Magdaléna Švecová: Berme štúdium ako devízu a nie ako trest

Comment

Profil

Mgr. Magdaléna Švecová (26) vyštudovala masmediálnu komunikáciu na FMK UCM v Trnave. Je študentkou 3. ročníka doktorandského stupňa štúdia a vedúcou kabinetu online žurnalistiky – portálu Gaudeo.

Vyštudovali ste 2. stupeň FMK a teraz ste na doktorandskom stupni. Prečo ste sa rozhodli študovať médiá?

Od mala som inklinovala k písaniu a už na základnej škole som rada písala slohy. Podľa pani učiteľky mi to vraj celkom šlo, a tak som dúfala, že raz budem  spisovateľka. Dokonca, raz nám v škôlke kázali nakresliť, čím chceme byť a ja som nakreslila seba za písacím strojom. Na gymnáziu sme mali študentský časopis – Mojzesovci a do neho som veľmi rada prispievala. Nakoniec som sa rozhodla ísť študovať médiá aj preto, že práca novinára nie je jednotvárna. Je to veľmi dynamické, živé a kreatívne povolanie. A, samozrejme, aj preto, že som veľkým recipientom mediálnych obsahov. Milujem sledovať médiá, všímať si, ako fungujú, alebo ich len tak konzumovať.

„Milujem sledovať médiá, všímať si, ako fungujú, alebo ich len tak konzumovať.”

Ako si spomínate na svoje začiatky na FMK?

Bolo to náročnejšie, nakoľko nastala životná zmena, a to odchod od rodičov do iného mesta. Síce som sa tešila, že spoznám nových ľudí, ale prvý rok bol naozaj ťažký. Bývala som na internáte na Zavarskej, ktorý bol odrezaný od sveta. Tiež som osoba, ktorej trvá dlhšie, kým si nájde blízkych kamarátov. Po čase sa však našla dobrá partia a doteraz sme výborní priatelia, verím, že doživotní. A napokon aj škola nám dávala veľké podmienky na sebarealizáciu, napríklad v študentských médiách, a to bolo super.

 

Čo vás viedlo k rozhodnutiu ostať na škole?

Vďaka časopisu Atteliér ma bavila práca so študentmi. Usmerňovať ich, ako majú veci robiť, alebo ako ich nemajú robiť. Aj preto som si dala prihlášku na doktorandské štúdium, aby som mohla nejaké moje skúsenosti odovzdať ďalej, aj keď ich nie je až tak veľa. Chcela som pomôcť ľuďom niečo sa naučiť.

Vieme, že vyučujete predmety žurnalistické žánre, systém a organizácia v tlačovom médiu, a kabinet online žurnalistiky. Čo z toho vás najviac baví?

Všetky ma bavia rovnako, lebo na každom učím niečo iné a vzápätí sa tieto predmety navzájom dopĺňajú. Žurnalistické žánre sú skôr teoretické, ale väčšinou učím semináre a tam sa snažím študentom hovoriť praktické veci. Píšu svoje prvé texty, ktoré opravujem. Ale asi najradšej mám kabinet online žurnalistiky, lebo tam fungujeme ako redakcia. Diskutujeme spolu a debatujeme o tom, aké články plánujeme, o čom by mali záujem písať, rozoberáme témy a nie je to len žurnalistike, ale aj o iných veciach. Baví ma aj klasická editačná práca.

Myslíte si, že printové médiá majú budúcnosť?

Keď som mala 21 rokov a zoznámila som sa s mojim priateľom Michalom Kabátom, ktorý ma vo väčšine vecí ovplyvnil, myslela som si, že print nemá budúcnosť z toho dôvodu, že sa prestal predávať a web šiel veľmi do popredia. Ale teraz si to už nemyslím. Naopak, myslím si, že print tu stále bude, len možno nie v takej forme ako ho poznáme. Denná tlač sa už aj teraz mení a vyzerá inak. Napríklad v nej nenájdeme krátke správy, ktoré sme už videli na internete, ale noviny obsahujú rozhovory, analýzy a hlbšie články. Verím, že print tu bude aj naďalej. Tvorba webu je naozaj super, lebo si viete hneď odmerať, koľko ľudí článok číta, čo si o ňom publikum myslí a na webe sa dá pracovať s multimédiami, ale print je predsa len niečo iné. Je to hmatateľný dôkaz vašej práce. Takže ja pevne verím, že tu zostane, len nie v takej podobe, ako sme ho poznali, čoho svedkami sme aj v súčasnosti.

„Print tu stále bude, len možno nie v takej forme ako ho poznáme.

Snažíte sa robiť vaše hodiny niečím iné?

Áno, aj keď máme nejaké predpísané normy, ktorých sa musíme držať. Snažím sa študentom aplikovať poznatky, ktoré sú už možno staršie, do nových sfér. Napríklad, keď preberáme informačný slohový postup, čo je veľmi abstraktná záležitosť a málokto týmto veciam rozumie, tak sa to snažím študentom vysvetliť na príklade infografiky. Viem, že vaša generácia je iná. Nevydržíte byť dlho pozorní, a preto sa snažím študentov zapájať, či už do diskusie, alebo do rôznych aktivít, napríklad cez rôzne mobilné aplikácie, kde súťažia v kvízoch. Snažím sa, aby ste nezaspávali na hodinách a čo je najdôležitejšie, tak aplikujem teóriu na praxi.

