Napísal knihu, aká na Slovensku ešte nebola. Ján Petrovič komplexne opísal fungovanie organizovaného zločinu na Slovensku v časoch, ktoré si mnohí z nás pamätajú len veľmi hmlisto.

Využíval pri tom najmä informácie z množstva súdnych spisov týkajúcich sa tých najbrutálnejších zločinov v dejinách samostatného Slovenska. Reportér Aktuality.sk a autor knihy Slovenská mafia: Príbehy písané krvou nás v prvej časti rozhovoru zasväcuje do tajov fungovania slovenskej mafie v období 90. rokov minulého storočia.

Aká bola vaša prvá skúsenosť s prácou v médiách?

Na vysokej škole som napísal článok, ktorý mi publikovali v Národnej obrode. Už si ale celkom nespomínam, o čom bol. No a jeden človek z Národnej obrody poznal niekoho v Slovenskej televízii, tak ma zobral do produkcie spravodajstva. Potom ma už veľmi rýchlo chceli za redaktora. Práve vtedy sa ale rozbiehali Raňajky STV, tak som odišiel tam. Až potom, keď sa spravodajstvo „stavalo na nohy“ po mečiarovskej ére, som nastúpil do redakcie.

Kedy to bolo?

Do redakcie spravodajstva som nastúpil na jeseň 1998. Keď prestali fungovať Raňajky STV, robil som občiansku publicistiku, susedské problémy. Niečo také, ako je dnes Občan za dverami, vtedy sa to volalo Zoči-voči. Zaoberali sme sa problémami bežných ľudí, spotrebiteľskými problémami a podobne.

Vtedy sa z vás stal investigatívny novinár?

Ja osobne sa nepovažujem za investigatívneho novinára. V spravodajstve STV sa po nejakom čase (alebo aj hneď) začne človek špecializovať na konkrétnu oblasť. Ja som robil predovšetkým krimi. Starším, skúsenejším redaktorom sa príliš nechcelo „rýpať sa“ v zločinoch. Nepovažovali to za „top žurnalistiku“. Bolo to obdobie konca 90. rokov, keď vrcholila vojna podsvetia a stávali sa všelijaké streľby, výbuchy. Práve tieto prípady som začal pokrývať. Neskôr mi k tomu ešte pribudla aj armáda a obrana.

Takže ste sa k týmto témam dostali skôr nasilu, alebo vás bavili vždy?

Bavilo ma to. Všetky tie udalosti spolu istým spôsobom súviseli. Aj keď my sme vtedy o tom mali veľmi málo informácií, väčšinou sa o tom len šepkalo. Platilo nepísané pravidlo, že novinári začali o zločincoch písať až v okamihu, keď ich pri niečom pristihli a policajti ich zobrali, prípadne keď ich zabili. Bola to éra, v ktorej vnútorné štruktúry organizovaných skupín zostávali pre verejnosť ešte trochu tajomné.

Kto teda vedel, ako organizované skupiny fungujú?

„Zasvätení“ ľudia, ktorí s organizovaným zločinom prichádzali do styku. No a, samozrejme, aj policajti, ale tí o tom takmer nikdy nič nepovedali. Vždy zaznelo len to, že je to skutok, ktorý súvisí s vyrovnávaním si účtov v podsvetí. Bolo zaujímavé zisťovať, aké majú štruktúry. V tých dobách to už v podsvetí veľmi vrelo. Ja som zastihol v podstate len záver mafiánskej vojny.

Prečo s tým policajti nič nerobili?

Nedá sa celkom povedať, že by s tým nič nerobili. Na začiatku 90. rokov fungovali násilné zločinecké skupiny na štýl talianskych, amerických alebo juhoamerických mafií, kde existuje hierarchia a kde je násilnosť prostriedkom na dosiahnutie zisku. Tam sa nedá hovoriť o tej „súčasnej“ ekonomickej mafii, ktorá má dosah napríklad aj na štátne peniaze. Po roku 1989 sa polícia tak trochu hľadala.

V akom zmysle?

