci naozaj meniť.
Samozrejme, mám Slovensko veľmi rád. Z krajín, ktoré som navštívil, sa mi na život objektívne páči najviac – z hľadiska prírody, počasia, ľudí a celkového prostredia. Tieto dôvody sú základné, ale je ich viac, prečo som sa vrátil.
V podcaste V redakcii denníka N si povedal: „Začína sa rozprávať o tom, že mladí nie sú budúcnosť, ale prítomnosť. Potrebujeme ich počúvať.“ Prečo je dôležité počúvať mladých?
Podobnú otázku sa V redakcii pýtali aj Igora Matoviča – ako by chcel motivovať mladých. On im vtedy kuriózne a vtipne odpovedal, že mladí by mali motivovať jeho a mal sčasti pravdu – máme čo ponúknuť, keď nám je ten priestor poskytnutý.
V tom podcaste som hovoril o tom, že treba počúvať mladých, vo vašom študentskom časopise môžem zase apelovať na to, že aj mladí potrebujú ukázať, že ich treba počúvať. Nie je to len jednostranná vec, že spoločnosť nám dá priestor, ale potrebujeme prichádzať s konkrétnymi riešeniami.
Ak chceme zmeniť staré štruktúry, musíme prísť s novým hlasom, ktorý v nich nie je tak zarytý. Mladí to musia dokázať tým, že budú prítomní a aktívni vo veciach verejného života. Nemyslím tým veľkú politiku, ale napríklad aj voľby v dedine. Nemusí ísť o protesty alebo veľké rozhovory, ale diskusie v rámci školy. Nech mladí nečakajú, že ich niekto pozve ku stolu a zrazu budú mať slovo. Musia sami dokazovať starším, že sú súčasťou a nečakať na pozvanie.
MAREK JANIGA
Študuje právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas stredoškolského štúdia absolvoval pobyt v americkom Detroite. Po návrate sa zapojil do humanitárnej pomoci na Ukrajine. Neskôr založil neziskovú organizáciu Spolu pomáhať – United for Help, ktorá poskytuje podporu v Iraku a na Ukrajine.