 

Vieme, že niekoľko rokov ste boli redaktorka v Atteliéri a 2 roky ste boli jeho šéfredaktorka. Čo pozitívne vám priniesla táto skúsenosť do života?

Bolo to skvelé obdobie v mojom živote. Aj keď začiatky boli ťažké. Môj prvý článok v časopise bol hrozný. Keď sa naň teraz pozriem, tak sa pýtam, ako to mohli vytlačiť. (smiech) Júlia mi ho tak skritizovala, že som dva dni doma plakala, lebo mala pravdu. Nevedela som, čo so mnou bude, keď neviem písať, a potom som sa otriasla a povedala som si, že sa musím zlepšiť, musím na sebe pracovať a snáď to nie je so mnou také zlé. Tak som v Atteliéri na sebe začala makať. Potom ma oslovil vtedajší šéfredaktor Andrej Knap s tým, či by som po ňom neprebrala šéfredaktorovanie, na čo som bola aj patrične hrdá. Mala som jedno veľké šťastie, že redakciu tvorili fantastickí ľudia, ktorí boli neuveriteľne talentovaní, veľmi šikovní, a to mi pomohlo. Stáli okolo mňa a vedela som sa na nich spoľahnúť. Zažili sme kopec srandy, keď sme robili zalamovačky do rána do pol tretej, veľa sme sa nasmiali a na druhej strane sme tvorili časopis, ktorý bol fakt dobrý a dal sa čítať. Bola to skvelá škola do života. Na druhej strane, je ťažké byť šéfredaktorom v Atteliéri, lebo máte pod sebou 20 ľudí, ktorých neplatíte, ale vyžadujete od nich takú prácu, za ktorú by mali byť platení. Je to naozaj náročné.

 

Tiež ste pracovala ako redaktorka v denníku Nový Čas. Bavila vás táto práca?

Samozrejme, že ma bavila. Tá práca je skvelá, lebo každý jeden deň robíte niečo úplne iné a nenudíte sa. Máte stále nové zážitky a takže nezažívate žiadnu rutinu. Vždy sa venujete novej téme, vďaka čomu som spoznala veľa nových ľudí, odborníkov, ale rovnako aj kolegov. No na druhú stranu je tá práca vážne náročná, najmä na tempo. Po určitej dobe som nadobudla pocit, že práve to tempo nezvládam, a tak som odišla. Prečo robiť niečo, z čoho mám pocit, že to nezvládam a nerobím na 100%? Ale práca bola super a naučila som sa také základy práce v teréne, čo by máloktoré médium na Slovensku mohlo ponúknuť. Naučila som sa, ako komunikovať s ľuďmi, so zdrojmi, ako si vyhľadávať témy. Bola to obrovská škola novinárčiny. Aj keď veľa ľudí hovorí, že Nový Čas je bulvár a že nemá s novinárčinou nič spoločné, tak je to novinárčina ako každá iná a naučila som sa možno oveľa viac ako keby som šla získavať svoje začiatočné skúsenosti do nejakého mienkotvorného periodika. Stretla som sa so všetkými témami od komunálnej politiky, cestovného ruchu, po kultúru. Doteraz z toho čerpám, aj keď vyučujem študentov.

Prečo robiť niečo, z čoho mám pocit, že to nezvládam a nerobím na 100%?

Štúrovo pero 2012

Ako trávite svoj voľný čas?

(Smiech) Ja nemám voľný čas. Mám veľmi zlý time-management, takže si neviem dobre usporiadať čas a tým pádom mám voľného času veľmi málo. Keď ste na doktorandskom a nemáte pevne stanovenú pracovnú dobu od 8:00 do 17:00, musíte vedieť zorganizovať čas sami, čo sa ešte stále učím. Ale keď mám voľno, tak väčšinou idem von s priateľmi na kávu, alebo do Mekáča, alebo si spoločne s priateľom pocestujeme. Občas čítam knihy a najväčší relax je pre mňa Netflix. Ale to je až také chorobné, lebo som schopná si pozrieť 5-6 častí za sebou a potom sa čudujem, že nič nestíham (smiech).

 

Je podľa vás niečo, čo by FMK mala mať a nemá?

FMK je mladá fakulta. Máme len 20 rokov. Keďže sa venujem najmä študentom, tak by som možno apelovala práve na nich. Na škole sú skvelí a talentovaní študenti, ale tí zvyšní, ktorí sa až tak nesnažia, by mohli brať štúdium ako devízu a nie ako trest. Majú 5 rokov na to, aby zistili, čo chcú robiť. U nás na škole ich podporia v akejkoľvek činnosti, tak nech nezahadzujú svoj študentský život presedením na internáte za Facebookom. Mám taký dojem, akoby to niektorých nebavilo, a preto nech si nájdu, čo ich baví a rozvíjajú to. Lebo päť rokov života netreba premárniť.

Infoblok

Čo neviete o Magdaléne Švecovej?

Má o 5 rokov staršieho brata.

Pochádza z Liptovskej Osady.

Medzi jej neresti patrí skákanie do reči.

Miluje nezdravú stravu a vylihovanie v posteli.

 

Autor: Veronika Valášková

Foto: Dagmar Kováčová

 

Soňa Lipničanová

Related Posts

Discussion about this post