Vôbec nebola pripravená na to, že sem príde taký silný prvok organizovanosti a že sa tu rozprúdi takáto brutalita. Napriek tomu mali gangy medzi sebou ľudí, ktorí videli obrovské peniaze, ktoré sa sem dostali aj cez malú privatizáciu, cez rozbeh podnikania, naivitu niektorých podnikateľov, ktorí boli ochotní dávať na faktúry obrovské peniaze, ktoré nikdy nedostali preplatené.

Jednoducho videli, že sa tu točí veľmi veľa peňazí, pričom mali skúsenosť z konca socializmu, ako sa ľudia nechávali okrádať pri vekslovaní. Niekoľko ľudí sa aj vrátilo z emigrácie zo západu, kam odišli nie ako politickí migranti, ale preto, aby sa tam mohli venovať „kšeftárčeniu“. Policajti na to neboli vôbec pripravení. A potom prišlo veľké zemetrasenie v polícii.

Boli mafiáni schopní zájsť až tak ďaleko, že by si dovolili zlikvidovať aj nejakých vysokopostavených členov policajného zboru?

Mnoho ľudí, ktorí mali minulosť v ŠtB alebo boli inak sprofanovaní z minulého režimu, zo zboru odišlo, mnohí sa pridali na stranu organizovaného zločinu alebo dokonca začali budovať gangy. Takže presne vedeli, akými metódami proti nim polícia pracuje. Každá organizovaná skupina mala svojich policajtov-informátorov zvnútra, ktorí im vynášali informácie, na koho sa chystá akcia, koho sledujú, koho chcú zadržať. Za toto svojim policajným kontaktom zvnútra aj platili.

Je veľmi pravdepodobné, že tieto skupiny mali svojich ľudí aj v radoch prokuratúry a na súdoch, ale nikdy sa to oficiálne nepreukázalo, takže málokedy končili vo väzbe. Mali tak veľa peňazí, že si vedeli zaplatiť aj veľmi fundovaných advokátov. Svedkovia proti nim nechceli vypovedať, pretože ich zastrašovali, bili ich alebo niekoho z ich rodiny, vypaľovali prevádzky. Zrodilo sa to s prechodom zo socializmu, kedy tí ľudia skúšali, čo si môžu dovoliť.

Svedkovia proti nim nechceli vypovedať, pretože ich zastrašovali, bili ich alebo niekoho z ich rodiny, vypaľovali prevádzky.

Dá sa teda povedať, že využili nepripravenosť systému po zmene zo socializmu na demokraciu?

To bola jedna línia. Mali medzi sebou ľudí, ktorí vedeli „točiť“ peniaze, mali skúsenosti s vekslovaním, zháňali zo zahraničia tovar, ktorý bol v Československu a ďalších socialistických krajinách nedostatkový, aby ho neskôr „šmelili“. Využívali svoje kontakty v zahraničí. No a zo „šmelenia“ napríklad elektroniky sa ľahko prejde na pašovanie drog, čo je obrovský „čierny“ biznis.

A tá druhá skupina?

Zrodil sa tu cyklus podnikateľov, z ktorých bol každý niekomu druhotne platobne neschopný. Neboli schopní zaplatiť za tovar, lebo aj im stále niekto dlžil istú sumu. No a takíto si začali najímať násilnícke typy ľudí, aby vymohli aspoň istú časť sumy. A rýchlo zistili, že keď niekomu pohrozili alebo ho zbili, veľká časť peňazí, ku ktorým najskôr nemali žiadny vzťah, im zostávala. Z tohto vzniklo vydieranie, vymáhanie peňazí a následne aj výpalné.

Napríklad keď zistili, že z Poľska doviezli dva kamióny falošného alkoholu, ktorý sa vydával za ruskú vodku, a pritom to bol nejaký úplne iný destilát, išli za tým, kto to doviezol a jeden celý kamión si zobrali pre seba. Vedeli, že ten dovozca sa na políciu sťažovať nepôjde, keďže sám „má za ušami“. A keď už mali podchytených takýchto, postupne sa začali posúvať aj k poctivým podnikateľom. Neskôr vypaľovali napríklad aj krčmy, kaderníctva či hračkárstva. Napokon si začali vypaľovať svoje vlastné podniky navzájom.

