Chodia ku mne aj ženy, ktoré počas materskej dovolenky stratili svoju ženskosť a sebavedomie, hovorí Monika Prikkelová, tanečníčka a lektorka štýlu Vogue.
Monika Prikkelová s tancom začínala v Street Dance Academy, kde sa venovala hip-hopu a neskôr sa dostala k Vogue, ktorému sa momentálne venuje aj súťažne.
Založila vlastnú tanečnú agentúru Mondance a značku oblečenia Identities, koordinuje svetelno-tanečné projekty Tron Girls a Tron Man, a je zakladateľkou česko-slovenského housu Kiki House of Velvet. Pod pojmom House chápeme sofistikovanejšiu, užšie prepojenú tanečnú skupinu s vlastnou hierarchiou, pravidlami a členmi.
Zakladateľka Ballroomovej komunity na Slovensku hovorí o predstavení v SND, na ktorom spolupracovala, o svojom krátkom filme aj o prístupe ľudí ku qeer komunite u nás.
MALÝ SLOVNÍK DÔLEŽITÝCH POJMOV
Attitude – Spôsob, akým sa súťažiaci na bále prezentuje, to, aká energia z neho vyžaruje.
Ball – Po slovensky bál je zjednodušene tanečná súťaž, ktorá má svoje pravidlá, kategórie a porotu.
Ballroom – Kultúra bálov. Je to pomenovanie pre subkultúru, komunitu a scénu.
Cisrodovosť – Stav, v ktorom sa rodová identita človeka zhoduje s biologickým pohlavím.
House – Sofistikovanejšia, užšie prepojená tanečná skupina s vlastnou hierarchiou, pravidlami a členmi, ktorých prijíma aj obmieňa na základe vnútorne stanovených hodnôt.
Runway – Vyčlenený priestor na bále kde súťažiaci tancujú a súťažia.
Vogue – Vysoko štylizovaný, moderný tanec pochádzajúci z konca osemdesiatych rokov, ktorý sa vyvinul z harlemskej tanečnej scény šesťdesiatych rokov.
Queer komunita – Komunita ľudí, ktorí sa vymykajú heteronormatívnemu dichotomickému vnímaniu mužov, žien a sexuálnej orientácie.
Dá sa o vás hovoriť ako o priekopníčke Vogue-u na Slovensku. Ako by ste tento tanečný štýl čo najjednoduchšie opísali?
To sa nedá. Prišli sme na to, že Vogue sa nedá opísať jednoducho. V oficiálnych textoch nájdete, že je to vysokoštylizovaný tanec, ktorý patrí do subkultúry Ballroom, no pre mňa je to niečo medzi tancom a sebavyjadrením.
Dá sa povedať, že je to fashion dance, pretože kombinuje nielen technické prvky, ale aj prejav (attitude), vyjadrenie samého seba a módu. Sú to neoddeliteľné elementy, ktoré spolu fungujú a tvoria ho.
K prepojeniu módy a tancu došlo aj pri Fashion Ballet ’23, pokračovaniu projektu Fashion Ballet, v ktorom sa predstavili v tandemoch choreografi a módni dizajnéri na doskách SND. Na tomto projekte ste spolupracovali aj vy, aká bola produkcia?
Oslovil ma Lacko Cmorej, choreograf jednej zo štyroch častí Chic Noir, ktorá mala byť dekadentnejšia a viac párty. Chcel svoju časť oživiť Vogue-om, a tak som prispela svojimi nápadmi. Príprava trvala so štvormesačnou pauzou skoro rok.
Je to niečo, čo ste si odškrtli zo svojho zoznamu želaní?
Počas príprav som to nejako nevnímala, no celé mi to došlo až na premiére. Bolo to väčšie než som si myslela. Pre mňa ako nevyštudovanú tanečníčku bez akademických koreňov bol úspech robiť choreografiu pre tanec v SND. Obzvlášť si vážim túto dôveru, pretože počas mojej kariéry mi ľudia pripomínali, že som tanec neštudovala.
