Influencerka Marky o offline sobotách: Mala som víziu, že telefón zamknem do trezoru

Vo svete algoritmov si Markéta Forejtová (alias Marky alebo endlessbibliophile) zvolila zmenu a zaviedla do svojho života soboty bez sociálnych sietí. Kedy sa rozhodla byť viac offline? Ako to hodnotí a pozoruje zlepšenie duševného zdravia? Prezradí nám v rozhovore.

Mobil sa rapídne rýchlo stal neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Potvrdzuje to aj prieskum z organizácie digiQ, ktorý ukázal, že od roku 2012 sa čas strávený online viac než zdvojnásobil. „Sociálne siete nie sú stredobod celého vesmíru,“ tvrdí. Cestu k vnútornej rovnováhe nachádza aj v písaní denníka a tichu bez notifikácií.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

• Ako prakticky fungujú soboty offline.
• Čo robí namiesto bezmyšlienkového scrollovania.
• Aké techniky využíva na zvýšenie produktivity.
• Či vníma aj negatívne stránky života bez pripojenia na siete.
• Prečo sa cíti byť v privilegovanej pozícii.
• Akú rolu zohráva autenticita na sociálnych sieťach.

Na sociálnych sieťach sa prezentuješ ako milovníčka kníh, o ktorých tvoríš aj obsah. Ako inak ešte tráviš svoj voľný čas offline?

Hoci sa prezentujem ako knihomoľka, som človek, ktorý stále objavuje nové veci. Odpoveď bude dnes iná než o mesiac a úplne iná než o rok. Čo rada robím, keď nie som na mobile a dúfam, že to je pomerne často, sú športy. Konkrétne lezenie, jóga, behanie, prechádzky a výlety. Tiež rada tvorím, a to aj mimo sociálnych sietí.

Kreslím a vyrábam asi úplne čokoľvek, čo sa dá. Pinterest je môj veľký kamarát. Medzi moje koníčky patrí aj fotenie, takže často chodím von s foťákom, či už so slúchadlami, ale aj bez nich. Ďalej trávim čas s kamarátmi, ale všetko závisí od ročného obdobia a aktuálnej situácie i možností.

Z toho vyplýva, že si veľmi kreatívny človek. Bola si taká už od detstva?

Myslím, že áno. Vo svojej detskej izbičke som mala obrovský stôl s dostatkom priestoru. Mala som tam rôzne projekty, ako napríklad omaľovánky alebo denník, ktorý je stále súčasťou môjho života a zamestnáva môj voľný čas offline. Fascinuje ma, že mi to vydržalo od detstva až doteraz. Ako dieťa som aj súťažne tancovala. Vždy som potrebovala niekam ventilovať svoju kreativitu.

Mala si v živote obdobie, počas ktorého si trávila na sociálnych sieťach veľa času alebo si od začiatku vedela, že to musíš obmedzovať?

Moje pôsobenie na sociálnych sieťach sa začalo písaním blogu. Bolo to v dobe, keď som ešte nemala vlastný počítač, čiže ma limitovalo používanie rodičovského alebo školského. Spätne to hodnotím ako veľmi zdravý vzťah. Neskôr som dostala smartfón a sociálne siete sa stali dostupnejšími. Začalo sa to vo mne lámať v dobe, keď sa sociálne siete stali väčšinou mojej práce.

Musím ale poznamenať, že vedomé rozhodnutie sústrediť sa na to, aby som bola viac offline, prišlo až keď som dokončila vysokú školu. Sociálne siete boli pre mňa vždy prácou aj koníčkom, a preto mi brali značnú časť môjho času. Stále však bola pre mňa priorita práve škola. Keď som začala stážovať v Európskej komisii, tak som si po ôsmich hodinách práce so sociálnymi sieťami uvedomila, že nemôžem prísť domov a opäť robiť na sieťach.

Takto vznikol môj projekt offline sobota a som vďačná, že to dodržiavam doteraz. Hoci je to jednoduché, veľmi mi to pomáha. V sobotu nemám prístup k sociálnym sieťam a žijem bez nich. Mozog sa mi resetuje a uvedomím si, že nie sú stredobodom celého vesmíru a dá sa existovať aj bez nich.