Je práve toto rozdiel, kto sa za mafiána označoval v minulosti a koho mafiánom nazývame dnes?

Áno. Dnes je za mafiána označovaný ktokoľvek, kto nemusí inklinovať k násiliu, ale využíva svoje kontakty s mocnými a vplyvnými ľuďmi, aby sa dostal najčastejšie nelegálnymi spôsobmi k veľkým ziskom.

Nájdeme to takto definované aj v zákone?

V zákone to definované nemáme. Na Slovensku neexistuje „protimafiánsky” zákon ako v Taliansku. V Trestnom zákone sú konkrétne druhy trestnej činnosti, ako je neodvedenie dane, poistného a rôzne druhy daňových podvodov. Tie sú presne klasifikované. Ale že by bolo presne definované, kto je mafián, to nie. Definovaná je však zločinecká organizovaná skupina.

Dalo by sa nejako zovšeobecniť, kto bol typický mafián 90. rokov?

Najprv išlo o násilnícke typy. To boli ľudia, ktorí mali za sebou veľkú zločineckú minulosť s krádežami alebo násilnosťami ešte za socializmu. Tí sa dostali z väzenia na začiatku 90. rokov. V tom čase bolo udelených veľa amnestií, veľa ľudí bolo omilostených, veľa podmienečne prepustených. Vtedy vládla nálada, že spoločnosť by mala dať druhú šancu každému. Spoza mreží sa tak dostali desiatky tisíc ľudí. Práve oni boli najímaní tými, ktorí videli perspektívu budovania silných obchodných štruktúr nelegálneho biznisu ako akési prvotné „baranidlá“. Ako tí, ktorí ich budú jednak ochraňovať a budú dohovárať tým, ktorí nebudú súhlasiť s ich podmienkami čierneho biznisu. Spájali sa teda „ekonomickí zdatní“ podvodníci s násilníkmi.

Takže to boli akísi nie celkom poctiví podnikatelia?

Nechcem povedať, že to boli biznismeni, lebo to neboli ľudia, ktorí by svojou šikovnosťou dokázali vybudovať výrobný podnik, ale takí, ktorí dokázali skôr používať pravidlá vo svoj prospech. Napríklad v Bratislave bol jedným z prvých Miroslav Sýkora, čo bol inak veľmi inteligentný človek. Bol dieťa diplomatov, ktoré študovalo diplomaciu v Moskve. Ale hneď po návrate z Moskvy sa dal dokopy s násilníckymi typmi. Začali robiť neplechu okolo malej privatizácie, z ktorej si vytiahli veľké peniaze aj do veľkej privatizácie. Robili veľké podvody s faktúrami, čo neskôr prerástlo najmä do podvodov s pohonnými hmotami. Išlo o obrovské objemy kšeftovania – niekedy len fiktívneho „na papieri“, niekedy s nekvalitnými palivami. Až neskôr prerástli do toho, že robili dnes „najpopulárnejšie“ medzi zločincami daňové podvody.

Vo svojej knihe spomínate aj mnoho Ukrajincov, Rusov a ďalších zahraničných gangstrov, s ktorými sa slovenské podsvetie 90. rokov spájalo…

Áno. Zločinci z bývalého „východného bloku“, kde sa rozpadal Sovietsky zväz, sem prichádzali páchať trestnú činnosť, ku ktorej „pričuchli“ už doma. Boli známi tým, že sú drsní, ľudia sa ich báli, keď začali rozprávať nejakým východným dialektom. Mnohí z nich, ale aj slovenských členov gangov, boli bývalí športovci, najmä zo zápasníckeho športu. Jednoducho zahraniční gangsteri navodzovali pocit väčšieho nebezpečenstva ako domáci. Pokiaľ za nejakým podnikateľom prišiel po rusky alebo po ukrajinsky hovoriaci človek, tak to na toho človeka zapôsobilo z hľadiska mafie oveľa lepšie. Na druhej strane, niektoré slovenské skupiny tu nechceli mať žiadnych Ukrajincov, a tak sa medzi sebou aj vytláčali.