Ako ste vnímali prezentáciu queer kultúry na národných doskách?
V zahraničí to nie je nejaká novinka, no prepojenie Vogue-u a baletu sa na Slovensku stalo pravdepodobne prvýkrát. LGBTQ+ tematika sa tiahla celým predstavením, v našej časti to bolo viac prvoplánové a zábavné. V iných častiach sa rozoberali aj ťažšie témy, ako napríklad nenaplnená láska dvoch mužov.
Tento rok vyšiel váš krátky film House of Velvet, aké boli ohlasy?
Film zatiaľ nevidelo veľké množstvo ľudí, ale feedback, ktorý sme dostali, bol veľmi pozitívny. Za 17 minút sme dokázali ukázať osobné reálne príbehy našich lokálnych ľudí a ukázať, prečo sem subkultúra Ballroomu patrí, čo aj bol zámer.
Veľa ľudí sa pýta, načo nám je na Slovensku subkultúra, ktorá vznikla v černošských a hispánskych queer kruhoch v minulom storočí. Ja to obhajujem tým, že síce tu nemáme gay people of colour, to ale neznamená, že tu nemáme ľudí, ktorí majú problémy. Ballroom je útočisko pre rasové menšiny, LGBTQ+ ľudí a ženy, ktorí si v ňom vedia nájsť svoju kategóriu.
V Ballroom nájdeme aj kategórie, ako napríklad Sex Siren, ktoré môžu niekomu pripadať lacné a nevhodné. Ako by ste ľuďom vysvetlili, že za tým netreba hľadať niečo negatívne?
Do Body&Sex kategórie chodia ľudia rôznych tvarov, výšky či farby pleti a sebavedomo tu prezentujú svoje telo. Zvyknú mať na sebe plavky alebo spodnú bielizeň, ale vždy majú zakryté intímne partie. Je to silná kategória, pretože je veľmi náročné vyjsť obnažený na Runway a ukázať, že toto som ja, moje telo a milujem to.
Z niektorých prezentujúcich sršala silná sexuálna energia, a tak sa od kategórie Body oddelila Sex Siren kategória. Dá sa povedať, že to je všetko o sebavedomí a tom, ako veľmi miluješ svoje telo. Kategórie sa zúčastňuje veľa ľudí, ktorí zažili sexuálne násilie a toto im pomáha prekonať rôzne traumy a dostať sa naspäť k svojmu telu a sexualite. My ako diváci sme tam preto, aby sme ich podporili.
Ako sa k vám stavala Ballroom komunita pri návšteve jej rodiska v USA, keďže ste cisrodová hetero biela žena?
Je im to tam úplne jedno. Sú šťastní, že niekto prišiel zo zahraničia a chce sa učiť. Nedávno som bola v USA na bále, kde nás bolo 2000, z toho možno 20 bielych ľudí a nikto si to tam nevšímal, v tom najlepšom možnom zmysle.
S týmito problémami sa stretávam skôr v Európe, najmä v Paríži, aj keď neviem odkiaľ to pramení. Záleží to od mnohých faktorov, ale najmä od prístupu jednotlivca. Keby som si otvorila školu Vogue po pár akciách, mali by s tým problém. Je dôležité sa ku komunite vracať, cestovať do zahraničia na bály a súťažiť tam, tým si vybudujete rešpekt.
Ja učím veľakrát aj zadarmo a oraganizujem bály. Rozvíjam to na Slovensku, pozývam ľudí zo zahraničia, aby videli, ako tu scéna rastie, a že sme stále viac a viac inkluzívni. Musím im však vysvetľovať, že Slovensko potrebuje viac času, pretože tu nie je taká otvorená téma queer ľudí či rasového zaradenia.
Na Slovensku organizujete Ball of Shame už osem rokov, posledné tri roky aj s grantom od Fondu na podporu umenia. Myslíte si, že v rámci zmeny politickej klímy s tým môže byť tento rok problém?
Áno.
Je možné, že napriek tradícii vám grant vôbec nepridelia?