Odkedy praktizuješ offline soboty?

Začala som pred necelým rokom, ale už ide o ustálený zvyk.

Ako to prakticky funguje?

Na začiatku som mala víziu, že zamknem telefón do trezoru a nebudem ho vôbec používať. To nie je realistické. V mobile mám napríklad kartu na MHD alebo navigáciu. Keď som niekde, kde to nepoznám, tak si nenosím so sebou papierovú mapu. To znamená, že telefón mám a používam ho, ale snažím sa robiť len to nevyhnutné. Samozrejme, chcem byť dostupná, ak by sa náhodou niekomu niečo stalo. Blízki majú moje telefónne číslo a môžu sa mi dovolať, aj keď nie som online.

Je náročné odlišovať pracovný a osobný čas na jednom zariadení.

Počas offline soboty minimalizujem čas na sociálnych sieťach. Veľká časť dopamínového puta sa viaže priamo na sociálne siete, nie na telefón ako taký. Každý to však môže mať inak. Sama na sebe si všímam, že keď sedím na gauči a pijem kávu, tak siahnem po mobile. Vtedy si všimnem, že mám sociálne siete zablokované, tak ho znovu odložím. Čo by som tam robila? Okrem sociálnych sietí, programov na prácu a pár hier tam nič iné nemám.

Pri hrách ale nevydržím dve hodiny. Naopak, pri scrollovaní toľko vydržíme takmer všetci bez problémov. Offline soboty ma nútia zamyslieť sa, prečo beriem mobil do ruky. Potom sa to snažím prenášať aj do ostatných dní. Ak je odpoveďou, že som si chcela bezdôvodne pozrieť Instagram, tak mobil položím. Nedarí sa mi vždy, ale aspoň tie soboty áno.

Používaš na to aj nejaké aplikácie?

Nie, zatiaľ mi stačí nastavenie v iPhone. Paradoxne na mňa zaberajú aj sociálne siete, kde som svojim 13 000 sledujúcim povedala, že v sobotu nechodím na Instagram. Hoci viem, že nikto z nich by sa nezamýšľal nad tým, prečo je Marky v sobotu na Instagrame, tak cítim istú zodpovednosť, aby som to dodržiavala. Keď vidím notifikáciu, tak si poviem, že jednoducho teraz nemôžem.

Dôvod, prečo som začala so sobotami offline, bol, že je pre mňa veľmi ťažké nastaviť si denný limit. Telefón potrebujem k práci, za ktorú som platená. Bohužiaľ, nemám pracovný telefón a odlišovať pracovný a osobný čas na jednom zariadení je náročné. Hoci mám isté časové limity nastavené, zvyčajne ich prekročím alebo odblokujem. Preto som chcela ísť cestou, že si vyhradím konkrétny deň, počas ktorého nebudem na sociálnych sieťach. Je to pre mňa udržateľnejšie.

Čo robíš v sobotu, keď si offline?

Líši sa to. Keď idem na akciu alebo výlet, tak ani nemám potrebu ísť na Instagram. Keďže žijem v zahraničí, cez víkend niekedy prídu na návštevu kamaráti z Česka a ideme do mesta. Snažím sa aj športovať. Pri jóge sa mi páči, že štúdio, do ktorého chodím, má aj osobitnú časť, v ktorej sú telefóny vyslovene zakázané.

Vyhľadávať práve takéto priestory je jednoduchšie, než sedieť doma na gauči a rozmýšľať, čo budem robiť. Samozrejme, aj také soboty sú. Som normálny človek s normálnym víkendom – čítam, varím, upratujem. S tým rozdielom, že bez telefónu.

Aké boli reakcie tvojho blízkeho aj „online“ okolia?

V blízkom okolí to ľudia veľmi nevnímajú. Odkedy tvorím na sociálne sieti, snažím sa netlačiť to niekomu nasilu do života. Hoci si veľa vecí zaznamenávam – točením alebo fotením – som zvyknutá, že ľudia v mojom okolí nechcú byť na videách a fotkách. Rešpektujem to. Keď idem s niekým na kávu, tak si to odfotím, a potom telefón leží vedľa. To aj v dni, keď mám sociálne siete „povolené“.