Ale áno, na začiatku 90. rokov sem poprechádzala časť zločincov z východnej Európy, keďže tam ich už bolo veľa. Dokonca za pomoci kumpánov na východnej hranici pašovali tovar cez ukrajinskú a čiastočne aj cez poľskú hranicu na Slovensko. Postupne prišli do všetkých krajov Slovenska. Napríklad Miroslav Sýkora takto využíval svoje kontakty zo štúdia v Moskve a jeden z jeho prvotných súpútnikov Sergej Miňajlenko tu aj zostal a dnes si odpykáva trest za vraždu vysokopostaveného člena sýkorovskej skupiny Petra Čongrádyho.

Zdroj: aktuality.sk

Z filmov poznáme praktiky americkej a talianskej mafie, známa je aj balkánska mafia…

Skôr by som povedal, že vo filmoch sa objavuje talianska mafia ako taká a talianska „vývozná“ mafia do Ameriky. Ale áno, Balkáncov tu máme veľmi veľa. V tých časoch, o ktorých sa rozprávame, tu boli dve skupiny Balkáncov. Už za socializmu na Slovensko napríklad v rámci programu RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, pozn. red.) poprichádzalo niekoľko desiatok až stoviek Balkáncov, ktorí sa tu pousádzali. Najprv prišli za bežnou pracovnou výmenou v rámci socialistického bloku. Začali napríklad predávať zmrzlinu a podobné typické „balkánske“ činnosti. Etablovali sa tu už za socializmu, naučili sa po slovensky, zobrali si Slovenky za ženy. To bola jedna skupina.

A tí zvyšní Balkánci, o ktorých ste hovorili?

Na začiatku 90. rokov utekali z Juhoslávie ľudia z rôznych etník pred vojnovými konfliktmi, ktoré sa tam začali v rámci juhoslovanskej vojny. To neboli len vojnoví utečenci, ktorí sa báli o svoj život, ale aj takí, čo využili situáciu a prišli sem na skusy zistiť, ako sa dá vo vtedajšom Československu robiť biznis v rámci týchto štruktúr. Tieto dve skupiny Balkáncov si tu vytvorili niekoľko oblastí, ktoré ovládli. V Bratislave s nimi dosť súperili takáčovci ako zločinecká skupina v Ružinove, kde mali prevádzky najmä Albánci. O tých sa hovorí, že boli styčnými bodmi na pašovanie drog balkánskou drogovou cestou na Slovensko.

Ak by sme sa pozreli na praktiky slovenskej mafie, dalo by sa povedať, že sa inšpirovala niekde v zahraničí?

Myslím, že áno, ale nemám o tom úplne presné informácie. Ale myslím si, že mali veľmi schopných radcov. Obávam sa, že aj z prostredia tajných služieb. Existuje veľké podozrenie, že niektorí členovia Slovenskej informačnej služby (SIS) spolupracovali, zrejme aj dlhodobo, so zločineckými skupinami. Viacerí čelní predstavitelia mafiánskych skupín spomínajú najmä na stretnutia s Jaroslavom Svěchotom, bývalým námestníkom riaditeľa SIS, známou postavou tajných služieb z čias socializmu, ale aj po Nežnej revolúcii.

Mali mafiánski bossovia nejaké kontakty aj vo „veľkej“ politike?

Mali kontakty najmä na regionálnej úrovni. Sú známe príklady vo viacerých krajoch, napríklad čo sa týka privatizácie, v ktorej privatizéri mohli byť aj dohodnutí. Tam boli rôzne podmienky splátkových kalendárov a súm, kedy a ako majú platiť. Vtedy si títo ľudia na splátky brali rôzne úvery z bánk, a potom sa robila druhá a tretia nadstavba tejto trestnej činnosti. Niekto získal istú fabriku alebo známu prevádzku, následne si na ňu zobral úver, prehodil ho na nejakého „bieleho koňa“ a predal technológiu z tejto prevádzky, z čoho mal jeden zisk, zobral úver z banky, ktorý nesplatil, z čoho mal druhý zisk a navyše stále bol majiteľom nejakej fabriky, ktorú mu mal Fond národného majetku naspäť stiahnuť, čo sa ale často zanedbávalo.