Keďže sa granty prideľujú vo februári a marci, veríme, že sa dovtedy nestihne stať veľa zmien, takže nádej ešte máme. Ďalšie roky už nádej pravdepodobne nebude. Ale nepredbiehajme, možno ostaneme milo prekvapení.
Nevadí mi o grant nežiadať vôbec, zvládli sme to aj v rokoch predtým ako sme ho dostali. Bude to menšie, ale nepotrebujeme nikomu dokazovať, že stále rastieme.
Na svojom TedTalku ste spomínali svoju femininnú a maskulinnú stránku. Ako sa prejavujú vo vašom tanci a v živote?
Tanec je taký, aký si ja vyberiem. Dokážem byť femininná aj maskulinná vo Vogue. Je to o dravosti, o tom, ako som momentálne nastavená. V súkromí som skôr krehká a zraniteľná, ale vo verejnom živote som dominantná – prídem, vybavím, o všetko sa postarám.
Spomínali ste osobné príbehy so svojimi študentmi, no taktiež ste sa v Pravde vyjadrili, že tu nemôžete byť nonstop pre každého z nich. Ako to vyvažujete?
Záleží na tom, koľko im dovolím. Pri mojich nových študentoch nemám pocit, že by boli na mne závislí. Dávam im priestor, trávim s nimi čas, ale keď tu nie som, veci fungujú aj bezo mňa. Moje „zamatové deti“, členovia môjho Kiki House of Velvet, teraz organizujú svoj vlastný Vogue-ový event. Keď potrebujú, konzultujú niektoré veci so mnou.
Hľadajú u vás študenti pochopenie, ktoré nenašli u svojich blízkych?
Určitým spôsobom áno. Keď dlhšie trávim čas s mojimi spolutanečníkmi, uvedomujem si, že si môžem pri nich viac vydýchnuť. Študentov sa snažím učiť, že sme si rovní. Nemyslím si, že by to bolo na úkor môjho rešpektu. Ide o klasický vzťah učiteľ-študent.
Myslím si, že momentálne pocit bezpečia nachádzajú v skupine. Ja som ich spojila a odrážajú moje hodnoty, a preto si navzájom rozumejú a funguje to. Ten, komu to nevyhovovalo, odišiel, a tak sa to prirodzene vyfiltrovalo.
Koľko študentov momentálne máte?
Mám taký vtip, že mám pravidelných 30 ľudí, z ktorých príde vždy osem. Moje lekcie sú na princípe open class, to znamená, že prídete, zaplatíte a odídete. Môžete sa vratiť, ale aj nemusíte. Organizujem aj workshopy, takže študentov je naozaj veľa, ale tých najbližších je približne 20.
Otvorili ste hodinu v nezvyčajnom čase: vo štvrtok dopoludnia o desiatej. Pre koho je určená?
Najmä pre ľudí, ktorí hľadajú v tanci niečo iné ako len súťaženie. Mamičky, nielen na materskej, ale aj ľudia prechádzajúci zmenou práce, podnikateľky či tí, ktorí v minulosti tancovali a teraz sa k tomu chcú vrátiť. Je to veľmi začiatočnícke, ale momentálne je to moja najobľúbenejšia lekcia.
Veľa žien, ktoré sú intenzívne na materskej dovolenke sa od seba odpoja a stratia svoju ženskosť, pomáham im navrátiť sa k sebe a cítiť sa sebavedomo. Moje lekcie vnímam ako takú mozgovú atletiku, pretože musíte premýšľať, ktorá časť tela robí čo.
Učím ich počúvať hudbu, ako reagovať na jednotlivé zvuky, čo hľadať v rôznych skladbách a doslova tancovať. Bola som veľmi pyšná, keď mi jedna študentka povedala, že bola na párty, kde ju pochválili, ako dobre tancuje.
Ako sa pripravujete na vlastné súťaže?
Ja sa už nepripravujem tanečne, ja sa pripravujem mentálne. Viem, čo moje telo dokáže, a to chcem ukázať v najlepšej nálade.