Zvyknem komunikovať s ľuďmi, najmä mladšími, cez Instagram. Zažila som pár vtipných situácií. Stalo sa, že mi tam niekto v sobotu napísal, či sa chcem stretnúť a videla som to až v nedeľu (smiech). Podobné situácie som podchytila tým, že som ľuďom povedala, nech mi píšu radšej na WhatsApp, Signal alebo SMS, ak ma v sobotu potrebujú.

Reakcie sledujúcich ma stále prekvapujú. Keď niekedy v príbehu zdieľam aktivity, ktoré som robila počas offline soboty, tak mi píšu ľudia s otázkami, čo to je, ako to funguje a ako to dodržiavať. Pritom je to naozaj jednoduché. Na vybraných aplikáciách si nastavím limit nula minút a hotovo.

V dobe, keď je každý v silnom spojení s telefónom, to naozaj pre niekoho môže predstavovať výzvu. Je to môj výmysel, ktorý v skutočnosti môže niekoho inšpirovať, ale na začiatku mi to vôbec nenapadlo. Snažím sa to teraz zdieľať viac, nech sa to dostane medzi ľudí, ktorí to chcú skúsiť. Možno by im to vyhovovalo viac ako napríklad dvojhodinový limit na Instagrame.

Ktorý potom odignorujú.

Áno.

Myslím, že to môžeš zdieľať aj častejšie. Žijeme v dobe, v ktorej je telefón súčasťou takmer každého jedného úkonu.

Môže to mať aj opačný efekt. Teraz na sieťach často vidím analógový trend, všetci si kupujú staré Nokie a majú tašku plnú vecí, ktoré budú robiť, keď nebudú na mobile. Ide o peknú myšlienku, no sama na sebe vidím, že napríklad počet kníh, ktoré prečítam a ktoré si kúpim, nie je rovnaký.

Ten trend je v tom nebezpečný. Všetci budeme mať tašky plné omaľovánok, kníh a digitálnych foťákov, ktoré potom budú ležať v kúte, kým scrollujeme na TikToku. Netvrdím, že to platí pre všetkých. Mať alternatívu k scrollovaniu je skvelé a dôležité, ale človeka nezachráni to, že si kúpi 20 000 vecí, keď s nimi nič nebude robiť.

Čoho sa ľudia najviac boja, keď vypnú z online sveta?

Nemyslím, že ľudia sú toho odporcami, len pre niektorých to jednoducho nie je priorita. Dôvody sú veľmi individuálne. Rozumiem, ak má niekto dve práce a musí uživiť rodinu, je jednorodič alebo matka samoživiteľka, tak sa nebude zaoberať svojím časom na Instagrame. Nemám deti ani nikoho, kto by bol na mne finančne závislý a som v krajine, kde nie je vojnový konflikt.

Som v privilegovanej pozícii, a práve preto nebudem nikomu diktovať, či sa má alebo nemá sústrediť na počet hodín strávených na sociálnych sieťach. Ľudia majú rôzne starosti a toto, z akýchkoľvek dôvodov, pre nich nemusí byť dôležité. Je to normálne, nech si každý žije, ako chce.

Na druhej strane, v tejto skupine je aj pomerne veľká časť ľudí, ktorí si neuvedomujú, aký dopad to má na duševné zdravie a nervový systém. Nie je to jednoduchý problém s ľahkým riešením. Plošný zákaz sociálnych sietí by nič nevyriešil. Alebo ak by bol zákaz pre deti mladšie ako 15 rokov, tiež by to nepomohlo. Nedáva zmysel, aby niekto prikázal, že všetci budeme na Instagrame len niekoľko minút denne.