Zaujímavou kapitolou sú aj rodinní príslušníci mafiánskych bossov. Vieme, že napríklad bratia Černákovci či Mellovci spolu tvorili mafiánske skupiny.

Bratských skupín, ktoré takto spolu fungovali, je veľmi veľa. Napríklad Okoličányovci, ďalej Pápayovci, ktorí mali v Dunajskej Strede vo svojej skupine aj ďalší rodinný klan Csehovcov. Ďalej boli aj bratia Adamčovci. Bratské skupiny sú takým javom, že keď už niekto vstúpil do organizovaného zločinu, tak so sebou zobral ľudí, ktorým najviac dôveroval. Okrem rodinných príslušníkov sa využívali aj kamaráti z detstva či zo školských čias.

slovenská mafia
Zdroj: Slovenská mafia: Príbehy písané krvou / Ján Petrovič

To boli bratia. Aký vzťah však mali muži organizovaného zločinu k svojim manželkám, priateľkám či družkám?

Mali veľkú záľubu v „misskách” a v dievčatách, ktoré sa predvádzali na prehliadkových mólach. Vyberali si, samozrejme, najkrajšie dievčatá. Vôbec nebolo výnimkou, že prichádzali na diskotéky – vyberať si dievčatá buď len na krátkodobú zábavu, alebo aj aj za dlhodobé partnerky.

Vieme aj o nejakom prípade, kedy sa niektorá z týchto žien člena mafiánskej skupiny stala obeťou sporov?

Je jeden známy prípad z Mosta pri Bratislave. Avšak ani po približne pätnástich rokoch ešte stále nie je právoplatné vyšetrený, a tak o ňom musíme hovoriť ako o údajnom. Išlo o objednávku vraždy istého policajta, ktorý mal začať podnikať v hazardnom biznise. Podozrivým z objednávky tejto vraždy je Karol Mello, ktorý si ju mal objednať u Branislava Adamča z Kapušian a jeho ľudí. Práve z ich strany sa mal stať veľký omyl pri pokuse o vraždu spomínaného policajta.

O aký omyl malo ísť?

Ten muž prišiel so svojou vtedajšou partnerkou a so svojím synom z prvého manželstva domov z podniku, kde sa boli navečerať. Partnerka tohto policajta mala ísť ešte svojho nevlastného syna odviezť k jeho mame, prvej manželke policajta. Vypýtala si auto, ktorým práve prišli, keďže bolo vykúrené a nechcela si sadať do svojho „studeného“ auta.

Keď ľudia od Adamča videli, že auto vyštartovalo, tak naň začali strieľať. Až keď prestrelili okno a zbadali dlhé vlasy, tak si uvedomili, že to nie je ich terč. Napriek tomu prišiel jeden zo strelcov k nabúranému autu a zabil aj dieťa, ktoré bolo v aute. Vo vnútri mafie je útok na rodinných príslušníkov a deti považovaný za zavrhnutia hodný. Rovnako je to aj v talianskej mafii, že deti nemajú byť súčasťou konkurenčných bojov, pokiaľ nie sú samy členmi skupiny.

Používali partnerky ako prostriedok vydierania?

Určite sa našli aj takéto prípady. Čo je však podľa mňa horšie, je, že niekedy im neprekážalo, že pri ich zločinoch zahynú nevinné obete. Napríklad Okoličányovci išli zabiť svojho údajného konkurenta pri požičiavaní peňazí Jozefa Eštoka, no streľba zranila aj náhodných svedkov – chlapca s dievčaťom, pričom chlapec na tieto zranenia zomrel. Známa je aj streľba v Irish Pube, kde mal strieľať jeden piťovec na majiteľov podniku, no náhodná guľka zranila chlapca menom Arnold a zabila ho. Čiže skôr by som povedal, že neboli nikdy natoľko obozretní, aby nedošlo k náhodným obetiam.

Deti nemajú byť súčasťou konkurenčných bojov, pokiaľ nie sú samy členmi skupiny.

Ja som vyrastal koncom 90. rokov v Bratislave a pamätám si, že sme sa v noci občas budili na to, ako niekde vybuchlo auto. Ako konkurenčný boj mafiánskych skupín ovplyvňoval život bežných ľudí?