Som rada, že sa o tom hovorí čoraz viac a rieši sa to aj politicky a legislatívne. Vyžaduje si to komplexnejší prístup. Pomôcť by mohla aj dostupnejšia terapia a destigmatizovanie debaty o duševnom zdraví a podobných tém, ktoré sú stále tabu. V tom majú sociálne siete obrovský potenciál. Sledujem rôzne terapeutky a terapeutov, ktorí zdieľajú rôzne rady a tipy. Rovnako sú profily, ktoré sa venujú journalingu (vedenie denníka – pozn. red.) a snažia sa o to, aby sme sa zamysleli nad tým, kto sme a prečo sme takí, akí sme.

Áno, je to komplexný problém, ktorý zachádza do rôznych oblastí a pravdepodobne to nevyriešime týmto jedným rozhovorom.

Bohužiaľ.

Je digitálny detox dlhodobo udržateľný alebo ide skôr o trend?

To je otázka na odborníka. Z môjho laického uhla pohľadu tvrdím, že trendy v spoločnosti, ktoré sa týkajú rôznych oblastí, zvyčajne reagujú na aktuálnu situáciu. Dnes sme v digitále obklopení všetkým. Sme tým zahltení a máme pocit, že ak to všetko nebudeme konzumovať, tak budeme pozadu, mimo alebo hlúpi.

To prostredie je pre nás nepríjemné a nebezpečné, ale napriek tomu sa nútime v ňom byť. Navyše ho vlastnia ľudia, ktorí sa snažia nás tam udržať čo najdlhšie, aby z toho zarobili čo najviac peňazí. Je to problém, ktorý sa rieši aj legislatívne, hoci zatiaľ sú na stole len opatrenia týkajúce sa detí.

Nechcem znieť, akoby som démonizovala sociálne siete. Pracujem v nich, mám ich rada, baví ma tam tvoriť. Ale to prostredie sa zmenilo, je návykové, konfrontačné a rozdeľuje nás do názorových bublín. Logicky z toho vyplýva, že tam ľudia nechcú byť. Trend digitálneho detoxu zjednodušuje celý problém, ale vychádza z reálnej životnej skúsenosti.

Nie sme všetci odborníci a vedci. Nemôžeme vynájsť nový algoritmus. Ak sociálne siete neposkytnú alternatívu s ošetreným algoritmom a pokiaľ nebudú lepšie mechanizmy na oddeľovanie osobného a pracovného života, potreba unikať z nich tu bude aj naďalej.

Na sebe vidím, že ak vedome nejdem napríklad na Instagram, pociťujem mierne FOMO (strach zo zmeškania niečoho dôležitého alebo zaujímavého – pozn. red.). Aké negatíva života offline vnímaš ty?

Žijem v zahraničí, kamarátov mám v Česku, ale aj v iných krajinách, a preto sú sociálne siete jedným zo spôsobov, ako sa k nim cítiť bližšie. Pomocou nich komunikujem, preto si ich nechcem blokovať úplne. Stratil by sa ich pôvodný zmysel – sociálny aspekt.

Pri správach určite aj ja pociťujem FOMO. Musím však poznamenať, že mám osobitné aplikácie, cez ktoré čítam správy. Nechcem čítať správy na sociálnych sieťach. Často sa sústredíme len na titulky a krátke zhrnutia, ktoré sa dostanú na siete. Rozumiem, že je to rýchle a dostupné, no rovnako si to môžeme prečítať na webe alebo aplikácii daného média.

Stáva sa mi, že ak čítam správy na Instagrame alebo Facebooku, prejdem do komentárovej sekcie, v ktorej vidím názory trollov alebo reálnych ľudí, ktoré sú šialené. Navyše ich vyjadrujú vulgárnym alebo násilným spôsobom. Nechcem konzumovať takéto komentáre. Nič mi to nedáva. Aj tomuto sa vyhnem, keď idem priamo k zdroju správ.

Učím sa upokojiť svoj nervový systém podobne, ako ho učím vystresovať sa na sociálnych sieťach.

Sociálne siete sú aj moje hobby. Vo voľnom čase spravujem svoj osobný profil, no tým sa zároveň okrádam o čas, ktorý by som mohla tráviť inak, napríklad s kamarátmi. V zime som si uvedomila, že ak chcem točiť, musím si to naplánovať tak, aby bolo vonku ešte svetlo. Počas pracovných dní som prišla domov po tme a kvôli sobote offline mi na to ostávala už len nedeľa. Robím to však pre seba. Je to obeť, ktorú som ochotná podstúpiť, aby som mala (dúfam) lepšie duševné zdravie.

To, čo hovoríš, potvrdzujú aj viaceré dáta vrátane prieskumu NMS. Časť Gen Z prijíma informácie hlavne zo sociálnych sietí a hoci sme informačne presýtení, tak témam nerozumieme do hĺbky.

Áno, ale tento trend neprišiel so sociálnymi sieťami. Keď ľudia čítali noviny, tiež sa často sústredili len na titulky. Keď niečo čítam, snažím sa tomu hlbšie porozumieť, ale nie je to jednoduché. Opäť sa dostávam k problematike algoritmu. Ak na Instagrame natrafím na zaujímavý článok a chcem si ho prečítať, tak sa musím prekliknúť na profil média, prejsť na odkaz v BIO a cez ďalší nástroj sa dostanem na konkrétny článok.

V lepšom prípade sa článok otvorí priamo v Instagramovom okne. Niekedy sa však zobrazí otázka, či naozaj chcem opustiť aplikáciu a následne sa dopracujem k článku. Keď sa opäť vrátim na sociálnu sieť a chcem vidieť pôvodný príspevok, algoritmus nám automaticky aktualizoval nástenku. Musíme to robiť, hoci to môže byť komplikované.

Čo považuješ za tzv. red flags (varovné signály – pozn. red.) digitálneho správania?

Sociálne siete sú priestor ako každý iný a mali by sme sa v ňom správať ľudsky, tolerantne a s rešpektom. Vadí mi, keď sa ľudia k sebe správajú tak, akoby nehovorili s reálnym človekom. Stáva sa mi, že si prečítam komentár a pomyslím si: „Toto by mi do očí nikto nikdy nepovedal.“ Vulgárne a násilné prejavy by sa mali postihovať adekvátne podľa zákona. To, či sa to deje, je už druhá vec.

Natočila som napríklad video o sociálnom tlaku a objavil sa pod ním komentár: „Mala by si si vyčistiť zuby.“ Som si istá, že človek, ktorý to napísal, by za mnou neprišiel v supermarkete, aby mi to povedal. Považujem to za nezmyselné a neúctivé. Prečo sa na internete správame tak, akoby to bolo pieskovisko, na ktorom si môžeme robiť, čo chceme? Za mobilom stále sedí reálny človek.

Pri verejne známych osobách je pre mňa red flagom zdieľanie detí. Ide o rozsiahlu tému, ktorú nechcem rozoberať podrobne, no človek s veľkou platformou by sa mal zamyslieť, kým svoje deti zverejní. Ďalší typ správania, ktorý mi prekáža, je vzťah k umelej inteligencii (AI). Najmä v súvislosti s tvorbou.

Na Instagrame sa často stretávam s tým, že niekto odfotí knihu a nechá umelú inteligenciu, aby okolo nej vytvorila fantasy svet plný drakov a čarodejníkov. Tá tvorba však vychádza z diel reálnych umelcov. AI sa na nich učila. Oni z toho nič nemajú, nevedia, že ich niekto kopíruje a nemôžu tomu zabrániť. Nemáme právo používať čokoľvek, čo vytvoril niekto iný. Porušuje to autorské práva a nie je to správne. Nerobím to, pretože to z etického hľadiska nedokážem obhájiť.

Počas pandémie Covid-19 si nahrala podcast, v ktorom sa venuješ aj produktivite. Máš nejaké tipy na to, ako ju zvýšiť?

V tom čase som študovala online, mala som dve-tri online práce a digitálne som sa „stretávala“ s kamarátmi. S odstupom času to hodnotím ako šialené. Napriek tomu mám dojem, že som v tom čase mala lepší vzťah s technológiami než teraz.