To bolo veľké nebezpečenstvo. Ale ešte by som povedal, že na to, aká je Bratislava veľká, bolo tu veľa vybuchnutých áut, ktoré boli však väčšinou ako výstraha pre rôznych podnikateľov. Azda najznámejšie boli asi tri prípady výbuchov. Prvý bol, keď pravdepodobne černákovci so sýkorovcami nechali ako demonštratívne gesto vybuchnúť auto s cieľom zbaviť sa nenávideného mafiána Tutiho, ktorý aj podľa nich všetko preháňal a neakceptoval žiadne mafiánske pravidlá.

Druhým bol atentát na Petra Križanoviča alias Durana, ktorého podozrievali z vraždy Miroslava Sýkoru. V tomto prípade dali výbušninu do auta stojaceho vedľa Duranovho. Tretí je prípad Eduarda Diniča, ktorého odpálili v aute na Zlatých Pieskoch. Potom tu bola výbušnina v aute Róberta Remiáša, ale to nesúviselo s vojnou mafiánskych skupín. Tam to vyzerá, že to mohlo byť aj na objednávku tajnej služby.

Boli teda výbušniny pod autami v 90. rokoch, keď to povieme trochu necitlivo, bežnou záležitosťou?

Výbušniny sa dávali pod autá ľuďom, ktorí nechceli spolupracovať, nechceli previesť nejaké svoje podiely. Auto nechali buď vybuchnúť, alebo ho skôr zapálili. Oveľa viac výbuchov ako v Bratislave však bolo v Žiline. Tam niekedy v 96. alebo 97. roku bolo aj nebezpečné v niektorých časoch byť na niektorých konkrétnych uliciach. Ľudia si dnes už takmer ani nevedia predstaviť takúto situáciu. Sem-tam sa ešte objaví nejaký výbuch auta, ale v tých časoch to bolo skutočne masívne.

Zdroj: aktuality.sk

Prejdime už konkrétne k vašej knihe Slovenská mafia: Príbehy písané krvou. Kníh o slovenskej mafii je pomerne veľa, väčšinou však nejde o úplne hodnoverné publikácie. Vaša kniha je však založená na citátoch z vyšetrovacích spisov a nájdeme v nej aj rozhovory či už s vtedajším vyšetrovateľom a dnes policajným prezidentom Milanom Lučanským, alebo dokonca s Mikulášom Černákom. Chceli ste takto dodať knihe väčšiu výpovednú hodnotu v porovnaní s inými titulmi o slovenskej mafii?

Táto kniha nevznikla z toho, že by som ja mal silnú vnútornú túžbu napísať knihu. Ja už som v podstate o všetkých tých veciach, ktoré sa tam spomínajú, aspoň čiastkovo písal a pracoval na nich vo svojej doterajšej novinárskej praxi. Ale napokon ma k tomu prehovoril šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy.

Aká bola teda vaša vízia, s ktorou ste túto knihu začínali písať? 

Chcel som to urobiť tak, aby som ľuďom, ktorí zažili éru 90. rokov a sem-tam zachytili niečo v novinách, urobil istý komplexný obraz, prečo sa to celé dialo. Toto som chcel dosiahnuť pre ľudí, ktorí to zažili. A druhá skupina sú tí, ktorí to nezažili. Dnes tu už žije veľa dospelých ľudí, ktorí niekedy až krútia hlavou, že niečo takéto sa tu dialo. Tým som chcel zase predostrieť istý obraz tej doby, že tu fungovali určité skupiny, ktoré takýmto spôsobom prevádzkovali svoj biznis. Takže keď som už do toho išiel, chcel som, aby to bolo celistvé. Samozrejme, nedá sa zachytiť činnosť úplne každého mafiána na Slovensku. Ale myslím, že do knihy som dostal všetky hlavné línie.

 

Pozn. red.: Rozhovor s Jánom Petrovičom sme sa kvôli jeho rozsahu rozhodli rozdeliť na dve časti. Pokračovanie zverejníme v sobotu 29. februára o 8:00 hod.