Všímam si, že keď som sústredená na prácu a mám vedľa položený mobil so zapnutými notifikáciami, tak sa každých päť minút pozerám, kto mi píše a čo sa deje. Môj tip na produktivitu teda je mať telefón v režime Nerušiť. Ak ma niekto urgentne potrebuje zastihnúť, môže mi zavolať alebo poslať SMS, keďže sa to dá v nastaveniach režimu upraviť. Týmto spôsobom prestavím mozog, aby neodbiehal od práce k mobilu. Paradoxne je to pre mňa náročnejšie ako soboty offline.

V minulosti som si oveľa lepšie organizovala tzv. bloky produktivity. Hovorí sa tomu aj Pomodoro technika, pri ktorej sa 25 minút sústredíte a potom máte 5 minút pauzu. Toto sa opakuje napríklad štyrikrát a nasleduje dlhšia prestávka. Využívala som to pri učení a fungovalo to. Chcela by som to aplikovať aj teraz v práci.

Tiež musíme rozlišovať aj prostredie. Keď pracujem z domu, tak sedím na inej stoličke, ako keď vo voľnom čase niečo pozerám na počítači. Ak by som to nerobila, úplne stratím pojem o tom, čo je môj voľný čas a čo práca.

Prečo sa ti teraz ťažšie aplikujú tieto techniky?

Určite to súvisí so závislosťou na sociálnych sieťach. Sama na sebe pozorujem, že mám problém udržať pozornosť. Dokonca aj pri čítaní. Kedysi som dokázala sedieť a čítať aj dve hodiny nepretržite bez kontrolovania mobilu. Teraz je to sci-fi. Dokážem toľko čítať aj teraz, no s tým rozdielom, že pozerám na telefón, či sa niečo nedeje a aké mám upozornenia.

Pred piatimi rokmi sa mi to nestávalo. Ak áno, tak v oveľa menšej miere. Dialo sa to, keď som sa učila tému, ktorá ma nebavila, ale nie pri knihách, ktoré chcem čítať. Myslím, že je to spôsobené do veľkej miery tým, že sme všetci neustále na sieťach s rýchlymi, zostrihanými videami, ktoré nás musia zaujať v prvých sekundách.

Samozrejme, aj ja som toho súčasťou, no treba si priznať, že to nie je zdravé a kazí to náš nervový systém. Aktuálne sa snažím v tejto problematike vzdelávať. Začala som sledovať zopár zaujímavých profilov a zisťujem, ako funguje nervový systém, prečo sme v strese, ako na nás pôsobia algoritmy a prečo sú zlé. Práve preto u mňa veľkú rolu zohráva uvedomenie si, že každú činnosť môžem robiť v pokoji.

Pomáha mi to udržovať určitý odstup od sociálnych sietí, viac sa sústrediť a byť produktívna. Nemusím sa ponáhľať napríklad pri utieraní stola, nemusím z toho byť v strese. Môžem to robiť v pokoji a pomaly. Nezaberie to viac času. Inými slovami, učím sa upokojiť svoj nervový systém podobne, ako ho učím vystresovať sa na sieťach.

Čo ti pomáha zostať v prítomnom momente a užívať si realitu bez mobilu?

Som veľký fanúšik písania denníka. Hoci to nie je pre každého, mne to pomáha reflektovať, čo sa v mojom živote deje. Niekedy pri písaní zistím, že si myslím veci, ktoré sa mi ťažko pripúšťajú. Denník mi pomáha spoznať samú seba. Je to dobrý nástroj ako zistiť, čo je pre mňa dôležité, čo ma stresuje alebo z čoho som smutná.

Zaujal ma tvoj príspevok, v ktorom ukazuješ, že človek môže robiť oboje – napríklad športovať, ale aj oddychovať na gauči. Patrí to k životu. Podľa čoho sa rozhoduješ, čo zverejníš?

Zvyčajne to robím tak, ako sa mi chce. Som v tom možno rebel, pretože sociálne siete preferujú, ak má človek svoj niche (úzko špecializovanú oblasť – pozn. red.), o ktorej hovoria stále dookola a ľudia sa k tomu môžu pravidelne vrátiť. Aj ja mám sériu videí, v ktorých vzdelávam o fungovaní Európskej únie, pretože som to študovala, pracujem v tom a baví ma to.

Napriek tomu nechcem robiť stále to isté. Niekedy robím pekné fotky, inokedy píšem alebo hovorím na kameru. Chcem editovať videá, čítať, hovoriť o politike a čase offline. Nie som typ človeka, ktorý by sa dokázal sústrediť iba na jednu vec. Vždy som bola generalista, ktorý sa venuje viacerým aktivitám naraz a potrebuje byť kreatívny. Rovnakým spôsobom sa snažím viesť aj Instagram. Som tam taká, aká som aj v realite.

Viem, že ak by som sledovala trendy a dodržiavala algoritmus, mala by som viac sledujúcich. Nechcem sa však obmedzovať v tvorbe. V momente, kedy to začnem robiť, prestane ma to baviť. Môj osobný profil ma neživí. Robím to, lebo mi to dáva zmysel a môžem prinášať ľuďom pobavenie alebo inšpiráciu. Mám svoju komunitu, s ktorou sa môžem rozprávať o veciach, ktoré ma zaujímajú. Nechcem to obetovať za cenu toho, že budem robiť obsah len o knihách.

Môj profil tak začínal, no rýchlo som zistila, že ma nebaví hovoriť len o knihách. Je to normálne. Ak chcem na Instagram niečo pridať, tak to pridám. Nedávno som veľmi nahnevaná písala text o J. K. Rowling. Moje rozhorčenie sa pretavilo do kreativity a niekedy si prajem, aby som to dokázala aj vo chvíli, keď niečo nechcem zdieľať.

Ak by som to mala zhrnúť, najdôležitejšia je pre teba autentickosť?

Áno. Netvrdím, že to všetci majú rovnako. Svoj kúsok internetu mám rada, lebo tam môžem byť autentická a sú tam ľudia s podobným nastavením.

Netvoríš úplne kontroverzný obsah. Stretávaš sa teda aj s hejtom?

Určite, ale nie toľko ako iní ľudia, ktorí tvoria obsahu o politike alebo kontroverznejších témach. S hejtom sa stretávam najmä, ak sa video dostane mimo môjho pomyselného bezpečného priestoru. V období, kedy som študovala v Rakúsku a pracovala v Česku, som veľa cestovala vlakmi. Vždy ma pobavilo ako bol rakúsky vlak moderný, s prístupom na internet a po prestúpení do českého vlaku napríklad nefungovala zásuvka.

Natočila som o tom satirické video. Neopovrhovala som českými vlakmi, iba som sa podelila o svoju osobnú skúsenosť. Dostalo sa to medzi ľudí, ktorí milujú vlaky a začali mi chodiť nenávistné správy a rady, že si mám kúpiť auto. Konfrontovalo ma to s realitou a ukázalo mi to, ako videá mnohokrát pozeráme bez kontextu.

Chodia mi aj škaredé hejty, ktoré vymazávam. Odmietam sa nimi zaoberať, pretože v reálnom živote by mi to nikto nepovedal. Prečo by som si mala nechať hovoriť také veci na internete?

Hovoríš, že keď video opustilo tvoju pomyselnú bublinku, tak už si to nenašlo svoje publikum?

Záleží, ako ktoré. Sú témy, pri ktorých som sa obávala a prekvapili ma pozitívne ohlasy a zdieľania. Išlo napríklad o feministické videá alebo už spomínaný text o J. K. Rowling. Niekedy sa veci, pri ktorých by som to neočakávala, stanú kontroverznými. Každý žije inú realitu. Prekvapuje ma, čo všetko môže vzbudiť nenávisť alebo túžbu útočiť. Ak niekto chce zaútočiť, dôvod si nájde.

Markéta Forejtová

26-ročná tvorkyňa obsahu na sociálne siete z Českej republiky. Na Instagrame vystupuje na profile s názvom endlessbibliophile, na ktorom sa venuje knihám, spoločenským ale aj odľahčeným témam. Propaguje voľnočasové aktivity a pravidelne trávi soboty offline. Študovala v Rakúsku, no aktuálne pôsobí v európskych inštitúciách a žije v Bruseli.